Vysokoškolský internát SVORADOV

Začiatky

Po založení Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1919 nastal veľký problém s ubytovaním študentov, nakoľko v Bratislave neexistoval žiaden vysokoškolský internát. Preto sa časť katolíckych študentov obrátila na kňaza Eugena Filkorna (pôvodom z horného Ponitria), ktorý mal skúsenosti zo zakladania stredoškolských internátov počas Monarchie. V roku 1922 sa Filkorn dohodol so správou sirotinca svätej Alžbety, ktorý sa nachádzal na mieste dnešného Svoradova o tom, že sa tam budú môcť ubytúvať študenti. Priestory však boli veľmi nevyhovujúce, zatekalo do nich, preto sa rozhodlo o výstavbe prvého moderného internátu na území Bratislavy. Na tento účel sa založil podporný Spolok Kolégia sv. Svorada pod vedením trnavského biskupa  Jantauscha. Členmi mohli byť československí občania, katolíci a právnické osoby so sídlom na Slovensku. Zakladajúci a doživotní členovia venovali 2000 resp. 500 Kčs, riadni platili ročne 20 Kčs. Hlavným cieľom Spolku bolo zakladať, podporovať a vydržiavať internáty. Filkorn zvolil pre novotvoriaci sa internát názov Svoradov podľa sv. Svorada, ktorého žiakom bol Sv. Benedikt. Spolok Kolégia Sv. Svorada sa stal garantom výstavby a správy internátu. Jeho členmi okrem viacerých slovenských biskupov boli aj kňazi – politici pápežský prelát Andrej Hlinka, ThDr. Jozef Tiso, Ferdiš Juriga či Tomáš Ružička. Výstavba stála na tú dobu veľa peňazí – 1 100 000 korún. Z nich sa v Amerike Filkornovou zásluhou podarilo vyzbierať 200 000, 200 000 dala bratislavská župa, 200 000 slovenskí biskupi (biskup Vojtaššák prispel 50 000 korunami). Taktiež zbierky po celom Slovensku vyniesli nezanedbateľnú čiastku. Zbytok peňazí poskytli ako úver banky. Po postavení „starého Svoradova“, kde sa prví študenti nasťahovali v roku 1926, 29.6. 1926 posvätil rožňavský biskup Bubnič základný kameň „nového Svoradova“. Na slávnosti rečnil Ferdiš Juriga. Začiatkom roka 1927 si Spolok Kolégia sv. Svorada dal žiadosť na zriadenie telefónu. Dnes vyznieva zaujímavo, že polícia musela dať vyjadrenie, či k tomu nemá „politických námietok“. 1. mája 1928 biskup Jantausch posvätil krídlo „nového“ Svoradova za účasti ministra školstva Milana Hodžu. Polícii neušlo, že namiesto štátnej hymny sa spievala pieseň Hej Slováci a viali bielo – modro – červené a bielo – žlté zástavy. Výstavba ďalších traktov Svoradova trvala postupne až do roku 1939.

Život na Svoradove

Zaujímavý bol vnútorný poriadok internátu, ktorý sa vyznačoval takmer sparťanským duchom. Budíček pre všetkých bol o 7.00, potom sv. omša, raňajky, prednášky, o 12.00 obed, opäť prednášky, o 18.00 večera, omša a do 23.00 štúdium. Stanovy boli napísané v kresťanskom a národnom duchu. Keďže Svoradov bol čisto chlapčenský internát (na začiatku existencie tu bývali hlavne právnici a medici, neskôr prírodovedci a technici), prísne sa dbalo na morálku. Okrem iného bolo zakázané v jeho priestore politizovať, naopak fajčenie na izbách bolo povolené. Predpisy sa však podľa slov starých svoradovčanov dali obchádzať, vládol tu veselý študentský život. Existovalo volejbalové a futbalové mužstvá, ktoré hrali mestské ligy. Sväté omše sa slúžili v kaplnke Panny Márie s impozantnou mozaikou od Šimkoviča z roku 1932 (v roku 1949 bola rozobraná a dnes je v kostole na Kalvárii v Horskom parku, vitráže objavil František Sýkora niekde pri Štúrove). V roku 1949 kaplnka zanikla a nahradili ju izby – tento stav trvá dodnes. Na Svoradove bola knižnica, knihy do nej venovalo vydavateľstvo Lev z Ružomberka či nakladateľstvo L. Mazáča z Prahy. Fungovala čitáreň, kde bola denná tlač a časopisy, tiež hudobný krúžok, ktorý mal vlastné nástroje. Študenti mohli využívať telocvičňu. Riaditeľom internátu bol Eugen Filkorn, postava požívajúca všeobecnú úctu pre svoj vzťah k študentom a pre spôsob udržiavania ducha Svoradova. Ekonomickým správcom bol Tomáš Beneš a za duchovnú správu zodpovedal lazarista Hutyra. Sestričky vincentky mali na starosť stravu. Bývať na Svoradove bola pocta (kto sa chcel ubytovať, musel mať odporučenie), vždy sa naň hlásilo viac ľudí, ako bolo miest a to aj potom, ako vznikol druhý, štátny internát Lafranconi. Medzi Svoradovom a Lafranconi bola zdravá rivalita. Stali sa strediskami študentského hnutia. Svoradov kresťansko – nacionálneho, ovplyvňovaného najmä osobnosťou a politikou Andreja Hlinku a Lafranconi strediskom diferencovaných študentských prúdov, od agrárno – liberálnych až po socialisticko – komunistické. To zodpovedalo aj demokratickému pluralizmu vtedajšieho politického života. Svoradov bol sebestačným po stránke ekonomickej, pretože k nemu patril mlyn v Podunajských Biskupiciach a 180 jutár (cca 90 ha) veľký statok v Torči, kde sa pestovala zelenina a chovali domáce zvieratá. Za ubytovanie a stravu študenti platili, takisto ako aj za každú skúšku (a to aj počas trvania Slovenského štátu, čo je zaujímaná informácia pri dnešných diskusiách o spoplatnení vysokého školstva). Najchudobnejší boli dotovaní, mnohí z nich neplatili vôbec. Títo bývali v takzvaných fundacionálnych izbách (platili ich jednotlivé fary a sponzori, v roku 1928 bolo 72 takýchto miest), alebo v štipendijných štátnych izbách (v roku 1928 ich bolo 27). Prostriedky pre študentov sa získavali aj predajom umeleckých diel. (V roku 1931 sa pre tento účel predávala kolekcia obrazov slovenských hradov od J. Alexyho a diela maliarov Rambouska a Uprkyho. Predajom bol poverený istý Zachariáš. Ten peniaze prebral a zmizol. Spolok Kolégia sv. Svorada podal podnet na pátranie po ňom na polícii.)

Na internáte bolo centrum Ústredia slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ), ktoré zastrešovalo asi 30 vysoko a stredoškolských spolkov zo Slovenska. Najznámejším bol spolok Moyzes, ďalšími Tatran, Považan… Vydával sa tu vlastný časopis Svoradov, v ktorom napr. v roku 1935 vychádzala štúdia o nacizme ako novopohanstve. Ďalším periodikom bol Rozvoj, ktorý bol určený stredoškolákom. Študenti sa venovali aj charitatívnej činnosti pre chudobných obyvateľov Bratislavy. Existovala tu tzv. malá univerzita, na ktorej mali prednášky mnohí významní činitelia, medzi nimi aj mnoho českých profesorov. Povinná bola 1 prednáška každý týždeň. Okrem katolíkov mali na Svoradove svoje izby aj evanjelici. Eugen Filkorn ekumenizmus žil dávno pred Druhým vatikánskym koncilom.

Od začiatku svojej existencie bol Svoradov v nemilosti ústrednej vlády, ktorá v ňom videla svoje ohrozenie a považovala ho za „semenište“ ľudáctva a často ho preverovala políciou. Napríklad v roku 1938 Kolégium sv. Svorada požiadalo o prostriedky z podpornej Masarykovej nadácie. Boli mu zamietnuté. Policajné riaditeľstvo to odôvodnilo účasťou svoradovčanov na autonomistických manifestáciách či na demonštrácii študentov proti pomenovaniu petržalského nábrežia po Tyršovi.

Slovenský štát

Tesne pred vznikom Slovenského štátu, počas tzv. Homolovho puču 10.3.1939 bol internát obkľúčený tankami československej armády a študenti sa na ňom zabarikádovali (píše o tom F. Hrušovský v Slovenských dejinách či P. Čarnoguský v knihe 6. október 1938). Počas vojny tu bola Vyššia vodcovská škola Hlinkovej mládeže a istý čas aj Akademická Hlinkova garda. Na pôde internátu počas vojny od roku 1943 pôsobila zaujímavá postava – kňaz Tomislav Kolakovič Poglajen z Chorvátska, ktorý pripravoval študentov na život Cirkvi v totalite. Založil spoločenstvo Rodina, ktoré po celom Slovensku zorganizovalo mnoho svojich buniek. Počas Slovenského štátu bývalo na internáte cca 500 študentov. V tomto období sa začalo so stavbou ďalšieho vysokoškolského katolíckeho internátu na Wilsonovej ulici v Bratislave.

Roky 1945 – 1989

Rok 1945 pre Svoradov znamenal zlom. Nastala atmosféra napätia. Po bombardovaní Bratislavy sa tu uchýlil Slovenský červený kríž. Už v júli 1945 boli všetky školy a internáty poštátnené. Aj pre Spolok Kolégia sv. Svorada nastali krušné časy. Na jeho čelo bol zvolený biskup Ambróz Lazík, podpredsedom sa stal profesor Jozef Bobor, tajomníkom Vojtech Vičánek a pokladníkom Vincent Cserhely. Všetci menovaní mali kvôli týmto funkciám veľké problémy. V roku 1946 Kolégiu neboli schválené nové stanovy. Na vyjadrenie čakali 7 mesiacov. Dôvod: keďže sú internáty poštátnené, Spolok nemá čo vyvíjať činnosť. Po úvahách boli zo stanov vypustené vety o zriaďovaní a podpore vysokoškolských internátov. V roku 1947 Povereníctvo vnútra stanovy síce schválilo, no vyšetrovanie činnosti Spolku sa ešte zdramatizovalo. Po komunistickom prevrate Spolku zhabali všetok majetok a bol vymazaný z registra.

Mnoho študentov – svoradovčanov sa zapojilo do boja proti nastupujúcej totalite. Desiatky svoradovčanov bolo zatknutých, keď sa snažili odstrániť veľkú fotku zatknutého Jozefa Tisa. 23.5.1946 bolo ich stretnutie utopené v krvi, jedenásti boli zranení, 5 študentov bolo postrelených. Pred voľbami v roku 1946 sa na pôde Svoradova živo diskutovalo o založení katolíckej politickej strany. Táto myšlienka sa nezrealizovala. Študenti však podporili Demokratickú stranu, ktorej volebným manažérom sa stal svoradovčan Imrich Kružliak. Táto strana drvivo porazila Komunistickú stranu Slovenska (viac ako 60% hlasov oproti 30% KSS) V roku 1947 sa obnovilo zatýkanie študentov zo strany ŠTB, ktoré pokračovalo aj v ďalších rokoch. Mnohí boli súdení v rámci veľkého procesu Gazdík a spol. či v procese s Rodinou. V tom čase sa položartom hovorilo o centrále polície U dvoch levov ako o druhom Svoradove, nakoľko tu bolo pozatváraných mnoho svoradovčanov. Nastupujúci komunistický teror podporovaný z Prahy a Moskvy si napriek svojmu odmietnutiu Slovákmi dláždil cestu k moci. Začiatkom 50 – tych rokov sa kvôli zlikvidovaniu svoradovskej tradície internát premenoval na Študentský domov Mirka Nešpora – partizána, ktorý nemal so Svoradovom nič spoločné. Tento názov niesol až do roku 2000, kedy mu bol navrátený pôvodný názov (vehementne proti tomu protestovala „historička“ Závacká). O živote internátu od začiatku 60. tych rokov 20. storočia vedel pútavo rozprávať kurič Tono Bačík († 2003), nezabudnuteľná postavička patriaca k „nešporáku“.

Po revolúcii 1989

Po novembrovej nežnej revolúcii bol Svoradov v reštitúcii vrátený katolíckej Cirkvi, ktorá ho nechala v bezplatnom prenájme Slovenskej technickej univerzite. Od roku 1996 je vo vestibule umiestnená pamätná tabuľa Eugenovi Filkornovi (odhalil ju arcibiskup Ján Sokol), ostala tam aj busta Mirka Nešpora (skvelá práca od Trizuljaka), čo predstavuje zaujímavé historické porovnanie, tak symbolické pre dejiny 20. storočia. V deväťdesiatych rokoch internát obývali hlavne študenti Chemickotechnologickej fakulty STU, od začiatku 21. storočia dominujú mladí umelci. Od roku 2003 sa Svoradov stal miestom stretávania Slovenského katolíckeho akademického spolku Istropolitan, ktorý si v prízemných priestoroch zriadil miestnosť a buduje knižnicu. Na rôznych prednáškach a diskusiách sa tu vystriedalo mnoho zaujímavých ľudí z rôznych oblastí slovenského vedeckého či cirkevného prostredia. Taktiež sa tu pravidelne stretávajú bývalí svoradovčania, ktorí založili Kruh priateľov Svoradova. Kruh pripravil v deväťdesiatych rokoch viacero návrhov na oživenie svoradovského ducha.

Osud riaditeľa Filkorna

Riaditeľ Svoradova Msgr. Dr. Eugen Filkorn, pápežský prelát (až do roku 1945 poslanec Slovenského Snemu) bol spolu s Jozefom Tisom zadržaný v Bavorsku a Američanmi vydaný obnovenej ČSR. Deň pred popravou prvého slovenského prezidenta bol odsúdený na 2 roky nepodmienečne, aj keď sa mu nepodarilo dokázať nič z toho, za čo bol obžalovaný, okrem iného vlastizradu (obhajoval ho Žilinčan Dr. Ernest Žabkay, obhajca J. Tisa). Po prepustení pôsobil ako kanonik, bol predsedom diecézneho cirkevného súdu a nestor nitrianskej diecézy. V roku 1966 mu v Kanade vyšla životopisná kniha o pápežovi Jánovi XXIII. Na „svojich chlapcov“ nikdy nezabudol, stretával sa s nimi, aj keď mu bol život veľmi znepríjemňovaný zo strany ŠTB. Veril, že dobrý svoradovský duch, ktorý pomáhal zasiať, sa nestratí a opäť vyrastie v priaznivejších časoch. Zomrel 5.1.1974 v 93. roku života a 70. roku kňažstva.

Známi obyvatelia Svoradova

Svoradov dal národu mnoho výnimočných ľudí. Spomeňme napríklad básnika – lekára Andreja Žarnova (bol pri exhumácii pozostatkov povraždených poľských dôstojníkov v Katyni, jeho verše zdobia pamätnú tabuľu E. Filkorna vo vestibule), politikov Karola Sidora, bratov Ďurčanských, Júliusa Stana, Jozefa Kirschbauma, Antona Neuwirtha,  Jozefa Vicena (zakladateľa vysielača Biele légie po komunistickom puči), herca Gustáva Valacha, historika Františka Hrušovského, archeológa Bela Pollu, speváka Hozu, právnikov Vojtecha Marka, Františka Braxátora, lekára Františka Sýkoru, novinára a publicistu Imricha Kružliaka, diplomata Jozefa Augusta Mikuša, maliarov Ladislava Záborského, Ferdinanda Hložníka a mnoho ďalších známych či menej známych osobností. Chvíľu tu dokonca býval aj Gustáv Husák. Treba podotknúť, že pod Husákovým vedením sa svoradovčania v komunistickom režime stali občanmi druhej kategórie. Dohromady si v žalároch a na nútených prácach odtrpeli stovky rokov. Ich osudy je potrebné spracovať, čo je veľká historická výzva pre budúcnosť. Krásne je, že do dnešných dní sa bývalí obyvatelia Svoradova stretávajú na svojom milovanom internáte. Ich spomienky na nie tak vzdialenú minulosť sú neoceniteľné, pretože v mnohom protirečia zaužívanej marxistickej a postmarxistickej historiografii.

Literatúra

Napriek tomu, že doteraz neexistuje ucelená publikácia o histórii Svoradova (jej vydanie pripravuje prof. Róbert Letz), úlomky sa dajú poskladať z prác Františka Braxátora – „Eugen Filkorn, zakladateľ Svoradova“ (1985, Kanada), Antona Neuwirtha – „Liečiť zlo láskou“, Františka Hrušovského – „Slovenské dejiny“, Imricha KružliakaSvoradov v živote národa“, J. KaššovičaSvoradov, katolícky vysokoškolský internát v Bratislave“ (zb. Katolícke Slovensko, Bratislava 1932), Eugena FilkornaVerný svojmu svedomiu“, z textov Dr. Jozefa Kirschbauma či Pavla Čarnogurského. Svoradovu sa vo svojej diplomovej práci pod vedením Róberta Letza venoval mladý historik Martin Rázga.

Pre www.istropolitan.sk

Plepo

Stalo sa...

17. 10. 1837

Vo Weimare zomrel Johann Nepomuk Hummel (narodil sa 14. novembra 1778 v Bratislave), hudobný skladateľ, klavirista, kapelník, pedagóg. Jeho otec bol kapelníkom a spolubývajúcim W. A. Mozarta. J. N. Hummel sa preslávil brilantnou hrou a improvizáciou. Okrem početných skladieb pre klavír písal aj komorné skladby, opery, kantáty a omše. Približne 130 jeho diel sa vyznačuje skôr virtuóznou bravúrou a hravosťou ako citovou hĺbkou. Jeho škola klavírnej hry (1828) ako jedna z prvých metodicky uplatňuje racionálny prstoklad. Hummel bol idol nemeckého biedermeieru so svojou elegantnou uhladenosťou, pôvabnou duchaplnosťou a príjemnou zábavou.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo

Kategórie