Milé dámy, vážení páni, ctené auditórium!
Hneď na začiatku sa vám chcem ospravedlniť: Hoci žijeme v ére čísel a ekonomiky, nie som priateľom ani jedného. Moje matematické vedomosti sa končia pri trojčlenke, rozdiel medzi ekonomikou a ekonómiou som si musel vygúgliť. A to žijem v časoch, keď sa na nás zo všetkých strán valia rôzne čísla, ukazovatele a grafy vraj rastúcej prosperity.
V našom živote nadobudol prevahu hospodársky život, primát tvorby a výroby. Priam sa zdá, že život spočíva len na rastúcich číslach. A tak žijeme z čísel, grafov, politiky, reklám, chladničky a horoskopov. Človek akoby sám v sebe nemal hodnoty a stále, žiaľ, platí ono komunistické: Na konci nášho každého úsilia je človek. A tak aj vďaka tejto prapodivnej chronológii sme redukovaní na pracovnú silu, ktorá sa veľmi rýchlo mení na číslo, ukazovateľ, štatistiku.
Vari sa ani nemožno diviť, že mnohí ľudia si rozdelili život na dva časy, ktoré však nemajú nijaký zmysel: na dobývanie a užívanie. A tak si potom Antoine de Saint-Exupéry právom kladie otázku: Videl si niekedy strom, aby vyrástol, a potom si zakladal na tom, že je strom? A tak sa nepýtam, či bude či nebude človek šťastný v pohodlí a v blahobyte. Predovšetkým sa pýtam, aký z toho šťastia, bezpečia a blahobytu vznikne človek. Mám rád svetlo sviečky, nie jej hrúbku. Hodnota sviečky by sa totiž mala merať jej plameňom. Žiaľ, akosi nás začala zaujímať len práva tá hrúbka, jej percentuálny nárast a trvalo udržateľný rozvoj…
Lenže nielen z chleba žije človek (Mt 4, 4)… Chlieb je síce dôležitý, ale ako upozorňuje básnik Milan Rúfus, „akurát vtedy, keď ho niet, ale prestáva mať akýkoľvek pozitívny význam vtedy, keď ho je dosť“. Chlieb môže byť iba dočasným božstvom hladných, pri jeho prebytku sa stráca jeho význam a človek citovo sublimuje. Priam si pripadá skvelý, keď zrádza svoje tradície, keď zrádza svoje zvyky.
Isteže, pri tejto svätokrádeži vo vnútri spočiatku niečo pociťuje – pokiaľ je to ešte svätokrádež. Čoskoro však zmizne aj tento tieň a človek nemá už takmer nič, čím by mohol vyplniť hlboké prázdno, ktoré v ňom zostalo po strate čohosi.
Keď človek stratí to podstatné, nevie, čo stratil. To sa totiž nedá vyčítať z čísel, grafov a štatistík, aj keď rastúcich a stúpajúcich. No človek má a musí hľadať svoju dôstojnosť – nie však vo svete ekonómie, ale v usporiadaní svojho myslenia. Človek nemôže nemyslieť, pretože by bol, pascalovsky povedané, „len kameň alebo zviera“. Poznávať a myslieť patrí k podstate človeka. A tak je treba ustavične udržiavať v bdelom stave to, čo je v človekovi veľké, a obracať človeka k jeho veľkosti. Ako hovorí Blaise Pascal: „Človek, to je predovšetkým biedna danosť. No merať ho treba podľa ideálu, ktorý má o ňom Boh. Potom človek nekonečne prevyšuje človeka.“
Isto, žiť v súčasnosti ideálom je určite ťažké. Ale bez ideálov?
Tí, ktorí tvrdia, že mladí ľudia chcú len blahobyt, nemajú pravdu. Potreby mladých ľudí – a nielen ich – sú širšie a hlbšie. Súčasná revolta mladých, ktorej sa asi čoskoro tiež dá nálepka extrémizmus, svedčí o inom. Títo mladí ľudia majú zväčša plné žalúdky – a predsa sú nespokojní, búria sa. Únik do sexu či do prapodivných zoskupení je najmä dôsledok nedostatku príťažlivého ideálu spoločnosti, ktorý by umožnil všestranný rozvoj spoločnosti. A nielen mladí, ale ani tí starší nenachádzajú šťastie v plných nákupných košíkoch. Tie totiž samy nenapĺňajú vnútro človeka.
A tak sa v praxi, žiaľ, možno pritvrdo, potvrdzuje, že nielen z plných nákupných košíkov a vozíkov žije človek. Ukazuje sa totiž, že homo consumens nikdy nebude môcť byť šťastný, a to odhliadnuc aj od značnej relatívnosti pojmu šťastie. Už prestáva byť Syzifom a stáva sa Ahasverom. Už neudiera, čo mu je sväté, už to úplne fumiguje. Sám seba vyháňa z raja do tvrdosti bytia, ktoré však viac-menej odmieta. Odmieta jednu zo zložiek seba samého, o ktorej sa pripravujúce sa deti na prvé sväté prijímanie učia ako o základnej definícii človeka: Človeka pozostáva z tela a duše.
Povedali sme duša. Ak sa má však človek všestranne rozvíjať, potrebuje aj pre ňu pokrm. A vari v súčasnosti ešte väčšmi ako pre telo. Aj dušu treba pestovať, ak chceme po latinsky colere. A práve od slovesa colere sa odvádza trpné príčastie cultura.
Ak zadáte do vyhľadávača slovo kultúra, na prvých miestach sa vám v rámci etymológie tohto slova objaví, že sa pôvodne viazalo na pestovanie, colere, úžitkových plodín a na obrábanie pôdy – agri cultura. Ako metaforu použil slovo kultúra Marcus Tullius Cicero v Tuskulských hovoroch (45 pred Kristom) pri preklade Platóna, keď nazval filozofiu kultúrou ducha: „Cultura animi autem philosophia est.“ Pod cultura animi mal pritom Cicero na mysli „starostlivosť o dušu“.
Až od 16. storočia sa slovo kultúra používa v užšom zmysle na označenie vybraných ľudských činností, najmä umeleckých.
Aj keď sa priam ponúka podobnosť slov kultúra a kult, stojí to značnú trpezlivosť nájsť vo vyhľadávači ďalšie možné vysvetlenie etymológie slova kultúra. Slovo kult vzniklo z latinského slova cultus, čo znamená nielen uctievanie, ale aj starostlivosť či kultivácia, teda pestovanie. Niet sa preto čo diviť, že mnohí jazykovedci odvádzajú slovo cultus od colere.
Nech mi je prepáčené toto malé jazykové okienko, ale osobne ho považujem nielen za dôležité pre dnešnú tému, ale aj za príznačné pre súčasný svet. Kým prvé vysvetlenie môžeme nazvať ekonomické, to druhé súvisí s transcendentnosťou – a možno preto sa neponúka ako to hlavné, resp. sa zahmlieva či marginalizuje.
Som však presvedčený, že na pôde kresťanskej demokracie – a to nielen politickej, ale aj ako životného štýlu – by sme mali pri definovaní pojmu kultúra vychádzať práve z pojmu súvisiaceho s transcendentnosťou. Nejde o nijaké svätuškárstvo, ale o správne a pravdivé chápanie, pretože len tak môžeme nachádzať odpovede a naplnenie „starostlivosti o dušu“.
Tiež by sme sa dopustili chyby, ak by sme kultúru brali len v jej užšom význame ako umenie. Dokument UNESCO z roku 2002 definuje kultúru ako „komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru“.
Prenesené do politickej roviny, kultúra nie je len záležitosťou ministerstva kultúry, ale je to medziodborový fenomén s akcentáciou na ministerstvo kultúry. A tak sa môže na prvý pohľad zdať, že kultúra je záležitosť pozornosti politikov. Žiaľ, ono sa to nielenže zdá, ale ono to tak aj je.
Pritom je to však presne naopak, resp. malo by byť. Rozvoj kultúry totiž neurčujú politici, tí sú len zrkadlovým obrazom stavu kultúry. V slobodnej spoločnosti je to práve kultúra spoločnosti, ktorá určuje politiku a následne aj tok peňazí. Nepriazeň politiky a štátu preto nemusí mať za následok kultúrnu katastrofu. Prosperita a kultúrnosť nie sú totiž spojené nádoby. Vzťah medzi kultúrou a politikou je vzťah nadriadeného s podriadeným, prvotného so sekundárnym, pretože práve z definície je kultúra prvotným, štát aj politiku predchádzajúcim súborom hodnôt. Kultúra nie je ich nadstavbou. Práve politika je výsledkom kultúry, nie naopak.
A tak kultúra je tá, ktorá hovorí o stave spoločnosti. V oficiálnom dokumente MK SR nazvaný Stratégia rozvoja kultúry Slovenskej republiky na roky 2014 – 2020 sa píše: „Súčasná situácia v oblasti kultúry na Slovensku nie je uspokojivá.“ Jednou z najdôležitejších charakteristík tohto stavu je „rozpor medzi postojom spoločnosti ku kultúre na deklaratívnej úrovni a skutočným postavením kultúry, ktoré jej spoločnosť priznáva“ (tamže). Autori dokumentu trpko konštatujú, že „kým vyjadrenia či už verejných inštitúcií, alebo aj bežných občanov priznávajú kultúre významné postavenie v živote spoločnosti alebo v živote jednotlivca, reálna skutočnosť je taká, že kultúra je vytláčaná do polohy, že ,ak sa zvýšia zdroje, tak sa ujde aj kultúre´“.
A hoci kultúra, vychádzajúc z jej definície, nie je vecou dostatku peňazí a ani pozornosti politikov, práve onej pozornosti sa teší najmenej. Svedčia o tom aj percentá verejných výdavkov vynakladaných na kultúru na hrubý domáci produkt (HDP). Na Slovensku je tento ukazovateľ len okolo 0,4 % HDP, čo je najmenej spomedzi okolitých štátov Európskej únie. Treba tiež poznamenať, že v roku 1993 bol na Slovensku tento ukazovateľ ešte tesne nad 1 %, čo dokazuje zhoršovanie postavenia kultúry v slovenskej spoločnosti v posledných desaťročiach.
Len na porovnanie: Kým na Slovensku v roku 2011 predstavoval podiel verejných výdavkov na kultúru na HDP 0,39 %, v Rakúsku to bolo 0,82 %, v Česku 0,74 %, v Maďarsku 0,57 %, v Poľsku 0,59 %, v Estónsku dokonca 1,80 %.
Opäť však podčiarkujem, že kultúra a jej financovanie nie je len záležitosťou ministerstva kultúry, no aj tak predkladané čísla sú veľavravné. No ak spomínaný dokument MK SR trpko konštatuje, že „jednou z najvýznamnejších prekážok rozvoja celej oblasti je nízky dopyt po kultúre“, neznie to ani tak alarmujúco, ako skôr ako nepochopenie definície kultúry.
Preto si spomeňme na „transcendentnú“ definíciu kultúry, ktorá sa odvíja od slova cultus. A práve kult sa viaže na vzťah k Bohu, ak chceme k bohom. Je to čisto náboženský termín, ktorý nestráca svoju esenciu ani v prenesenom význame, pretože neraz sa človek vo svojich dejinách, vyženúc Boha, klaňal rôznym symbolom.
Tak či tak – odvíjať význam kultúry od cultus, vedie k jasnejšiemu pochopeniu myšlienky Antoina de Saint-Exupéry, ktorý povedal, že „kultúra je založená na tom, čo sa od ľudí vyžaduje, nie na tom, čo sa im poskytuje“. Inými slovami, kultúra nie je pasívna, ale práve naopak – vysoko aktívna, a to až tak, že vyžaduje činnosť od každého jednotlivca.
A práve takýto pohľad na kultúru si vyžaduje vytvorenie novej paradigmy, niečo na spôsob parafrázy výroku J. F. Kennedyho: Nepýtaj sa, čo dala kultúra tebe, ale čo si ty urobil pre kultúru.
Ak spomínaný dokument MK SR konštatuje, že „pre oblasť kultúry doteraz neexistovala a ani neexistuje jednotná stratégia či koncepcia, ktorá by bola akceptovaná širokým spektrom zainteresovaných strán“, je to do istej miery pochopiteľné. Doterajšie ponímanie kultúry totiž vychádza z „ekonomickej“ definície kultúry, ktorá zo strany jednotlivca nevyžaduje, skôr len očakáva činnosť. No spoliehať sa na príslovie Kto si počká, ten sa dočká je iluzórnejšie ako nový pohľad na kultúru, resp. na nový model kultúry.
Preto v zmysle Exupéryho myšlienky „kultúra nevzniká z držania veci, ale z daru“, sa zrazu vyratúvanie „veľmi bohatého a rozmanitého kultúrneho dedičstva“ v Stratégii rozvoja kultúry Slovenskej republiky na roky 2014 – 2020 javí skôr ako činnosť kustóda, čo je síce dôležité a naozaj potrebné, ale čo je len parciálna časť, navyše pasívna. Lebo ono „veľmi bohaté a rozmanité kultúrne dedičstvo“ môže byť vďaka aktívnemu prístupu ku kultúre v zmysle nového modelu ešte bohatšie a rozmanitejšie.
Možno posledná veta vyznieva ako fráza, navyše utopistická. Stačí si však len pripomenúť reportáž RTVS na jeseň minulého roku, v ktorej sa hovorilo o tom, ako turisti bezradne postávajú pred zamknutými drevenými kostolíkmi na východnom Slovensku – nemal im kto otvoriť dvere kostolíka a dať im náležitý výklad. Štát ako kustód umenia a kultúry radí tieto nádherné sakrálne stavby medzi „vyše 9 700 nehnuteľných kultúrnych pamiatok v pamiatkovom fonde“ (Stratégia rozvoja…).
No ak kultúra „nevzniká z držania veci, ale z daru“, potom stály sprievodca obdarováva nielen seba vo forme rozšírenia si vedomostí, ale aj z hľadiska finančného, navyše obdarováva návštevníkov o krásu a slovenskú históriu. Ba čo viac – napomáha rozvoju ďalšieho odvetvia: cestovnému ruchu, na ktorý sa nabaľujú ďalšie činnosti. A ako bonus môžeme ešte spomenúť, že štát-kustód potom nebude musieť v oficiálnych správach až tak vyplakávať, že nemá peniaze „na renováciu či údržbu historických pamiatok“ a „slabá stránka“, ktorou je „prezentácia slovenskej kultúry doma i v zahraničí, ktorú možno charakterizovať ako nedostatočnú, chaotickú a bez spoločného jednotiaceho základu“ (tamže), sa môže zmeniť ak už nie hneď na silnú, tak minimálne na vyrovnanú.
A nesmieme ani zabudnúť na ďalší, no nemenej dôležitý fenomén, ktorý aktívnym prístupom ku kultúre vzniká, resp. sa prehlbuje: vlastenectvo. Skutočné vlastenectvo, a nie to, čo v súvislosti s komunizmom nazval trapista Thomas Merton ako „vykrikovanie hesiel ako náhrada za myslenie“. Vlastenectvo je dôležité, netreba naň rezignovať, práve naopak. A jednou z úloh kultúry je jeho posilňovanie.
Tu sa však vynára úplne prirodzená a legitímna otázka: Ako to celé financovať? Ako financovať nový model kultúry?
Úprimne odpoviem: Neviem, nevyznám sa. Napokon, medzi kresťanskými demokratmi je dosť ekonómov, ba dokonca múdrych ekonómov, nuž nech je to úloha pre nich. Sedliacky rozum mi však hovorí, že by asi malo dôjsť k celkovej zmene toku peňazí. Napríklad vo Fínsku prichádzajú peniaze do kultúry nielen z rozpočtu, ale aj zo ziskov stávkových kancelárií. Osobne sa mi pozdáva možnosť daňových úľav pre sponzorov kultúry. Možno by stála za úvahu kombinácia viacerých finančných modelov. Opakujem však – nie som v týchto veciach expert, takže možno aj vyvolávam so svojimi názormi na financovanie úsmev. No s úsmevom sa kráča ľahšie… J
Nie je mojou dnešnou úlohou pripraviť novú Stratégii rozvoja kultúry, a tobôž jej financovanie. Jednak to nie je v silách jedného človeka, jednak to nie je ani kresťanské, ani demokratické. Skôr som chcel stanoviť diagnózu a aspoň naznačiť spôsob liečby.
Isto – tých spôsobov je viacero. Inak sa na vec pozerá konzervatívec, inak liberál či socialista, inak kaviarenský intelektuál. Pri všetkej úcte k ich názorom som však presvedčený, že „exupéryovsky“ pohľad na kultúru, to jest kultúra je dar, vyžadujúci si činnosť je priam vlastný kresťanskému demokratovi. Vyžaduje si totiž niečo, čomu hovoríme ľudskosť, morálka. A práve k týmto pojmom nesmie zostať kresťanský demokrat ľahostajný.
Som si istý, že niet skutočných dôvodov a niet skutočného práva rezignovať na etické princípy. Tie sú podstatou každej kultúry, no kresťanskej zvlášť. A ako napísal Milan Rúfus: „Sú presné tak ako kedysi a platné tak ako vždy.“ A hoci vyžadujú od človeka maximum, treba si uvedomiť, že tieto princípy neboli formulované ani tak pod zorným uhlom toho, či ich človek vládze naplniť, ako skôr pod zorným uhlom toho, či pri ich absencii je život v ľudskej spoločnosti znesiteľný, alebo nie je, či spoločnosť pri ich totálnom negovaní, čoho sme, žiaľ, práve svedkami, je schopná života, alebo musí skôr-neskôr explodovať.
Zákonitosť etických princípov z vrchu Sinaj trvá a ja nevidím dôvod o nich pochybovať, či ich dokonca negovať. Sú múdre a večné ako ich Tvorca. A preto ich treba napĺňať. A to je poslanie kresťanského demokrata.
Ďakujem vám za pozornosť a prepáčte mi, ak som vás unudil.
PAVOL PRIKRYL
www.prikryl.sk