Preskočiť na obsah

Istropolitan a Sakrakopec

Ako to celé začalo

Niekedy v polovici „nultých“ rokov 21. storočia bratia Katrlíkovci, milovníci a znalci Malých Karpát, zistili prvé informácie o leteckom nešťastí na Sakrakopci v roku 1966. Jednu jarnú sobotu zorganizovali pátraciu akciu s cieľom nájsť toto miesto. Prechádzali sme lesom od Rače na Sv. Jur a pýtali sme sa všetkých, koho sme stretli, či o mieste nevedia. Nikto nevedel. No nakoniec sa nám po mnohých hodinách peknej lesnej vychádzky miesto s jednoduchým dreveným krížom a nápisom na strome podarilo nájsť. Už vtedy začala vznikať myšlienka postaviť tu nejaký pevnejší a stabilnejší pamätníček a miesto označiť, lebo táto najväčšia česko – slovenská letecká katastrofa by nemala ostať v zabudnutí. A takou asi podľa vtedajších mocných mala ostať, veď si na ňu napr. nespomínajú ani vysokoškoláci bývajúci počas „odmäkových 60.tych“ na Mladej Garde, len pár km od Sakrakopca… 

Kríž z Volice

Myšlienka postavenia pamätníka však žila. Najprv nám napadlo, že by sme mohli z dvoch pekných briez, ktoré rástli v blízkosti miesta pádu lietadla, zmajstrovať kríž. Dobre, že sa tak nestalo, nakoľko sme sa neskôr dozvedeli, že každá breza symbolizuje jednu obeť (táto verzia je však podľa riaditeľa Mestských lesov Sv. Jur p. Čiča bájkou. V roku 2010 bolo mnoho briez pri víchrici zlámaných).

Na Veľkú noc v roku 2010 som našiel pri Laborci pri obci Volica na skládke vyhodený betónový metrový kríž. Ako som sa neskôr v miestnej krčme dozvedel, vyhodili ho tam pri prerábaní hrobu na (na Rusnákoch populárnu) hrobku. Hneď som vedel, že kríž musím vziať a kam ho treba umiestniť. Na Sakrakopec!

Apríl 2010 sa stal mesiacom príprav výstavby pamätníka. Našou prvou starosťou bolo určiť, komu vlastne miesto nešťastia patrí. Keď sme zistili, že Sv. Juru, obrátili sme sa na mestskú organizáciu 1. svätojurská, ktorá spravuje jurské lesy, o povolenie výstavby, ktoré nám ochotný riaditeľ p. Matej Čico vydal a aj nás na miesto nešťastia odviezol. Bolo mu len čudné, že prečo to vôbec chceme robiť…

Výstavba pamätníka 7.-8. mája 2010

Betónový kríž bolo potrebné upraviť. Na jeho spodok sme preto vo firme Ľuda Kováčika M-profex privarili železnú kotvu. Táto firma pripravila aj informačnú tabuľku, ktorú sme na pamätník primontovali. Zároveň s touto prípravou sme sa spojili s miestnou bratislavskou bulharskou komunitou na čele s popom Nikolajom Andonovom, ktorým sa naša iniciatíva zapáčila. Oslovili sme viacerých ľudí, ktorí k tejto tragédii mali čo povedať, za všetkých musím spomenúť aspoň p. Karola Hatvaniho, leteckého kontrolóra, jedného z posledných ľudí, čo sa s pilotom nešťastného lietadla rozprával (jeho svedectvo prinášame nižšie). Cez Melbourne (Hatvani), Sofiu a Amsterdam sme sa skontaktovali aj s jednou rodinou pozostalých, ktorí potom na slávnostné posvätenie prišli a dodali celej aktivite veľmi silný ľudský náboj.

Do výstavby sme sa pustili v piatok 7.5.2010 poobede. Použili sme kamene z voľne navŕšenej mohyly, ktorá na mieste stála. Základy sme vykopali do hĺbky cca 1,5 m, navŕšili sme mohylu a umiestnili kríž a tabuľku s textom. Celý pamätník dosahuje výšku cca 1,7 m a zhltol cca 15 vriec suchého betónu. Hlavnými staviteľmi boli Wendy, Jano Komara, Ambro, Andrej Kubík, Heňo Béreš, Jaro Kočíšek (bez jeho Land roveru by sme nespravili nič) a ďalší. Fifto celú akciu dokumentoval. V sobotu 8.5. sme stavbu dokončili, s pomocou pána Brezániho namontovali tabuľu a okolo obeda pamätník slávnostne požehnal otec Andonov. Starosloviensky otčenáš, ktorý na Sakrakopci zaznel, dodal celej aktivite silný moment transcendentna. Guláš, ktorý sme na Márovej búde navarili, len vyšperkoval celú príjemnú sobotnú akciu. K tomu dobré bulharské víno a domáca pálenka od našich bulharských priateľov a hojná účasť členov a priateľov Istropolitanu… 

Zvýšenie záujmu o Sakrakopec a označenie trasy

Po postavení pamätníka sme zaznamenali zvýšený záujem verejnosti o túto najväčšiu leteckú katastrofu v našich aj českých dejinách. Za všetky treba spomenúť profilový text priamo z výstavby v SME od Doroty Krákovej, veľký článok v TV OKO (SME) od Máriusa Kopcsaya či viacero článkov na slovenských aj českých internetových stránkach. Aj STV sa téme venovala. No miesto bolo stále pomerne ťažké nájsť, aj keď k nemu spoľahlivo vždy ukázali cestu v príjemnom bufete Včelín na Bielom kríži. Cestu na Sakrakopec ukazovalo viacero do stromov vyrezaných značiek, ktoré svedčia o tom, že mnohým ľuďom táto katastrofa nikdy nebola ľahostajná. No značiek je po ceste pomerne málo a navyše pomaly zarastajú, rozhodli sme sa preto prístup na miesto nešťastia v roku 2011 označiť spoľahlivejšími šípkami. Ako farbu sme zvolili čiernu, aj s prihliadnutím na to, čo sa tu stalo. Je to pravdepodobne jediná čiernou značená turistická trasa. Cesta je vyznačená z Vajnorskej doliny aj z Bieleho kríža. Tabuľky opäť pripravila firma Ľuda Kováčika. Zaznačením Sakrakopca do svojich máp zareagovali aj mapové stránky.

Menoslov obetí

Začiatkom roka 2012 som dostal pozvánku od chargé d’affaires Bulharskej republiky p. Margarity Ganevej, aby som prišiel na bulharskú ambasádu. Na stretnutí mi pani Ganeva odovzdala zoznam obetí nešťastia, ktorý získali z bulharských archívov. Táto skutočnosť sa stala základom pre pátranie po ďalších autentických dokumentoch, ktoré o tragédii spracovali čsl. orgány, nakoľko bulharský dokument bol presný iba pri obetiach bulharskej národnosti.

Napísali sme preto maily všetkým štátnym inštitúciám, ktoré sa u nás aj v Čechách venujú letectvu, ako aj množstvu spolkov a organizácií, ktoré majú čokoľvek s letectvom do činenia, o pomoc pri pátraní po zozname obetí nešťastia v roku 1966. Priblížili sme v nich našu snahu o umiestnenie informačnej tabule s týmito menami na mieste nešťastia. Odpovede, negatívne, no s povzbudením v našom pátraní, prišli takmer zo všetkých oslovených neštátnych organizácií. Ani jeden oficiálny slovenský štátny úrad nám neodpovedal, napriek tomu, že vtedajší minister dopravy Ján Figeľ na našu snahu zareagoval euronewspeakovo: „Rad by som pomohol, ale nie je to jednoduche v kratkom case. Viac by o tom mohli mat na MV, ale poradime sa. JF„. Našťastie štátne orgány v Čechách našu prosbu poposúvali na správne miesta a 6. 3. 2012 sme z Národného archívu ČR získali ďalšie tri zoznamy mien cestujúcich v osudnom lete spoločnosti TABSO. Porovnaním jednotlivých dokumentov, ich vzájomným doplnením a kombináciou sa nám podarilo vyskladať asi najkompletnejší a najpresnejší zoznam, aký je momentálne k dispozícii. Pri jeho príprave nám s bulharčinou a milým vložením sa do celej aktivity pomohla Zuzana Piptová zo Sofie, s maďarčinou Diana Maroszová a so správnym určením mena japonskej občianky Masahiko Shiraki. Informačnú tabuľu pripravili Wendy, Ambro a Paťo a vyhotovil ju Ľudo Kováčik. V sobotu 12.5.2012 sme ju (150 cm x 80 cm) osadili na mieste tragédie.

Osadenie lavičky (2013) a renovácia starého kríža (2014)

V roku 2013 sme na Sakrakopci, ktorý sa stáva pomerne navštevovaným miestom, osadili turistickú lavičku. Poslúžila nám ako obetný stôl, na ktorom celebroval sv. omšu za obete nešťastia náš priateľ, dekan Teologickej fakulty TU ThLic. Miloš Lichner SJ.

V roku 2014 sme zrenovovali pôvodný drevený kríž, ktorý zanedbaný skôr ležal ako stál v lesnom poraste. Kríž sme zakonzervovali a dostal novú stojku a lá Vladimír Kompánek, na ktorú sme použili starodávne strešné trámy z bratislavského Starého Mesta. Bezprostredné okolie sme vyčistili od malinčia a vysokej trávy krovinorezom.

Kompozícia pamätník – tabuľa – drevený kríž sa pomaly ale isto začína blížiť tomu, k čomu naše iniciatívy na Sakrakopci smerujú – k vytvoreniu dôstojného pietneho miesta v karpatskej prírode.

Na darcovskom portáli ĽudiaĽuďom sme zverejnili výzvu na finančnú pomoc pri našich aktivitách na Sakrakopci. Za každú pomoc budeme vďační.

Všetkým zainteresovaným jednotlivcom a organizáciám, ktoré nám akokoľvek pomohli, úprimne ďakujeme! 

Za SKAS Istropolitan

Plepo

máj 2014 

Zoznam obetí / List of victims / Списък на жертви 

Bulharsko / Bulgaria / България 

Хаванес Гарабед АНАНЯН 1931

Хачик Сахак АРТИНЯН 1934

Богомил Велев АТАНАСОВ 1942

Валери Любомиров БАНЕВ  1953 (syn)

Любомир Гетов БАНЕВ 1932 (otec)

Александър Йорданов БОЙКОВ 1925

Иван Иванов БЪЧВАРОВ 1912

Михаил Кръстев ВЛАХОВСКИ 1929

Любомир Георгиев ВЪЛКОВ 1935

Тодор Стоянов ГЕОРГИЕВ 1924*

Димитър Андонов ДАШИНОВ 1926

Господин Тодоров ДИЧЕВ 1922

Мария Иванова ДОЙЧИНОВА 1943

Игнат Игов ЕМАНУИЛОВ 1905 (manžel)

Йордана Христова ЕМАНУИЛОВА (manželka)

Тодор Иванов ИВАНОВ 1923

Веселин Крумов ЙОРДАНОВ 1936*

Стефанка Костадинова ЙОСИФОВА 1934

Димо Добрев КАРАГОГОВ 1933

Мария Георгиева КАРАГЬОЗОВА 1943

Георги Вълчев КОСТИНКОВ 1940

Милка Иванова МОЛДОВАНОВА 1936

Георги Стоянов НИКОЛОВ 1932

Димитър Йорданов ПАТЕВ 1915

Екатерина Асенова ПОПОВА 1929

Кремена Георгиева РАДУЛОВА 1943

Лиляна Иванова СТАМЕНОВА 1946

Ганчо Панайотов СТОЙЧЕВ 1920

Христо Василев ТАКЕВ 1913

Иван Николов ТАСКОВ 1936

Николай Василев ТОДОРОВ 1927

Георги Димитров ТРЪНЧЕВ 1910*

Кремена Методиева ШАТАРОВА 1938

Марин Стоянов ШИКОВ 1914

Младен Александров ХРИСТОВ 1942

Елена Иванова ХРИСТОВА 1926*

Иван Балев ЧЕПИЛЕВ 1929 

Posádka lietadla / Aircrew / Екипаж 

Любомир Тодор АНТОНОВ 1925 veliteľ lietadla

Светомир Димитров ШАКАДАНОВ 1930 druhý pilot

Стоян Тодоров РАНГЕЛОВ 1924 palubný mechanik

Слави Стефанов ТОМАКОВ 1927 navigátor

Никола Александров ТАСЕВ 1931 rádiotelegrafista

Мария Иванова ИВАНОВА letuška

Светла Маринова ГЕОРГИЕВА letuška

Виолина Велева СТОИЧКОВА letuška 

Maďarsko / Hungary / Унгария

Benedek Jenö 1908

Bodor Antal 1943

Faragó Benjamin 1940

Gálvan Karolyné 1931

Huber Janosné 1945

Jarfás Tamás 1933

Kaldor István 1914

Kiszlinger Jozef 1924

Kovács Ákos Antal 1932

Kovács János 1943

Nagy Miklós 1940

Pál Géza 1927

Pártli Imre 1939

Rakk Ferenc 1932

Stanca Antal 1916

Tóth Lajosné 1927 

Československo / Czechoslovakia / Чехословакия

Karel Dobruský 1915

Gustáv Chrz 1921

Václav Jiráček 1920

Václav Šulc 1939

František Vesecký 1935 

Nemecko / Germany / Германия

Manfred Berger 1931

Georg Danielzik 1936

Peter Kaschube 1935

Horst Nützman 1932

Wolfgang Venz 1944 

Brazília / Brazil / Бразилия

Carvalho Zessy Zena Guimaraes 1915

Jardin Maria Helena Morais 1916

Motta Lima Pedro Pinto 1897 

Chile / Chile / Чили

Ramirez Calisto 1926

Gonzáles Augustín José 1916 

Argentína / Argentina / Аржентина

Ferrari Alberto Rogelio 1913 

Honduras / Honduras / Хондурас

Amador Amager Ramon 1916

Japonsko / Japan/ Япония

Kajita Shigeko 1907 

Švajčiarsko / Switzerland / Швейцария

Hans Hauri 1931 

Tunisko / Tunisia / Тунис

Liman Moshev Mohsen 1931 

Veľká Británia / Great Britain / Великобритания

Joseph Mark 1913 (Medzilaborce) 

* značka pri mene znamená, že osoba bola evidovaná v tajných štátnych službách Bulharska

 

Svedectvo Karola Hatvaniho

V rokoch 1961–68 som pracoval ako letecký kontrolór so zodpovednosťou za civilnú leteckú prevádzku nad územím Slovenska. Na letisku vo Vajnoroch som učil motorové lietanie. Vo voľných chvíľach som pripravoval plány na výstavbu radarového strediska nad Račou na Malom Javorníku (ktoré bolo po asi 10 rokoch aj postavené). Príslušné preukazy môžem predložiť na požiadanie.

V deň havárie bulharského lietadla IL-18 som mal raňajšiu službu, končiacu o 13:00. Od Maďarska smerom do Čiech leteli dve lietadlá po trase Štúrovo – Nitra – Brno. Prvé bolo Tu-104 Československých aerolínií, a tesne za ním bulharské Il-18. Tu-104 bolo asi 10 tisíc metrov vysoko, Il-18 bolo asi 8000 m vysoko. Oba lety boli naprosto bežné a po prielete Brna sa oba na rádiovom spojení rozlúčili a spojili sa s Prahou. Praha o niekoľko minút zavolala po telefóne že obe lietadla sa kvôli hmle v Prahe rozhodli pristáť v Bratislave. O niekoľko minút sa tiež obe lietadla prihlásili a žiadali si inštrukcie. Inštrukcie boli štandardné: pre lietadlo ČSA letieť smerom od Brna cez Břeclav do Bratislavy; pre bulharské lietadlo letieť smerom od Brna na Zemianske Kostoľany a odtiaľ k Bratislave (zahraničné lietadla nemali dovolené lietať nad vojenským priestorom v okolí Malaciek). Po prielete Brna bolo lietadlo ČSA niekoľko kilometrov pred bulharským lietadlom, bolo mu povolene klesať a po prielete Břeclavi nadviazať spojenie s letiskom Bratislava – Ivanka pre pristávacie inštrukcie. Bulharskému lietadlu bolo tiež povolené klesať a tiež nadviazať spojenie s letiskom Bratislava – Ivanka.

O pár minút mi telefonicky volala letištná veža s otázkou, že kde je to bulharské lietadlo. Odpovedal som, že podľa môjho odhadu medzi Hodonínom a Zemianskymi Kostoľanmi (náš radar bol tej chvíli mimo prevádzku). O pár minút mi však veža volá že objavili toho Bulhara na ich radare a že je za lietadlom ČSA nad Malackami. V riadení leteckej prevádzky na Slovensku bola vtedy situácia, kedy porušovanie pravidiel, príkazov, inštrukcií, vadné vysielače, prijímače, radary, atd. sa ignorovalo. Nič sa nehlásilo, žiadne dôsledky sa nevyvodzovali, proste akoby sa nič nestalo. Takto bolo aj v tomto prípade hrubého porušenia inštrukcií.

Keď som o 13:00 končil službu stretol som sa na chodbe s kapitánom bulharského lietadla. Pýtal som sa ho prečo neleteli cez Zemianske Kostoľany. Odpoveď znela že celý čas boli za lietadlom ČSA, počasie bolo dobré, vraj stále to lietadlo pred sebou videli a či je v tom nejaký problém. Nuž, poznajúc situáciu, pokrčil som plecami a šiel som domov.

Býval som vtedy v Rači, asi 5km vzdušnou čiarou od letiska Ivanka. Neskoro poobede som bol vonku pred domom a počul som ako štartuje Tu-104. O chvíľu som ho aj videl, letel z Ivanky smerom k Malému Javorníku a nad čiarou Rača – Svätý Jur bol aspoň 1000 metrov nad zemou. Bol jasne ožiarený zapadajúcim Slnkom. Všimol som si tiež, že Malé Karpaty mali asi 100 metrov hrubý “klobúk” mračien ktorý začínal asi od čiary vinohradov. Vošiel som do domu a hneď na to som počul motory lietadla Il-18. To je ten Bulhar, pomyslel som si. Vedel som že má inštrukcie po štarte otočiť smerom na Zemianske Kostoľany a odtiaľ na Brno. Motory som počul hádam minútu – dve a potom zatíchli. Vzápätí počujem krik deti pred domom: ”lietadlo havarovalo”! Vybehol som von a nad “klobúkom” mrakov som videl sedavý oblak stúpajúceho dymu. V okamihu som vedel čo sa stalo. Bežal som k blízkej fabrike (asi 100 metrov), odkiaľ som zatelefonoval na vežu a povedal som čo som videl. Dozvedel som sa že „Bulhara“ nevidia ani na radare, ani im neodpovedá. Podomácky oblečený som sa rozbehol k miestu tragédie, asi 3km vzdialenému. Keď som tam prišiel za asi 25 minút už bola temer úplná tma a začínal padať prvý sneh tohoročnej zimy. Videl som vylámané stromy, všade trosky lietadla, kusy ľudských tiel, rozmetanú batožinu, medzi tým požiare; videl som že niet pomoci. Bežal som znova k telefónu a ivanskej veži som oznámil čo som videl. Čo k tragédii viedlo som mal v mojej mysli naproste jasno, a stále mám: kapitán bulharského lietadla, vidiac že sa mu nič nestalo za hrubé porušenie inštrukcií počas letu do Bratislavy, rozhodol sa letieť tým istým smerom, teda smerom na Břeclav a Brno. Snáď aj znova videl lietadlo ČSA pred sebou, tak ako pri lete do Bratislavy….

Ako som to tu opísal bol som časťou celej tej tragédie. Oficiálne som však nebol nikdy vypočutý, nikto sa ma nikdy nič neopýtal, a, aká už bola vtedy atmosféra, mi to aj vyhovovalo. Mohol by som niečo povedať, čo by sa nehodilo oficiálnej verzii, a mal by som po kariére.

Poznámka: k lepšiemu porozumeniu situácie odporúčam mať pri ruke mapu.

Charles Karol Hatvani,

charles794@gmail.com 

Poznámka: p. Hatvani v r. 1968 emigroval do Austrálie, žije v Melbourne. P

(Visited 2 593 times, 4 visits today)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *