Na začiatku boli vaganti a goliardi
Študentský spolok je významne starší, ako sa to všeobecne predpokladá. Vo svojej pôvodnej forme sa objavuje zároveň so vznikom stredovekej univerzity (Privileg Barbarossas v Bologni roku 1158). Študenti sa v stredoveku rozdeľovali do štyroch tried: domáci študenti, Extra bursam stantes (bývajúci u príbuzných), vagantes (vaganti – potulní študenti) a bursalen.
Vaganti patrili k tzv. cestujúcemu ľudu, k muzikantom, rytierom, trhovníkom (Marktschreier), vtipkárom a im podobným. Volali ich goliardmi alebo bakchantmi, bola to naozaj medzinárodná pestrá cháska. Medzi nimi bolo mnoho básnikov, ktorí spievali a básnili pre potešenie života. Medzi slávnych patrili „Arcipoetus“ (12.storočie) a Francois Villon (francúzsky poeta 15. storočia). Dali vznik tradícii študentských piesní. Najznámejšia zbierka vagantských básní je z roku 1806 „Carmina Burana“ nájdená v kláštore Benediktbauern, zhudobnená Karlom Orffom v roku 1936.
Natio a burzy
Študenti na stredovekých univerzitách si zakladali vlastné ochranné spolky, tzv. natiá (Nation), aby si zabezpečili slobody udelené panovníkom. Existovali ako prvé študentské združenia. Ich rozčlenenie vyplývalo z jazykovo-ľudového pôvodu študentov, t.j. podľa materinskej reči študenta. Inštitúcia burzy bola ubytovacím spoločenstvom pre usporiadané spolužitie na univerzitách. Prvým tohto druhu bolo Collegium Sorbonicum, založené v roku 1257 v Paríži. Ak niekto v priebehu 7 rokov nedosiahol „baccalaureat“, musel Collegium opustiť, z toho zreteľne vyplýva význam vedeckého princípu. Táto forma spolužitia sa rýchlo rozširovala a dostala meno „Bursa“ (mešec na peniaze), to znamená miesto, kde sa žije zo spoločného mešca. Obyvateľ burzy sa volal bursarium alebo burs. Z tohto názvu vzniklo meno burš a od neho označenie zoskupenia „buršenšaft“ (buršiacky spolok).
Burzy neboli len ubytovne, ale aj priestory na vyučovanie, kde vládol kláštorný poriadok a denný režim (budíček bol o 4 hod. a večierka o 21 hod.). Mali vlastnú samosprávu, boli vypočutí v dôležitých právnych otázkach a cirkevných záležitostiach. Aby bol študent vľúdne prijatý na univerzitu, musel sa záujemca najskôr obrátiť na natio alebo na burzu a až potom sa mohol zapísať do matriky (register študujúcich). Prijatie na univerzitu bolo trojstupňové: cez rektora na univerzitu, cez dekana na fakultu a cez seniora alebo rektora burzy do natia alebo burzy.
Nové natiá: „Landsmanšafty“ (krajinské spolky študentov)
Od čias reformácie sa veľká časť nemeckých univerzít musela vzdať tesnejšieho spojenia s Cirkvou, dostali sa preto pod moc panovníka. Vplyv búrz sa rozplynul a staré natiá, ktoré nemohli viac napĺňať svoje úlohy, sa rozpustili. Nie však chuť študentov viesť spoločný život. Okrem toho v r. 1514 cisár Maximilián I. udelil študentom práva slobodných občanov, medziiným aj právo nosiť zbrane.
Približne od r. 1615 vznikajú nové natiá, organizované ako „landsmanšafty“ (tieto údaje nie sú presné, pretože „landsmanšafty“ boli úplne tajné organizácie, lebo oficiálne akademické inštitúcie neboli spokojné s týmto druhom združovania).
Aj keď nové natiá – „landsmanšafty“ – prejavovali podobné spoločné záujmy ako tie staré, novým v nich bol krajinský študentský výchovný princíp. Po odstránení všetkých sociálnych rozdielov sa zaviedlo čisté študentské právo staršieho podľa dĺžky členstva. Každý študent, bohatý alebo chudobný, sa musel v prvom roku štúdia (v tzv. penálnom roku) podriadiť pokynom jeho pokročilých spolkových bratov (tzv. schoristom alebo (počestným) buršom). Starší členovia potom vychovávali mladších, niekedy nie bez použitia fyzických metód. Na základe rastúceho spoločenského vplyvu boli krajinské študentské spolky väčšinou zakázané autoritou, ako napr. v r. 1654 výnosom reznovského (regensburgského) ríšskeho snemu. Prihláška do „landsmanšaftu“ bola často jednoducho potrestaná relegáciou (vylúčením zo štúdia).
Pomaly sa rozvíjala demokracia i jemné maniere a „landsmanšafty“ mimoriadne rozkvitali v Lipsku a v Jene, kde pod mnohými menami (Collegium Philobiblicum, Musicum …) vzniklo mnoho „landsmanšaftov“. Medzi najznámejšie patrila Lužická kazateľská spoločnosť (Societas Lusatorum Sorabica známa ako Sorabica) v Lipsku a moselanský „landsmanšaft“ v Jene. Boli to prvé formy organizácie zavedené so seniorom a ďalšími šaržami, ktorí boli zodpovední za zastupovanie „landsmanšaftu“ a za ochranu jeho členov. Z tohto obdobia pochádzajú aj príjímacie ceremónie s prísahou a spolkovým menom: nemôžeme však zabudnúť, že príslušnosť k „landsmanšaftu“ končila s exmatrikuláciou. „Starí páni“ alebo princíp spolkového života v dnešnom ponímaní neexistoval.
Rády
Neobyčajný význam v ďalšom vývoji vyšiel zo študentských rádov. Utvorili sa v polovici 18. storočia v otvorenom protiklade k „landsmanšaftom“. Základné myšlienky pochádzali od slobodomurárov. Rád bola nadmiestna strešná organizácia s dvoma alebo viacerými lóžami pod spoločným majstrom rádu a jednou hlavnou lóžou. Pod vplyvom osvietenstva (Iluminismus) tiahli k pravdivému priateľstvu a obšťastňovaniu človeka. Prvýkrát dosiahli „bratský štatút“, v ktorom bolo povinne stanovené uznávanie a opätovanie vzájomných služieb medzi členmi. Ako vonkajší znak nosili členovia kríž rádu na stuhe, na ktorom bolo uvedené heslo (len v skratke – cirkel), druh rádu a dátum založenia rádu. Zavedením princípu priateľstva a opatrovníctva nad novými členmi boli zošľachtené dovtedajšie študentské zvyky. Spolupatričnosť k rádu bola daná až do smrti. Napriek rozdielom s „landsmanšaftmi“ sa r. 1791 uzavrela v Jene písomná dohoda o spoločnom Commente a bola zavedená povinnosť mlčania (konventné tajomstvo), kulérne meno (spolkové meno), Cirkel a označovanie šarží (x, xx, …).
Corpsy
Koncom 18. storočia sa „landsmanšafty“ a rády zdokonalili a dosiahli veľký význam. V r. 1783 vznikol v dnešnej forme rozšírený cirkel (krúžok). Po splynutí princípov „landsmanšaftov“ a rádov vznikla nová forma, ktorá sa najskôr volala „landsmanšaft“, ale keď úradníci na toto označenie reagovali alergicky, hľadalo sa nové meno. V r. 1810 vznikol výraz „Corps“.
Panstvo Napoleona ťažko zvieralo Európu, a tak študenti siahli po zbraniach. Už v r. 1799 vznikol vo Viedni a v r. 1809 v Innsbrucku krátko existujúci akademický Corps pre boj za slobodu proti Napoleonovi. Po víťaznom ukončení oslobodzovacích bojov prijali s konečnou platnosťou meno Corps. Corpsy boli nositeľmi pred-„buršenšaftského“ poňatia cti: Zotrvávali (a robia to často aj dnes) na bezpodmienečnej satisfakcii a nevyhnutnosti duelov. Najstarší corps (Onoldia) bol založený v r. 1798 v Erlangene. Čoskoro zaviedli stuhu a čapice, stuha však bola všeobecne bežná najskôr v r. 1830.
Prúdy klasického idealizmu vedené Schilerom a Goethem veľmi silno prispeli k vývoju corpsov a „buršenšaftov“.
Po r. 1815 boli staré corpsy – „landsmanšafty“ zatlačené „buršenšaftmi“. Po r. 1848 prišiel liberalizmus, antiklerikálne nóty (vyhlásenia), neobmedzený princíp duelov a v r. 1859 ustanovenie menzúry (študentský súboj).
Pra-„buršenšafty“ (staro-buršiacke spolky)
Po Napoleonových víťazstvách rástli snahy na strhnutie cudzieho jarma. Sloboda bola od počiatkov srdcovou záležitosťou študentov. Lucovický dobrovoľnícky zbor sa skladal skoro len zo študentov. Básnici a myslitelia toho času (napr. Gottlieb Fichte s „Rečou k nemeckému národu“) vyzývali k odporu a oslobodeniu.
V r. 1808 vznikali cnostné spolky, ale Napoleon ich zakázal. Roku 1810 predložili štatút pra-„buršenšaftu“, ktorý podporoval slobodu ľudu a vlasti.
Potom, ako bol Napoleon porazený (Viedenský kongres), vrátili sa študenti späť na univerzity. Členovia lucovického dobrovoľníckeho zboru a ďalších miestnych spolkov, povznesení myšlienkami slobody, založili 12. augusta 1815 v Jene Všeobecný nemecký „buršenšaft“ (ADB). Vztýčená bola čierno-červeno-zlatá vlajka pra-„buršenšaftu“, vznikli spolkové stanovy vyznávajúce heslo „Boh, česť, sloboda a vlasť“. Aj gymnazisti, cvičenci a ďalší sa podieľali na hnutí „buršenšaftov“.
Išlo o to, aby sa ideály dostali do vedomia celého sveta, a tak sa 17. októbra 1817 usporiadala prvá wartburgská slávnosť (hrad Wartburg pri Eisenachu v Durínsku). Bol to všeobecný sviatok aj ako spomienka na 300. výročie začiatku reformácie (protestantské myšlienky) a 3. výročie víťazstva nad Napoleonom pri Lipsku. Prišlo okolo 500 študentov skoro zo všetkých nemeckých univerzít, ktorí pálili knižky tých autorov (napr. Kotzebua), ktorí „sa prehrešili proti nemeckému ľudu“.
Bolo pritom zverejnených 35 požiadaviek (medzi inými požiadavka na politickú, cirkevnú a hospodársku jednotu, výstavbu brannej sily, na rozvoj konštitucionálnej monarchie s ústavou, zjednotenie zákonov, požiadavky slobody prejavu a tlače), ktoré vzbudili pozornosť vrchnosti a dali podnet na prenasledovanie „buršenšaftov“.
Básnik a štátny radca August von Kotzebue tvrdo polemizoval s pra-„buršenšaftami“ a s celým charakterom univerzít. Aby preukázal službu vlasti, prebodol ho 23.3.1819 v Mannheime študent teológie Carl Ludwig Sand. Sand bol aktívny pri wartburgských slávnostiach a bol tiež, aj keď len na krátky čas, korporovaný v „buršenšafte“. Knieža Metternich to použil ako podnet na to, aby 20.9.1819 generálne zakázal spolky. Tak vznikli karlovarské závery, ktoré neplatili len pre pre-„buršenšafty“, ale zakazovali aj združovanie a zhromažďovanie.
Tento zákon sa do r. 1848 pravidelne predlžoval, no niektoré spolky ostali funkčné aj ako tajné spolky.
„Buršenšafty“
Hnutie buršiackych spolkov sa rozdelilo na základe vnútorných protikladov. Tie, ktoré zastupovali politický aktivizmus, tvorili väčšinu.
V štyridsiatych rokoch 19. stor. sa zmenilo veľa „buršenšaftov“ na politicky radikálne a na „progresívne spolky“ reformujúce tradičný študentský život, kým sa silno bojovný študentský smer priblížil novým corpsom.
Po 1848 bol zákaz spolkov v Nemecku zrušený, „buršenšafty“ sa na nemeckých univerzitách obnovili, 20.9. 1881 sa združili spolu do Všeobecného deputačného Conventu a 20. mája 1902 prijali meno Nemecké „buršenšafty“.
Vznik kresťanských študentských spolkov
Študentské náboženské kruhy sa už od roku 1830 usilovali byť bokom od všetkých radikálnych metód „buršenšaftov“ a hľadali si novú cestu. Zamietnutie bezpodmienečnej satisfakcie, duelov a študentských súbojov (to, čo najviac pestovali corpsy), politického a hospodárskeho liberalizmu a nepriateľstvo „buršenšaftov“ voči Cirkvi podmienilo založenie prvého kresťanského a katolíckeho spolku.
V r. 1844 založili 6 študenti teológie prvý katolícky spolok „Bavaria“ v Bonne, ktorý však zanikol vo víre revolúcie. V r. 1848 dvanásti gymnazisti v Mníchove založili katolícky čitateľský spolok, ktorý sa neskôr stal najstarším katolíckym vysokoškolským spolkom „Aenania“ v Mníchove. Tento spolok a spolok „Winfrididia“ vo Vratislave (poľ. Wróclaw, nem. Breslau) založili 6.12.1856 „ochranný a vzdorujúci zväz“, z ktorého povstal Kartelový zväz nemeckých študentských spolkov (CV), ktorý neskôr združoval všetky nemecké a rakúske spolky. „Farby nenosiace“ spolky sa v roku 1913 oddelili a utvorili Kartelový zväz katolíckych spolokov (KV).
V Rakúsku boli po r. 1848 všetky študentské spolky zakázané. R. 1862 boli povolené len akademické spoločenstvá, v roku 1858 bola založená „Helvetia Oenipontana Innsbruck“. V r. 1864 uzrel svetlo sveta najstarší a ešte dnes aktívny rakúsky katolícky spolok „Austria“ Innsbruck. Najstaršia viedenská korporácia „Austria“ Viedeň bola založená v r. 1876, ktorá sa už v jej počiatočnej fáze usilovala o založenie rakúskeho zväzu.
Vývoj v 20. storočí
Kým v Nemecku v dôsledku jasného konfesionálneho oddelenia (protestanti z väčšej časti na severe, katolíci na juhu) nevznikli žiadne príliš závažné priame konflikty medzi kresťanskými a „bijúcimi sa“ spolkami, udiala sa už začiatkom 20.storočia v Rakúsku silná polarizácia: bol to takzvaný kultúrny boj. Následkom hnutia „Preč od Ríma“ sa protestanti pokúšali veľmi často korporovať do bijúcich sa buršenšaftov a corpsov a presadzovať nemecké nacionálne myšlienky ako protipól ku katolíckej viere. Vtedy málopočetné katolícke spolky boli jedinými študentskými združeniami, ktoré obraňovali katolícku vieru na univerzitách aj s nasadením vlastného života.
Pouličné bitky boli na prechode storočia na dennom poriadku. Predovšetkým v Štajerskom Hradci (Graz) bola situácia veľmi napätá a tá trvala až do konca monarchie.
S rastúcim významom nacionalizmu a neskorším prevzatím moci Hitlerom (1933) uverili bojové korporácie, že dosiahli svoj cieľ a Nemecký buršenšaft sa dňa 18.10.1935 oficiálne rozpustil, pričom viac korporácií bolo prijatých do Národno-socialistického nemeckého študentského združenia (NSDStB). Rakúske buršenšafty utvorili buršenšafty Východnej Marky (Ostmark) a po anšluse boli pričlenené s premenenými v regulami do Kameradenšaftu v rámci NSDStB.
Katolícke spolky a zväzy (KV a CV v Nemecku, v roku 1933 založené ÖCV, ÖKV, katolícke landsmanšafty a stredoškolské spolky v MKV v Rakúsku) kládli všemožný odpor, ale ich členovia boli nacistickým režimom pre svoj kresťanský a demokratický postoj prenasledovaní a veľa z nich zahynulo v koncentračných táboroch. Aj keď boli oficiálne režimom rozpustené (zakázané), zostali kresťanské spolky v tajnosti a boli, ako to len bolo možné, aktívne, tak že ich aj neskôr znovu založili (Alpinia Innsbruck).
Po 2. svetovej vojne vznikli nanovo „buršenšafty“ a utvorili v roku 1950 nový nemecký „buršenšaft“, predstavujúci sa ešte dnes ako politické študentské spoločenstvo, ktoré chce oficiálne udržať ideológiu nemeckej národnej idey a jednoty.
Kresťanské korporácie našli opäť k sebe cestu a spolu sa korporovali. Častejšie a intenzívnejšie spolupracovali, vypracovali a rozširovali svoje kresťansko-demokratické postoje na univerzitnej, ako aj spoločenskej pôde až po vznik Európskeho kartelového zväzu kresťanských študentských spolkov (EKV).
Dámske kulérne študentstvo
Na wartburgských slávnostiach sa mohli zúčastniť aj ženy a v druhej polovici 19. storočia vznikol štatus „kulérna“ dáma. Prvý spolok študentiek „nosiacich farby“ bol založený už v r. 1899 ako združenie študujúcich žien Hilaritas v Bonne. Tento a neskoršie spolky spolu utvorili rozličné zväzy. Ale podstata, že skoro žiadne ženy nedostali možnosť študovať na vysokej škole, nemali tieto korporácie žiaden význam.
V dnešnej dobe je viac aktívnych penálií ako spolkov pôsobiacich na akademickej úrovni a to všetko len v konfesionálnom tábore (katolícke alebo kresťanské spolky), pretože „bijúce sa“ a slobodné „bijúce sa“ korporácie neposkytli ženám žiadnu významnú rolu. Od r. 1988 je na stredoškolskej úrovni Zväz farby nosiacich dievčat (VfM) v EKV.
Na akademickej úrovni v r.1977 odštartoval akademický spolok Austria Innsbruck experiment: združenie priateľov Austrie, čo skončilo v r.1983. Momentálne má AV Austria len štatus „kulérnych“ dám.
V r. 1978 vznikol Veritas Baden, s takým istým menom ako spolok v CV, tento čisto dámsky spolok od r. 1987 nemal žiadne aktivity. V tom istom roku zaviedol AV Vindelicia Innsbruck v ÖCV svojim dámam veľmi rozvinutý štatút dám, ktorý predvídal kabinet dámskych šarží a integroval dámy do života spolku. Dámy nemali však žiadne úsilie preniesť svoj štatút do plnej integrácie do spolku – alebo do ÖCV. Vo Viedni je Norica Nova, ktorá je úzko spojená s chlapčenským spolkom Norica, ktorá neusiluje o žiadnu samostatnosť alebo plnú integráciu do ÖCV. V Innsbrucku bol v r. 1984 založený spolok Claudiana ako zmiešaný spolok. Ale približne 20 členov nemá teraz skoro žiadnu pravidelnú činnosť a nie sú žiadne informácie o tom, či spolok existuje alebo je rozpustený.
Od r.1992 existuje Združenie kresťanských farby nosiacich študentiek (VCS), ktoré sa skladá z čisto ženských vysokoškolských spolkov: K.S.H.V. Juvavie Salzburg, C.A.St.V. Salia Babenberg Wien, C.O.St.V. Elisabethina Wien, K.A.St.V. Lenzia Wien.
V Nemecku prijíma šwarcburgský zväz a zväz kresťanských spolkov čiastočne aj dievčatá, napr. Hercynia v Heidelbergu. V r.1972 prijal prvý spolok v Technickom kartelovom zväze (TCV) ženu. Dnes je napr. Graphia v Štuttgarte zmiešaná. Ďalej sú ženy prijímané do Sonderhäuserverbandu, do nemeckého vedeckého zväzu a do zväzu nemeckých inžinierskych korporácií. Prvým dámskym spolkom po 2. svetovej vojne bol textilno-technický dámsky spolok „Ferra Floris“ v Münchbergu, ktorý bol založený v r.1977. Potom prišla „Letitia“ Tübingen, „Lysistrata“ Berlin, „Meruhausia“ Freiburg, „Amazonia Nova“ Marburg a „Nausicaa“ Heidelberg.
Poznámky:
- „Kulérni študenti“ – tento výraz je prebraný z češtiny od slova kulér, čo znamená študentský spolok; slovo ma pôvod v nemeckom výraze Couleurstudenten, t.j. farby (stuhu) nosiaci študenti.
- Comment – pojem zahŕňajúci všetky študentské zvyky a symboly.
- Penálie – stredoškolské spolky.
Spracoval: Rastislav Pavlík