Národné stereotypy

Stereotypom je to, čo bráni slobodnému rozletu mysle pri utváraní si nových, časom ešte neobrúsených alternatív a inovácií. Stereotypy v nás konzervujú spiatočníctvo, regres a sú ničím iným, len kopou predsudkov, pod ktorou sa v hnilobe rozkladá hynúci duch osvietenstva a progresu. Ak sú stereotypy v tom najabstraktnejšom pojme chápané skôr negatívne, naproti tomu tzv. národné stereotypy, zakorenené buď priamo v myslení samotného národa vo forme autostereotypov alebo v hodnotiacich postojoch iných národov v relácii k inému národu (heterostereotypy), sú neraz pozitívne pre svoju reflexiu neopakovateľných, jedinečných čŕt charakterizujúcich poznateľnosť a „typickosť “ toho-ktorého národa.
Vo štvrtok 12.5.2005 sa na Svoradove v priestoroch Slovenského katolíckeho akademického spolku Istropolitan rozprúdila živá, názorovo pestrá diskusia na tému „Národné stereotypy“ s podtitulom „Slováci a Maďari v rozmedzí 200 až 250 rokov“, ktorú nám v rámci svojej historickej prednášky filigránsky odprezentoval odborne zdatný spolkový brat Medveď – človek skutočne znalý svojho remesla, neúnavný bádateľ detailov minulosti.

 

Ako nás – Slovákov vlastne poznačil zrub času? V historických prácach od 17. do 20.storočia sa v rámci pokusov o generalizáciu psychologickej charakteristiky národa vykryštalizovali o Slovákoch tieto základné atribúty: „Slovák je idealista z hôr, smilko žijúci ďaleko od sveta, spätý s prírodou, veselší, živší s energickou výbušnosťou prírodného človeka, poroba preň nie je trestom, lež vôľou Božou a navyše hoc surový vo zvykoch, predsa nábožný bez pomsty voči vrchnosti, pred ktorou ohýbal svoj ubolený, zbitý chrbát“. Ak sa prizmou moderných čias pozeráme na tento výpočet lyricky nadnesených právd o spoločenskom statuse našich predkov-rodákov, určite nám k blízkosti a uznaniu týchto historických faktov hatí cestu poznanie nášho dnešného stavu – našej slovenskej reality 21.storočia. Hustou telekomunikačnou sieťou mobilných operátorov pretkané regióny našej malebnej zeme, hypermarkety, preteky v priemyselnom „automobilovom zbrojení“, kozmopolitizmus a multikulturalizmus hlavného mesta, americké hamburgery, POLUS-y a AUPARK-y…. ani náznak modrín po päťadvadsiatich paliciach zemepána, či obrazy nejakej „prírodnosti“. Je to však správny vývoj spoločenského, svetského poriadku. Nehľadajme paralely medzi tým, čo sme prežili a tým, čo žijeme na palete dvoch dobovo odlišných kontextov. Vtedy národ trpel, aby mohol prejsť prerodom a vykliesnil tak cestu, aby dnešní Slováci netrpeli pod podobným, či dokonca tým istým bremenom stereotypu.

Zaujímavé však je, že historické postrehy vnímania nášho národa sa zhodujú ešte v jednej dôležitej faktickej skutočnosti. Alkoholizmus. Bol, je a asi ešte aj ostane národným športom či akousi rituálnou reflexiou na prežívanie chvíľ smútku, bolestí ale i radostí z opojných víťazstiev a úspechov. Pijeme vždy a všade, kedy je to príhodné, či sme veselí, alebo smútime, či sa moríme v prehrách, alebo ohrievame stupienok víťazov. Dôvod k poháriku sa vždy nájde.

V priebehu dejín sa určovanie atribútov slovenskej mentality najčastejšie spájalo ako protipól k maďarskej národnej väčšine. Je zaujímavé, že s bratmi Čechmi sme dlho netvorili takmer nijakú komparatívnu dvojicu. „Dvojkoľajnosť“ psychických mentalít oboch národov – slovenského aj maďarského sa determinovala ich vzájomnou koreláciou v podmienkach veľkého Uhorska. Hoci takmer úplne nulová jazyková spriaznenosť, predsa však temer tisícročná prítomnosť mocnej ruky maďarského panstva hlboko ovplyvnila vzájomné chápanie oboch národov a ich následné vekmi dlho konzervované typizovanie. Zatiaľ, čo Slovák bol človek pracovitý, usilovný, hoc menej čistotný so sklonom k počtom veľmi plodnému potomstvu (tzv. Fortpflanzungskraft), s prevažujúcim konfesionálnym prvkom; naproti tomu ateistický či len vlažne veriaci, svetácky Maďar si užíval život a sladkosť svetskej rozkoše. V očiach maďarského národa sa zakonzervoval jednoliaty názor, ktorý podsúva a zosiluje komplex našej menejcennosti. Priveľmi častým a charakteristickým je aj jav, podľa ktorého si my – Slováci o svojich národných stereotypoch, ako je pracovitosť a usilovnosť, myslíme len samé pozitíva, zatiaľ čo u okolitého ekonomicky vyspelejšieho sveta sú naše stereotypy vnímané skôr v negatívnom svetle.

Dejiny vypovedali už nejedno svedectvo o tom, že národné stereotypy existujú dovtedy, pokiaľ ich sám dotknutý národ nezačne potláčať. My, Slováci, sme chvála Pánu Bohu vyplienili fenomén chudoby i povery o akejsi divokosti „prírodných kreatúr“, no apriórne v nás stále akosi prežívajú a dotlievajú pozostatky afinity k područníctvu a podriadenosti zvlášť k politickej vrchnosti. Málo sa búrime, sme poslušní politickej garnitúre, bez slov znášame bremená ekonomicky bolestných reforiem, sme úplné vlažní k spoločnosť dezintegrujúcim krokom populistickej ľavice, euroústavu prijímame s takmer najväčšou podporou občianskej spoločnosti bez väčších škrupúľ a to aj napriek tomu, že v nej nie je zmienka o tom, čo náš národný stereotyp formovalo v priebehu celých dejín – Boh.

Sme v prerode a svoj stereotyp vystavujeme vplyvom nových podnetov zvonku. Ako sa však ukazuje, nie vždy je opúštanie niektorých národných stereotypov osožné,zvlášť tých, ktoré vplývajú na spoločnosť „nespiatočnícky“, „neregresne“. Aj o tom bol štvrtkový večer na Svoradove.

Andrej Zeher

(Visited 354 times, 1 visits today)

Stalo sa...

5. 8. 1914

Predsedníctvo Slovenskej národnej strany v Turčianskom Sv. Martine vyhlásilo 'politickú pasivitu' počas trvania vojny. Vypuknutie 1. svetovej vojny a sprievodné javy maďarského šovinizmu takto znemožnili slovenskú politickú aktivitu. Vedenie SNS vyjadrilo vernosť habsburskej monarchii, teda nie uhorskej vláde.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo