Exkurzia v Archíve ÚPN s Ľubom Ďurinom

ÚPN od svojho vzniku iniciovaného Jánom Langošom vykonáva prácu, ktorú treba oceniť. Jednou zo základných funkcií Ústavu od začiatku je archivácia dokumentov. Predovšetkým po ŠtB. Hoci sa Archív musel niekoľko krát sťahovať a aj dnes je iba v podnájme u saleziánov na Miletičke, vidieť, že veci, ktoré sú v ňom uložené, sú skategorizované, roztriedené, ošetrené, sčasti zdigitalizované, proste pripravené na bádanie pre historikov aj bežnú verejnosť. Veľkú zásluhu na vzornom stave Archívu má jeho šéf, ktorý tu pracuje od jeho vzniku – Ľubomír Ďurina. Pred ním ho viedli aj archivári L. Bukovszky a R. Ragač (súčasný šéf SNA). Ing. (červený diplom zo strojáriny STU) Mgr. (archivár) Ľubo Ďurina je zaujímavá, neprehliadnuteľná, do svojej práce zažraná osobnosť. Svojim vystupovaním a zanietením nielen pre archívnictvo, no hlavne pre spôsob uvažovania o histórii a „pamäti národa“ je zárukou, že v jeho prítomnosti nemáte čas čo len sekundu sa nudiť.

Prínos ÚPN je jednoznačný. Zvlášť ak sa na neho pozrieme cez prizmu iných štátnych ústavov (VŠ škôl…). To samozrejme neprekáža, aby aktuálna moc po ňom vždy nešla. Paradoxne sa Ústavu lepšie viedlo za zlej červenej Fice než za Radičovej, ktorá si napriek tomu, že je politicky mŕtva, neodpustila vládou požehnať nápad politického ovládnutia ÚPN. Hoci osobnosti ako F. Mikloško, J. Čarnogurský či M. Zemko ju varovali (v podobnom duchu sa vyjadril aj Ivan Šimko). Namiesto toho, aby sa riešilo sídlo Ústavu („súčasný stav je nevyhovujúci, je potrebné mať jednu vlastnú budovu“ Ľ.Ď) či Múzeum zločinov komunizmu (Radičovej prázdne slová).

Kto trochu pozná výstupy ÚPN (web, časopis, publikácie, výstavy, dokumenty…) a nemá krv v očnom bielku (v „historickej obci“ nezriedkavý jav), musí uznať, že za tých pár rokov partia z ÚPN spravila kus záslužnej roboty. Asi najmenej je verejnosti viditeľný archív. No po tom, čo sme mali vo štvrtok 8.12.2011 možnosť vidieť, neostáva nič iné, len pred ľuďmi okolo Ľuba Ďurinu (za všetkých spomeňme menovite aspoň Mgr. Pavla Pytlíka – vedúceho bádateľne…)  „smeknout klobouk“.

Plepo

(Visited 277 times, 1 visits today)

Stalo sa...

15. 5. 1921

Členovia ľavého krídla Židovskej sociálnodemokratickej strany 'Poale Zion' založili 'Židovskú komunistickú stranu v Československej republike'. Bola to prvá komunistická strana v novom československom štáte.

15. 5. 1945

SNR na svojom prvom zasadaní v Bratislave (v tej istej sieni, kde 14. marca 1939 Slovenský snem odhlasoval samostatnosť Slovenského štátu) vydala 'Ohlas Slovenskej národnej rady českému národu', v ktorom slávnostne vyhlásila, že 'túžba po zachovaní spoločnej domoviny národa českého a slovenského Československej republiky žila u oboch našich národov neprestajne' a že v ČSR, ktorá 'sa bude bezvýhradne opierať politicky, hospodársky, vojensky i kultúrne o víťaznú baštu Slovanstva Sovietsky zväz' (...) 'chcú Slováci v budúcnosti a natrvalo upravovať svoje osudy'.

15. 5. 1948

Štátny súd v Bratislave vyniesol rozsudok nad druhou skupinou obžalovaných z 'protištátneho sprisahania' na Slovensku. J. Kempný bol odsúdený na 6 rokov, M. Bugár na 1 rok, P. Čarnogurský na 18 mesiacov, F. Jurčovič na 7 rokov, L. Obtulovič na 8 rokov, J. Staško na 6 rokov a P. Maxoň na 7 rokov väzenia.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo