Prečo obhajuje Korec Sokola?

12. marca 2007 – UPC Bratislava

Bol som na včerajšej prednáške kardinála Korca aj na nesledujúcej besede v UPC. Dnes vyšiel v SME článok „Korec sa znovu zastal Sokola, ktorý údajne spolupracoval s ŠtB“. Áno, Korec sa naozaj zastal Sokola. Aký bol však celý kontext, ktorý sa v článku SME neuvádza?

 

 

Korcove spomienky
Osemdesiattriročný kardinál mal v UPC prednášku na tému „Európa a my v nej“. Potom bola krátka prezentácia jeho novej knihy „Sloboda ako dar – či záhuba?“. Po nej nasledovalo niekoľko otázok pre kardinála na aktuálne témy, a, samozrejme, otázky sa týkali aj aktuálnej rozvírenej problematiky okolo spolupráce Sokola s ŠtB.

Korec začal rozprávať najprv o päťdesiatych rokoch. O tom, ako pracoval ako robotník, a keď „tajní“ zistili, že je kňaz, okamžite naňho nasadili svojich špicľov. Dostal sa tak do konfrontácie s tým, že jeho spolupracovníci boli tlačení do toho, aby naňho donášali. Problém bol v tom, že mnohí nechceli, avšak systém začal vydierať – deti na vyskej škole a podobne… Keď sa na neho obrátili niektorí kolegovia s úprimným priznaním, že boli požiadaní o donášanie na neho, hoci sami nechcú, postoj Korca bol takýto: „Kľudne sa ma pýtajte a potom im o mne povedzte. Nechcem, aby ste mali kvôli mne problémy. Ja som len robotník, už nižšie ísť nemôžem – ale nechcem od vás nijakú pomoc ani hrdinstvo, pretože by som vás priviedol do nešťastia.“ Korec to spomínal preto, aby uviedol, že problematika spolupráce bola oveľa zložitejšia, ako sa dnes predkladá. Mnohí, ktorí donášali, to robili pod tlakom vydierania. Chcel poukázať na perverznosť a krutosť komunistického systému, ktorý takýmto spôsobom robil z ľudí otrokov nechutnej mašinérie. Spomenul aj prípady Slánského a Clementisa, ktorých v base tak psychicky zlikvidovali, že pred súdom nakoniec pokorne prečítali vymyslené priznania ako úplné ľudsé trosky. A pritom to boli kedysi hrdí komunisti… To boli päťdesiate roky, ktoré boli vo svojej krutosti asi najhoršie z celého štyridsaťročného režimu. Korec bol v roku 1951 tajne vysvätený za biskupa a v roku 1960 v politickom procese odsúdený za vlastizradu. Keď sa po ôsmich rokoch vrátil z basy, stal sa „šéfom“ tajnej cirkvi na Slovensku. Po celý čas boli na neho nasadení „tajní“, preto musel byť on i jeho blízki spolupracovníci veľmi obozretní. Presne vedeli, komu môžu dôverovať, a komu nie. „Presne sme vedeli, kto je kto – who is who,“ spomínal Korec. Znamenalo to toľko, že ľudia, s ktorými sa hlavní ťahúni podzemnej cirkvi mohli otvorene rozprávať, boli ľudia naskrze dôveryhodní. Korec povedal, že nikdy nezapochyboval o seredskom dekanovi Sokolovi. Bol to človek, ktorý niekoľkokrát priniesol zvonku auto naplno naložené samizdatmi a bol v úzkom spojení s podzemnou cirkvou.

V čom má Korec neodškriepiteľnú pravdu
Najsilnejšie Korcovo vyjadrenie bolo v jeho spomienke na Sokolovu biskupskú vysviacku v roku 1988. Do Korcovho petržalského bytu prišla ofickálna pozvánka na vysviacku. Po niekoľkonásobnom preverení listu a uistení sa, že ide naozaj o pravú pozvánku a nie o fingovaný list tajnej služby sa Korec rozhodol na vysviacku prísť. Keď vošiel do katedrály, uvádzatelia ho posadili na popredné miesto pred oltárom. Korec, ktorý bol, samozrejme, v civile, bol z toho šokovaný. Ďalší šok prišiel potom, keď ho na úvod ceremónie privítali v zozname čestných hostí ako biskupa. Papaláši z ministerstva, ktorí tam pro forma sedeli, boli z toho v naozajstnom šoku. Po slávnostnom obrade si Korec a Sokol vymenili liturgické objatie na znak toho, že „podzemná“ cirkev uznáva nového biskupa. A nakoniec – Korec bol pozvaný na slávnostnú recepciu, kde bolo len 25 ľudí, a Sokol ho dokonca posadil za vrch stola. Spomínal, ako ostal v pomykove aj vatikánsky vyslanec, ktorý Korcovi odmietol podať ruku, pretože sa bál. Sokol, ktorý sa nielenže nebál nejakého Korca pozvať, ale ho dokonca posadil za vrch stola, podľa Korca nebol handra v rukách režimu, ale bol to muž. K takémuto vyjadreniu nemám viac čo dodať. Vyjadrenie dôvery Sokolovi z úst kardinála Korca je pre mňa niečím skutočne dôveryhodným.

Spoľahlivosť eštebáckych dokumentov
A ako si kardinál vysvetľuje Sokolove figurovanie v záznamoch ŠtB a jeho evidenciu ako agenta? Dôveryhodnosť dokumentov ŠtB podľa neho nemožno brať ako „písmo sväté“. Fungovanie ŠtB bolo založené na prekrúcaní skutočností, o čom hovorí aj zahmlievanie typu „prameň Špirituál v kontakte s biskupom Sokolom…“, pričom má ísť o tú istú osobu. Nemožno teda na základe týchto dokumentov zaujať jednoznačné stanovisko. Korec zdôraznil, že je dobré, že ústav pamäti národa existuje, podotkol však, že by nemal ísť vo svojej kompetencii ďalej, ako po archivovanie a zverejnenie dokumentov. Interpretácia a analýza dokumentov by podľa neho mala byť prenechaná historikom, ktorí neodsúdia človeka na základe dokumentov, ktorých vierohodnosť je často sporná.

V čom je pán kardinál trochu mimo
Beseda s kardinálom Korcom bola pre mňa veľmi obohacujúca najmä v tom, že po dlhom čase som počul súvislú a vierohodnú výpoveď kompetentného pamätníka z radov Katolíckej cirkvi – a to nie hocijakého pamätníka, ale práve kardinála Korca, ktorý bol za komunizmu symbolom vzdoru prosti režimu. Napriek tomu, že má tento človek vyše osemdesiat, nemôže byť ani reči o chabej pamäti, stareckej mysli alebo nebodaj senilite (Korcove vyjadrenia sú hlboké, jadrné, a majú hlavu a pätu – cítiť to aj z jeho kníh prešpikovaných filozofickými a teologickými myšlienkami napriek vysokému veku). Z tohoto pohľadu som veľmi rád, že môj pohľad na Sokolovu problematiku sa opäť o niečo posunul. Čo ma však na vyjadreniach pána kardinála mrzelo, bolo to, že za súčasným rozvirovaním mediálnej hladiny okolo Sokolovej spolupráce vidí „cielený útok na Katolícku cirkev“. Jeho otázky typu „kto za tým všetkým stojí?“ a „kto to financuje?“ mi pripadali trochu konšpiračné až priam paranoidné. Osobne si nemyslím, že za článkami v SME od investigatívnych novinárov typu Monika Žemlová stojí cielená diskreditácia Katolíckej cirkvi. Myslím si skôr, že ide o slušnú prácu novinára, ktorý má k dispozícii dokumenty a ich zverejnenie je priam povinnosťou denníka ako je SME. Prirodzene, každý novinár zafarbí kontext a možnú interpretáciu dokumentov aj napriek snahe o objektivitu podľa svojho svetonázoru, ale to už novinárovi vyčítať nemožno. Hoci napríklad v dnešnom článku spomínanom vyššie mi veľmi chýbalo širšie zhodnotenie toho, čo Korec povedal. Jasné – je ednoduchšie napísať stroho „Sokol obhajuje Korca“, vytrhnúť z kontextu pár ďalších viet, a nespomenúť širšiu súvislosť, v ktorej to kardinál povedal. Ale čo už, také je často novinárske videnie sveta – povrchné a často nepoctivé (česť výnimkám).

Cirkev, médiá a hľadanie pravdy
Chápem, že kardinálovi Korcovi, ktorý hrdinsky proti režimu bojoval, musia na hlave stávať vlasy dupkom, keď sa cirkev zrazu označuje za kolaborantskú. Po tom všetkom, čo cirkev za totality prestála, je to naozaj perverzné prevrátenie skutočností. V tomto vnímaní sa dajú chápať aj Korcove konšpiračné otázky. Z môjho pohľadu dvadsaťštyriročného človeka, ktorý tej dobe prežil len pár rokov svojho detstva, však v tejto medializácii nevidím nejakú slobodomurársku snahu o diskreditáciu – vidím v tom často úprimnú snahu o hľadanie pravdy. A preto keď sa ukazuje na cirkevných predstaviteľov v očakávaní, že oni budú pastieri s morálnou autoritou, ostávame znepokojení, pretože nám na celej veci záleží. Samozrejme, antikatolícke naladenie je v spoločnosti a v médiách citeľné, ale skôr si myslím, že je to pre cirkev výzva na osvetu ako na útek do dier pred médiami. Veľa zlého v tomto smere spravila aj nezvládnutá komunikácia samotného Sokola o celej kauze. Dosť na tom, že jeho vyjadrenia o slovenskom štáte mu na pozitívnom obraze neprispeli.

Verím, že nie som sám, kto je v celej tejto problematike trochu zmätený a strácam sa v protichodných informáciách a interpretáciách. Verím, že nie som sám, komu je ľúto, že obraz cirkvi je vo verejnosti taký deformovaný aj vďaka nepoctivosti médií, aj vďaka nezvládnutej mediálnej komunikácii jednotlivcov ako je pán biskup Sokol. Ale napriek tomu sa nechcem uchýliť k ľahostajnosti a k vyvodzovaniu lacných a rýchlych súdov.

Čo sa týka života za komančov a problematiky agentov, musím sa snažiť sám si poskladať obraz na základe autentických svedectiev a vierohodných dokumentov. Aj preto som rád, že som na včerajšej besede bol a mal som možnosť počuť jednu takúto autentickú výpoveď.

Stanislav Marosz, pondelok 12. marca 2007 , marosz.blog.sme.sk

(Visited 129 times, 1 visits today)

Stalo sa...

27. 9. 1924

Andrej Hlinka vo verejnom prejave povedal: 'Nie Česi sú našimi najväčšími nepriateľmi. Našimi najväčšími nepriateľmi sú slovenskí čechoslováci, ktorých musíme poraziť na politickom poli hlasovacími lístkami, na hospodárskom poli odbornými organizáciami a na kultúrnom poli časopismi všetkého druhu.'

Prihlásenie


Zabudnuté heslo