Teraz od autorov Mitana, Veltman, Bindzár, Taussig, Staviarsky, Zelinka, Kollár, Prochasko, Hromník, Ondruš, Švankmajer (+ Veber, Sládek a Moulis), Vilikovský, Kamenec, Schultes (+Hofmann a Rätsch), Gallais (+, Roux de Luze a Lecreux), Arthur, Arden, Carey.
U KK Bagalu vyšla (2012) veľmi pekná reedícia slávnej poviedkovej knižky Dušana Mitanu Psie dni. Autora a ani knihu netreba veľmi predstavovať. Keď kniha Psie dni vyšla prvý krát (1970), mala svojim spôsobom šťastie, že normalizačné koleso na Slovensku bolo trochu pomalšie než v Čechách, inak by asi vyjsť nemohla. Poviedky sú super. Je ich 11, 10 pôvodných, jedna je pridaná („Oáza s jabloňami“ o dvoch zaľúbencoch v noci na cintoríne, je to autorov debut z r. 1965). Okrem „Vianočnej cesty“ dej poviedok plynie v horúčave, často v horúcej Bratislave (mám rád horúčavy v Bratislave!). Protagonistami jednotlivých textov sú individualisti, ktorí sa stránia ľudí. A fajčiari. Spolu s nimi sa ocitáme na rôznych zvláštnych miestach. V „Letných hrách“ u starej, smradľavej ležiacej stareny, vyvolávajúcej u dospievajúcich odpor („keď sme sa nemohli dohodnúť, kto má byť náčelníkom pri hre na Indiánov, kto vydržal (pri starene) najdlhšie, ten si to zaslúžil„), v „Monotónnosti“ na dedinskej zábave, vo výborných „Dohadoch“ v pohrebnom sprievode, ktorý stojí pred spustenými železničnými rampami, kde „smútiaci“ viac ohovárajú, ako smútia, v poviedke „O krk“ sme svedkami takmer fatálneho milenecko – rodinného omylu, do ktorého sa dostáva“ môj protagonista“ (takto by sme mohli nazvať všetky hlavné postavy poviedok), v „Horúcom popoludní“ nás striasa z mrzkej krčmy, v poviedke „V električke“ v preplnenej električke, v paranoidnom „Jastrabovi“ na dedine, kde bláznivá sirota terorizuje svoju rodinu, vo „Vianočnej ceste“ cestujeme do hotela Boboty na tajomné stretnutie zakončené nájdením mŕtvoly kamaráta… a tak ďalej. Výborne napísaná…hm, už klasika SK literatúry.
Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1999 („za vyjasnění kvantové struktury elektroslabých interakcí„), Holanďan Martinus Veltman (1931), napísal výbornú knihu Fakta a záhady ve fyzice elementárních částic (Academia Praha, 2007, 286 strán) venujúcu sa základným stavebným kameňom hmoty. Hoci o fyzike elementárnych častíc už ľudstvo čo to vie, autor hneď na úvod oznamuje, že „stále ještě nerozumíme gravitaci ani její souhře s kvantovou mechanikou„, čiže je čo skúmať. Veltman svoj výklad podporuje prehľadným grafickým znázornením interakcií elementárnych častíc a predovšetkým Feynmanovými diagramami, ktoré do „částicového zvěřince“ (názov 8. kapitoly) zavádzajú poriadok. Častíc je mnoho, navyše sa aj rovnaké častice od seba odlišujú napr. „farbou„, takže vzájomných kombinácií je veľa. „Proton obsahuje 3 kvarky. Červený, zelený a modrý.“ Podobne aj neutrón. „Protony a neutrony lze pozorovat jako volné částice. Kvarky se však nikdy nevyskytují samostatně. Jsou uvězněny , svázany uvnitř protonu a neutronu„. Aby „farebných“ kvarkov nebolo málo, zaviedli sa ešte ďalšie druhy: pôvabné a podivné kvarky a kvarky b a t. Veltman dbá na to, aby si čitateľ uvedomil, že častice, o ktorých vraví teória, sú skutočné, teda overené experimentom. Sám sa celý život experimentu v CERN a inde venoval. Nie vždy mal šťastie. „Snímky s jiskrových komor cernského neutrinového experimentu zůstali uloženy v skříni a nikdo s nimi nepracoval. V roce 1971 jsem CERN navštívil a rozhodl jsem se na ně podívat, protože v té době mi už bylo jasné, že neutrální proudy jsou důležité v souvislosti s vývojem teorie slabých interakcí. Hledal jsem je na místě, kde jsem je naposled viděl, ale nic jsem nemohl najít. Nakonec jsem zjistil, že byli spáleny.“ No postupne sa veci vyjasňovali a dnes sa už štandardný model pokladá za overený, keďže sa s vysokou pravdepodobnosťou podarilo objaviť Higgsov bozón, ktorého existenciu Veltmanova kniha (napísaná v r. 2006) predpokladá „někde nad 110 GeV„. Nameraná hodnota (r. 2012) je cca 125 GeV. Dôležitou súčasťou knihy je podrobný opis urýchľovačov a zariadení na detekciu častíc, ktoré sa neustále zdokonaľujú. Oživením textu sú medailóny venované slávnym fyzikom, z ktorých nobelista Veltman väčšinu osobne dobre poznal. „Higgsa jsem poprvé potkal v roce 1959 na letní škole v Edinburgu, kde byl jedním z organizátorů – konkrétně měl na starosti vinný sklípek. Spolu s N. Cabbibem (od r. 1993 do smrti v r. 2010 prezident Pápežskej akadémie vied, pozn. P) jsme velmi těžili z jeho velkorysého porozumění pro naše potřeby„. Mnohé príbehy sú dojímavé. Napr. Maxovi Planckovi najprv zomrela žena, potom na fronte 1. svet. vojny pri Verdune syn, neskôr pri pôrodoch detí rýchlo po sebe obe dcéry a tesne pred koncom 2. svet. vojny nacisti beštiálne umučili ďalšieho Planckovho syna za účasť na atentáte na Hitlera. Starého vedca to naprosto zlomilo… Obohacujúce čítanie.
Juraj Bindzár sa so svojim vynikajúcim „plebejským románom“ bez dúhy dostal do top 10 Anasoft litera 2012. O tom, že to nebola náhoda, sa môžeme presvedčiť prečítaním si jeho staršieho románu Tanec s mŕtvou slúžkou (Orman, 2004). Príbeh (na základe skutočnej udalosti) sa odohráva okolo r. 1882 v župe Szabolcs pri rieke Tisa v obci Tisza-Eszlár (susedí s dedinou Tokaj), kde žijú Maďari, Slováci, Rusíni a Židia. U Benkócziovcov slúži krásna slúžka Ester. Nebohý otec bol Žid, stále pekná matka Ane má okrem nej ešte dcéru Juditu. Raz Ester pošlú kúpiť farby k židovi. Už sa nevráti a ani ju nenájdu. Horlivý miestny žandár, krásny pomaďarčený negramotný Slovák Piczely, je ožran, kurevník a sadista. Úprimne nenávidí Židov (ale vlastne všetkých ľudí). Vyfabuluje, že miestni Židia Ester rituálne zavraždili. Antisemitská nálada v Uhorsku 2. pol. 19. stor. je známa, prichádza tu veľa židov utekajúcich pred pogromami v Poľsku a Rusku, takže sú výborným terčom nenávisti. Viacerých Židov Piczely zatkne, kruto mučí a núti odriekať naučené výpovede. Niektorých zabije. Všetko pod láskavým dohľadom poslanca parlamentu, hydrocefalitika Harnódyho, a sudcu Barynaia. No vykonštruovaný proces postupne prestáva prebiehať tak, ako si to páni vo svojich chorých hlavách naplánovali. Hlavne keď sa v Tise nájde utopená mŕtvola v rozklade. Všetci v nej (okrem matky) spoznávajú Ester. Na tele však nemá žiadne rituálne zásahy. Do hry na strane Židov vstupuje mladý advokát Etvoessi a katani sú čím ďalej, tým nervóznejší. Nenávidený Piczely musí zomrieť! Tento rezultát v rovnakom čase zaznie vo vysokých politických kruhoch (Piczely ich vydiera), u židovských žien (ktorým povraždil mužov a synov) a aj u Piczelyho mileniek (vzal im sebaúctu). Dostane ľudská beštia čo si zaslúži? Nájde Ester konečne pokoj? Je pravdivá veta, ktorou autor celé dielo uzatvára: „šťastnejší koniec nášho príbehu sa vymyslieť možno už ani nedá„? Tanec s mŕtvou slúžkou je strhujúce čítanie, od ktorého sa ťažko odtŕha. Výnimočný Bindzárov rozprávačský talent!
Do Top 10 Anasoftlitery 2013 sa dostala aj krásne urobená kniha z budmerického vydavateľstva Rak (Pavel Dvořák) Hana od Pavla Taussiga (v r. 1968 emigroval do DE). Hanu, „dcéru súdruha Kováča, šéfredaktora časopisu Odborár“ niekedy za Chruščova pred matúrou vyrazia zo školy, lebo jej tatka súdruha súdruhovia zavreli. Zamestnáva sa v „Slovenskom nakladateľstve beletrie“ v BA a postupne zisťuje, ako funguje svet reálsocializmu. Naivná (a povedzme na rovinu – dosť hlúpa) Hana, dovtedy z rodičovskej výchovy presvedčená komunistka a milovníčka ZSSR, rýchlo pochopí, že ak chce pomôcť otcovi, musí hrať s tými najväčšími červenými kurvami ich hru. Darí sa jej to, postupuje v práci a dostane sa na kobylku až „šéfovi Ideologického oddelenia ÚV KSS„, „druhému najmocnejšiemu mužovi na Slovensku„. Nemá veľké výčitky svedomia, „patrila ku generácii, ktorá namiesto do chrámu Pána chodila do pioniera„. Starý ideologický chruňo jej nakoniec pomôže. Jej „teplého“ kamoša telefonistu Petra povýšia a ten si nachádza „vdovu s malou dcérkou„, vydavateľstvo nemusí vydať nejakú socialistickú sračku, Hana dostáva „maturitné vysvedčenie (samé jednotky!), ktoré si zabudla prevziať“ a Hanin tatko sa vracia z basy. Ostáva presvedčeným boľševikom. V knihe je viacero smutnosmiešnych absurdných pasáží, nad ktorými sa dá pousmiať, napr. keď Hana doprevádza akéhosi sovietskeho predstaviteľa, ožratého primitíva po meste a on podľa jej postavy kupuje handry dcére, či ako nakupuje kvety pre nejakú delegáciu, čím kvetinárstvo „už o deviatej splnilo celodenný plán odbytu„. Dá sa to hravo prečítať, hoci som, úprimne, čakal trocha viac. Neviem čím to je, ale osudy áreštovaných (povešaných) komunistov komunistami ma akosi nedojímajú.
To lepšie sa mi čítal ďalší finalista AL 2013 Víťo Staviarsky a jeho kniha Kale topanky. Je to akési cigánske literárne „road movie“. Slovo Cigáň tu ale nenájdete, zásadne Róm, rómsky, čo je, zvlášť ak ide o východniarskych Cigáňov, trochu násilné. Vrana, žena v stredných rokoch, prišla vo vysokom štádiu tehotenstva o dieťa. Neprežila príliš príťažlivú kariéru po boku akéhosi Cigáňa, ktorý ju nútil k prostitúcii. Stretáva sa s Ferdym Sojkom, s ktorým spolu predávajú na púťach, trhoch a blšákoch. Ferdymu dlží Cigáň Giňa z Krompách istú sumu, ktorú nemá. Ponúka mu preto svoju krásnu 18 ročnú dcéru Sabinu. Ferdy obchod berie, aj Sabina je rada, lebo spočiatku s Ferdym a Vranou predávajú po blšákoch na východe a jej sa to páči. No aj Ferdy dlhuje peniaze. Cigánskym mafiánom Šmerdzacemu a Vodnému Koňovi. Tí zacítia možnosť a zo Sabiny chcú spraviť šľapku. Tá im v Košiciach uteká. Stretáva bývalého primáša Winnetoua a jeho slepého vnuka – saxafonistu Karolka. Zaľúbi sa do neho a spolu utekajú „na Čechy do Ostravy“ hľadať Sabininho ujka, muzikanta Rudyho, ktorý si údajne nežije zle. No prenasledovateľa Ferdyho majú stále v pätách. Utečenci zisťujú, že Rudy odišiel hrať do Anglicka a im neostáva iné, iba sa vrátiť do Košíc. Avšak slabé srdce Karolkovho deda Winnetoua útek milovaného vnuka nevydrží a on zomiera. Zomiera aj Ferdy, ale násilne. Na smrť ho ubijú Šmerdzaci, Vodný Kôň, a Pinďo, lebo im nemôže vrátiť peniaze. „Chytili iba Pinďa, až niekde pri Plzni. Po ostatných pátrajú„, oznamuje na záver rozprávačka príbehu Vrana. Tá preberá Ferdyho zásoby handier, ktoré spolu so Sabinou ďalej predávajú po trhoch. Sabina „čaká (Karolkovo) malé“ a „vo februári chystá svadbu„, takže tak trochu happy end nie veľmi happy životných osudov. Celkom milá jednohubka, tote Kale topanky.
Milan Zelinka vyhral Anasoft literu v roku 2008 s peknou spomienkovou knihou Teta Anula. V spomínaní na mladosť plynulo pokračoval Rudenkom. V r. 2013 je finalistom AL opäť, s príjemnou knihou Pristaš. A zas spomína. No už nie na mladosť na západnom Slovensku, ale na to, ako sa chlapec Štefo Relich zo Šúru (Igram? Cífer?), Zelinkovo alter ego, priženil v 60. tych rokoch na východ do Tinkoviec (pomedzie okresov ML-HE-SV, znalci tohto kraja obec ľahko dešifrujú ako Papín) a stal sa „pristašom„, priženelcom. Dielko sa skladá z dvoch častí. V prvej, V znamení raka, píše Štefo listy o svojom presťahovaní sa na východ najlepšiemu kamošovi Relovi a sestre Kataríne. Pre neho nové a neznáme prostredie, kde sa na rozdiel od Šúru hojne pije tvrdý alkohol, ktorý Štefo veľmi nemusí, ho očarilo. Jazykom („je spevavý, krásny, írečitý, mojim ušiam znie ako najkrajšia hudba„), prírodou, zvykmi, ľuďmi, novou rodinou. „Na západnom Slovensku ešte vždy pretrvávajú predsudky o týchto ľuďoch, ale kto ich chce súdiť, nech si najprv vypočuje, čo všetko títo ľudia museli prežiť počas prvej a druhej svetovej vojny„. Najcennejšou časťou knihy sú kapitoly 14 a 15, spomínanie deda Kremenčuka, napísané krásnou hornozemplínskou východniarčinou: „A moja mac macocha ňebula plana žena, naj me boch skare, kedz ňehutorim pravdu…„. Škoda, že v tomto jazyku nemáme viac beletrie! Druhá časť knihy, V znamení osudu, nás v siedmych častiach zoznamuje s adaptovaním sa západniara Štefa v Tinkovciach, s jeho životom bežného človeka, ktorý je napriek rôznym nešťastiam pekný. Pekný preto, že ho pekne a pokojne žije samotná hlavná postava. Pristaš nie je žiadna „veľká literatúra“, ani sa na takú nehrá, ale možno práve preto sa číta dobre a po dočítaní necháva pozitívnu emóciu. BTW, z Papína bol aj veľký talent SK literatúry Václav Pankovčín. Ten túto obec vo svojom diele tiež premenoval. Na Marakéš. A kto Pankovčína čítal, vie, aké veci sa tam dejú!
Jozef Kollár v knihe Bol som detský špión (2011) pomerne pútavo opisuje príbeh, ktorý mu rozpovedal údajný bývalý detský špión Pavel K. z okolia Levíc. Pavel bol pomerne chorľavý a nie príliš silný 9 ročný chlapec, ktorý nemal veľa priateľov a najradšej sa hral s fazuľkami na veľké historické bitky. Vzorom mu boli Spartakus a Alexander Macedónsky. Jeho hru si v roku 1964 v pionierskom tábore všimol „Vedúci„. Zaujala ho a poslal chlapca na „liečenie“ do vojenského sanatória v Tatrách. Tu ho spolu s ďalšími dvoma, „Latom a Tučkom„, vyškolili za špiónov. Postupne túto ich skupinku nasadzovali na rôzne menšie akcie. „Na sledovanie rôznych podozrivých ľudí nás na Slovensku nasadilo Centrum 3X. Prvý krát na 7, potom 2X po 8 týždňov„. Pred rodičmi to kryli ako liečenie v Tatrách. Sledovali napr. vysokých komunistov na ich mileneckých a ožraleckých záťahoch. Keď sa ich „bunka“ osvedčila, poslali ich s fiktívnymi „Rodičmi“ v roku 1968 do Grécka. Mali sledovať priekupníka so zbraňami. Po pár týždňoch sa vrátili domov, no bez nejakej extra dôležitej informácie. O dva mesiace ich poslali do Grécka opäť. Sledovanie sa však skončilo tragédiou, priekupníkova ochranka ich chytila a zhodila z útesu do mora. Lato zomrel, Tučko ochrnul. „Na rozpise činností Centra to neznamenalo veľa, stačilo vygumovať jednu trojčlennú bunku. Prestala existovať. Akoby ani nebola„. Trinásťročnému Pavlovi potom psychológovia kus vygumovali mozog. Jeho rodičia sa nikdy nič nedozvedeli. Údajne bolo takýchto „detských špiónov“ v ČSSR vycvičených od 60. tych rokov do r. 1985 až 198. „Všetky dokumenty boli zlikvidované„. Pavel sa neskôr dokázal zaradiť do bežného života, po Novembri 89 dokonca v Grécku navštívil miesto, kde pochovali Lata.“ Tak to už chodí, spomienkový optimizmus po rokoch prevládne takmer u každého„. Ktovie, či má príbeh skutočný základ. Ak áno, je to jeden z mnohých komunistických zločinov. Kniha vychádza (2013) aj v českom preklade.
Zhodnotiť knihu ukrajinského spisovateľa Tarasa Prochaska Jinací nie je jednoduchá úloha. Kniha je bibliofilsky krásna, radosť ju držať v ruke. Je zaujímavá, napísaná moderným, čarovným a hravým jazykom. Pohybujeme sa v časovom období cca prvej polovice 20. stor., no čas nie je dôležitý a samotný príbeh nemá jasné ohraničenie. Ide skôr o rozprávanie („baj, huculsky vyprávění, zaříkávání„). „Baj“ je jasne ukotvená do kraja pod Hoverlou v ukrajinských Karpatoch a je určovaná hlavnými postavami Františkom (Franzom), Sebastiánom a jeho Annami. Tí sa stretajú s ďalšími farbistými postavičkami, napr. Jamajčanmi („když si dala Anna (ich) hašiš, pocítila, jak Bůh mezi mraky ukázal prst, vztyčila k nebi ten svůj a takto spolu několik minut mlčeli v nekonečnu a přitom se vzájemně dotýkali konečky prstů„, starým Bedom či návštevníkmi Sebastiánovho a Anninho baru (všetko významné postavy ukrajinských nedávnych dejín, o ktorých sa u nás vie málo (nič), no vynikajúce obsiahle vysvetlivky na konci knihy nám ich približujú). No a do toho všetkého tajomní „Jinací„. „Jinací přicházejí ve chvíli, když se někdo narodí a vymýšlejí pro něj život. Vyprávějí příběh. Vyprávění se stane příčinou, život zas následkem vyprávění a příčinou nového vyprávění, které se dá poslouchat a převyprávět dál. Bez vyprávění není života, protože vyprávéní je život.“ Kniha sa uzatvára mapou Podkarpatskej Rusi, ktorá orientáciu v samotnom texte uľahčuje, a skvelým doslovom prekladateľov z ukrajinčiny do češtiny, ktorý odporúčam prečítať si hneď na začiatku. Prekladatelia napríklad vysvetľujú preklad originálneho názvu knihy „НЕПРОСТІ“ ako „Jinací„. Ťažko povedať, ako by znel ideálny preklad do slovenčiny. Neprostí? Hoci je preklad výborný, knihu si pri najbližšej návšteve UA kúpim a prečítam v origináli. Žeby sa východné Karpaty stávali novou nezvyčajnou populárnou literárnou inšpiráciou? Po prečítaní Jinakých a pekných Krajňakových diel Carpathia a Entropia (majú s Jinakými spoločné črty a Jinakých priamo Maroš Krajňak odporúča) sa mi to tak javí a teší ma to. Veď „je na světě něco krásnějšího, než naše milované Karpaty?“
Prvé číslo Impulzu v r. 2013 poteší viacerými kvalitnými textami. Za všetky treba spomenúť „Modlitbu k sv. Cyrilovi a Metodovi„, od arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, vychádzajúcej „hviezdy“ SK katolicizmu, ktorá je akýmsi jeho dialógom so svätcami spred 12 storočí. Vasiľ píše, že „stieraním prirodzených rozdielov medzi mužom a ženou, otcom a matkou, redefinovaním pojmu partnerstva, manželstva a rodiny“ sa varí akýsi „antropologický guľáš, ktorý v budúcnosti prinesie len bruchabôľ„. Zaujímavý je obsiahly text prof. Martina Homzu Vznik Uhorského kráľovstva, v ktorom historik objasňuje dianie v „karpatskom bazéne“ v 10 a 11. storočí. Ján Šimulčík detailne popisuje „Hviezdny moment Podzemnej cirkvi„, Sviečkovú manifestáciu, ktorej 25. výročie sme si pripomenuli 25. 3. 2013. Tejto téme sa venuje aj text F. Mikloška z r. 1989 uverejnený v samizdate pri prvom výročí „sviečkovej“. Zaujmú aj dejiny benediktínov od doc. Vincenta Múcsku „O Benediktovi a čiernych mníchoch“ či interesantná rešerš „Krátke dejiny transplantácií“ od Jany Dragúňovej. Impulz je známy tým, že pripomína menej známe, no výnimočné katolícke osobnosti. Tentoraz je to básnik, kňaz a rebel, „bludný balvan„ Jakub Deml“ a nedávno zosnulý Ferdiš Takáč SJ.
Po zvolení prvého jezuitu na pápežský stolec sa zvýšil záujem verejnosti o túto rehoľu. Aj na Slovensku sa nájdu zaujímavé osobnosti, ktoré sa rozhodli kráčať v stopách Baska Ignáca z Loyoly. Jedným z najdlhšie žijúcich slovenských jezuitov bol páter Ľudovít Eiselle SJ, ktorý prežil takmer storočie (1882 – 1979). Jeho životnému príbehu sa venuje dielo Rajmunda Ondruša SJ Svedok a služobník generácií. Eiselle sa narodil v Močenku. Študoval v Nitre a Innsbrucku. Kňazom sa stal v r. 1906, jezuitom v r. 1921. Pôsobil na mnohých miestach (Bánovce n.B., Ružomberok, Bratislava, Trnava, Piešťany – zvlášť tu strávil veľa času, postavil jezuitský dom…). Na jeho osude môžeme sledovať, ako sa menili cirkevné pomery u nás, doprevádzané politickými prevratmi, ktorých Eiselle zažil neúrekom. No páter vždy útrapy zvládal s nadhľadom, dokonca aj brutálne správanie komunistov. Priatelil sa so zakladateľom Svoradova E. Filkornom, z jeho blízkych osobných priateľov a podporovateľov treba spomenúť aspoň majiteľov piešťanských kúpeľov, židovských bratov Winterovcov („Ľudovít prijal krst v Katolíckej cirkvi v r. 1904 a Imrich v 1917„), ktorým na oplátku pomáhal Eiselle za Slovenského štátu a aj po „znárodnení“. Dlhým životom jazykovo dobre vybaveného (SK, HU, DE a samozrejme latina) a neúnavne činorodého pátra sa preplietlo mnoho zaujímavých stredoeurópskych jezuitských osobností, ktorým sa táto 240 stranová životopisná knižka tiež okrajovo venuje. Interesantný osud.
Dlhoročný šéfredaktor časopisu Posol (vychádzal od roku 1897 do roku 1949, kedy ho komunisti zakázali, vydávanie obnovili SK jezuiti v Kanade v r. 1974, od roku 1991 opäť vychádza na Slovensku), jezuitský páter Milan Hromník, vydal v r. 2007 knižku Príbehy a udalosti z našej blízkej minulosti. Ide o vybrané texty uverejnené v Poslovi, ktoré sa venujú viacerým zaujímavým osobnostiam či udalostiam z našej nedávnej minulosti. Dočítame sa napr. o osudoch dirigenta SF v BA Zdeňka Bílka, ktorého zatkli v r. 1961 na krížovej ceste a pol roka sedel, lebo brat bol kňaz (ten dostal 10 rokov, v tých „odmäkových“ 60. tych!), o známom nebojácnom rajeckolesnianskom farárovi Alexandrovi Kľabníkovi, o perzekvovanom kňazovi, PTPákovi Štefanovi Samákovi či o vyliečenom alkoholikovi Jánovi Bliscovi (viacero textov sa venuje alkoholizmu. „V r. 1840 katolícky kňaz Peter Árvay v Bobrovci založil prvý spolok striezlivosti na Slovensku.„). Aj príbehy úplne neznámych ľudí, ktoré Hromník opisuje, sú v mnohom zaujímavé. Potešila ma reportáž z primícií Miloša Lichnera SJ (30. 6. 2002, Veľký Lapáš). Celkom osviežujúce.
Rusko je zaujímavá krajina. Jeho bohatú históriu prehľadne a pútavo rozoberá štvorica českých odborníkov Milan Švankmajer, Václav Veber, Zdeněk Sládek a Vladislav Moulis na cca 450 stranách v diele Dějiny Ruska, ktoré vyšlo v známej sérii Lidových novin „Dejiny států„. Východní Slovania prebrali od Normanov meno „Rossové (Rusové)„. Prvým štátnym útvarom bola Kyjevská Rus, ktorá sa počas 10. stor. christianizovala. Postupne sa centrum moci presúvalo do Moskvy (prvá písomná zmienka 1147), zvlášť pod tlakom aziatov (Zlatá horda). Najvýznamnejšou postavou konca stredoveku sa stal Ivan Hrozný, ktorý sa v r. 1547 ako „17 letý prohlásil za (prvého) cara a ujal se vlády„. Ríšu stabilizoval, rozšíril a postavil Chrám Vasilija Blaženého v Moskve (1560). A v zúrivosti žezlom zavraždil svojho syna, následníka trónu. Celkovo sú ruské dejiny plné vrážd vysokých potentátov. Nevyhýbali sa im ani „osvietení panovníci“ Peter I. Veľký (aj on nechal zabiť svojho syna) či Katarína II. O politických vraždách boľševikov ani nevraviac. No Rusko tvorila vždy hlavne bezmenná nevzdelaná nevoľnícka chudoba na vidieku bez akýchkoľvek práv. Tá nezriedka hynula po miliónoch pri hladomoroch alebo počas permanentných ruských vojen. Tie boli niekedy obranné (napoleonské, 2. sv. vojna), ale častejšie imperiálne, s cieľom rozširovať územie. No spravovanie obrovského územia bolo náročné, preto Rusi napr. vzdialenú Aljašku v r. 1867 za 7,2 mil. dolárov predali USA, „hektar za 4 centy„. Koncom 19. storočia, ktoré dalo svetu najžiarivejšie mená ruskej literatúry ako Dostojevskij či Gogoľ, sa „samoderžavie“ vyčerpalo natoľko, že sa začalo rúcať. Revolúcia v r. 1905 veci urýchlila. K moci sa dostal schopný premiér Stolypin, ktorý krajinu pozdvihol. Zavraždený bol v r. 1911. V tom období bol slabý posledný cár Mikuláš II. a hlavne jeho žena zblbnutí Rasputinom, „ministrom carovy duše„. Rasputina na niekoľko krát zabili v r. 1916, jeho mŕtvolu navyše v 1917 vykopali a spálili. Mikuláš II. musel v marci 1917 abdikovať, čím sa prežitý absolutistický cárizmus definitívne skončil. Pokus o demokratizáciu Ruska ukončil boľševický prevrat zorganizovaný Leninom a Trockým 7. 11. 1917. Zločinný komunizmus šíriaci sa z Ruska následne ovplyvňoval svet takmer do konca 20. storočia. Kniha sa končí rozpadom ZSSR a vznikom samostatného Ruska na čele s Jeľcinom. Príjemne prekvapí živý rozprávací štýl knihy, doplnený mapami, obrázkami a dodatkami, čo z nej robí obohacujúci čitateľský zážitok.
Vo edícii „Svetová knižnica SME“ vyšli spoločne dve novely Pavla Vilikovského. Prvá, kratšia, z roku 1989, ktorá dala celej knihe názov, sa volá Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Skladá sa z 25 kapitol.. Každá začína citátom z knihy Jezdec a kůň (1927), napr. č. 19: „Veškerá vypravování o účinku sugesce lidského zraku na koně jsou pouhou bajkou. Žádný člověk dosud nezastavil cválajícího koně pouhým zrakem„. Nemenovaný rozprávač cestuje do Vrábľov. Pomedzi to sa fiktívne rozpráva so spolucestujúcimi („…verím na anjelov, veď keď môžu byť kultúrni atašé, prečo by nemohli byť anjeli?„), myslí na rodinu, dumá o literatúre, spomína na mamu. Opisuje absurdnú scénku z útleho detstva, ako ruský vojak šikoval svojho koňa na štvrté poschodie, aby mu ho spred domu neukradli. Spolu s obrazom slepca vo Vrábľoch táto spomienka ohraničuje dejovú líniu novely. Čitateľné, no vyrušilo ma ukončenie matkinho života vankúšom zobrané ako samozrejmosť. Druhá novela z r. 1983 s kriminálnou zápletkou má názov Prvá veta spánku. Vyšetruje sa vražda a znásilnenie dievčaťa. Vraždilo sa pištoľou. Preverujú vojakov v kasárňach. Vrahom bol nakoniec nejaký dezertér. Novela je taká akási rozháraná, neplynulá, dialógy čudné, postavy čudné, oslovujúce sa „súdruh“ (odvykli sme), proste nečítalo sa mi to pohodovo. Nič moc.
Historikovi Ivanovi Kamencovi vyšla v reedícii (2013) jemne doplnená jeho pomerne známa esej Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947 z roku 1998. Pri hodnotení akejkoľvek Kamencovej práce treba mať od začiatku na pamäti, že bol komunista a navyše dôverník ŠtB a kandidát tajnej spolupráce s krycími menami Historik a Samo. Keďže vieme, že čosi ako „bývalý komunista“ existuje asi tak často, ako bývalý černoch (aj keď M. Jackson…), k prácam komunistov o tak rozporuplných osobnostiach ako Tiso treba preto pristupovať veľmi opatrne. Dielo o tragédii prvého slovenského prezidenta, ktorý stál na čele štátu počas najbrutálnejšej vojny v dejinách, neprináša príliš veľa nových momentov. Skôr recykluje známe fakty, predovšetkým z jeho prezidentovania. Pre mňa je preto najzaujímavejšia prvá časť knihy venujúca sa Tisovi ako výbornému študentovi prestížneho viedenského Pazmánea, jeho postupný príklon k slovenským národným témam, ktoré po r. 1918 u Tisa začínajú dominovať a vôbec pragmatický Tisov „rozchod“ s uhorskou štátnosťou v roku 1918. RKC kňaz Tiso pôsobil ako kaplán o.i. v Rajci (1911 – 13), kde sa spriatelil s národoveckou rodinou Ďurčanských, z ktorej vyšlo niekoľko zaujímavých osobností a sám Tiso zvlášť Ferdinanda Ď. neskôr dosť protežoval. Z Tisovho prezidentovania zaujmú jeho komplikované vzťahy s Vatikánom či systém (a počet) prezidentských výnimiek pre Židov. Kniha nie je príliš rozsiahla a je navyše písaná veľkými písmenami, takže sa dá hravo prečítať, no ak má niekto chuť dozvedieť sa o tejto etape našich dejín, ako aj o samotnom Jozefovi Tisovi niečo viac, treba siahnuť aj po iných publikáciách.
Kedysi v 90. tych rokoch, ktoré boli napriek mrzkému mečiarizmu akési slobodnejšie, než dnešná doba plná kamier, politickej korektnosti a policajných čiarok, šla v našej chemickej internátnej partii z ruky do ruky kniha Rostliny bohů. Preto keď som teraz dostal túto knihu v prepracovanom a doplnenom anglickom originály ako Plants of the Gods. Their Sacred, Healing, and Hallucinogenic Powers, potešil som sa. Autormi tejto pekne urobenej plnofarebnej publikácie s množstvom fotiek sú Richard Evans Schultes, Albert Hofmann a Christian Rätsch. Zvlášť švajčiarsky chemik Albert Hofmann (zomrel v r. 2008 ako 102 ročný) je známy aj širšej verejnosti ako „otec LSD“. Kniha nás oboznamuje s takmer stovkou rastlín (a húb), ktoré majú nejaké psychoaktívne účinky. Nejde len o ich suché vymenovanie, dozvieme sa množstvo informácií o ich používaní v najrôznejších kultúrach po celom svete, výskyte, spôsobe aplikácie (na rituálne či liečebné účely) a v neposlednom rade o ich chemickej štruktúre, účinku na ľudský organizmus či rizikách s nimi spojenými. Za všetky rastliny (a huby), ktorým sa kniha podrobnejšie venuje, spomeňme aspoň tie najznámejšie: blen čierny, durman obyčajný, kyjanička purpurová, muchotrávka červená, rôzne holohlavce, ľuľkovec zlomocný, mangragora, šalvia divotvorná, konopa a mnoho ďalších veľmi zaujímavých, často ešte slabo preskúmaných rastlín (húb). Nedá mi nepridať citát z knihy Genesis: „Tu Boh povedal: “Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy…podľa svojho druhu na zemi.” A stalo sa tak. A Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, podľa svojho druhu…. A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. (Gn 1.11-31)„. Aj v zmysle tohto citátu, vinúceho sa židovsko-kresťanskou civilizáciou vyše 3000 rokov, mi príde kriminalizovanie akejkoľvek rastliny ako trápne.
Kto má doma chlapca na prvom stupni ZŠ, ktorý má vzťah k prírode, dobrodružstvám a výmyslom, toho môže zaujať praktická Kniha pre chlapcov (Mladé letá 2013) od autorov Celia Gallais, Clémence Roux de Luze a Michele Lecreux s podtitulom „Všetko, čo treba vedieť, aby ste zvládli potulky v prírode!„. Navyše ak je hneď na titulke uvedené, že „dievčatám zakázané„. Chlapci sa v pekne ilustrovanej knihe môžu naučiť, ako si zostrojiť kompas, vodný mlyn, postaviť indiánske típí alebo prístrešok, založiť herbár, rozoznať užovku od zmije, orientovať sa v mape, urobiť si vlastný luk, viazať najdôležitejšie uzly, rozoznávať stopy zvierat, písať tajné správy v niektorom z mnohých šifrovacích kódov a mnoho podobných užitočných vecí. Viete ako sa dá jednoducho odsoliť morská voda? Alebo ako sa dá aj v horúcom lete udržať pitná voda studená? Aj takéto fígle naučí chalanov táto sympatická knižka.
Čítame si po večeroch so synom Troch pátračov. Našťastie v našej dedinskej knižnici majú snáď všetky časti. A je to fasa! Nielen pre milé chlapčenské dobrodružstvá, ale hlavne pre tú spriaznenosť otec – syn (zatiaľ ešte môžme napísať otec a nie rodič 1) pri spoločnom prežívaní napínavých príbehov.
Traja pátrači Jupiter, Peter a Bob sa neobmedzili na pátranie po záhadách len vo svojej domovskej Kalifornii. Autor Robert Arthur ich v Tajomstve Ostrova kostier vysiela na „Ostrov kostier“ na juhu USA. Tu majú pomáhať pri natáčaní filmu, na ktorom pracuje Petrov otec. A majú sa zdokonaliť v potápaní. Hneď po prílete však začínajú problémy. Namiesto do hotela ich niekto odvezie na neobývaný ostrov Ruka, na ktorom pri silnom vetre strieka gejzír. Ruka je známa tým, že pri nej pirát „Jednouchý kapitán“ vysypal zlatý poklad, aby ho nezískali Angličania. Pár „dvojdukátov“ z pokladu sa aj našlo. Cieľavedome ich hľadá aj chlapec Chris, ktorý Pátračov z Ruky odvezie. Spriatelia sa, napriek tomu, že dospelí si o ňom myslia, že je zlodej, ktorý sabotuje prácu filmárov. Chlapci sa s Chrisom na Ruku vracajú a objavujú podmorskú jaskyňu plnú zlatých mincí. No medzitým sa na vedľajšom Ostrove kostier schyľuje k prevzatiu iného „pokladu“, peňazí z bankovej lúpeže, ktorá sa udiala pred 10. rokmi. Lupiči si akurát odsedeli tresty a hoci dokázali všetkých presvedčiť, že ukradnuté bankovky podobne ako „Jednouchý kapitán“ vysypali do mora, „Prvého pátrača“ Jupitera len tak hocikto neoblafne. V napínavom finále tak chlapci nielen že nachádzajú časť zlatého pokladu starého piráta, ale aj rozkladajú zločineckú bandu a zachraňujú peniaze, za čo im spoločnosť „Dollar Delivery“ vypláca odmenu, za ktorú sa môže Chrisov chorý otec ísť liečiť…Napínavá časť Troch pátračov. Zaujímavé je, že skvelé príbehy Troch pátračov veľmi neoslovili filmárov. Až v r. 2006 natočili Nemci film T3I: Tři pátrači a Tajemství ostrova kostlivců. Hoci sa dej odohráva nie pri USA, ale pri JAR a hoci Chris nie je chlapec, ale dievča, dá sa to kuknúť.
V Záhade miznúceho pokladu rozvíja Robert Arthur dva paralelné príbehy. Traja pátrači sa v múzeu stávajú svedkami krádeže vzácneho zlatého japonského opaska. Hoci sa po krádeži zapnú alarmy a všetkých návštevníkov prehľadajú, ani opasok, ani páchateľov sa nepodarí chytiť. Pátrači japonskému detektívovi, ktorý mal opasok strážiť, chcú pomôcť. Ten ich vysmeje a vyženie. Sú sklamaní, no Alfred Hitchcock im ponúka „ľahšiu“ úlohu. Jeho stará priateľka spisovateľka sa mu posťažovala, že po večeroch jej na záhrade kopú trpaslíci. Polícia jej samozrejme neverí. Jupiter, Peter a Bob to idú preveriť. Postupne zistia, že stará pani si nevymýšľa, trpaslíci sú skutoční a pod domom naozaj niekto kope. Podarí sa im zistiť, že popod jej dom sa akísi zlodeji snažia prekopať do susednej banky. Zločinci však chlapcov chytia a chcú zabiť. Neboli by to však naši priatelia, keby si neporadili. Banke zachránia peniaze a odhalia bandu „trpaslíkov“, hercov – akrobatov nízkeho vzrastu, ktorí majú prsty v bankovej lúpeži a ako sa ukáže, tak aj v krádeži vzácneho opaska. V jednom príbehu dva veľké úspechy. To presvedčí aj šerifa Reynoldsa, že s Toma pátračmi musí počítať. Veľmi príjemné.
Robert Arthur v Záhade strieborného pavúka posiela svojich hrdinov Jupitera, Petra a Boba mimo USA. Do Európy, vymyslenej maličkej krajiny „Varania„, kde má byť korunovaný mladý princ Djaro. Ten sa s troma pátračmi stretáva na jeho ceste po Kalifornii a padnú si do oka. Pozýva ich do svojej krajinky, lebo sa nazdáva, že proti nemu jeho regent vojvoda Stefan kuje pikle, aby ho odstavil od moci. To sa aj naozaj deje. Pátračom podhodia do izby hlavný štátny symbol – vzácneho strieborného pavúka, akože ho ukradli. Lesť sa však Stefanovi nepodarí, chlapci za dramatických okolností polícii unikajú a nakoniec zachraňujú nielen šperk, ale aj samotnú krajinu a jej budúceho vladára pred úkladmi rebelov. Kniha má aj „špionážnu“ rovinu, pátračom totiž americká rozviedka pôsobiaca na ambasáde poskytne kvalitné foťáky s vysielačkou a magnetofónom, takže sa z nich stávajú akísi detskí agenti, čo im, pravdu povediac, moc nesvedčí. Dá sa to prečítať, ale je to z celej „arthurovskej“ série Troch pátračov najslabšia časť.
Do Rocky Beach prišiel cirkus. Traja pátrači si ho nemôžu nechať ujsť. Zoznámia sa so synom majiteľa cirkusu Andym Carsonom, ktorý pracuje v strelnici. Peter si vystrieľa prvú cenu – pruhovanú plyšovú mačku. No vzápätí musí preukázať veľkú odvahu, aby ukľudnil cvičeného leva Rajaha, ktorého niekto pustil z klietky. Darí sa mu to, no v trme vrme mu ktosi jeho mačku ukradne. A ukáže sa, že zmizlo všetkých 5 mačiek, ktoré mal Andy vyčlenené ako prvé ceny. Kto by už chcel kradnúť plyšové mačky a načo? Prečo v poslednej dobe stíhajú cirkus nepríjemné situácie (okrem pusteného leva ešte požiar a smrť poníkov)? Wiliam Arden v Tajomstve pruhovanej mačky rozohráva napínavý príbeh z cirkusového prostredia. Zdá sa, že hlavným podozrivým je silák Khan. Len ho treba usvedčiť. Jupiter prichádza na to, že s nepríjemnosťami, ktoré sa v cirkuse dejú, má nejaký súvis banková lúpež, ktorá sa odohrala v neďalekom meste v posledný deň návštevy Carsonovho cirkusu. A pruhované mačky s tým musia mať niečo spoločné! Odvaha chlapcov, vynikajúce Jupiterove dedukčné schopnosti a spolupráca so šerifom Reynoldsom sa nakoniec podpíšu pod odhalenie prekvapivého skutočného páchateľa. Dá sa.
Po R. Arthurovi a W. Ardenovi sa do písania príbehov o Troch pátračoch pustila aj Mary Virginia Carey. A napísala ich 15. Údajne bola fascinovaná paranormálnymi javmi a túto svoju úchylku preniesla aj do kníh o Pátračoch. Je tomu tak aj v dobrodružstve nazvanom Záhada spievajúceho hada. Prípad už neuvádza Alfred Hitchcock, ale fiktívny slávny detektívny spisovateľ Hector Sebastian. S Jonesovým bazárom susedí dom Jamisonovcov. Tí odchádzajú do Európy a o ich dcéru Allie sa dočasne stará jej teta Patrícia Osbornová. Tá si do domu nasťahuje priateľa Ariela, veľmi pofidérnu a záhadnú postavičku. Spolu s ním do domu začínajú prichádzať ďalšie podivné indivíduá, ktoré sa venujú mágii. Počas seáns sa ozýva neuveriteľný „hadí spev„, ktorý naháňa hrôzu. Allie sa tento vývoj situácie nepáči a preto žiada Pátračov o pomoc. Chlapci postupne rozpletajú nitky záhady, ktoré vedú k podvodníkom majúcim úmysel ukradnúť vzácny jamisonovský náhrdelník. Aj s pomocou komisára Reynoldsa sa im darí zločincov odhaliť a tetu Patríciu z rúk rafinovaných manipulátorov oslobodiť. Môže byť.
Plepo
Ďalšie tipy na knihy sú tu: