Literárny večierok s Antonom Hykischom

79 ročný spisovateľ pôsobí mladícky. Je zvyknutý na diskusie o knihách, no osadenstvom bývajú vraj skôr starci. Tentokrát našiel „mladícku“ chasu, v ktorej prítomnosti v krátkych časových slučkách disciplinovane (snáď až na začaté desiate roky, k tým sme sa akosi nedostali) desaťročie po desaťročí zhrnul nielen literárne, ale aj celospoločenské pohyby. Tomu jeho pohľadu sa dá rozumieť.

Štiavničan zažil vrchol rozmachu v 1968, kľúčovom roku jeho generácie. Tanky v uliciach pozoroval z nemocničného okna na Bezručovej, kde ho akurát operovali. Veľmi pekne o tom, ako aj o priereze desaťročí rozpráva Andrej, Hykischovo alter ego vo vydarenej poslednej knihe Rozkoše dávnych čias, ku ktorej sme sa počas večera viac krát dostali. Keď pred pár rokmi Kušnierik volal po „generačnom románe“, Rozkoše ním sú (+ Vanovičova Kronika strateného času či Slobodova Krv a.i…).

Za boľševika (normalizácia) sa vraj na Hykischove „historizujúce“ romány čakalo v rade pred kníhkupectvami. Dnes vec nemožná.

Havel je vraj na nože s Kunderom, ten (udavač?) údajne od Novembra 89 v ČR nebol.

Hykisch je razenia „sociálno katolíckeho“, čo sa prejavuje v názoroch, výbere (aj) literárnych priateľov a vzorov, ale aj zásahom do reálnej politiky (bol v KDH na Klepáčovej strane v čase možno doteraz historicky nedoceneného remízového – rozumej víťazného – hlasovania o kľúčovej zmluve z Mílov (1992)).

Svojich 15 min. slávy si užil ako veľvyslanec v Kanade 1.1.1993. Reprezentoval nový štát, v ktorom musel obrusovať hrany nenávisti v emigrantských komunitách od razantných ľudákov po šesťdesiatosmičkárskych komunistov plačúcich za spoločným štátom. Jeho exegéza kresťanskej demokracie v ponovembrových rokoch (ale aj v širších súvislostiach od 1946) je logická a pochopiteľná. Ťažšie to je s polochápavým a poloočkoprižmúrujúcim pohľadom na Orbána (vie po HU, aj prekladal), tam by som to osobne pripísal prirodzene idealizujúcej starobe.

Dobre.

Plepo

PS. Jednoznačne odporúčam ísť sa kuknúť do SNG na Zmetáka. A v Astorke sa chystá Gazdova krv. Jar na dostrel!

 Obrázok: www.books.sk

(Visited 191 times, 1 visits today)

Stalo sa...

27. 11. 1902

V Stankovanoch (okr. Ružomberok) sa narodil politik, exilový pracovník, redaktor, spisovateľ, prekladateľ Peter Prídavok, majiteľ a zodpovedný redaktor časopisu Rodobrana. Člen Školskej Matice, Slovenskej ligy, Matice Slovenskej. Vedúci Slovenskej tlačovej kancelárie. V marci 1939 emigroval. V Paríži založil s Milanom Hodžom Česko-Slovenskú národnú radu, usilujúcu sa o federalizáciu budúcej Č-SR. Roku 1943 založil v Londýne Slovenskú národnú radu, ktorej programom bola obhajoba štátnej nezávislosti SR. Roku 1948 sa SNR premenovala na SNR v zahraničí, ktorej predsedom bol Karol Sidor a generálnym tajomníkom Peter Prídavok. Od roku 1952 vedúci slovenského vysielania BBC. Túto funkciu vykonával až do svojej smrti. Rozsiahla je jeho prekladateľská činnosť. Ovládal 6 cudzích jazykov, preložil okolo 25 rôznych titulov. Zomrel v roku 1966.

27. 11. 1953

Vo väznici v Leopoldove vláda nariadila zrušiť starobylý kostol. Vedenie väznice rozkaz vykonalo tak, že kostol dalo zbúrať aj materiálne. Museli to urobiť uväznení kňazi. Zriadili sa aj trestné prápory pre vojakov a to v povestnom židovskom tábore v Novákoch. V roku 1953 v ňom bolo 460 trestancov.

27. 11. 1989

Generálnym štrajkom v celej ČSSR občania žiadali zrušenie monopolu moci totalitnej KSČ a slobodné demokratické voľby. Na štrajku sa zúčastnila drvivá väčšina obyvateľstva.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo