História posvätného miesta na bratislavskej Kalvárii siaha do roku 1713, kedy bratislavský mešťan Ján Lauerman z vďačnosti za záchranu pred morom dal postaviť dve kaplnky a z nich jednu k úcte Panny Márie, v ktorej bola umiestená socha Panny Márie s Ježiškom na rukách, pripomínajúca sochu Matky Božej v Mariazelu. Začiatkom 19. storočia kaplnku opravili a znovu posvätili 5. augusta 1814 na deň Panny Márie Snežnej.
Neskoršie postavili v blízkosti z milodarov veriacich, ako aj výdatnej pomoci mesta Bratislavy, väčšiu kaplnku k úcte Panny Márie Snežnej. Kaplnku, z ktorej sa postupne stal farský kostol novej fary na Kalvárii, 15. septembra 1824 slávnostne posvätili.
Z podnetu preláta Dr. Ľudovíta Okánika bola zriadená nová fara, ktorú na deň odpustu 5. augusta 1933 odovzdali do správy rehole sv. Františka.
Bratislava nevídaným tempom rástla smerom na západ. Návštevy bohoslužieb boli vysoké, takže v zime, pre veľkú účasť na sv. omšiach, návšteva bola „priamo sebažertvou“. A tak v roku 1943, uprostred vojny – ako sa uvádza vo farskej kronike – podľa projektu architektov Fuchsa, Vécseiho a Quastlera sa budujú základy nového kostola. Z dostupných prameňov vyplýva , že Ignác Véczei a Dezider Quastler boli významní architekti, ktorí zomreli v Osvienčime v roku 1944. Fuchs bol podľa svedectva renomovaného architekta staviteľ, ktorý mal výnimku z titulu práce na výstavbe kostola. V roku 1944 ho okupačná moc odvliekla a takisto zahynul. Podľa tradície, na stavbe kostola prichýlili aj iných viacerých Židov.
Bezprostredne pred priblížením sa frontu bola už hrubá stavba pod strechou.
Príchod vojny kostol značne poškodil, ale stavitelia sa nedali. Na základe zbierky vyhlásenej v roku 1946 – rok po fronte , už v lete 1947, práve v deň po výročitom odpuste, t. j. 6. augusta, začalo sa s prácami na dokončení kostola.
Pod názvom „Nový kostol nad Bratislavou“ prinášajú Katolícke noviny 3. októbra 1948 na str. 5 (vychádzali na šiestich stranách) históriu jeho vzniku. V podtitulku sa uvádza : Bol vybudovaný z milodarov celého katolíckeho Slovenska.
„Kostol postavili na mieste, kde stála väčšia votívna kaplnka, ktorá bola farským kostolom farnosti založenej v roku 1933 a spravovali ju františkáni. Keďže kaplnka pojala sotva 300 ľudí a farnosť mala vyše 6000 veriacich, v roku 1943 kaplnku zbúrali a na popud a za prispenia bohuznámych dobrodincov na jej mieste začali so stavbou veľkého moderného kostola. Do prechodu frontu bola pod strechou a bola hotová aj kazetová klenba, ktorú neskoršie vojnové udalosti značne poškodili. Okrem toho nebolo finančných prostriedkov a stratila sa aj dokumentácia.“
Už sa zdalo, že sa výstavba chrámu zastaví. Avšak horlivý správca farnosti P. Gaudenc Novický OFM spolu so stavebným výborom sa dali odvážne znova do práce. Obrátili sa listom na slovenskú katolícku verejnosť listami aj výzvou v Katolíckych novinách s prosbou o podporu. Porozumenie katolíkov zo všetkých krajov Slovenska umožnilo v začatom diele pokračovať.
Podľa citovaného článku kostol bol iba zhruba hotový a núdzovo zariadený, ale nakoľko bol pre nábožensky život vo farnosti nevyhnutne potrebný, posviacka sa určila na 3. októbra 1948.
Tu treba poznamenať, že to bolo zhruba pol roka po nastolení komunistickej diktatúry, ktorá ešte nestihla celkom vyceriť zuby a možno aj obava z ďalšieho vývoja prispela k rozhodnutiu posvätiť nedokončený kostol.
Stavba si do posviacky – podľa citovaného prameňa – vyžiadala deväť miliónov korún a náklady na dokončenie sa odhadovali na päť miliónov.
Stavitelia kostola počítali „ s ďalšou obetavosťou farníkov i tých Slovákov- katolíkov, čo vedia oceniť význam kostola na jednom z okrajov hlavného mesta.“
Opäť je vhodné podotknúť, že v dôsledku mohutného urbanistického rozvoja Bratislavy sa kostol na Kalvárii dnes nachádza v strede hlavného mesta.
V citovanom článku sa uvádza, že:„ na úprave kostola zadarmo a nadšene niekoľko týždňov pracovali dobrovoľné zbory mladých i starších Bratislavčanov“.
Čo sa týka architektonickej stránky neznámy autor uvádza, že sa doňho vojde 2500 ľudí a bude teda patriť k najväčším bratislavským kostolom.
K veži kostola sa uvádza, že je podivuhodne štíhla, vysoká vyše 50 metrov. „Kríž na nej bude osvetlený neónovým svetlom a bude označovať najvyšší bod nad hlavným mestom Slovenska.“
Katolícke noviny 10. októbra 1948 na str. 3 referujú o posviacke kostola na Kalvárii. Článok začína historickým exkurzom: „Bratislava je staré mesto chrámov. Prvý z nich na jej území stál na Hrade. Historici nevylučujú, že jeho začiatky mohli siahať do cyrilo-metodských čias. Odvtedy vznikli v meste a na jeho okolí desiatky ďalších kostolov. Niektoré po čase zmizli, aby na ich mieste postavili nové, vo väčšine však svojmu vznešenému cieľu slúžia dosiaľ. Pre duchovný život obyvateľov tohto mesta a jeho okolia je isto najlepším svedectvom, že sú to v službe Božej kostoly všetkých známych slohov, od prastarej románskej kaplnky v Dunajskom Šápe (neskoršie Palkovičovo, dnes Sap), cez gotiku a barok až po modernizmus.“
V článku sa ďalej uvádza, kostol je „najvznešenejším miestom“ a pripomína: „ Hoci Bratislava na kostoly nikdy nebola chudobná, nie všetky generácie mohli byť účastníkmi a svedkami posviacky nového kostola.“
Atmosféru na bratislavskej Kalvárii 3. októbra 1948 zachytil redaktor takto: „Zástupy veriacich už od včasného rána prúdili hore Hlbokou cestou. Vítal ich veselý trepot pápežských zástav jagajúcich sa na vysokej veži nového kostola v slnku krásneho jesenného dňa. Prišli i veriaci z okolia, niektorí v procesiách a za sprievodu dychovej hudby. Dávno pred začatím posviacky nielen priestor okolo kostola, ale i priľahlá lurdská jaskyňa boli zaplnené.“
Apoštolský administrátor Mons. Dr. Ambróz Lazík v poďakovaní za veľkolepé privítanie povedal, že ho „nevzťahuje na seba, ale na Cirkev, v mene ktorej prichádza.“
Po obrade posviacky „veľký a dosiaľ iba oltárom, kazateľnicou a spovednicami a lavicami zariadený chrám sa zaplnil do posledného miesta. Priestorný chrám mohol pojať sotva štvrtinu účastníkov jeho posviacky.“
Vo svojom príhovore svätiteľ poukázal na dve stavby na dvoch kopcoch nad Bratislavou: „Na jednom z nich beznádejne chátra kráľovský hrad , na druhom – na Kalvárii – stojí v poradí už tretí dom Boží. Nový chrám je postavený z obetavosti katolíkov celého Slovenska, ktorí ho postavili ako zhmotnený výraz svojej oddanosti Kráľovi časov a večnosti a na úctu jeho Prečistej Matky.“ Poďakoval všetkým, ktorí na stavbu chrámu prispeli a prosil Všemohúceho, aby ich On odmenil. Pri svätej omši kázal P. Vendelín Hornický OFM. Na záver slávnosti odznela pápežská hymna.
Katolícke noviny sa ku kostolu na Kalvárii v roku 1948 vrátili ešte 7. novembra, keď uverejnili pohľad na hlavné priečelie.
K spoločenskej situácii v čase posviacky kostola na Kalvárii treba uviesť, že bolo po ničivej vojne a Slovensko trpelo – okrem iného – nedostatkom potravín. Vidieť to aj zo zoznamu uverejneného Katolíckych novinách v priebehu roka 1948, podľa ktorého exercičné domy – Bratislava, Belušské Slatiny, Štiavnik, Nitra, Mokraď, Číž, Stráža pri Poprade, Banská Bystrica, Levoča, Žilina, Podolínec, Michalovce, Ružomberok, Trnava, Košice – žiadajú od účastníkov duchovných cvičení, aby okrem poplatku cca 200 Kčs na tri dni priniesli aj potraviny (cukor, múku, masť).
Stupňovali sa útoky na Cirkev, proti ktorým boli nútení biskupi protestovať.
Neničte náboženskú slobodu – hlása titulok v Katolíckych novinách 8. februára 1948 a informuje čitateľov, že hlasmi KSS, KSČ a Sociálnej demokracie prešiel návrh na konfiškáciu cirkevných majetkov. Bolo to ešte pred „februárovým víťazstvom“ ! Slovensko však ďalej zápasí o náboženskú slobodu. Obnovujú a stavajú sa náboženské objekty. Tak v auguste bola posviacka kostola a Krížovej cesty v Oščadnici. V Ružomberku posvätil – z väzenia prepustený – biskup Ján Vojtaššák obnovenú Kalváriu. Kázal prof. Jozef Kútnik-Šmálov. Prednášku v kultúrnom dome mal prof. Ladislav Hanus. Osobnosti, ktoré sa zakrátko dostanú do komunistického mlyna. V októbri obnovili kostol v Stropkove. Robotníci v mnohých továrňach si vymohli kríže do prevádzkových hál a dielní. Slováci a Slovenky pôsobiaci v Prahe v počte asi päťsto osôb sa zúčastňovali v chráme Sv. Salvátora pri Karlovom moste na májových pobožnostiach. (KN 18. júla 1948). Oltár s kópiou milostivej sošky Matky božej z Mariánky slúžil na slávnosti Božieho tela ako štvrtý oltár.
Avšak popri obnove a výstavbe náboženských stavieb sú už náznaky blížiaceho sa obrazoborectva. Padla vzácna kaplnka na konci Krížovej ulice v Bratislave (oproti Steinovmu pivovaru), vojnou iba ľahko poškodená aj keď vedľajší dom bombardovanie zrútilo. KN oznamujú: „Čo nedokázala vojna, dokázal stavebný ruch“ Totiž, napriek protestom pamiatkového úradu mestské zastupiteľstvo zbúranie kaplnky schválilo.
Rok, v ktorom sa ako-tak dokončil kostol na Kalvárii, bol dramatický. Už aj tak oklieštená sloboda pred „víťazným februárom“, dostávala ďalšie rany. Plnili sa väzenia a nastala druhá vlna hromadných útekov pred väzeniami a perzekúciou…
Nad hlavným mestom Slovenska sa však týči veža a na nej kríž, ktorý kole oči uzurpátorom vlády…
Kronika zbúrania veže a stavba Slavína
O zbúraní veže nového chrámu píše Jozef Haľko v knihe Dejiny Lurdskej jaskyne na Hlbokej ceste v Bratislave (Lúč 2005, str. 64 a n.).
Pozrime sa však na túto udalosť podrobnejšie vo svetle dokumentov týkajúcich sa prípravy pamätníka na Slavíne. Z archívu predsedníctva Zboru povereníkov sa dozvedáme, že porota ktorá zasadala 12-14. decembra 1954 posúdila šesť návrhov užšej súťaže a určila takéto poradie:
Na prvé miesto navrhnutý kolektív prof. Belluš, Milučký, Matušík, Kostka, Trizuljak; druhé miesto Steflíček; tretie miesto Svetlík.
V stanovisku poroty sa veža kostola berie ako skutočnosť, ktorú treba rešpektovať: „Porota dospela k názoru, že dominanta na Slavíne…. bude tvoriť významnú dominantu v mestskej panoráme vyvažujúci element k hradnému návršiu, ktorý bude však brať do úvahy vertikálu veže kostola v Horskom parku. “
Takýto postoj „kdesi“ narazil.
Svedčí o tom list člena poroty predsedovi Zboru povereníkov, v ktorom navrhuje: „Myslím, že by bolo dobré požiadať o pomoc sovietskych architektov…“ Zo zasadnutia Zboru povereníkov 22.1.1955 sa dozvedáme: „Najširšia diskusia sa vyvinula pri návrhu prof. Belluša a kolektívu, kde: „mali námietky proti antickej forme dominanty ako aj k celkovému riešeniu, kde sa len málo naznačuje, že ide o sovietsky pamätník“. Takto sa víťazný návrh dostáva do pozadia a na prvé miesto sa dostáva tretí, ktorý v dôsledku politického tlaku dostal ešte nápadnejšiu – dnešnú – podobu.
Faktický víťaz súťaže odmietol spolupracovať na umelo vyzdvihnutom návrhu: „Akademik Belluš … nemôže spolupracovať na návrhu s. doc. Svetlíka, ktorý mu je koncepciou cudzí a s ňou v zásade nesúhlasí…“. Víťazstvo a prehru Emila Belluša v tejto súťaži Reprezentačný biografický lexikón Slovenska spomína lakonicky: „…zúčastnil sa na súťaži o Slavín“. Na porade ideovej rady poroty 9.2. 1955, ktorú viedol predseda ZP Strechaj, odsunutý Belluš pripomína, že „ jeho myšlienka komponovanej osi po prirodzenom hrebeni je jedine správna, lebo len tým celá architektúra pamätníka sa primkne k terénu“. Záver je však iný: „ Návrh s. doc. Svetlíka sa zdá najlepší porote i ideovej rade“. Teda podriaďuje sa strane a vláde. (Toto riešenie si vyslúžilo v kruhoch architektov nelichotivú prezývku).
Na poradu ideovej rady poroty 10.3.1955, ktorú zasa viedol Strechaj „ boli pozvaní aj experti z Prahy“. Kým riaditeľ Národnej galérie v Prahe je za to, že „treba docieliť kontrast oproti hradu a najmä existujúcemu kostolu…“ , ďalší uvádza, že „všetky tri návrhy sú pre dané prostredie cudzie.“ Podľa zápisu privítali účastníci rady expertov z Prahy, a to najmä návrh „preštudovať otázku dominanty… a študovať novú úpravu a zníženie veže kostola“. Do kolektívu „víťaza“ súťaže kooptovali sochárov Kostku a Trizuljaka.
Vincent Hložník spomína, že Bellušov návrh bol dôstojný, pietny a osadením diel Kostku do inej konštelácie sochy utrpeli. Podľa Hložníka aj Trizuljakov „vojačik je vydarený“, ale nehodí sa do tej polohy, do ktorej sa dostal.
(Básnik Teodor Križka, ako poradca prezidenta SR, pripravil v deväťdesiatych rokoch 20. stor. list, ktorý prezident Kováč zaslal ministrovi kultúry Dušanovi Slobodníkovi. V liste bol návrh, aby Slavín dostal prívlastok „Hora zmierenia“ a boli na tomto pietnom mieste pochovaní vedľa sovietskych aj nemeckí padlí. Intervencia prezidenta Kováča zostala bez odozvy. Velikášske poňatie pamätníka sa nezmenilo. Teodor Križka hovoril v tom čase aj s pani Trizuljakovou, ktorá vyjadrila pochopenie a súhlasila s iným umiestnením sochy vojaka, najlepšie na zníženom pylne. Aj preto, lebo dielo je zaiste poškodené bleskami, ba dokonca sa môže zrútiť.)
O atmosfére, v akej sa „súťaž“ konala veľa hovorí „Vyhodnotenie práce poroty“, ktoré je prílohou materiálu pre zasadnutie Byra ÚV KSS z 18.7.1955. Autormi sú členovia poroty, ktorí sa nepresadili. „V projektoch mladých autorov prevažovala architektonická nevyzretosť… V dielach skúsených projektantov sa prejavovala skôr bezideovosť… Porota videla východisko zo situácie v tom, že neudelila ceny, ale iba odmeny. Ba možno tvrdiť, že najvyššie odmenený návrh kolektívu prof. Belluša, ktorý riešil architektonickú dominantu ako štíhlu polootvorenú kolonádu, zaniesol ešte väčšiu nevyjasnenosť, tým viac, že existujúci kult osobnosti prof. Belluša vytváral podmienky pre nekritické vychvaľovanie tejto koncepcie… Súťaž mala byť riadená…“
Výčitku dostal aj člen poroty Rudolf Uher (i keď straník, jeden zo šiestich ; porota mala 13 členov) za diskusný príspevok v ktorom „dôvodil koľko je v projekte prof. Belluša národného, že jeho chodníky sú ako slovenská pesnička a pod.“. „Všetky tieto nejasnosti projektantov a poroty sú odrazom nízkej politickej a ideologickej úrovne našich architektov“ … „Pre konzultáciu s projektantmi by bolo potrebné, aby stranícki pracovníci sústavne zabezpečovali ideovú jasnosť v ďalšej práci…“ Záverom z porady ideovej rady (nie poroty! –KK) odznel nad vežou rozsudok: „previesť úpravu veže katolíckeho kostola“. Už bola zrejme iba otázka, ako to spraviť. Ešte uveďme, že neskoršie uvádzaná trhlina ako predstieraný dôvod zrútenia veže sa vôbec nespomína.
Z mesačných situačných správ ÚNV Bratislava, cirkevný odbor z r. 1958-1959 Povereníctvu školstva sa dozvedáme: V správe za december 1958: „Prestavba kostola na Kalvárii (zníženie kostolnej veže) je so správcom fary dohodnuté. Poskytli sme farárovi Országovi pôžičku 20.000.- Kčs z peňazí fary, ktorú potrebuje na zaplatenie kúpy domu.“ V hlásení za február 1959 je ponosa: „Oprava kostola na Kalvárii ešte nezačala. Celá akcia je zdĺhavá a mám dojem, že súdruhovia na odbore výstavby ju preťahujú.“ Správa za marec 1959 na začiatok vyjadruje spokojnosť: „Oprava kostola sa konečne začne na budúci týždeň…vďaka pomoci predsedu ÚNV…“
Ale je tu ďalšia sťažnosť na prekážku z nečakanej strany: „Odbor výstavby, ako stále doteraz, nemal pre túto akciu patričné pochopenie… Inžinieri tohto odboru nechceli previesť akciu a hnali ju do širokej komisie architektov, čo je z hľadiska politického nežiaduce…“
V ďalšom sa možno dočítať o cynickom, priamo diabolskom naplánovaní odstránenia veže: „Bolo dohodnuté po rozhovore s farárom, že budúci týždeň Stavokombinát položí do kostola dlažbu, aby sa hneď nezačalo s vežou… Keď budú práce v plnom prúde, oboznámim s vecou generálneho vikára, ktorý vhodným spôsobom zasa oboznámi biskupa Lazíka. Technické zdôvodnenie bude hovoriť o tom, že veža sa kloní na jednu stranu, dôkazom čoho je dosť hlboká trhlina v kostole a tým je ohrozená bezpečnosť veriacich…“ Postoj inžinierov na ÚNV cirkevného tajomníka tak nazlostil, že sa rozhodol ich udať: „Nemožno nezapodievať sa pri tejto príležitosti nesprávnym postojom niektorých pracovníkov odboru výstavby ku tejto politickej úlohe. Veď akože si to možno vysvetliť, keď farár je ochotný urobiť všetko, aby sa akcia podarila a inžinieri odboru výstavby sklamali. Načo ich teda na ÚNV máme, keď v rozhodujúcej chvíli sklamú? Tak, ako mnohokrát v minulosti, i teraz sa ukázalo, že inteligencia odboru výstavby nechce plniť dôležité politické problémy. Bude potrebné, aby som o tomto postoji odboru výstavby informoval ZO KSS, kádrový odbor a MV KSS“. Z aprílového hlásenia cirkevného odboru ÚNV vysvitá: „Oprava Kalvárie pokračuje normálne. S vecou som oboznámil i generálneho vikára Adamčíka, ktorý sľúbil vhodným spôsobom oznámiť zníženie veže biskupovi.“ Teda pred biskupom osud veže ututlali!
Tu by sme mohli položiť otázku, čo by bolo, keby… To však historiografia nemá rada a preto sa radšej sa pristavme: „Národ nie je stratený, kým je v ňom jediná svetlá duša. Ani cirkev nie je na pokraji, kým je na svete jediný svätý“ (Pavol Strauss, Listy 3, Lipt. Mikuláš 2006, s.14).
A Slovensko malo zástupy svetlých duší a svätcov. Boli ich plné väzenia a vlastne celý ten koncentračný tábor, zvaný ľudovodemokratické Československo. A svetlé duše boli aj na ÚNV v Bratislave, aj v súťažnej porote, ktorú strana ignorovala!
Zbúranie veže malo prednosť pred inými úlohami potláčania náboženstva. „Zníženie počtu omší v Bratislave u r.k. cirkvi sme znova odložili, nakoľko chceme likvidovať sprievody Božieho tela a zníženie veže na Kalvárii.“
Celkom však nezanedbávajú ani túto oblasť: „Kaplán Mikulka, ktorý mával horlivé kázne vo Františkánskom kostole, ktorý je značne navštevovaný veriacimi, na náš zákrok bol preložený do Dóm kostola, kde chodí omnoho menej ľudí na bohoslužby, čím sme obmedzili jeho vplyv“
V máji 1959 štátny dozor hlási: „Oprava kostola na Kalvárii pokračuje v zakončovaní prác pri dláždení. S vežou začnú práce v najbližších dňoch. Užšia rada ÚNV rozhodla, že veža behom jedného dňa bude zvalená, lebo je železobetónová a na jej rozoberanie by sa veľmi plytvalo časom… Domnievam sa , že tento spôsob vyvolá u veriacich i cirkevných činiteľov väčšie znepokojenie… Bude nutné, aby sme správne vysvetľovali nutnosť zníženia veže z bezpečnostných dôvodov“.
Fyzické búranie náboženského prejavu beží paralelne s ideologickou deštrukciou: „Pripravujeme podklady pre zníženie počtu omší… behom dvoch týždňov povoláme generálneho vikára a niektorých správcov fár na jednanie za účasti PŠaK.“
Jún 1959: „Oprava Kalvárie – kostola prebieha ďalej. Stavokombinát začal s montážou lešenia na vežu kostola. Situácia medzi veriacimi a duchovnými je uspokojivá. V tejto záležitosti bola písomne podaná správa na ÚV KSS.“ S podnikom, ktorý mal vežu demolovať „dňa 1.7.1959 dohodol, aby kríž z veže dávali buď včas ráno, lebo neskôr večer, keď je v okolí málo ľudí, čo i sľúbili.“
Júl 1959: „Úprava kostola na Kalvárii riadne prebieha až nato, že v dôsledku nepriaznivého počasia búranie veže ide pomalšie… už odbúrali železobetónovú časť, takže teraz budú búrať len tehly. Sťažnosti zo strany veriacich nie sú“. O tom, ako zamedzili sťažnostiam, čosi hovorí list ÚNV z 1.7.1959 na ÚV KSS: „Na základe úpravy s. predsedu ÚNV Šebíka a po dohovore s Belanským na povereníctve školstva a osvety začalo tunajšie oddelenie v decembri 1958 rozhovor so správcom fary na Kalvárii Országom ohľadne zníženia veže kostola na Kalvárii. Dohodli sme sa, že rím. kat. farský úrad požiada písomne o prevedenie celkovej úpravy kostola. Prípis nám poslal koncom decembra 1958.“ V liste sa ďalej píše, že „Stavokombinát začal práce s úpravou a síce: položil v kostole novú dlažbu a teraz prikročil k znižovaniu veže“. „Pred započatím úpravy kostola farár i kaplán … vyhlásili v nedeľu na kázni, že sa bude prevádzať úprava celého kostola, lebo je nedokončený, že veža je železobetónová, neprimerane vysoká, následkom čoho klesá, takže vznikajú v kostole trhliny, čo je životunebezpečné a preto je potrebné ju znížiť. Chcejúc predchádzať nebezpečiu, že sám požiadal o prevedenie úpravy veže.“ (Text tohto vyhlásenia sa nachádza na výveske pri vstupe do kostola). „Generálny vikár, bratislavský dekan, zastupujúci biskupa Lazíka „sa k úprave veže stavia kladne“ a že „biskup Lazík …odchádza na dovolenku do Mariánskych Lázni, kde bude 4 týždne… farár Ország dal viackrát…uistenie, že vec bude podporovať, ba že za úspech ručí“. Všetko to mali diabolsky vykalkulované. V bode c listu sa uvádza: „.. tým, že bola v kostole urobená dlažba, veriaci sú uspokojení a utvrdzuje ich to v tom…že sa nejedná o podfuk“. Bod h: „… zo strany biskupa dr. Lazíka sa tiež netreba obávať nedorozumenia… nebude prítomný, bude ho zastupovať generálny vikár Adamčík , ktorý vec podporuje… po návrate dr. Lazíka veža bude v štádiu dokončovacích prác“. Tak vyradením biskupa Ambróza Lazíka z hry a poddajnosťou zo strany nižších cirkevných činiteľov akoby vec bola vybavená, ale boli obavy z nečakanej strany: V ďalšom bode si vzali na mušku odborníkov: „…neochota niektorých architektov, lebo sa ešte nezbavili náboženskej ideológie. Milšie by im bolo zbúrať palác na Gottwaldovom námestí a postaviť kostol.“
Cirkevný tajomník sa svojou perfídnosťou ešte aj chváli: „…bolo správne, že sme nezačali ihneď s vežou, ale veriacich psychologicky pripravili na celkovú úpravu tým, že Stavokombinát previedol peknú úpravu dlažby, čo veriaci kladne prijali“.
V auguste 1959 sa udial aj ďalší znesväcujúci čin: „ … po schválení ÚV KSS prikročili … k likvidácii rím. kat. kaplnky Ochrany Panny Márie, ktorá sa nachádza v budove osemročnej strednej školy na Hlbokej ul. č. 4… počas celých prác bol prítomný niekto z duchovných (upokojovali prítomné plačúce ženy )“.
V septembri 1959 skazu dokonali: „Oprava kostola na Kalvárii pokračuje ďalej. Najnovšie bolo rozhodnuté na požiadanie farára Országa, že veža sa zníži úplne a kostol sa na čelnej strane upraví tak, že do múru v strede bude vpravený kríž a tak to ostane.“ Takto to ostáva pol storočia !
Po páde komunizmu o veži nahlas
Začiatkom deväťdesiatych rokov zverili farnosť rádu Dominikánov. V roku 1992 sa v „kostole bez veže“ uskutočnilo zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnili početní hostia z Rakúska, Moravy, Čiech i Maďarska. Liturgia sa konala popri slovenčine a latinčine i v jazykoch týchto národov. Bohoslužby viedol vtedajší pomocný viedenský biskup Christoph Schönborn. Svoje dojmy zo stretnutia dnes kardinál Schönborn vyjadril takto: „Boli to Turíce v malom. Tak ako na Turíce v Jeruzaleme, kde boli prítomné všetky národy, všetky reči a počuli od Krista – Spasiteľa to isté posolstvo, aj my sme tu dnes boli tiež z rôznych rečí, krajín, kultúr, ale tej istej viery v toho istého Krista, z tej istej Cirkvi, a preto aj tej istej lásky. Bolo to pre mňa veľmi dojímavé a napĺňalo ma to šťastím.“ Od vysviacky kostola sa udiali ďalšie veľké historické zmeny: Míľovými krokmi postúpil dopredu ekumenizmus a vznikli početné laické, hnutia. Teraz, keď európska integrácia veľmi pokročila, ponúka sa kostol Panny Márie Snežnej, aby poskytol priestor na duchovný rozvoj aj iným národom. Má pre to vynikajúce predpoklady aj dobrým komunikačným napojením a parkovacími možnosťami. Otázka veže a „potupenia kríža“ sa stáva čoraz naliehavejšou.
Pokoj a dobro
Ako referujú Katolícke noviny 39/2003 „Bohuznámy rehoľník a jeho rodina venovali veľkú finančnú čiastku na zhotovenie Zvona sv. Dominika a sv. Františka…. zvon sa od 2. septembra nachádza v Kostole Panny Márie Snežnej na Kalvárii“.
Zvon sv. Dominika a sv. Františka, ktorý posvätil Svätý Otec nesie františkánsky pozdrav Pokoj a dobro a darcovia veria , že na príhovor týchto svätcov bude jeho hlas šíriť pokoj a dobro…
Takýmto smerom sa vydali nadšenci začiatkom nového tisícročia a podobrali sa na stavbu veže, k čomu dostali schválenie a požehnanie o. arcibiskupa Jána Sokola.
Podľa projektu nosná konštrukcia veže mala mať stužujúcu dosku vo výške 41,8 metra, a tá sa využije ako vyhliadková terasa. V priestoroch murovanej stavby nad úrovňou tejto terasy bude posledná stanica výťahu a zvonica. Nad najvyšším bodom stavby vo výške 54 metrov sa plánoval kríž.
Táto snaha neuspela kvôli tomu, že finančná stránka ostala na samotnej farnosti – na rozdiel od čias cez vojnu a po vojne, kedy sa na kostol zložilo celé Slovensko!
Karol Kubík, 27. máj 2010
Podklady:
SNA, f. Úrad predsedníctva Zboru povereníkov
SNA, f. Povereníctvo školstva a kultúry,
Katolícke noviny rok 1948, 2003
Jozef Haľko, Dejiny Lurdskej jaskyne ,2005
Fotografia veže, auta, stav. Zariadenia – poskytol ing. Juraj Freyer
Pohľad na kostol z roku 1954 , Ladislava Szalay
Bratislavské listy č.10/92
Milo Urban, Sloboda nie je špás, Slovenský spisovateľ 1995
Dulla, Matúš, Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok, 2007
Text je uverejnený s láskavým povolením autora Karola Kubíka.
Ďakujem za rad informácií o histórii kostola i o osude Bellušovho návrhu na Slavín, ku ktorým som sa nedostal. Rád by som vedieť autora článku, nikde tu nevidím Vaše meno. Píšem o Bellušovi a chcel by som korektne citovať.
Vopred ďakujem!
MD
Autorom textu je pán Karol Kubík