Pár kníh, tentoraz od týchto autorov: Lajos Grendel, Milan Zelinka, Ján Johanides, Víťo Staviarsky, Laco Kerata, Antonio U. Arteta a kol., Tomáš Varga, Marek Vadas, Martin Drobňák a kol., Jack London, Uršula Kovalyk, Balla, Alojz Mednyanský, Steven Weinberg, Michal Duchoň a kol., Mary V. Carey a ďalších. Príjemné čítanie!
„Poverili ma, aby som napísal knižku o New Honte. Nie pridlhú, rozhodne však napínavú„. Takto začína svoje rozprávanie o fiktívnom mestečku New Hont Lajos Grendel v románe U nás v New Honte. Dopredu treba prezradiť, že zadanie splnil, nepríliš dlhá (cca 160 str.) kniha je celkom napínavá. Odohráva sa niekde na južnom Slovensku pri Šahách „na úpätí Šibeničného vrchu“ v takmer čisto maďarskej oblasti. Starosta New Hontu, zaujímavý, milý a všetkými akceptovaný pánko, trochu čudák, sa snaží nájsť „ideu New Hontu„. Pri jej hľadaní pred nami defilujú skvostne vykreslené postavičky. Najvýznamnejšou z nich je pamätník a prirodzená autorita „ujo Kálmán„. Jeho príbeh sa vinie celou knihou, od 2. svetovej vojny cez príchod Maďarov na tankoch v r. 1968 na čele s miestnym rodákom Pišti Sabóom (skvostný dialóg!) až po jeho pohreb v súčasnosti. Iným, úplne odlišným hrdinom je Iván, syn miestnej, ruským vojakom na konci vojny znásilnenej devy, ktorého jedno šikmé oko z neho robí pre ženy osudovo príťažlivého žrebca s „veľkou prirodzenosťou„. Keď sa do neho zahľadí mladá vdova Borbála, femme fatale z vedľajšej prudérnej dediny, Ivánov život už nikdy nebude taký bezstarostný, ako doteraz. V malom mestečku sa väčšina vecí preberá v miestnej reštaurácii U McLacziho, ďalšej postave, bez ktorej by sa New Hont a jeho obyvateľstvo nezaobišlo. Ideu mesta sa samozrejme nájsť nepodarí, no parciálnych právd si prečítame neúrekom. Vydarený román, trochu kvôli miestu zasadenia, viacjazyčnosti, časovému obdobiu a snáď aj typmi postáv podobný výbornému Hunčíkovmu Hraničnému prípadu. Grendel New Hont využil aj vo svojich ďalších dielach.
Milan Zelinka vydal po dlhšej odmlke v r. 2005 knižku Príbehy z Karpát. Je vyskladaná zo 14 kratších próz. Nerozoberajú žiadne veľké témy a ani sa nevenujú nejakým významným osobnostiam. No aj bežné radosti a starosti obyčajných, predovšetkým dedinských ľudí, môžu byť zaujímavé. Zelinka je znalec a vnímavý pozorovateľ vidieckeho prostredia predovšetkým v okolí rodného Igramu na západnom Slovensku a Papína (Pankovčínov Marakéš) pri Humennom, kde sa ako „pristaš“ priženil. V Príbehoch z Karpát sa ocitáme predovšetkým v najvýchodnejších obciach Slovenska. V poviedke Droga sledujeme Imra Mahalku, ktorého „hubárska vášeň nemala hranice„. Hubárčenie sa Imrovi stalo takou vášňou, priam drogou, ktorá sa takmer končí smrťou a rozvratom rodiny. Keďže sme hubárskou krajinou, je možné, že podobný príbeh prežilo viacero fanatických hubárov. Vo viacerých textoch sa stretávame s Haďom (Porobenina, Odchod horúceho leta, Kolotoč, Pomsta (rieši sa tu nenávisť dvoch poľovníckych združení, jedno chce podpáliť chatu druhému, no omylom si zapaľujú vlastnú)). Výborný je Príbeh s kameňom. Medzi pozemkami 2 susedov, na mieste bývalého mlyna, trčí zo zeme kameň, ktorý obom bráni pri orbe. No vykopať ho sa im nedarí. Jeden sused chce od druhého príspevok na žeriav na vyzdvihnutie kameňa. Ten odmieta. Ukáže sa, že ide o mlynský kameň zo zbombardovaného mlyna. Po jeho vytiahnutí zo zeme sa pod ním nájde hrozný nález – kostra nemeckého SS oficiera Pittlanza a množstvo zlatých dolárov. Nemec tesne potom, ako zabil mlynára a okradol ho o ťažko zarobené doláre z Ameriky, hynie pri výbuchu. Sused, ktorý kameň vytiahol, dostal pol milióna korún nálezné. Druhý lakomý sused Mitrovič to znáša hrozne ťažko… Zelinkove príbehy sú čitateľné, jemné, láskavé. Žiadna veľká filozofia. Napriek tomu Príbehy z Karpát príjemne prekvapia.
Sympatický Milan Zelinka mi pri návšteve u neho v Humennom venoval svoju poslednú knihu Frajlenka Hollóška. Je to román, ktorý sa venuje dnes už viac menej zabudnutej, no kedysi slávnej výšivkárke Márii Hollósy (1858 – 1945), ktorej meno je spojené s Cíferom. Tu dlhé roky viedla svetoznámu výšivkársku dielňu produkujúcu textílie najvyššej kvality napr. aj pre cisársky dvor. Kniha nie je žiaden suchý historický popis života a diela „Hollóšky„, práve naopak. Skladá sa z dvoch, na prvý pohľad nesúvisiacich, no v konečnom dôsledku do seba ideálne zapadajúcich častí. Prvou je spoveď Jana Kolesára „pánovi farárovi“ na konci jeho nie príliš sympatického života, s názvom Tieň. Kolesárova mama bola najlepšou vyšívačkou v dielni frajlenky Hollóšky. Jano jej ako dieťa nosil obedy a frajlenku tajne miloval. Postupne sa však dal na šikmé chodníčky, stal sa z neho napr. udavač (udal svojho dobrodinca mlynára, ktorý nesúhlasil s prvou svet. vojnou), v krčme bodol soka v láske, za čo dlho sedel, matka sa kvôli nemu trápila a sestra dokonca utrápila na smrť. Keď frajlenka zomrela, ešte ani nebola poriadne v zemi, bežal ju rýchlo vykradnúť, teda hlavne zlaté a strieborné nite. Proste nesympatický človek, ktorý však, cítiac smrť, ľutuje. A spomína. Okrem dobrej mamky a sestry predovšetkým na Hollóšku, ktorá sa nikdy nevydala. Prečo? Rodina ju nútila vydať sa za chlapca, ktorého nemilovala. Sľúbila vernosť inému. A čo sa stalo s ním? Ej veru, husté sa stalo. To sa ale dozvieme až na úplnom konci druhej časti s názvom Žena menom Mária. Tá je koncipovaná ako listy Márie Hollósy jej najlepšej kamarátke Etelke do Paty. Datované sú od júna 1880 do októbra 1928. Mária v nich okrem opisov svojej práce reflektuje meniace sa pomery, spomína úspechy jej dielne po celej Európe a množstvo ocenení, ktoré získala, no nevyhýba sa ani rozprávaniu o pomeroch v Cíferi a v okolí. A viac krát spomína Jana Kolesára, ktorého mamu mala veľmi rada. Jeho osud, ako aj osud jeho rodiny, ju veľmi trápi. Keby to tak Jano tušil! Frajlenka Hollóška je veľmi príjemné čítanie. Obrázok na úvodnej strane knihy je fragment zo zástavy cíferského Orla s motívom sv. Jána evanjelistu, ktorý vytvorila Mária Hollósyová. (Máriu Hollósyovú spomína pri hesle Cífer aj Kresánkova kniha Slovensko.)
Ján Johanides debutoval v roku 1963 zbierkou noviel Súkromie. Tvorí ju 5 samostatných textov Nerozhodný, Potápača priťahujú pramene mora, Postoj, Súkromie a Kráska a výlet. Treba povedať, že všetky sú výborné, netypické, napísané so zmyslom pre dramatično, z viacerých uhlov pohľadu či z rôznych časových pozícií. Nerozhodný nám predstavuje lekára, ktorý sa na sklonku vojny rozhoduje, či má alebo nemá odísť k partizánom. Auto smerujúce do hôr však rutinne zastaví nemecká hliadka a je z toho dráma. Postoj nás privádza do akéhosi kaštieľa, v ktorom je archív. Správcovi je pridelená nová sila – tichučká pisárka Veronika. Postupne sa nám otvára jej smutný životný príbeh. Je vydatá, avšak muž je odsúdený na dlhé roky basy. Veroniku stráži jej brat, ktorému kedysi Veronikin muž zachránil život. Všetko sa komplikuje príchodom bádateľa do archívu…Súkromie rozoberá rodinu pozostávajúcu z flegmatického otca, dospelej dcéry Magdy a matky, ktorá sa snaží akože všetkým dobre, no v skutočnosti je to iba egoizmus….Najlepšou časťou knihy je novela Potápača priťahujú pramene mora. Chlapíkovi diagnostikujú rakovinu. Jeho žena si navyše narazila mladého chlapca. Chlapíka všetci ľutujú, no on veci vôbec nevidí tragicky. Keď sa manželka zabije na novom aute a amantovi sa nič nestane, chlapík okrem vybavovania vecí musí zachraňovať ešte aj milenca. Poslednou časťou je Kráska a výlet. Žena po rokoch manželstva opúšťa svojho muža Alexa, ktorý sa k nej vôbec nesprával dobre. Teraz, keď sa Alexovi stal úraz a je odkázaný na vozík, sa žena rozhodne, že je ten pravý čas na odchod. Ale dá sa začať úplne odznova? Po niekoľkých týždňoch, keď už sa zdá, že nový život úspešne začal, sa rozhoduje pre návrat. Alex sa „rozplakal, bozkával jej nohy a ona mu hladila vlasy, uši, plecia a v rozžiarenej tvári jej pomaly svital prísľub pokoja„. Johanides už svojou prvou knihou naznačil, že má výnimočný rozprávačský talent. Veľmi sympaticky pôsobia aj ilustrácie Milana Paštéku.
Anasoftliteru 2013 vyhral Víťo Staviarsky s knihou Kale topanky. No už v roku 2010 sa Staviarsky dostal do top 10 najlepších prozaických diel s knihou Záchytka. Je poskladaná z 3 samostatných textov: Zápisky ošetrovateľa, Lacko Berger a Andyho žena. Sú spojené postavou rozprávača, ošetrovateľa na záchytke Jablonského, ktorý citlivo popisuje prostredie tohto „zariadenia“, jeho zamestnancov, policajtov, no predovšetkým farbisté postavičky alkáčov. Hlavne prvá, najdlhšia časť Zápisky ošetrovateľa je akousi správou o tom, čo sa na záchytke všetko môže stať. Už na úvodnej strane sa dozvieme, že sa tu nepracuje v rukavičkách, snáď len pri kontrole, kedy sa ošetrovatelia „krotia„. Inak sú bežné bitky, spútavanie či zvieracie kazajky, no iné na „pacientov“ neplatí. Rozprávač s kolegom Janym Pavúkom niekedy aj s nasadením života riešia problémy typu útok nožnicami, pokus o skok zo strechy či vyzliekanie roky neumývaného bezdomovca (musia použiť masky). Citlivý príbeh Lacko Berger čitateľovi predstavuje jednoduchého ale dobrosrdečného ošetrovateľa na záchytke Lacka, ktorému, hoci v živote nič výnimočné nedosiahol, „na pohreb prišli sestry, doktori, kolegovia, alkoholici, pijani z ulice, kulturisti, stará garda i mladí. Lacko?! Dobrý chlap to bol!“ V časti Andyho žena sledujeme Betku, ktorá je vydatá za nevyspytateľného ožrana a násilníka, viac menej blázna Andyho. Betka musí ujsť z domu, lebo Andy sa jej vyhráža zabitím. Nemá kde na noc ísť, ujíma sa jej Jablonský, lebo sa mu Betka „od prvej chvíle páčila„. Tá mu však ráno necháva odkaz: „Vraciam sa domov. Nech sa stane čokoľvek. Prepáč! Moje miesto je pri mužovi„. Sympatická knižka o nie najprívetivejšom prostredí. Zvlášť musím oceniť odvahu autora používať východniarčinu, ale napr. aj to, že na rozdiel od Kale topanky v Záchytke sú Cigáni Cigáňmi a nie Rómami, čo v tomto východniarskom prostredí znie oveľa presvedčivejšie. Pošmákol som si.
Laco Kerata svoj prvý román, ktorý bodoval v AL 2010, nazval Zlý herec. Stretáme sa s „obyčajným treťotriednym umelcom, nepodareným manželom a neúspešným hercom„, absolventom VŠMU Timotejom (Timom) Vrákom. Timo sa živí ako „zborový dabingový herec„. Prechádza krízou stredného veku, v divadle nedostáva veľa príležitostí a aj to dabovanie nie je ktovie čo, väčšinou robí iba pazvuky pri bojových scénach. S jedinou dcérou nemá ideálny vzťah. Nevyčíta mu mu, že je herec, ale to, že je neúspešný herec. Po dabingu posedáva s kolegami, ktorí sú na tom podobne. Viac menej sa iba sťažujú, nadávajú na pomery a závidia úspešnejším kolegom. Prostredie bratislavských dabingových štúdií je zachytené verne, Kerata sa v ňom roky pohybuje, takže celá kniha vyznieva veľmi presvedčivo. Okrem Tima sa v knihe mihá viacero postavičiek, ktoré dej, poskladaný z krátkych obrazov, oživujú. Za všetkých treba spomenúť bonvivána a fabulátora Viktora Kulíka (v Thajsku ho okráda prostitútka a on v hlave splieta, ako z tejto situácie vymyslieť príbeh, ktorý bude kolegom rozprávať a oni mu budú na perách visieť) či Timovu múzu Maju Nôckovú (keď si s ňou chce Timo začať, preberá mu ju práve Kulík). Keď sa Timovi podarí získať akýsi štek v americkom filme (má povedať „helou, hauárju„), v očiach kolegov stúpa a začínajú mu závidieť. Žeby sa outsiderovi Timovi blýskalo na lepšie časy? No, kúsok pred koncom to tak vyzerá. Avšak posledné stránky prinášajú úplne iné, nečakané rozuzlenie. „Timo si uvedomoval, že patrí do generácie, ktorá bola v čase normalizácie deťmi, takže nemohla pomáhať svojim nešťastným otcom a matkám. Po nežnej revolúcii sa ocitli v úlohe nejakých čudných, síce odrastených detí a zároveň podivných starčekov. Sú dezorientovaní, všetko pred ich zrakom plynie na ich pomery veľmi rýchlo. Stoja ako soľné stĺpy a väčšinou už nevedia skočiť do správneho vlaku„. Osviežujúce!
„Prví české vydání podrobných dějin Španělska“ s názvom Dějiny Španělska, ktoré napísali španielski historici Antonio U. Arteta, Juan R. Campistol, José María J. Zamora a Carlos S. Serrano sa v Španielsku dočkalo už dvadsiatich vydaní. Nečudo, veď dejiny Pyrenejského polostrova sú dlhé pomaly ako ľudstvo samo (viď napr. Altamira) a stáročia ovplyvňovali dejiny celosvetové (napr. hispanizácia Amerík). Po porážke Kartága sa oblasť dostala pod rímsky vplyv. Christianizácia začala hneď v 1. stor. po Kr. (zámysel prísť do týchto končín mal aj sv. Pavol apoštol, porov. Rim 15, 24). Po páde Ríma sa na tu začínajú tlačiť moslimovia, ktorí postupne vytvorili prekvitajúcu ríšu: „koncem 10. stol. byla Cordóba nejlidnatějším městem na západě, měla milion obyvatel„. V období „muslimského Španělska“ bol veľmi dôležitý „obchod s otroky„. Bieli otroci pochádzali hlavne z východnej Európy („Slovan (eslavo) byl stotožňován s otrokem (esclavo)„). Boj s moslimami, reconquista, sa stal na niekoľko storočí hlavnou ideou španielskych vládcov. Polostrov bol od nich definitívne očistený v r. 1492, kedy padla Granada. Stalo sa tak za vlády „katolíckych kráľov“ Izabely I. Kastílskej a Ferdinanda II. Aragónskeho, teda v ére, ktorá „byla rozhodujícím obdobím španělských dějin (1479 – 1516)„. V tomto období sa stalo Španielsko svetovou veľmocou. Objavenie Ameriky prinieslo krajine veľké bohatstvo, no postavilo ju aj pred mnohé otázky morálneho charakteru, napr. ako sa správať k pôvodnému obyvateľstvu. „Revoluční kázání dominikána A. de Montesinosv roku 1511 se stalo prvním voláním na obranu lidské svobody v Novém světe.“ „Zákony z Burgosu (1512) byli prvním pokusem o právní ochranu Indiánů„. Napriek tomu však otrokárstvo prekvitalo a práve ono bolo dôvodom pre zlikvidovanie viac než storočie prekvitajúcich jezuitských redukcií v Paraguayi (Guaraní). V ďalších storočiach Španielsko upadalo, na bežiacom páse boli štátne bankroty. „V r. 1841 neumělo 91 % Španělů číst a psát„. Pre mňa najzaujímavejšou časťou knihy je koniec 19. a prvá polka 20. stor., kedy sa španielska spoločnosť rozdelila až natoľko, že to viedlo k neuveriteľne brutálnej občianskej vojne 1936 – 39 s miliónom mŕtvol. „Hlavní obětí krvežíznivé zběsilosti (komunistickej resp. ľavičiarskej „republikánskej“ chamrade platenej ZSSR, pozn. P.) se stala církev„. Popri tisíckach popredných laikov revolucionári zabili 13 biskupov, 4184 diecéznych kňazov a seminaristov, 2365 členov mužských reholí a 283 rehoľných sestier. Škody na kultúrnych pamiatkach sú nevyčísliteľné. Vojnu ukončil generál Franco. Na čele štátu ostal až do smrti v r. 1975. Na pohreb mu zo svetových štátnikov však prišiel iba Augusto Pinochet. Veľmi zaujímavá, podrobná kniha, ktorá pri každej epoche hodnotí aj kultúru, ekonomiku, demografiu atď.
Tomáš Varga debutuje svojou knihou s názvom Grázel. Tatko dospievajúceho chalana z Levíc Džimiho je riadny grázel. Rodinu dávno opustil, bije sa, chlastá (hlavne „nesneží„, 2 x rum resp. iné tvrdé), živí sa hlavne príležitostnými krádežami (autorádiá, trúfa si na krádež unimobunky…). „Za celý život prečítal len jednu knižku. Smelý zajko v Afrike„. Džimiho však má akosi zvrátene rád, napr. mu vybavuje prostitútku na prvý sex. A snaží sa ho zapájať do svojich „kšeftov„. Keď mu idú po krku iní grázli, jednoducho sa zdekuje do iného mesta. Džimimu však takýto život veľmi nesedí, chce študovať a zobrať si za ženu svoju lásku. Vyčíta otcovi jeho život a vzťah k rodine, ktorú musela sama živiť Džimiho matka. No napriek všetkému sa od otca úplne neodvracia, po tom, ako ho iný grázel bodne do hrude, ho navštevuje v nemocnici. Keď sa akosi vylieči, ešte sa so synom naposledy stretáva a potom nadobro zmizne. Džimimu sa zjaví až po siedmych rokoch. Vo sne. Novela sa dá prečítať, aj keď treba povedať, že v tomto žánri u nás už vyšli aj vydarenejšie kúsky. Nadužívanie vulgarizmov sem tam pôsobí až príliš násilne. Text je podporená celkom vydarenými ilustráciami Tomáša Rollera. Kniha získala Cenu čitateľov denníka SME v rámci Anasoflitera 2014.
Marek Vadas je milovníkom Afriky, dokonca je v priateľskom vzťahu s akýmsi kamerunským kráľom. Prejavilo sa to aj vo viacerých jeho textoch, ktoré sa odohrávajú v afrických kulisách. Jeho najznámejším a najoceňovanejším dielom je Liečiteľ, ktorý v roku 2007 vyhral Anasoftliteru. Ide o 31 samostatných kratších útvarov, ktoré sú spojené viac menej len africkými reáliami. Avšak keď si ich odmyslíme, teda napr. palmové víno nahradíme borovičkou či brucho plné hlíst napr. rakovinou a takto podobne, väčšina vecí je univerzálnych. Ako napr. alkoholizmus. Poviedka U fúzatého doktora sa odohráva vo Schweitzerovej nemocnici. Rozprávač sa snaží získať „tajomnú bylinku, ktorou sa kedysi liečil alkoholizmus„. Nedarí sa mu to, končí v krčme, kde „sa dá celkom jednoducho dostať do sveta duchov„. Po výmene duší a tiel však musí sklamane skonštatovať, že „je ťažké byť alkoholikom„. Rozprávka Smrť na oslave je o smrtke, ktorá „sedela v kúte krčmy La Cocotte a čítala noviny„. Nakoniec si namiesto niekoho starého zobrala „naozaj mladú babu. Vzala to naozaj vážne„. O láske otca k synom a opačne pojednáva textík Kráľ čaká. Otec kráľ zomrel. No chcel, aby ho pochoval najstarší syn, lebo by „inak nemal pokoja„. Tak sa ostatní synovia vyberajú hľadať brata, ktorý študuje vo vzdialenom meste. Putovanie s magickými zážitkami sa končí úspešne, otca pochovajú a miesto hrobu označia „kameňmi a fľašou palmového vína, ktorú potom pravidelne vymieňali„. Poslednou poviedkou je Liečiteľ. Ike si dal „u pouličného rezbára vyrezať okrúhlu pečiatku s obrazom jašterice a nápisom Uzdravovateľ duší. Potom priniesol sliepku a 300 frankov úradníkovi, ktorý mu bez rečí vystavil papiere. Mohol začať s praxou„. Netrvala však dlho. Ženám sa venuje poviedka Raz hnedá, raz čierna. Treba sa vystríhať ich magickej moci, lebo nechcú iné, „len nás dostať. Aj vo sne. Keď pred sebou uvidíte milú ženskú tvár a ponúka vám jedlo, odmietnite ho, nech sa deje, čo sa deje„, radí znalec. Knižka, pomerne oddychová, sa celkom dá zhltnúť. Text vynikajúco podporujú ilustrácie Mária Domčeka.
Impulz 1/2014 je opäť plný výborných textov. Sympózium uvádza 4 články venované Ladislavovi Hanusovi. Zvlášť musím vyzdvihnúť kritický pohľad J. Danišku (porovnanie osobností Hanus vs. Kolakovič). J. Daniška má v tomto čísle ešte presný text O čo ide Babišovi a recenziu divadelného predstavenia I. Vyrypajeva Ilúzie v SND. Náboženskú situáciu na Ukrajine rozoberá text Podoby UA kresťanstva. Prekvapí predovšetkým rozdelenie ukrajinských pravoslávnych. Rusku sa venuje zaujímavý rozhovor s francúzskym historikom prof. Alainom Besançonom (v čísle je aj jeho výborné kritické zhodnotenie Dostojevského: „katolicizmus je pre Dostojevského ešte niečo horšieho ako ateizmus„) a pútavé rozprávanie študenta P. Kosnáča z Ruska dnešných dní. Jezuita M. Hudaček SJ v článku Ťažká hodina jezuitského rádu podrobne rozoberá zrušenie tejto rehole (1773), dôvody, ktoré k tomu pápeža Klementa XIV. viedli, prežitie rehole v Bielorusku a okolnosti jej opätovného obnovenia Piom VII v r. 1814. Zaujme aj prednáška arcibiskupa Cyrila Vasiľa. Veľmi vydarené číslo!
A ani dvojka 2014 za jednotkou nezaostáva a opäť potvrdzuje, že Impulz si je hodné predplatiť. Referendu organizovanému Alianciou za rodinu sa venujú analytické články P. Danišku a J. Šústa. Zaujme text M. Leidenfrosta Utrpenie Nancy a Nathana. Autor sa vybral do Belgicka bližšie sa pozrieť na eutanáziu transsexuála, ktorý sa rozhodol pre smrť po neúspešnom prišití penisu. Úradník od eutanázie neponúka „nič iné, ako lepšiu kvalitu života„. Dosť husté. Kyjevsko-haličský arcibiskup a prímas UA Gr. kat. cirkvi S. Ševčuk vo svojom texte prosí o „modlitby a skutky“ pre svoju krajinu. Pôsobenie agenta ŠtB Bureša, momentálne najpopulárnejšieho CZ politika A. Babiša trefne hodnotí P. Minárik ml. Impulz uverejňuje aj posledný text historika M. Zemka Stredná Európa medzi Sarajevom a európskou integráciou. Ján Čarnogurský tiež dostal priestor a jeho článok Rusko v Strednej Európe poskytuje veľa možností na rozmýšľanie a je, zdá sa mi, menej kontroverzný, ako jeho texty známe z blogu. V „sympóziu“ 5 osobností hodnotí život a dielo Antona Neuwirtha, jednej z najinteresantnejších osobností 20. stor. u nás. Najzaujímavejšou časťou čísla je však investigatíva J. Majchráka a J. Danišku Hľadanie Kolakoviča. Autori sa vybrali do Chorvátska, Poglajenovej – Kolakovičovej vlasti. Stretli sa s viacerými ľuďmi, ktorí s Poglajenom mali kontakt. „Pohreb Poglajena sa konal v máji 1990 v centrálnom Paríži„. Po r. 1946 (odchod zo Slovenska) bol Kolakovič viac krát v Ázii, veľa cestoval po Európe, udržiaval blízky kontakt s kardinálom Tisserantom, po prepustení V. Jukla v 60. tych rokoch sa spolu stretli vo Viedni, stretol sa s H. Kohlom, Matkou Terezou, a údajne aj s prezidentmi USA Eisenhowerom a Trumanom. No presné miesto Kolakovičovho hrobu ešte stále nepoznáme.
Storočie uplynulo od brutálnej 1. sv. vojny. V jej prvom roku sa hrôzy vojny naplno dotkli hlavne severného Zemplínu, kadiaľ sa cez Karpaty valili ruské vojská. Tie sa snažila zastaviť CK armáda. Najhlbší prienik sa Rusom podaril koncom novembra 1914, keď obsadili Humenné. Martin Drobňák, Matúš Korba a Radoslav Turik pod záštitou Klubu vojenskej histórie Beskydy pripravili zaujímavú publikáciu Stopy prvej svetovej vojny: Humenné 1914, ktorá podrobne rozoberá situáciu na tomto fronte. V „siedmych stopách“ po meste (stanica, most cez Laborec, Hlavná ulica, Andrássyho nám., kaštieľ, Kalvária a vojenský cintorín) sledujeme, čo sa tu v kritických dňoch dialo. „Bojov o Humenné sa v dňoch 23. – 28. 11. 1914 na oboch stranách frontu zúčastnilo približne 22 500 vojakov. Obeťami sa stalo 339 vojakov, zranených bolo približne 1000„. Došlo aj na starý boj muža proti mužovi na bodáky. CK velenie chcelo prielomu cez Karpaty do uhorských nížin zabrániť za každú cenu, preto nasadilo všetky dostupné zálohy. Rusi museli ustúpiť, no ešte dlhé mesiace sa kruto bojovalo pozdĺž celého karpatského hrebeňa (viď napr. Osadné a jeho kryptu či unikátne Jurkovičove cintoríny na PL strane). Povojnová memoárová literatúra Humenné a bitku oň označila ako „Karpatské Termopyly„. Publikácia obsahuje mnoho dobových fotografií, máp a vojenských hlásení, z ktorých si môžeme urobiť pomerne ucelený obraz o tomto šialenstve. Za dielo Stopy prvej svetovej vojny: Humenné 1914, ale aj za iné aktivity (obnova cintorínov…) patrí nadšencom z KVH Beskydy veľká pochvala. Ešte pripomeniem, že v Humennom sa Švejkovi pri ceste na front stala známa príhodička so „znamenitou železnou vodou„. Autor Švejka Hašek cez HE prechádzal ako CK vojak v r. 1915.
V r. 1967 vydalo Vydavateľstvo politickej literatúry ÚV KSS v preklade Alfonza Bednára autobiografickú knihu Jacka Londona Majster Alkohol čiže pijanské zápisky (orig. John Barleycorn, 1913). Prečo komunisti vo svojom ideologickom hniezde vydali práve knihu amerického autora známeho hlavne Bielym tesákom a Volaním divočiny? Odpoveď je jednoduchá – bol to kus naivný ateistický socialista kritizujúci alkohol a pomery v USA na prelome 19. a 20. storočia. „Keď som sa prvý raz opil, mal som 5 rokov„, informuje na úvod autor. Bolo to pivom, čo niesol otcovi na pole. K „Majstrovi“ (takto krásne oslovuje etanol) sa potom dostal cca v pätnástich rokoch ako začínajúci námorník a už ho viac menej neopustil. Alkohol bol pre neho vstupenkou do sveta dospelých, aj keď tvrdí, že „telesného odporu k alkoholu som sa nikdy nezbavil. Ale premohol som ho. Dodnes sa musím premáhať, keď pijem.„. No neviem, nakoľko sa autorovi dá veriť, lebo tieto slová v knihe ix x poprie priznaniami ako po Majstrovi bytostne túži, ako zvyšuje dávky, pije už od rána či ruší vlastné sľuby týkajúce sa Majstra. „Na chrbte mojich nákladných koní bolo vždy naporúdzi niekoľko fliaš whisky„. Majstrovi pripisuje priam ľudské vlastnosti, dokáže ľudí spájať, vytvárať priateľstvá, rozväzovať jazyky. Ale len preto, lebo chce človeka ovládnuť. Chce mať nad ním moc. A tu prichádza kardinálny problém knihy – tak, ako zločinca treba zavrieť, tak je jediným možným riešením úplný zákaz alkoholu. Aké typické ľavičiarske! A Londonovi sa to touto knihou podarilo – bola jedným z dôvodov, prečo v USA zaviedli v r. 1920 na 13 rokov prohibíciu: „Ľudstvo 20. stor. môže spraviť len jedinú rozumnú vec, a to zakryť studňu, spraviť z 20. stor. skutočné 20. stor. a do 19. stor. i všetkých predchádzajúcich vyhostiť veci dávnych storočí, upaľovanie čarodejníc, neznášanlivosť, modly aj Majstrovo umenie„. Jasné, London nemohol tušiť, že 20. stor. bude brutál a nie Majstrovou vinou (napr. Hitler bol abstinent) ale socialistickými zvrátenosťami. No napriek všetkému sa kniha dá prečítať, opisy Majstrových lákadiel sú trefné, podobne ako vylíčenie nepríliš lákavého života vo vtedajších USA, kedy aj deti bežne pracovali viac než 10 hodín denne. „V tej chvíli mi z hlbín mozgu preblesklo, čo mi chýba. Chýba mi pijatika. Chýba mi spiť sa. Popudu sa nedalo odporovať. Alkohol chýbal duši. Zmorená duša chcela zabudnúť„. Hoci autor v knihe explicitne odmieta samovraždu, 3 roky po vydaní ako silný alkoholik zomiera vo veku 40 r. po zlatej dávke morfia. Toš nazdraví!
Uršula Kovalyk vydala útlu, 118 stranovú knižku Krasojazdkyňa. Hlavnou postavou je dospievajúce dievča Karolína, ktoré vyrastá bez otca s mamou a babkou niekde v Košiciach. „Neviem, kto je môj otec. Možno to nevie ani mama„. Hlavne babka ju silno ovplyvní. Mama obľubuje pánske návštevy a alkohol. Karolína nie je ktovieako dobrá žiačka. Rada sa ponára do vlastných snov. Predstavuje si známe osoby ako úplne iné bytosti. Jedného dňa sa zoznámi s Romanou. Spolu začnú chodiť do jazdeckého areálu. Postupne sa z nich stávajú gymnastky na koni – voltižérky, resp. „krasojazdkyne„. To všetko v čase vrcholiacej normalizácie, ktorú nám autorka celkom farbisto pripomína. Kone a voltíž sa stávajú stredobodom Karolíninho života. Potom prichádza November 89. „Zamatová mala silné euforické účinky„. No eufória postupne vyprcháva a nové pomery majú od ideálu občas ďaleko. Riaditeľ – komunistický ožran (vlastne všetci muži v novele sú negatívne postavy) sa mení na váženého podnikateľa, ktorý jazdecký areál za babku privatizuje. Z voltížneho družstva postupne vyprcháva nadšenie, kazia sa vzťahy, zo zábavy sa stáva športová drina. Mama pije čoraz viac. A sama. Kôň, na ktorom baby roky cvičili, je určený do klobás. Dievčatá sa rozhodnú, že to tak nemôžu nechať. Krasojazdkyňa sa, napriek tomu, že je to tak trochu feministické dielko, celkom dá.
Viacnásobný finalista a raz aj víťaz Anasoftlitery Balla je pomerne plodný autor. Jeho posledná knižka Oko je poskladaná z troch samostatných poviedok Oko, Cvergli a Našepkávač. Po prečítaní si pomerne depresívneho, no čitateľného románu V mene otca som bol zvedavý, či bude autor pokračovať v podobnom duchu. O Oku sa dá nájsť niekoľko diametrálne odlišných recenzií od pochvalných od odborníkov po zatracujúce od čitateľov. V poviedke Oko stretáme chlapa s menom Miz, ktorému na hlave vyrašil akýsi útvar, ktorý nazval oko, ktorým síce nič nevidí, ale to je v poriadku, lebo „nič nie je„. Mizovi v dialógoch sekunduje Menöczi či doktor: „Nietzche povedal, že Boh je mŕtvy. Ale Nietzche ešte žil, keď to povedal. Uveril by som mu, keby to tvrdil po smrti. Musel by som uznať, že má s Bohom nejaké skúsenosti.“ Poviedka Cvergli je o čudákovi, ktorého v akejsi divnej firme povýšia zo skladníka hore a má riešiť problémy, o ktorých nemá potuchy nielen on, ale ani jeho neschopný, dosadený šéf. Nakoniec Cvergliho vyhodia so slovami: „Vy ste zbytočný človek. Vodný pavúk, ktorý márne myká nohami.„. Popri tom sa mu vyvíja a komplikuje vzťah s Alžbetou. V Našepkávačovi sa okrem iného rieši, nakoľko je pre les dôležitý ten najposlednejší lístok na strome. Imaginárny Našepkávač našepkáva. „Je údesné, že našepkáva. Kde sa vzal? Kto to je? Čo to je? Prišlo to zvonka a ovládlo Kazimíra alebo si to vytvoril sám Kazimír aby sa za našepkávačove príkazy schoval?“ V zásade sa odpovedí nedočkáme. Za seba: veľmi som si nepochutnal a v zásade som na poviedky zabudol hneď po dočítaní.
Po rokoch som si opäť so záujmom prečítal skvelú Malebnú cestu dolu Váhom od baróna Alojza Mednyanského. Barón Mednyánsky (1784 Priekopa, Turiec – 1844), prastrýko slávneho maliara L. Mednyanského, od r. 1837 župan Nitrianskej stolice, vydal tento čarovný cestopis v r. 1825. Autor sa osobne plaví na plti, na ktorú nasadá v Liptovskom Hrádku. Po ceste dolu Váhom si všíma mestá a mestečká, hrady (o ktorých čitateľovi rozpráva okrem histórie aj rôzne zaujímavosti), ľudí a ich život či rieku samotnú. O pltníkoch píše: „Je nepochopiteľné, ako títo ľudia vydržia namáhavo veslovať po celý deň. Iba keď si ich dostatočne všímame, zdá sa naozaj, že to zmôžu jedine pálenkou, ktorá teda pri miernom požívaní je skutočnou potrebou pltníkov na Váhu. Veď pálenka je aj ich modlou a čo nezmôžu peniaze, odmena, prosby, ba ani sľuby a hrozby, to dokáže dúšok ostrého.“ Každá zastávka po ceste má niečo interesantné. Napr. „kedysi v Žiline varili pivo výbornej akosti a rozvážali ho až do Sliezska a Budína„. Kúpele Trenčianske Teplice „v hlavnej sezóne často navštevujú Poliaci„. „Dvojvrcholový Zobor (videný na ďalekom obzore) sa vraj nazýva podľa Svätoplukovho syna Zubora, ktorého útočiaci Maďari na Nitrianskom hrade chytili a na susednom vrchu na strom obesili„. Takto by sa dalo pokračovať o každej z tridsiatich zastávok počas plavby, ktorá sa končí v Gute (dnešné Kolárovo), „kde syna vysokého tatranského Kriváňa neprijíma hlavný prúd západoeurópskeho kráľa vôd, ale jeho rameno, ktoré sa pri Prešporku od Dunaja odpája a vytvoriac Žitný ostrov usiluje sa opäť vrátiť a na uzmierenie za svoje poblúdenie privedie syna Tatier„. Radosť sa týmto textom preniesť o 200 rokov naspäť! Od nešťastného Rákocziho povstania (1703 – 11) je väčšina hradov v ruinách. Mednyanského by určite potešilo, že mnoho hradov sa dnes zachraňuje. Za všetky spomeňme aspoň Strečno, Lietavu, Beckov Čachtice či Tematín.
Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku z r. 1979 a propagátor vedy Steven Weinberg napísal v r. 1977 populárnu knihu První tři minuty moderní pohled na počátek vesmíru, v ktorej sa pútavým spôsobom snaží priblížiť úplné počiatky existencie nášho vesmíru po Veľkom tresku. Takmer 40 r. po prvom vydaní sa kniha dočkala množstva reedícií, no autor na nej nemusel v zásade nič podstatné meniť, akurát „dopisoval“ najaktuálnejšie výsledky z rôznych experimentov podporujúce štandardný model. „Poměr miliarda fotonů na jeden nukleon je velmi důležitá veličina, aby sa mohl vytvořit standardný model vesmíru„, vysvetľuje hneď v úvode autor. Postupne nám objasňuje problematiku rýchlosti rozpínania vesmíru (meraného Dopplerovým javom), približuje dôležitú prácu Edwina Hubbleho o priamej úmere rýchlosti galaxií od vzdialenosti od pozorovateľa, podrobne sa venuje opisu reliktného žiarenia a jeho objavu v r. 1965, čím pripravuje čitateľa na hlavnú tému knihy – opisu stavu vesmíru do jeho veku 3 minút. Popisuje ho šiestimi „snímkami“ (aj keď „šestý snímek“ je „až“ z 34 min a 40 sekundy po Big bangu (BB)). „700 000 let po BB se teplota snížila natolik, že elektrony a jádra mohli vytvářet stabilní atomy, vesmír se stal průsvitný pro záření a látka se začala formovat do galaxií a hvězd„, načrtáva autor neskorší vývoj. Samostatná kapitola sa týka úplného začiatku – „první setiny sekundy“ veku vesmíru. Kniha končí kapitolou Epilog – pohled do budoucnosti, ktorá načrtáva možnosti nekonečnosti („je li kosmická hustota menší než hustota kritická„) resp. konečnosti vesmíru („kosmická hustota je větší než kritická, jeho expanze se může zastavit a vesmír se může začít smršťovat„). „Vesmír směruje k zániku nekonečmou zimou nebo nesnesitelným teplem v budoucnosti„, konštatuje Weinberg. Za epilógom nasleduje slovník pojmov, 6 matematických dodatkov a autorovo postskriptum z r. 1993.
V r. 1209 daroval kráľ Ondrej II. správcovi kráľovských pivníc veľmožovi Šebešovi Sv. Jur a 4 obce. Pre tieto obce je to ich prvá písomná zmienka. Dve z nich, Ivanka pri Dunaji a Bernolákovo, pri 800. výročí tohto dokumentu vydali monografie. Obe sú veľmi kvalitné. Ivanská predčí bernolákovskú v opise fauny a flóry, bernolákovská (208 strán) je zas kvalitnejšia vo svojej historickej časti. Kniha Bernolákovo 1209 – 2009. Dejiny obce od autorov Michal Duchoň, Juraj Turcsány a kol. sa dokonca stala víťaznou publikáciou v celoštátnej súťaži slovenská kronika 2009 v kategórii vedecko – popularizačná monografia. Obec sa až do 10. 7. 1948 volala Čeklís. Osídlená bola už v neolite a odvtedy nepretržite doteraz. Významný hrad v Bernolákove stál už v 13. stor. V 14. stor. ho vlastnil Matúš Čák, neskôr kráľ Karol Róbert. Kráľ Žigmund ho v r. 1424 dal do zálohu za 3500 uhorských a 1800 rýnskych zlatých. Neskôr majetok patril napr. Thurzovcom. „V r. 1552 sa Čeklísa nedotkli výčiny Španielov, žoldnierskeho vojska Ferdinanda I, ktorí kvôli nevyplatenému žoldu rabovali a plienili pod Malými Karpatmi. Chorvátsky Grob bol úplne zničený, veľké škody utrpeli Modra, Pezinok, Viničné, Blatné a Senec„. Od 17. stor. je obec spojená s Esterházyovcami, ktorí si tu postavili luxusný kaštieľ. V r. 1787 sa stáva čeklískym kaplánom pár mesiacov po vysviacke mladý kňaz Anton Bernolák. Pôsobil tu do r. 1791. „Tu vznikajú jeho Gramatica Slavica (1790) a Etymologia vocum Slavicarum (1791)„. Po viedenskej arbitráži 2. 11. 1938 obec pripadla Maďarsku, ale, aj kvôli nespokojnosti obyvateľstva, bola 14. 3. 1939 pripojená k Slovenskému štátu. Obec bola od najstarších čias známa svojim vinohradníctvom. Monografia Bernolákovo 1209 – 2009 je hodnotným podkladom pre poznávanie dejín západného Slovenska. Je potešiteľné, že sa začal systematický archeologický prieskum najvyššie položenej bernolákovskej lokality v okolí torza hradu, od ktorého môžeme očakávať určite mnoho zaujímavostí.
Nová päťčlenná séria Troch pátračov s podtitulom Junior od Ulfa Blanca je určená „malým detektívom od 7 rokov„. Otvára ju príbeh Panika v súkromnej zoo. Pátrači Jupiter, Peter a Bob zachránia mladého tuleňa, ktorého pomenúvajú Jonáš. No ale čo si s ním počať? Rozhodnú sa, že ho zveria do súkromnej zoo, ktorú vlastní a z dobrovoľných príspevkov financuje kapitán Larson. Po príchode do zoo však zisťujú, že sa tu dejú zvláštne veci. Utečie a „zdivie“ opica, ktorá bola doteraz mierumilovná. Veľkú korytnačku nájdu na chrbte. Zmizne papagáj. Čo sa deje? Larson je zúfalý, ak to takto pôjde ďalej, zoo bude musieť predať firme, ktorá na jej mieste chce stavať hotely. Chlapci sa s takýmto niečím nemôžu zmieriť a púšťajú sa do pátrania. Aj s pomocou náhody zisťujú, že niekto úmyselne otrávil potravu, ktorou sa zvieratá živia. Zločincovi nastražia pascu. Ten sa do nej lapá. Kto to bol? Vzhľadom k okolnostiam to vlastne ani nie je veľmi veľké prekvapenie. Komisár Reynolds sa o neho v závere postará.
V posledných rokoch udržiava príbehy Troch pátračov pri živote nemecký spisovateľ Ben Nevis (pseudonym, identita vraj neznáma). V diely Záhada troch plachetníc riešia naši dospievajúci hrdinovia (Bob jazdí na starom VW) podivné krádeže troch obrazov. Na každom z nich je namaľovaná plachetnica. Všetky tri lode kedysi patrili naftovému magnátovi Rothmanovi. Obrazy sa dávnejšie dostali do Jonesovho bazáru a postupne sa rozpredali. Maľbu s loďou Samuel chlapci pred časom venovali komisárovi Reynoldsovi, ktorý si teraz užíva dôchodok. Okolnosti krádeže ako u Reynoldsa, tak aj u ďalších dvoch majiteľov, sú veľmi záhadné. Jeden z poškodených, pán Horowitz, po lúpeži takmer zomrie zavretý v kufri svojho auta. Bob s Jupiterom ho zachraňujú. Peter zatiaľ pátra na inom mieste – na lodi v prístave. Tam ho prepadne muž Escovedo, ktorého chlapci z krádeží podozrievajú. Petra Escovedo spúta a loď odviaže od móla. Zajatec Peter sa pomaly ale isto vzďaľuje do šírych diaľav Pacifiku. Jedno je isté – pátrači majú proti sebe veľmi zdatného a na všetko odhodlaného protivníka, ktorý pri získavaní obrazov neváha použiť hrubú silu. Čím sú v zásade umelecky nie veľmi cenné obrazy pre zločincov také príťažlivé? Na rozlúštenie tejto záhady musia pátrači rozmotať klbko starých, prachom zapadnutých súvislostí. V záverečnej scéne, ktorej sa prizerajú všetci zainteresovaní (a lá Hercule Poirot), sa veci prekvapivým spôsobom vysvetlia. Celkom vydarená časť.
Vydanie troch dielov Troch pátračov v jednej knihe nie je nový nápad, vyšli takto už aj úplne prvé diely. Novinkou trojkombinácie 3x Traja pátrači – Záhada Bane smrti, Záhada dvojprstého holuba a Záhada smrtiaceho dvojníka je to, že o každý príbeh sa postaral iný autor, menovite Mary V. Carey, Marc Brandel a William Arden. V Záhade Bane smrti prichádzajú chlapci do Nového Mexika, do oblasti, kde sa kedysi ťažilo striebro. Bane sú však už vyťažené a z okolitých mestečiek sa stávajú mestá duchov. Napriek tomu sa tu deje čosi zvláštne. Najprv sa v jednej bani nájde kostra muža, neskôr kúsok zlata, ktorý tam nemá čo robiť. Chlapci sa púšťajú do pátrania a zisťujú, že sú na stope 5 rokov starej bankovej lúpeže. Dostávajú sa do rúk na všetko odhodlaných zločincov. No ich um, bystrosť a odvaha nakoniec samozrejme víťazia a zločinci putujú za mreže. Záhada dvojprstého holuba je tiež celkom čarovná. Chalani stretávajú čudného chlapa, ktorý stále žmurká. Ten si zabudne klietku s čudným dvojprstým holubom. Chlapci si ho berú do Hlavného stanu. Na druhý deň s úžasom zisťujú, že holub v klietke má všetky prsty. Niekto im ho vymenil! Kto a prečo? Keď si ich najme bohatá milovníčka vtákov, aby vyriešili záhadné úmrtia jej miláčikov, chlapci zisťujú, že s tými holubmi je to akési zvláštne. Stopy vedú do farmy chovajúcej perlorodky. Žeby niekto kradol perly takým sofistikovaným spôsobom, že ich pripevňuje na nohy poštovým holubom? Kto je záhadný mrkajúci pán a akú hru hrá v tomto prípade? Je to zločinec či obeť zločinu? Všetko sa nakoniec dozvieme.
Plepo
Ďalšie tipy na knihy sú tu: