Sme veľmi radi, že medzi nás opäť prišli aj naši bulharskí priatelia na čele s konzulom Boykom Hadjiyskim. Inštaláciu tabule bravúrne zvládli Ľudo s Wendym (neskôr bol aj hlavným kuchárom bezchybného danielieho gulášu). Miesto okolia pamätníka sme trochu vyčistili od malinčia a popadaného dreva. 

Musím s Troma sestrami skonštatovať: “to sme dobrí, to sme dobrí“! 

Všetkým zúčastneným vďaka za svelú sobotu! 

Plepo

Text informačnej tabule:

MIESTO LETECKEJ KATASTROFY

SAKRAKOPEC 430 m.n.m.

Dňa 24. 11. 1966 na tomto mieste havarovalo lietadlo IL-18 patriace bulharskej spoločnosti TABSO. Trasa letu LZ 101 bola: Sofia – Budapešť – Praha – Berlín. Pre nepriazeň počasia nad Prahou lietadlo pristálo na letisku v Ivanke pri Dunaji. Po zlepšení poveternostných podmienok dostalo o 16.20 h povolenie na odlet. O niekoľko minút nato narazilo do Sakrakopca. Zahynulo všetkých 82 ľudí na palube – 74 cestujúcich a 8 členov posádky, 63 mužov, 18 žien a 13-ročný chlapec.

Odpočinutie večné daj im, Pane! 

На 24 ноември 1966 г. на това място катастрофира самолет ИЛ-18,
собственост на българската държавна компания “ТАБСО”. Маршрутът на
полета ЛЗ 101 е София – Будапеща – Прага – Берлин. Заради лошото време
в Прага самолетът каца на летището в Братислава. След подобряване на
обстановката в 16.20 ч. самолетът получава разрешение за излитане.
Минути след това се забива в хълм “Сакракопец”. Загиват всички 82
души на борда – 74 пътници и осем-членният екипаж, от които 63 мъже, 18 жени и тринадесет-годишно момче.
Вечен покой дай им, Господи! 

On the 24th of November 1966, an airplane, IL-18, belonging to the Bulgarian company TABSO, crashed at this place. The planned route of flight LZ 101 was Sofia – Budapest – Prague – and Berlin. Due to bad weather in Prague, it landed at Bratislava airport. After weather conditions improved, it received a takeoff permit at 16:20 local time. A few minutes later, it crashed into the “Sakrakopec” hill. All 82 people on board – 74 passengers and 8 crew members (63 men and 18 women and a 13-year old boy) died.

Eternal rest grant unto them O Lord!

Iľjušin Ил-18В

Rozpätie: 37,42 m

Dĺžka: 35,90 m

Výška: 10,17 m

Plocha krídel: 140,0 m²

Hmotnosť prázdneho lietadla: 34 500 kg

Max. vzletová hmotnosť: 61 200 kg

Pohonná jednotka: 4 × turbovrtuľový motor Ivčenko AI-20K, každý s výkonom 2 942 kW

(4 000 k)

Max. rýchlosť: 685 km/h

Cestovná rýchlosť: 650 km/h

Dostup: 12 500 m

Hmotnosť paliva: 18 600 kg

Dolet pri max. zaťažení: 3 300 km

Maximálny dolet: 5 400 km

Registračná značka: LZ-BEN

Výrobné číslo: 184007101

Rok výroby: 1964 

Zoznam obetí / List of victims / Списък на жертви

Bulharsko / Bulgaria / България 

Хаванес Гарабед АНАНЯН 1931

Хачик Сахак АРТИНЯН 1934

Боломил Велев АТАНАСОВ 1942

Валери Любомиров БАНЕВ  1953 (syn)

Любомир Гетов БАНЕВ 1932 (otec)

Александър Йорданов БОЙКОВ 1925

Иван Иванов БЪЧВАРОВ 1912

Михаил Кръстев ВЛАХОВСКИ 1929

Любомир Георгиев ВЪЛКОВ 1935

Тодор Стоянов ГЕОРГИЕВ 1924

Димитър Андонов ДАШИНОВ 1926

Господин Тодоров ДИЧЕВ 1922

Мария Иванова ДОЙЧИНОВА 1943

Игнат Игов ЕМАНУИЛОВ 1905 (manžel)

Йордана Христова ЕМАНУИЛОВА (manželka)

Тодор Иванов ИВАНОВ 1923

Веселин Крумов ЙОРДАНОВ 1936

Стефанка Костадинова ЙОСИФОВА 1934

Димо Добрев КАРАГОГОВ 1933

Мария Георгиева КАРАГЬОЗОВА 1943

Георги Вълчев КОСТИНКОВ 1940

Милка Иванова МОЛДОВАНОВА 1936

Георги Стоянов НИКОЛОВ 1932

Димитър Йорданов ПАТЕВ 1915

Екатерина Асенова ПОПОВА 1929

Кремена Георгиева РАДУЛОВА 1943

Лиляна Иванова СТАМЕНОВА 1946

Ганчо Панайотов СТОЙЧЕВ 1920

Христо Василев ТАКЕВ 1913

Иван Николов ТАСКОВ 1936

Николай Василев ТОДОРОВ 1927

Георги Димитров ТРЪНЧЕВ 1910

Кремена Методиева ШАТАРОВА 1938

Марин Стоянов ШИКОВ 1914

Младен Александров ХРИСТОВ 1942

Елена Иванова ХРИСТОВА 1926

Иван Балев ЧЕПИЛЕВ 1929

Posádka lietadla / Aircrew / Екипаж 

Любомир Тодор АНТОНОВ 1925 veliteľ lietadla

Светомир Димитров ШАКАДАНОВ 1930 druhý pilot

Стоян Тодоров РАНГЕЛОВ 1924 palubný mechanik

Слави Стефанов ТОМАКОВ 1927 navigátor

Никола Александров ТАСЕВ 1931 rádiotelegrafista

Мария Иванова ИВАНОВА letuška

Светла Маринова ГЕОРГИЕВА letuška

Виолина Велева СТОИЧКОВА letuška 

Maďarsko / Hungary / Унгария 

Benedek Jenö 1908

Bodor Antal 1943

Faragó Benjamin 1940

Gálvan Karolyné 1931

Huber Janosné 1945

Jarfás Tamás 1933

Kaldor István 1914

Kiszlinger Jozef 1924

Kovács Ákos Antal 1932

Kovács János 1943

Nagy Miklós 1940

Pál Géza 1927

Pártli Imre 1939

Rakk Ferenc 1932

Stanca Antal 1916

Tóth Lajosné 1927

Československo / Czechoslovakia / Чехословакия 

Karel Dobruský 1915

Gustáv Chrz 1921

Václav Jiráček 1920

Václav Šulc 1939

František Vesecký 1935

Nemecko / Germany / Германия 

Manfred Berger 1931

Georg Danielzik 1936

Peter Kaschube 1935

Horst Nützman 1932

Wolfgang Venz 1944

Brazília / Brazil / Бразилия 

Carvalho Zessy Zena Guimaraes 1915

Jardin Maria Helena Morais 1916

Motta Lima Pedro Pinto 1897

Chile / Chile / Чили 

Ramirez Calisto 1926

Gonzáles Augustín José 1916

Argentína / Argentina / Аржентина 

Ferrari Alberto Rogelio 1913

Honduras / Honduras / Хондурас 

Amador Amager Ramon 1916

Japonsko / Japan/ Япония 

Kajita Shigeko 1907 

Švajčiarsko / Switzerland / Швейцария 

Hans Hauri 1931

Tunisko / Tunisia / Тунис 

Liman Moshev Mohsen 1931

Veľká Británia / Great Britain / Великобритания

Joseph Mark 1913 (Medzilaborce)

Viac info na www.istropolitan.sk

SKAS Istropolitan, 2012

Doc. Klavec nám na začiatku debaty ozrejmil historické reálie tohto regiónu. Pozreli sme si dokumentárny film, mapujúci irácko-iránsky vojnový konflikt, ktorý mal zásadný vplyv na dnešnú situáciu. Podľa Klavca stredná a mladá generácia Iráncov sa čoraz nástojčivejšie stavia proti nadvláde konzervatívnych islamských duchovných. Väčšine obyvateľov islamskej republiky nevyhovuje súčasný duálny politický systém, s faktickou vládou v rukách takzvanej Rady duchovných strážcov pod vedením ajatolláha Chameneího, pričom prezident Ahmadínedžád (aj keď, čo sa týka fanatizmu, za radou v ničom nezaostáva) má obmedzené právomoci. Súčasný Irán sa podľa Klaveca ponáša na fašistické Nemecko, kde tiež svojho času panovalo dvojvládie, pričom iránske revolučné gardy možno prirovnať k vtedajším jednotkám SS. Iránci sú, podobne ako Nemci, starobylý a hrdý národ s bohatou históriou, ktorá siaha hlboko do predislamských čias. Súčasný stav islamskej diktatúry sa dá chápať ako podobne prechodný jav, akým bol nemecký fašizmus. 

Hrozbou pre ostatný svet je dnes iránsky jadrový program. Izrael a západné veľmoci podozrievajú islamskú republiku, že sa snaží vyrobiť jadrovú zbraň. Teherán to však popiera a trvá na mierovom zameraní svojho nukleárneho programu. Izrael už viackrát naznačil, že v súvislosti s Iránom nevylučuje žiadne možnosti vrátane vojenského zásahu proti iránskym jadrovým zariadeniam. Rusko varovalo, že útok proti Iránu by mal katastrofálne následky a zdôraznilo, že krízu treba riešiť diplomaticky.

Bola to inšpirujúca debata.

Nikefor

 Po prepustení sa opäť neohrozene pustil do organizovania života podzemnej Cirkvi. Spolu s ďalšími mužmi (Krčméry, Korec, Mikloško…) bol pri všetkých aktivitách, ktoré postupne rozložili boľševizmus na Slovensku. Organizoval petície, púte (Velehrad 1985…), vydával samizdaty, pripravoval Sviečkovú manifestáciu. Osobne bol v kontakte s Karolom Wojtylom, neskorším pápežom Jánom Pavlom II, ktorý mal prostredníctvom neho podrobné informácie o dianí na Slovensku. 

V roku 1971 ho biskup Korec tajne vysvätil za kňaza, no túto skutočnosť až do Novembra 89 nevedeli ani jeho najbližší. V slobodných pomeroch neskočil na módnu vlnu nacionalizmu, ako sa to prihodilo aj viacerým cirkevným predstaviteľom, ale ostal na pevných pozíciách kresťanského univerzalizmu. 

O svojom živote vydal svedectvo vo viacerých médiách. Spomenúť treba útlu brožúru (napísanú spolu so Silvestrom Krčmérym) “V šľapajach Kolakoviča”, množstvo jeho článkov, zborníky (napr. zborník z konferencie “Moderný evanjelizátor Kolakovič a jeho žiak Neuwirth“, ktorú v r. 2006 spoluorganizoval spolok Istropolitan a na ktorom som mal česť prečítať Juklov príhovor v jeho prítomnosti). Juklovi sa vo svojich textoch často venuje jeho duchovný nasledovník František Mikloško (napr. kniha Desať spravodlivých, viacero textov v Impulze…), takže mozaika jeho života sa dá pomerne dobre vyskladať. Poľský prezident Lech Kaczyński mu v roku 2009 udelil vysoké poľské štátne vyznamenanie. 

Vladimír Jukl, veľká postava stredoeurópskeho katolicizmu, vďaka za všetko! 

Odpočinutie večné daj mu Pane! 

Plepo

Životný príbeh pátra Takáča je veľmi zaujímavý. Hoci sa hrdo hlási k Chorvátom, pochádza z rodiny, ktorá stála za Andrejom Hlinkom. Jedným z najsilnejších zážitkov jeho mladosti je slávna autonomistická manifestácia, na ktorej staručký Hlinka v Bratislave pár týždňov pred smrťou prezentoval originál Pittsburskej dohody. V roku 1941 odchádza študovať do Záhrebu, kde bol do roku 1944. Porovnanie vtedajšieho samostatného Chorvátska a Slovenska v Takáčových spomienkach vychádza jednoznačne lepšie pre nás. Tak ako aj porovnanie vojnového Slovenska s Maďarskom, ktoré dobre poznal, keďže Grob a (“maďarónsky“) Čeklís (terajšie Bernolákovo) boli hranicou, “cez ktorú sa dalo pohodlne prechádzať“. Tesne pred koncom vojny ho zaistilo Gestapo a bol mesiac a pol zavretý. Dva turnusy zatknutých pred ním stihli Nemci odviezť na smrť do koncentrákov. “Mňa oslobodili Rusi“, konštatuje. No dodáva, ako sa tí, ktorí Rusov s radosťou vítali, hlavne luteránsky L. Mikuláš, dočkali len “vypitia pálenice”, lúpeží a hlavne strašného znásilňovania. “Pravda, vo veľkom Rusi  znásilňovali aj v Bratislave“.

Koncom vojny sa stal žiakom chorvátskeho kňaza Tomislava Poglajena – Kolakoviča, ktorý ovplyvnil množstvo ľudí, hlavne vysokoškolákov zo Svoradova. Prekladal do slovenčiny jeho texty. Kolakovič bol štvanec, ako radikálneho kritika nacizmu aj komunizmu ho naháňali jedni a neskôr aj druhí. Na Slovensku dostal azyl pod matkiným menom Kolakovič. “Všetci inteligentní biskupi ho počúvali. Bol všade”.

Po vojne sa Takáč stal redaktorom novín Demokratickej strany Čas. “Mal som úplnú slobodu písať“. Za DS aj agitoval. Postupne v ňom však dozrievalo rozhodnutie stať sa jezuitom. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil v r. 1948, v r. 1955 ho biskup Korec tajne vysvätil za kňaza. No už v tom istom roku ho ŠtB zatkla a po ročnej vyšetrovacej väzbe ho odsúdili za “velezradu a podvracanie republiky”. V otrockých táboroch, rôznych baniach a basách (Valdice – Kartouzy, Pankrác, Ruzyně, Jáchymov, Rtyně…) strávil 5 rokov. Spomína na ne vo svojej knižke Život ma naučil mať ľudí rád.

V r. 1968 chvíľu pôsobil ako redaktor Katolíckych novín, neskôr ako duchovný u rehoľných sestier. Začal pracovať na svojom opus magnum, doteraz neprekonanom hrubajznom slovensko chorvátskom slovníku (“a to mi boľševici z neho vyhodili všetky cirkevné výrazy“). K nemu sa po Novembri 89 postupne pridávali ďalšie diela, napr. krásny, v HR vydaný Rječnik sela Hrvatski Grob – Slovník obce Chorvátsky Grob či viaceré knižky spomienok, tiež vydané v Chorvátsku. “Chorváti sú v historickej pamäti ďaleko pred nami“, konštatuje. V Chorvátsku sa Takáčovi dostalo uznania, na Filozofickej fakulte v Záhrebe za svoje celoživotné dielo získal titul Doktor Honoris Causa, ktorý mu visí nad posteľou, oproti osobnému listu požehnania od pápeža Benedikta XVI.

Okrem toho, že mnoho textov iných autorov Takáč preložil do slovenčiny, má veľa vlastných v rukopise a čakajú na vydanie. Okrem “Život ma naučil mať ľudí rád” mu vyšla po slovensky v r. 2009 útla “Sága môjho rodu”, spomienka na svoju rodinu, no knižka je podľa mňa takmer nezohnateľná.

Pristavili sme sa aj pri Mečiarovi, ktorý opantal množstvo ľudí. “Aj kardinála”, usmieva sa. No nie Takáča. Ten v tom má jasno: “bol na školení v Moskve, bol členom KSS“, píše vo svojej knihe. “A teraz dostal 0 %“, neskrývane sa teší jezuita. O ohyzdnom Kulichovom koňovi na Bratislavskom hrade, pri odhalení ktorého komunista Fico čítal Korcove slová (čo mi príde odporné), Takáč hovorí (Martin Lacko možno nebude súhlasiť): “Som proti tomu“. Hneď nato rozvinie svoje úvahy o Veľkej Morave a Mikulčiciach…

Ferdiš Takáč je nádherná osobnosť s od úsmevu vyrytými vráskami na tvári. Je stále plný života, má skvelú pamäť a hoci pri diskusii vie skočiť od Svätopluka k Ficovi, je s ním radosť pri víne dišputovať, lebo rozpráva zápalisto, emotívne a veselo. Moja druhá návšteva u neho určite nebola posledná.

Plepo

Pltník (1944) pochádza zo Zvolena. Rodina sa z politických dôvodov musela nedobrovoľne presťahovať do Šiah, takže sa na neho nalepilo aj trochu maďarčiny. Neskôr v Brne vyštudoval strojárinu (ing.) a našiel si manželku. Presťahovali sa do BA a narodili sa im tri deti. Ako vývojár poľnohospodárskych strojov nepatril do “prvej disidentskej ligy”, no ako tisíce ďaľších chodieval na “stretká” do v katolíckych krúžkov a distribuoval samizdaty. 25.3.1988 na Hviezdoslavovo námestie prepašoval v jednej ponožke sviečku a v druhej zápalky a hoci mu ju od 18.00 do 18.30 niekoľkokrát zhasil vietor a dážď, vydržal pri modlení ruženca “svietiť” bez ujmy na zdraví. 

Po Novembri 89 sa vrhol do zakladania KDH. Spolu s Jánom Čarnogurským boli dvoma štatutármi novovznikajúcej politickej sily. Viac rokov bol ústredným tajomníkom. Pltník nebol na strane nacionalistickejšie orientovaného krídla, ktoré sa neskôr odčlenilo ako SKDH a ako poslanec Federálneho zhromaždenia v r. 1992 ani nehlasoval za vznik samostatných štátov (ale ani proti). “Štát sa rozdelil a my sme dostali 6 mesačných platov”, spomína na rok 1993. Po nástupe prezidenta Kováča do úradu sa mu stal šéfom protokolu, takže si viac krát mohol vychutnať Mečiara, ako mu “navrel krk”. Tu sa opäť stretol s Jánom Klepáčom. U Kováča ostal až do posledného dňa a živo si pamätá na to, ako mu Flašík odratával dni do konca funkčného obdobia s podtitulom “miluj život, nie drogy” na svetelnej tabuli oproti prezidentskému palácu. 

V roku 1999 za prvej Dzurindovej vlády (Pltník nám priblížil aj štart politickej kariéry tohoto muža) sa stal slovenským veľvyslancom v Chorvátsku a Bosne. S prostredím sa zžil, rýchlo sa naučil jazyk a vyzerá to tak, že urobil dobrú robotu. V úrade dokonca dva a pol roka nadsluhoval. Z blízka teda mohol pozorovať, ako sa po krutej vojne Balkán spamätáva a civilizuje. Po návrate domov až do dôchodku pracoval na MZV ako expert na tento kus Európy. 

Ján Petrík, hoci nie je verejnosti veľmi známy, je zaujímavá postava, ktorá má čo povedať. Preto by bolo veľmi fajn, keby svoj životný príbeh dal na papier. 

Pltník, vďaka za príjemný večer! 

Plepo

Spolkový štvrtok sme začali svätou omšou v kaplnke na Aloisiane pri Primaciálnom paláci, ktorú d.p. Lichner obetoval za členov spolku Istropolitan, našich rodinných príslušníkov a priateľov. Po skončení sme sa presunuli na debatu. V úvode nám náš hosť pripomenul základné fakty zo života sv. Ignáca, zo začiatkov rehole a priblížil nám pôsobenie jezuitov po celom svete (zaujímavý exkurz o histórii „jezuitského štátu“ v Paraguaji v 17. a 18 storočí). Pápež posiela jezuitov na miesta, ktoré sú akosi „na okraji záujmu“. U jezuitov je pravidlom, že okrem teológie by mali byť vzdelaní aj v inom odbore (napr. Miloš Lichner je historik). Je to dobré, lebo často mladí duchovní, ktorí skončia jednu zo 7 (!!!) slovenských teológií, nie sú veru žiadne intelektuálne esá. (BTW, podľa ARRA je teológia, ktorej šéfuje Lichner, po Evanjelickej UK najlepšia. Hádam s tým jezuiti niečo spravia ). 

Hlavným jezuitským heslom je Ad maiorem Dei gloriam. Týmto sa vo svojom živote riadil aj pozoruhodný kňaz – matematik Michal Kumorovitz SJ, ktorého život nám na záver obohacujúceho večierka Miloš Lichner priblížil. 

Plepo

Nový pomocný biskup k tomu dodal, že Ježišovo zmŕtvychvstanie je osou dejín ľudskej civilizácie. Rozhodnutie Svätého Otca vymenovať ho za prvého pomocného biskupa Bratislavskej arcidiecézy prijal s pokorou a pocitom veľkej zodpovednosti. Za základný cieľ svojej biskupskej služby nový pomocný biskup považuje to, aby čo najviac ľudí prijalo Ježiša Krista za svojho osobného Spasiteľa a Vykupiteľa. Mons. Haľko považuje za veľmi dôležitú starostlivosť a podporu rodín a modlitby za ne, pretože sú to práve rodičia, ktorí odovzdávajú deťom a mládeži živú vieru v Ježiša Krista. Najzraniteľnejší v spoločnosti sú mladí ľudia, ktorí najmä v čase dospievania sú pod sústavným tlakom. Preto potrebujú porozumenie a pomoc vo svojom hľadaní. 

Na tejto slávnosti bol Slovenský katolícky akademický spolok Istropolitan zastúpený filisterseniorom Siegfriedom a seniorom Nikeforom. Dúfame, že nového bratislavského pomocného biskupa Mons. Jozefa Haľka čoskoro privítame na našej spolkovej pôde. 

Otcovi biskupovi pri jeho novom poslaní prajeme veľa Božích milostí, požehnania a zdravia a k jeho púti sa pripájame modlitbami! 

Nikefor X

Viac o vysviacke, fotogaléria a rozhovor sú tu.

O symbolike jednotlivých prvkov erbu nového biskupa tu.

Veľmi milou akciou bude aj Deň rodiny v máji, ktorým chce FKI zviditeľniť dôležitosť hodnôt rodiny a pripraviť pre rodiny a ich členov zaujímavú verejnú oslavu Medzinárodného dňa rodiny.  Začiatkom februára sa uskutočnil 3. ročník púte predstaviteľov laických hnutí a združení k hrobu sv. Cyrila v Ríme. Pútnici sa mali možnosť stretnúť sa s viacerými osobnosťami pôsobiacimi vo „Večnom meste“, Vatikáne a v štruktúrach Rímskej kúrie. Navštívili viaceré baziliky a kostoly, hroby svätých, slovenské veľvyslanectvo v Taliansku a pri Svätej stolici, Vatikánsky rozhlas, uctili si pamiatku vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, zúčastnili sa na generálnej audiencii i tradičnom nedeľnom príhovore Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána. O rok FKI pripravuje 4. ročník tejto bohumilej akcie. Rokovanie Valného zhromaždenia FKI, na ktorom SKAS Istropolitan reprezentoval senior Nikefor, bolo zakončené sv. omšou, ktorú koncelebroval vladyka Peter Rusnák.

Nikefor X

MUDr. Silvester Krčméry (*1924) je už odkázaný na pomoc iných. Hoci sme od neho veľa slov nepočuli, zreteľne sa s nami modlil otčenáš a zaspieval Ježišu kráľu neba i zeme. Cítil som, že liturgiu tíško citlivo vníma. No fyzický či duševný stav “Generála” pre mňa nebol natoľko dôležitý, ako jeho príbeh, ktorý som v jeho prítomnosti intenzívne cítil. A je to príbeh, ktorý ostane pre Slovensko, ale aj pre Cirkev príbehom hodným obdivu. 

Krčméry pomáhal chrániť dobré meno Cirkvi aj vtedy, keď to hrozilo stratou života. Za Slovenského štátu, ktorému prezidentoval RKC kňaz, sympatizoval s Kolakovičom, ktorý rozhodne nebol “protisovský”. Za komunistov sa nezľakol ani smrti a jeho výpoveď pred súdom v r. 1954 je tou najúžasnejšou ukážkou sily osobnej slobody človeka a jej nadradenosti nad štátnou mašinériou. Po prepustení po 13 rokoch ťažkej basy spolu s Vladimírom Juklom a ďalšími začali organizovať “tajnú” Cirkev ako istú opozíciu voči štátom dirigovanej “pácemáckej” hierarchii. Z nej vyšla najhviezdnejšia slovenská katolícka akcia v 20. storočí – sviečková manifestácia 25.3.1988. 

Po páde režimu v 1989 Krčméry nepodľahol módnemu nacionalizmu, ktorý opantal mnohých, aj kňazov. Ostal v úzadí, no jeho postoje, pevné a jasne ukotvené, sú majákmi aj v dnešných časoch. Je dôležité, že Krčméry svoje spomienky spísal. Obe diela, ..to nás zachránilo. Brainwashing – vymývanie mozgu a V šľapajach Kolakoviča (spolu s Juklom) by si zaslúžili reedíciu, pretože sú už beznádejne nezohnateľné. 

Pri rozlúčke, držiac Krčméryho vekom zošúverenú ruku a pozerajúc sa mu do očí, som sa zmohol iba na krátke: “Ďakujem Vám za Vašu statočnosť a  Vaše svedectvo”. 

Plepo 

PS. Chcel by som poďakovať Ferovi Neupauerovi z FKI, ktorý sa o Silvestra Krčméryho pomáha starať, za možnosť byť účastný na tejto sv. omši. Je to pre mňa obrovská česť. 

PS.II. Viac o Silvestrovi Krčmérym sa dá nájsť napr. na stránke ÚPN (aj záznam rozhovoru), v starších a v novom Impulze, v starom inzine alebo v KN.

Sústredili sme sa na problémy súvisiace s korupciou predovšetkým po Jozefovi II, keď sa postupne začína budovať moderný štát, ako ho poznáme dnes. V 19. storočí sa krok za krokom z korupčného správania začína stávať problém, na ktorý sa musí upozorňovať. Predovšetkým volebná korupcia bola stálou súčasťou hlasovaní a tí, ktorí mali volebné právo, ju často priam vyžadovali. Presný popis stavu nám zaznamenal Ján Kalinčiak v diele Reštavrácia. Po prvej svetovej vojne a vzniku demokratickej ČSR sa niektoré veci zmenili, no korupcia nabrala iné podoby a nevyhli sa jej ani najvyšší činitelia T.G. Masaryk a Milan Hodža. Hodža však údajne vedel držať „oligarchiu“ na uzde („za gule“, povedal Vörös). Janko Jesenský, ktorý osobne mal tiež kadečo za ušami, stav pekne popísal v  Demokratoch.

Čiernym svedomím Slovenského štátu bola nemorálna arizácia. Pri nej sa kadekomu kadečo lepilo na prsty. Komunisti sa s majetkom blížneho tiež veľmi nepárali, kolektivizácia bola brutálny spôsob zmeny vlastníckych pomerov. Heslo „kto nekradne, okráda rodinu“ zas dokonale charakterizuje normalizáciu. A čo 23 rokov po Novembri? Škoda reči. Je to stále s nami. Ale snáď sme na tento problém citlivejší, ako boli naši predkovia. No historici varujú aj pred iným. Dnešné štandardy nesmieme automaticky navliekať na minulosť. 

Skvelý večierok! A oplatí sa veru prečítať si Forum Historiae. Kadečo sa tam nájde. 

Plepo