Na prvom spolkovom stretnutí v roku 2018 sme privítali saleziánskeho kňaza Cyrila Slíža SDB. Cyril pochádza z Kysúc. So saleziánmi sa spoznal ešte za totality bez toho, že by tušil, že vôbec nejakí saleziáni existujú. Po prevrate vstúpil do rehole a po štúdiách teológie v Bratislave a Badíne bol vysvätený za kňaza. Neskôr ešte pokračoval v štúdiu psychológie na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme. Pôsobil v Dubnici, Humennom a Poprade. Od leta 2017 je členom saleziánskeho diela v Bratislave Trnávke, kde okrem pastoračných povinností trénuje futbal malé deti – prváčikov – v rámci najväčšej slovenskej futbalovej rodiny – SDM Domino. Cyril si pre nás na úvod milého stretnutia pripravil prednášku „Spiritualita nedokonalosti“, ktorú s láskavým povolením autora uverejňujeme nižšie.
Spiritualita nedokonalosti
(podľa: Ricardo Peter, Karel Satoria, Timothy Radcliffe)
INŠPIRÁCIA: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 19b – 23). Ježiš prichádza s veľkonočným darom a zdraví apoštolov pozdravom pokoja a vdýchne im Sv. Ducha a dá im moc odpúšťať, byť milosrdnými. Milosrdenstvo (voči Bohu, sebe, iným) sa tu javí ako zdroj vnútorného pokoja.
V tejto prednáške by som chcel načrtnúť najmä milosrdenstvo voči sebe. Čo znamená sebaprijatie a prečo byť milosrdný voči sebe a ako toto sebaprijatie a odpustenie sebe dosiahnuť.
Tri zmeny paradigmy:
1. Nemusíme byť dokonalí! (verzus buď dokonalý)
„Nesmieme si stanoviť za cieľ NEMOŽNÉ a trápiť sa nad tým, že ho nevieme dosiahnuť.“ (Dietrich Bonhoeffer) „História je miesto, kde sa človek stáva ľudským.“ (Erich Fromm)
Každá opakovaná chyba (nemusí tu ísť o hriech), nešikovnosť, vypadnutý predmet z ruky, zakopnutie, nás upriamuje na našu nedokonalosť, odhaľuje nám naše limity, obmedzenia. Keď si uvedomíme seba ako človeka, ktorý je limitovaný, môže to v nás spôsobiť frustráciu, znechutenie, hnev na seba. Ale kde je napísané, že naše limity, obmedzenia a nedostatky sú zlé a nemali by sme ich mať? „Objať“, prijať svoje nedostatky má samo v sebe liečebný, uzdravujúci účinok. Som taký, akého ma Boh vždy chcel mať a chce mať. Všetky limity, obmedzenia v nás poukazujú na to základné a nevyhnutné obmedzenie, ktorému sa nikto nevyhne a to je hranica smrti, cez ktorú musíme prekročiť. Každý náš hriech, nešikovnosť nám môže pripomenúť: „áno, nie som dokonalý, raz tu dokonca nebudem“ (dokonca som tu ani nemusel byť – žijem Jeho rozhodnutím, Jeho darom!!!). Má to byť zdrojom frustrácie?
Odkiaľ sa vzala požiadavka dokonalosti? Naša kultúra je posadnutá dokonalosťou. Všetky produkty majú tendenciu byť dokonalé a človek na prvom mieste môže a musí byť dokonalý. Znamená to, že pre človeka neplatia obmedzenia, že je (môže, musí) byť ako Boh (nápadná podobnosť s pokušením v raji). Dokonalosť je prezentovaná nielen ako prirodzený cieľ človeka (lebo rozum dokáže myslieť v intenciách dokonalosti, dokáže „myslieť ideály“, hoci v realite neexistujú), ale tento cieľ dokonalosti sa nám často predkladá aj ako nadprirodzený cieľ. Žijeme v presvedčení, že Boh od nás chce, aby sme boli dokonalí. Pritom obmedzenie, nedostatok má aj duchovnú hodnotu, zásadne nám pomáha rásť ako ľuďom. Nedá sa rásť osobnostne a nedá sa byť ľudskými ak sa odmieta vlastná ohraničenosť a ak sa neakceptuje ohraničenosť a nedostatočnosť iných (z tohto často pramenia aj ťažké chyby vo výchove). Náš nedostatok nás vedie k spiritualite malosti (chudoby) pred Bohom. Všimnime si malé deti, nevedia ísť samé ani na záchod, ani sa samé nenajedia a koľko lásky sa im od rodičov dostane práve cez tieto služby, ktoré im rodičia preukazujú. (Byť ako deti je výzva).
Čo chce od nás Boh? Chce, aby sme boli dokonalí? V žiadnej knihe starého zákona sa nespomína pojem „dokonalosť“. Hebrejčina ho nepozná a nepoužíva ho ani vzhľadom na Boha. Nikdy nehovorí, že Boh je dokonalý, perfektný. Definuje ho ako niekoho kto JE (akoby sa o ňom viac nedalo povedať; bytie nevyhnutné). Alebo zdôrazňuje Jeho tri vlastnosti: Jedinečnosť (a jedinosť), večnosť a vernosť (svojim prisľúbeniam). A potom ešte o Ňom hovorí, že je Svätý (oddelený), čo je ťažko pochopiteľný termín pre nás. Aj predmety, ľudia, obetné zvieratá a pod. mohli byť sväté (posvätné), oddelené pre službu Bohu. „Posväťte sa, budete sláviť sviatok…“ (por. Lv, Ex a pod.) Ježiš zrejme nikdy nepoužil pojem „perfektný dokonalý“, aj keď sa v evanjeliách nachádza dvakrát: Mt 5, 48 a Mt 19, 21 (okrem cit. miest zo star. z; slov. preklad). Treba však povedať, že toto evanjelium sa nám nezachovalo v pôvodnej aramejčine, ale v gréckom preklade a tento termín „perfektný“ je vlastne z gr. filozofie a aj kresťanstvo ho prevzalo od gréckej filozofie (inkulturácia do grécko-rímskej kultúry). Paralelné miesto k Mt 5, 48 v Lukášovi (6, 36) uvádza: „buďte milosrdní ako váš Otec“ čo je pre človeka možné, ak uvážime (antropomorfný obraz Boha), že aj milosrdenstvo Božie bolo chápané „antropomorfne“, odvodene od ľudských schopností odpúšťať. Navyše milosrdenstvo je naozaj vysokou métou, najvyššou čnosťou a schopnosťou (tak to židia chápali aj vzhľadom na Boha a ľudí). Chápali aké ťažké je odpúšťať aj pre Boha (boli si vedomí svojej častej modloslužby). Navyše v Levitiku nachádzame: „Vy sa posväťte a buďte svätí, pretože ja som svätý…“ (Lv 11, 44). Nehovorí sa tam: „Buďte svätí, ako Ja…“, ale: „Buďte svätí pretože Ja som Svätý…“, tak je to aj v prvom Petrovom liste 1,16. Boh nás nepovoláva k svätostí, ktorá nám je nemožná, byť ako Boh (aj keď sme na jeho podobu), ale motivuje nás, byť svätými, pretože aj On svätý je; On je plne Bohom, my máme byť plne ľuďmi; (Keby Boh chcel aby sme boli dokonalí ako On, v jedinom okamihu by nás mohol zbaviť všetkých hriechov, všetkých!).
Všimnime si ešte druhé miesto Mt 19, 21: „Ak chceš byť dokonalý, choď predaj všetko čo máš, daj to chudobným a budeš mať poklad v nebi, potom príď a nasleduj ma“. V Lukášovi je ešte predtým zdôraznené: „Jedno ti ešte chýba“. To jedno nie je „jedno“ v zmysle numerickom (jedna z potrebných vecí), ale v zmysle podstatnom: „jediné (podstatné, všetko) ti chýba“. Akoby nič nezavážilo zachovávanie prikázaní. Ježiš tu vlastne ukazuje „podstatnú vec“: chudoba a pripodobnenie (závislosť, nasledovanie) sa Ježišovi sú podstatnými kvalitami ľudskej existencie. „Nechať všetko“, však nie je jedna akcia, jeden čin, ale proces, ktorý sa rozvíja zo dňa na deň, proces rastu. Toto je Ježišova definícia ľudskej svätosti: stať sa závislým na Bohu.
Dal by sa ešte urobiť historicko-kultúrny exkurz o „dokonalosti“ v kresťanstve v západnej kultúre cez listy apoštolov a skutky, kde sa 29 krát objavuje koncept dokonalosti (najmä u Pavla), cez západné mníšstvo a jeho pravidlá, cez krížiacke hnutie až po stredoveké manuály (Nasledovanie Krista), kde často dokonalosť znamená odvrhnutie ľudskej prirodzenosti (ľudskosti) a nie jej prijatie a realizáciu.
2. Boh nás vidí ako krásnych a bez podmienok nás miluje! (vz. budem ťa mať rád ak…)
Je pre nás ťažké uveriť, že Boh nás má rád aj keď nás o tom Kristus často ubezpečuje. Nemusíme robiť nič, aby nás Boh mal rád, aj tak nás bude milovať takých akí sme. Podobenstvo o márnotratnom synovi by sme mali čítať každý deň, aspoň tú jeho časť, kde sa syn vracia a Otec ho víta. Nepadne ani slovo o hriechu, nepadne výčitka, napomenutie, súdenie, naprávanie… Nič, len OSLAVA. Paralelne naša spoveď: Nevyznávame viny, aby sme sa cítili vinní, ako by nás Boh akceptoval iba takých. Nevyznávame viny, aby sme si vyprosili odpustenie, Boh nám odpúšťa, lebo nás miluje, je to jeho podstata. Vyznávame viny, spovedáme sa, aby sme oslavovali Božie odpustenie a prijatie, tešili sa z neho, ďakovali zaň. Keď Boh stretá človeka oslavuje! Dáva mu všetko (prsteň, šaty, obuv, hostinu bez miery, symbolicky všetko čo má). Boh nemôže dať len „niečo“. Dáva vždy všetko a to všetko je ON. Nemá nič, len SEBA a preto odpoveďou na každú našu modlitbu je darovanie Seba (z lásky, inak sa nedá darovať). Každá chvíľa nášho života je darovaním Boha. Nehovorím, len o darovaní sa v Božom slove či v Eucharistii, čo sú výsostné chvíle. Hovorím o každom momente života o neustálom TERAZ. Len, keby sme v tom „TERAZ“, v prítomnosti, boli naozaj POZORNE PRÍTOMNÍ (zažili by sme to jeho darovanie). Je to ako keď vám vaše dieťa na narodeniny nakreslí obrázok, vystrihne niečo z papiera, alebo daruje kvet. Dáva oveľa viac ako ten symbol. Dáva seba, svoju lásku v detskej jednoduchosti, nemá to zadefinované (idem dať seba). Tak každý prítomný moment nášho života je DAR CELÉHO BOHA mne. Ibaže ja nežijem život pozorne. Nemám kľúč dešifrovať tento dar Boží. Som buď upriamený na budúcnosť (plány, kalendár, túžby, tešenie sa… pričom, ak sa na niečo teším, som tak v očakávaní budúcnosti, že nežijem prítomnosť), alebo som zatrpknutý v spomienkach, ranách, krivdách minulosti, ktorá už patrí Bohu. Som všade, len nie v prítomnosti a tak nemôžem prijať Boha. Prosím o zdravie, počasie, ochranu, obrátenie… A Boh mi nechce dať len niečo, ale SEBA CELÉHO. „Všetko o čo prosíte ste už dostali a budete to mať… (Mk 11, 24)“ O čom to hovorí Ježiš? Prečo si myslím, že ešte niečo nemám, ešte niečo chcem, ešte niečo potrebujem, ešte niečo mi chýba ku šťastiu? Lebo neprijímam najväčší (jediný) dar Boha, jeho lásku, neverím jej a v dôsledku toho neprijímam seba, nemám rád seba, odmietam seba (a nemilujem blížneho, tak ako seba nemilujem).
Spýtajme sa niekedy Boha: „Ako ma Ty vnímaš Bože?“ „Ako ma Ty miluješ Bože?“ Toto nech je predmetom našich modlitieb a nie: „Čo ešte mám urobiť, aký výkon, aké pokánie, aký duchovný premet, cvik… len aby som Ti bol bližšie a aby si ma mal konečne rád!“ Čo urobila stratená ovca, že si zaslúžila, aby ju Pastier našiel? Nič, naopak utekala. Čím si márnotratný syn zaslúžil oslavu? Čím si zaslúžil Augustín obrátenie? (Ako dlho som Ti unikal krása, taká stará a taká nová.) Len konečne začul svoje nespokojné srdce, konečne bol v prítomnosti.
3. Duch Svätý nie je Boží dar, ale Boh, ktorý sa stáva darom! (Paolo Ricciardi) (vz. snaž sa, aby si mal)
Dám vám Ducha, uvedie vás do plnej pravdy… (por. Jn 15, 26 – 27; Jn 16, 12 – 15). Čo je tou pravdou do ktorej nás má Duch sv. uviesť? Bolo niečo čo nám Ježiš nepovedal? Jedná sa o nejakú predpoveď? Tou pravdou je Kristus sám! Duch Sv. nás nemá uviesť do „niečoho“ (náuka), ale do „Niekoho“ (osoba). Duch je tretia Božská osoba. Hovoríme, že je to zosobnená láska Otca a Syna. Duch Sv. nás má naplno uviesť do SEBA tejto lásky a to je PLNÁ PRAVDA, do vzťahu s Bohom. Svätosť teda nie je náš heroický výkon, zmeny, pokánia, výcvik, neviem čoho. Ale podiel na vzťahu s Bohom, vstúpenie do vzťahu s Bohom. Byť v spoločenstve s Bohom. Ako to spoznáme, že sme v tomto vzťahu? Začneme sa ako Boh stávať darom! Nie z nevyhnutnosti (lebo som otec, matka, kňaz, učiteľ…), ale z lásky, vedome, v prítomnom TERAZ. Láska je pohyb, poslanie: „choďte do celého sveta…“; „čo stojíte…“ Ako sa staneme darom? „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet (Gal 15. 22 – 23).“ To sú charakteristiky nášho daru.
Návod na sebaprijatie: Nemusím byť dokonalý, Boh ma miluje takého aký som a tak by som sa mal vnímať (sebavnímanie), všetko podstatné je darom, treba ho prijať TERAZ.
U úvodnom evanjeliu (Jn 20, 19b – 23) nám Ježiš ponúkne svoj dar Pokoja: „Pokoj vám“ a poslanie byť darom. Neodmietnime ani jedno ani druhé. Buďme TU a TERAZ POZORNE a PRIJMIME DAR, CELÉHO BOHA. Jeho ovocie ochutnáme v každej prítomnej chvíli, ktorú VEDOME V DUCHU SVÄTOM prežijeme.