Pár kníh IXX.

Pár kníh, tentoraz od týchto autorov: Lukáš Luk, Peter Juščák, Martin Lacko, Umberto Eco, Vladimír Sorokin, Michel Houellebecq, Peter Pišťanek, Mohsin Hamid, Peter Begeni, Ian Ridpath Robert R. Coenraads, Andy Weir, Frederick Backman, Tatiana Štefanovičová, Jozef Haľko, Jana Teleki, Ján Ničík, Juraj Bindzár, Peter Matis, Jaroslav Vodrážka, André Marx.

Čarovný a tajomný Lukáš Luk nás po Príbehoch Považského Sokolca a Záhade Považského bula potešil svojou treťou knihou Zlodeji medu, opäť bibliofilsky veľmi peknou. Predchádzajúce knihy ilustrovali R. Krivoš a M. Laluha, no tentoraz si Luk svoje dielo ozdobil vlastnými vydarenými obrázkami, čo sa nevída veľmi často. Tí, ktorí poznajú Lukovo ľahké pero a nezameniteľný štýl, nebudú sklamaní ani po prečítaní Zlodejov medu. Tentokrát nás autor privádza do 11. storočia niekde na Považie do okolia Skalky, ako môže čitateľ z náznakov vydedukovať. Už niekoľko generácií sa ľud zhromažďuje okolo kresťanských chrámov, no staré povery sú stále živé. Na územie si nárokuje kráľ Štefan i Boleslav Chrabrý. Sledujeme viacero postáv: bratov brtníkov, z ktorých mladší sa fatálne zamiluje do Medny, dcéry polanského kupca („Nikdy nedovolím, aby si sa vydala za takého horalského trhana!“, vraví otec) , kňaza otca Damiána, „slúžiaceho liturgiu v starej reči“, starú Kvasomilu, „ktorá ovláda čary a zaklínadlá predkov“, mníchov pod „Zubrím vrchom“, kráľovský pár Gizelu a Štefana a mnohých ďalších. Je to obdobie, kedy sa v hornom Uhorsku šíri vlašský orech, vinič a včelárstvo. Vydarený je aj snový prestrih do súčasnosti na ženu „s divotvorným hríbikom“, proroctvo o „pastierovi, čo bude nosiť červené krpce“ či návod na 40 dňový pôst s jedným orechom denne. No radosť si nového Luka prečítať.

Spisovateľ Peter Juščák sa dlhodobo venuje osudom ľudí, ktorí boli na sklonku vojny odvlečení do ZSSR, kde boli nútení drieť v nepredstaviteľných otrockých podmienkach „súostrovia GULAG“. Známy je jeho vynikajúci film Môj otec Gulag, ktorý rozpráva o osudoch Jána Antala, ktorý sa narodil niekde na Kolyme ako Ivan Kawasch matke unesenej Rusmi z Popradu. Antal s dcérou hľadajú stopy po svojom otcovi/dedovi. Treba vidieť! Juščák však teraz tému posunul ešte ďalej a spracoval ju do románovej podoby s názvom … a nezabudni na labute! Slovenku Irenu Kawasch po „oslobodení“ Popradu na jar 1945 zatknú Rusi a obvinia ju zo špionáže. Len preto, že jej muž Johann je karpatský Nemec a ona vie po nemecky. Sovietskym NKVD barbarom neprekáža ani to, že je v 6 mesiaci tehotenstva. Dieťa zomiera pri pôrode v dobytčáku pri ceste na Sibír. Irenu odvlečú na tzv. Planétu, do lágrov severne od Magadanu, do tých najnehostinnejších miest na Zemi, kde musí holými rukami ťažiť zlato. Hlad, brutálna zima, všadeprítomná smrť a udávanie sa stávajú na dlhých 9 rokov súčasťou jej života v ženských lágroch. Norma: 2 g zlata na deň, inak si bez jedla. Po tom, ako ju s poľskou priateľkou zavalí zemina, pri čom Poľka zomiera (po rokoch pri ceste domov Irena stretáva jej muža, ktorý ju hľadá) a Irena je zranená, sa dostáva do nemocnice, v ktorej neskôr ostáva ako zdravotná sestra. Tým sa jej podmienky trochu zlepšia, no stále je ako „kontra“ tŕňom v oku dozorcom a dozorkyniam. Po čase sa zoznámi s Gruzíncom Šotom, ktorý je už prepusteným trestancom, no ostal na Sibíri ako údržbár. Irene je veľkou oporou, opäť sa cíti ako žena. Keď otehotnie, začnú sa problémy, lebo dieťa na Planéte je nežiaduce. Dôstojníčky to riešia potratmi, väzenkyniam deti berú do detských domovov, kde z nich vychovávajú „nových sovietskych ľudí“. Takmer všetci dozorcovia a politruci z táborov sú z decákov. Irene sa narodí Iváňuška, ktorému Šota vybaví dojku či náhradnú mamu Kaťu v osade, takže až do 3 rokov uniká sovietskemu „detskému priemyslu“. Dieťa však navštevovať až na pár výnimiek nesmie. Šota zomiera pri havárii a Irena je na pokraji zúfalstva. Po Stalinovej smrti sa situácia zlepšuje a nakoniec Irenu spolu s preživšími otrokmi prepúšťajú. No Iváňušku medzitým premiestnili najprv do Vladivostoku, potom do Moskvy. Irena ho zúfalo hľadá. Nakoniec jej ho po množstve útrap privezú do Popradu. Irenin muž Johann má medzitým novú rodinu, pretože pred pár rokmi po mnohoročnom beznádejnom pátraní nechal svoju ženu vyhlásiť za mŕtvu… Kniha je zaplnená množstvom postáv, či už väzňov alebo väzniteľov, tých najneuveriteľnejších charakterov. Za všetkých treba spomenúť brutálnu dozorkyňu Parasku, ktorá vie dobiť ženu bičom na smrť. Tiež vyrástla v domove. Svoj osud spojila s budovaním komunizmu. Keď začnú prepúšťať väzňov, rúti sa jej svet a vešia sa na šnúru od variča. Výnimočná, silná kniha na základe skutočných udalostí, ktorá reže až do kostí. Zločiny komunizmu nesmú ostať zabudnuté! Juščákova kniha …a nezabudni na labute! bola nominovaná v top 10 Anasoft litera 2015.

Maďarsko uznalo Slovenský štát hneď 14. 3. 1939. No už v noci na 15. 3. 1939 sa maďarské (HU) jednotky pokúsili o prienik z Užhorodu na Zemplín. 23. 3. 1939 40 000 maďarských vojakov okupovalo okresy Sobrance a Snina. Bez vyhlásenia vojny. Maďarské akcie pokračovali bezprecedentným bombardovaním Spišskej Novej Vsi 24. 3. 1939. Zahynulo pri ňom 13 ľudí. 2 dni pred preslávenou Guernicou, takmer pol roka pred vypuknutím 2. svet. vojny. Tento akt, ktorým sa horthyovské Maďarsko snažilo obsadiť viac slovenského územia, ako mu pripadlo po viedenskej arbitráži, okamžite vyvolal vlnu odporu. Na obranu vlasti sa „povedľa vojska prihlásilo aj vyše 20 000 dobrovoľníkov. Bol to najmasovejší dobrovoľnícky nástup v 20. stor., oveľa väčší, ako napr. v auguste 1944 do SNP“. Novovznikajúca armáda, jednotky HG a dobrovoľníci nakoniec postup agresora zastavili, no Slovensko prišlo o „1056 km2, 74 obcí a 40 100 obyvateľov. Z nich bolo 50 % slovenskej a českej národnosti, 44 % rusínskej a 0,008 % maďarskej“. Táto v našej historiografii málo reflektovaná predvojnová epizóda dostala pomenovanie Malá vojna. No podľa jedného z autorov, F. Vrábela, sa „problematike Malej vojny (aj) HU historiografia, až na skromné výnimky, vyhýba“. Aspekty tejto vojenskej epizódy podrobne rozoberá zbierka z konferencie ÚPN pod názvom Malá vojna v marci 1939 a jej miesto v pamäti národa, ktorú zostavili historici Martin Lacko a Michal Malatinský. Treba uviesť, že provokácie z HU strany začali už v októbri 1938 prenikaním rôznych polovojenských skupín. Samotný „útok HU armády (v marci 1939) na Podkarpatskej Rusi bol sprevádzaný masovými vraždami.“ Jedným z prvých opatrení na okupovaných východoslovenských územiach bolo zavedenie maďarčiny ako úradnej reči.

Vo februári 2016 nás zarmútila správa o smrti výnimočného talianskeho spisovateľa Umberta Eca. Jeho posledným románom je Nulté číslo. Už na prvý pohľad ide o najkratšie Ecovo beletrické dielo (180 strán). Autor nás dejom privádza do Milána v roku 1992. Nie príliš úspešný spisovateľ, starnúci novinár Colonna, sa zamestnáva v redakcii denníka Zajtra, ktorý sa akože pripravuje na svoj rozbeh. No iba Colonna a šéfredaktor Simei vedia, že v skutočnosti noviny nezačnú vychádzať nikdy asvojmu mecenášovi, tajomnému „komendátorovi Vimercatemu“, majú slúžiť len ako akýsi spôsob vydierania jeho nepriateľov. Od 6. 4. 1992 sledujeme postupný rozbeh novín a kreovanie redakcie, do ktorej sa dostávajú zaujímavé postavičky, ktoré si rozdeľujú jednotlivé rubriky novín. S jednou z nich, Maiou, nadväzuje Colonna vzťah, ktorý však obaja skrývajú. Najbizarnejším členom redakcie je Braggadocio, človek žijúci v konšpiračných teóriách. „Noviny nie sú na to, aby informácie šírili, ale aby ich ututlávali“, vraví. Braggadocio zoširoka rozoberá teóriu, že Mussolini nebol na konci vojny popravený a že telo, zavesené v Miláne dolu nohami, nepatrilo Ducemu, ale jeho dvojníkovi. Okolo tejto svojej teórie spriada takmer dokonalú pavučinu, ktorá sa tiahne od saleziánov a Vatikánu cez NATO, CIA, RAI, komunistov, mafiu až po Andreottiho. Avšak 6. 6. 1992 niekto konšpirátora Braggadocia zavraždí. Simei z nariadenia „komendátora Vimercateho“ projekt novín zastavuje. Colonna sa začína až paranoidne báť o holý život. Kniha sa dá hravo prečítať, aj keď za seba musím povedať, že napr. Tajuplný plameň kráľovnej Loany či Pražský cintorín sa mi akosi lepšie čítali.

Futuristická novela súčasného ruského spisovateľa Vladimíra Sorokina Opričníkov deň (2006) sa odohráva v roku 2028 v „Obrodenej svätej Rusi“, ktorej pevnou rukou vládne „Panovník“. Jeho moc po tom, ako porazil všetkých svojich nepriateľov, sa opiera o „opričníkov“, všetkého schopných katanov bezhlavo poslúchajúcich Panovníkove príkazy tak, ako kedysi poslúchali opričníci Ivana Hrozného. Rusko je od prehnitej Európy plnej „cyberpunkov“ oddelené „Veľkým ruským múrom“ a postupne jej zastavuje aj posledné kohútiky na plynovodoch. Ani s Čínou nemá Rusko najlepšie vzťahy, no lepšie, než so Západom. Množstvo Číňanov za úplatky skupuje pozemky na Sibíri. „Číňanov je v Západnej Sibíri 28 miliónov“. Panovníka podporuje aj lokajská pochlebovačná pravoslávna cirkev. Novela sleduje jeden deň v živote opričníka Komiagu, jedného z najvyššie postavených opričníkov, ktorých vedie „Baťko“. Komiaga si ráno po ťažkej noci hrkne „pohár kvasu, kalíštek vodky a pol pohára kapustnej juchy“ a vyberie sa na prvý záťah, zabiť a vypáliť „odbojného bojara Kunicyna“, oligarchu, ktorý sa dostal do nemilosti. Jeho manželku všetci brutálne znásilnia. Robia to tak vždy. „Teraz ručanie ruského medveďa čuje celý svet. Nie iba Čína s Európou, aj za oceánom nášmu ručaniu načúvajú“, mudruje Komiaga pred ďalšou akciou. Okrem iného má Komiaga na starosti aj cenzurovanie rôznych textov, rozhlasového vysielania a nájde si čas aj na „prehrávku“ plánovaného divadelného predstavenia o múdrosti Panovníka v Národnom divadle. Komiaga predstaveniu po úpravách dáva zelenú. Vulgarizmy sú zakázané, Panovník udelil výnimku iba „katom a armádnym práporčíkom kvôli ich ťažkému  povolaniu“. Z divadla uteká vyťažený Komiaga plniť roztopašné chúťky Panovníkovej manželky, potom opäť nejaký záťah, pri ktorom treba niekoho „zhasnúť“, prípadne nasadiť „červeného kohúta“.  Nečudo, že pri takejto náročnej práci opričníci strácajú veľa síl. A hoci je v Rusku povolených veľa drog, niektoré si pre seba vyhradili iba opričníci, napríklad akvárium s rybičkami“ (riadna haluz!). Večerná siesta, pri ktorej „zhasnú“ aktuálne do nemilosti upadnutého Panovníkovho zaťa, sa končí alkoholovo – drogovými orgiami po ktorých nasleduje vrchol – opričnícky homosexuálny vláčik utužujúci mužské puto. No je to proste husté čítanie. Vnímavý čitateľ si všimne prvky Solženicynovho Denisoviča a Orwellovho 1984. Hoci sú tu iste veci pritiahnuté za vlasy, sú nereálne? Veď vlastne všetko tu už bolo. Sorokinovi asi v Rusku veľmi kvety nekvitnú, lebo nie je práve Putinovým fandom. Preto mu aj Putinova mládež verejne páli knihy. No čo už. „Slovo a čin! Hajde! Hajde!“ Vrelo odporúčam prečítať ako rusofilom, tak rusofóbom.

Kniha Podvolení, ktorú napísal francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq, vyvolala nielen vo Francúzsku širokú diskusiu. Dej románu sa odohráva vroku 2022 v období volieb. Vyhráva pravicová strana Le Penovej Národná fronta, no socialisti spolu s Moslimskou jednotou Mohameda Ben Abbesa majú spolu viac percent. Spájajú sa a začína islamizácia krajiny. Už dávnejšie sa najväčšie univerzity dostali do rúk Saudov a Katarčanov, ktorí presadzujú svoje moslimské predstavy o vzdelávaní. Rektorom Sorbonny sa stáva konvertovaný moslim, profesormi rôzni antisemitskí autori. Hlavná postava knihy, 44 ročný profesor literatúry zaoberajúci sa francúzskou literatúrou 19. stor. a predovšetkým katolíckym spisovateľom Huysmansom, prežíva krízu stredného veku. Jeho židovská priateľka Myriam s rodinou uteká pred islamistami do Izraela, ktorý má už viac rokov s Francúzskom zlé vzťahy. Životné problémy profesor rieši alkoholom a prostitútkami. Odhodláva sa, podobne ako jeho obľúbený Huysmans, na vstup do kláštora, no nevydrží tam dlho. Vracia sa do Paríža, ktorý sa stáva bojovým poľom medzi radikálnou pravicou a novovznikajúcimi štátnymi štruktúrami ovplyvnenými islamom. Prichádza o miesto na univerzite. No môže ho získať späť, ak sa prispôsobí novým pomerom, v ktorých majú mať francúzske deti „od začátku do konce školní docházky přístup k islámskému vzdělání“. Dievčatám dovolia študovať iba vybrané odbory. Ako sa náš smutný hrdina rozhodne? Konvertuje na islam? Prijme miesto, ku ktorému dostane aj manželku (manželky)? Záver knihy dilemu vyrieši. Podvolení je hustá, čitateľná, no smutná kniha. Takto napr. Houellebecq pranieruje francúzskych intelektuálov: „Kolik intelektuálů podporovalo Stalina, Maa nebo Pol Pota, aniž by jim to kdy bylo zásadně vyčítáno? FR intelektuál není vázán zodpovědností, tu v povaze nemá“.

Peter Pišťanek sa vo svojej tvorbe na pomerne dlhý čas odmlčal. Od fajnového výberu Traktoristi a buzeranti v r. 2003 mu nevyšla (okrem peknej knihy o koňakoch Živý oheň z vína) žiadna beletria až do roku 2014, kedy sa vrátil s novelou Neva. Treba povedať, že tento text Pišťankovi fanúšikovia už v základných rysoch poznali, pretože koloval na internete. Do Petrohradu prichádza po rokoch slovenský spisovateľ, vo svojej podstate skôr rusofób. K mestu, ktoré mnohí nazývajú Benátkami severu, necíti žiaden vzťah, skôr sa mu pred oči tlačia jeho chyby. Kedysi tu bol ako spisovateľ, dnes ako zástupca akejsi PC firmy. Všetko sa však mení, keď na recepcii uvidí úžasnú ženu. Nevu. Pôsobí tam ako prekladateľka. Nášmu hrdinovi sa hneď lýtka zapália, oslovuje ju, dávajú sa do reči. Dievčina je vzdelaná, sčítaná a navyše zábavná. Strávia spolu zvyšok času spisovateľovej návštevy. Uvedomuje si, že bez Nevy už nechce byť. Navrhuje jej, očarený jej krásou a dôvtipom, aby sa presťahovala do Bratislavy. Tá sa smeje nad jeho romantizmom a objasňuje, že ona nemôže žiť bez Ruska. Kniha je veľmi pekne spravená, radosť ju držať v rukách. Aj nie príliš dlhý text sa dá, aj keď starý Pišťanek je starý Pišťanek. Ej, škoda ho!

Pakistansko – britský spisovateľ Mohsin Hamid napísal vydarený román Jak nechutně zbohatnout v rozvojové Asii. Je to akási paródia na zaručené príručky najrôznejších rýchlokurzov. Hlavnou postavou je bezmenný NĚKTO, ktorý sa narodil chudobným rodičom na vidieku v niektorej z rozvojových krajín strednej Ázie (aj keď to nie je explicitne povedané, vyzerá to na Pakistan). Otec pracuje ako kuchár v meste u bohatých ľudí, matka spolu s NĚKOHO súrodencami ho vídava iba pri sporadických návštevách. No rodina chýba aj otcovi, preto ich berie do mesta. NĚKTO tu začína chodiť do školy, sestru rýchlo vydajú a brat ťažko pracuje. Už na škole NĚKTO vidí, ako je celý systém prerastený všadeprítomnou korupciou. Zoznamuje sa s „krásnou dívkou“, ktorá bude jeho femme fatale celý život. Po konfliktoch s hlúpym učiteľom začína aj on tvrdo drieť. Postupne sa vypracúva na jedného z hlavných dodávateľov vody v krajine, postupuje na spoločenskom rebríčku, kupuje si nehnuteľnosti, zamestnáva širokú rodinu a učí sa kľučkovať v systéme, kde nič nejde bez známostí a úplatkov. Aj „krásnej dívke“ sa darí, pracuje v móde, stáva sa z nej emancipovaná žena, ktorá taktiež stúpa hore pomocou najrafinovanejších trikov. Občas sa stretávajú, aby sa zas na roky rozdelili. Keď NĚKTO zbohatne, ožení sa a má syna. Toho má veľmi rád, aj keď láska k dieťaťu sa na verejnosti neprejavuje. Má rád aj svoju ženu, no nemá na ňu čas a postupne sa jeden druhému vzďaľujú, hlavne potom, ako syn odchádza študovať do USA. Nakoniec sa rozvedú. Starnúcemu NĚKOMU sa horší zdravie a po jednom z infarktov ho ženin brat, ktorý s ním roky pracoval, kompletne okradne. No má zarobené na relatívne pohodlnú starobu. Opäť sa stretáva s „krásnou dívkou“, aby si obaja uvedomili, že svoje životy mali prežiť spolu. Snažia sa všetko dohnať, veľa sa rozprávajú, smejú, prechádzajú. Netrvá to však dlho, „krásná dívka“ zomiera na rakovinu a NĚKTO ostáva sám. Zomiera s pocitom, že „miloval svého otce, matku, bratra a sestru, také syna a ano, i bývalou ženu. A hlavně miloval krásnou dívku. Krásná dívka ho drží za ruku a všechno se propojí…“. Celkom silné čítanie z pre nás exotického prostredia.

Hviezdne nebo nado mnou, mravný zákon vo mne, bilancuje Kant. Ako sa pozerať na hviezdy aparátom, ktorý je nám daný, teda našimi očami, a pritom vidieť čo najlepšie a najviac? Vyčerpávajúco a prekvapivo o tom na 300 stranách pojednáva dielo Petra Begeniho Astronomické oko s podtitulom Čo by mal hviezdny tulák vedieť o ľudskom oku, aby sa mohol správne dívať do vesmíru. Ľudské oko a videnie je úžasný fenomén. Niektoré veci sú mu dané, napr. po štyridsiatke prudko „prudko narastie akomodačná schopnosť šošovky na 40 cm (starecké videnie) a okolo 70. roku akomodačná schopnosť zaniká úplne“, teda nevieme zaostriť na blízko. To však pri pozeraní na hviezdy nie je najdôležitejšie, tých faktorov, aby sme dokázali vidieť svetelne veľmi slabé objekty, je celá kopa. Napr. vieme (v úplnej tme) bez ďalekohľadu vidieť objekty o magnitúdach podobných mesiacom Jupitera, no mesiace samotné nevidíme, lebo žiara Jupitera „oko oslní“. Kniha  podrobne a prehľadne rozoberá jednotlivé optické súčasti oka a vôbec to, akým spôsobom spracúvame svetlo. Autor sa pozrel aj do histórie a opisuje, ako videnie chápali učenci v staroveku a stredoveku. Rohovka, dúhovka, zrenica, šošovka, sklovec, sietnica, zrakový nerv, ústredná jamka, tyčinky a piestiky a ďalšie, postupne knihou predstavované, spoločne vytvárajú systém, ktorý dokáže spracovať (vidieť, či uvedomiť si) aj jediný fotón. Samozrejme treba aj tréning či adaptáciu na tmu. „Po 30 min v tme je oko 200 000 x citlivejšie na svetlo ako za dňa“. Videnie sa dá upraviť – zlepšiť či zhoršiť aj umelo (autor rozoberá vplyv kyslíka, alkoholu, atropínu, nikotínu, kofeínu, THC, LSD). „Verí sa, že THC rozširuje zrenice. Skutočnosť je však iná“. Rozšírené zrenice prepustia viac svetla, teda pre astronóma výhoda. Kniha ponúka viacero návodov na otestovanie si zraku (Mizar a Alcor vo Veľkom voze, Atlas a Pleione v Plejádach a i.), vysvetľuje množstvo optických ilúzií (prečo sa zdá Mesiac v splne pri východe oveľa väčší ako vysoko na oblohe?), rozoberá najčastejšie poruchy zraku a obsahuje viacero zaujímavých príloh. Je isté, že ja sa k nej „budu opakovaně vracet kvůli pečlivě ověřeným spolehlivým údajům, které každý z nás občas potrebuje znát“, ako píše v úvode Jiří Grygar. A svetelný smog by nás mal začať viac zaujímať, to je isté.

V rámci Ottovej encyklopédie do vrecka vyšla aj knižočka Hviezdy od Iana Ridpatha. Zaujala ma hneď tým, že na jej obálke sú planéty 🙂 No kto sa nad takýmto faux pas povznesie, nebude sklamaný. Knižka, ktorá je naozaj do vrecka, na 256 stranách prináša okrem najzákladnejších informácií, ktoré by mal milovník hviezdnej oblohy poznať, predovšetkým mapy, ktoré sú jej najväčším bonusom. Okrem máp oblohy v jednotlivých ročných obdobiach tu nájdeme dobre spracované mapky všetkých súhvezdí. Pri každom sú zaznačené veľkosti hviezd aj s ich farebnosťou a najzaujímavejšie vesmírne objekty, ktoré v tom ktorom súhvezdí nájdeme aj so stručným popisom (premenné hviezdy, dvojhviezdy, hviezdokopy, galaxie, planetárne hmloviny). V knižočke nájdeme aj pár zaujímavých grafov, fotografie významných objektov a niekoľko historických obrázkov. Hviezdy sú ideálnou pomôckou amatérskeho astronóma na letné čundre do prírody.

Vydavateľstvo REBO prináša vo svojej edícii Velký obrazový průvodce viacero krásnych publikácií (Astronomie, Moře a oceány, Země, Stromy…) v nezvyčajnom štvorcovom formáte. Naposledy som si so záujmom prečítal knihu Geologie Země od Roberta R. Coenraadsa (2007, 304 str.). Približuje mám našu planétu z geologického uhla pohľadu. Zem pozostáva z kôry, plášťa, vonkajšieho a vnútorného jadra. Každá z týchto súčastí sa skladá z pre tú ktorú vrstvu typických prvkov. Jadro prevažne z ťažkých prvkov Fe a Ni, kôra hlavne z ľahších zlúčenín kyslíka a kremíka. Je to dôsledkom gravitačného oddelenia v dobách, keď bola Zem pred cca 4,6 miliardami rokov v roztavenom stave. Zem je stále geologicky aktívna. Po jej povrchu sa neustále pohybuje pevnina, ktorá v  blokoch  – tektonických platniach – pláva po roztavenom plášti rýchlosťou „rastu nechtov“. Pri tomto putovaní sa dosky zrážajú (kolízia), podsúvajú pod seba (subdukcia) a lámu. Takto vznikajú pohoria, hlbokomorské chrbáty a zlomy. Geológiu Zeme od svojho vzniku ovplyvňujú aj živé organizmy, či už mikro alebo makroskopické. Pri istých špeciálnych podmienkach sa organické zbytky menia na skameneliny, ktorých určovanie pomáha charakterizovať životné podmienky v jednotlivých obdobiach. Sprievodcom života sú pravidelné vymierania spôsobené napr. pádom meteoritov (vymretie dinosaurov pred 65 mil. r.), zaľadnením či sopečnou činnosťou. Vymierania „dajú zelenú“ tým druhom, ktoré sa dokážu najlepšie adaptovať na nové podmienky. Jednotlivé geologické obdobia kniha prehľadne charakterizuje. Veľká časť je venovaná minerálom a ich určovaniu. Asi najzaujímavejšia kapitola sa volá Fosilie, ktorá s pomocou časových grafov naznačuje vznik, vývoj a zánik najtypickejších foriem života. Pekná a obohacujúca kniha vhodná pre každého milovníka prírody.

Na Mars prichádza misia s ľudskou posádkou Ares 3. Na šiesty marťanský deň – sol – sa však stane nešťastie. Pri piesočnej búrke sa uvoľní jedna z antén a zasiahne astronauta Marka Watneya. Ten stráca vedomie. Jeho ostatní  kolegovia, ktorí sú kvôli búrke sami v ohrození života, sú presvedčení, že Mark zahynul a v poslednom možnom momente opúšťajú planétu bez neho. Mark sa však po istom čase preberie, podarí sa mu opraviť poškodený skafander a zisťuje svoju situáciu. Zranenie nie je vážne. K dispozícii má kompletne zariadenú stanicu dimenzovanú pre 6 ľudí na 31 dní. A 2 marťanské rovery. No najväčší problém je ten, že sa nemá ako spojiť so Zemou, lebo antény sú zničené. Jeho nádej spočíva v tom, že o 4 roky má na Mars prísť ďalšia misia Ares 4, ktorá už má pripravenú základňu. Tá je však od Marka vzdialená niekoľko tisíc km. Jeho vyhliadky teda nie sú veľmi ružové. Zisťuje, že má niekoľko zemiakov. Pripraví si pôdu a púšťa sa do ich pestovania, čo sa mu s úspechom darí. Jeho vynachádzavosť je možné prirovnať k Mac Gyverovi. Po nevyhnutných prípravách a testoch sa vydáva sa na cestu k starej sonde Pathfinder, cez ktorú sa spája so Zemou. Vedci z NASA sa snažia zorganizovať Markovu záchranu. Ich narýchlo zostrojená zásobovacia loď však stroskotá. Obracajú sa so žiadosťou o pomoc na Čínu, ktorá má k dispozícii silnú loď schopnú doletieť na Mars. No pomôcť musí aj posádka na Zem sa vracajúcich Markových kolegov, pred ktorými najprv informáciu o tom, že Mark žije, tajili. Podarí sa nakoniec odvážneho a výnimočne technicky zručného astronauta zachrániť? Kniha Marťan od amerického spisovateľ Andyho Weira je napínavá, plná zaujímavých marťanských reálií a celkom humorná. Výborné oddychové čítanie.

Škandinávska literatúra prežíva boom. Aj do slovenčiny sa prekladá kvantum kníh. Jednou z posledných je román Muž menom Ove od švédskeho spisovateľa Fredericka Backmana. Hlavným „hrdinom“ je dôchodca Ove. Je to nepríjemný, ufrflaný, nespoločenský a zúrivý chlap. Snáď jedinou jeho sympatickou vlastnosťou je vernosť. Manželke a značke SAAB. No milovaná manželka Sonja. pred pol rokom zomrela a Oveho už na tomto svete nič nedrží. Preto chce spáchať samovraždu, aby sa so svojou ženou opäť stretol. Pokúša sa obesiť, potom otráviť výfukovými plynmi, zastreliť a skočiť pod vlak. Zakaždým ho však ktosi vyruší. Pri poslednom pokuse dokonca pred prichádzajúcim vlakom zachráni akéhosi chlapa, ktorý odpadol rovno na koľaje. Z Oveho sa stáva hrdina. Jeho okolie, ktorým on sám pohŕda, sa k nemu začína správať s úctou, dokonca aj deti, ktoré Ovemu neboli dopriate, si ho obľubujú. To je v skratke všetko (teda bez prezradenia úplného konca). V zásade nič moc. No v tejto knihe ma ani tak veľmi neoslovil samotný dej, ako dokonalý opis švédskeho sociálneho štátu. Oveho bývalý priateľ aj nepriateľ v jednej osobe Rune je doma paralyzovaný a imobilný. Sociálny úradník ale rozhodol, že rodina sa už o neho nevie starať, tak aj napriek odporu ho chce umiestniť v starobinci. Štát vie predsa lepšie než rodina, čo je pre človeka najlepšie! Ove a celá ulica je proti a organizujú protest. Kniha je do špiku presiaknutá multikulti politickou korektnosťou, najkladnejšími postavami je utečenka z Iránu a teploš. Dá sa to prečítať, je to nenáročný oddychový žáner, ale čakal som viac.

V roku 1971 vyšla Andrejovi Fialovi a Tatiane Štefanovičovej pekná útla knižočka Bratislavský hrad. „Dominanta hradu je historickým symbolom a pamätníkom. Pripomína rozkvet Veľkej Moravy, jej vyspelú kultúru a proces pokresťančovania. V neskorších obdobiach mal hrad dôležitú úlohu pri formovaní uhorského štátu, za tureckého obsadenia Budína strážil uhorskú kráľovskú korunu“, dočítame sa hneď na úvod. No miesto bolo osídlené oveľa skôr, „najstaršie stopy osídlenia pochádzajú z obdobia medzi dobou kamennou a bronzovou približne okolo 2500 r. pred n. l..“ „Najstarší príbytok je z konca staršej doby železnej (600 – 500 pred. n. l.).“Vyspelá keltská civilizácia na Hrade zanechala množstvo mincí a jemnej keramiky. Ani Rimania hradný vrch neobišli, mali tu sídla, ktorých zvyšky sa často použili ako stavebný materiál v mladších prestavbách. Významné bolo slovanské hradisko, ktorého rozsah bol na hradnom kopci prekročený až v 17. stor. V poslednej tretine 9. stor. bola postavená trojloďová bazilika. 13. m široký kostol patril k najväčším veľkomoravským cirkevným stavbám. V r. 907 sa pod hradom odohrala známa bitka medzi bavorskými a staromaďarskými vojskami. V r. 1189 v okolí hradu zhromažďoval svoje vojská cisár Fridrich I. Barbarossa na svoju krížovú výpravu. Do dejín hradu významne zasiahol cisár Žigmund Luxemburský. Po ňom to bola hlavne Mária Terézia, ktorá si z hradu chcela vybudovať honosné letné sídlo. Po jej smrti v r. 1780 jej syn Jozef II. hrad premenil na seminár, ktorý významne zasiahol do národných dejín Slovákov, pretože v ňom študovalo množstvo národných buditeľov na čele s A. Bernolákom. Hrad 30. 5. 1811 vyhorel a s ním aj časť podhradia. V ruinách bol až do polovice 20. stor. „Záchranné práce sa začali v r. 1953 odpratávaním rumovísk a predbežným výskumom“. Je signifikantné, že prof. Štefanovičová (spolu s prof. M. Homzom a i.) sa hlasne vyjadrila proti betónovej lobby, ktorá nastúpila na hradný vrch po poslednej rekonštrukcii Hradu. „Ide o najvýznamnejšiu rímsku stavbu na keltskom území severne od Álp. Namiesto toho, aby sa jej dostalo patričnej ochrany a plánovalo sa jej sprístupnenie širokej verejnosti, pokračuje sa v stavebných prácach spôsobom, ktorý nijako negarantuje, že bude zachovaná“, píše profesorka šéfovi NR SR Pellegrinimu zo SMERu v novembri 2014.

Tatiana Štefanovičová s kolektívom je autorkou pozoruhodnej knihy Najstaršie dejiny Bratislavy. Venuje sa obdobiu od príchodu prvého človeka na územie Podunajskej a Záhorskej nížiny až po vznik Uhorska, teda dohromady zahŕňa dejinné obdobie trvajúce cca 300 000 rokov. Zo staršej a strednej doby kamennej (paleolit a mezolit) sa zachovali driapadlá a pästné kliny z Karlovej Vsi a Mlynskej doliny, z mladšej a strednej doby kamennej (neolit a eneolit) už máme dôkazy o poľnohospodárstve, zachovali sa nádoby s „lineárnou keramikou“, ľudia zvládali vŕtanie do kameňa (výnimočný je nález predvŕtaného okruhliaka z Mlynskej doliny, na ktorom sa dá študovať technika vŕtania dutým vrtákom s podsypávaním piesku). Doba bronzová začína niekedy okolo r. 1700 pr. Kr. a je zastúpená rozvinutou keramikou a šperkárstvom. Staršia doba železná (halštatská) začína v ôsmom storočí pr. Kr. a pamiatky po nej sa našli na Devíne a na Hrade. Významný je nález studne s dreveným debnením z tohto obdobia v Ivanke p. Dunaji a napr. mesiačikový idol z Triblaviny. Mladšia doba železná (laténska) sa datuje do rokov 450 – 0 pr. Kr. Na území mesta vzniká významné keltské oppidum, ktoré dokonca razilo mince. Rímsku dobu charakterizuje množstvo nálezov, napr. na Hrade, v Dúbravke (rímske kúpele) či v Rusovciach (Gerulata).  V 6. stor. po Kr. sa objavujú Slovania „od Dnepra až po Labe“ a neobchádzajú ani Bratislavu. Najstaršie dôkazy zatiaľ máme z Dúbravky. Počas Veľkej Moravy sa Hrad aj Devín stávajú dôležitými bodmi tohto štátneho útvaru (zachované základy kresťanských bazilík z 9. stor.). Záver knihy, ktorá okrem zaujímavého textu obsahuje aj množstvo máp, fotografií a nákresov, je venovaný archeobotanickým  a archeozoologickým nálezom z územia mesta.

Keď prišiel mladý Jozef Haľko do Vatikánu, bol ako milovník histórie a umenia očarený tak pozitívne, že napísal peknú, populárnu, no fundovanú 80 str. knihu, ktorá vyšla v úprave Miroslava Cipára Tam, kde zomrel Peter. V desiatich kapitolách približuje hrob sv. Petra, kupolu chrámu sv. Petra, trón a Berniniho úžasný relikviár, Pietu (aj s príbehom chlapca s kladivom), podrobne rozoberá výstavbu Berniniho kolonády či baldachýnu v srdci interiéru chrámu. Zaujímavý je osud obelisku. „Vytesali ho pred 4000 rokmi neďaleko egyptského Luxoru. Na Caligulov príkaz ho umiestnili v uprostred cirkusu, ktorý stavebne dokončil Nero“. Na jeho presun do stredu námestia sv. Petra v r. 1586 bolo potrebných „900 robotníkov, 140 koní a 40 vratidiel“. Posledná kapitola je venovaná podpisu zmlúv Vatikánu a Talianska v r. 1929, ktorým sa stanovil dnešný stav a ukončili sa desaťročia trvajúce spory s (poväčšine mizerným) talianskym štátom. Knihou sa samozrejme vinú mená množstva výnimočných umelcov či pápežov. Text je pútavý a sympaticky osobná. Pekná pozvánka k bližšiemu sa zoznámeniu či návšteve klenotov katolicizmu .

V roku 1998 uverejnila Jana Teleki na dvadsiatej strane akéhosi regionálneho plátku anonymnú veršovanku na vtedajšieho primátora Považskej Bystrice Ľubomíra Lackoviča. Pranierovala v nej primátorove klamstvá a jeho šafárenie v meste. A to sa jej stalo osudným. Lackovič bol totiž vtedy podpredseda všemocného HZDS a jeho sestra JUDr. Loduhová bola podpredsedníčka Okresného súdu v PB. Táto dvojica sa rozhodla mstiť. Preto na novinárku podali trestné oznámenie za „trestný čin útoku na verejného činiteľa v súbehu s trestným činom ohovárania„. A začala sa dych vyrážajúca neuveriteľná tortúra, ktorá trvala, a teraz pozor – 17 (!!!) rokov. Na pani Teleki sa vyvŕšil celý systém našej „spravodlivosti“ rad za radom. Novinárka celý tento príbeh opísala v mrazivej knihe Keď satira zabíja. Rozum človeku zastáva, keď vidí, čo dokážu zo seba vyplodiť právnici. So sudcami na čele. Bez ohľadu na to, či je pri moci Mečiar, Dzurinda alebo Fico. Mafia v talároch samu seba kryje. Kniha je dôležitá aj preto, že sa v nej uvádza meno za menom. Len ako perlička nech poslúži fakt, ako sa „demokratická opozícia“ a médiá triasli, aby bol vymenovaný za GP parlamentom zvolený Čentéš. No jeho žena sa v tomto prípade tiež zahnojila. To, čo tento štát napáchal na pani Teleki (o.i. pokusy o fyzickú likvidáciu, musela mať policajnú ochranu, utiekla do ČR, tlačili ju do „nesvojprávnosti“, pripravili o prácu, zdravie), je ohyzdné. Knihu Keď satira zabíja by si mali prečítať všetci študenti práva povinne. A tiež všetci tí, ktorí sa nazdávaj, že súdy dokážu privodiť spravodlivosť. Po voľbách 2016 si na post ministerky spravodlivosti sadla L. Žitňanská. Synonymum oportunistu. Nečakajme zlepšenie.

Pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej zmienky o Žiline vydal redakčný kolektív pod vedením Jána Ničíka peknú knihu Žilina – príbehy jedného mesta. Je poskladaná zo siedmich kapitol, ktoré autori nazvali okamihy, ktoré reprezentujú sedem významných momentov v histórii tohto mesta. Prvým okamihom je návšteva uhorského, poľského a dalmátskeho kráľa Ľudovíta I. Veľkého, ktorý žilinským Slovákom svojim Privilégiom zo 7. mája 1381 zabezpečil rovnosť  s Nemcami v mestskej rade. Ďalším okamihom je rok 1542, kedy škola v Žiline začala mať „charakter gymnázia podľa vzoru nemeckých protestantských škôl. Kapitola následne podrobne rozoberá žilinské školstvo vedené jezuitmi, františkánmi až po Žilinskú univerzitu. Jedna z kapitol sa venuje živelným pohromám, ktoré mesto devastovali, ďalšia sa venuje železnici, doprave a priemyslu. Ľubomír Viliam Prikryl napísal kapitolu O cirkvách v meste, kde o.i. rozobral „barbarskú noc“, akciu K, teda likvidáciu reholí 14. 5. 1950, ktorá sa dotkla aj Žiliny. Kniha je plná zaujímavých fotografií, starých máp, rôznych historických vsuviek a vtipných ilustrácií. Aj samotný text je pútavý. Celkom vydarená publikácia, ktorá môže zaujať nielen Žilinčanov.

Juraj Bindzár je neuveriteľne talentovaný rozprávač. Od jeho textov, hoci často aj veľmi brutálnych, sa odtŕha veľmi ťažko, viď  jeho romány (Bez dúhy, Tanec s mŕtvou slúžkou). No Bindzár je majstrom aj kratších žánrov. Jeho kniha Prázdny hrob (Ikar 2003, ilustrácia na obálke J. Bindzár) je poskladaná z piatich poviedok, ktorých spoločným menovateľom sú hrôzostrašné vraždy spáchané ľuďmi, od ktorých by sme niečo takéto nikdy nečakali. Prvý text „Natali, only for you“ nás privádza do Bratislavy 90. tych rokov a do komunity ukrajinských gastarbeitrov. Musia tvrdo drieť, sú zdieraní, doklady im pobrali. Jedným z nich je jedináčik, „mamičkin miláčik Dmytro“, lekár veterinár, ktorý s vidinou zárobku prichádza na Slovensko. Doma necháva krásnu ženu Natali, ktorú nekonečne miluje. No ona miluje hlavne peniaze. Za každú cenu. Veterinárom pohŕda. Prichádza tiež do Bratislavy a roztáča sa špirála násilia. Dmytro vo finále vraždí hlavu mafie a aj seba, Natali po krátkej kariére luxusnej šľapky končí na Slovnaftskej. Text „Vianoce vrahov“ čitateľa ponára do duševných pochodov šialeného úchylného vraha mladých dievčat, ktorý končí svoj mizerný život rukami pomstiteľov priamo v base. Exkurziu do pomerov v Hronskej Dúbrave absolvujeme v príbehu „Návrat Metoda Šlosera„. Do dediny sa po rokoch vracia kňaz Metod. Akurát v tom čase má v obci ako učiteľ nastúpiť teplý Belko z Bratislavy, ktorý si tu našiel milenca. Dedinčanom sa nepáči ani jedno, ani druhé. Na zločin je zarobené. Detských vrahov a nervydrásajúcu rodinnú drámu v Pezinku predstavuje posledná poviedka „Prázdny hrob“, ktorá dala zbierke meno. Severské detektívky či krimiromány momentálne valcujú svet. Juraj Bindzár dokazuje, že ak má niekto v obľube literatúru tohto druhu, nemusí vôbec chodiť až tak ďaleko. Uff, uff, husté!

Je dobré, že revue Impulz, napriek problémom, stále vychádza, hoci jeho tvorcovia opäť museli spojiť dve čísla dokopy. Impulz 3-4-2015 prináša viacero zaujímavých textov. Za všetky treba spomenúť niekoľko článkov venujúcich sa islamu, ktoré tvoria nosnú tému dvojčísla. Ján Krupa napr. píše o tom, ako je v Koráne reflektovaná osoba Ježiša Krista: „kristológia Koránu chce výslovne odmietnuť a odsúdiť kresťanskú kristológiu. Dokiaľ existuje tento protiklad, budú musieť kresťania a moslimovia znášať odluku medzi náboženstvami.“ Jaroslav Daniška konštatuje, že „islam preukazuje voči západným civilizačným trendom väčšiu odolnosť ako kresťanstvo.“ Silným textom je príbeh Belgičana M. Schenka, ktorý vo Varšavskom povstaní 1944 bojoval proti Poliakom na strane nacistov. Poliaci mu neskôr zachránili život. František Mikloško píše o Františkovi a Tomášovi Munkovcoch, židovských konvertitoch na katolícku vieru, ktorých esesáci zabili na pochode smrti. „20. apríla 2015 (pri 70. výročí ich smrti : +22.apríla 1945) bola v Bratislave ukončená diecézna fáza procesu blahorečenia Františka a Tomáša Munka a dokumenty boli odovzdané do Ríma na Kongregáciu pre kauzy svätých“. V sekcii Recenzie zaujme Daniškovo hodnotenie knihy Michela Houellebecqa Podvolení.

Každý, kto navštívi krásny gotický „horný“ chrám vo Svätom Jure s výnimočným kamenným renesančným oltárom, musí prejsť povedľa hrobu kňaza Jozefa Cubínka OFM. Na náhrobku je pod Cubínkovou podobizňou napísané, že „miestny duchovný správca zomrel rukou vraha 31. dec. 1965 ako 53 ročný.“ Kto bol tento mu a prečo a ako zomrel? Viac sa môžeme dozvedieť z knihy Petra Matisa Život a dielo Jozefa Emanuela Cubínka, OFM. Cubínek bol Goral z Oravskej Polhory. Študoval v Trstenej, Skalici, Bratislave a Záhrebe. Vstúpil do františkánskej rehole a v r. 1937 bol vysvätený na kňaza. Pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach Slovenska. Od mlada bol literárne činný, publikoval ako poéziu tak prózu v mnohých časopisoch. V Skalici žil v kláštore s najvýznamnejším básnikom katolíckej moderny Rudolfom Dilongom OFM. Bol veľmi jazykovo nadaný, preto veľkú časť jeho diela tvoria preklady. Počas barbarskej noci 13. 4. 1950 bol internovaný v Hronskom Beňadiku. Potom pôsobil ako kňaz v Skalici a od r. 1960 vo Sv. Jure (vtedy Jur pri Bratislave). Tu bol na konci roka 1965 za veľmi zvláštnych okolností brutálne zavraždený. Bol dobitý a zastrelený dvoma ranami z pištole. Fara bola celá od krvi, miestnosti boli prehľadané, no peniaze ani vzácne liturgické náradie odcudzené neboli. Polícia veľmi rýchlo, už v apríli 1966, prerušila vyšetrovanie. Ani dnes sa vlastne presne nevie, kto a prečo kňaza zabil, hoci tu existuje množstvo podozrení na vrahov z ŠtB, nakoľko prípad má podobné črty ako eštebácke vraždy kňazov Přemysla Coufala či Štefana Poláka. Odpočinutie večné daj mu Pane!

Skvelý český ilustrátor s nezameniteľným výtvarného štýlom Jaroslav Vodrážka (Smelý zajko, Budkáčik a Dubkáčik, Div a zázrak…) bol aj spisovateľom. Jednou z jeho kníh je milé rozprávanie o medvieďati, ktorému poľovníci zastrelili mamu. Chlpáňa sa ujíma bača Ďurica, ktorý pasie ovce pod vrchom Rovný. Macko, ktorého nazval Mrmláč, vyrastá v idylickom prostredí pri psíkovi Dunčovi, starom baranovi a čriede oviec. Bača ho postupne učí všetko, čo má vedieť správny valach. Spolu s Dunčom strážia ovce, aby sa pri pasení neroztratili, zaháňa ich do košiara, aby ich bača mohol podojiť, po búrke pomáha bačovi kolibu opravovať či nosiť ťažké hrudy syra. Bačova žena mackovi upravuje staré šaty, ktoré z neho robia veselú postavičku. Popri tom všetkom zažíva množstvo veselých príhod. Objavuje chuť medu lesných včiel, ale aj bolesť po ich žihadlách, zachraňuje ožrana Mateja Bodora, ktorý sa nazdáva, že ho prepadla mátoha, okoštuje pálenky, ktorá mu hlavu pomoce, zabáva dedinčanov aj turistov. Na jeseň, keď bača s ovcami odchádzajú dole do dediny, macko ostáva strážiť kolibu, kde sa ukladá na zimný spánok, aby na jar znova mohol pomáhať svojmu bačovi. Vodrážkova detská knižka Macko Mrmláč valachom, s podtitulom Maliarova rozprávka, je čarovným návratom do detských liet a je fajn, že jej nežná romantika funguje aj u dnešných detí.

V 47 časti Troch pátračov od André Marxa riešia naši mladí detektívi Záhadu diabolskej hudby. Tretí pátrač Bob sa náhodou dostane na koncert geniálneho huslistu Vanderhella do luxusnej vily  Rusa Charkovova, kde sa zoznamuje s jeho dcérou Jelenou, ktorá sa pohybuje na vozíku. Vanderhellova hudba  v auditóriu zloženom z miestnych boháčov spôsobuje obrovskú eufóriu. Je však spojená s nervozitou a nekontrolovateľnou túžbou znovu si huslistu vypočuť. Jupiter a Peter si všimnú Bobovo zmenené správanie a sledujú ho. Dostanú sa na koncert a aj ich ovládne Vanderhellova hra. Racionálne zameraný Jupiter prichádza na to, že virtuóz pre dosiahnutie silného účinku používa na ovládnutie poslucháčov plynnú drogu. Prečo to robí? Chlapci spolu s Jelenou prichádzajú na to, že Vanderhell sa pokúša získať „Poisionin spev“ , čo sú slávne Stradivariho husle v hodnote miliónov dolárov, ktoré vlastní pán Charkov. A hudba spojená s drogovou eufóriou mu má pomôcť k tomu, aby sa vzácnych huslí zmocnil. Pátrači s Jelenou sa mu v tom snažia zabrániť, no Vanderhell sa neštíti kvôli svojim zločinným chúťkam ani použiť zbraň. Jelena mu preto husle odovzdáva. Prípad sa zdá byť stratený. No neboli by to naši hrdinovia, keby nakoniec zločinca nedolapili a slávne husle zachránili pre mieste múzeum. Veľmi vydarená časť.

Plepo

Ďalšie tipy na knihy sú tu:

Pár kníh XVIII.

Pár kníh XVII.

Pár kníh XVI.

Pár kníh XV.

Pár kníh XIV.

Pár kníh XIII.

Pár kníh XII.

Pár kníh XI.

Pár kníh X.

Pár kníh IX.

Pár kníh VIII.

Pár kníh VII.

Pár kníh VI.

Pár kníh V.

Pár kníh IV.

Pár kníh III.

Pár kníh II.

Pár kníh.


Stalo sa...

13. 12. 1932

Vo Winnipegu (Manitoba) bola 12. - 14. decembra 1932 založená na ustanovujúcom kongrese Slovenská liga v Kanade. Prvým predsedom sa stal Andrej Kučera.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo

Kategórie