Stretnutie s Antonom Srholcom SDB

Don Anton Srholec je jednoznačne slovenská katolícka legenda. Jeho životný príbeh je na román. Záhorák Srholec študoval u saleziánov v Šaštíne. „My saleziáni sme prvá liga!„, vraví (tak, ako každý rehoľník o svojej reholi). Po tom, ako sa 25 člennej skupine okolo Titusa Zemana (prebieha proces blahorečenia) v apríli roku 1951 nepodarilo ujsť do Rakúska, pretože rieka Morava bola rozvodnená, bol zatknutý. Pri úteku pomáhal starému spolubratovi niesť knihy a písací stroj. Tak ich aj lapili. Bez postihu z tohto zážitku vyviazol len pétepák Anton Hlinka, ktorému sa pár týždňov nato podarilo ujsť za hranice. V komunistických lágroch strávil 10 rokov, z nich 7 v uránových baniach v Jáchymove. Po prepustení v čase mierneho odmäku si v Taliansku dokončil školy a pápež Pavol VI. ho vysvätil za kňaza. V Taliansku ale neostal, hoci mohol. Ťahalo ho to domov. Ako kňaz pôsobil v Blumentáli, Perneku, Veľkom Záluží a Záhorskej Vsi. Dnes má „hotel“ pre bezdomovcov. Za 5 € sa „u mňa môžu vyspať, najesť a obliecť“ tí, ktorí nemali v živote veľa šťastia. 

Srholec má v mnohých ohľadoch názory a postoje, ktoré by sa snáď dali nazvať kontroverznými. Je pomerne kritický ku kňazom, zvlášť k tým, ktorí vyštudovali po Novembri 89. „Plné autobusy mohli ísť študovať do Viedne, ktorá mala prázdne semináre. Namiesto toho sme ich chovali ako v bavlnke doma, aby sa svetom nepokazili„, vraví a má to niečo do seba. Kňazi by podľa neho mali pôsobiť aj v bežných civilných zamestnaniach. 

Zlomom v našich novodobých dejinách rozhodne bola masová púť na Velehrade v r. 1985. Anton Srholec na nej organizoval nočný program, mal mikrofón, amplión a v spacáku zosilňovač. Aj kvôli tejto aktivite mu odobrali „štátny súhlas„. 

Celý život žijem na hraniciach„. Medzi ľuďmi rôznych vyznaní, povolaní, národností či sociálneho postavenia. „Cítim sa slobodný„, usmeje sa a upije si z vína. Nám neostáva iné, ako dlhoročnému väzňovi veriť. 

„Nesmieme sa báť globalizácie. Naopak, vítajme ju! Veď globálny je všeobecný. A všeobecný je katolícky.“ Čo k tomu dodať? 

Srholec je duchovným otcom skvostného pamätníka Brána slobody v Devíne pri sútoku Dunaja a Moravy. „Postavili sme ho na čierno. Kto si ho dovolí teraz zbúrať?„, vraví starý pán s mladíckym duchom rebela, ako keby sa mu práve podaril nejaký skvelý fígeľ. 

Páter Srholec sa v našej spoločnosti asi cítil príjemne, pretože nám do kroniky napísal toto: „S veľkou radosťou som objavil spoločenstvo mužov, ktorí si nedali zvalcovať svoje srdce a úprimne a v spolupráci sa stretajú, aby premýšľali, ako zmeniť k lepšiemu náš svet. S úctou Anton Srholec 18. X. 2012“ 

Veľmi príjemný večer. „Na záver si dajme jeden otčenášik. Neuškodí„. Stalo sa. 

Plepo

(Visited 518 times, 1 visits today)

Stalo sa...

20. 1. 1928

Vláda Československej republiky schválila 'Modus vivendi', dohodu medzi ČSR a Svätou stolicou, ktorou sa zakončilo trojročné obdobie napätia medzi Cirkvou a štátom.

20. 1. 1939

Prezident republiky Dr. Hácha na návrh Slovenského snemu vymenoval tretiu vládu Slovenskej krajiny. Jej predsedom bol opäť Dr. Jozef Tiso, ktorý zastával aj funkciu ministra vnútra. Ďalšími členmi tretej slovenskej autonómnej vlády boli: minister školstva Jozef Sivák, minister hospodárstva Dr. Mikuláš Pružinský, minister financií Pavol Teplanský, minister dopravy Dr. Ferdinand Durčanský a minister spravodlivosti Dr. Miloš Vančo. V tejto vláde zo šiestich ministrov dvaja (30 %) neboli členmi HSĽS.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo