Zomrel diplomat Jozef August Mikuš

Vo štvrtok 19. mája zomrel v Krivej na Orave vo veku 96 rokov významný slovenský diplomat a bývalý svoradovčan Jozef August Mikuš. Odišla osobnosť, ktorej životný príbeh je odrazom celého pohnutého dvadsiateho storočia. Pán Mikuš počas neho nestratil svoju tvár. Jeho odkaz si uvedomíme asi až z odstupom istého času. 

Narodil sa v 3. júla 1909 Krivej na Orave, v dedinke, o ktorej píše: Chlapi sa tu zdravili: „Ako Mišo?“ „Zima, Fero!“ Boj o každodenné prežitie s neprívetivou, ale nádhernou prírodou formoval mladého, nadaného študenta spolu so zdravým, rodinným katolíckym duchom. Už počas stredoškolských štúdií sa prejavil jeho talent, prispieval do viacerých vznikajúcich katolíckych časopisov. Vysokoškolské štúdiá práva v Bratislave prežil na Svoradove, ktorý z neho pripravil silnú a morálne pevnú osobnosť. Na istý čas odišiel študovať do Francúzska. Už vtedy plynule ovládal viacero jazykov. Po škole sa upísal diplomacii. Začínal na MZV v Prahe, kde v tom čase pre Slovákov miesto nebolo. A ak, tak sa museli vzdať slovenskosti pre akúsi imaginárnu československosť. Mikuš však ostal národu verný. Kvôli svojim postojom bol v nemilosti benešových úradníkov. Svoje poznatky z fungovania veľkej politiky v Prahe prinášal svojim priateľom na Svoradov v mnohých prednáškach a článkoch. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 14. marca 1939 Jozef Mikuš začal pracovať na veľvyslanectve v Ríme. Tu sa veľmi zblížil s vtedajším veľvyslancom vo Vatikáne Karolom Sidorom. Pre svoje vyhranené postoje voči fašizmu však aj tu mal isté problémy, nikdy na pozdrav nedvíhal pravicu, čo mu často Nemci a Taliani vyčítali. Po krátkom pôsobení v Taliansku odchádza do Španielska. Posobil tu ako chargé d affaires až do konca vojny. Počas tohto obdobia, ktoré sám považoval za najkrajšie v živote, vybudoval mnoho kontaktov, ktoré boli pre našu vlasť užitočné ešte desaťročia. Keď sa vojna chýlila ku koncu, vrátil sa do Bartislavy. Začal pracoval v službách SNR. Neustále príkorie, ktoré mu však spôsobovali nastupujúci boľševici, niekoľkonásobné zatknutia a celková beznádej, ktorá aj po víťazných voľbách pre DS v roku 1946 po radikalizácii českých komunistov nastala pre celý slovenský katolicizmus, urýchlila jeho rozhodnutie opustiť Slovensko. Po dramatickom úteku cez Budapešť, Viedeň a Paríž sa nakoniec aj so svojou francúzskou manželkou Renée usadil v najbezpečnejšej krajine sveta – v Spojených štátoch amerických. Emigrantský chlebíček však nebol ľahký, aj keď Mikuš ho zvádal s obdivuhodnou duchovnou silou. Po získaní amerického občianstva bol svojej novej domovine nesmierne vďačný. Na starú vlasť nezabudol, aktívne sa zúčastňoval na živote Slovákov v emigrácii. Po čase sa stal profesorom európskych dejín a medinárodných vzťahov na univerzitách Saint John’s University v Queens (New York) a Georgian Court College v Lakewood (New Jersey). A písal. Napísal 16 kníh.Vo viacerých z nich sa venuje dejinám Slovenska v európskom kontexte, filozofii, diplomacii. Za všetky spomeniem „Čo po zastrašovaní?“, v ktorej sa zamýšľa nad nebezpečenstvami komunizmu ale aj liberálneho nihilizmu. Prudko čitateľná je jeho autobiografia „Spomienky slovenského diplomata“, v ktorej rekapituluje svoj život a z ktorej sa dá dozvedieť mnoho zaujímavých príbehov z našej nedávnej histórie. (Napríklad tesne pred útekom z Bratislavy sa u neho zastavil s priateľmi Janko Smrek. Stalinova čižma už zatienila slnko. Mikuš vybral poslednú fľašu koňaku, ktorú si priniesol zo Španielska. Smrek bol nadšený, aj keď nadšený cez slzy, lebo si uvedomil, že s touto poslednou fľašou koňaku odchádza aj všetko pekné a civilizované. Ostala však báseň.) Mikuš v USA s nadšením privítal zmenu režimu v novembri 1989. Po smrti manželky Renée, jeho vernej súputníčky a opory sa rozhodol ako takmer deväťdeiatročný starec vrátiť na milovanú Oravu, domov do Krivej. Tu sme ho s priateľmi stretli v roku 2002 počas Dzurindovej cyklotúry, kde sa s premiérom pozdravili a prehodili pár slov. Napriek vehementnému kriku postmarxistických historikov bol Jozef August Mikuš ocenený aj vo svojej vlasti. Bol mu udelený Pribinov kríž I. triedy za zásluhy v boji Slovákov za štátnu samostatnosť. Okrem toho bol nositeľom Radu Izabely Katolíckej, ktorý mu udelilo Španielske kráľovstvo.

Zomrel veľký človek. Asi až historiografia nepoznačená marxizmom bude jeho život vedieť objektívne zhodnotiť. Rodina svoradovčanov prišla o jedného zo svojich skvelých bratov. Česť jeho pamiatke!

Odpočinutie večné, daj mu, ó Pane!

Plepo