Dušičkový november

Nádherná farebná jeseň sa pomaly chýli ku koncu. Do tohto nostalgického prostredia pod nohami šuštiacich listov je zasadená oktáva spomienky na tých, ktorí svoje putovanie po Zemi už zavŕšili. Koľkí z nich si na konci mohli so sv. Pavlom povedať: dobrý boj som bojoval, beh som dokončil a vieru zachoval? Pri pár hroboch sme sa pristavili na cintoríne v Slávičom údolí.

Pri zapaľovaní sviečky na hrobe Alexandra Macha (1902 – 1980) jeho vnuk Fridrich priblížil najzaujímavejšie etapy života tejto mimoriadne zaujímavej a mierne tragickej postavy nedávnych slovenských dejín. Nedoštudovaný kňaz, vynikajúci novinár, nie najlepší politik, dlhoročný väzeň komunistických žalárov a nakoniec spisovateľ pamätí, o ktoré ho pripravila ŠTB. Na pohrebe sa zúčastnili tisíce ľudí. Pekný náhrobok, plný symbolov, riešil arch. Šlachta. Tisíce ľudí sa zúčastnilo aj na poslednej ceste neďaleko ležiaceho iného Alexandra – Dubčeka. Svoju kariéru spojil s KSČ, čo sa mu ako aj mnohým jemu podobným súdruhom nevyplatilo. No nadýchnutie sa čerstvého vzduchu v roku 1968 (vtedy pustili z basy Macha) sa stalo pre celú jednu generáciu životným zážitkom. Pár metrov vedľa je hrob Vladimíra Mináča. Hovorili mu Baťko, tak ako jeho predchodcovi na poste predsedu Matice slovenskej, Škultétymu. Túto zdrobnelinku pošpinil, ako aj inštitúciu, ktorú viedol. Kolaboroval najprv s komunistami, potom s mečiarovcami. Nech mu je zem ľahká. Na Mináča sa pozerá Ján Stanislav. Jazykovedec. Slušný človek. Ako aj Vincent Hložník. Ten svoju vieru nikdy nepredal za judášsky groš. Jeho ilustrácie Andersenových rozprávok či Gulliverových ciest formovali fantáziu generácií detí. Zaujímavý náhrobok má aj ďalší maliar, Ján Mudroch. A aj kopec ďalších. Treba sa ísť prejsť. Pri blikotavých sviečkach si človek lepšie uvedomí, že dar života je úžasný.

Plepo