Ivan Šimko je zjavom slovenského verejného života. Cez krúžky katolíckej mládeže (spieval, dokonca nedávno aj Pašie) sa pri Jánovi Čarnogurskom dostal do politiky v Prahe a KDH. Nepatril k horlivcom za samostatný štát, no nehlasovanie za ústavu v 1992 chápe ako chybu. Neskôr spoluzakladal SDK a bol ideovým vodcom priamej voľby prezidenta. S Mikym Dzurindom rázne vyriešil spor v KDH a bol pri základe SDKÚ.
Po známej „skupinke“ z SDKÚ odišiel, platforma a neskôr strana Slobodné fórum sa neujala (dnes túto časť svojej politiky považuje za najväčší omyl) a Šimko sa cez Misiu 21 dostal späť do KDH, kde podľa jeho slov mal ísť hneď po vyhadzove z Vlády v 2003. Ako minister spravodlivosti, vnútra a obrany slúžil pod troma premiérmi (Čarnogurský, Moravčík, Dzurinda), na ktorých si v dobrom spomína. Pred nedávnom vydal knihu svojich názorov na úlohu kresťana v politike.
Zaujímavá vec bola tá, že Čarnogurský mohol byť v 1989 premiérom ČSSR, ak by Čech Havel bol prezidentom. No vec sa uhrala tak, že Čalfa predseda a Čarno podpredseda. Vraj potvrdí aj Budaj. Hm. Škoda.
A zaujímavé je aj to, že pri debate o zmluve o výhrade vo svedomí podľa nazvime to Vatikánskych nôt, skôr drží Dzurindovu stranu.
Ivan Šimko vyzerá byť v dobrej telesnej (chodí behať, aj s Dzurindom) aj duševnej kondícii. Tak nech mu to (aj nám) dlho vydrží.
Osviežujúce, povedal by neprítomný Vzor. Pekné želanie I.Š. si prečítate v Kronike.
Plepo