Pár kníh XI.

Po čase sa mi nazbieralo opäť pár prečítaných kníh. Tentoraz sú ich autormi V. Vaško, F. Mikloško, V. Palko, T. D. Mostowicz, Balla, F. Takáč, P. Hunčík, Z. Kepplová, J. O´Sullivan, P. Schweizer, K. Vonnegut, I. Proks, T. Nicholson, R. Arthur a S. Lavrík.

Po smrti Vladimíra Jukla som dostal chuť dozvedieť sa niečo viac nielen o tomto významnom človeku, ale aj o profesorovi Kolakovičovi, Chorvátovi, kňazovi, ktorý nielen Jukla, ale celú generáciu mladých ľudí, hlavne Svoradovčanov, počas Slovenského štátu výrazne ovplyvnil. Nielen svojim antikomunizmom, ale aj antinacizmom, čo u nás vtedy bežné nebolo. Nie je toho o Kolakovičovi veľa, čo sa dá nájsť, veď ani poriadne nevieme, kedy a kde zomrel (1990 v Paríži?). Takže sa dajú skladať len čriepky, aj to hlavne len z jeho pôsobenia na Slovensku (1943 – 1946) a v Čechách (1946). Jednou z takýchto spomienkových záležitostí je útla brožúra, ktorú napísal člen kolakovičovskej Rodiny a dlhoročný politický väzeň Václav Vaško a volá sa Profesor Kolakovič. Vaško si spomína na osobné stretnutia a dáva dohromady aj spomienky Jukla a Krčméryho. V skrátenej forme jeho text vyšiel v Impulze. Zhodnotenie tejto výnimočnej postavy asi čaká na novú generáciu historikov. Vaško píše len to, čo vie naisto, „všetko ostatné, čo som o Kolakovičovi počul, že bol znovu v USA, že sa v Indii stretol s Matkou Terezou, že koncilovým otcom dával exercície, že bol aj v Číne, to všetko asi je pravda, ale nič z toho neviem doložiť. Práve tak neviem, kedy, kde a ako zomrel.“ Kolakovič sa od začiatku povstania 1944 pohyboval na jeho území okolo B. Bystrice. Pritom sa stretol so všetkými dôležitými aktérmi tejto dejinnej epizódy na čele s Husákom či Lettrichom. Po ústupe do hôr strávil (s Juklom, štyrmi Francúzmi, americkým pilotom a skupinou Židov) celú krutú zimu pod Veprom. Jeho žiaci, aj keď ich Kolakovič na komunistickú totalitu pripravoval, si odsedeli dohromady stovky rokov v krutých basách. Samotný Kolakovič sedel v Bratislave u 2 levov pol roka (01/1946 – 06/46).

František Mikloško v roku 1991 vydal dôležitú knihu Nebudete ich môcť rozvrátiť. Z osudov katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1943 – 89. Ide pravdepodobne o prvý komplexnejší pokus o rekonštrukciu dejín Cirkvi na Slovensku v časoch červenej totality. Príbeh SK katolicizmu je v tomto období unikátny v celosvetovom meradle. Slovenský štát viedol RKC kňaz Tiso, no po vojne sa práve preto katolicizmus dostal na pranier. Bola to však línia Kolakovičovej Rodiny, ktorá na konci vojny povedala nacizmu (a komunizmu) jednoznačné NIE. Od roku 1945 sa stupňuje útok na Cirkev (zhabané budovy, rozpustené školy, prvé zatýkania…), ktorý dovršuje nástup totality v r. 1948. Týmto rokom sa začína skutočne kruté organizované štátne prenasledovanie. Množstvo kresťanov zomiera priamo v basách či na následky katastrofálnych podmienok. Veriaci, ktorých jediným previnením je to, že neveria v Marxa, ale v Krista, si dohromady odsedia mnoho tisíc rokov. Napriek tomu sa štátu Cirkev zlikvidovať nepodarilo, naopak, postupne je to práve tajná Cirkev, ktorá režim rozložila z vnútra. Jasné je to hlavne v 80. tych rokoch. Púte, samizdaty, podpisovky, Sviečková manifestácia…pripravili pôdu pre November 89. Mikloško celý tento 40 ročný unikátny príbeh poctivo zaznamenáva. Prílohou knihy sú zoznamy členov Rodiny, mená odsúdených (a popravených) vo viacerých procesoch, krátke osudy jednotlivých mužských a ženských reholí s výpočtom rokov strávených v basách ako aj naznačenie útlaku Cirkvi v iných komunistických krajinách. Osobne ma zaujalo, že Jozefa Vicena v roku 1957 z USA vyzýval Kolakovič, aby si dal pozor a radšej z Viedne odišiel. Neuposlúchol. O pár dní nato ho ŠtB uniesla. Kniha by si veru zaslúžila reedíciu (a prípadné doplnenie plus napr. menoslov…). V každom prípade je pre dejiny a pamäť Slovenska významná.

Vladimír Palko sa dlhé roky pohyboval vo vysokej SK politike. Dnes je z nej mimo a asi má dosť času, lebo napísal takmer 500 stranovú knihu Levy prichádzajú. Prečo Európa a Amerika smerujú k novej tyranii. Táto kniha si skutočne zasluhuje pozornosť. Palko sa v nej ukazuje ako autor, ktorý vie, čo píše, a to, čo píše, sú veci dôležité, priam zásadné. Píše o kresťanskej demokracii, o kresťanskej politike, o kresťanoch v súčasnom svete, o tom, že Európa (a aj Amerika) sa už kresťanskými dajú nazývať len ťažko. Nie je to však kniha porazenecká, Palko vie, že kresťanstvo prežije. No stav nie je dobrý. Autor do nášho slovníka zavádza nové pojmy. Sú presné: Komunistov nazýva Leninovými bratmi, ľavicových liberálov Leninovými bratrancami, pretláčanie „práv“ homosexuálov nazýva homosexualizmom atď. „Na Západe sa dostali k moci Leninovi bratranci„, konštatuje a na množstve príkladov dokazuje Palko. Jeho popis stavu súčasného sveta začína niekde pri Leninovi, ktorý ako prvý začal „budovať komunizmus“, čomu množstvo západných „intelektuálov“ (G.B.Shaw, Picasso…) s nadšením tlieskalo. Čo charakterizuje komunizmus a liberálnu ľavicu v kultúrnej, nie ekonomickej rovine? Je to predovšetkým otázka potratov, ich natiahnutie až do (po) pôrodu dieťaťa, eutanázia s (bez) vedomím starého človeka, a homosexualizmus s (bez) možnosťou adopcie detí a podobne. Slovami pápeža Jána Pavla II. ide o podporu „kultúry smrti“. Je smutné, že na tejto strane kultúrneho zápasu stoja aj tzv. kresťanskí demokrati, ktorí si tieto témy, nezlučiteľné s kresťanstvom, osvojujú a aj aktívne podporujú a zavádzajú, viď celé stádo západných strán v EPP, ako napr. rakúski ľudovci, ktorí presadili homomanželstvá, či CDU milujúce gay parády. Vidíme tu cestu množstva politikov na oboch stranách Atlantiku, ktorí sa síce za kresťanov sami vydávali, ale ich kroky boli a sú v rozpore s Kristovým učením (E. Kennedy, J. Biden, M. Barroso, J.C. Juncker, H.Van Rompuy…). Veľkú časť knihy zaberá Palkove hodnotenie slovenskej kresťanskej demokracie. Možno v jednotlivostiach by sa našli veci na polemiku, no ako celok je to jasné a pravdivé. Napríklad kariéra Mikuláša Dzurindu je tu vykreslená trefne (bol by zaujímavý Dzurindov pohľad na knihu). Dzurindovo odmietnutie dôležitej zmluvy o výhrade vo svedomí je len logickým vyústením jeho politiky, kde dal prednosť množstvu Leninových bratov a bratrancov pred kresťanmi. Ani Ivetu Radičovú kniha nepoteší, lebo Palko ju opísal tak, aká v skutočnosti je. Propotratová, prohomo, ľavicová liberálka – Leninova sesternica (neoznačuje ju tak priamo, ale z kontextu to vyplýva). Lenin takýchto nazýval užitočnými idiotmi. Sedí to. Palko sa nevyhol ani kritike do radov Cirkvi – napr. kardinála Korca za jeho laškovanie s Mečiarom a Ficom. Kniha presahuje slovenský priestor. Vyčnieva. Mala by byť povinným čítaním nielen v KDH či iných na kresťanstvo sa odvolávajúcich stranách, ale aj na všetkých tých našich politologických vysokých školách (nebude, tam nie je povinný ani Hayek s Cestou do otroctva, napríklad). Myslím, že v kresťanskej demokracii, aspoň u nás, môžeme hovoriť o čase pred a po Levoch. Silný zážitok.

Jeden z najznámejších poľských spisovateľov, autor slávneho Mastičkára, Tadeusz Dołęga-Mostowicz, napísal v roku 1932 výborný, nadčasový román Kariéra Nikodéma Dyzmu. Nezaujímavý a pomerne jednoduchý hochštapler Dyzma je viac menej lúzer. No náhodou sa dostane na ples smotánky, kde spôsobí rozruch tým, že sa prudko oborí na vysokopostaveného politika, ktorý mu nechtiac z ruky vyrazí tanierik so šalátom. Dyzma netuší, o koho ide. No politikovi nepriatelia si to všimnú a začnú mu blahoželať. Postupne sa začína s ľuďmi z politiky a biznisu, ktorých si získal trápnou príhodičkou, stretávať. Dostáva ponuky na prácu. Stúpa v pomyselnom rebríčku, až sa dostáva do hlavného mesta. Vybaví si potvrdenie o absolvovaní Oxfordu. Stáva sa šéfom Štátnej obilnej banky a je považovaný za výnimočného ekonóma a politika. Informáciám o tom, že je vlastne iba obyčajným podvodníkom, nik neverí. Rozbíja vládu a od prezidenta dostáva ponuku stať sa premiérom. Prijme ju? „Vám sa smejem! Vám! Elita! Hlupáci! Zberba! Cha, ha ha!„, vraví ústami jednej postavy na záver prudko čitateľnej knihy autor. Kariéru Nikodéma Dyzmu Poliaci viac krát sfilmovali. Odporúčam si stiahnuť a kuknúť v origináli verziu z r. 2002 „Kariera Nikosia Dyzmy„. Človek sa pobaví. „Kompletna korozja!“ Bardzo ładny jest język polski! Zajebiście!

Balla patrí k plodnejším slovenským spisovateľom posledných rokov, od roku 1996 mu vyšlo 9 kníh. Do finálovej desiatky Anasoftlitery sa dostal hneď v jej prvom ročníku v roku 2006 s dielom De la Cruz. Tento rok je v TOP 10 opäť, porota ho do nej zaradila spomedzi 139 hodnotených beletrických kníh vydaných v roku 2011 na Slovensku. Tentoraz za knihu V mene otca. Je to dlhšia, pomerne čitateľná novela (podľa kritičky Rakúsovej „v skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román„). Starnúci otec si vo viacerých časových rovinách spomína na svoj život, kus šibnutú ženu, s ktorou si roky nerozumie a uteká pred ňou do svojho paralelného sveta v garáži, na dvoch synov, ku ktorým si nikdy nenašiel cestu (a ani oni k nemu) a vôbec na celý svoj osud zamestnanca v sklade v obchode. Nie je to veru dva krát optimistické spomínanie. Muž ženu a matku svojich detí po mnohých rokoch nie dobrého manželstva opúšťa (hoci sa vzťah snažil zachraňovať aj prostredníctvom kňaza) a odchádza k inej. No ani to ho nenapĺňa šťastím. Prvá žena zomiera, starší syn ju doopatroval a vzápätí zmizol, mladší radšej pije a sťažuje sa. Obaja majú otcovi za zlé, že ich opustil a matke neprišiel ani na pohreb. Ich hodnotenie otca je úplne iné, ako veci vidí on, sú skôr na matkinej strane. „Synovia svojich otcov nepoznajú„, posťažuje sa. No pri spomienke na svojho otca je tiež kritický: „mal radšej koňa ako mňa, ale nesťažujem sa„. Tých 109 strán sa dá bez problémov prečítať za pár chvíľ, aj keď to nie je nejaké ľahké oddychové čítanie.

Jezuita Ferdiš Takáč mi po spoločnom príjemnom výlete do Šenkvíc na nultý ročník otvorených vínnych pivníc venoval svoju spomienkovú cca 170 stranovú knižku Sága môjho rodu s podtitulom Autobiografia. Spomína v nej na svoju mladosť v Chorvátskom Grobe, na matku, otca (k tomu je pomerne kritický), súrodencov (jeden brat Ondrej, lekár, emigroval do Kanady, sestra zomrela v mladom veku, keď bol Takáč v base), na prácu vo vinohradoch (všetky vinohradnícke „búdy“ v Grobe dali komunisti zbúrať), na školy v Senci, Bratislave, univerzitu v Záhrebe a na množstvo osobností, ktoré stretol a ovplyvnili ho. Z nich spomeniem aspoň veľkého chorvátskeho kardinála Stepinaca, väzňa za vieru v komunistickej titovskej Juhoslávii, Dr. Josipa Andriča, správcu Spolku. sv. Hieronyma v Záhrebe, pátra Rudolfa Mikuša SJ, či profesora Kolakoviča, ktorého texty Takáč prekladal do slovenčiny. Píše aj o svojom zatknutí Gestapom v Bratislave (mnohých zatknutých ešte stihli Nemci odviezť na smrť do Mauthausenu), o oslobodzovaní krajanov z nemeckého zajatia v Martine (vôbec roky 1944 – 45 boli v Takáčovom živote dosť dobrodružné), o „barbarskej noci“, kedy komunisti zlikvidovali rehole či o odmäku okolo r. 1968, kedy po prepustení z krutých bás chvíľu robil redaktora Katolíckych novín. Začiatkom „normalizácie“ ho samozrejme vyhodili. „Celkove som bol v mojom živote vyhodený asi trikrát„. Napriek tomu, že má široký historický prehľad a ovláda viacero jazykov (napr. je autorom SK-HR slovníka s 55 000 heslami), mohol pracovať len ako opravár výťahov (podobne ako biskup Korec) a až veľmi neskoro ako duchovný u sestričiek pri Lučenci. Svojej „basmanskej“ anabáze sa v Ságe moc nevenuje, tú opísal v knihe „Život ma naučil mať ľudí rád“. Knižka sa dobre číta, je to taká riava, ktorá poskakuje z miesta na miesto a z rôčka do rôčka, no cítiť z nej, že autor sa chce „vyrozprávať“. S úpravou textu a vôbec výrobou knihy si však mohlo dať vydavateľstvo Emauz väčšiu prácu. Takáč (1920) stále píše (a prekladá), v rukopise má viacero pripravených vecí.

Známy psychiater Péter Hunčík v zrelom veku vydal svoju prvotinu. Volá sa Hraničný prípad a odohráva sa hlavne v meste. Nepomenovanom. Sú to ballekovské Šahy? Neviem, asi, komunistu Balleka som nečítal a ani nebudem, no Hraničný prípad si určite dám ešte minimálne raz. 400 stranový moderný román nemá pevne určený dejový rámec, je to rozprávanie o postavičkách žijúcich medzi SK a HU v šialenom 20. storočí. Povedzme že rozprávač je úprimne sa cítiaci Maďar (s kysuckými koreňmi) a aj jeho pohľad je „maďarský“, ak sa to tak dá zvulgarizovať, no je mimoriadne „korektný“ (nie politicky) a príjemne ľudský. Postavičky sú fasa farbisté. Športovci, vojaci, cukrári, podnikatelia, stavári, mamy, tety, ujovia, politici, katolíci, otcovia, židia, Slováci, Česi, Maďari…mix. Je ich tu množstvo, jedna krajšia ako druhá.  Napr. otec. „Teta Klári rozprávala, že mama sa práve vtedy chcela rozviesť. Kým otec pil, zaťala zuby a vydržala pri ňom. Ale keď prestal, zrazu stratila nervy a vyhlásila, že  teraz už je naozaj koniec“. Pali bol futbalový talent, „Pelé Palo“. V Slovane mal hrať a odbory mali riešiť jeho živobytie. Oco, keď sa to dozvedel, skonštatoval lakonicky: „Na svete sú tri zbytočné veci: mužské cecky, ženské pletky a odborová organizácia“. Komunisti v meste za prvej republiky boli asi takáto partia: „samí uvedomelí robotníci a preto ani jeden z nich nepracoval, aby ich kapitalisti nemohli vykorisťovať. Keď si to dedo Nemčák rozmyslel a vrátil sa do práce, Szamaránszky mu odkázal, že pre komunistov je práca vecou cti  a jeho česť nie je na predaj. A naďalej postával so súdruhmi na rohu pri fare a debatoval o svetovej revolúcii a o veľkom Sovietskom zväze“. Iný týpek zas múdro tvrdí, že „hranice pravej Európy netvoria gotické katedrály, ale vinice. Za týmito hranicami žijú už samí barbarskí pivári, brblal a odtackal sa izby.“ Najzaujímavejšou postavou je asi skvostný ujo Imre, ktorý prešiel dookola ako stavbár (a diplomat, informátor, jazykovedec…) celý svet a stretol všetkých dôležitých ľudí 20. storočia. „Rozdiel medzi nacizmom a komunizmom je jedine ten, že v Moskve je v zime omnoho tuhší mráz“. Tešme sa, že žijeme v najzaujímavejšom a tak rôznorodom kuse Európy, ako žijeme. Inde by takáto kniha nemohla vzniknúť. Srdce milovníka histórie a strednej Európy pri čítaní Hraničného prípadu zaplesá.

Po skvelých Hunčíkovi a Krajňakovi má tiež svoju prvotinu v top 10 Anasoft litery 2012 aj Zuska Kepplová. No na rozdiel od týchto dvoch pánov je treba povedať, že je škoda, že sa nenašiel niekto, kto by milej Zuske včas zlomil pero. Takto nám (nepochopiteľne) porota Litery strká do pozornosti knižočku o Slovákoch v zahraničí Buchty švabachom. Teda v Paríži (dve dievky), Helsinkách, Londýne a Budapešti. Hoci sa nájde pár (neveľa) lepších pasáží, dozvieme sa hlavne čo to o sexuálnej preferencii černochov (čím väčších, tým lepšie) jednej alebo žien (ideálne bisexuálnych) druhej a o „problémoch“ s tým súvisiacich. Po v poslednej dobe štátom spoludotovaných dvoch filmoch s anjelmi v názve nám tu opäť kultúrna „elita“ podstrkuje homosexuálne správanie ako čosi úplne normálne. Asi také „normálne“, ako je pre frajera jednej z postáv to, že jeho frajerka pravidelne spáva so ženou a jemu je to jedno. „Ona a ja sme pili pivo. On nemohol. Cucajúc limonádu rozprával o marxizme. V tej chvíli som ho začala mať rada“. Kus primiešaného naivného západniarskeho ľavičiarizmu nemôže chýbať. Proste je to slabučké, silené, pseudomudrlantské, pseudointelektuálske (pár krát použité slovo „Trianon“ či niekoľko anglických vetičiek to nezachráni). Ale keď si pozriete tie kritiky v „mienkotvorných“ médiách, získate pocit, že Buchty švabachom je tá najlepšia kniha minimálne v Európe za posledné desaťročie. Bohužiaľ nie je to tak.. Slovenčina má na takúto literatúru presné slovo: sračka.

V českom konzervatívnom vydavateľstve Ideál vyšli dve naozaj hodnotné diela, ktoré nám, pravicovým idealistom, po dočítaní môžu aj slzu vtlačiť do oka: knihy Johna O´Sullivana Prezident, papež a premiérka a Petra Schweizera Reaganova válka. Obe sa venujú relatívne nedávnej minulosti, keď bol svet rozdelený železnou oponou na dva nepriateľské tábory. A ten zločinný, komunistický, nakoniec prehral. Najväčšiu zásluhu na páde Ríše Zla mali americký prezident Ronald Reagan a pápež Karol Wojtyla – Ján Pavol II. K nim sa pridala aj výnimočná železná lady Margaret Thatcher. Ronald Reagan už niekoľko desiatok rokov pred svojim nástupom do prezidentského kresla vravel, že s komunistami sa nesmie jednať v rukavičkách a moc červených sa dá zlomiť. Tvrdil, že hospodárstvo, postavené na neslobode a „plánovaní“ nemôže obstáť v konkurencii s kapitalizmom. Od sedemdesiatych rokov sa začal zaoberať globálnou ochranou proti komunistickým jadrovým zbraniam. Táto myšlienka sa počas jeho prezidentovania začala uskutočňovať ako famózne SDI – „hviezdne vojny“. Tie vyvolali u Rusov strach. Strach, že rast ZSSR, ktorý pretrvával od konca 50 tych rokov, je na konci, pretože hospodárstvo nemá šancu uživiť masívny nárast zbrojárskych výdavkov. Silou – mocou chceli ruskí pohlavári Reagana (aj prostredníctvom tzv. „mierových kampaní“, platených KGB) zastaviť. Aj Gorbačov, posledný šéf Ríše Zla, ktorý videl, že jeho sen o svetovom komunizme je tatam, sa snažil Ronnieho v Reykjavíku ukecať. Ten bol neoblomný: „Je neskoro„, povedal a odišiel. Pár mesiacov nato sa komunistický blok rozsypal.

Karol Wojtyla sa stal pápežom v dobe, kedy sa zdalo, že komunizmus bude na svete naveky a bude nakoniec „worldwide“. No Svätý Otec, ktorý rozmýšľal v iných dimenziách, ako totalitní komunistickí pohlavári a pre ktorého bola osobná sloboda jednotlivca základnou, Bohom danou devízou, ktorú nemá nik právo druhému odobrať, rozložil totalitnú Marxovu ilúziu zvnútra. Ako Poliak, člen porobeného národa, dobre vedel, čo sú červení zač. A správne odhadol, aký zásadový človek v osobe Ronalda Reagana zasadol do kresla amerického prezidenta. Títo dvaja výnimoční muži boli v správnom čase na správnom mieste. Margaret Thatcher sa vymyká z kruhu žien, ktoré sa venujú politike a ktoré sú v drvivej väčšine „capom – záhradníkom“ (Beňová, Martináková, Tomanová, Vaľová, Radičová – to sme len doma, západné ľavičiarky radšej nechajme bokom….). Táto výnimočná žena vrátila svojej vlasti – Británii, kedysi najvýznamnejšej mocnosti sveta, svoju stratenú slávu a hrdosť na samú seba. Po rokoch, v ktorých ľavičiari spľundrovali ekonomiku, ju svojimi pravicovými reformami postavila na nohy. Skvelou vojenskou akciou odrazila argentínskych agresorov z Falkland. Trikrát po sebe zvíťazila vo voľbách. A svojou trochou prispela spolu s vyššie menovanými mužmi k pádu režimu, ktorý jej bol vrcholne odporný. Knihy Prezident, papež a premiérka a Reaganova válka sú písané pútavým štýlom, majú obsiahly poznámkový a citačný aparát a aj pár výstižných dobových fotografií. A takto knihu Prezident, papež a premiérka uvádza skvelý politológ a poradca českého premiéra Nečasa Slovák MUDr. Roman Joch: „Pokud máte hodně peněz, kupte sto výtisků této knihy, jeden si přečtěte a ostatní rozdejte známým. Pokud máte málo peněz, kupte deset výtisků této knihy, jeden přečtěte a ostatní darujte přátelům. Pokud nemáte peníze žádné, prodejte ledvinu a kupte si tuto knihu. Přečtěte ji. Je to nejlepší kniha s politickým obsahem za posledních mnoho let. Čte se jako thriller. Popisuje, jak prezident Ronald Reagan, papež Jan Pavel II. a premiérka Margaret Thatcherová regenerovali Západ, porazili komunismus a změnili svět„.

Najslávnejšou knihou kus popleteného, no slávneho Američana Kurta Vonneguta je bezpochyby Bitúnok č. 5. Keďže bol Kurt verbálny ľavičiar, jeho knihy boli vydávané aj v komunistickom ČSSR a preto som si Bitúnok mohol teraz kúpiť vo výpredaji humenskej knižnice za 0,35 €. Vonnegut to vydal v r. 1969, Tatran už v 1973.“Tak to chodí„. Dobrá kúpa, lebo je to skvelý text. Hlavnou postavou je Billy Pilgrim , Američan narodený v r. 1922, ktorý sa ako vojak zúčastnil 2 svetovej vojny, bol zajatý Nemcami, ako jeden z mála prežil v tábore bombardovanie Drážďan, postretal množstvo postavičiek, vyštudoval za optika, oženil sa a mal 2 deti, trochu zbohatol, ako jediný prežil leteckú katastrofu a ocitol sa na planéte Tralfamador. Rodina si myslí, že mu šiblo, no Billy vie svoje. Všetky jeho zážitky sa v knihe prelínajú a dopĺňajú v čase bez toho, že by to plynulosti a zrozumiteľnosti textu ubližovalo. Práve naopak, je to majstrovsky poskladané a pomerne silné čítanie. „Billy, ktorý sa pamätal na budúcnosť, vedel, že mesto (Drážďany, pozn. P) bude rozbité na franforce a potom vypálené – približne za mesiac. Vedel tiež, že väčšina ľudí, ktorí ho pozorujú, čoskoro umrie. Tak to chodí.“

O niektorých knihách sa dlho vie, že sa chystajú a ich vydanie sa netrpezlivo očakáva. Je to určite aj prípad aktuálnej novinky vydavateľstva Veda Celok je jednoduchší ako jeho časti s podtitulom Vybrané kapitoly z histórie exaktných prírodných vied, ktorej autorom je fyzikálny chemik Ing. Ivo Proks, DrSc. Ide o zozbierané prednášky o slávnych vedcoch a vôbec o histórii vedeckého bádania, ktoré pán Proks celý život zhromažďoval. On sám bol známy ako puntičkár, všetko mal overené, s mnohými potomkami slávnych vedcov viedol čulú korešpondenciu. Prvá kapitola sa venuje Leibnitzovi. Takto mu raz napísal Newton: „Priatelia sú mi milší než matematické objavy„. No po pár rokoch sa aj tak kvôli nim rozhádali… Zaujímavou časťou knihy je sága rodu Bernoulli. Rodina dala svetu množstvo výnimočných vedcov. A aj príbehov. Napr. otec Johann (I) B. „žiarlil na úspechy vlastného syna (Daniela (I) B.), že sa pokúsil privlastniť si jeho kľúčové dielo“ antedatovaním. Výnimočný génius bol aj Leonhard Euler, prísny kalvín. „Bol autorom 900 publikácií. Na každý týždeň jeho života pripadá priemerne jeden objav. Viac ako 50 % všetkých jeho prác vzniklo v období, keď už bol takmer úplne slepý.“ Lomonosov sa celý život venoval sklu a písal o ňom aj básne. Komenský, okrem toho, že je známy ako učiteľ národov, bol aj prenikavý prírodovedec a dokonca v Amsterdame vydal aj „Novú a zo všetkých doterajších najpresnejšiu mapu Moravy“ (1627). Zaujímavý Škót Joseph Black začal ako prvý zásadne rozlišovať veličiny „teplo“ a „teplota“. Okrem neho termiku ako vedu veľmi obohatil B. Thompson – gróf Rumford, autor celého radu technických vynálezov. No „za ideálny spoločenský systém považoval otrokárstvo, v ktorom sa elita musí starať o neschopných spoluobčanov„. Interesantná bola aj francúzska rodina Carnotovcov (Sadi Carnot je autor známeho Carnotovho cyklu). Viacerí z nich boli slávni vedci ale aj politici. Autor Ivo Proks mal špeciálny vzťah k J.W.Gibbsovi. Nielen že mu venoval samostatnú kapitolu, ale knihu nazval jeho citátom. Ostwald, Mach, Planck (bol výborný klavirista), Helmholtz, Le Chatelier, Vant Hoff, Lewis, van der Waals…a tak ďalej a tak ďalej… Veľmi zaujímavé dielo, zvlášť fyzikálni chemici si ho vychutnajú. No a takto knihu propagoval astronóm Igor Kapišinský: „Milí priatelia, oznamujem vám s veľkou radosťou, že konečne, po 6-ročnej redakčnej námahe mám(e) prednostne (manželka Zdena sa na príprave knihy od samého počiatku podieľala) v rukách vzorový výtlačok neuveriteľne cennej knihy: „Celok je jednoduchší ako jeho časti„. Jej autorom je významný vedec Ing. Ivo Proks, DrSc., ktorý sa jej vydania, žiaľ, už nedožil (zomrel 21. 10. 2011). Mnohým z vás som túto knihu mnohokrát pripomínal a netajil som, že práve z nej som pri sporoch a diskusiách čerpal mnohé informácie, ktoré nielenže sú spoľahlivé na najvyššej možnej úrovni (pochádzajú z originálnych, prevažne cudzojazyčných prameňov, a nie napr. z internetu!), ale predstavujú v plnej kráse a čistote to, čo nazývame jednoducho VEDA (bez akýchkoľvek prívlastkov!), na ktorú spoločnosť dáva stále menej peňazí. Túto knihu by mal mať v svojej knižnici nielen každý  exaktný vedec, každý pedagóg počnúc vychovávateľkou v materskej škôlke a končiac vysokoškolským profesorom, ale aj každý filozof a teológ…, skrátka každý predstaviteľ humanitných (myslím tým aj lekárskych) či spoločenských vedných oborov. Verím, že po prečítaní tohto skvostu všetci pochopíte, prečo toto odporúčanie dávam takému širokému spektru populácie, resp. inteligencie. Ja v knihe už druhý deň listujem s rovnako posvätnou úctou (myslím tým hlavne na úctu k práci skutočných, špičkových vedcov), pokorou a vzrušením, ako to bolo pred rokmi, keď manželka doma pracovala s pôvodnými rukopismi „fortunate senex“ (blaženého starca). Vďaka pán Proks, requiescat in pace! Vďaka však patrí i riaditeľovi jeho Ústavu anorganickej chémie i vedeniu  SAV a mnohým ďalším za tento nevšedný literárny skvost a počin!“

Tom Nicholson konečne vydal svoju knihu Gorila, ktorej sa mnohí báli ako čert kríža, takže ju radšej, ešte pred vydaním, sudca B. Král zarazil. Oligarcha z Penty Haščák chcel dokonca žalovať internet. No našťastie kniha predsa vyšla. A hoci sú protesty „gorila“ zabudnuté a pri moci je zlá Fica – tá najväčšia gorila, ktorá svoju zločineckú skupinu SMER založila a financovala „vlastnou hlavou“ ako mafiánsky projekt oligarchov, a hoci všetci tušíme, že žijeme v skorumpovanej krajine, kniha nás nenechá ľahostajnými. Nedočítame sa to, čo bolo koncom roka 2011 zavesené na webe. Ide o Tomove prerozprávanie celého príbehu, odkedy od SISkára Petra (jeden zo skutočných hrdinov knihy) dostal spis Gorila. Išlo o odpočúvanie konšpiračného bytu na Vazovovej v BA. Stretávali sa tu „Oligarcha“ (Haščák) s „Ministrom“ (Malchárek – medzi nami, ten je úplné dno), „Byrokratkou“ (Bubeníková z FNM) a ďalší. Cieľom bolo pomocou korupcie získavať rôzne štátne majetky, kupovať si hlasy (od volieb  cez NR SR, vládu až po rôzne dozorné rady). Popri tom si vymieňajú názory na SK politiku. Informácie Nicholson sčasti dopĺňa americkými depešami z wikileaks: „Človek z vnútra SDKÚ František Stano povedal, že Dzurinda hodnotí ľudí ako jednotlivcov a nie ako členov tímu. Ľudia, ktorým verí, si môžu robiť čokoľvek. Jeho osobná nenávisť však trvá dlho a siaha hlboko“, dozvieme sa napríklad. Vôbec o celej plejáde SK politikov si môžeme spraviť obraz, nevraviac o fungovaní skorumpovanej polície a hlavne SIS. Nicholson chodil po Slovensku so spisom Gorila roky. Politici to mali na háku, policajti to aj pár krát vyšetrovali, ale vždy to pre čosi zastavili, novinári mali z toho strach. Medzitým sa s Gorilou veselo obchodovalo. Nádejou bol prezident PZ Spišiak, no aj za neho to zakapalo. „Ale jedna vec je istá – Spišiak je 100 X lepší ako to, čo tu už bolo a bude.“ To je pravda, šéfom polície sa stal Gašpar, ktorý osobne vyšetrovanie maril. A s ním prišli ďalší starí známi. Fico sa z Gorily počas volebnej noci vysmial s fľašou koly v ruke. Takže na potrestanie korupcie veľkých rozmerov zabudnime. A nielen to – za Fica to bude ešte horšie. „Faktom ostáva, že vám prepadli krajinu a uniesli štát. Nenechajte to len tak“, radí na záver smutnej knihy Tom. Hm, fajn. No nové politické elity, ktoré by nahradili toto, čo tu máme, sú v nedohľadne. Ale aj tak – veľká vďaka Tomovi za jeho odvahu a vytrvalosť! Zaslúži si vyznamenanie. Aké je trápne, keď Ivan Mikloš povie, že knihu čítať nebude!

Ako dieťa som okrem mayoviek, verneoviek či „tragáčikoviek“ miloval Troch pátračov. Preto som v antikvariáte bez váhania kúpil synovi prvé originálne 4 diely pátračov, ktoré napísal Robert Arthur. S výbornými ilustráciami Jozefa Cesnaka. A dobre som spravil. Po večeroch sme prečítali prvú zo série kníh: Alfred Hitchcock a Traja pátrači. Tajomstvo strašidelného zámku. Arthur v nej pátračov Jupitera, Petra a Boba predstavuje, zoznamuje ich s Hitchcockom a uvádza ich prvý prípad. Pre Hitchcockov film majú nájsť strašidelný zámok. A tak sa rozbieha príbeh, pri ktorom dieťa (no po rokoch aj otec) zatajuje dych. A funguje to aj v čase internetu a mobilov. Strašidelný zámok, hala ozveny, modrý prízrak, Štefan Terrill, stará cigánka, rolls royce a Worthington…Postupne dávkované napätie, chlapci milujúci dobrodružstvo, a Hollywood, ako ho nepoznáme, dohromady vytvárajú skvelú kombináciu pre detskú predstavivosť. Radosť to čítať nahlas! (BTW, v posledných rokoch vychádza v Mladých letách reedícia všetkých Pátračov, no podľa mňa nedosiahla estetickú úroveň  vydania zo 70. tych rokov).

Po strašidelnom zámku sme si dali počas letných večerov aj pokračovanie, Záhadu zajakavého papagája. Výborné! Asi najlepšia časť Troch pátračov. Zo straty „zajakavého“ papagája sa vykľuje skvostný príbeh, kde papagáje hrajú dôležitú úlohu, keď majú vo svojich naučených replikách z klasických diel zakódovaný odkaz na ukrytú vzácnu maľbu, po ktorej prahnú viacerí hľadači. „Len dva dva dva mesiace mŕtvy! Ani nie! Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu! To je isté ako olovená rúra!“ Jupiter s priateľmi záhadu vyriešia, maľba sa dostane do správnych rúk a papagáje sú zachránené. Ale neprezraďte to deťom!

Do top 10 Anasoft litery 2012 zaradili aj román Silvestra Lavríka Zu. Príbeh to nie je zlý, no kým človek príde na to, čo vlastne za postavy v ňom vystupujú, musí dôjsť po cca stranu 75, dovtedy netuší, o čo ide. A až niekedy po strane 150 začína mať dej kontúry a spád. To môže viacerých čitateľov odradiť. No kto to nevzdá, bude odmenený celkom dobrou literatúrou. Príbeh začína tým, že sa v hoteli v Tatrách nájde mŕtvola. Jej totožnosť sa však dozvieme až na záver. Hlavná postava Zu (Zuzana) je slepá klaviristka, ktorá žije so svojou adoptovanou sestrou – cigánčaťom Pejo v luxusnom dome pod Hradom v Bratislave. Zamiluje sa do „develópera“ Alteho, ktorý strieda milenky jak Kollár. A s Altem prichádzajú problémy. Tie postupne gradujú nielen počtom žien, alkoholizmom, čudnými praktikami (chce „zdevelópovať“ cintorín na Kozej napr.), ale aj jeho stúpajúcimi politickými ambíciami, keď ako sa vplyvný poslanec rozhodne kandidovať za prezidenta. Problémy a aj príbeh vrcholia po zoznámení sa s tajomným tatranským boháčom Bartabasom, ktorý sa tiež s ľuďmi nehrá v rukavičkách. Celá kniha je vlastne rozprávanie Pejo, ktoré postupne pomaly do seba zapadá bez nejakej určujúcej časovej osi. Z viacerých zaujímavých replík som si poznačil túto: „Kolaborácia je jediný politický program, ktorý sa v strednej Európe za posledných sto rokov uplatnil„. Dá sa to prečítať, no aj lepšie už bolo.

Impulz č. 2/2012 opäť vyšiel trošku oneskorene, no obsahom je hodnotný. Obsahuje nekrológy J. Čarnogurského a F. Mikloška venované zosnulému V. Juklovi, výborný text historika Petra Šoltésa o tom, aké je to, keď sa štát stará človeku do života až tak, že mu prikazuje, ako sa má modliť, a dôsledky z toho vyplývajúce, s názvom Dedičstvo jozefinizmu o „reformách“ Jozefa II.: „nemožno opomenúť ani dobre známe nariadenia o pochovávaní mŕtvych bez truhiel, len zabalením do plachiet (plytvanie drevom), ktoré vyvolalo všeobecné pobúrenie.„. Spisovateľ a diplomat Anton Hykisch píše o Islame a európskej civilizácii, objasňuje základné rozdiely medzi islamom a kresťanstvom a načrtáva hlavné problémy s nastupujúcou islamizáciou Európy (a Ruska…). Viac krát cituje M. Steyna a jeho chmúrne predpovede: „Najvyšší súd rozhodne, že zákon šaría neporušuje odluku cirkvi a štátu, a ľavičiari v Hollywoode sa prestanú zaujímať o práva gayov, lebo dajú prednosť pôžitkom polygamie„. Najlepším textom je článok Dušana Škvarnu Bremeno Uhorska v našich dejinách. Podrobne rozvádza, prečo Slováci, napriek tomu, že historicky bolo územie Slovenska najvyspelejšou časťou Uhorska, majú k tomuto štátu také iracionálne negatívne postoje, ktorými sa sami ochudobňujeme o vlastnú históriu. Škvarna konštatuje, že „slovenská kultúra má k osvojeniu si dejín Uhorska rovnako ďaleko, ako maďarská k ich odmaďarčeniu„. Smutno-zaujímavý je aj osud básnika Václava Renča, ktorý si v komunistických lágroch odsedel 11 rokov. Venuje sa mu text Svobodně vol a odpověz.

Plepo

Ďalšie tipy na knihy sú tu:

Pár kníh X.

Pár kníh IX.

Pár kníh VIII.

Pár kníh VII.

Pár kníh VI.

Pár kníh V.

Pár kníh IV.

Pár kníh III.

Pár kníh II.

Pár kníh.