Preskočiť na obsah

Existujú zázraky?

Významný slovenský astronóm Igor Kapišinský, ktorého sme privítali aj na našom spolku, roky bojuje so šarlatánstvom a kadejakými nevedeckými poverami. Pustil sa aj do existencie zázrakov, ktoré sú o.i. podmienkou svätorečenia. Prinášame Vám jeho provokatívny text, ktorý je dnes vysoko aktuálny, nakoľko v posledných dňoch Vatikán oznámil, že sa výrazne sprísnia podmienky beatifikácií. Nech sa páči!

Plepo

Existujú zázraky?

Motto: Zázrakov je na svete dosť, len žiaľ, nie sú zázračné! Kurd Lasswitz

Úvodom

Významný protestantský teológ Paul Tillich vyriekol pozoruhodnú myšlienku, na ktorú si spomeniem vždy, keď sa cirkev (mám na mysli predovšetkým rímskokatolícku cirkev) snaží priam nasilu blahorečiť či dokonca svätorečiť nejakú významnú osobnosť nášho verejno-náboženského života. Výstraha tohto teológa znie: Keď robí teológia z Boha objekt podľa iných objektov, ktorého existencia a podstata je vecou dokazovania, napomáha to k úniku do ateizmu. Prvým krokom k ateizmu je vždy taká teológia, ktorá strháva Boha na rovinu vecí problematických.

V prípadoch kanonizácie síce nejde priamo o Boha, ale predsa len, ide o veci „mimo prirodzeného poriadku“, a teda vlastne o veci nadprirodzené, t. j. „božské“. A pretože podľa dnes platných postupov proces kanonizácie nutne vyžaduje jeden (pre blahorečenie), prípadne dva (pre svätorečenie) špeciálnou komisiou právoplatne potvrdené zázraky zo života kanonizovanej osoby, je do toho priamo i nepriamo zaťahovaná i prírodoveda, a v prípadoch, o ktorých chcem hovoriť, väčšinou vedecká (univerzitná) medicína. Aj preto sa mi upozornenie P. Tillicha pre tému zázrakov zdá veľmi vhodné. Je všeobecne dobre známe, že ak kandidát kanonizácie zomrie mučeníckou smrťou, požiadavka zázrakov (teda podmienka sine qua non) odpadá. V takých prípadoch sa môže uskutočniť napr. blahorečenie dokonca aj hromadne, ako sa to stalo 28. októbra 2007, keď bolo beatifikovaných naraz 498 mučeníkov (rekord v dejinách cirkvi) z obdobia komunistického teroru v Španielsku z rokov 1934 až 1946.

Zázrak, alebo iba „zázrak“ – podvod?

Bez toho, aby som sa najskôr zaoberal potrebným zadefinovaním pojmu zázrak (snáď inokedy; drobná poznámka je v závere, v Diskusii), chcem hneď v tejto časti v stručnosti upozorniť na nešťastný precedens (bod a), ktorý sa, žiaľ, už stal a zrejme ho už nemožno anulovať. Po tomto, skoro škandalóznom prípade, ostatné podivuhodné „zázraky“ už logicky nemá význam bližšie kriticky analyzovať.

a) Blahorečenie Matky Terézie (ďalej MT)

(vlastným menom Agnes Gonxha Bojaxiu, narodená 27. augusta 1910 vo vtedajšom Srbsku v Skopje)

Stručná história tohto prípadu je asi takáto: Rok po smrti MT (5. september 1997) Kongregácia pre skúmanie života svätých slávnostne vyhlásila, že na jej príhovor sa v Bengálsku stal skutočný zázrak. V roku 1998 tam údajne došlo k nevysvetliteľnému vyliečeniu bengálskej veriacej Moniky Besry, ktorá mala diagnostikovanú rakovinu žalúdka. Potom, keď na jej telo položili medailón požehnaný MT a Monika sa k MT pomodlila (alebo to boli mníšky?), zákerný nádor náhle zmizol. Vatikán po konzultáciách s lekármi konštatoval, že uzdravenie sa nedá vysvetliť prostriedkami klasickej medicíny, a teda ide o zázrak (bez úvodzoviek).

S tým ale ostro nesúhlasila indická Asociácia racionalistov a prívržencov vedy a pokroku (založená ešte v roku 1985). Jej vtedajší predseda Probir Ghosh okamžite prehlásil, že propagácia zázračných uzdravení je nevedecká a u prostých ľudí vzbudzuje falošnú vieru. Ja k tomu dodávam, že takáto a podobná propagácia škodí tak viere ako aj medicíne, t. j. vede. Ghosh dokonca pohrozil podaním žaloby na celú reholu Misionárok milosrdenstva za podvod. Spolu s Ghoshom tvrdím, že MT si za svoj život a všetko, čo spravila pre chorých a chudobných, zaslúži najvyššie možné ocenenie, a je pre nás už dávno „svätá“ aj bez teatrálnych trikov Vatikánu! Bolo by ozaj večnou hanbou, keby bola „ocenená“ vatikánskym blahorečením, o ktoré by ona sama zrejme ani nestála, a ktoré je v podstate založené na klamstve a falošnom svedectve. Ghosh súčasne požiadal vládu Západného Bengálska (v jej kompetencii je aj Kalkata), aby sa k celému prípadu vyjadrila. Ozval sa aj vtedajší minister zdravotníctva Partho De, ktorý bol ochotný pred súdom potvrdiť, že tumor Moniky zmizol nie v dôsledku „zázraku“, ale v dôsledku správnej terapie a silných liekov indických lekárov. Prípad sa však v Indii diplomaticky ututlal, hlavne z úcty k životu a dielu MT. Ako všetci vieme, proces blahorečenia Vatikán aj napriek všetkým pochybnostiam, protestom a námietkam, dotiahol do „úspešného“ konca. Vatikán komentovaný „zázrak“ v roku 2002 uznal za pravý, a tak pápež Ján Pavol II. mohol 19. 10. 2003 vyhlásiť Matku Terezu za blahoslavenú. Pripomínam ešte, že sa tak stalo v rekordne krátkom čase (dovtedy, pretože v prípade samotného Jána Pavla II. to bolo ešte skôr – pozri ďalej), pretože procedúra kanonizácie začala „už“ dva roky po smrti MT, a nie po piatych rokoch, ako to vyžadujú príslušné cirkevné predpisy. Pápež pre tento prípad jednoducho udelil výnimku, za ktorú sa mu potom Kúria bohato „odvďačila“ tým, že . proces jeho vlastného blahorečenia sa začal už rekordných 87 dní po jeho smrti!

Bude Vatikán pokračovať?

Blamáž s beatifikáciou MT však Vatikánu nestačila a v svojom falošnom boji o jej svätorečenie pokračuje. Už stručnejšie uvediem aspoň známy fakt o tom, ako Rímska kúria postupuje v honbe za druhým „zázrakom“, ktorý je síce (a žiaľ) ku kanonizácii nutný, ale je ešte trápnejší ako ten prvý.

Podľa oficiálnej správy sa práve na desiate výročie úmrtia MT stalo opäť niečo medicínou vraj „nevysvetliteľné“. Keď v tento výročný deň 56-ročný páter V. M. Thomas, ktorý mal močový kameň (priemer 13 mm), slúžil omšu a modlil sa k MT, kameň náhle zmizol! Komentáre urológov k tomuto ľudsky a vedecky nevysvetliteľnému javu (slová Mons. Thomasa Menamparampila, arcibiskupa v Guwahati, kde páter žije) radšej neuvediem, lebo ešte stále ostáva nádej, že príslušná Kongregácia nestratila súdnosť úplne. K prvému prípadu sa však vrátim a komentár si neodpustím.

Spontánne remisie nádorov?

Áno, existujú také prípady, a ani veda ich zatiaľ nevie celkom uspokojivo vysvetliť. Určite však nejde o zázrak. Náš známy onkológ akademik V. Ujházy nám k tomu (okrem mnohého iného) napísal aj toto (výňatky z jeho článku v časopise slovenských skeptikov Tvrdenia a fakty č. 1, jún 1998, s. 12 – 13): O spontánnej remisii nádorovej choroby hovoríme vtedy, keď nádor ustupuje (alebo úplne zmizne) bez toho, aby sa pacient v období ústupu choroby podrobil niektorej zo základných liečebných metód (chirurgický zákrok, ožarovanie, chemoterapia, imunoterapia…). Extrémnymi prípadmi sú situácie, keď pacient odchádza z nemocnice domov s rozsiahlym nádorovým nálezom a po niekoľkých mesiacoch ba i rokoch sa vracia k lekárovi bez zistiteľných príznakov choroby… O takýchto prípadoch publikujú potom svoje názory odborníci v uznávaných odborných a vedeckých periodikách, ba aj v monografiách…

Prísne posúdenie pozorovaného ústupu sa samozrejme musí zakladať na zohľadnení všetkých poznatkov súčasnej vedy… na získaní dostatočných dôkazov, že išlo naozaj o nádorovú chorobu, ktorá sa potvrdila nielen zobrazovacími technikami (röntgenové snímky, ultrazvuk, počítačová tomografia…), ale najmä histologickým vyšetrením nádorového tkaniva… často vykonaným nielen jedným, ale aj 2 – 3 ďalšími odbornými lekármi. Takto sa potom možno vyhnúť omylom, keď v pozorovanom prípade nešlo o nádorový, ale nejaký iný (napríklad zápalový) proces, ktorý ustúpil.

… pri diagnóze rakoviny sa relatívne často opisujú spontánne ústupy až vyliečenia nádorov kože-melanómie … dokázaných nádorov krvi – rozličných foriem leukémie … nádorov miazgového (lymfatického) pôvodu, ale aj solídnych nádorov napr. obličiek, pľúc i čriev (M. Besra!?), ktoré môžu radikálne ustúpiť.

Iba v roku 1993 sa napr. v jedinom súbore spomína až 1 051 prípadov spomínaného vyliečenia rozličných foriem nádorovej choroby. Ďalej sa v článku odbornejšie vysvetľuje, ako sa rýchlo postupuje v poznávaní predtým nepoznaného i v oblasti výskumu rakoviny. Tým máme viac možností racionálne vysvetliť mechanizmy spontánneho ústupu nádorov. Spomínajú sa lymfocity – určitý druh krvných buniek pacienta, ktoré dokážu zabíjať jeho vlastné rakovinové bunky; hovorí sa aj o rozličných molekulách – cykotínoch, ktoré sú schopné zastaviť nádorový rast a o ďalších procesoch (napr. apoptóze – programovej smrti nádorovej bunky), ktoré môžu hrať dôležitú úlohu pri diskutovaných „zázračných“ remisiách nádorov.

Dôležitý záver

citovaného onkológa je takýto: Obsah doterajších riadkov smeruje k racionálne vysvetliteľným extrémom, ktoré sa často označujú ako „zázračné vyliečenia“. Okrem súborov kompletného ústupu nádorovej choroby do stavu vyliečenia existujú situácie nepomerne častejšie, kedy sa u pacienta pozoruje čiastočný ústup choroby v období bez liečby. A keď sa v takejto situácii dostáva pacient k vykonávateľom liečebnej praxe pomocou neoverených metód (teda k ľudovému liečiteľovi, prípadne práve dôjde k meditácii a prosbám k Panne Márii či MT…), nikto ho, ani jeho blízke okolie nepresvedčí, že to, čo mu pomohlo, nebol „zázračný liečiteľ“ (ani modlitba, ani Ján Pavol II., ani PM či MT…), ale normálny fyziologický proces, ktorým postihnutý organizmus reaguje na prítomnosť nefyziologických nádorových buniek.

b) Kanonizácia muža menom Antônio de Sant´Ana Galvão (ďalej FG)

(známy aj pod menom Frei Galvão – 1739 – 1822, narodený v Sao Paule v Brazílii)

O koho a o čo ide? (veľmi stručne)

V roku 1761 zložil FG rehoľné sľuby u františkánov a o rok neskôr prijal aj kňazskú vysviacku. Bol vynikajúcim spovedníkom, kazateľom a všestranným dobrodincom. Je nesporné, že celý život robil dobré skutky (pre chudobných, chorých, opustených…). S jeho účinkovaním je spojených mnoho legiend, z ktorých sú mnohé až úsmevné. Skeptické spoločnosti celého sveta (brazílska aj naša) mala už pred rokmi o ňom dôveryhodné informácie. Vnímali sme ho teda už dlhšie, predovšetkým ako dobráka, ľudomila a zbožného humanistu najvyššej triedy, ktorý však úspešne a hravo porušoval aj prírodné zákony: levitoval (jednoducho „zrušil“ gravitáciu), bilokalizoval (obišiel celú súčasnú fyziku) a stváral rôzne psie kúsky, ktorými sa vystatujú najväčší okultisti a šamani. (Veľmi som smutný z toho, že týmto dekadentným smerom – bilokácia, levitácia alebo stigmatizácia – sa môže zvrhnúť aj kanonizácia blahoslaveného biskupa Petra Pavla Gojdiča OSBM, ako som vystrašený započul v nedávnych Sférach dôverných na STV 2, 23. 1. 2008.) Najviac sa však FG preslávil svojimi „zázračnými pilulkami“, ktorými ale narobil aj najviac dokázateľnej škody. Podklad až šialená odvaha k liečeniu svojimi pilulkami spočívali v jeho prehnanej úcte k Nepoškvrnenej Panne Márii (NPM), t. j. v špecifickej forme hyperdúlie. A tak „liečenie“ (i nádorových chorôb, neplodnosti, rôznych kolikových bolestí a pod.) praktizoval tak, že na kúsok papiera napísal pár slov z breviára (samozrejme, že sa týkali NPM), lístok zvinul a najlacnejšia i najúčinnejšia pilulka na svete bola hotová. Stačilo ju už iba prehltnúť. Vyrobil ich na tisíce a „uzdravoval“ nimi prakticky všetkých a zo všetkého. Preto mňa samotného, a zrejme i mnohých iných priam šokovalo (najprv som si myslel, že ide o vtip), keď údajne racionálne rozmýšľajúci pápež Benedikt XVI. (ďalej iba B XVI., predtým kardinál Joseph Ratzinger – špičkový teológ a filozof) počas svojej nedávnej apoštolskej cesty v Brazílii vyhlásil 11. mája 2007 FG za svätého! Potrebný zázrak sa vraj udial po modlitbe k FG a po požití jeho „pilulky“, keď sa rodičke Sandre Grossi dei Almeide narodil zdravý chlapček, hoci sa taký narodiť nemal (jej maternicu údajne rozdeľovala membrána…). Mimochodom, všetko sa odohralo pred ôsmimi rokmi, čo ale znamená, že papierové zázračne pilulky sa v Brazílii vyrábajú aj dnes, približne 180 rokov po smrti FG! Prečo ich potom Brazília neexportuje, prípadne si toto rekordne lacné „liečivo“ nedá patentovať? Môže to vlastne za ňu spraviť Vatikán, keďže ma takú „odbornú“ komisiu , ktorá popísaný „zázrak“ uznala za pravý, a mala by to preto hravo vedieť pred celým svetom aj dokázať. Komentár k tomuto smutnému prípadu je samozrejme už zbytočný, lebo tu už máme ten nešťastný precedens, uvedený pod bodom a).

Ostáva už iba špekulovať o tom, prečo asi B XVI. takto dehonestuje, kompromituje a zosmiešňuje vlastnú cirkev, a vytvára tak jej neprajníkom priestor pre rôzne, aj nepríjemné vysvetlenia? Navyše, terajšiemu bystrozrakému pápežovi uniklo aj to, že nedávno zosnulý (23. 12. 2007), jeden z najvplyvnejších kardinálov Južnej Ameriky, Aloisio Lorscheider, už v roku 1998 silno v Brazílii protestoval proti užívaniu pilúl brata FG, a mníškam ich dokonca zakázal vyrábať! Viackrát prehlásil, že pilulky podporujú poverčivosť a sú ako falošná medicína, o ktorej čarodejníci tvrdia, že dokáže vyliečiť všetky neduhy. Ani to však B XVI. a Kongregácii pri honbe za druhým „zázrakom“ vôbec nevadilo… to by snáď neprehliadol ani pápežov kocúr Kiko, no nie?

c) Zázraky Jána Pavla II. (ďalej iba JP II.)

Autorom knihy s týmto názvom je Pawel Zuchnievicz a ponúka ju od jesene roku 2007 vydavateľstvo Dobrá kniha. A trápny scenár sa opakuje: po smrti JP II. sa začali z celého sveta doslova valiť zaručené správy o „zázrakoch“, ktoré dosvedčujú ľudia, ktorí sa s bývalým pápežom za jeho života stretli. Tým sa súčasne otvára aj cesta k prečudesnej a zasa urýchlenej kanonizácii bývalého pápeža. Dav na vatikánskom námestí Svätého Petra bol totiž už pri pohrebe Karola Wojtylu značne nedočkavý a kričal Santo Subito – Nech je svätý (ihneď)! Hlas ľudu (žeby zasa hlas boží?) treba predsa vypočuť, nie? A Rímska kúria sa opäť poponáhľala, Vatikán je jednoducho stále nepoučitelný. Postulátor (vlastne akýsi zhromažďovač dôkazov o zázrakoch, doma by sme povedali aj dozorujúci prokurátor) tohto kanonizačného procesu je P. Slawomir Oder. Na začiatok však musel vyfabrikovať skutočný zázrak, a počínal si ozaj bravúrne. Pozrime sa na to aspoň v krátkosti.

(Mimochodom, prvý – ešte z roku 2005 – avizovaný „zázrak“ na príhovor JP II. týkajúci sa francúzskej rehoľníčky trpiacej na rakovinu, v tvrdej konkurencii iných „zázračných“ uzdravení akosi upadol do zabudnutia.)

Marie-Simon-Pierre (ďalej MSP) a jej Parkinson

Francúzska 45 ročná mníška MSP trpela Parkinsonovou chorobou zhruba od roku 2000. Často sa k JP II. modlila za svoje uzdravenie (zrejme aj počas jeho života). Presne dva mesiace po jeho smrti (zomrel 2. júna 2005) uprostred noci zistila, že po Parkinsonovej pliage niet ani stopy! Ruky sa jej prestali triasť a telo ju už nebolelo. Modlitby a prosby boli teda vyslyšané! Teraz pracuje v istej parížskej pôrodnici. Na slávnosti 2. apríla 2007 sa zverejnili podrobnosti (má to v kompetencii biskup Claude Feidt, lebo do jeho diecézy MSP patrí) tohto „zázraku“, ako aj mnohých iných „uzdravení“ (samozrejme vrátane rakoviny), ktoré sa udiali na príhovor – prosbu či modlitbu k JP II. Aj v prípade MSP pápež B XVI. porušil cirkevné právo, ako to predtým spravil sám JP II. v prípade MT (pozri bod a), a celý proces značne urýchlil. Proces beatifikácie (blahorečenia) sa totiž oficiálne začal už 28. júna 2005! O tomto rekorde som sa už ale zmienil. Zrejme aj druhá fáza – proces kanonizácie (svätorečenia) bude bezproblémový. Vzhľadom na závaly „zázrakov“ popísaných vo vyššie citovanej knihe nebude totiž žiadny problém nájsť potrebný druhý zázrak a navyše, celý proces má na starosti terajší pápež B XVI. Aj tu si komentáre odborníkov na Parkinsonovu chorobu radšej odpustím. Dodám len, že tlačou prebehla informácia, že ten druhý zázrak by mohol byť prípad komentovaný v poľskom liste Gazeta Wyborcza dokonca s tým, že prípad Vatikán už aj uznal ako zázrak. Išlo o prípad, keď sa 1. júla 2005 v Čenstochovej predčasne narodilo dievčatko Gloria Wronová, údajne bez akýchkoľvek šancí na prežitie (nefunkčné ľadviny, ťažká srdečná vada a pod.). Jej matka Joana sa však začala modliť k JP II. A hneď na druhý deň (!) začali ľadviny fungovať a srdečná vada „nevysvetliteľným“ spôsobom tiež úplne zmizla! Dnes je dievčatko úplne zdravé a jej otec Jack Wrona, napísal na vlastné náklady o tomto zázraku knihu a jeden exemplár poslal do Vatikánu príslušnej komisii (asi znova tej „najobjektívnejšej“). Ešte sa oplatí pripomenúť i špekuláciu, či by sa nedalo JP II. považovať za martýra, t. j. za mučeníka, a tým by starosť o dokazovanie zázrakov úplne odpadla. Podľa niektorých „expertov“ totiž pápež pri atentáte v roku 1982 prelial vlastnú krv za svoju vieru! To by snáď súdnemu človeku aj malo stačiť, ak nie na vysvetlenie, tak aspoň na pousmiatie…

Ďalšie beatifikačné a kanonizačné ekvilibristiky Vatikánu radšej opomeniem a nebudem ich už komentovať aj preto, že na verejnosť neprenikli až tak nápadne. Radšej k týmto riadkom pripojím krátku diskusiu a pár poznámok.

DISKUSIA – POZNÁMKY

1) Celý tento text nemá ambíciu na publikovanie (po diskusii bolo autorom povolené publikovať ho na našom webe. Pozn. M.K. a P.) a napísal som ho hlavne preto, že sa cítim byť dlžníkom „svojmu“ arcibiskupovi – prešovskému eparchovi Gréckokatolíckej cirkvi Mons. ThDr. Jánovi Babjakovi SJ. Jemu som totiž pri osobnom, viac ako dvojhodinovom rozhovore v Centre spirituality Východ – Západ P. Michala Lacka SJ v Košiciach (14. 11. 2007), nedokázal svoje postoje v týchto veciach ani okrajovo ozrejmiť. Sľúbil som mu, že to spravím dodatočne. A sľuby sa majú dodržiavať. Ospravedlňujem sa mu však, že to robím touto nedokonalou formou, dokonalosť je však norma nebies a nie človeka, ako povedal J. W. Goethe.

2) V tomto stručnom náčrte som sa nedotkol iných „zázračných“ javov, ktoré s komentovanou témou určite súvisia. Mám na mysli napr. rôzne „plačúce obrazy“, vidiny „anjelov“ (najnovšie dokonca v kométe 17P/ Holmes), obrazy NPM v odrezkoch dreva (napr. v Medzilaborciach) a iné imaginárne, resp. virtuálne javy, ktoré patria k degenerovaným formám ľudovej zbožnosti vrátane súkromných zjavení Panny Márie. Takticky som vynechal i citlivú a pre mnohých priam nespochybniteľnú tému zjavení PM v najväčších svetových pútnických miestach (napr. Lurdy, Fatima, Čenstochova, Medžugorie a pod.) i s príslušnými „zázrakmi“. Ale práve nedávno katolíci oslavovali 150 výročie zjavenia PM v Lurdoch. Od toho času (rok 1858) dodnes bolo v Lurdoch nahlásených viac ako 7 200 „zázračných“ uzdravení. Z nich cirkev ako skutočné zázraky uznala „až“ (pre mňa), pre niekoho „iba“ 67 prípadov (posledný v septembri 2005). Nech mi sv. Bernadetta Soubirousová (kanonizoval ju 8. 12. 1933 pápež Pius XI.) odpustí, ale aj napriek všetkému „zázračnému“, čo sa v Lurdoch odohralo, tvrdím, že komisia sa aj tak mala a má riadiť heslom „be careful“ (buďme opatrní), resp. „don´t be stupid“ (nebuďme hlúpi), a to hlavne v zaujme cirkvi samej. To sa už ale opakujem, a konečne, popísal i odprednášal (aj na teologických fakultách!) som o tom toho dosť. A paradoxne, asi omylom, dostal som za to 23. 9. 1993 od bývalého predsedu KBS (biskup R. Baláž) dokonca oficiálny ďakovný list! Časy sa však menia, a my s nimi, že? V texte som vynechal i „zázračne“ prípady z dielne Opus Dei a samozrejme aj mnohé „zázraky“ z Biblie, ktoré majú iba jeden „malý“ háčik: tiež nie sú zázračné, ako hovorí K. Lasswitz.

3) Ku textu, kde sa spomínajú regresie (remisie) zhubných nádorov by som v niektorej podrobnejšej štúdii chcel upozorniť aj na častú údajne nezvratnú „ochrnulosť“, ktorá sa jednoducho po náprave klasifikuje „lekárskou“ komisiou ako zázrak. V tejto súvislosti ale už teraz kladiem do pozornosti výskumy profesora neurológie Jozefa Černáčka (zomrel v r. 2006 – skoro 97-ročný). Okrem mnohého iného potvrdil existenciu tzv. hysterickej obrny, pri ktorej pacient skutočne už dlhšie nemôže chodiť, ale po vypnutí jeho pamäte na tento hendikep (dá sa to docieliť napr. elektrošokom, ale nie hypnózou…) sa pohyblivosť končatiny „zázračne“ obnoví a to dokonca natrvalo! Takže znova: nie je to zázrak, ale iba „zázrak“. Do tejto kategórie by patrili aj rôzne „zázraky“ na podklade „placebo efektu“, ktorý inak patrí medzi bežné postupy vedeckej medicíny, ale aj rôzne overené vymiznutia psychosomatických chorôb, v ktorých hrá významnú úlohu vôľa pacienta (a spolupráca s lekárom, či viera j jeho schopností)). Je to oblasť, ktorá je najbližšie k biblickému …Tvoja viera ťa uzdravila! Ale zopakujem znova: ani tieto javy nie sú zázračné, ako by ich chceli mnohí interpretovať.

Hodí sa tu ešte dodať, že rôzne overené informácie a vedecké články (dokonca i monografia UICC), sa k tejto téme dajú nájsť na stránke CNN.com (treba vybrať ponuku HEALTH), keď si potom vyhľadáme heslo spontaneous regression cancer. Aj to by nás malo viesť aspoň k zamysleniu.

4) Určite by sa k tejto téme (pochybné kanonizačné procesy katolíckej cirkvi) mal pripojiť aj odbornejší teologický exkurz, ale to nebolo tu a teraz ešte v úmysle. K tomu by sa mal pridať aj vážnejší diskurz o zmysle, účinnosti (možnosť overenia úspešnosti!?) a teologickom význame pomocnej či prosebnej modlitby. Možno sa o to pokúsim niekedy inokedy. Chcelo by to tiež aspoň približne nájsť spoločnú, kompromisnú definíciu zázraku pre prírodovedcov i teológov, nakoľko obe skupiny sú v tejto oblasti nútené (z podstaty veci) vzájomne spolupracovať. Inak nám neostane nič inšie, iba pracovať so „zázrakom“ ako s poriadne vágnym pojmom, s niečím, čo je záhadné, a čo je (skryté) za – zrakom.

5) Zamyslieť by sme sa mali hlbšie i nad skutočnosťou, ktorú podrobne rozoberá Peter Dinzelbacher v svojej knihe Svätice alebo čarodejnice? (Vyšehrad, Praha 2003). Poukazuje na to, aká tenučká je hranica medzi sväticou a čarodejnicou (asi ako napríklad medzi fanatickou nenávisťou a nekonečnou láskou), keď výnimočnosť osobnosti tej prvej považujeme za Boží dar (zmluvu s Bohom), ale tej druhej naopak za diablov dar (pakt s Luciferom). Vážna otázka teda je: Ako presne a spravodlivo toto rozlišovanie duchov (discretio spirituum) vykonáva samotná cirkev pri kanonizačných procesoch, alebo aj pri praktickom exorcizme? Na túto tému je však k dispozícii mnoho publikácií, a zhodujú sa so závermi Dinzelbachera (najnovšie pozri napr. objemnú knihu profesorky novovekých dejín Oxfordskej univerzity Lyndal Roperovej: Hexenwahn – C. H. Beck Verlag, 2007).

6) K tejto téme sa ale celkom „laicky“ chcem našej domácej i celosvetovej najvyššej hierarchie opýtať: nebolo by, aj vzhľadom na vyššie komentované ťažkosti, vhodné zmeniť pravidla kanonizačného procesu a nahradiť ich (ho) napríklad jednoduchou proklamáciou, ako to napokon už bolo aj kedysi v minulosti? Nevyhli by sme sa tak, aspoň čiastočne, aj vlastným pochybnostiam, ale hlavne výsmechu zo strany ľudí mimo cirkvi? Nemuseli by sme potom krvopotne a klamlivo vysvetľovať nevysvetliteľné, a tiež riskantne zaťahovať Boha a transcendentno do vedy a vice versa. Takí velikáni ducha, ako napr. Matka Tereza, Irena Sendler (zachránila asi 2 500 židovských detí pred smrťou!), paleontológ – jezuita P. T. Chardin, kardinál – konvertita John Henry Newman (jeho beatifikácia prebieha už 18 rokov!), biskup P. P. Gojdič, páter Damián de Veuster obetujúci sa na „ostrove smrti“ Molokai za malomocných (mimochodom, je to jeden z mnohých príkladov, ako sú veci „svätosti“ nejasné a zložité – pozri ďalej), brat Roger (Taizé), Albert Schweitzer… (bola odo mňa hlúposť, začať vôbec niekoho menovať) a mnohí, ozaj premnohí ďalší, sú pre nás už dávno svätí, aj bez podozrivých a dehonestujúcich kanonizačných rituálnych tancov katolíckej cirkvi. Musíme si uvedomiť, že smiešnymi kanonizačnými trikmi strkáme samotné kanonizované osobnosti priam pod cirkusové šapitó. Podporujeme tým i muníciu ateistov a prispievame tak k zosmiešňovaniu vlastnej cirkvi. Spomeň(me)te si predsa (my)vy skôr narodení, ako si v hlbokej totalite na margo nezdarilej (zlyhajúcej) propagandy bojového ateizmu povzdychla marxistická sociologička Erika Kadlecová, bývalá vedúca Sekretariátu pre veci cirkevné pri Ministerstve kultúry ČSR v Prahe: Ako je zrejmé, ad Dei maiorem gloriam – pre veľkú slávu Božiu, sme my marxisti urobili dosť, viac než je zdravé (vo svojej štúdii Oživení zájmu o náboženství, jún 1985). A ja dnes vidím všeobecnú platnosť tohto Apologetického paradoxu alebo propagandistického bumerangu (bližšie pozri pod týmto názvom moju esej z mája 1991). Dnes totiž badám, že sa teraz deje niečo podobné, ibaže v opačnom garde: Proti Kristovej cirkvi „kresťania“ spravili toho (na veľkú radosť ateistov) už ozaj dosť. Mali by sa pokúsiť spraviť konečne niečo aj pre ňu!

7) Poznámkou v zátvorke pri mene P. Damián de Veuster som myslel iba na to, ako sa dá všetko (nedozvieme sa asi nikdy, či oprávnene) spochybniť a znevážiť. Poznámku s takýmto spochybňujúcim posolstvom nájdeme aj ohľadom P. Damiána, napr. v knihe Grahama Greena Paradox křesťanství (Vyšehrad, 1970). Na s. 78 – 79 c. d. sa spomína otvorený list Roberta Louisa Stevensona, ako odpoveď na list dp. Dr. Hydea, v ktorom bol hrdina z Molokai poohováraný z rôznych nerestí… Takých prípadov sa ale pri kanonizačných procesoch musí celkom zákonite (takí sú predsa ľudia) vyskytovať doslova na tisíce… dalo by sa tomu však predísť, alebo aspoň minimalizovať (body 6 a 8).

8) Mnohí mi na tieto slová a aj iné moje výhrady voči súčasnému konaniu cirkvi odpovedajú známym citátom z Matúša (16, 18): Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Iste, páni teológovia, je to Kristov prísľub a ten treba brať s dôverou a vážne. Pekelné brány ju možno nepremôžu, ale Matúš nikde nepíše, že sa nepremôžeme a nezničíme my (kresťania) sami! To nám náš Pán nikdy a nikde nezaručil. A ja opovážlivo tvrdím aj to, že na takomto sebazničení už vrcholový managment svetovej i domácej cirkvi úspešne pracuje!

A dobrý úmysel (nik mi to samozrejme nemusí veriť) i zmysel týchto riadkov je aj v tom, aby túto sebadeštrukciu vedenie cirkvi nedotiahlo do „úspešného“ konca (viď aj záver bodu 6 Apologetický paradox alebo propagandistický bumerang). Tvrdím to aj preto, že tu diskutovaný problém – zázraky, je iba malé sklíčko v pestrej mozaike kontraproduktívnych a priam protievanjeliových aktivít oficiálnej cirkvi, ktoré škodia predovšetkým jej samej. Píli si totiž konár sama pod sebou… O tom však píšem často aj inde – vedie ma k tomu intelektuálna poctivosť i výhrada vo svedomí, i keď som už oficiálne – formálne (chválabohu!) pár mesiacov (úradne od 26. 11. 2007) „mimo“ cirkvi ako inštitúcie, ale som stále, až do smrti, v spoločenstve kresťanov (s tým nič nenarobím, aj keby som chcel…). Záverom by som chcel kresťanov povzbudiť, aby sa nevzdávali vlastného úsudku a neutekali od rozumu, ich viere to vôbec nemôže uškodiť, ba naopak. K tomu, ale i k celej tejto téme na odľahčenie pripomeniem epizódku, ktorá sa traduje o hlboko veriacom kresťanskom racionalistovi, významnom prírodovedcovi (profesor geológie na Oxforde, poznal a obdivoval ho aj Ch. Darwin atď.) a polyhistorovi ranej viktoriánskej éry – Williamovi Bucklandovi. Tomuto mysliteľovi sa zježili vlasy na hlave (aj ktoré nemal) vždy, keď počul niečo o „zázraku“. Raz napríklad narazil na údajný zázrak mučeníkovej krvi vytrvalo máčajúcej dlážku istého rímskokatolíckeho kostola. Tento anglický duchovný, člen význačných svetových vedeckých spoločností, neváhal ani sekundu, a túto hypotézu zázraku otestoval priamo na mieste takto: „krvavú“ škvrnu hneď oblizol a prehlásil: Netopierí moč, a odišiel. A bolo po ďalšom zázraku… (porovnaj: E. J. Larson: Evolúcia, s. 32-33, resp. Gould: Time´s Arrow, 99.).

Gitano Ladinsky, Bratislava, 18. február 2008

(Visited 366 times, 1 visits today)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *