Preskočiť na obsah

Pár kníh XX

  • by

Pár kníh XX

 

Pár kníh, tentoraz od týchto autorov: Juraj Bindzár, Antonio Pigafetta, Andrej Botek, Rudo Sloboda, Richard Phillips Feynman, Pavol Vitko, Vladimír Segeš, Matúš Kučera, Jozsef Demmel, Joseph Roth, Martin Pollack, Josef Škvorecký, Peter Wohlleben, Robert Fulghum, Ľubica Kázmerová a Milan Katuninec, Marek Vagovič, František Mikloško a Ján Štrasser, Peter Tuhársky, Jiří Grygar a Štefan Hríb, Tomáš Mackuľak, Miriam F. Vamoshová, J. C Hronský.


Pezinčan Jura j Bindzár vydal v r. 2016 knihu Mlčky a krátko s podtitulom Balada o živote a smrti šachového génia Richarda Rétiho. Meno pezinského rodáka a bývalého výnimočného československého šachového veľmajstra nie je veľmi známe. Bindzár mu svojim románom vystaval krásny literárny pamätník. Richard (Riči) Réti sa narodil v r. 1889 v židovskej rodine. Otec Samuel mal zavedenú lekársku prax. Liečil pohlavné choroby a o klientelu nemal núdzu, hlavne z Prešporka a Viedne, kde bolo „vždy veľa roztopašných mužov a záletných manželov a oveľa viac krásnych ľahkonohých slečien a poveterných žien“. Už od detstva bol Riči Réti výborným šachistom, porážal miestnu pezinskú smotánku. Po presťahovaní do Viedne hrával šach v Café Central s vtedajšou šachovou špičkou. Po vypuknutí 1. svetovej vojny Riči odchádza na front do Haliče. No nie na skutočné bojisko. Ako ordonanca si ho vyžiadal vášnivý šachista generál Fritz von Hohensteiner. V Haliči sa spoznáva s neskorším slávnym filozofom Wittgensteinom. Po vojne sa Réti stáva československým veľmajstrom, v r. 1924 v New Yorku poráža „neporaziteľného“ šachistu Capablancu, cestuje po celom svete a vyhráva. V Moskve pôsobí pod ochranou šachového nadšenca, všemocného generálneho prokurátora Nikolaja Krylenka, neskôr Stalinom popraveného arcivraha. Tu sa zoznamuje s mladučkou dcérou ruského básnika Sergeja Gorodeckého Roňou, ktorú si ako 16 ročnú berie za ženu. Odchádzajú z Ruska a žijú pomerne nákladným životom. No ich šťastie netrvá dlho, šachový génius zomiera v Prahe v r. 1929 ako 40 ročný na šarlach. Kniha je krásne „zaľudnená“. V Pezinku sa Réti zoznamuje s M. R. Štefánikom, vo Viedni spoznáva Hitlera, mihne sa tu Lenin s Krupskou, Stalin s kumpánmi Jagodom a Dzeržinským, Réti dokonca 3 krát poráža Bélu Kuna. V Prahe je šachistom (a hlavne jeho manželkou) očarený minister Milan Hodža a básnik Vítězslav Nezval. Skvelé čítanie! Mlčky a krátko sa dostala do top 10 Anasoftlitera 2017.

 

Od detstva ma fascinovali osudy výpravy Fernão de Magalhãesa (šp. Fernando Magallanes). Portugalec Magalhães, ktorý roky verne slúžil svojmu kráľovi, okrem iného na Ďalekom východe, sa dostal do nemilosti. So svojim snom byť prvým, kto obopláva Zem, sa preto obrátil na španielskeho kráľa. Ten mu dal k dispozícii 5 plne naložených lodí (Trinidad, San Antonio, Concepción, Victoria, Santiago) a viac než 270 námorníkov. Zo Sevilly vyplávali 30. augusta 1519. Jedným z mužov na palube bol Talian Antonio Pigafetta, rytier, ktorý pre veľmajstra rádu johanitov (dnes Rád maltézskych rytierov) podrobne opísal celú cestu v Zpráve o první cestě kolem světa. Od začiatku sa proti Portugalcovi búrili španielski velitelia. Po jednej neúspešnej vzbure musel Magalhães veliteľa Concepciónu Quesadu „potrestať rozštvtením“ a ďalších vzbúrencov vysadil na pusté brehy Patagónie. Výprava potom hľadala priechod do „Tichého mora“, čo sa jej podarilo a dnes preliv nesie Magalhãesovo meno. No predtým stroskotala loď Santiago a loď San Antonio dezertovala späť do Španielska (tam posádku zatkli a po návrate lode Victoria viacerých popravili). V Patagónii narazili na domorodcov, ktorí „jedí maso svých nepřátel ne proto, že by jim snad chutnalo, ale mají takový obyčej“. Pigafetta sa zmieňuje aj o galaxiách, ktoré sa dnes nazývajú po Magalhãesovi (Veľké a Malé Magellanovo mračno): „na antarktickém pólu nezáří tolik výrazných hvězd, jak na pólu severním. Je vidět hodně malých hvězd tvořících jakési dvě mlhoviny s temnými místy, které jsou nedaleko od sebe. Mezi mlhovinami svítí dvě hvězdy, které označují antarktický pól“. Po veľkých peripetiách 3 lode preplavili Tichý oceán. Kvôli absolútnemu nedostatku potravín námorníci jedli „hovězí kůže, piliny z prken“ a aj krysy, „jen kdyby jich bylo více!“. Nakoniec sa výprava doplavila k filipínskym ostrovom, kde začali úspešne obchodovať. Zaujímalo ich hlavne korenie. Pri jednej potýčke s domorodcami na ostrove Mactan Magalhãesa zabili, keď sa snažil pomôcť v boji spriatelenému kráľovi. Loď Concepción zhorela, loď Trinidad bola vážne poškodená a neskôr ju zajali Portugalci. Do Španielska sa po troch rokoch od vyplávania vrátila iba Victoria s 18 zbedačenými námorníkmi. Pigafetta bol medzi nimi a jeho „Zpráva“ sa čoskoro stala bestsellerom. Farbistý opis výpravy fascinuje aj dnes: „Když se javánský mladík zamiluje, přiváže si mezi předkožku a úd rolničky a jde pod okno vyvolené. Tam předstírá, že močí a přitom potřásá údem sem a tam, aby rolničky cinkaly. Dělá to tak dlouho, až ho milovaná uslyší a přiběhne k němu. Oba potom spolu obcují, rolničky však nesnímají, neboť jejich cinkot prý ženám působí velké potěšení“.

 

Veľká Morava (VM) je kľúčovým obdobím pre dejiny Slovenska a Česka. No až do polovice 20. storočia (!) sme nemali žiadne archeologické doklady o veľkomoravskej architektúre. Prevratom v poznaní sakrálnej architektúry z tohto obdobia boli postupne zisťované nálezy v Starom Měste (1949), Mikulčiciach (12 kostolov), Devíne, Bratislave, Nitre atď. Šlo len o artefakty základov, no objavy iniciovali vznik interdisciplinárnej vedy venujúcej sa tejto problematike. Súčasný stav poznania je vynikajúco zhrnutý v knihe Mgr. Ing. arch. Andreja Boteka, PhD. (Ústav teórie a dejín architektúry FA STU) Veľkomoravské kostoly na Slovensku a odraz ich tradície v neskoršom období (Post Scriptum, 2014, 200 str.). Úvod knihy sumarizuje dejiny územia VM od začiatku 9. stor. po zánik VM v r. 907. Venuje sa jednotlivým dôležitým osobnostiam (Pribina, Mojmír, Rastislav, Svätopluk, Mojmír II.) a cirkevno – historickému kontextu. Je známe (a potvrdzuje to v súčasnosti napr. nálezisko Bojná), že kresťanstvo na našom území bolo skôr, ako prišla byzantská misia sv. Cyrila a Metoda (863). Kresťanský objekt na Devíne sa datuje do 4. stor. Pribinovi posvätil kostol v Nitre biskup Adalram v r. 828. Odvtedy zaznamenávame rozmach cirkevnej architektúry. Sakrálne stavby odrážajú viaceré vplyvy (franský, dalmátsky, byzantský), sú materiálovo rôzne (drevené, kamenno-drevené, kamenné), majú rôznu typológiu (pozdĺžne stavby, kostoly s rovným uzáverom, s oblou apsidou, rotundy). Na Slovensku sa ako veľkomoravské najprv určili základy kostolov na Devíne, v Ducovom a Nitre a bazilika v Bratislave. Neskôr pribudli Trenčín a Skalka. No najprekvapujúcejšou skutočnosťou sa ukazuje to, že veľkomoravskými (aj keď s mnohými neskoršími úpravami) môžeme nazvať dodnes stojace a svojmu účelu slúžiace kostoly v Kopčanoch, Kostoľanoch pod Tríbečom („chronometrický rozbor dreva z južného múru priniesol výsledok v intervale rokov 713 – 915“) a Nitrianskej Blatnici. Autor všetky nálezy VM architektúr podrobne rozoberá. Prirodzene najviac sa venuje posledným trom stojacim objektom. Výpočet architektúr preduhorského a začiatku uhorského obdobia, ktoré typovo a ideovo nadväzujú na tie z VM obdobia, nemusí byť konečný a môžeme sa ešte dočkať prekvapení (napr. Bíňa, Poprad – Stojany, Chrasť nad Hornádom atď). Obohacujúce čítanie!

 

Rudo Sloboda napísal v roku 1967 poviedku Orestea. Vilovi sa narodil syn Vilo, keď jeho žena mala 45 rokov. Bol šťastný. No neskôr prišiel anonym, že dieťa nie je jeho. Vilo ženinho milenca zavraždil. Dostal 15 rokov. Syn Vilo ho v base nikdy nenavštívil. Žena medzitým zomrela. No po prepustení z väzenia sa predsa len Vilovia stretli a „ich priateľstvo sa prehlbovalo“. Mladý Vilo si našiel dievča – Oresteu. Zobrali sa. Po čase sa dievča dozvedelo, že starý Vilo je vrah. Nechcela sa s ním stretávať. Mladý Vilo sa na protest odsťahoval k starému Vilovi. Orestea sa chcela rozviesť. Nakoniec starý Vilo zomrel a mladý sa vrátil k Orestei. „Po roku Boh požehnal Vilovi a jeho žene krásne dieťa“. Jednoduchú poviedku si všimol filmár Štefan Uher a navrhol Albertovi Marenčinovi, aby z nej spravil scenár k filmu. Ten ho pripravil, avšak aj kvôli zmenenej normalizačnej dobe sa film nenatočil. No scenár sa zachoval a teraz, po mnohých rokoch a po tom, ako zomreli aj Uher so Slobodom, ho Marenčin zverejňuje. Milé.

 

Skvelý rozprávač Juraj Bindzár ako režisér a scenárista dôverne pozná divadelné prostredie. Práve do neho zasadil svoj román Hekuba s podtitulom Román herečky. Hlavnou postavou diela je vynikajúca herečka Eva Juhásová. Po škole nastupuje do provinčného divadla, ktorému šéfuje starý komunista – partizán Pastucha, ktorého poznáme zo staršieho Bindzárovho románu Bez dúhy. Talentovaná Eva do divadla prichádza tesne pred príchodom okupantov v r. 1968. Pastuchova družka, Židovka, herečka a komunistka Sára túto „zradu“ spriatelených komunistických štátov nevie stráviť a preto sa priamo v divadle nad javiskom obesí. Evu to veľmi zasiahne. Postupne sa z nej však stáva hviezda, žije naplno. Vydáva sa za kolegu Miša. Chronický neverník Mišo Evu neustále podvádza. A pije. A Eva s ním. „Ja som sa nikdy netajila, pijem rada, pomáha mi to v zlom i v dobrom, pomáha mi to žiť, pomôže mi to zomrieť, dúfam“. Obaja vystriedajú niekoľko liečení v Pezinku. S alkoholom prichádzajú problémy, ktoré za Evu musí žehliť Pastucha. Eva podpisuje spoluprácu s ŠtB. Jej riadiacich „orgánov“ si však dobrá herečka omotáva okolo prsta. Pomáhajú jej napríklad s cestami do cudziny. Po rozchode s Mišom Eva strmhlavo padá do šialeného vzťahu s cigánskym hercom, s ktorým vytvára oceňovanú hereckú dvojicu v Hamletovi. S Hamletom majú celosvetový úspech, nielen kvôli vynikajúcemu herectvu, ale aj kvôli brutalite scény. Po páde komunizmu sa situácia mení, Evu viacerí kolegovia odsudzujú, no ona ako hviezda kupuje celé divadlo. „Jej“ eštebáci sa rýchlo prispôsobujú dobe, Mišo stále pije, cigáň Evu bije, podvádza a pije tiež. A Eva stále hrá. Vlastne ani nevie rozlíšiť, čo je hra a čo reálny svet. A na všetko dohliada mýtická Hekuba so psou hlavou, ktorá žerie svoje deti hneď potom, ako ich porodí… Výborné!

 

Vynikajúci fyzik Richard Phillips Feynman, nositeľ Nobelovej ceny (1965) bol známy aj ako popularizátor vedy. Jeho prednášky fyziky mali veľký úspech nielen v prísne vedeckých kruhoch. Bol spoluautorom kvantovej elektrodynamiky (QED). Aby túto pomerne obťažnú časť fyziky priblížil aj nevedcom, podujal sa pripraviť sériu prednášok, v ktorých QED podrobnejšie predstavuje. Prednášky, ktoré odzneli na UCLA, vyšli pod názvom QED – nezvyčajná teória svetla a látky. Autor nám postupne predstavuje interakcie elementárnych častíc. Od fotónov („je dôležité vedieť, že svetlo sa správa ako častice. V škole vám pravdepodobne povedali, že svetlo sa správa ako vlny. Ja vám však hovorím, akým spôsobom sa naozaj správa – ako častice“) cez elektróny až po zložitejšie základné kamene hmoty. Ich správanie a vzájomné vzťahy vysvetľuje pomocou „skladania šípok“ a známych Feynmanových diagramov. A pridáva do toho svoj čarovný slovník, ktorý ho preslávil, napr.: „na rozdiel od fotónov elektróny nejdú rady na to isté miesto, vyhýbajú sa jeden druhému, ako keby mali choleru – nazýva sa to vylučovací princíp“. Pekné je aj zhrnutie v poslednej kapitole: „Takže: kvantová teória má tri základné typy interakcií: silné interakcie kvarkov a gluónov, slabé interakcie W bozónov, a elektrické interakcie fotónov. Jedinými časticami vo svete sú kvarky (s „chuťami“ u a d, každý v troch „farbách“), gluóny (8 kombinácií R, G a B), W bozóny (s nábojom ± 1 a 0), neutrína, elektróny a fotóny – okolo 20 rôznych častíc šiestich typov (plus ich antičastice). Nie je to až také zlé“, konštatuje slávny fyzik, ktorý na inom mieste v knihe s úžasom konštatuje: „Nie je prekrásne, aká je Príroda jednoduchá?

 

19. januára 2006 sa odohrala najväčšia tragédia v dejinách modernej slovenskej armády. Pri návrate z vojenskej operácie KFOR v Kosove zachytilo vojenské lietadlo AN 24 vrcholky stromov na kopci Borsó neďaleko maďarskej obce Hejce a zrútilo sa. Napriek tomu, že počasie bolo dobré a košické letisko, cieľ letu, bolo nadohľad. Lietadlo v neprístupnom lesnom teréne vysekalo pri svojom páde široký pás. Na palube bolo 43 ľudí. Okrem jedného – nadporučíka Martina Farkaša (27 r.) – všetci zahynuli. 10 rokov po nešťastí Pavol Vitko a kol. napísal a vo Vojenskej podpornej nadácii vydal knihu An-24 nedoletel. Je venovaná všetkým obetiam. Približuje prácu slovenského kontingentu v Kosove a postupne predstavuje jednotlivých vojakov a vojačky po profesionálnej a aj po ľudskej stránke. Silnou a dojímavou časťou knihy sú „Listy do neba“. Najbližší príbuzní, manželky, rodičia a priatelia píšu „do neba“ svojim drahým. Dôležitú úlohu pri vzniku knihy zohral Martin Farkaš. Spomína na okamihy tragédie, na snahu pomôcť tým, ktorí ešte žili (pri záchrane druha spod horiacich trosiek nastal výbuch, ktorý Farkašovi poznačil tvár), na myšlienky bezprostredne po páde lietadla, na strašnú zimu v kombinácii s mnohými požiarmi, na dlhé čakanie na záchranárov, na výčitky „prečo oni a ja nie“ atď. Neodpustil si ani kritický komentár na bulvárne médiá, ktoré si navymýšľali množstvo nezmyslov. Hoci bol v Hejciach postavený pamätník, je dobré, že sa aj takouto knižnou formou menovite spomína na všetkých padlých vojakov. Kniha bola verejnosti predstavená po zádušnej sv. omši celebrovanej vojenským ordinárom Mons. F. Rábekom v Katedrále sv. Šebastiána v Bratislave za účasti mnohých pozostalých.

 

Vladimír Segeš s kolektívom vydali pomerne reprezentatívnu knihu Kniha kráľov s podtitulom Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Popisuje postupne od Kváda Vannia (1. stor. po Kr.) až po posledného cisára Karola I. (1887 – 1922). všetkých známych panovníkov, ktorí vládli na území dnešného Slovenska. Dozvieme sa napr., že „Veľkomoravská ríša na vrchole Svätoplukovej (840 – 894) slávy mohla mať okolo 350 tisíc km2 a asi milión obyvateľov“, že Ladislav I. (Svätý) (1040 – 1095), ktorému je zasvätených viacero kostolov u nás, „bol vychovávaný v Poľsku a podľa mravov a spôsobu života bol Poliakom“, že Koloman Učený (1070 – 1116) dal oslepiť Bela II. Slepého (1108 – 1141), keď bol ešte dieťa, no ten sa nakoniec pomstil a „oddal sa nadmernému pitiu vína“, že v pri stretnutí troch kráľov – uhorského (Karol Róbert), českého a poľského v r. 1335 na Vyšehrade bol aj mladučký neskorší slávny kráľ Karol IV., že Žigmund Luxemburský (1368 – 1437) mal „vynikajúcu postavu, jasné oči, dlhú a hustú bradu, jeho veľký duch chcel všetko, ale nie nadlho, obľuboval žarty, rád pil víno, za ženami priam planul, dopúšťal sa tisícok cudzoložstiev, mal blízko k hnevu ale rýchlo sa dal udobriť, viac sľuboval ako plnil a často klamal“, naopak Vladislav I. (1424 – 1444) bol „láskavý, preslávený počestnými mravmi a z duše dobromyseľný“, že Matej Korvín (1443 – 1490) bol valašského rodu a povedal, že „nevzdelaný kráľ je korunovaným somárom“ a preto sa vedel dohovoriť „maďarsky, chorvátsky, latinsky, nemecky, česky a ďalšími slovanskými jazykmi“, že slabý Vladislav II. (1456 – 1516) na všetko vravel po poľsky „dobrze (dobre)“ a preto si vyslúžil pomenovanie „kráľ dobrze“, že milovník okultizmu Rudolf II. (1552 – 1612), ktorý ovládal 6 jazykov „vrátane češtiny“ po čase „úplne stratil záujem o štátne záležitosti“, vystriedal množstvo mileniek a venoval sa iba umeniu a vede atď., atď. Keďže je kniha elaborátom textov viacerých historikov, je jasné, že sa nemohla úplne vyhnúť kolísavej kvalite jednotlivých častí. Mne sa najlepšie čítali najstaršie dejiny (Veľká Morava až Uhorsko do bitky pri Moháči 1526, do tejto časti prispel o.i. napr. prof. Martin Homza), naopak najslabšie sa mi zdali opisy Márie Terézie a Jozefa II. V každom prípade je to kniha zaujímavá a dá sa odporučiť ako doplnková literatúra každému záujemcovi o históriu.

 

Kniha Matúša Kučeru Slovensko v dobách stredovekých bola v druhej polovici 80. tych rokov sviežim dejepisným čítaním pre študujúcu mládež. Svojim štýlom, záberom (od Sama po bitku pri Moháči), ilustráciami (čarovný Jozef Cesnak) a množstvom farebných fotiek sa líšila od boľševickou ideológiou zagebaných kníh o dejinách, ktoré našu históriu viac menej vpasovali do českých dejín. Hoci sa Kučera po Novembri 89 tiež kus pošpinil spoluprácou s Mečiarom, myslím, že jeho kniha v zmenených podmienkach obstála a dnes je k dispozícii detskému čitateľovi opäť. Hoci s (nepochopiteľne) zmeneným názvom (Stredoveké Slovensko, Perfekt 2016) a bez Cesnakových obrázkov, ale zato v sympatickom modernom formáte a kvalitnejšími fotografiami. Text je zmenený len kozmeticky. Všetko sa dá recyklovať 🙂 Úvod napísal prof. Martin Homza, čím u mňa Kučeru kus „vyvinil“. Hoci by dospelý čitateľ mal mať v udalostiach popisovaných v knihe jasno, predsa len isté oživenie si základných reálií nezaškodí. Takže čo najviac po rokoch zaujalo mňa: Pred 1. sv. vojnou vykopali pri starobylom kostole v obci Lančár kostru muža s pečatidlom s nápisom S ALBERTI ZUPNIC. Kto bol záhadný muž? Ukazuje sa, že išlo o poľského kráľovského župníka (správcu soľných baní) a neskôr richtára Krakova Alberta. Albert sa spriahol s českým kráľom Jánom Luxemburským a Nemcami proti kráľovi Vladislav I. Lokietkovi. Lokietko s pomocou Matúša Čáka Trenčianskeho poľský trón ubránil. Župník Albert pred kráľovým hnevom pravdepodobne utekal do Čiech a po ceste pri obci Lančár zomrel. Pochovali ho s pečatidlom a žezlom krakovského richtára.

 

Mladý maďarský historik József Demmel sa pre to, aby lepšie porozumel histórii Uhorska, naučil po slovensky. Jazykovo vyzbrojený sa pustil do skúmania dejín Turčianskej župy v 19. storočí. Výsledkom jeho práce je kniha Panslávi v kaštieli. Zabudnutý príbeh slovenského národného hnutia. Turčiansku župu po stáročia spravovali zemianske rody Révayovcov a Justhovcov. V tejto čisto slovenskej župe sa v 2. pol. 19. storočia štátom organizovaná maďarizácia zavádzala len veľmi ťažko, nakoľko samotní zemania (do ktorých vkladal toľko nádeje aj Ľ. Štúr) po maďarsky vedeli len málo, ak vôbec. Spomedzi dlhoročných politikov z Turčianskej župy, ktorí sa uplatnili aj v celouhorskej politike, vyčnieva osobnosť Józsefa Justha. Dnes je pre nás v zásade úplne neznámy, no nezaslúžene. Hoci vždy stál pevne na pozíciách uhorského štátu a presadzoval jeho politiku, podporoval aj slovenské národné hnutie. Maďarské noviny ho v nekrológu vykreslili ako „potomka poprednej rodiny, veterána uhorskej politiky, tekovského župana, predsedu Deákovej strany, ktorý vykonal užitočné služby pre maďarský národ“. Slovenské noviny sa s ním „lúčili ako s človekom, ktorý podporoval Slovákov a bol zakladajúcim členom Matice“. Ako je možné takéto diametrálne odlišné hodnotenie? Autor podrobne rozoberá Justhov život, desaťročia strávené v aktívnej vysokej politike, rodinné vzťahy či ekonomickú činnosť. To všetko je zasadené do dejinného kontextu, kde sa ako najdôležitejšie zo slovenského pohľadu javia dobrovoľnícke povstanie z roku 1849 organizované Hurbanom a Šúrom, memorandové zhromaždenie 1961, otvorenie (1863) a zavretie (1875) Matice slovenskej. Justh bol aktérom pri všetkých týchto udalostiach, raz na jednej, raz na druhej strane. Kniha je zaplnené množstvom známych a menej známych postáv našej histórie. Veľmi zaujímavé čítanie.

 

Veľmi zaujímavý spisovateľ židovského pôvodu (na konci života konvertoval na katolicizmus) Joseph Roth (1894 – 1939) dokázal vo svojich knihách výnimočne zaznamenať atmosféru rokov po skončení prvej svetovej vojny. Román Hotel Savoy je presne z tohto súdka. Gabriel Dan, potomok ruských židov, po troch rokoch v ruskom zajatí na Sibíri prekračuje hranice bývalej CK monarchie. Chce ísť do Európy, najlepšie do Paríža. Ubytúva sa v hoteli Savoy, v meste niekde na východe Haliče. Hotel je akousi výkladnou skriňou celej vtedajšej spoločnosti, ktorá netuší, čo sa s ňou po strašnej vojne bude diať. Štáty sa rozpadajú, rodiny sú rozdelené a roztrúsené po svete, práce je málo. Spodné poschodia hotela, teda lepšie izby, obývajú bohatší návštevníci. Vrchné, plné výparov z práčovne, kde sa nasťahuje aj Gabriel, sú útočiskom chudoby, ktorá musí využiť všetok svoj um a silu na to, aby vôbec prežila aktuálny deň. Gabriel si potrebuje po vojne „chvíľu odpočinúť“. „Neponáhľam sa. Nemám matku, ani ženu, ani dieťa. Nik ma nečaká. Nik po mne netúži“, zdôveruje sa podobne ako Remarqueovi Traja kamaráti. V hoteli sa stretáva so sympatickou Stasiou, smutným chorým klaunom Sančinom, liftboyom Ignácom či z vojny sa navracajúcim chorvátskym revolucionárom Zvonimirom. Sprvu sa snaží sa získať peniaze od strýka Phöbusa, no lakomý žid mu je ochotný venovať len akýsi starý oblek. Hotel aj celé mestečko túžobne očakávajú návrat rodáka Bloomfielda, milionára z Ameriky, ktorý tu chodieva na hroby rodičov. Všetci dúfajú, že boháčov príchod zmení ich biedne životy. Bloomfield si po príchode vyberá Gabriela za asistenta. Musí si vypočuť všetky žiadosti o finančnú pomoc, ktorú zástupy prosebníkov od milionára požadujú. No môže jeden Bloomfield zmeniť chod dejín a odstrániť všetku biedu sveta? Roth ako jeden z mála autorov na začiatku 30. tych rokov presne odhadol, čo sa stane po nástupe Hitlera k moci. Keďže dôverne poznal aj pomery v komunistickom Rusku, vedel, že komunizmus a fašizmus sú rodné sestry. Svojimi článkami proti obom bojoval. Zomrel v chudobe, priateľom mu ostal len alkohol, v predvečer strašnej vojny, ktorú predvídal.

 

Čarovná Halič, ktorá do 1. sv. vojny patrila Rakúsko Uhorsku, bola v druhej polovici 19. a na prelome 19. a 20. stor. snáď najchudobnejším európskym regiónom, ktorý pravidelne postihoval hladomor a epidémie. Niet sa preto čomu čudovať, že práve Halič bola epicentrom emigrácie. Tento fenomén veľmi zaujímavo opísal rakúsky historik a spisovateľ Martin Pollack v knihe poskladanej z dobových novín a správ s názvom Americký cisár. (Pollackov otec bol fanatický esesák, ktorý organizoval transporty Židov a holokaust a „vlastnoručne popravoval zajatcov“. Zomrel rukou vraha pri nelegálnom prekročení hraníc v r. 1947). Rakúske úrady proti masovej emigrácii akože bojovali, no iba naoko, pretože väčšina úradníkov bola podplatená a na utečencoch zarábala. Utekali všetci: Poliaci, Rusíni, Židia, Slováci, Nemci. Poväčšine boli negramotní, nemali ani šajnu, kde vlastne idú, boli bez prostriedkov, veľmi často ich už v rodných dedinách oklamali prevádzači, ktorí im sľubovali raj na zemi. Utekalo sa hlavne do USA a Kanady, ale aj do Brazílie (väčšina utečencov sa stala otrokmi na plantážach) a aj do Ruska, no odtiaľ sa už takmer nikto nikdy nevrátil. Ženy poväčšine končili ako prostitútky v bordeloch oboch Amerík či v Istanbule. Dramaticky sa do dejín emigrácie z Haliče zapísali hraničné mestečká Wadowice a Osvienčim. Tu sa z vysťahovalectva stal takmer priemysel. Ľudský život v zásade nemal hodnotu. No samozrejme našlo sa aj zopár takých, ktorým sa nakoniec v emigrácii podarilo zarobiť, niektorým aj zbohatnúť, a podporovať rodinu doma. A prečo sa kniha volá Americký cisár? Podvodník Abraham Landerer, komplicmi nazývaný „lodný riaditeľ“, klamal svoje negramotné obete túžiace po Amerike tak, že pred ne postavil budík. Nechal ho zazvoniť, a tváril sa, že vytvoril telegrafické spojenie do Hamburgu. Tvrdil, že zisťuje, či majú na lodi voľné miesto pre toho a toho. Budík znova natiahol a akože prijal odpoveď. Kladnú. Za túto službu si zapýtal 6 guldenov. „Nakoniec sa budíkom zavolá „americkému cisárovi“, ktorého sa prefíkaný agent spýta, či bude taký láskavý a prijme do svojej ríše nového poddaného. Prenikavé zvonenie budíka zlomí aj najvzdornejších“. Interesantné, no pomerne mrazivé čítanie.

 

Nemecký lesník a milovník prírody Peter Wohlleben napísal zaujímavú knihu o stromoch a lesných ekosystémoch Tajný život stromov s podtitulom Čo cítia a ako komunikujú – objavte fascinujúci skrytý svet. Kniha je v Nemecku ale aj v iných krajinách bestsellerom. Na cca 200 stranách nás autor sprevádza fascinujúcim svetom stromov. Samozrejme strom nie je samostatná jednotka. Je prepojený s obrovským množstvom iných rastlinných a živočíšnych druhov, ktoré sú na neho viazané. Výraznú úlohu v živote stromu hrajú aj huby a tiež ďalšie stromy toho istého druhu. Keďže Wohlleben je Nemec, venuje sa predovšetkým drevinám, ktoré sú dominantné v Strednej Európe, predovšetkým bukom, dubom, boroviciam, smrekom a jedliam. Ak by sme do lesov našich zemepisných šírok nezasahovali niekoľko storočí, dominantným druhom lesa by sa jednoznačne stal buk. Bežne by sa dožíval 500 a viac rokov. No to je stále nič oproti smreku. Exemplár zo Švédska, ktorý bol analyzovaný metódou C14, mal neuveriteľných 9550 rokov! Smreky rastúce u nás sa samozrejme toľko nedožijú, nielen preto, že sú viac menej nepôvodné, ale hlavne preto, že sa pestujú na drevo na odlesnených plochách, kde hlavne v mladom veku nemusia priveľmi zápasiť o životodarné svetlo so starými jedincami, čo ich vo vyššom veku výrazne znevýhodňuje. Stromy vedia medzi sebou komunikovať. Viacerými spôsobmi. Napríklad prostredníctvom mycélií húb v koreňovom systéme či cez samotné vzájomne prepletené korene. Alebo pomocou najrôznejších „vonných látok“, na ktoré vedia reagovať špecifické hmyzie druhy. Špekuluje sa aj o tom, že nízkofrekvenčné zvuky, ktoré stromy vydávajú, majú tiež komunikačný význam. Veľmi zaujímavou vecou je mykoríza – symbióza medzi hubami a stromami. Ukazuje sa, že nie veľryba, slon či obrovský strom sú najhmotnejšie živé organizmy na Zemi. Bežná drevokazná huba podpňovka (hromadzinka, podpinka, václavka) môže mať podhubie na rozlohe „9 km2, podhubie môže vážiť až 600 ton a môže sa dožiť 2400 rokov“. Bez húb (podhubia) by strom nevedel efektívne hospodáriť s vodou, filtrovať ťažké kovy či bojovať s rôznymi škodcami. Iné pozitívne funkcie pre strom plnia machy a lišajníky. Musíme si uvedomiť, že je dôležité ponechať nejakú časť (napr. 5%) plochy našich lesov na úplný samovývoj. A aj to, že príroda je oveľa „múdrejšia“, ako si vôbec uvedomujeme. Hoci kniha neprináša nejaké extra nové poznatky, je namixovaná tak, že dohromady vytvára veľmi pôsobivý a obohacujúci pohľad na „tajný život stromov“.

 

Slovart vydal v r. 2016 všetkých päť dielov kultového Stopárovho sprievodcu po galaxii od Douglasa Adamsa v jednej knihe. Milovníci suchého anglického humoru a sci fi týmto počinom dostali milý darček. Jednotlivé časti (Stopárov sprievodca galaxiou, Reštaurácia na konci vesmíru, Život, vesmír a všetko, Zbohom a ďakujeme za ryby a Zväčša neškodná) spojené dokopy majú síce cez 1000 strán, no je radosť sa nechať unášať Adamsovou fantáziou po blízkom či vzdialenom vesmíre a spolu s hlavnými hrdinami riešiť galaktické aj úplne triviálne problémy. Hlavná postava, Arthur Dent, sa snaží zachrániť svoj dom pred výstavbou diaľnice. Jeho priateľ, Ford Prefect, ktorému kedysi Arthur zachránil život, tvrdí, že jeho problém je blbosť, pretože celá Zem bude o chvíľu zničená mimozemšťanmi, ktorí budujú „hyperpriestorovú diaľnicu“. Ford nie je pozemšťan, je niekde od hviezdy Betelgeuze, na Zemi však strávil posledných 15 rokov. Podarí sa im nastúpiť na „vogónsku“ vesmírnu loď a ich dobrodružstvo sa môže začať. Postupne stretajú „prezidenta galaxieZafoda Bíblbroxa s jeho skvelou loďou Srdce zo zlata, krásnu Trillian, depresívneho robota Marvina, staviteľa planét Slartibartfasta a mnohé ďalšie farbisté postavičky. Ford je redaktorom Stopárovho sprievodcu po galaxii, akejsi celovesmírnej encyklopédie, ktorá si dáva za cieľ popísať všetko a všetkých, čo si samozrejme vyžaduje použitie mnohých zjednodušení. Takže milý čitateľ, zober si uterák (bez toho sa vesmírom putovať nedá) a hajde stopovať! (BTW milá vec sa mi stala. Idem do Randalu na koncert Extipu a vyhadzovač sa pýta: „Čo máte v batohu?“ Ja že: „Stopárovho sprievodcu po galaxii, aby som sa nestratil“. On: „Neverím! Fakt?“. Tak som z batoha vytiahol hrubú buchlu. „Wow, fakt!“ Usmiali sme sa na seba s pocitom spriaznenosti.)

 

Skvelý Josef Škvorecký, ktorý počas normalizácie v Kanade spolu s manželkou Zdenou Salivarovou vo svojom vydavateľstve 68 Publishers vydával množstvo doma zakázaných kníh, napísal pár rokov po páde komunizmu „detektivní román, částečne autobiografiiDvě vraždy v mém dvojím životě. Hlavná postava, Škvoreckého alter ego Dany Smiřický, je profesor na univerzite v Toronte. Vyučuje literatúru so zameraním na detektívky. Špeciálne sa zameriava na dve študentky: krásnu a bohatú, no v matematike mizernú Quentinovú a na budúcu policajtku Sayersovú, ktorá „se ve skutečnosti do mě zamilovala“. Po tom, ako niekto zavraždí profesora Dicka Parnella, sa jednou z podozrivých stáva i krásavica. Upodozrieva ju aj mladá seržantka. Zvlášť po tom, ako zázračne spraví skúšku z matiky na výbornú. No alibi má nepriestrelné. Kto je vrahom? Podozrivých sa po univerzite a v jej okolí motá mnoho a aj dôvodov na vraždu pribúda. Dejom detektívky sa paralelne prepletá iný príbeh, príbeh Danyho milovanej manželky, alter ego skutočnej Škvoreckého ženy, ktorá je v románe nazvaná Sidonie. Po desaťročiach v exile, ktoré strávila prácou pre CZ a SK literatúru, za čo bola ocenená aj prezidentom Havlom, sa ocitá v Cibulkových (v knihe nazývaných Mrkvičkových) zoznamoch ŠtB. Sidonie (Zdena) upadá do zúfalstva, snaží sa očistiť na súdoch, prepadá alkoholizmu. Dany je z toho tiež znechutený, zvlášť keď si vybavuje, čo sa vlastne pri kontakte s eštebákom v roku 1958, v čase keď Sidoniin (Zdenin) brat drel v jáchymovských komunistických baniach, skutočne stalo. Ako oddeliť obete režimu od skutočných eštebáckych zločincov? A ako interpretovať zoznamy podobné Cibulkovým? Dnes to už vieme trochu lepšie. A ani to už nie je téma dňa. No spomínate si na prvé roky po Novembri? Vnímavý čitateľ ľahko rozpozná aj ďalšie osobnosti českej kultúry ako napr. Havla, Kunderu, Formana atď., opísaných inotajmi. Aj preto ma táto Škvoreckého kniha veľmi zaujala.

 

Americký spisovateľ Robert Fulghum je známy predovšetkým svojimi krátkymi esejami z bežného života. Tento vnímavý pozorovateľ vie citlivo a pútavo opísať aj tie najbanálnejšie momenty, ktoré ho postretnú (napr. dumka o zbytkoch vo výlevke v umývadle). Protestantský pastor Fulghum je aj vášnivý cestovateľ, preto sa jeho úvahy netýkajú iba amerických reálií. Jeho kniha s nevšedným názvom „Už hořela, když jsem si do ní lehal“ je vyskladaná z desiatok dvoj až šesťstránkových textov. Hneď prvý sa venuje podivuhodnému konštatovaniu, ktoré dalo knihe názov. Vyslovil ho zachránený starý muž po zlikvidovaní požiaru v byte, ktorý sa rozšíril z matraca postele, na otázku požiarnikov, ako sa vlastne požiar stal. Viacero úvah v knihe sa venuje manželstvu a láske, ktorá vie hory prenášať. Za všetky napr. príbeh o tom, ako sa u Fulghuma chceli vziať katolík z írskej prisťahovaleckej rodiny a židovka z poľskej prisťahovaleckej rodiny. Obe rodiny o svadbe nechceli ani počuť. Nakoniec samozrejme všetko dobre dopadlo a dokonca rodiny začali chodiť na spoločné dovolenky. Pobavilo ma vyhranenie sa k móde vyrábania si bôžikov zo psíkov. Autor bez odsudzovania popisuje stav z Thajska, kde sa „chovají psy jako my chováme prasata a drůbež. Psi nejsou pro potěšení – psi jsou proste potrava.“ Celkom veselé sú aj viaceré autorove odporúčania typu „vždy dejte přednost volému času před penězi.“ Fulghum sa dá čítať, aj keď ja osobne zas až tak často takúto motivačnú či optimistickú literatúru nemusím. „Já i vy jsme nekonečné, bohaté, velké, rozporné, živoucí, dýchající zázraky – svobodné lidské bytosti, děti Boží a věčného vesmíru.“

 

Vladimir Sorokin debutoval románom Rad (Очередь), ktorý vyšiel v r. 1985 v Paríži. Ocitáme sa v Rusku v čase rozkladajúceho sa komunizmu pred perestrojkou. Ľudia stoja v rade. Nikto ani poriadne nevie, na čo sa vlastne stojí, no davom sa šíria tie najzaručenejšie informácie, že „predávajú po dvoch“, majú „aj juhoslovanské“, nájdu sa „aj švédske“ a vraj majú dosť. Preto sa stáť oplatí. Rad má svoje zákonitosti. Nesmie sa predbiehať, ten, kto je za vami, miesto podrží, ak si potrebujete odskočiť do iného radu, napríklad na kvas alebo na polievku do bufetu. Aj tam je samozrejme rad. Na oplátku vy držíte miesto tomu pred vami, ak si potrebuje zatelefonovať alebo si sadnúť do tieňa. Rad strážia žandári, ktorí do megafónu vreštia „Súdruhovia! Po jednom! Netlačte sa!! Zachovajte pokoj!“. Večer sa tí, ktorí neprišli na rad, zapisujú do poradovníka. Ten sa overuje aj v noci, aj ráno. Menám sa prideľujú čísla. Kto vypadne z radu, škrtá sa. Samozrejme vznikajú problémy, ľudia sa hádajú, závidia tým, čo majú vyššie číslo, niektorí sa opijú a robia problémy, deti behajú a kričia, niektorí debatujú o literatúre, futbale a aj filozofii, rozprávajú sa skúsenosti z iných radov. Proste situácie, ktoré poznáme zo socializmu aj u nás, keď bol nedostatok tých najnákladnejších potrieb. Román nemá hlavného hrdinu, no v jeho závere sledujeme Vadima, ktorý sa pred lejakom skrýva v akomsi dome, kde sa ho ujíma Ľuda. Prežijú románik, Vadim u nej prespí. Ráno s hrôzou zisťuje, že mal byť v rade. Ľuda ho ale upokojuje, aby nestresoval, že ona robí v tej predajni, kvôli ktorej rad stojí a že ho zoberie do skladu, kde si vyberie. No dosť husté, veľmi nezvyčajné, ale pútavé čítanie. Rady (poradovníky) nezmizli. U lekára, na dopravnom inšpektoráte, u mobilných operátorov. Pri akomkoľvek čakaní si na tohto Sorokina spomeniem. Na pekne urobenej knihe mi vadila jediná vec: neustále pritakávanie „Uhm“. Takto Štrasser preložil ruské citoslovce „Ага“. A keďže je tohto „Ага“ plná kniha, tak to nezmyselné „Uhm“ až oči a uši kole. (BTW spomenul som si na žilinskú punkovú kapelu Hotentoten cca 1989:“Stojím v rade na banány asi 4 hodiny, aby mi nebolo dlho tak si čítam noviny. Noviny som prečítal odzadu aj spredu no od státia mám akurát na hovno náladu…)

 

Maroš Krajňak prichádza po príjemných knihách Carpathia, Entropia a Informácia s titulom Pogodowitz. Jeho predchádzajúce diela, obzvlášť prvé dve, sa odohrávali v severovýchodných Karpatoch. Tento priestor autor v Pogodowitzovi opúšťa. John Pogodowitz „pred viac ako štvrťstoročím“ odišiel z domu aj krajiny. V zahraničí sa postupne vypracoval na úspešného človeka podnikajúceho s informačnými technológiami, žije zdravým životným štýlom, cestuje, športuje. Je „digitálny nomád“. S rodičmi po odchode úplne prerušil kontakt. No situácia sa mení, a hoci sa domov fyzicky nevracia, prostredníctvom moderných zariadení sa spája s otcom. Pomocou kamery sleduje matku pravidelne navštevujúcu kostol. Zbadá, že starý kňaz, ktorého pozná z mladosti, zobral z pokladničky peniaze. John video s týmto skutkom zverejňuje a kňaza diskredituje. Postupne sa kňazovi nabúrava do televízora a vydieraním ho núti konať rôzne skutky, ktoré on nazýva „vykonávať dobro“. Predstavuje sa takto: „Som synom satana. Som tvoj brat“. Prvou úlohou je, aby kňaz v dedine zastavil „šmejdov“, ktorí od dôverčivých dôchodcov lákajú veľké peniaze za podradné predmety. Keď to kňaz splní, John mu nariaďuje „urobiť protifašistické gesto“ – postaviť súsošie. Neskôr má kňaz iniciovať čistenie dediny od odpadu. Ako toto vydieranie vplýva na starého kňaza a ako na Pogodowitza? Ako sa zmení po „Trojdobre“ nasledovanom „Štvor, Päť…dobrom“ dedina? Kniha sa dá prečítať, aj keď za seba musím povedať, že za predchádzajúcimi Krajňakovými titulmi kus zaostala.

 

Jednou z nesporne najzaujímavejších postáv slovenskej politiky prvej polovice 20. stor. bol Karol Sidor. Jeho interesantný, no pomerne krátky život (zomrel ako 52 ročný) mapuje kniha Ľubice Kázmerovej a Milana Katuninca Dilemy Karola Sidora. Sidor sa narodil v r. 1901 v Ružomberku v  skromných pomeroch. Od útlej mladosti bol formovaný vplyvom svojho farára Andreja Hlinku, pri ktorom verne stál až do jeho smrti v r. 1938. Už ako stredoškolský študent sa začal venovať novinárčine, vydával časopis, písal. Pero bolo jeho „zbraňou“ po celý život. Postupne sa stal poslancom za HSĽS v Prahe, neskôr bol ministrom, krátko predsedom vlády Slovenskej krajiny. Jeho najslávnejším politickým okamihom, ktorý ho však paradoxne odstrihol z aktívnej domácej politiky, bolo odolanie nátlaku Hitlerových emisárov 12. marca 1939, ktorí ho žiadali, aby vyhlásil samostatný slovenský štát. Sidor to odmietol ako nedemokratické zasahovanie. Po 14. marci 1939 sa stal veľvyslancom Slovenska vo Vatikáne. Tu musel okrem iného riešiť viacero demaršov, ktoré Svätá stolica adresovala vláde SR na čele s kňazom J. Tisom, ktoré sa okrem iného venovali aj „riešeniu“ židovskej otázky. Od roku 1943 sa Sidor zaoberal budúcnosťou Slovenska po vojne, uvažoval, podobne ako M. Hodža, o „dunajskej federácii“ a kontaktoval sa s predstaviteľmi protihitlerovskej koalície. Po príchode Rusov sa už na Slovensko nevrátil. Angažoval sa pri pomoci utečencom pred komunistami a stal sa najvýznamnejším predstaviteľom pomerne roztriešteného slovenského exilu. Doma Sidorovi retribučné súdnictvo vymeralo 20. ročný trest. V r. 1950 sa s rodinou z Ríma presťahoval do Kanady, kde sa mu postupne zhoršil jeho dlhodobo nie dobrý zdravotný stav. Zomrel v r. 1953 takmer v chudobe. Pochovaný je v Montreale. Sústrastný telegram manželke zaslal pápež Pius XII. prostredníctvom G. B. Montiniho, neskoršieho pápeža Pavla VI.

 

Väčšina mien osôb a miest v týchto príbehoch je skutočná a zločiny, ktoré sa zdajú vymyslené, sa stali“. Takto uvádza svoju knihu z r. 2002 Zabi ma nežne alebo šibenica pre malého muža autor Juraj Bindzár. Skladá sa z dvoch kriminálnych noviel „podľa anglo-americkej mustry“. V prvej, „Goodbay, smrtihlav“ rieši inšpektor Scotland Yardu Arthur Fowler Neil viaceré podozrivé úmrtia žien, ktoré sa utopili vo vani krátko po sobáši. Je tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny, Londýn je známy svojim pochmúrnym počasím a kriminalistika je v plienkach. Všetky ženy krátko pred smrťou uzavreli životné poistky. Hoci každá si brala muža s iným menom, inšpektor zisťuje, že ide o tú istú osobu. Smith, ako ináč by sa volal hlavný podozrivý. No dokázať mu vraždu sa tímu okolo inšpektora nedarí. Ako mohol utopiť mladé zdravé ženy bez jediného náznaku násilia na tele obete? Pomôže vyšetrovateľom rekonštrukcia za účasti zdatných plavkýň? Odvisne domnelý páchateľ? „Mno“, hmkol by Bindzár. Druhá krimoška, ktorá dala knihe názov, sa tiež odohráva v Londýne pred prvou vojnou. Rozpráva o  veľmi úspešnom americkom zubárovi a jeho neúspešnej manželke, ktorá si namýšľa, že je skvelá herečka, no účinkuje len v podradných kabaretoch. Manžel ju živí, platí jej všetky vrtochy, toleruje nevery, znáša ponižovanie. Manželstvo je v troskách. A keď sa u zubára zamestná krásna sekretárka, sirota, do ktorej sa muž vášnivo zamiluje a ona mu lásku opätuje, je rozhodnuté. No ako zabiť ženu tak, aby si nikto nič nevšimol? Juraj Bindzár vám o tom porozpráva s očividným potešením. Navyše knihu vyšperkoval svojimi skvelými kolážami, takže radosť je knihu čítať. „Mechanizmus funguje. A to je všetko“, zakončuje príbeh autor.

 

Kto aspoň trochu sleduje slovenskú politiku dobre vie, čo je Fico zač. Komunista, ktorý si nevšimol November 1989, sa stal významnou tvárou SDĽ. Keď sa po voľbách 1998, v ktorých Dzurinda porazil Mečiara zo sedla bicykla, ambiciózny Fico kvôli veku nestal generálnym prokurátorom, rozhodol sa založiť si vlastnú stranu. Pretiahol do nej množstvo komunistov, no čo je najhoršie, väčšinu zbohatlíkov, ktorí sa k majetku dostali počas mečiarovskej rabovačky. Títo si Fica vyhliadli ako nádejného lídra a spolu vytvorili akciovku, ktorú nazvali SMER. Aká bola cesta Fica a jeho partaje k moci, ktorí oligarchovia sú akcionármi SMERu, ako za Fica kvitne korupcia, ako sa milovník luxusu a žien dlhodobo hrá na ochrancu chudobných a moralistu, ako Fico a jeho SMER brutálne vyciciava Slovensko – to všetko je prehľadne spracované v knihe Mareka Vagoviča Vlastnou hlavou s podtitulom Ako predal Fico krajinu oligarchom. Nie že by sme o všetkých veciach, ktoré Vagovič rozoberá, nevedeli. Veď Fico – to je jeden škandál za druhým. No prínos knihy je v tom, že všetky fakty máme zhromaždené pekne postupne od začiatku Ficovho verejného pôsobenia. A je to veruže veľmi neradostné čítanie. Napriek všetkému zlu, ktoré Fico za sebou vlečie, dostal v roku 2012 vo voľbách neuveriteľných (a asi neprekonateľných) 44,4% hlasov. Je to proste šikovný populista a manipulátor, to treba uznať. Hoci jeho hviezda pomaly hasne (napr. sa nestal prezidentom), kým sa ho zbavíme nadobro, ešte mnoho peňazí odtečie jeho oligarchom ako Široký, Brhel, Kiňo, Poór. „Z dejinnej perspektívy je Fico epizódou. Je pravdepodobné, že v učebniciach dejepisu bude o ňom len niekoľko viet. A nebude to veselé čítanie. Najlepšie to vystihol český novinár Němeček: „Ešte nikto , kto vládol s takou veľkou mocou tak dlho, nezlepšil Slovensko tak málo.

 

František Mikloško je jednou z najzaujímavejších a najpozitívnejších postáv moderných slovenských dejín. Narodil sa v r. 1947 v Nitre. Rodičia boli učitelia, zvlášť VŠ vzdelanie jeho mamy (absol. v r. 1934 UK v Bratislave, odbor francúzština – slovenčina) nebolo v tej dobe bežnou vecou. Vyštudoval matematiku, do r. 1982 pôsobil na Ústave technickej kybernetiky SAV, potom bol robotníkom. Od mladosti sa angažoval v prostredí tajnej Cirkvi. Dlhé roky bol pravou rukou biskupa Jána Ch. Korca. Organizoval Sviečkovú manifestáciu (25. 3. 1988), vydával samizdaty. Mnohokrát bol vyšetrovaný ŠtB. Po Novembri 89 bol šéfom slovenského parlamentu, neskôr dlhoročným poslancom. Najprv bol vo VPN, neskôr v KDH, z ktorého nakoniec spolu s V. Palkom odišli. Napísal, resp. je spoluautorom viacerých dôležitých kníh (za všetky treba spomenúť Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989). Neprestal sa vyjadrovať k súčasným problémom Slovenska a Cirkvi, svoje názory uverejňuje napr. na Postoji či v Impulz revue. Dlhoročný starý mládenec sa v r. 2007 ako 60 ročný po 20 ročnej známosti oženil s Moravankou Jankou. V roku 2016 s ním spravil knihu rozhovorov Ján Štrasser. Mikloško je skvelý a dobre sa číta. No o opytujúcom to teda povedať nemôžem. Už prvá otázka zabije: „Keď som rozprával, že idem s tebou robiť rozhovor, viacerí sa ma pýtali: s tým módnym návrhárom?“ Dehonestovať respondenta akýmsi teplým krajčírom, no nechutné. Hoci sa hádam 2/3 knihy venuje komunizmu a komunistom pred aj po 11/1989, komanč Štrasser ani náznakom nedá vedieť, že sám je červený až za ušami. Slušný Mikloško to neprezradí, ja musím, lebo to strašne cítiť. Taktiež robiť rozhovor s legendou SK katolicizmu a neovládať základné pojmy používané v napr. v liturgii, to taktiež o autorovi niečo vypovedá. Skutočne netuším, prečo za túto knihu dostal Štrasser Cenu Dominika Tatarku 2017. Moje zhrnutie: teším sa na každý nový text či rozhovor s F.M. A už nikdy nič autorské od J.Š. Preklad mu ide lepšie, pochvalu si zaslúži napr. za Sorokinov Opričníkov deň. (BTW na stretnutí s F.M. som sa na Štrasserov prístup sťažoval. Milý F.M. na to so smiechom odpovedal: „Áno, ale v rámci prípravy si J.Š. prečítal celý katechizmus“ J )

 

Jiří Grygar je skvelý propagátor vedy, predovšetkým astronómie a Štefan Hríb je skúsený novinár s technickým vzdelaním. Ich vzájomný dialóg, ktorý vyšiel v knihe Takto sa ma ešte nikto nepýtal (rozhovory so štefanom hríbom o hmote, vesmíre a človeku), je preto čitateľský zážitok. Myslím, že aj pre ľudí, ktorí sa o otázky kozmológie, vesmíru a života v ňom zaujímajú len rekreačne. Od kultového seriálu Okná vesmíru dokorán až dodnes Grygar nestratil nadšenie pre „nadpozemské“ veci a ako vedec „drží prst na tepe doby“, čo vidieť z toho, s akou samozrejmosťou diskutuje o nových objavoch. Hríba zas otázky vzniku vesmíru dlhodobo zaujímajú, o čom svedčia vynikajúce relácie Pod lampou na tieto témy. ŠH: „Existuje teória zmršťovania vesmíru, Myslíš si, že je možná?“ JG: Je možná. Hovorí sa o 3 možnostiach: veľký zmrzk, že vesmír pomaly zmrzne. Veľký rozprsk – všetko sa rozprskne do nekonečna. A veľký scvrk, keď sa rozpínanie vesmíru zabrzdí a potom sa všetko vráti naspäť do nekonečnej teploty a hustoty. Vráti sa do jediného bodu a zmizne.“ ŠH: „Z toho čo hovoríš, vnímam veľký zázrak medzi nulou a prvým Planckovým časom. Toto je aký fyzikálny jav?“ JG: Toto nie sú fyzikálne javy, ktoré vieme opísať. Tam sa fyzika končí.“ Hoci cítiť, že Hríb má vo veci celkom jasno, pýta sa príjemne zrozumiteľne. No radosť si túto knižku prečítať. V časoch, keď napr. tzv. SME Veda je Prokopčákovou tragikomédiou, je rozhovor dvoch intelektuálov Grygara a Hríba osviežením.

 

Kolektív autorov okolo Tomáša Mackuľaka z FChPT STU vydali v Slovenskej chemickej knižnica FCHPT s podporou APVV zaujímavú publikáciu Drogy okolo nás. Na cca 200 stranách približujú všetky kategórie legálnych aj ilegálnych drog (liečiv), s ktorými sa dá stretnúť. Jazyk textu, hoci sú autori chemici, je pomerne nenáročný, „populárnovedecký“ a od čitateľa nevyžaduje nejakú hlbokú znalosť chémie. Drogy (liečivá) a ich vplyv na organizmus sa hodnotia v nasledovných kapitolách: 1. Marihuana a hašiš, 2. Halucinogény (huby a LSD), 3. Drogy a lieky opiátového druhu (opiáty, heroín, kodeín, oxykodón, tramadol…), 4. Antidepresíva a trankvilizéry (napr. Prozac, Valium, Lexaurin…), 5. Stimulanty (kokaín, amfetamíny…). Šiesta kapitola sa venuje drogám a hudobným štýlom, siedma monitoringu drog a psychoaktívnych liečiv v odpadových vodách v Bratislave, Piešťanoch a Petržalke a ôsma drogám a metabolitom okolo nás (drogy na bankovkách). Z uvedeného je zrejmé, že ide o pomerne komplexnú knihu, ktorá na Slovensku doposiaľ chýbala. Nemôžem si však odpustiť pár výhrad. Takáto práca si zasluhuje aspoň pri najdôležitejších tvrdeniach odkazy (úplne chýbajú, uvedená je len obsiahla použitá literatúra) a trochu rozhľadenejší človek občas musí kus skriviť ústa napr. pri historických súvislostiach. Prekáža aj nedôsledné rozlišovanie pojmov liek – liečivo. Nájde sa aj pár faktických (iná hodnota na grafe a iná v texte) či gramatických chýb. No keďže ide skôr o skriptá, verím, že tieto nuansy sa dajú pre prípadnú tlač do veľkodistribúcie vychytať. Publikácia si zaslúži byť vydaná napr. vo Vede, ktorá by dokázala zabezpečiť lepšiu distribúciu ako fakultná knižnica. Ale trochu poznajúc Vedu… no nič.

 

Vyššie spomenutý kolektív okolo Tomáša Mackuľaka z FChPT STU vydal aj ďalšiu zaujímavú knihu Drogy a liečivá ako mikropolutanty. Je všeobecne známe, že prírodu znečisťujú napr. poľnohospodárske hnojivá či exhaláty z fabrík či áut. No menej sa hovorí a aj vie o tom, aký vplyv na životné prostredie majú drogy a liečivá (legálne aj ilegálne). Farmaceutický priemysel chrlí milióny ton liekov, ktoré samotné alebo ako metabolity končia v prírode. S rozvojom analytických metód sa táto problematika dostáva do popredia záujmu. O tom, že antibiotiká sú vo vodách bežne prítomné a baktérie na ne začínajú byť rezistentné, čo je predzvesťou ich budúcej neúčinnosti, sa hovorí už dávnejšie. Autori vo svojej knihe najprv predstavujú históriu čistenia vôd (v r. 2011 bolo na SK pripojených na kanalizáciu 62% obyvateľstva, v CZ 80%, AT 93%). Následne podrobne analyzujú, ako sa v čistiarňach odstraňujú drogy a liečivá. „Dominantnou drogou z hľadiska koncentrácie v SK odpadových vodách je metamfetamín (napr. ČOV Petržalka 682 ng/l)“. Z množstva metabolitu nikotínu – kotidínu v odpadových vodách sa dá vyrátať, že na SK sa vyfajčí „2362 cigariet na osobu a rok. ŠÚ SR uvádza 2360 cigariet, čo je významná zhoda“. Kofeín, kokaín a THC sa v čističkách takmer na 100% odstraňujú, čo sa absolútne nedá povedať napr. o tramadole, karbamazepíne, diklofenaku a mnohých antibiotikách, ktoré odchádzajú do riek takmer bezo zmeny. Psycháč „karbamazepín je často prítomný aj v pitných vodách“. Zaujímavé je aj porovnanie prítomnosti drog v odpadových vodách po festivaloch Pohoda (TN) a Lodenica (PN). Aký má vplyv množstvo drog a liekov v životnom prostredí na ľudí, zatiaľ presne nevieme. No opatrnosť a mnohé otázky sú namieste. Je za masový úhyn supov bielohlavých („až 95% populácie“) zodpovedný diklofenak? Kniha je plná grafov, tabuliek a obrázkov, ktoré zaujmú každého, koho táto problematika aspoň trochu interesuje.

 

O SNP sa toho popísalo veľa. Za všetky knihy, ktoré sa problematike venujú (neberúc do úvahy komunistickú propagandu) treba spomenúť vyčerpávajúcu monografiu SNP 1944 od Martina Lacka (Slovart 2008). No pre lepšie pochopenie situácie na strednom Slovensku v mesiacoch august – december 1944 sú ideálne osobné spomienky účastníkov. Napríklad tie, ktoré spísal Ján V. Rís vo svojej knižke Na Prašivú sa dívam alebo O Povstaní trochu inak. Ján Kováč je mladý lesnícky inžinier pracujúci hlboko v lesoch Rudohoria. Je vojenským dôstojníkom v zálohe. Kolegami sú mu zradikalizovaní spišskí Nemci „oslavujúci svoju starú vlasť, ktorú toľko storočí nepotrebovali“. Janko dostáva povolanie do Bystrice, kde sa hlási 30. augusta. Ako poručík je zaradený k ženijnému vojsku. V Bystrici a širokom okolí vládne nadšenie. Všetci dúfajú v porážku Hitlera, očakávajú príchod Rusov a koniec vojny. No Rusi Karpatmi postupujú pomaly, posily povstaniu sú nedostatočné, východoslovenské divízie slovenskej armády Nemci odzbrojili a letecký most nedokáže pokryť všetky potreby. Hoci odvaha povstalcom nechýba, Nemci ich po pár týždňoch zatlačia na Donovaly. Bystrica padne. Zbytky armády na čele s generálmi Viestom a Golianom utekajú do hôr a často sa miesia s partizánmi, ktorých však regulérni vojaci pre ich neorganizovanosť a nezriedka zločiny nemajú v láske. Po strastiplnom putovaní mrazivými Nízkymi Tatrami ich Nemci zajmú. Po dlhom väznení a výsluchoch viacerých (hlavne partizánov v civile a vyšších dôstojníkov) odvážajú do koncentrákov v Ríši (kde zomierajú aj Golian s Viestom). Hoci Janko poručícku uniformu nevyzliekol, Nemci ho nakoniec prepustia. Možno aj preto, že sa nesnažil vykrúcať a vyhovárať. Hlási sa vo svojej práci v lesnom závode. Znovuinštalovaní pronemeckí potentáti cítia, že dlho už pri moci nebudú a snažia sa zo slovenských lesov vydrancovať, čo sa dá. No koniec vojny sa nezadržateľne blíži. Kniha vyšla v r 1965 a v reedícii v r. 1994. Pútavé čítanie.

 

Očkovanie sa prezentuje ako vrchol vedeckého prístupu k zdraviu. Štát jeho používanie povinne vynucuje pod hrozbou pokuty a iných donucovacích prostriedkov. O očkovaní sa „nesmie diskutovať (viď napr. T. Prokopčák, Veda SME). No kto by očakával, že masové očkovanie je založené na podrobne preskúmaných dátach, podporených nevyvrátiteľnými štúdiami, že sa o ňom do hĺbky vyučuje na školách (napr. na medicíne), bude sklamaný. Preto treba privítať každú publikáciu, ktorá sa na očkovanie pozrie aparátom vedy. Je ich prekvapivo málo. Jednou z najlepších, aké u nás vyšli, je kniha Petra Tuhárskeho Hovorme o očkovaní … a nebojme sa pýtať. Je rozdelená na dve časti: Prvá sa venuje zloženiu vakcín a nežiaducim účinkom, druhá podrobne rozoberá ochorenia, proti ktorým sa u nás povinne očkuje a približuje čitateľovi príslušné vakcíny na tieto ochorenia. V prvej časti sa dozvieme o najnovších poznatkoch o tom, ako funguje ľudský imunitný systém, čo je to imuno – neuro – endokrinná sieť, ako sa dá ovplyvniť a čo jej môžu spôsobiť vakcíny. Podrobne sa rozpisuje pôsobenie ortuti a hliníka a ich solí, ktoré sú vo vakcínach prítomné či už ako konzervanty alebo adjuvansy (majú vyvolávať imunitnú odpoveď organizmu). Dozvieme sa čo to o excitotoxicite, synergickom účinku kovov prítomných vo vakcínach, o radikálnom náraste prípadov autizmu, ktorý koreluje s masovým očkovaním, no „očkovanie za neho samozrejme zodpovedné nie je“ (sú tu rozobraté viaceré štúdie, ktoré toto tvrdia, no sú viac ako pochybné). Na viacerých prípadoch štúdií, ktoré „potvrdzujú bezpečnosť očkovania“, je preukázané, ako sa dajú čarovne ohýbať výsledky tak, aby „sedeli“. V druhej časti sa rozoberajú ochorenia osýpky, mumps, rubeola, záškrt, čierny kašeľ a ľudský papilomavírus (proti tomu očkuje iba dobrovoľne – zatiaľ). Pri podrobnom rozoberaní si pomeru „benefit/riziko“ choroba po chorobe sa čitateľ nestačí čudovať, čo sa to v tomto našom svete deje, ako podivne k celej problematike pristupujú autority, ktoré by mali byť strážcami bezpečnosti, či ako sa viera vydáva za vedu (viď napr. teória o tzv. kolektívnej imunite, ktorá je pri viacerých očkovaniach  – napr. č. kašeľ, záškrt.. čistou chimérou). Keďže sa pri očkovaní jedná hlavne o najmenších, ktorí si prirodzene vytvárajú imunitu, mali by sme byť pri očkovaní obzvlášť opatrní. Preto knihu P. Tuhárskeho budem všade propagovať. Lebo drvivá väčšina rodičov o veci nemá ani páru. Verí lekárom. No tí o tom páru nemajú tiež a treba povedať, že ako stav zlyhávajú. Keďže je kniha podporená skutočne ohromným množstvom citácií, budú sa ňou musieť chcieť nechcieť zaoberať aj propagátori očkovania.

 

Karmelitánske nakladateľstvo vydalo peknú knižku Miriam Feinbergovej Vamoshovej Každodenný život v Ježišovej dobe. Sympatická publikácia je určená predovšetkým mladým ľuďom, no poteší každého, koho zaujíma história a spôsob života na Blízkom východe na začiatku nášho letopočtu. Izrael bol osídlený odnepamäti. Traduje sa, že Jericho, vzdialené cca 25 km od Jeruzalema, je najstaršie obývané mesto na svete. V 2 a na začiatku 1. stor. pr. Kr. vládli územiu Palestíny Hasmoneovci, predstavitelia židovských veľkňazov. Postupne však v regióne silnela moc Ríma. Najvýznamnejším panovníkom v tomto období bol Herodes Veľký (73 pred Kr. -4 po Kr.), známy z Biblie ako vrah neviniatok. Bol to spojenec Ríma, ale preslávil sa aj ako staviteľ. Radikálne prestaval jeruzalemský chrám, postavil resp. dobudoval viacero miest, prístavov, pevností (najznámejšia je Masada). Herodovi potomkovia už neboli takí úspešní, známy je napr. Herodes Antipas, ktorý nechal popraviť Jána Krstiteľa. Kniha okrem pútavého textu prináša veľké množstvo obrázkov a fotiek, ktoré ilustrujú nielen históriu Svätej zeme, ale aj bežný život vtedajšieho obyvateľstva, jeho náboženstvo a zvyky (napr. pohrebné). Podrobnejšie sa rozoberá Jeruzalem, jeho politické triedy, najdôležitejšie stavby a aj pád tohto mesta a  chrámu v r. 70, famózna pevnosť Masada a jej pád v r. 73 či zvitky od Mŕtveho mora. Či sa to niekomu páči alebo nie, udalosti, ktoré sa odohrávali na tomto území v prvom storočí dramaticky ovplyvnili ďalšie osudy ľudstva. Osviežujúce čítanie!

 

Hoci SME (Penta) už roky kráča od 10 k 5 a niektorí prispievatelia (Baloghová, Kepplová, Havran, Prokopčák, Tkačenko…) sú fakt nečitateľní, SME stále má Petra Schutza. Aj jemu by sa samozrejme dalo vyčítať ostentatívne rusofóbstvo či nadpráca pri referende o rodine, no napriek všetkému sú jeho texty celkom fajn a poetika a humor sú nezameniteľné. Preto ma potešila kniha Rok Petra Schutza, ktorá zbiera komentátorove glosy z obdobia 10/2015 – 09/2016. Teda z času zaujímavého hlavne predvolebnou kampaňou a parlamentnými voľbami 03/2016 a následným vznikom vlády Fico III. Takže pár chuťoviek: (11/2015): „Do oka si neuveriteľne padli Pellegrini a Bugár. Tak si hrkútali, že nezorientovaný divák musel mať dojem, že pozerá Prima Love, nie TA3.“ (03/2016): „Voľby ako netvorivá deštrukcia“. (04/2016) „Fico III je historické slovensko – maďarské zmierenie“. „Lipšic vecne a konštruktívne komentoval vládny program ako zlepenec oligarchov“. (06/2016): „Lajčák v OSN nesklamal: obligátne penzum balastu a fráz, za ktoré skrýva svoj oportunistický a karieristický profil, odviedol bezo zvyšku“. „Bašternák – Kaliňák: najväčší škandál od čias mladého Kováča“. (07/2016): „Neudalosť týždňa: slovenské predsedníctvo EÚ. Do pamätí sa nezapíše vôbec nijako“. (08/2016): „Športové okienko. Pri inflácii olympijských disciplín je beh dozadu či s vrecom zemiakov iba otázka času“. „Slová týždňa: Vplyv oligarchov v Smere-SD presahuje všetky miery únosnosti. A. Martvoň, exposlanec za Smer“. Atď.

 

Spisovateľ Jozef Cíger Hronský a ilustrátor Jaroslav Vodrážka vytvorili v tridsiatych rokoch osvedčenú autorskú dvojicu. V roku 1930 vyšla ich spoločná kniha Smelý zajko, o rok neskôr „dvojka“ Smelý zajko v Afrike. Napriek desaťročiam, ktoré od vydania prešli, sú príbehy smelého Zajka stále veľmi svieže. Pomerne lenivý Zajko najradšej dumal, preto ho rodičia posielajú do sveta. A začína sa veľké dobrodružstvo. Najprv letí lietadlom, potom slúži u medvedice, získava bubon, ktorý mu veľmi pomôže, oberá o peniaze zbojníkov, kupuje si auto a veľké kapustné pole, na ktoré pozýva celú svoju zajačiu rodinu. Ožení sa so Zajkuľou a postaví si dom. No usadený život nie je pre neho, preto nasadá so ženou a autom na plť, plaví sa po Váhu okolo Trenčína, v Bratislave si obzerá hrad, ktorý vyzerá ako stôl hore nohami, po Dunaji sa preplaví do mora, po mori do Afriky, obdivuje pyramídy, zožerie ho žralok, ktorého ulovia rybári, získava ťavu a putuje po púšti, vytrhne kráľovi zvierat levovi boľavý zub, za čo ho kráľ menuje jeho zástupcom, vyučuje zvieratá telocvik, stane sa z neho „sudca premúdry“. No doma je doma a tak nakoniec Zajko so Zajkuľou odlietajú ku starnúcim rodičom. Pri čítaní týchto dvoch kníh deťom som strávil pár veľmi príjemných večerov.

 

Plepo

 

Ďalšie tipy na knihy sú tu:

Pár kníh IXX.

Pár kníh XVIII.

Pár kníh XVII.

Pár kníh XVI.

Pár kníh XV.

Pár kníh XIV.

Pár kníh XIII.

Pár kníh XII.

Pár kníh XI.

Pár kníh X.

Pár kníh IX.

Pár kníh VIII.

Pár kníh VII.

Pár kníh VI.

Pár kníh V.

Pár kníh IV.

Pár kníh III.

Pár kníh II.

Pár kníh.

(Visited 1 times, 4 visits today)