Vo štvrtok 15. júna 2006 sme na Svoradove privítali zaujímavú osobnosť – starého svoradovčana MUDr. Františka Sýkoru, CSc. – brata Ignáca, ktorý do našej knižnice opäť venoval veľké množstvo svojich kníh. Počas milého stretnutia pri poháriku svätovavrineckého sa náš hosť rozhovoril o divokom dvadsiatom storočí, veľkej časti ktorého bol aktérom.
Doktor Ferko Sýkora prišiel na Svoradov v roku 1941 a hneď sa zapojil do práce v ÚSKŠ. Spolu s ďalšími priateľmi (o.i. Anton „Puťo“ Neuwirth) založili náboženskú skupinu Frasatti. V roku 1943 sa stretli s jezuitom Tomislavom Kolakovičom, ktorý ich svojimi názormi ovplyvnil natoľko, že v priebehu pár mesiacov sa bunky „Rodiny“ rozšírili po celom Slovensku. „Prišiel som na Spišskú Kapitulu, 22 ročný mladý a nadšený študent a biskup Vojtaššák mi podpísal „bumažku“, aby mi boli všetci kňazi v diecéze nápomocní a poskytli mi, čo budem potrebovať. Muselo z nás niečo vyžarovať“, spomína Ignác po viac než šesťdesiatich rokoch. S Kolakovičom sa stretol aj v januári 1945 na povstaleckom území. „Nikdy mi nebola väčšia zima“, aj napriek tomu, že mu Jozef Vicen poskytol nejaké teplé oblečenie zo skladu HM. Po nástupe boľševikov Sýkoru na istý čas zatkli v Levoči. Neskôr pôsobil ako lekár vo viacerých nemocniciach, naposledy a najdlhšie v Podunajských Biskupiciach, kde žije dodnes.
Zaujímavé sú Ferkove spomienky na slovenskú kultúrnu špičku, ktorú osobne poznal. Najviac mu v srdci utkvel Milo Urban, ktorému pomáhal, keď sa zbiedený vrátil z lágrov. Aj ďalší, hlavne zástupcovia katolíckej moderny, majú v neuveriteľne širokých spomienkach nášho hosťa svoje miesto. Janko Silan, Mikuláš Šprinc a mnohí ďalší boli jeho priateľmi. „Janko Smrek, ten mal talent, to bol básnik! A fajčil ako Turek, jednu od druhej!“
Krásny večer. Sme pozvaní na grilovačku do Ignácovej záhrady v Biskupiciach. Kedy?
Plepo
PS.
Pre lepšie spoznanie osobnosti MUDr. Ferka Sýkoru prinášame text od Teofila Klasa, publikovaný v časopise Verbum, VIII., 1997, č. 4. pri príležitosti Sýkorových 75 narodenín:
„Quereinsteiger“ s povolaním: sedemdesiatpäťročný Ferko Sýkora
Je také povolanie, ktoré človeku nedá pokoja, čo ako by ho zatláčal v sebe do úzadia pre zamestnanosť odchodnou, neraz celkom odchodnou životnou praxou, hoci aj celoživotnou. Je to povolanie slova, presnejšie písaného slova. Povolanie novinárske, novinárskopublicistické. Ak raz naň človek dostal od Boha talent, nie je spokojný, kým ho, ako sa patrí, nezužitkúva a nezveľaďuje.
Poznal som za svojej dlhoročnej žurnalistickej praxe kvalitných novinárov, ktorí sa spočiatku živili alebo sa ešte len mali živiť právom, geológiou, inžinierskotechnickou prácou a čo ja viem čím, a zavesili to, čo študovali, pomerne skoro na klinec. U Ferka Sýkoru to s tým povolaním bolo akosi inakšie. Celý svoj život „zamestnanca“ až do dôchodku prežil ako lekár, ako lekár praktik a vedec, hoci treba povedať, že volaniu slova neostal celkom neverný. Až potom, zanechajúc „vlak“ praktickej medicíny, pustil sa ako „Quereinsteiger“, ako to sám rád vravieva svojim rakúskym priateľom, s plnou vervou robiť to, čo ho odjakživa priťahovalo. A energie nahromadenej za roky „odriekania sa“ bolo v ňom toľko, že poriadne pridala pary nášmu katolickému žurnalistickému vlaku, a má jej dosť i dnes, pri svojej päťasedemdesiatke. Je obdivuhodné, koľko všeobecne prospešnej práce môže človek urobiť, keď je zapálený za vec…
Zrejme už od kolísky dostal dar lásky k literatúre a múdrosti. MUDr. František Sýkora, CSc., sa narodil 31. júla 1922 v Nitre, v rodine finančného úradníka, mal jednu mladšiu sestru. Ako študent bol aktívnym členom katolíckeho skautingu a prejavovali sa uňho i literárne sklony. Koniec koncov, už v tom čase zostavil literárny almanach stredoškolského študentstva Žijeme (1940). Jeho otec, usilujúc sa poskytnúť synovi dobré vzdelanie, poslal ho na nemecké gymnázium v Kežmarku. To dalo Ferkovi veľa do života. V Kežmarku bol jeho profesorom náboženstva Dr. Ladislav Hanus a ten sa mu stal i prvým životným vzorom. Z pomeru žiaka a profesora vyvinul sa postupne pomer priateľský, ktorý pretrval potom až do Hanusovej smrti.
Po gymnaziálnych štúdiách Ferko Sýkora roku 1941 v Nitre zmaturoval. Väčšmi pre otcovo presvedčenie než pre svoje sa zapísal na lekársku fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave. Otec, muž praktický, chcel ho vidieť po štúdiách ako hotového človeka s chlebom v ruke. Nadaný mladík si, pravda, medicínu zamiloval, vyštudoval ju a ona sa mu stala sprievodkyňou životom.
Veľký vplyv na jeho životnú formáciu malo to, že počas vysokoškolských štúdií býval vo Svoradove. Zúčastňoval sa na prácach Ústredia slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ), bol aktivistom pri založení Frassatiho krúžku na prehlbovanie duchovného života a takisto bol medzi prvými členmi Kolakovičovej Rodiny. V tom čase už i pod vedením Dr. Antona Boteka v rámci Ústrednej katolíckej kancelárie zakladal kolakovičovské bunky po celom Slovensku. Neskôr. po povstaní, robil spojky medzi biskupmi.
Po promócii roku 1947 nastúpil ako lekár pracovať do skalickej nemocnice Milosrdných bratov k primárovi MUDr. Pavlovi Straussovi. Od toho času sa datuje i jeho priateľstvo s týmto vzácnym človekom, lekárom, esejistom a básnikom, ktoré tiež pretrvalo roky, až do Straussovho skonu.
Neskôr za pôsobenia v levočskej nemocnici ho uväznili, pretože sa vzpieral štátnej „katolíckej akcii“. Strávil tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Napriek odvolaniu žaloby prokurátorom odsúdili ho do tábora nútených prác v Novákoch a tam si „odkrútil“ niekoľko mesiacov.
Ako lekár sa venoval detskej medicíne. Vtedajší veľký vyskyt tuberkulózy u detí obrátil jeho pozornosť i na túto detskú chorobu. V oboch oblastiach dosiahol titul odborného lekára. Založil a zariadil detskú liečebňu tuberkulózy v Abraháme. Po pôsobení v tomto ústave nastúpil roku 1958 do Krajskej tuberkulóznej nemocnice v Podunajských Biskupiciach. Tam ho riaditeľ doc. MUDr. Karol Virsík poveril viesť novozaložené detské oddelenie. A pretože bol naslovovzatým odborníkom, aj ho chránil po celý čas komunistickej diktatúry pred vnútornými aj vonkajšími útokmi, ktorých vždy bolo dosť.
MUDr. František Sýkora pracoval vo svojom odbore aj vedecky. Bol spoluautorom viacerých kníh a publikoval vyše stopäťdesiat odborných článkov v domácich i zahraničných lekárskych časopisoch. Organizoval kongresy, domáce i zahraničné, v odbore detskej tuberkulózy. Roku 1969 odovzdal kandidátsku prácu a podrobil sa všetkým predpísaným skúškam, ale dekrét na titul kandidáta vied (CSc.) mu nevydali, stalo sa tak až v januári 1990, po krachu komunistickej moci. Pritom ho odborné kruhy uznávali. Našlo to odraz aj v skutočnosti, že v rokoch 1968 až 1982 bol generálnym tajomníkom slovenskej i československej pneumologicko-ftizeologickej spoločnosti. Pre jeho zásluhy o medzinárodnú spoluprácu udelili mu čestné členstvo viacerých zahraničných tuberkulóznych spoločností (poľskej, maďarskej, rakúskej, chorvátskej a NDR aj NSR) a napokon i slovenskej a česko-slovenskej. Bol členom redakčnej rady časopisu Studia pneumologica et phtiseologica cechoslovaca. Napriek jeho jednoznačnému kresťanskému svetonázoru ho pre jeho odbornosť vymenovalo povereníctvo a neskôr ministerstvo zdravotníctva za hlavného odborníka pre otázky detskej tuberkulózy.
Pri svojom postavení popredného špecialistu celé roky pomýšľal i na publicistické priblíženie svojho odboru širšej verejnosti. Pracoval na rozhovoroch s postavami medicínskeho sveta k dejinám tuberkulózy na Slovensku. Tieto mu vyšli knižne roku 1990 pod názvom Cesty k dnešnej medicíne.
Posledné tri roky svojej lekárskej činnosti strávil ako lekár-kooperátor v tuniskom Medenine. Tunisko sa mu stalo jedným z významných momentov na ceste duchovného rastu. Dostal sa tam totiž do styku s malými sestrami Charlesa de Foucauld a nadviazal s nimi jedinečné duchovné spoločenstvo. Nekonečne čisté nebo, nekonečné more a nekonečná púšť dali mu možnosť dokonale spoznať spiritualitu brata Karola (Foucaulda). Keď sa vrátil z Tuniska a napísal dejiny Ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach, odišiel roku 1988 do dôchodku. Ale až teraz sa naplno uvoľnila v ňom nahromadená energia, ktorej sa predtým nedostávalo rozletu, a vykročil – v myslení voľný ako vták, ale nohami stojaci pevne na pôde viery a svojeti – na publicisticko-novinársku dráhu. Po skúsenostiach zo sveta, poháňaný vpred svojou úprimnou hlboko prežívanou katolicitou, životným rozhľadom, láskou k múdrosti i svojím literárnym nadaním, začal sa intenzívne venovať písaniu, prekladaniu z nemčiny a francúzštiny, tu i tam aj maďarčiny, a spoločenskému organizovaniu publicistických aktivít. Tri roky aktívne pôsobil v redakcii Katolíckych novín a spoluvytváral ich „porevolučný“ profil.
S využitím svojich zahraničných kontaktov pomojol slovenskej katolíckej žurnalistike preniknúť do sveta a nadviazať styky so zahraničnými národnými a medzinárodnými novinárskymi organizáciami. Stál pri zrode Klubu katolíckych novinárov a publicistov Slovenska (1991) a pri jeho previazaní na činnosť Medzinárodnej únie katolíckej tlače (UCIP). Spoluzakladal medzinárodný spolok CLIRCA na podporu náboženským médií v krajinách východnej strednej Európy, ktorý sa ideovo konštituoval roku 1990 v Modre, a zvolili ho za jeho prvého prezidenta. Práve tak spoluzakladal združenie katolíckych novinárskych organizácií alpsko-dunajsko-jadranského okruhu (Alpen-Donau-Adria: ADA). Spolupracoval s organizáciou Bauorden a umožnil tak mnohým mladým ľuďom zo Slovenska zúčastniť sa na letných prázdninových prácach v zahraničí. Viackrát prednášal v cudzine a zúčastnil sa na viacerých novinárskych snemovniach v zahraničí.
Nateraz sa venuje časopisu Verbum, ktorého čitateľom je jeho meno dôverne známe. Zo Sýkorových tunajších aktivít načim osobitne oceniť prácu pri zostavení a vydaní čísla venovaného rakúsko-slovenským vzťahom (1996, č. 4), ktoré sa prezentovalo i na rakúskom veľvyslanectve v Bratislave, a jeho knižný preklad zo stati mohučského biskupa Karla Lehmanna Politika a morálka (Verbum 1994), predovšetkým však jeho organizačnú prácu na združovaní okruhu blízkych spolupracovníkov Verbumi v Bratislave. Vlastných článkov a prekladov, ktoré dosiaľ publikoval, je veľa. Mohli sme sa s nimi stretnúť v Katolíckych novinách, Verbume, Duchovnom pastieri, Posle, Viere a živote, Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch, Revue svetovej literatúry, Faktoch, Bratislavských listoch… Svedčia o jeho obdivuhodnom rozhľade a rozsiahlych sférach kultúrneho záujmu, ako aj o cieľavedomosti pôsobenia na rozširovanie a kvalitatívny rast duchovného obzoru slovenského čitateľa. Ku konkrétnym publikačným aktivitám sa druží jeho vzácna schopnosť udržiavať okolo seba priateľov v kultúrnom spoločenstve, čo je predpokladom aktivít organizačných.
Je také povolanie, ktoré človeku nedá pokoja, kým talent, čo naň dostal, nezužitkuváva a nezveľaďuje, ako náleží. Je to povolanie novinárske, novinárskopublicistické. Ferkovi Sýkorovi sa tohto povolania dostalo a on v ňom nesklamal, naopak, robí preň všetko, čo je v jeho silách. Hoci mohol s plnou vervou „naskočiť“ doň až ako „Quereinsteiger“ v jeseni svojho plodného života, je bohatosťou a šťavnatosťou ovocia svojej žurnalistickej práce skutočným vzorom pre nás mladších a svojou húževnatosťou, schopnosťou orientovať sa, pohotovosťou v sprostredkúvaní hodnôt a precíznosťou vo výraze nás veru neraz i zahanbuje.
Za vykonanú prácu, ktorú nepochybne možno označiť za dielo, a takisto za tvorivý príklad mu patrí naše uznanie a vďaka. A k požehnaným päťasedemdesiatinám naše želanie predovšetkým Božej milosti, vnútorného pokoja, zdravia a sily do ďalšej práce, ktorú tak veľmi potrebujeme. Ad multos annos!