6. apríla 2013 zomrel v Bratislave vo veku nedožitých 93 rokov jezuitský páter Ferdinand „Ferdiš“ Takáč, dlhoročný politický väzeň, novinár, spisovateľ a prekladateľ. Prežil väčšinu šialeného 20. storočia, ktorého režimy sa s ním nemaznali. Na sklonku života, ktorý prežil v senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji, sa páter pokúšal zachytiť prežité roky a „vypísať sa“. Jemu typickým spôsobom – s úsmevom, bez náznaku nenávisti voči komukoľvek, s kresťanskou nádejou a optimizmom. Ferdiša Takáča v Chorvátsku ocenili titulom Doctor honoris causa. U nás bol však pomerne neznámy. Preto si v skratke životný príbeh tohoto muža a jeho dielo pripomeňme.
Mladosť a vojnové roky
Ferdiš Takáč sa narodil 27. 6. 1920 v rodine potomkov chorvátskych vysťahovalcov v Chorvátskom Grobe. K svojmu chorvátskemu pôvodu sa Takáč celý život hrdo hlásil. Rodina mala svoje vinohrady, na ktorých ako chlapec pracoval. Študoval v Senci a Bratislave, kde na reálnom gymnáziu zmaturoval. Jedným z najsilnejších zážitkov Takáčovej mladosti je slávna bratislavská autonomistická manifestácia, na ktorej staručký Andrej Hlinka pár týždňov pred smrťou prezentoval originál Pittsburskej dohody.
V roku 1941 odchádza študovať na právnickú fakultu do Záhrebu. V Chorvátsku bol do roku 1944. Zo štúdií kvôli matkinej smrti a vojne odišiel a vrátil sa na Slovensko. Stal sa žiakom chorvátskeho kňaza Tomislava Poglajena – profesora Kolakoviča, ktorý ovplyvnil množstvo ľudí, predovšetkým vysokoškolákov zo Svoradova. Takáč prekladal do slovenčiny jeho najdôležitejšie texty (napr. “Základné črty ľudského poriadku“). Kolakovič bol štvanec, ako radikálneho kritika nacizmu aj komunizmu ho naháňali jedni a neskôr aj druhí. “Všetci inteligentní biskupi ho počúvali. Založil hnutie „Rodina“, prechádzal Slovenskom ako, odpusťte, Ahasver Bol všade„, spomína si na Kolakoviča páter.
Za svoju činnosť a aktivitu, napríklad pri záchrane rodákov z nemeckého zajatia vo Vrútkach, bol Takáč začiatkom roka 1945 v Bratislave zatknutý Gestapom. Tu si odsedel okolo šesť týždňov, počas ktorých bol pomerne kruto vypočúvaný. Len blížiaci front pred koncom vojny ho zachránil pred transportom do koncentračného tábora na území Tretej ríše.
Jezuita
Po vojne sa Takáč stal redaktorom novín Demokratickej strany (DS) Čas. “Mal som úplnú slobodu písať“, spomína si. Za DS aj agitoval. Ako novinár sa zúčastnil na viacerých pojednávaniach súdu s Jozefom Tisom. Postupne v ňom však dozrievalo rozhodnutie stať sa jezuitom. V júli 1948 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. V noviciáte prežil aj „barbarskú noc“ z 13. na 14. apríla 1950. Internovaný bol v Jasove a Podolínci. Neskôr tri roky pracoval v púchovskom Matadore, potom v Trenčíne v knižnici podniku Keramoprojekt. Po absolvovaní štúdia predpísaného Spoločnosťou Ježišovou ho v Bratislave 23. januára 1955 biskup Ján Chryzostom Korec SJ tajne vysvätil za kňaza. Prvú svätú omšu celebroval 2. februára 1955 v prítomnosti tiež tajne vysväteného kňaza Jozefa Porubčana SJ na Skalke pri Trenčíne.
5 rokov väzenia
31. júla 1955 Takáča zatkla komunistická Štátna bezpečnosť. Kvôli svojej náboženskej činnosti bol v procese Srna a spol. odsúdený na 8 rokov väzenia, z ktorých si odsedel päť. Dôvodom odsúdenia za „velezradu“ bolo napríklad to, že v Belušských Slatinách dával študentom duchovné cvičenia. Vyšetrovaciu väzbu strávil v Žiline v bývalom saleziánskom dome. Po odsúdení prešiel viacerými ťažkými väznicami a pracovnými tábormi Valdice – Kartouzy, Pankrác, Ruzyně, Jáchymov, Rtyně. Počas väznenia pracoval aj v uránových a uhoľných baniach a brúsil olovené sklo.
Po prepustení z väzby
Po prepustení z väzenia na amnestiu v roku 1960 pracoval v Bratislave ako opravár výťahov, rovnako ako jeho svätiaci biskup Korec. Počas odmäku okolo roku 1968 bol novinárom v redakcii Katolíckych novín, odkiaľ musel s nástupom tzv. normalizácie odísť. Od roku 1971 pôsobil 18 rokov ako duchovný u rehoľných sestier satmárok (Kongregácia Milosrdných sestier sv. Vincenta) v Slatinke pri Lučenci, potom u sestričiek v Báči. Štát mu však naďalej znepríjemňoval život, napr. mu na istý čas odobral „štátny súhlas“ na kňazskú činnosť (1973). Od roku 1992 bol výpomocným duchovným v Piešťanoch. Posledné roky života prežil v senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji, kde písal, čítal najrôznejšiu literatúru, prekladal a stretával s ľuďmi.
Za jeho činnosť mu bol na Filozofickej fakulte v Záhrebe udelený titul Doctor honoris causa.
Výber z diela
Ferdinand Takáč je autorom rozsiahleho chorvátsko – slovenského slovníka „Hrvatsko – Slovački rječnik; Chorvátsko – Slovenský slovník“ (cca 700 strán a viac ako 50 000 hesiel). Okrem tohto „opus magnum“ napísal 411 stranový slovník obce Chorvátsky Grob „Rječnik sela Hrvatski Grob„, ktorý reflektuje špecifický jazyk chorvátskej diaspory na Slovensku.
Je autorom autobiografickej trilógie, v ktorej okrem svojho života, väzenia a svojej rodiny opisuje dejiny rodnej obce a dejiny Chorvátov v hornom Uhorsku. Trilógiu tvoria knihy „Život ma naučil mať ľudí rád.“ Väzenské spomienky slovenského Chorváta jezuitu, Dobrá kniha 2008, „Sága môjho rodu„, Emauz, Čadca, 2009 a „Tam ďaleko od mora“ Spomienky. Obec Chorvátsky Grob, 2012. Treba povedať, že zvlášť posledné dve publikácie si zaslúžili kvalitnejšiu redakčnú prácu.
Páter Takáč sa dlhodobo venoval prekladateľskej činnosti. Do slovenčiny preložil takmer tridsať knižných titulov, najmä náboženského charakteru. Spomeňme napr. preklad knihy Jeana Galota SJ „Milostiplná„ z francúzskeho originálu a z chorvátštiny príhovory kňazom „Kráčajme v pravde„ od Fraňa Kuhariča či životopis misionára Ante Gabrića SJ „To málo navyše“ od Luka Rada.
Ferdiš Takáč bol nádherný človek s od úsmevu vyrytými vráskami na tvári, stále plný života a optimizmu. Až do smrti mal skvelú pamäť a široký rozhľad. Hoci pri diskusii vedel skočiť od Svätopluka k Ficovi, bola s ním radosť pri vínku dišputovať, lebo rozprával zaujímavo, emotívne a veselo. Naše debaty v Ivanke o literatúre, preklade, histórii, ivanskom (a čeklískom a grobskom) chotári, Slovensku a Chorvátsku, víne, aktuálnom dianí v Cirkvi, o jezuitoch, ich spiritualite a osobnostiach z ich radov a mnohých iných témach ostanú pre mňa nádhernou spomienkou na zaujímavého muža.
Pohreb pátra Takáča bude v stredu 10. 4. 2013 o 15.00 v Chorvátskom Grobe.
Odpočinutie večné daj mu ó Pane…
Plepo
Pater mi bude velmi chýbať. Strávil som s ním pár krásnych chvíľ v Ivanke. Stretnutie s ním mi dalo nádej veriť v lepší svet.
Dakujem Vám
Martin