Na otázku, či sa niekedy stala nejaká kniha napísaná Slovákom svetovým bestsellerom, by som asi nevedel rýchlo odpovedať. A predsa. V druhej polovici 30. tych rokov preklad do všetkých svetových jazykov a obrovský úspech dosiahla v USA po anglicky vydaná kniha „Slováka, robotníka a svetobežníka“ Andreja Šmitha (a jeho manželky Márie) Bol som robotníkom v Sovietskom zväze (I Was A Soviet Worker). Prečo teda o tejto knihe a jej autorovi nevieme nič?
Lebo komunizmus a jeho minulí a súčasní nasledovníci. Ale postupne. Šmith sa narodil v r. 1884 (približne) v Handlovej (pravdepodobne). Od detstva pracoval ako robotník, neskôr baník v Uhorsku. Bol odvážny a kritizoval ťažké pomery robotníkov. „Po rokoch biedy, keď som sa kde tu uchytil ako robotník, murár, nádenník rozhodol som sa vysťahovať do USA“. Pracoval vo fabrikách a baniach v Pennsylvánii. Organizoval sa v rôznych robotníckych spolkoch, v Socialistickej strane a nakoniec v Komunistickej strane. Tá ho v roku 1929 vyslala na exkurziu do „raja robotníkov“ – Sovietskeho zväzu. Boľševici delegácii pripravili dokonalý potemkinovský výlet. Hostiny sa striedali s divadelnými predstaveniami, pitkami, návštevami vyzdobených fabrík plných šťastných ľudí. Šmith bol nadšený. A hoci v USA mal vlastný byt a auto, rozhodol sa, že aj so ženou pôjdu budovať komunizmus do Ruska. Predali všetky veci a úspory venovali Strane (!). Druhý príchod v r. 1932 ich však rýchlo vyviedol z omylu. Žiadne slávobrány, žiadne žranice. Všade neporiadok, hladomor, kolaps, preplnené zavšivavené baraky, žobranie. Robotníci a hlavne roľníci umierali ako muchy. „Čo na tom, že milióny umierajú, len nech socializmus žije!“, vraveli Andrejovi vedúci straníci. Napriek všetkému ostali Šmithovci v ZSSR nakoniec 3 roky, aj preto, že mali oveľa vyšší plat ako miestni (aj tak sa z neho dalo vyžiť len ťažko) a hlavne preto, že ich nechceli pustiť späť. Šťastím bolo, že mali US pas a nemali deti. Hoci sa Šmith veľmi snažil meniť pomery (urobili z neho „inžiniera“), všeobecná apatia, otrocké podmienky robotníkov a celkovo pomery ho deptali. Dobre sa mali iba funkcionári strany, ostatní nemali vôbec nič. Chlieb bol hlavné platidlo, cennejšie ako zlato. Žena Mária sa psychicky zrútila. Poslali ju na rehabilitáciu na Krym. Zo sanatória sa stal v podstate bordel pre verchušku. Mária opisuje šialené príbehy ľudskej beštiality! Ženy si bežne privyrábali prostitúciou, aby uživili deti. Dramaticky narastal výskyt pohlavných chorôb. Nemocnice boli len pre komunistov, bežný človek zomieral na ulici. Po Kirovovej vražde (1934) sa začalo s masívnym zatýkaním a popravami. Situácia už bola neúnosná. Ľudia bežne „mizli“. Po mnohých peripetiách sa nakoniec Šmithovcom podarilo vrátiť do USA, kde svoje poznatky spísali a o zážitkoch prednášali. Ich kniha sa stala veľkou obžalobou komunizmu. Na Slovensko sa dostala v r. 1939. Najprv sa z nej čítalo v rozhlase, tlačou vyšla v 1941. No už v r. 1945 ju z knižníc stiahli, proti ZSSR sa nesmelo brojiť. Po 2. svetovej vojne bol Šmith v kontakte so slovenskou emigráciou. Aj preto, že bol bezdetný, však dnes nevieme, kedy zomrel a kde je pochovaný. Treba ešte dodať, že komunizmus šli budovať do ZSSR aj Dubčekovi rodičia. Ich syn, jednoduchý Šaňo, na rozdiel od Šmitha ostal červený až do konca života. Reedíciu tejto zabudnutej a neuveriteľne silnej knihy pripravil liberálno-ľavicovými médiami ostrakizovaný historik Martin Lacko, ktorý napísal aj doslov.
Plepo
(Visited 1 times, 3 visits today)