|
Po založení Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1919 nastal veľký problém z ubytovaním študentov, nakoľko sa v Bratislave nenachádzal žiaden internát. Preto sa časť katolíckych študentov obrátila na kňaza Eugena Filkorna (pôvodom z horného ponitria), ktorý mal skúsenosti zo zakladania stredoškolských internátov počas Monarchie. V roku 1922 sa Filkorn dohodol so správou sirotinca, ktorý sa nachádzal na mieste dnešného Svoradova o tom, že sa tam budú môcť ubytúvať študenti. Priestory však boli veľmi nevyhovujúce, zatekalo do nich, preto sa rozhodlo o výstavbe prvého moderného internátu na území Bratislavy. Filkorn zvolil názov Svoradov podľa sv. Svorada, ktorého žiakom bol Sv. Benedikt. Založilo sa Kolégium Sv. Svorada, ktoré bolo garantom výstavby a správy internátu. Jeho členmi okrem všetkých slovenských biskupov boli napríklad aj Jozef Tiso a jediný profesor bratislavskej alžbetínskej univerzity, ktorý po roku 1918 ostal na Slovensku – Vojtech Tuka. Výstavba stála na tú dobu veľa peňazí – 1 100 000 korún. Z nich sa v Amerike Filkornovou zásluhou podarilo vyzbierať 200 000, 200 000 dala bratislavská župa, 200 000 slovenskí biskupi (biskup Vojtaššák prispel 50 000 korunami). Taktiež zbierky po celom Slovensku vyniesli nezanedbateľnú čiastku. Zbytok peňazí poskytli ako úver banky. Výstavba jednotlivých traktov trvala postupne až do roku 1939, prví študenti sa do internátu nasťahovali v roku 1926. Zaujímavý bol vnútorný poriadok, ktorý sa vyznačoval takmer sparťanským duchom. Budíček pre všetkých bol o 7.00, potom omša, raňajky, prednášky, o 12.00 obed, opäť prednášky, o 18.00 večera, omša a do 23.00 štúdium. Stanovy boli napísané v kresťanskom a národnom duchu. Keďže Svoradov bol čisto chlapčenský internát (na začiatku existencie tu bývali hlavne právnici a medici, neskôr prírodovedci a technici), prísne sa dbalo na morálku. Okrem iného bolo zakázané v jeho priestore politizovať, naopak fajčenie na izbách bolo povolené. Predpisy sa však podľa slov starých svoradovčanov dali obchádzať, vládol tu veselý študentský život. Existovalo volejbalové a futbalové mužstvá, ktoré hrali mestské ligy. Sv. omše sa slúžili v kaplnke Panny Márie s impozantnou mozaikou od Šimkoviča z roku 1932 (v roku 1949 bola rozobraná a dnes je v kostole na Kalvárii v Horskom parku). V roku 1949 kaplnka zanikla a nahradili ju izby – tento stav trvá dodnes. Riaditeľom bol Eugen Filkorn, ekonomickým správcom Tomáš Beneš a za duchovnú správu zodpovedal lazarista Hutyra. Sestričky vincentky mali na starosť stravu . Bývať na Svoradove bola pocta (kto sa chcel ubytovať, musel mať odporučenie), vždy sa naň hlásilo viac ľudí, ako bolo možné ubytovať a to aj potom, ako vznikol druhý, štátny internát Lafranconi. Medzi internátmi bola zdravá rivalita. Svoradov bol sebestačným po stránke ekonomickej, pretože k nemu patril mlyn v Podunajských Biskupiciach a 180 jutár veľký statok v Torči, kde sa pestovala zelenina a chovali domáce zvieratá. Za ubytovanie a stravu študenti platili, takisto ako aj za každú skúšku (a to aj počas trvania Slovenského štátu čo je zaujímaná informácia pri dnešných diskusiách o spoplatnení školstva). Na internáte bolo centrum Ústredia slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ), ktoré zastrešovalo asi 30 vysoko a stredoškolských spolkov zo Slovenska. Najznámejším bol spolok Moyzes, ďalšími Tatran, Považan… Vydával sa tu vlastný časopis Svoradov, v ktorom napr. v roku 1935 vychádzala štúdia o nacizme ako novopohanstve, ďalším periodikom bol Rozvoj. Študenti sa venovali aj charitatívnej činnosti pre chudobných obyvateľov Bratislavy. Od začiatku svojej existencie bol Svoradov v nemilosti ústrednej vlády, ktorá v ňom videla svoje ohrozenie a považovala ho za „semenište“ ľudáctva. Počas Slovenského štátu tu bývalo 530 študentov. Existovala tu aj tzv. malá univerzita, na ktorej mali prednášky mnohí významní činitelia, medzi nimi aj mnoho Čechov. Povinná bola 1 prednáška každý týždeň. Počas vojny tu bola vyššia vodcovská škola Hlinkovej mládeže. Na pôde internátu pôsobila aj zaujímavá postava – Kolakovič, ktorý pripravoval študentov na život Cirkvi v totalite. Zo známych obyvateľov Svoradova môžeme spomenúť napríklad básnika – lekára Andreja Žarnova (bol pri exhumácii pozostatkov povraždených poľských dôstojníkov v Katyni, jeho verše zdobia pamätnú tabuľu E. Filkorna vo vestibule), politikov Karola Sidora, bratov Ďurčanských, Júliusa Stana, Jozefa Kirschbauma, Antona Neuwirtha, Jozefa Vicena (zakladateľa vysielača Biele légie po komunistickom puči), herca Gustáva Valacha, historikov Františka Hrušovského a Belu Polla, speváka Hozu či právnika Vojtecha Marka (môj dedo). Tesne pred vznikom Slovenského štátu, počas tzv. Homolovho puču 10.3.1939 bol internát obkľúčený tankami a študenti sa na ňom zabarikádovali (píše o tom F. Hrušovský v Slovenských dejinách či P. Čarnoguský v knihe 6. október 1938). Rok 1945 pre Svoradov znamenal zlom. Nastala atmosféra napätia. Po bombardovaní Bratislavy sa tu uchýlil Slovenský červený kríž. Už v júli 1945 boli všetky školy a internáty poštátnené. Mnoho študentov sa zapojilo do boja proti nastupujúcej totalite. Desiatky svoradovcov bolo zatknutých, keď sa snažili odstrániť veľkú fotku zatknutého Jozefa Tisa. 23.5.1946 bolo ich stretnutie utopené v krvi, jedenásti boli zranení, 5 študentov bolo postrelených. Pred voľbami v roku 1946 sa na pôde Svoradova diskutovalo o založení katolíckej strany. V roku 1947 sa obnovilo zatýkanie študentov zo strany ŠTB, ktoré pokračovalo aj v ďalších rokoch. Mnohí boli súdení aj v rámci veľkého procesu Gazdík a spol. Začiatkom 50 – tych rokov sa kvôli zlikvidovaniu svoradovskej tradície internát premenoval na Študentský domov Mirka Nešpora – partizána, ktorý nemal so Svoradovom nič spoločné. Tento názov internát niesol až do roku 2000, kedy mu bol navrátený pôvodný názov. (vehementne proti tomu protestovala „historička“ Závacká). Od roku 1996 je vo vestibule umiestnená pamätná tabuľa Eugena Filkorna, ostala tam aj busta Mirka Nešpora (skvelá práca od Trizuljaka), čo predstavuje zaujímavé historické porovnanie, tak symbolické pre dejiny 20. storočia. O dejinách internátu od začiatku 60. tych rokov do súčasnosti vedel pútavo rozprávať kurič Tono Bačík († 2003), nezabudnuteľná postavička patriaca k „nešporáku“. Riaditeľ Filkorn (až do roku 1945 poslanec Slovenského Snemu) bol spolu s Jozefom Tisom zadržaný v Bavorsku a Američanmi vydaný obnovenej ČSR. Deň pred popravou prvého slovenského prezidenta bol odsúdený na 2 roky nepodmienečne, aj keď sa mu nepodarilo dokázať nič z toho, za čo bol obžalovaný, okrem iného vlastizradu (obhajoval ho žilinčan Dr. Ernest Žabkay, obhajca J. Tisa). Po prepustení pôsobil ako kanonik v nitrianskej diecéze. V roku 1966 mu v Kanade vyšla životopisná kniha o pápežovi Jánovi XXIII. Napriek tomu, že doteraz neexistuje ucelená publikácia o histórii Svoradova (jej vydanie pripravuje doc. Robo Letz, stálo by cca 30 000 Sk), úlomky sa dajú poskladať z prác Františka Braxatora – „Eugen Filkorn – zakladateľ Svoradova“, Antona Neuwirtha – „Liečiť zlo láskou“, Františka Hrušovského – „Slovenské dejiny“, z textov Dr. Jozefa Kirschbauma či Pavla Čarnogurského. Svoradovu sa vo svojej diplomovej práci venoval mladý historik Martin Rázga. Plepo |