Pár kníh XIII.

Vraví sa marec – poberaj sa starec. Ale aj marec – mesiac knihy. Tu je pár krátkych zhodnotení kníh, s ktorými som prežil posledné mesiace. Ich autormi sú Maroš Krajňak, Ján Lenčo, Peter Juščák, Paul Johnson, František Mikloško, Bohumil Hrabal, Stephen Weir, Luka Rada, Mariusz Szczygieł, Július Vanovič, Ján Johanides, Jozef Tancer, Rajmond Ondruš, Owen Weldon, Robert Arthur a William Arden. Plus 2 Impulzy.

Maroš Krajňak prichádza po svojej milej prvotine Carpathia, ktorá sa ocitla v top 10 Anasoft litera 2012, s ďalším titulom s pekným termodynamickým názvom Entropia. Veličina entropia je definovaná ako stupeň neusporiadanosti systému či miera chaosu, no o tejto knihe to platí len čiastočne, hoci sa text chaotickým či nezmyselným po prvých stránkach či kapitolách takým môže zdať. No koho to v čítaní neodradí a prijme autorovu hru, postupne v často bizarných obrazoch a deji objavuje zmysel. Podobne ako v Carpathii sa pohybujeme v oblasti severovýchodných Karpát. Sledujeme dve hlavné postavy, Buka a Forela, ktorí sa vo svojom putovaní jemne podobajú na hobitov Froda a Sama pri ceste k Hore osudu. Buko a Forel bežia priestorom, ktorý už autor neoznačuje ako v Carpathii (Zóny),ale je jasné, kde sme. V priesečníku krajín SK – PL a UA. Z „mesta s Neptúnom“ (východniari ho musia spoznať) smerujú do haličskej dediny Kurdybanivka za mestečkom Bučač, aby sa stretli s posledným tam žijúcim obyvateľom, starenou, manželkou mŕtveho, no stále prítomného Pepa, ktorý „bol medzi mužmi ktorí na okraj dediny vyviedli rodiny svojich susedov a tam ich popravili„. Starena im má pomôcť „odhaliť záhadu Pepovej rýchlosti„. Pepo je totiž mysteriózny kat, ktorý po stáročia popravoval odsúdených. Na svojej ceste Buko s Forelom stretávajú záhadné postavy (Vychudnutý schizofrenik, Žaba, učni (uff!), zlý Kacab, Oranžový mních s dinosaurím vajcom, Maksym Sandowicz, vodič a duch jeho mŕtvej ženy („s pijanom sa dá žiť. Aký je to chlap, ktorý nepije a nefajčí? Je to slaboch, nula, nemá nepriateľov, a preto ani priateľov„), bača, zbierajúci kostry vojakov a turistov…), ktoré ich putovanie ovplyvňujú. Úplne skvostná je kapitola 17. Prenášame sa do Ameriky (NY?) a stávame sa súčasťou seriálu „New Galicia No. X (čítaj iks)„, ktorý je zaľudnený Čechmi, Poliakmi, Ukrajincami, Židmi… Nakoniec bežci dobehnú do cieľa. „Kurdybanivka je prototypom prázdnej dediny bez ľudí, podľa ktorej chcel niekto prispôsobiť zvyšok celého veľkého haličského priestoru a neskôr aj celého sveta„. Stretávajú starenu. Dozvedia sa tajomstvo jej muža? Prečo chcel, aby ho pochovali so sekerou? Prečítajte si! Entropia je riadna haluz. Neviem, koľko čitateľov osloví tento druh „lyrizovaného“ písania (a koľko Rusnákov), asi to nebudú masy, ale vnímavý milovník slovenskej literatúry si príde na svoje. Veď ľaľa: „Buko a Forel bežia v prehriatom zvlnenom vzduchu a to im dovoľuje nevnímať čas. Ten redne, páľava ho skracuje, je ho menej, hodiny sa niekam strácajú, medzi nimi neostáva nič, preto je všetko nakoniec rýchle. Vo vnímaní je to však spomalené, okolie sa roztápa a predmety sa vzájomne zlievajú do nových krátkodobých mutácií. Vytratený čas ale všetko kompenzuje a nakoniec aj predbieha. Je z toho zmätok a nikto v tomto priestore presne nevie, čo je skutočnosť a čo je vnímanie, ktoré rozhorúčenú realitu presahuje.“ No, môže niekto takýto krásny text nazvať chaosom? Hej? „Žereš keksy, žereš?“

Zomrel známy Žilinčan Ján Lenčo. Keďže som od neho nič nečítal, požičal som si útlu knižku Ďaleká a blízka. Pozostáva z dvoch noviel: Dukát z rozprávky a Ďaleká a blízka. V Dukáte, ktorý sa odohráva v Žiline, autor opisuje jeden deň v živote chlapca Dušana. Jeho otec, prokurista v banke, má v sekretári pár zlatých dukátov. Keď idú rodičia na celý deň preč, Dušan jeden z nich ukradne a predá. Utŕžené peniaze minie na šarkana, kolotoče a hlúposti. Večer má výčitky svedomia, no rodičom sa nepriznáva. Potešilo ma používanie typického žilinského slova „poj“ (poď, resp. „choj“- choď). Novela Ďaleká a blízka je príjemný text o začínajúcom spisovatelíkovi, študentovi v BA, ktorému napíše jeho čitateľka. Zoberie ho to, začína si s ňou dopisovať. Kadečo si namýšľa a privlastňuje si ju. Rozhodne sa pre návštevu, potom pre ďalšiu…až mu dievča musí povedať na rovinu, že o neho má záujem iba ako o kamaráta. Namyslený autorko si vo finále „našiel dievča, ktoré ho obdivovalo dosť nekriticky na to, aby sa s ním bez váhania oženil„. Celkom čitateľné.

Peter Juščák vydal v roku 1986 knižku 12 poviedok Komu ujde vlak. Všetky sú nejakým spôsobom naviazané na východ Slovenska a je to pri čítaní cítiť (počuť), keď sa typickými východniarskymi slovíčkami obohacuje „oficiálna“ martinská slovenčina, čo ju robí oveľa zvukomalebnejšou, aha: „nechoď na tom bicykli, dzigneš z neho, no a ja som z neho trochu dzigol“ (poviedka Zabili mi kamaráta), alebo: „Všetko so sebou mám. Lístok mám, pivo mám, chlieb mám, marsky mám, môžem ísť. A mám aj hrabky, vedro, hatyžak, môžem zbierať čučoriedky. Dobre som si zapamätal, čo mi povedala žena. Čím ich bude menej, tým viac ich musím nazbierať.“ (poviedka Čučoriedky), alebo: „Rádiá, televízory, červené embéčky, šicko budze, výstavba, sociálny program…“ (poviedka Veľká záhrada, výborný 12 stranový rozhovor robotníkov vezúcich sa na stavbu a pijúcich), alebo: „Sobota ako každá iná: tri zabíjačky, jedna svadba, v dvoch domoch sa načierno páli slivovica, v jednom samohonka, zhora počuť kvílenie cirkulárky, bežné roboty…“ (poviedka Na výlete nebol nikto o tom, ako sa traja kamoši večer v piatok dohodli na spoločnom bežkárskom výlete na druhý deň, no jeden zaspal, druhý sa opil a tretiemu ušiel vlak)…Veľmi príjemné čítanie.

Impulz 3/2012 opäť prináša viacero kvalitných textov. Zaujímavá je Palkova sonda do ruskej nedávnej histórie Patriarchov byt v komunistickom dome.Text Čo znamená homosexuálna výchova je analýzou interesantnej a obsiahlej štúdie, ktorá vyvolala vlnu nevôle v tzv. LGBT komunite v USA. Štúdia dokazuje, že tvrdenie „no differences“ vo výchove detí v homo a hetero domácnostiach je účelová lož. Článok Samaritán, na ktorého sa malo zabudnúť pripomína významnú osobnosť kňaza Štefana Hlaváča. Asi najzávažnejším textom však je článok Neplodnosť a náhradné matky, ktorý rozoberá morálne dilemy umelého oplodnenia. Umelé oplodnenie môže vyriešiť túžbu neplodných párov po dieťati. No taktiež môže viesť k mäteži, kto je vlastne matka dieťaťa (u nás je to žena, ktorá dieťa porodí). Otvára trinástu komnatu „obchodovania“ s plodmi či k selekcii detí (čo v prípade, ak umelo počaté dieťa je postihnuté? Zavraždiť ho?) Táto téma bude stále horúcejšia, nakoľko hlavne tzv. homopáry budú takto riešiť túžbu po deťoch. Postoj Cirkvi je veľmi opatrný a to je dobre. Výborný, obsiahly a z mnohých pohľadov vec diskutujúci text. V zásade sa Impulz až na pridlhú recenziu akéhosi Batmana dá prečítať celý. Čakal som, že redakcia zareaguje na „Bezákovu kauzu“. Nezareagovala priamo. No uviedla text Novopohanstvo a Cirkev od J. Ratzingera z roku 1958. Po prečítaní tomuto redakčnému počinu rozumiem.

Niekoľko rokov som sa odhodlával prečítať si takmer 600 stranový „opus magnum“ vynikajúceho britského spisovateľa Paula Johnsona Dějiny židovského národa. No keď som sa do tohto textu začítal, úplne ma pohltil. Nielen preto, že téma je fascinujúca, zaberá v zásade celé dejiny civilizácie a zahŕňa celý svet, no predovšetkým preto, ako to Johnson skvostne napísal. Ako napínavý historický, politický či náboženský thriller. Je to fundované dielo, bez romantických príkras, bez nadržiavania či už Židom alebo Nežidom. No zároveň je faktograficky presné (napr. pri dejinách Strednej Európy či popise prírodovedných tém to vidieť najlepšie) a veľmi obohacujúce. Židia sú ukotvení v Desatore a Mojžišovom Pentateuchu (Tóra). Toto je základ, ktorý pretrváva viac než 3000 rokov. No od začiatku nastal problém s interpretáciou, čím sa Židia začali medzi sebou deliť a dodnes preto neexistuje niečo ako jednotné židovstvo. V dejinách mali Židia 3 x štát. Prvý, „Dávidov a Šalamúnov“, okolo r. 1000 pr. Kr., druhý, „Herodesov“, okolo r. 0 a tretí po r. 1948. Všetky boli (sú) problematické. Tisícročia pomedzi to boli Židia rozprášení po celom svete a niekedy kruto utláčaní, niekedy na výslní. Náboženstvo však pôsobilo vždy ako dôležité spojivo. „Lidé jsou stvořeny na obraz Boha a proto mají stejná práva„. Už za Šalamúna sa začala vytvárať diaspora. Napríklad v Španielsku sa udržala až do prelomu 15.-16. stor., kým ju kruto nezlikvidovali. Silné židovské komunity boli po celom svete. V r. 1745 napr. Mária Terézia vyhnala Židov z Prahy. To však bolo stále nič oproti tomu, čo so Židmi robili v 2. pol. 19. a v 20. stor. Rusi a hlavne Hitler (+Himmler, Heydrich, Eichmann) počas 2. svet. vojny (zahynulo 6 mil. Židov, takmer všetci východoeurópski, celá 1/3 židovstva). Johnson dielo zaľudňuje najvýznamnejšími Židmi histórie a načrtáva ich prínos (pozitívny či negatívny) pre ľudstvo. Za všetkých spomeňme starozákonných prorokov, Ježiša Krista („Kristus a křesťané odebrali judaismu jeho universalistický potenciál„), Maimonida, Spinozu, otcov kapitalizmu Rotschildovcov, Disraeliho, Marxa („Marxova metodologie byla naprosto rabínská, odvodená výhradně z knih. Nikdy nevkročil do továrny a když mu Engels navrhoval, že ho do některé zavede, odmítl„. „Neřídil se Tórou božskou, ale Tórou ateisty„), Freuda, Einsteina („pravý opak dogmatického Freuda„)… Na príkladoch ich života ukazuje pestrosť, často totálny antagonizmus ideí vytvorených týmto národom. Johnsonove Dějiny židovského národa sú výnimočným dielom, ktoré odporúčam všetkým milovníkom histórie, filozofie či teológie. (Tí, ktorí si prečítali posledný Ecov román Pražský cintorín, ocenia detailný popis Dreyfusovej aféry a okolnosti vzniku pamfletu Protokoly sionských mudrcov).

František Mikloško jednoznačne patrí k najslušnejším politikom, ktorých vôbec kedy táto krajina mala. Vo svojej knihe Čas stretnutí (Kalligram, 1996) opisuje svoje pôsobenie vo vysokej politike po roku 1989 až do mečiarizmu. Mikloško má nadhľad, má víziu krajiny, nie je úzko stranícky či toporne nacionalistický, naopak. V 5 kapitolách – esejach- si spomína na komunistu Alexandra Dubčeka a jeho čudné pôsobenie po Novembri 89, na Václava Havla a vôbec celú „chartistickú“ partiu, ktorá sa dostala k moci, na pápeža Jána Pavla II a jeho návštevu u nás (1990), na maďarského prezidenta a bývalého disidenta Árpáda Göncza (tu Mikloško brilantne hodnotí SK – HU vzťahy a ich perspektívu) a na VPN, jej zrod, pôsobenie, prínos a rozpad. Je isté, že žiaden historik pri hodnotení prvých slobodných rokov po r. 1989 túto knihu bývalého šéfa SK parlamentu nebude môcť obísť. Mňa však teraz zaujali hlavne Mikloškove spomienky na Jána Čarnogurského, ktoré sa vinú všetkými kapitolami. A to ako pred r. 1989, tak po ňom. Bol to práve on, kto ako podpredseda federálnej vlády pri návšteve Vatikánu v 01/1990 navrhol, aby pápež prišiel aj do Bratislavy (veľmi smelá požiadavka poznajúc vatikánsku diplomaciu), bol to Čarnogurský, ktorý bezprostredne po vystúpení z vrtuľníka vo Vajnoroch 22. 4. 1990 položil svoj kabát na zablatenú zem, aby ju kľačiaci pápež mohol pobozkať (robil tak iba v suverénnych krajinách), bol to Čarnogurský, ktorý ešte ako disident správne uvažoval, že Gabčíkovo treba dokončiť nie kvôli ekológii či energetike, ale kvôli fixácii SK – HU hraníc, ktoré budú aj mocnosti rešpektovať (čo nakoniec ako SK premiér zariadil), bol to on, kto prvý hovoril o našej hviezdičke na európskej zástave atď. Mikoškova kniha je výbornou pomôckou pri spomínaní na prvú polovicu 90. tych rokov 20. storočia, na dobu, ktorá na dlhý čas určila charakter Slovenska.

Svatby v domě (dívčí románek) je prvou časťou voľne koncipovanej trilógie Bohumila Hrabala, ktorú píše niekedy počas „normalizácie“ ako spomienku na časy po nástupe komunistov a pre neho z nezvyčajného uhla – očami ženy. Nie hocijakej – očami jeho manželky Pipsi. Pipsi pracuje ako pokladníčka v hoteli v Prahe. Nemá tu trvalý pobyt, býva načierno u Emy, matky jej exsnúbenca hudobníka, ktorý jej ušiel do Viedne a oženil sa s inou. Postupne sa zaľúbi do doktora (práv), ktorý si rád pomerne hrubozrnne vypije, napríklad s básnikom Egonom Bondym, ľaľa: „moje obavy se naplnili, Bondy seděl na pelesti mý postele a močil na koberec, prosím, básník, jenž přeložil Morgensterna. Já povídám, tak hele Bondíčku, tak voko za voko a já jsem mu namočil do jeho botiček, protože Bondy je vždycky háklivý na ty svoje botičky„… Doktor (práv) pochádza z pivovarníckej rodiny, opísanej v ďalších Hrabalových dielach (strýc Pepin…). Pracuje ako lisovač starého papiera (túto tému Hrabal rozpracoval v skvelej Příliš hlučné samotě). Nakoniec sa doktor s Pipsi na úrade zosobášia a šťastná Pipsi môže pre priateľov zorganizovať „svatbu v domě„. Nečudo, že boľševici Hrabala odstavili. Píše o postavách nepasujúcich do škatuľky vzorov pre „pracujúci ľud“. Sirota Pipsi je potomkom nemeckých kapitalistov, ktorým vzali všetko, doktorovu rodinu tiež z pivovaru komunisti vyhnali a nechali ho spľundrovať, mihajú sa tu mnohé rôzne farbisto opísané undergroundové postavičky. Osviežujúci, príjemne ľudský zvukomalebný hrabalovský text – riava.

Stephen Weir prichádza na slovenský knižný trh s dielom Dejiny plné omylov. Autor nám na 50 rôznych prípadoch z dejín ľudstva ukazuje, ako často a hlúpo sa mýlime, mnohokrát s fatálnymi následkami. Kniha je koncipovaná chronologicky, začína odľahčene Adamom, Evou a jablkom, čo akosi predznamenáva celú našu históriu zlých a ešte horších rozhodnutí. Keďže ide o populárnu literatúru, nemôžeme očakávať nejaké objavné informácie, no predsa len čítať si postupne jeden ľudský prúser za druhým je zaujímavé. Veď príbehy o Hannibalovom prekročení Álp, Nerovom podpálení Ríma, šibnutom fanatizme z prelomov milénií (999 aj 1999), potopení Titanicu, Maovom „veľkom skoku“, nasadení „oranžového agenta“ vo Vietname, Jimovi Jonesovi a jeho 900 spolusamovrahoch, ENRONe a tak ďalej stoja sami o sebe za zamyslenie. Autor známe a menej známe omyly hodnotí pomerne objektívne, ako akúsi výstrahu pre budúcnosť. Osobne ma potešilo zaradenie dvoch „omylov“ do tohto zoznamu. Sú nimi talidomidová aféra, ktorej výsledkom boli desaťtisíce mrzáčikov a neodhadnuteľný počet vôbec sa nenarodených detí z 50. tych rokov 20. stor. a šialené, dodnes vakcinacistami spochybňované nakazenie miliónov Afričanov AIDS pri masovej vakcinácii poliovakcínami koncom 50. tych rokov, ktoré boli kontaminované opičím materiálom (Oral Polio Vaccine Theory). Kniha sa dá hravo prečítať, je pomerne „nenáročná“, dá sa odporučiť napr. stredoškolákom. Posledné tri kapitoly, omyly zo slovenských dejín (Zápoľského spájanie sa s Turkami, problémy s Memorandom a let Štefánika do ČSR lietadlom…) dopísal historik Ivan Mrva.

Ferdiš Takáč preložil z chorvátskeho originálu knižku Luka Rada To málo navyše o chorvátskom misionárovi Ante Gabrićovi SJ. Gabrić sa narodil v roku 1915 v Dalmácii. Študoval v Travniku, neskôr v Taliansku. Vstúpil k jezuitom. Postupne v ňom dozrelo presvedčenie stať sa kňazom a odísť do Ázie ako misionár. Jeho túžba sa mu splnila a v roku 1938 svoj osud navždy spojil s Bangladéšom, konkrétne s deltou rieky Ganga. Tu zakladá nové misijné strediská, stavia základné, stredné a odborné školy, nemocnice, kostoly, pomáha pri stavbe a opravách protipovodňových hrádzí a ciest. Žije v až asketickej chudobe („nikdy žiadnu sladkosť„, môžeme sa napr. dočítať v jeho osobných poznámkach). Po svojej veľkej misijnej oblasti neúnavne cestuje, hlavne na bicykli, loďke a pešo. Pomáha najbiednejším bez ohľadu na náboženstvo. A píše. Obrovské množstvo listov. Má veľký okruh podporovateľov. O misiách informuje vo viacerých časopisoch v pravidelných príspevkoch. Svojimi textami zvyšuje záujem o záslužnú misijnú činnosť nielen v rodnom Chorvátsku, ale po celom svete. Je jedným z najbližších spolupracovníkov známej Matky Terezy, ktorá svoj život zasvätila podobne ako Gabrić tým najchudobnejším v Kalkate. Ovocie jeho neúnavnej práce sa prejavilo aj v množstve domorodých kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktoré počas života vychoval a ktorí v jeho stopách v domorodom prostredí kráčajú ďalej. Gabrić zomrel v povesti svätosti v roku 1988. Na pohrebe sa zúčastnili desaťtisíce domorodcov – katolíkov, protestantov, moslimov aj hinduistov. Milá knižka, ktorá čitateľovi pripomenie, aké sú misie dôležité. Veď ktovie, kde by sme my boli bez misie sv. Cyrila a Metoda. Darmo ľavičiari kričia, že misijná činnosť ničí pôvodnú kultúru. Nie je to tak. Akákoľvek práca pre zvyšovanie ľudskej dôstojnosti je chvályhodná. Gabrić bol veľký muž. Chorvátskemu hrdinovi do hrobu vložili hrsť rodnej zeme a fľaštičku s vodou z Jadranu….

Poľský novinár Mariusz Szczygieł je očividne čechofil. Napísal knihu o Čechách a Čechoch Gottland (áno, mihne sa v nej aj Kája Gott a spor o názov s jeho múzeom Gottland v Jevanoch), ktorá sa stala bestsellerom a bola preložená do mnohých jazykov. Dokonca ju vyhlásili za Európsku knihu roka. Neodolal som a kúpil som si ju. Ide v zásade o reportáže o najrôznejších ľuďoch, ktorí sa preplietli českými dejinami 20. storočia. Väčšina z nich je Slovákom určite známejšia než Poliakom (genéza úspechu rodiny Baťovcov, príbeh Marty Kubišovej, Goebbelsova milenka Lída Baarová…), no nájdu sa tu aj objavné veci. Najviac ma zaujal osud sochára Otakara Šveca, autora pražského Stalinovho súsošia. Ten si dva mesiace pred odhalením opachy v roku 1955 pustil doma plyn. Mŕtvy ležal 50 dní a nikomu nechýbal. Jeho meno sa na Stalinovi neobjavilo. „Dielo“ malo 30 m na dĺžku a 15 m na výšku. Obludu po 6 rokoch, v r. 1962, odstrelili, čo bola tiež celkom kovbojka. Dnes na tom mieste stojí známy metronóm. Zaujímavý je aj životný príbeh komunistického spisovateľa Karola Fabiana, mučeného nacistami. Celkom pekne sú spracované dva rozdielne paralelné osudy lekárky (odborníčky na popáleniny) a kandidátky na prezidenta ČR Jaroslavy Moserovej a upáleného Zdeňka Adamca. Slovenské vydanie Gottlandu je rozšírené o túto autorovu opravu: „Atentát na Heydricha nebol dielom dvoch Čechov, ale Čecha Jana Kubiša a Slováka Jozefa Gabčíka z Poluvsia„. Kniha sa dá hravo prečítať, no ja som po tej masívnej reklame čakal predsa len trošku viac. Vtipnú obálku spravil Shooty.

Výnimočnej osobnosti slovenskej kultúry a autorovi skvelého „normalizačného“ románu Kronika nepriznaného času Júliusovi Vanovičovi vyšla vo vydavateľstve F.R.&G (Ivanka p. Dunaji). interesantná kniha rozhovorov so zaujímavými ľuďmi našej literatúry s názvom Nové antidialógy. Ide o pokračovanie rozhovorov, ktoré autor pripravoval pre Slovenské pohľady od 60. tych rokov. Netreba vymenúvať mená všetkých opytovaných, možno stačí len oznámiť, že dialógy aj s tými „menej známymi“ sú excelentné. Pýtajúci sa Vanovič kladie hlboké otázky, D. Hevier dokonca píše, že „v niektorých prípadoch sú hodnotnejšie ako odpovede„. No nedá mi nespomenúť rozhovor s Jankom Smrekom (1971) o Martinovi Benkovi. Takto vraví Smrek o starom mládencovi a svojom celoživotnom priateľovi: „Ideál ženy si chcel udržať aj tým, že sa za nijakú cenu nechcel oženiť. Často sme ho znepokojovali a trápili ženami. On vždy odolal. Chcel celý život iba maľovať a nenechať sa rozptyľovať ženami. Vedel sa zdisciplinovať a ustrážiť svoj estetický ideál. Hocijako si ho však vysvetľujem, cítim, že predsa zostáva akýsi tajomný, akosi mi uniká…„. Oskár Čepan (komunisti mu zošrotovali viacero kníh a rozmetali vysádzané texty) o 20 rokoch normalizácie vraví toto (1991): „Šťastní sme neboli, ale ani zúfalí nie. Normalizačné dvadsaťročie iba potvrdilo, že bez takej či onakej krízy sa nikdy nezaobídeme.“ Pravda je. Snáď najhlbším dialógom je rozprávanie sa (2003) s prekladateľkou Michaelou Jurovskou o Slovensku. „...slovenskí nacionalisti sa vyznačujú slabým ovládaním materinského jazyka, literatúry, kultúry a histórie…„. Viaceré rozhovory sa dotýkajú situácie v evanjelickej cirkvi a jej (ne)vysporiadaním sa s komunizmom, za všetky aspoň debata s Martinom Kvetkom (1991). Občas z odpovedí dýcha akási módna ľavicová skepsa (napr. rozhovor s E. Gindlom (2008) a jeho až nekritický obdiv Číny a antiamerikanizmus), občas naopak humor (Kornel Földvári, 2009). Ivan Čičmanec povedal (2008) toto: „Slobodova Krv a viaceré Johanidesove romány povedali na vysokej úrovni niečo podstatné o slovenskej podobe červenej totality„. Zaujímavý Rudolf Dobiáš vraví (2010), že počas dlhých rokov komunistických lágrov ho „poézia zachovala pri zdravom rozume“ a výborný román S. Rakúsa Excentrická univerzita hodnotí ako „vzácnu knihu“ svedčiacu o tom, že zas až taká kríza literatúry tu nie je. Nové antidialógy uzatvára rozhovor s vydavateľom Olegom Pastierom, bez ktorého by táto interesantná kniha, niekedy však na môj vkus príliš pesimistická, neuzrela svetlo sveta.

Jánovi Johanidesovi vyšla v roku 1979 dlhšia novela Balada o vkladnej knižke. Ide o rozsiahly dialóg jednej rodiny. Začína ho matka Luca takto: „A teraz to najhlavnejšie: peniaze„. Luca, bývalá tanečnica či modelka, si nežije zle, naopak, má „auto, chatu, záhradu, dom„. Aj peniaze. „Mám peňazí po krk!“ „Už ti z tých prachov trčí len hlava?“ „Nie celá, vraví Luca. Ústa už nie. Iba oči„. Šťastie jej však neprinášajú A asi ani lieky, ktorých hlce veľké množstvo. Za mamou postupne prichádzajú jej dospelé deti Soňa, Miňo a Lojzo. Hoci každé rozpráva akože o niečom inom, všetkým ide o peniaze. Počas rozhovoru s Miňom mama zomiera. Prichádza Lucin muž a otec detí, námestník Murák. Deti nazve „larvami„, dcére dokonca zdupľuje: „ty osobne si pre mňa larva číslo jedna„. Nad mŕtvym matkiným telom Murák navrhuje majetok predať, aby „začal každý sám. Každý, ako bude chcieť„. „Ale – prečo predať?„, pýta sa Soňa. „Pre peniaze. Neviete sa hanbiť„. Synovia si chcú otca podať, blížia sa k nemu „so zúrivými a červenými tvárami, nahrbení, so zaťatými päsťami.“ Otcovi sa v tej chvíli obnovuje stará choroba, z ktorej ho pred rokmi dostala nebohá Luca…Dobrý text, vydarené dialógy a večná téma. Čo všetko je pri delení majetku schopná robiť si najbližšia rodina!

Kto má rád Bratislavu (BA) a jej minulosť, mal by upriamiť pozornosť na novú knihu Neviditeľné mesto s podtitulom Prešporok / Bratislava v cestopisnej literatúre, ktorú v Kalligrame (2013) vydal Jozef Tancer. „Cieľom knihy je predstaviť premeny rozprávania o Prešporku / Bratislave od konca 18. stor. po koniec druhej sv. vojny„, informuje nás na úvod autor a dodáva, že jeho „cieľom je opísať poetiku cestopisov„. Tento časový úsek delí na 3 obdobia: „éru osvietenstva, éru malebnosti a éru bedekrov„. Sledujeme, ako o meste, jeho obyvateľoch, okolí, prírodných krásach a zaujímavostiach rozprávali cestopisci v priebehu rokov. Tiež ako sa na BA dívali cestovatelia, ktorí mesto navštívili, a ako o meste písali samotní mešťania (resp. tí, ktorým takúto úlohu mesto zadalo). Prvým, ktorému sa kniha podrobne venuje, je berlínsky osvietenec F. Nicolai a jeho dielo z r. 1781. Hoci nebol zrovna priateľom RKC, ba dokonca bol „jezuitofób„, nebránilo mu to sa v BA stretnúť s uhorským prímasom kardinálom Batthánym (staviteľ Primaciálneho paláca, pochovaný v Dóme). V cestopise vyzdvihol tiež sochára Messerschmida. Suchého a akademického Nicolaia postupne striedali cestovatelia ovplyvnení módnym romantizmom. Ich cestopisy sú iné, „pitoreskné„. Text nahrádzajú obrázky – veduty, často s vyobrazením parníka na Dunaji, pretože práve romantická paroplavba od 30. tych rokov 19. stor. získava obľubu (parník Viedeň – BA chodil v lete 2 x denne. „Vzdialenosť (cca 8,5 míle) prekonal za 4-5 hodín. Cesta späť trvala dvakrát toľko.„). Po tom, ako sa „meno nemeckého vydavateľa K. Baedekera (1801-59) stalo synonymom pre knižného turistického sprievodcu„, romantický spôsob cestopisu ustupuje praktickému. Bedekre vydáva často samo mesto pri rôznych príležitostiach, napr. v r. 1865 pri príležitosti „putovného zasadnutia Spolku uhorských lekárov a prírodovedcov„, alebo pri 700. výročí narodenia sv. Alžbety, ktorá „uzrela svetlo sveta na prešporskom hrade„. Po roku 1918 a vzniku ČSR sa situácia mení. Prešporok sa premenúva na Bratislavu (1919). Táto skutočnosť sa odráža aj v bedekroch. Autor jednotlivé prístupy k informovaniu o meste nazýva „príbehmi“ (československý, maďarský, nemecký, slovenský a prešpurácky), ktoré sa často veľmi líšia. Dnes, v dobe rôznych „Aupark towers“ a búrania technických pamiatok vyznieva úsmevne hodnotenie nových stavieb (dodnes skvosty) z „maďarského príbehu„: „…mesto stratilo veľa zo svojej krásy počas českej okupácie v r. 1919. Okupanti zbúrali veľa pekných domov a na ich miesto postavili nevkusné moderné budovy.“ Zaujímavý, no na „bežné čítanie“ pomerne náročný text je okrem 63 obrázkov podporený obdivuhodným množstvom literatúry, na ktorú sa odvoláva.

Jedným z najzaujímavejších slovenských jezuitov 20. stor. bol bezpochyby páter Vendelín Javorka. Rajmond Ondruš SJ o jeho živote napísal útlu (102 strán) knižku Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag. Životné osudy P. Vendelína Javorku SJ (1882 – 1966). (Dobrá kniha, 2008). Javorka sa narodil v Černovej pri Ružomberku, odkiaľ pochádza okrem Andreja Hlinku viacero kňazov. V roku 1903 vstúpil do jezuitskej rehole. Za kňaza bol vysvätený v r. 1915. Počas 1. svet. vojny bol na fronte ako vojenský duchovný. Po jej skončení bol predstaveným v kláštoroch v Trnave a Bratislave. Po roku 1929 sa stal rektorom Pápežského ruského kolégia Russicum v Ríme. Od r. 1934 pôsobil ako misionár na Ďalekom východe v Charbine a v Šanghaji, predovšetkým medzi ruskými emigrantmi, o čom si neskôr poznamenal: „Najkrajšie obdobie môjho účinkovania je tých 5 rokov v Ázii„. Počas návštevy Slovenska v roku 1941 šíril myšlienku zblíženia sa Ruska s katolíckou cirkvou (podobne ako Kolakovič pár rokov potom), čo bola v časoch Slovenskej republiky, ktorá proti ZSSR bojovala, rarita. V tomto duchu mal 8. 10. 1941 v bratislavskom vysokoškolskom internáte Svoradov prednášku „Rusko a katolícka cirkev„. Následne nato nastúpil do gréckokatolíckej pastorácie v Bukovine. Ostal tu až do roku 1945, kedy ho postupujúci Sovieti zatkli, odvliekli do Kyjeva a neskôr Moskvy, označili vo vykonštruovanom procese za špióna a odtransportovali za polárny kruh na Sibír, kde drel v otrockých podmienkach viacerých gulagov 10 rokov. Pre 63 ročného pátra, ktorého zdravotný stav nebol nikdy extra dobrý, to bolo veľmi namáhavé, no ostal nezlomený. Rodina o ňom nemala žiadne správy, prvú pohľadnicu mohol poslať až v roku 1954. Pustili ho, takmer slepého, o rok neskôr. Usadil sa u príbuzných v Žiline. Až do svojej smrti v r. 1966 bol pod drobnohľadom ŠtB. Po operácii očí sa chcel vrátiť ako misionár do Ruska, no to sa mu už nesplnilo. Bohužiaľ nestihol ani spísať spomienky z gulagu, hoci to mal v pláne. Zaujímavosťou je, že Javorka pokrstil legendu slovenského katolicizmu – MUDr. Silvestra Krčméryho. Okrem životného príbehu pátra Javorku nás autor v stručnosti oboznamuje s viacerými ďalšími známymi či menej známymi jezuitmi, ktorí s Javorkom prišli do kontaktu. Zaujímavý osud. AMDG!

Kníhkupectvá sa neustále zapĺňajú najrôznejšími knihami o prírode. K najreprezentatívnejším publikáciám posledných rokov patrí Veľký ilustrovaný atlas zvierat od Owena Weldona z vydavateľstva Svojtka&Co. Je to veľká a pomerne ťažká kniha, čiže jej čítanie je pre deti, ktorým je prioritne určená, pomerne náročné. Atlas predstavuje našu planétu trochu inak, ako iné podobné diela. Zem rozdeľuje podľa podobných biotopov (listnaté lesy, boreálne lesy, púšte, moria…), čo je síce pomerne praktické, no nedá sa takto vyhnúť viacerým nepresnostiam (napr. v delte Dunaja hniezdiaci pelikán sa stal vtákom bežným po celom toku rieky, čo je nezmysel, atď.). Kniha obsahuje množstvo kvalitných fotografií, zvlášť veľké, dvojstranové, ktoré ju delia podľa kontinentov, sú skvelé (listárka červenooká, orol, tiger…). Okrem fotiek tu sú kreslené ilustrácie, ktoré však mohli byť kvalitnejšie. Tak ako by mohol byť trochu lepší aj samotný text. Nie je príliš obsiahly či hlboký, no vyvažuje to citeľným „bolestínstvom“, ako zlí, zlí ľudia všetko ničia a chudiatka zvery kapú. Globálne otepľovanie je proste „in“ a tak tomuto newspeaku treba školákov priúčať od mala, pravda. Inak si to neviem vysvetliť. Naopak pozornosť si zasluhujú pekne spracované 5 miliárd rokov dlhé dejiny planéty v „hodinkovej“ grafickej úprave, čo dieťa môže zaujať. Ako kniha, ktorá má deti uviesť do sveta zvierat (a pekných kníh), sa to však celkom dá. Aj ako pomerne reprezentatívny darček za vysvečko napr. No nemôžem si pomôcť, na ilustrovanú klasiku „Svet živočíšnej ríše“ sa to nechytá.

Po večeroch sme sa so synom pustili do Záhady vreštiacich hodín od Roberta Arthura. Alfred Hitchcock uvádza ďalšie úspešné dobrodružstvo Troch pátračov. V zberni Titusa Jonesa sa objaví nezvyčajný budík. Namiesto zvonenia vydáva hrozný vresk. Čo to má znamenať? Keď Jupiter na spodku hodín nájde čudný odkaz, začína sa pátranie, hoci chlapci sprvu nemajú tušenie, čo vlastne hľadajú. Postupne prichádzajú na stopu zvláštneho muža menom Clock, ktorý mal záľubu v hodinách vydávajúcich čudné škreky a tiež v najrôznejších hlavolamoch. No o vreštiace hodiny a hlavne o odkazy, na ktoré hodiny poukazujú, sa začínajú zaujímať kadejaké indivíduá a našim mladým detektívom ide doslova o krk. Keď sa do prípadu zamotá známy zlodej umeleckých diel Hugenay, vystupujúci už aj v Záhade zajakavého papagája, je jasné, že tu ide o ukradnuté obrazy. Jupiter a chlapci musia vynaložiť všetko úsilie, aby odkaz pána Clocka vylúštili, diela našli, zločincov pomohli lapiť a spravodlivosti učinili zadosť. Podarí sa im to, hoci elegantný Francúz Hugenay s noblesou americkej polícii uniká. Vydarená časť Troch pátračov.

Traja pátrači pokračujú vo svojich dobrodružstvách aj potom, ako ich príbehy prestal písať Robert Arthur. Plnokrvne ho nahradil William Arden, ktorý napísal aj 16. časť Záhada smejúceho sa tieňa. Bob a Peter pri starom kalifornskom panstve v španielskom štýle začujú výkrik o pomoc nasledovaný šialeným smiechom, ktorý, zdá sa, vydáva veľmi zvláštny tieň. Hneď nato Boba zasiahne malá indiánska soška. Zlatá! Keď ju neskôr Jupiter otvorí, je v nej odkaz napísaný v neznámom jazyku. Čo to má znamenať? Navyše im vzápätí sošku – amulet – niekto ukradne. Vyzerá to tak, že na panstve sa deje niečo nekalé. Chlapci zistia, že odkaz je v starom indiánskom jazyku a soška je súčasťou slávneho čumašského pokladu, o ktorom sa šíria legendy. Vyzerá to tak, že poklad musí existovať! Do prípadu sa zamotáva pán Harris, šéf miestneho spolku vegetariánov. Keď Jupiter zistí, že si Harris dal na obed mäso, začne ho podozrievať. A skutočne, vykľuje sa z neho neľútostný austrálsky zločinec, ktorý prišiel pokladu na stopu. Kto bude rýchlejší? Naši traja priatelia (spolu so šerifom Reynoldsom), alebo Harris? A čo je to za tieň, ktorý sa tak príšerne smeje? Bude môcť na záver príbehu pán Alfred Hitchcock uviesť toto dobrodružstvo tak, ako to chlapcom kedysi sľúbil? Ale áno, aj tentokrát dobro víťazí.

Mojim úplne prvým detským stretnutím so sériou „Alfred Hitchcock a traja pátrači„, ktorá ma „nakopla“ prečítať si aj ďalšie diely, bola Záhada ohnivého oka od Roberta Arthura. Dodnes to funguje (na dieťa ale aj čítajúceho rodiča) rovnako silno. Do Jonesovho bazáru sa dostáva sada sadrových búst rôznych osobností. Keď Trom pátračom pán Hitchcock predstaví Gusa a dá im prečítať záhadný odkaz od jeho nebohého strýka, Jupiter prichádza na to, že v jednej z týchto búst je ukryté „ohnivé oko“ – tajomný červený rubín v tvare vajca. No aktívna Jupiterova teta Matilda, šéfka bazáru, medzitým busty rozpredala. Navyše sa o ne začína zaujímať obavy vzbudzujúci Ind „Trojbodkový„. A aj akýsi „Čierny fúz„, ktorý tú pravú bustu chlapcom pred nosom vyfúkne, rozbije a drahokam si berie. Prípad sa zdá byť stratený. Avšak „Trojbodkový“ ho zdramatizuje, dokáže, že drahokam z busty bol nepravý a teda pátranie musí pokračovať…Reedícia celej série „Troch pátračov“ od vydavateľstva Mladé letá (inak už vypredaná) je bez obrázkov. V detskej knihe obrovské mínus, zvlášť ak prvé vydania dokonalo ilustroval Jozef Cesnak.

Začiatkom marca 2013 prichádza Impulz 4/2012. Otvára ho vyvážený text J. Šústa venujúci sa odkomunikovaniu kauzy Bezák. „Zdá sa, že arcibiskup Bezák a niektorí jeho sympatizanti veci veľmi nepomohli, keď problém eskalovali v médiách„. Pravda je, vidieť „hrdinu“ Bezáka v Novom Čase a na Markíze a v podobných kvalitných médiách na jednej strane a zlú, zlú Cirkev na druhej uškodilo všetkým. Šúst ale dodáva, že oficiálna SK cirkevná reprezentácia by sa mala „nadýchnuť pre otvorenejšiu a úprimnejšiu komunikáciu„. Kto si uvedomil, že SR má 20? Ján Čarnogurský áno a tých „Dvadsať rokov“ samostatného Slovenska hodnotí. „Vyjadrené matematicky, súčet potenciálov Slovenska a Česka je väčší ako bol potenciál Československa„, píše. Dominantnou témou tohto čísla je sympózium o knihe V. Palka Levy prichádzajú. „Palkova kniha nezaujala hlavné SK médiá… Zato prvý náklad knihy sa rýchlo vypredal a verejnosť čaká na dotlač„, oznamuje nám na úvod redakcia. Knihu, ako aj stav kresťanskej demokracie v Európe hodnotí 11 osobností (J. Čarnogurský, F. Mikloško, biskup A. Imrich, publicisti M. Hanus (SK), Cs. Kiss (HU), M. Leidenfrost (AT), G. Górny (PL), A. Tomský (CZ)…). Niektoré postrehy sú zaujímavé, napr. Čarnogurský predpovedá, že Palkova kniha sa bude zháňať po antikvariátoch. Michaela Freiová (CZ) považuje „za nejvýznamnější frontu protikřesťanského boje OSN. …viděla jsem, jak světová levice transformovala sexualitu, věc ze své povahy soukromou, ba intimní, do politické kategorie„. Z ďalších textov Impulzu stojí za zmienku príspevok arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, rozhovor s biskupom Václavom Malým či opis pešej púte z Levoče do Santiaga de Compostela od M. Kachútovej. Impulz si treba predplatiť.

Plepo

Ďalšie tipy na knihy sú tu: