Drahí spolkoví priatelia,
dostávame sa k vrcholu tohto veľkonočného slávenia. Práve dnes večer po západe slnka začíname sláviť Vigíliu Zmŕtvychvstania Pána, ktorá je už vlastne súčasťou zajtrajšej slávnosti Zmŕtvychvstania. Ide o najväčší sviatok v roku. Zmŕtvychvstanie prinieslo všetkým Ježišovým učeníkom dôkaz o pravde jeho poslania. Keby nebolo zmŕtvychvstania, tak ak by sme si vôbec pamätali Ježiša Nazaretského, bol by pre nás jedným z filozofov, aj keď veľkým, ale nič viac.
Zároveň však Ježiš porazil smrť. To znamená, že pre nás ľudí smrť už nie je konečná stanica v našej existencii. Pretože Ježiš to dokázal ako pravý Boh a pravý človek, takže už aj naša ľudská prirodzenosť je hodná vzkriesenia. Je to pre nás signál toho, čo sa jedného dňa udeje. Naše telo sa po smrti po biologickej stránke síce rozpadne, ale bude vzkriesené a oslávené.
Počas tohtoročných veľkonočných zamyslení som sa pokúšal o istú analógiu medzi vzkriesením tela a vzkriesením našich „duchovných častí tela“. Konkrétne som mal namysli naše životné preferencie v oblasti voľby medzi dobrami pominuteľnými a večnými. Vôbec to nie je pravda, že vždy musia byť v rozpore. No sami však vieme, že neraz to tak býva. A práve vtedy cítime, že keď chceme uprednostniť večné dobro, tak akoby niečo z nás muselo nutne zomrieť. Či už je to naša vlastná pohodlnosť, strach, obavy, neistota alebo čokoľvek, čo nás núti uprednostniť dobro pominuteľné. Toto všetko som nazval naše „staré JA“. Ak sme si s niečím z nášho starého JA poradili a eliminovali jeho účinky na naše rozhodovanie v kritických situáciach, kedy máme na výber len „buď – alebo“, potom Boh vzkriesil naše staré JA a daroval nám v ňom zlepšenú verziu, čiže „nové JA“, vďaka ktorému sme schopní lepšie poznať seba, lepšie poznať Boha, pretože sa nám prehĺbi dôvera v Neho a stávame sa aj autentickejšími svedkami Evanjelia. Podľa mňa ani neexistuje väčší oxymoron ako je smutný kresťan alebo lepšie povedané – kresťan bez nádeje, pretože sú situácie, ktoré nás na istý čas urobia smutnými, ako napríklad smrť blízkej osoby. No ani v takýchto chvíľach správny kresťan nemôže ostať bez nádeje, ktorá mu dáva vnútornú radosť zo života. Pretože život je dar, ktorý sme si nedali sami, ale dostali sme ho od Boha ako príležitosť získať ešte väčšiu radosť. Dokonca najväčšiu radosť, akú si ani len nevieme predstaviť – večná radosť v nebi v spoločenstve s Bohom.
Spomeňme si na to, akú prosbu stihol obdržať Ježiš ešte tesne pred svojou smrťou na kríži. Jeden z dvoch lotrov, ktorí boli ukrižovaní spolu s Ježišom, ho prosí: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ (Lk 23, 42). Neviem, či som schopný stručne vysvetliť unikátnosť tejto prosby, ale skúsim to. Lotor na kríži v tejto pokorne formulovanej prosbe žiada Ježiša o to, aby na neho pamätal po svojej smrti. Kedy vzťah dvoch ľudí definitívne končí? Keď na seba prestanú myslieť. Ľudovo povedané, keď jeden druhého vyhodí z hlavy. V danej situácii neexistuje nádej na obnovenia vzťahu. Lotor si však uvedomuje, že na kríži skončil zaslúžene. Preto si uvedomuje, že akákoľvek požiadavka smerujúca k Ježišovi, je veľká trúfalosť z jeho strany, lebo jeho život vôbec nezodpovedal Božej vôli. Cíti svoju nehodnosť vôbec uvažovať o tom, že by mohol byť v Ježišovom kráľovstve aj on. Preto len tak nesmelo žiada ten najnižší stupeň vzťahu – myšlienka na neho. Vzťah, ktorý je len v pozícii možnosti, no nie v realizácii. Hoci sa lotor neodvažuje o to žiadať, tak unikátnosť tejto prosby spočíva v tom, že túži po spoločenstve s Ježišom po smrti. Teda pochopil, že podstatou nebeského posmrtného života bude spoločenstvo s Bohom.
Samozrejme, že spoločenstvo s Božom prežívame aj po prijatí Eucharistie alebo v náboženskom zhromaždení (Mt 18, 20), ale nie sme ešte schopní toto spoločenstvo naplno prežívať. K tomu potrebujeme aj my vzkriesenie nášho pozemského tela. Určite máme teraz obmedzenejšie možnosti dosiahnuť spoločenstvo s Bohom kvôli súčasnej situácii, ale stále nám zostala ešte jedna možnosť – čítanie Svätého písma. Aj v ňom môžeme zakúsiť prítomnosť živého Boha, pretože Sväté písmo je Božie slovo prostredníctvom ktorého sa nám Boh prihovára.
Na záver by som vám všetkým chcel všetkým popriať milostiplné a požehnané prežitie veľkonočných sviatkov, aby sme z nich naozaj načerpali nádej v tomto veľmi ťažkom období, keď už sa opakovane pýtame, že dokedy ešte budeme musieť znášať túto šíriacu sa nákazu. Možno je to pre nás kresťanov príležitosť ukázať, že naša kresťanská nádej je silnejšia ako ktorákoľvek nepríjemná vec na tomto svete.
Raduj sa, nebies Kráľovná, aleluja.
Lebo koho si nosila, aleluja,
z mŕtvych vstal, jak predpovedal, aleluja.
Pros, aby nás k sebe prijal, aleluja.
Martin Gira