Martin Gira: Chrám

Drahí priatelia!

Určite všetci vidíme a vnímame tie turbulentné časy v ktorých sme sa ocitli.
Samozrejme, že reč aj o politike, ktorá nám už nejaký čas robí vrásky na čele a určite nás neupokojujú ani predstavy čo všetko v našej politike ešte v blízkej dobe môže nastať. Čo nás naopak tešiť môže, je určite aspoň mierne zlepšovanie sa situácie v nemocniciach, ale od vytúženého stavu sme ešte ďaleko. Práve preto asi so mnou budete súhlasiť, že práve teraz nemá zmysel poľavovať. Musíme vytrvať, pretože možno sme už konečne na dobrej ceste.

Pre nás veriacich je to tiež dobrá správa, pretože je tu zase nádej, že sa v dohľadnej dobe môžeme opäť stretnúť v našich chrámoch zjednotení s Bohom. Pamätám si však na spoločné rozhovory nás seminaristov, keď azda každý z nás mal z vlastnej farnosti takú skúsenosť, že po prvej vlne kostoly vyzerali viditeľne prázdnejšie než tomu bolo pred pandémiou. Isteže
opatrnosť robí svoje, ale bohužiaľ nielen to. Mnohí z nás mali možnosť vidieť niektorých ľudí, ktorí predtým bežne navštevovali sväté omše, avšak po prvej vlne prestali. Ale zato iných spoločenských hromadných podujatí sa zúčastňovali, takže nie vždy hrá svoju rolu len strach a opatrnosť. Je potrebné dodať, že málokto z nás bol z tohto fenoménu prekvapený. Skôr sa
nám potvrdilo to, čoho sme sa všetci obávali. Skrátka pandémia „vyliečila“ niektorých ľudí z návyku pravidelne sa zúčastňovať bohoslužieb. Niektorí zistili, že je možné pozrieť si streamovanú svätú omšu aj v podmienkach domácej komfortnej zóny a niektorí prišli dokonca aj na to, že ak s omšami seknú úplne, tak kvalitu ich života to nejako zásadne neovplyvní. Aspoň
teda zdanlivo nie.


Avšak cieľom tohto zamyslenie nie je niekoho kritizovať. Veď to, že niektorí ľudia majú takýto prístup k svätým omšiam, nemusí byť ani výlučne ich chyba. Ja sám viem, že pracovať na duchovnom raste je veľká výzva. A viem aj to, že niekedy je ťažké vôbec udržiavať nejaký ako-taký duchovný život popri všetkých iných starostiach a povinnostiach. Pamätám si to
predovšetkým z čias, keď som bol v poslednom ročníku VŠ, teda písal som diplomovku, riešil ďalšie školské povinnosti a popri tom ešte aj chodil do práce a myslím, že som v tom čase dokonca viedol aj náš spolok. Preto namiesto toho, aby som niekoho kritizoval, by som radšej
vyzdvihol tých, čo to zvládajú, aj keď to mnohokrát stojí nemalú námahu. Ale na druhej strane všetci vidíme ako jednoducho sa môže zrútiť celý duchovný život. Preto sa radšej teraz skúsme spoločne zamyslieť nad tým, čo pre nás znamená kostol – miesto kde sídli Boh. Čo znamená
návšteva chrámu pre náš duchovný život. Keď zdôrazňujem sídlo Boha v kostole, tak som tým chcel dať najavo, že v tejto úvahe pôjde v prvom rade o Boha a o náš vzťah s Ním.

V liturgickom kalendári z dňa 9.3.2021 sme mohli počuť úryvok z Knihy proroka Daniela. Tento úryvok, ktorý nájdeme v 3. kapitole, sa nachádza v kontexte známeho tzv. príbehu o troch mládencoch v peci. Dej je umiestnený v čase Babylonského zajatia židov. Babylonský kráľ Nabuchodonozor prikázal všetkým obyvateľov Babylonskej ríše, aby sa
klaňali veľkej zlatej soche, ktorú dal zhotoviť. Avšak traja židovskí mládenci to odmietli. Preto sa kráľ rozhodol poslať ich do rozpálenej pece, aby im ukázal, že ich Boh nie je taký mocný, aby ich vyslobodil. Počas toho času ako sú v peci, tak jeden z týchto mladíkov, ktorý sa volal Azariáš, sa začal hlasno modliť chválospev. V ňom oslavuje Boha a zároveň ho prosí za celý
židovský národ, ktorý prestal nasledovať Boha a svojimi zlými skutkami mu vlastne vypovedal vernosť. Zároveň prosí Boha, aby celému izraelskému národu odpustil jeho previnenia a nezrušil zmluvu, ktorú s týmto malým národom uzavrel. V 38. verši sa modlí takto: „Nateraz niet kniežaťa ani proroka, ani vodcu, ani celopalu, ani obety, ani darov, ani kadidla, ani miesta pre prvotiny pred tebou, aby sme našli milosť.“ Táto zvýraznená časť je v Jeruzalemskej biblii preložená nasledovne: nemáme … „ani miesto, kde ti prinášať obetné dary, aby sme získali tvoje milosrdenstvo.“


Chrám pre izraelský národ predstavoval špeciálne miesto, kde sa ľudia mohli zmieriť s Bohom, kde mu niečo mohli darovať – svoje obetné dary. Teda chrám predstavoval miesto, kde vzťah ľudí s Bohom sa v istom zmysle skonkretizoval. Práve preto išlo o miesto veľmi posvätné. Z tohto dôvodu Ježiš o niekoľko storočí neskôr s bičom vyhnal obchodníkov
z chrámu, pretože si z posvätného miesta urobili miesto pre špinavý biznis (napr. predávali obetné dary vysoko nad „trhovú cenu“, lebo vedeli, že ľudia, ktorí putujú do Jeruzalema z diaľky, nebudú celú cestu nosiť so sebou obetné dary až z domu a to v čase, keď sa putovalo skoro výhradne peši. Takže pre nich prakticky neexistovala iná možnosť ako si ich kúpiť až
v priestoroch chrámu. A toto Ježišom vyhnaní obchodníci zvykli zneužívať na dosiahnutie neprimerane vysokého zárobku, čiže náboženský úmysel obchodníkov bol až druhoradý). Chrám mal byť však miestom modlitby, priestor určený výhradne Bohu, výhradne na
náboženské účely. V tom spočívala posvätnosť Jeruzalemského chrámu a rovnako tak aj v súčasnosti to platí pre každý chrám, v ktorom môžeme nájsť Boží príbytok v bohostánku. Chrám je miesto, ktoré exkluzívne patrí Bohu. Len pre tento účel bol postavený každý chrám. Je to akoby dar každej farskej komunity Bohu: Toto je miesto, ktoré, náš Bože, bude patriť len
a len Tebe. Je to podobné ako keď niekomu chceme niečo darovať. Ak ten dar, ktorý mu dávame, má osobný charakter, tak chceme aby tento dar patril len danej osobe, lebo v tom dare sa, obrazne povedané, nachádza aj kúsok z nás. Kostol je skutočný dar Bohu, pretože je postavený a udržiavaný prácou a starostlivosťou farníkov ale tiež aj ich zarobenými peniazmi.
Teda ak to vyjadrím metaforicky, tak v každej tehle nášho chrámu je obsiahnuté aj niečo z nás.

Možno sa niekto opýta, či Boh potrebuje od nás vôbec takýto dar. Na to by som odpovedal tak, že mnohí z vás ste už rodičmi a určite aj vaše deti vás radi obdarúvajú. Oni nejako podvedome vedia, že aj keď vám dávajú nejaký skromný darček vytvorený ich vlastným úsilím, že aj tak ste schopní si niečo podobné v obchode zabezpečiť aj sami. Ale aj tak vás chcú
obdarovať, lebo vás majú radi a skrátka vám chcú niečo dať. A verím, že takýto darček vás vždy poteší, hoci napríklad taká kresba vášho dieťaťa možno nevyzerá ako obraz akademického maliara, ale je robená z lásky k vám. A práve to robí z toho darčeka naozaj hodnotnú vec. Nie to ako darček vyzerá navonok, ale všetko to čo sa ukrýva za ním.


Teda naozaj význam kostola pre náš duchovný život pochopíme len vtedy, ak si uvedomíme, že aký je dôležitý náš vzťah s Bohom. Modliť sa môžeme, vlastne sa aj máme, aj mimo kostola. Avšak kostol je miesto špeciálne, ktoré nás núti vyjsť z našej komfortnej zóny, z nášho pohodlia a z „nášho sveta“ a urobiť pekné gesto či obetu smerujúc Bohu – Pozri Bože,
prišiel som za Tebou osobne. A na čo som prišiel? Aby som Ti odovzdal moje starosti, moje problémy, ale aj moje radosti a úspechy. Aby som Ťa prosil ale aj Ti ďakoval. Na toto si môžeme spomenúť keď niekedy pôjdeme okolo kostola alebo aj do kostola, keď ich otvoria. Keď teda vstupujeme na takéto posvätné miesto, ktoré je skutočným domom modlitby, keďže ide o miesto venované exkluzívne Bohu, tak tam vstupujeme s vedomím, že to, čo je v tomto priestore tým najdôležitejším, je modlitba k Bohu. Všetko ostatné dávame bokom. Kostol predstavuje teda najlepšie vyjadrenie nášho vzťahu k Bohu. Ideál, ku ktorému sa snažíme postupne dopracovať.


Blíži sa záver pôstneho obdobia. Je to ideálny čas na to, aby sme sa občas zastavili a skúsili si prehĺbiť vzťah s Bohom. Len tak pochopíme dar jeho smrti podstúpenej za nás. Nie ako obyčajnú smrť, ale všetko to čo sa skrýva za ňou.

21.03.2021

Autor: Martin Gira, seminarista v Kňazskom seminári sv. Cyrila a Metoda v Bratislave

(Visited 1 times, 1 visits today)

Stalo sa...

24. 9. 1665

Palatín František Vešeléni a arcibiskup Juraj Selepčéni slávnostne položili prvý základný kameň modernej protitureckej pevnosti nazvanej podľa cisára Leopolda I. Leopoldov. Stala sa náhradou za Turkami obsadené Nové Zámky. Pevnosť mala šesťuholníkový hviezdicový pôdorys s mohutnými bastiónmi. Moderná pevnosť však v protitureckých bojoch už nezohrala veľkú rolu, nakoľko po porážke pri Viedni v roku 1683 sa Turci z územia Uhorska začali sťahovať

Prihlásenie


Zabudnuté heslo