ÚPN od svojho vzniku iniciovaného Jánom Langošom vykonáva prácu, ktorú treba oceniť. Jednou zo základných funkcií Ústavu od začiatku je archivácia dokumentov. Predovšetkým po ŠtB. Hoci sa Archív musel niekoľko krát sťahovať a aj dnes je iba v podnájme u saleziánov na Miletičke, vidieť, že veci, ktoré sú v ňom uložené, sú skategorizované, roztriedené, ošetrené, sčasti zdigitalizované, proste pripravené na bádanie pre historikov aj bežnú verejnosť. Veľkú zásluhu na vzornom stave Archívu má jeho šéf, ktorý tu pracuje od jeho vzniku – Ľubomír Ďurina. Pred ním ho viedli aj archivári L. Bukovszky a R. Ragač (súčasný šéf SNA). Ing. (červený diplom zo strojáriny STU) Mgr. (archivár) Ľubo Ďurina je zaujímavá, neprehliadnuteľná, do svojej práce zažraná osobnosť. Svojim vystupovaním a zanietením nielen pre archívnictvo, no hlavne pre spôsob uvažovania o histórii a „pamäti národa“ je zárukou, že v jeho prítomnosti nemáte čas čo len sekundu sa nudiť.
Prínos ÚPN je jednoznačný. Zvlášť ak sa na neho pozrieme cez prizmu iných štátnych ústavov (VŠ škôl…). To samozrejme neprekáža, aby aktuálna moc po ňom vždy nešla. Paradoxne sa Ústavu lepšie viedlo za zlej červenej Fice než za Radičovej, ktorá si napriek tomu, že je politicky mŕtva, neodpustila vládou požehnať nápad politického ovládnutia ÚPN. Hoci osobnosti ako F. Mikloško, J. Čarnogurský či M. Zemko ju varovali (v podobnom duchu sa vyjadril aj Ivan Šimko). Namiesto toho, aby sa riešilo sídlo Ústavu („súčasný stav je nevyhovujúci, je potrebné mať jednu vlastnú budovu“ Ľ.Ď) či Múzeum zločinov komunizmu (Radičovej prázdne slová).
Kto trochu pozná výstupy ÚPN (web, časopis, publikácie, výstavy, dokumenty…) a nemá krv v očnom bielku (v „historickej obci“ nezriedkavý jav), musí uznať, že za tých pár rokov partia z ÚPN spravila kus záslužnej roboty. Asi najmenej je verejnosti viditeľný archív. No po tom, čo sme mali vo štvrtok 8.12.2011 možnosť vidieť, neostáva nič iné, len pred ľuďmi okolo Ľuba Ďurinu (za všetkých spomeňme menovite aspoň Mgr. Pavla Pytlíka – vedúceho bádateľne…) „smeknout klobouk“.
Plepo