V roku 2022 oslávil bratislavský vysokoškolský internát Svoradov 100 rokov existencie. Pri tejto príležitosti sa konala vedecká konferencia a viacero vydarených sprievodných podujatí, na ktorých sa zúčastnili aj zástupcovia spolku Istropolitan. Po roku sa nám do rúk dostáva obsiahla 450 stranová publikácia, ktorá je zatiaľ najsystematickejším zhrnutím toho, čo pre slovenský katolicizmus a vysokoškolské študentstvo predstavuje fenomén Svoradova. Leví podiel na tom, že tento knižný pomník uzrel svetlo sveta, má profesor Róbert Letz.
Jadrom knihy je obsiahla, takmer 200 stranová štúdia prof. Letza „Svoradov v moderných slovenských dejinách“, ktorá sa venuje internátu na Svoradovej ulici od jeho úplných začiatkov cez viacero etáp jeho výstavby v 20. a 30. tych rokoch 20.- storočia, cez roky Slovenskej republiky 1939 – 45 až po jeho zoštátnenie (1945), úplné ideologické ovládnutie (1948) a zničenie internátneho chrámu (1960). Svoradov nie je len budova, ale predovšetkým sú to ľudia, ktorí stáli pri jeho budovaní a ktorí v ňom bývali. Z nich na prvom mieste treba spomenúť vynikajúcu kňazskú osobnosť Mons. Eugena Filkorna, zakladateľa Svoradova. Ten si po vzniku prvej ČSR a založení Univerzity Komenského (1919) uvedomil, že vznikajúca slovenská inteligencia bude nevyhnutne potrebovať ubytovanie a formovanie v katolíckom prostredí. Postupnými krokmi za pomoci množstva darov katolíckych rodičov, amerických Slovákov, cirkevných predstaviteľov či viacerých inštitúcií sa idea podarila zrealizovať. Svoradov sa stal slovenským katolíckym „alcazarom“. Fungovalo v ňom viacero spolkov (Moyses…) združení (SKAŠ…) redakcií časopisov (Svoradov…), spevokol či športové skupiny. Pravidelne sa tu organizovali prednášky významných osobností, ktoré akademikov formovali. Koncom vojny sa blahodarné pôsobenie Svoradova končí, sú tu ubytovaní najprv nemeckí a potom sovietski vojaci. Nastupujúci režim nie je k Cirkvi priaznivo naklonený a dochádza k zoštátneniu a postupnému úplnému vytlačeniu katolíckeho ducha z internátu. Náprava, hoc pomalá, nastáva po roku 1989, resp. až po roku 2016, kedy sa končí prenájom internátu STU. Letzova štúdia okrem podrobností okolo vzniku a výstavby mapuje aj najdôležitejšie udalosti spojené s internátom a hlavné osobnosti, ktoré sú s ním spojené.
Otec biskup Viliam Judák sa vo svojom texte „Mons. ICDr. Eugen Filkorn, nitriansky kanonik“ podrobnejšie venuje zakladateľovi Svoradova. Filkorn (*1881 Nitrianske Pravno – †Nitra) bol vizionárskou osobnosťou s mimoriadnym sociálnym cítením a organizačným talentom. Ešte za CK monarchie sa venoval sociálne slabým. Avšak jeho hlavným „dieťaťom“ je Svoradov. Po jeho zoštátnení a po tom, ako istý čas strávil vo väzbe, dožil svoj život ako kanonik, predseda diecézneho cirkevného súdu a nestor nitrianskej diecézy.
Okrem Eugena Filkorna na Svoradove pôsobilo viacero výnimočných kňazských osobností. Za všetkých treba spomenúť lazaristu pátra Jána Hutyru, Alojza Miškoviča, Jána Ferenčíka, Jozefa Špirka a ďalších. Podrobnejšie sa im venuje doc. Ľuboslav Hromják v príspevku „Činnosť spišských kňazov v dejinách Svoradova“.
Mariana Bucková v štúdii „Páter Ján Hutyra CM a Svoradov“ približuje po Filkornovi najdôležitejšieho svoradovského kňaza, lazaristu Jána Hutyru (*1912 Jablonov – †1978 Brno), dlhoročného väzňa za vieru. Na Svoradove pôsobil od roku 1936 do 1944. Medzi študentmi bol mimoriadne obľúbený, stal sa duchovným otcom Svoradova a vynikajúcim Filkornovým pomocníkom. Po vojne sa viac sústredil na pôsobenie v reholi. Bol odsúdený, pred väzbou sa mu darilo 7 rokov žiť v ilegalite. Nakoniec ho zatkli a strávil 7 rokov vo väzbe. Po prepustení sa venoval vysokoškolákom v Prahe u sv. Salvátora.
„Duchovnú správu Svoradova v rokoch 1922 – 1949“ podrobnejšie a systematicky rozoberá súčasný svoradovský kaplán d. p. Tomáš Krampl. Okrem už vyššie spomenutých informuje o činnosti zaujímavého kňaza, novinára, spisovateľa a politika Jur Koza – Matejova (1884 – 1973), ktorý vo Svoradove pôsobil v jeho začiatkoch – do roku 1925. Mimoriadnym zjavom vo Svoradove bol chorvátsky utečenec Tomislav Kolakovič (1906 – 1990), ktorý sa nakontaktoval na svoradovských vysokoškolákov v roku 1943. Veľmi rýchlo si okolo seba vybudoval veľkú skupinu študentov, ktorých pripravoval na život v komunistickej totalite, ktorú predvídal. Do skupiny jeho nasledovníkov, ktorí sa začali nazývať Rodina a z ktorej neskôr vznikla mohutná podzemná Cirkev v čase totality, patrili neskorší „generáli“ tajnej Cirkvi Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Treba spomenúť aj ďalších dlhoročných väzňov svedomia z okruhu svoradovskej Rodiny, za všetkých Jozefa Vicena, Antona Neuwirtha, Ladislava Záborského atď.
V roku 1932 bol k Svoradovu pristavaný kostol, ktorého architektom, ako aj architektom ostatných traktov internátu, bol František Floriáns. Otec biskup Jozef Haľko vo svojej štúdii „Stručné dejiny Kostola Matky ľudského pokolenia katolíckeho intertnátu Svoradov“ sa venuje osudom tohto dnes zaniknutého chrámu. Bol to prvý kostol postavený v Bratislave po roku 1918. Funkcionalistická architektúra bola umelecky doplnená vežou s niekoľkometrovým dvojkrížom a prvými elektrickými zvonmi v meste. Vnútornej výbave dominovala mozaika „Matky ľudského pokolenia“ (jedinečné patrocínium v rámci Slovenska) od Štefana Šimkoviča, oltár a kolekcia 13 farebných vitráží. V oknách boli zobrazení patróni jednotlivých slovenských diecéz. Kostol bol zlikvidovaný v roku 1960. Po viacerých peripetiách bola mozaika (300 000 častí) inštalovaná v kostole na bratislavskej Kalvárii, oltár, zvony, spovednica a kľačadlá sú v kostole v obci Bruty a vitráže vo vedľajšej obci Keť. V priestore svoradovského kostola vznikli internátne izby.
Dejinám Svoradova po roku 1945 sa venuje historik Ivan A. Petranský v texte „Poštátnenie Svoradova v rokoch 1945 – 1948“. Protináboženské ťaženie nastupujúceho „ľudovodemokratického“ režimu zasiahlo Svoradov, ako katolícky symbol, ešte počas vojny. V septembri 1944 povstalecká SNR poštátnila školstvo, čo potvrdila aj neskôr, v máji 1945. Napriek hlasnému protestu zo strany cirkevných aj laických osobností a organizácií sa tento trend nepodarilo zvrátiť ani po víťazstve DS vo voľbách v roku 1946. Svoju negatívnu rolu tu zohrali komunisti L. Novomeský a G. Husák. Po nástupe komunistickej totality v roku 1948 sa proces úplného zoštátnenia všetkého majetku Svoradova uzavrel.
S nástupom totality však svoradovská myšlienka nezmizla. Okrem aktivít mnohých členov podzemnej Cirkvi na Slovensku sa v slobodnom svete stretávali a organizovali viacerí svoradovčania. Ich osudy popisuje Beáta Katrebová Blehová v príspevku „Svoradovská generácia v exile (1945 – 1989)“. Z významných mien, ktoré sa v zahraničí aktivizovali vo viacerých spolkoch, organizáciách, médiách či na univerzitách je potrebné spomenúť aspoň tieto mená: Jozef A. Mikuš, Imrich Kružliak, Jozef Kirschbaum, František Braxátor, Jozef Staško, Ernest Žatko – Bor atď.
Súčasťou knihy Svoradov – Dejiny katolíckeho internátu v 20. storočí je aj rozsiahla obrazová príloha a v časti Doslov text bývalého seniora Istropolitanu Plepa „Spolok Istropolitan a Svoradov do roku 2009“, ktorý odznel na uvedenej konverencii a je uverejnený na inom mieste na tomto webe.
Záverom treba oceniť mimoriadnu prácu, ktorú odviedol profesor Róbert Letz, ktorý sa svoradovskej problematike dlhodobo venuje. Toto dielo ostane trvalým východiskovým bodom pre každého, kto sa v budúcnosti bude venovať nielen histórii samotného Svoradova, ale dejinám slovenského katolicizmu v prvej polovici 20. storočia vôbec. Knihu vydal Kňazský seminár sv. Gorazda v Nitre pre Radu pre históriu KBS s finančnou podporou Biskupského úradu v Nitre. Vyšla v obmedzenom náklade 200 ks. Niekoľko exemplárov má pre záujemcov k dispozícii bývalý senior Mikuláš, starosta obce Krásno.
Plepo