Prv než sa pustím do rozprávania, zopár infoviet o najvyššej hore Afriky.

Uhuru peak, v svahilčine znamenajúci slobodu (voľnosť), sa nachádza na severe Tanzánie a so svojimi 5895 metrami dominuje čiernemu kontinentu. Jeho lokalizácia blízko rovníka tiež znamená, že táto hora má svoju mikroklímu a nachádza sa tu vlastne niekoľko klimatických pásiem s ich príslušnou vegetáciou.

• 1 400 – 1 800 m n. m. Kultivovaná krajina v ktorej sa vďaka zrážkam a vulkanickej pôde dobre darí plodinám.

• 1 800 – 2 900 m n. m. Divoký horský dažďový prales s veľmi vysokými zrážkami (určite tu premoknete).

• 2 900 – 4 000 m n. m. Pásmo vresovísk. V spodnej časti pásma prevažuje počasie s častými hmlami a dažďovými prehánkami či dokonca krúpami.

• 3 300 – 4 000 m n. m. Tu už je chladnejšie a jasnejšie počasie. Ďaleko viac tu svieti slnko. Ustupujú hmly. Rastú tu unikátne rastliny.

• 4 000 – 4 800 m n. m. V tomto pásme  vládnu tvrdšie podmienky. Teploty v noci klesajú pod bod mrazu a cez deň sa šplhajú aj na 35°C. Rastú tu len lišajníky a machové porasty.

• nad 4800 m n.m. Arktické podmienky. Čiastočne sú tu ľadovce a sneh, vegetácia žiadna. 

Už len z toho je vidieť, že ‘lezec‘ musí byť, okrem dobrej kondície, pripravený aj na všetky ročné obdobia, a to doslova. Lezec v úvodzovkách, keďže Kilimanjaro je sopka a je považovaný za najľahší z najvyšších kopcov, technicky jednoduchý (v podstate iba chôdza strmým terénom), ale zato náročný na kondíciu a zvládanie vysokých nadmorských výšok (úspešnosť výstupu je len 40 %). Nad 4000 m n. m sa už vcelku pekne prejavuje výšková choroba (teda u koho ako). Na vrchol Kilimanjara existuje niekoľko ciest, my sme si vybrali 6-dňovú Machame route, tiež nazývanou Whisky route, ktorá zahrňuje aj jeden aklimatizačný deň. Mojimi spoločníkmi boli maratónec Stefano (Talian žijúci v Prahe) a ďalší parťák, cyklista a kondičný všešportovec Nemec Carsten z Karlsruhe. Výprava bola teda vskutku medzinárodná. 

Po nevyhnutných formalitách v meste Moshi (800 m n.m) sa autom dopravujeme na bránu, kde po registrácii a vážení batohov vyrážame na prvý úsek. Váženie je nevyhnutné, keďže každý nosič môže zobrať maximálne 15 kg na hlavu. Zdá sa mi to dosť málo (v Nepále nám 65-kilový šerpa nosil celú výbavu, cca 40-50 kg), ale čo už, roboty je málo a nosičov veľa … a treba z niečoho žiť. Po tom, čo som videl ako tie batohy nosia ma však neprekvapila tá váha, keďže ich nosia tzv. africkým štýlom – doslova položené na hlave. V niektorých technicky zložitejších pasážach je to veľmi zaujímavé ako to tým čiernym šarvancom ide. Ani gazelám. 

Prvý, 11 kilometrový úsek pralesom zvládame v pohode, akurát v závere nás chytá originál africká prehánka. Našťastie tesne pred kempom, takže premokám len čiastočne. Pršiplášť, ktorý mi predal týpek na bráne fungoval asi tak 2 minúty (dobrý biznisman, chlapec), no a nové topánky, o ktorých som bol presvedčený, že budú skvelé, zlyhali tiež (vibramy Kaikkialla- myslel som si že Fíni čo to o daždi vedia, ale čo už, asi nie o tom africkom). Nie veľmi pozitívny pocit do nasledujúcich dní. Noc je jasná, obloha plná hviezd, zo stanu pomedzi stromy pozorujem kráter Kibo (názov  krátera Kilimanjara, v svahilčine fľakatý, podľa snehových škvŕn pozorovaných z diaľky). Ešte 3 dni a hádam tam budem. 

Ďalší deň ráno pokračuje v pohode, šliapeme do ďalšieho tábora (Shira camp) vo výške 3800 m n.m. Stromy zmizli, krajina sa zmenila na kamenistú s nízkymi krovinami. Posledné úseky sa nám už dýcha ťažšie, ja so Stefanom po príchode do tábora zaliezame do stanu (cítim prvé bolesti hlavy), Carsten bez problémov (ako vždy), dáva si ešte 2-hodinovku po okolí. Našťastie v noci spím vcelku v pohode, obloha je ešte hviezdnatejšia ako včera (ani Hollywood by sa nemusel hanbiť). 

Tretí deň. Tento deň je aklimatizačný.  Stúpame do výšky 4600 m (Lava Tower), pričom čiastočne traverzujeme po kráteri. Šliape sa už o niečo ťažšie, ale v pohode sa dostávame na Lawa Tower, kde obedujeme a kecáme. Mne do reči veľmi nie je, keďže výšková choroba sa u mňa začína prejavovať seriózne (Stefano a Carsten nič). Ešteže dnes spíme zhruba v rovnakej výške ako včera. Traverzujeme ďalej a schádzame do Baranco kempu vo výške 3950 m n. m, kde očakávam zlepšenie môjho stavu. Opak je ale pravdou, po príchode do kempu blednem na snehovú bielu (aspoň podľa Carstena) a nie som schopný vlastne ničoho. Zaliezam do stanu, Ibuprofen 400-ovka. Stefano v pohode, Carsten skúma okolie a vykecáva sa s ďalšími spolulezcami. 

Neviem, či sa to dá nazvať spánok, ale cca po 2 hodinách sa preberám v o dosť lepšom stave, aj keď to nie je zrovna top, chodím v pohode. Bolesť hlavy a žalúdka ostáva, ale na večeru aspoň dokážem do seba dostať aj niečo iné ako Wendyho ražnú (God bless you Wendy, že pozdravujem otca). 

Na ďalší deň pokračujeme v traverze do Barafa kempu vo výške 4600 m. Je to stále hore dolu po obvode vrásovitého kužeľa až do Karanga kempu vo výške 4200 m, kde obedujeme (no, neviem či sa to v mojom prípade  dá nazvať obed). Odtiaľ ešte cca 2 hoďky do kopca a sme v Barafu. V posledných úsekoch začínam chápať čo je to VYSOKOHORSKÁ turistika! Zhruba o tretej poobede sme v tábore Barafu vo výške 4600 m, odkiaľ by sme o polnoci mali vyraziť na vrchol (si snad dělaj srandu, ne ?). Stan, spacák, ibuprofen. Ale ani Carsten so Stefanom už nemajú ten výraz v očiach čo včera. Každopádne, Stefano sa cíti dobre, akurát je trochu unavený, Carsten v pohode s menším tlakom v hlave (pravdupovediac ma to trochu prekvapuje, pretože počas našich ‚športových’ akcií s týmto kondičným nezmarom som ho videl zlyhať len raz – nezvládol Humenský jarmok ). Nemajú ale žiadny problém vyraziť o polnoci, čo v mojom prípade tak úplne neplatí. Každopádne uvidíme, nevzdávam to. Ďalšia možnosť je čakať celý deň v tábore a skúsiť to nasledujúcu noc. Je to však nepraktické (chalani môžu ísť už dnes) a hlavne to nezaručuje úspech (dlhšie v nadmorskej výške nemusí vždy pomôcť, tvrdia naši sprievodcovia). O siedmej večer vstávam a snažím sa do seba niečo dostať, hlava bolí ďalej, ražná nezaberá, srdce bije jedna radosť, skúšam spať. No, veľmi mi to nejde. 

O jedenástej vstávame a  pripravujeme sa na výstup. Cítim sa stále naprd, ale ísť môžem, takže ideme na to. Vyrážame z tábora takmer poslední, väčšina výprav je pred nami, v tme vidíme svetielkujúceho hada plaziaceho sa na vrchol. Počasie je skvelé. Spln mesiaca umocňuje atmosféru, čelovky prakticky ani nepoužívame. Šliapeme tak ako sa na Kili šliapať má, t.j. pole pole – ( zo svahilčiny pomaly pomaly ). Iný výraz tu od sprievodcov počuť nebudete a má to svoj význam. Inak sa totiž ani ísť nedá. Ak som si doteraz nevedel predstaviť, čo je to pomaly (ako dieťa som čítal knihy a sledoval filmy o našich horolezcoch v Himalájach a nedokázal pochopiť, prečo sa tak vlečú a či sa to vôbec dá), tak teraz to už viem. Takže pomaly, držať tempo, občas urobiť prestávku (ale nie dlhú, max 1-2 min), sústrediť sa len na ďalší krok a tak stále ďalej. Fučím ako valec, pľúca idú na 200 %, ale ide sa mi vcelku dobre. Krízu nemám. Občas sa prichytím, že sa mi niečo sníva, chytám falše, ale asi to tak má byť, Carsten ma istí zozadu. Ideme ale v dobrom tempe, ostatné výpravy predbiehame a niečo po piatej ráno dosahujeme Stella point (hranu kráteru), odkiaľ to je na vrchol cca 45 min. Odtiaľto to už vraj dá na vrchol každý… 

dokončenie textu bude 17.2. na debatke vo Vinárni na Obchodnej, na ktorú vás všetkých srdečne pozývam. 

Aaa, že nemôžete prísť všetci ? Škoda. Tak nič, ok, ideme ďalej. 

Voda vo fľaši mi zamrzla, je takých -15, môj odhad. Chlapci dávajú pauzu, ja som taký dobitý, že nevládzem ani čakať a pokračujem ďalej. Posledný úsek ideme trochu roztrúsení, každopádne cca o 5:45 h dosahujeme Uhuru Peak, ani si už nepamätám v akom poradí. Sme tam prví! Päť minút adrenalínu, gratulácie a fotenie sa pri tabuli. Je tma, ale na obzore už vidieť oranžové zore. Východ slnka prichádza o niekoľko minút a je veľmi rýchly. Ešte zopár ďalších fotiek okolia (ľadovcov a taktiež ďalšej sopky  Mt. Meru v diaľke). Adrenalín opadá, bolesť hlavy sa vracia. Niet veľa času na kecy, vyrážame dolu. Čím dlhšie na vrchole, tým ťažší zostup. Pre väčšinu turistov je to najťažšia časť. Nie zriedkavo sa stáva, že sprievodcovia musia turistom fyzicky pomáhať, alebo ich doslova znášať dole. Nie je tomu ani rok, čo tu takmer zomrela Martina Navrátilová (pritom ani nedosiahla vrchol, museli ju znášať na nosidlách z Barafa kempu). Samozrejme aj Uhuru má svoje obete, ľudia tu zomierajú hlavne na výškovú chorobu. Po ceste míňame utrápené tváre. Takto nejako som asi vyzeral ja. 

Povzbudzujem dámu v rokoch: ‘You‘re almost there, come on, 10 min, don‘t worry‘ Jej výraz hovorí asi toľko: ‘Fuck yourself, you idiot‘. Dole schádzame extrémne rýchlo (spievodca-parťák Bacary mi v kempe hovorí že takých ‘zlezcov‘ ešte nemal). V Barafu sme niečo po ôsmej. Gratulácie od nosičov, 2-3 hoďky šlofa v stane a zostup do Mweka kempu vo výške 3000 m, kam prichádzame cca o tretej poobede. V podstate by sme mohli zísť až k bráne, ale nie je sa kam ponáhľať, permit máme zaplatený na 6 dní tak či tak a v nohách prevýšenie 1300 m hore a 3000 m dole. Radšej dorážame ražnú. Netreba si na záver dolámať nohy, Zanzibar nás čaká s otvorenou náručou. Karibu! 

Na záver snáď len toľko, že Kilimanjaro má svoje čaro, aj keď musím upozorniť romantikov, že je dosť preplnený (je to jednoducho komerčný kopec). Každý rok sa oňho pokúsi až 15 000 ľudí ! Každopádne ak si dávate v živote výzvy, tak vrele odporúčam. Možno to bude znieť ako klišé, ale pochopil som tam, že človek  je schopný dokázať viac, než sa mu môže zdať!  

Radovan Tóth

SKAS Istropolitan

Benedikt XVI. vymenoval prvého bratislavského pomocného biskupa.
Bratislava, 31. januára (TK KBS) 

Svätý Otec Benedikt XVI. vymenoval nového bratislavského pomocného biskupa. Stal sa ním 48-ročný Mons. Jozef Haľko, aktuálny hovorca arcidiecézy, ktorý zároveň zodpovedal za pastoráciu veriacich hovoriacich po maďarsky pre Bratislavu. Podľa apoštolského nuncia na Slovensku Mons. Maria Giordana je biskupské menovanie dôležitý cirkevný akt, ktorý je vyjadrením starostlivosti Svätého Otca o to, aby v Cirkvi, v tomto prípade v Cirkvi na Slovensku, nechýbali dobrí Pastieri Božieho ľudu smerujúceho k večnej spáse. „Vďačíme Bohu za toto menovanie a pozývame k modlitbe za novovymenovaného biskupa,“ uviedol nuncius, ktorý správu o menovaní nového biskupa Svätým Otcom sprostredkoval.

„Znamená to výzvu ešte hlbšie zapustiť duchovné korene do osoby Ježiša Krista. V tejto situácii aj pre mňa platí, čo povedal on, nemôžete bezo mňa nič urobiť,“ povedal Mons. Jozef Haľko po menovaní za nového bratislavského pomocného biskupa. „Sú to pocity, ktoré je veľmi ťažké vyjadriť slovami. Je to pocit veľkej zodpovednosti a otázka nakoľko človek dokáže v budúcnosti túto zodpovednosť zvládnuť so súčasnou prosbou k Bohu,
aby v tom pomohol,“ dodal Mons. Jozef Haľko.

„Je to pre mňa veľkou radosťou. Táto radosť je vlastne radosť z daru Svätého Otca Benedikta XVI., že ustanovil pomocného biskupa pre našu arcidiecézu,“ poznamenal k menovaniu bratislavský arcibiskup a metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Bratislavská arcidiecéza je podľa jeho slov spoločenstvom veriacich, pre ktorých bude veľmi užitočné, aby tu pôsobil aj pomocný biskup. „Ale v tejto chvíli sa veľmi teším z menovania prvého pomocného biskupa pre Bratislavskú arcidiecézu, lebo služba Božiemu ľudu je v tejto arcidiecéze je taká náročná, taká široká, čo je vlastne aj radosťou, že pre diecézneho biskupa je veľmi vhodné, aby mal popri sebe okrem ostatných dobrých spolupracovníkov aj pomocného biskupa,“ povedal bezprostredne po oznámení menovania arcibiskup Zvolenský.

TK KBS prináša životopis nového bratislavského pomocného biskupa Mons. Jozefa Haľka:

Mons. Jozef Haľko sa narodil 10. mája 1964 v Bratislave. Po skončení základnej školy študoval na gymnáziu v Bratislave, kde v roku 1982 zmaturoval. Následne študoval na Fakulte riadenia a Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej. Potom pracoval od roku 1986 do roku 1990 ako inštruktor pracovnej výchovy v Ústave sociálnej starostlivosti v Bratislave, ako robotník v Bratislavských  vodárňach a kanalizáciách, absolvoval tiež dvojročnú základnú vojenskú prezenčnú službu.

Od roku 1990 do roku 1994 študoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte  Univerzity Komenského v Bratislave a neskôr pokračoval na Pápežskej univerzite Santa Croce v Ríme. Dňa 6. januára 1994 bol vysvätený za diakona v Trnave, kde bol 4. júla 1994  vysvätený za kňaza. Po kňazskej vysviacke pokračoval v štúdiu na Teologickej fakulte Pápežskej univerzity Santa Croce v Ríme, kde dosiahol doktorát v roku 2000. Je autorom viacerých štúdií a vedeckých monografií.

Úrady a služby:

1997: poverený pastoráciou veriacich hovoriacich po maďarsky pre Bratislavu.
1997 – 2011: pedagóg cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, od roku 2006 docent Katedry cirkevných dejín tej istej fakulty.
2008 – 2011: člen kolégia konzultorov Bratislavskej arcidiecézy, člen kňazskej rady, riaditeľ mediálneho centra a hovorca arcibiskupa metropolitu.
2009: menovaný Svätým Otcom Benediktom XVI. za kaplána jeho Svätosti.
31. januára 2012 bol Svätým Otcom Benediktom XVI. vymenovaný za
bratislavského pomocného biskupa

Fotografie nového bratislavského biskupa je možné nájsť na tomto mieste.

Rozhovor s novovymenovaným biskupom Haľkom je tu.

TK KBS
Tlacová kancelária Konferencie biskupov Slovenska
http://www.tkkbs.sk/

V tohoročnej Anasoft litere sa víťazom internetového hlasovania čitateľov SME stal Pavel Vilikovský s knihou Pes na ceste (Rado Ondřejíček to celé kus zironizoval, na cenu stačilo 120 (!!!) hlasov, dobre vedieť pre budúci ročník . Pri ďakovačke Vilikovský povedal, že ho to teší, aj keď “sám nemá doma internet“. To mi príde na pomerne známeho spisovateľa trápne, internet je už aj v Letanovciach, a brániť sa mu je skôr ukážkou tupoty než nejakého sympatického “staromilstva”. No v každom prípade Pes na ceste nie je úplne zlá kniha. Rozprávačom je SK redaktor propagujúci našu literatúru v nemecky hovoriacich krajinách. Často sa konfrontuje s Thomasom Bernhardom, čiže nejaké naivné či romantické národovectvo nemôžeme čakať. Pár postrehov je naozaj trefných: “Slováci sa každým náhodným úspechom Slováka v cudzine opájajú, akoby na ňom mali osobnú zásluhu. A doma raz dva uprú slovenskosť aj bačovi, ak im jeho názory nevoňajú”. Hlavná postava, starnúci muž Iks Ypsilon, stretáva Rakúšanku Grétku, ich dialógy sú fajn, vzťah je dynamický, hoci končí v nemocnici… Komunikácia s SK spisovateľmi Gabom a Dušanom, takými našskými, “kvázimatičiarskymi”, je tiež pomerne briskná. Pekná, útla (cca 155 stranová) knižka sa dá zhltnúť za pár chvíľ, neuškodí, no zas ani extra neohúri. Napriek tomu, že ju mnohí odborníci pri koncoročnom bilancovaní SK kultúry 2011 vychvaľovali do nebies.

To oveľa viac som si “pošmákol” na zatiaľ poslednom u nás vydanom románe Umberta Eca Tajuplný plameň kráľovnej Loany. Zámožný a vzdelaný kníhkupec Yambo (Ecovo alter ego?) sa preberie z kómy po infarkte. Nevie kto je, čo sa stalo, nespoznáva svojich blízkych. No mnohé veci nezabudol (vie oceniť staré knihy, kultúrne mémy mu ostali). Postupne so svojou ženou, deťmi a priateľmi rekonštruuje svoju minulosť. Aby zistil, kto vlastne je, odchádza na vidiek, do Solary, kde prežil svoje detstvo a hlavne 2. sv. vojnu. Cez časopisy (predovšetkým komiksy), knihy, platne, školské zošity, učebnice, fotoalbumy a rozhovory si znova skladá svoj život. A je to objavné. S Yambom prechádzame predovšetkým tridsiate a štyridsiate roky 20. stor., teda Duceho fašizmus s čiernokošeľovými gardami, partizánsku vojnu, nemecké vojenské zaangažovanie, výchovu u Saleziánov, fatálne zaľúbenie sa do Lilly, odvážne zachránenie zbehov pred nemeckou paľbou v hustej hmle v Rokline… Čitateľ ani nemusí byť extra znalcom talianskych reálií (no nie sú na škodu), pretože kniha je doplnená množstvom dobových obrázkov, ktoré dej ilustrujú. Dvojmesačné spomínanie a objavovanie samého seba v Solare Yamba však natoľko vyčerpá a rozruší, že opäť upadá do kómy. Teraz však jeho mozog dokonale pracuje, no telo je nehybné. No stále sa mu nedarí vybaviť si nádhernú tvár Lilly, až… Knihu preložil exveľvyslanec v IT Stanislav Vallo, otec basáka z Pary. Musím povedať, že Tajuplný plameň sa mi čítal oveľa lepšie, ako Baudolino a asi aj Ostrov včerajšieho dňa. Už teraz sa teším na najnovší Ecov román Pražský cintorín. 

Do top ten Anasoft litery 2011 sa prepracoval aj román Petra Macsovszkého s nezvyčajným názvom Mykať kostlivcami. Slovák Šimon Blef sedí v amsterdamskej krčme a pije pivo za pivom a jenever za jeneverom. Vlastne celá kniha je vtesnaná do jedného “picieho” popoludnia. Šimon čaká na ženu, Holanďanku Estrellu (nakoniec vysvitne, že je s ňou rozvedený), bilancuje svoj život a predstavuje si, že napíše román. Nenecháva ani nitku suchú na otcovi (rozviedol sa s jeho matkou a založil si novú rodinu), ani na matke (tej nakladá tiež úplne brutálne), nevraviac o kamarátoch. Slovensko je pre Šimona veľmi zlou spomienkou, no ani Holandsko nie je terno, nevie poriadne reč, furt je sychravo, ženy sú tučné atď. Tak si len tak “nezamestnanecky” pije. Keď má pocit, že je pod vplyvom alkoholu, ide sa na hajzel vygrcať (siahodlhý opis). A pije ďalej. Pri spomienke na expriateľov si takto nejako zafilozofuje: “Buď si so mnou, alebo pre mňa neexistuješ. Kto nesedí so mnou v tejto krčme, za týmto stolom, ten je pre mňa mŕtvy”. Šimon toho za tých pár hodín vypije neúrekom. No na jeho dumkách a rozprávaní sa to neprejavuje, teda aspoň spisovateľ tú stúpajúcu hladinu OH v krvi nevie “zreálniť” (ako sa to brilantne darí napr. Rakúsovi v Temporálnych poznámkach). Kniha sa dá prečítať, ale nie je to veru nič moc a je takmer isté, že po nej nesiahnem opäť. Mňa osobne v knihe vyrušovali také prvoplánové antikatolícke výlevy. Hm, ale asi sa netreba veľmi čudovať, autor píše o.i. aj na hrôzostrašný ľavičiarsky portál A je to (jetotak). Neviem neviem, no žeby sa z tých vyše 200 vydaných SK beletrických diel r. 2010 nenašlo niečo lepšie (krajšie, čitateľnejšie, zmysluplnejšie…), než títo “mykajúci sa kostlivci”? 

Nemecký spisovateľ Patrick Süskind, autor skvelého (menej úspešne sfilmovaného) románu Parfum – Príbeh vraha, napísal príjemnú novelu Kontrabas,  ktorú ako monodrámu uvádzajú viaceré slovenské divadlá (v BA v L+S ju bravúrne hrá syn člena ÚV KSS Mikuláša Hubu Martin.). Ide o monológ 35 ročného slobodného kontrabasistu, ktorý hrá v štátnom filharmonickom orchestri. Sedí oproti svojmu veľkému nástroju v odhlučnenej miestnosti v byte, pije pivo a rozpráva sa s kontrabasom (a sám so sebou). Sprvu ho chváli, aký je dokonalý a aké mocné tóny vie vydať zo svojho mohutného tela. No postupne na ňom nachádza chyby, začína ho kritizovať ba priam až nenávidieť. To on, kontrabas, je zodpovedný za jeho stereotypný “dokonalý” život – doobeda skúška, večer koncert, doživotná definitíva v orchestri a istota dôchodku. Kvôli nemu nikdy nebude sólistom ako napr. huslista či spevák, kvôli nemu si ho nikto nikdy nevšimne. A je to on, kto je zodpovedný za to, že krásna mladá sopranistka Sarah ide radšej do luxusnej reštaurácie s dirigentom či riaditeľom divadla, ako by si mala všimnúť jeho. Musí niečo zmeniť, veď tento nástroj sa aj do auta zmestí iba vtedy, ak sa sklopí predné sedadlo! Ale čo? Zahrá falošne? Kto si to všimne? Zakričí “SARAH!” počas predstavenia, aby ju upútal? Na to nemá náturu, je predsa profesionál! Ako to skončí? “A já teď jdu. Jdu do Opery a vykřiknu. Jestli si troufnu. Můžete si to zítra přečíst v novinách. Na shledanou!” Veľmi osviežujúci text, tento Kontrabas. 

Impulz 3/2011 je určite najvydarenejším číslom tohto chvályhodného časopisu v roku 2011. Na 144 stranách si čitateľ môže nájsť mnoho naozaj kvalitných textov. Z nich 3 napísal Jaroslav Daniška, ktorému v poslednej dobe celkom “ide karta”. Aj v .týždni. Asi najlepším je analytická sonda o zmysle Radičovej vlády. Prečítať sa dajú 4 články “sympózia “Kto môže za krízu“. No tým najlepším sú jednoznačne texty v sekcii “Články”. Historik Zemko porovnáva “božekanie” nad osudom u Slovákov a Írov, František Mikloško hodnotí 20. storočie a zvlášť Slovensko a príbeh trpiacej Cirkvi, na neho tematicky nadväzuje George Weigel výbornou sondou “Skutočná vojna, po celý čas“ o vzťahu katolicizmu a komunizmu a o novodobých mučeníkoch za vieru: “v 20. stor. zomrelo pravdepodobne 2x toľko mučeníkov ako v predchádzajúcich devätnástich dovedna” a výborný je aj text kardinála Schönborna “Zopakujme si naše dejiny” o dvetisícročnom príbehu Cirkvi, jej vzťahoch so štátmi a jej základných nadčasových fundamentoch (Schönbornov text je prepisom z konferencie v Žiline, ktorú pripravila sympatická Nadácia Polis). Impulz uzatvárajú recenzie, z nich musím pre kvalitu vypichnúť hlavne zhodnotenie knihy S. Máraia Zem, zem! od G. Rakúsovej a filmu Cigán od P. Smolíka. Hoci Impulz pripravuje redakčná rada bez nároku na odmenu a ani za texty sa nevyplácajú honoráre, sú nútení z dôvodu nárastu nákladov zvýšiť cenu ročného predplatného na 12 €. Nič dramatické. Treba si Impulz predplatiť.  

Marek Vácha je taký “moderný” RKC kňaz. Okrem teológie vyštudoval aj prírodné vedy (málo vídané, no isté je, že kňazi so špecializáciou aj v inom odbore, ako v teológii, sú pre Cirkev požehnaním), učí, píše, cestuje, venuje sa turistike a skautingu… Úzko spolupracuje s Tomášom Halíkom. Váchova útla knižka Probouzení je súborom 24 kratších textov. Niektoré sú vydarenejšie (napr. porovnanie Katolicizmus moravský a český či veselý text o tom, kedy je najvyšší čas pre oddávajúceho kňaza “ujsť” zo svadby, aby sa vyhol trápnostiam – Prchání ze svatebních hostin), niektoré sú slabšie, no celkovo ide o príjemnú knižočku ideálnu na čítanie v buse. Obraz o nej sa dá spraviť aj tohto textu Církev.  

Pracovník sekcie vedeckého výskumu ÚPN, historik Peter Sokolovič napísal monografiu “Hlinkova garda 1938 – 1945“. Ide o pomerne komplexné dielo, ktoré mapuje vznik, pôsobenie, problémy, aktivity a zánik organizácie, ktorá si do svojho názvu dala meno Andreja Hlinku, no môžeme povedať, že ho pošpinila. Predovšetkým nadpráca Gardy pri arizácii a likvidovaní vybraných skupín obyvateľstva ostane niečím, na čo ako národ nemôžeme byť hrdí. Všeličo sa v knihe dozvieme, napr.: …do gardy sa dostalo (jeseň 1938-jar 39, pozn. P) okrem iného viacero bývalých komunistov. Vo viacerých prípadoch boli tými najhorlivejšími realizátormi protižidovských akcií. Mnohí bývalí komunisti v snahe prekryť svoju minulosť sa správali takpovediac gardistickejšie ako sami gardisti (str. 98). Aj keď sa v zásade dá hodnotiť činnosť Gardy prevažne negatívne, nič nie je úplne čiernobiele. Viď napríklad osud hlavného veliteľa HG Františka Galana, ktorý sa zapojil do odboja a nakoniec ho Nemci v Mauthausene zabili (jeho dcérou bola známa TV hlásateľka Elena Galanová). Dnes, keď sa na ÚPN valia rôzne obvinenia a je pod tlakom (sčasti oprávneným, sčasti nezmyselným), publikácia vydaná Ústavom dokazuje, že táto inštitúcia má pre našu národnú pamäť zmysel. 

Rudolfovi Lesňákovi vyšla v roku 1998 kniha Listy z podzemia. Kresťanské samizdaty 1945 – 1989. Je to dielo, ktoré systematicky zachytáva fenomén samizdatu v čase neslobody, keď bola náboženská tlač potláčaná a povolené boli snáď len Katolícke noviny (pod vplyvom Vatikánom zakázanej prorežimovej organizácie Pacem in terris). Samizdat nedostatok literatúry s náboženskou (no nielen) tematikou aspoň z časti nahrádzal. Lesňákovi sa na takmer 500 stranách knihy podarilo zozbierať množstvo periodických aj neperiodických tlačovín, ktoré zahŕňajú dohromady približne 211 000 (!) strán textu. Už z tohto rozsahu je zrejmé, že každý, kto má záujem o túto tému, musí sa s knihou Listy z podzemia stretnúť. Okrem suchého vymenovania názvov, počtu výtlačkov, autorov a času vychádzania samizdatov si tu môžeme nájsť názvy hlavných článkov a niektoré najdôležitejšie aj v pôvodnom (či skrátenom) rozsahu. Stretneme sa s menami ľudí ako Čarnogurskí (Ján, Ivan, Pavol), F. Mikloško, J.Ch. Korec, Anton Hlinka, L. Stromček, A. Srholec, V. Jukl (v závere hodnotí prínos knihy), I. Polanský… Z periodických tlačovín spomeniem aspoň tie, na ktoré si z čias totality dobre pamätám: mládežnícke Svetlo a Zrno, “dospelácke” Náboženstvo a súčasnosť, Rodinné spoločenstvo, Výber… Nedá sa povedať iné, len to, že všetkým, ktorí sa pri výrobe a distribúcii samizdatov podieľali so stálym rizikom basy na krku (viacerí ju aj dostali), patrí naša úcta a vďaka.

Konfederácia politických väzňov Slovenska vydala v r. 1995 útlu brožúru Po stopách Bielej légie v protikomunistickom odboji. Ide  pravdepodobne o prvý ponovembrový pokus o zachytenie problematiky Bielej légie. Gro textu tvoria poznámky Jozefa Vicena, ktorý bol jedným z organizátorov tohto hnutia, ktoré patrí k najvýraznejším protikomunistickým aktivitám po nástupe totality. Vicen neskôr svoje poznámky spracoval v pútavej knihe Vo víroch rokov. 1938 – 1988 (Lúč, 1999). Okrem prevádzania ľudí zo Slovenska do slobodného sveta bolo hlavnou aktivitou Bielej légie založenie rozhlasového vysielača, ktorý z územia Rakúska vysielal od mája 1950 do júla 1953. Vysielač sa stal akýmsi predvojom neskoršej stanice Slobodná Európa. Program bol charakterizovaný nasledovne: “Biela légia je hnutie svojpomoci obyvateľstva na ochranu ľudských práv proti komunistickému štátnemu teroru. Kto prezrádza a pomáha zverejňovať komunistické tajné úpravy, kto upozorní komunistami ohrozeného človeka, kto poskytne úkryt a pomôže pri úteku človeka prenasledovaného komunistami, kto zverejňuje mená zvlášť nebezpečných komunistov a ich pomáhačov a tak chráni nič netušiacich spoluobčanov pred ľsťou a zákernosťou, kto úmyselne nedbalo vykonáva komunistické príkazy a tak umožňuje, aby sa ohrození občania mohli uchýliť do bezpečia, kto komunistickú moc akokoľvek hatí a kto koná z odporu voči neľudskému komunistickému panstvu, stáva sa členom Bielej légie a slúži veci Bohom stanovených ľudských práv”. Za angažovanie sa v Bielej légii komunisti vyniesli množstvo rozsudkov, z ktorých najznámejšími sú popravy Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára 20.2.1951. Svoju zločineckú rolu tu zohral komunistický prokurátor Anton Rašla.

Koloman Kocúr, ktorý je autorom peknej knižky Apáka a mamáka, debutoval v r. 2000 (s kolektívom autorov) vydareným absurdným románom Muž dlhým s podtitulom Aký slovenský kapitál trápí neská. Na Slovensko prichádza rýchlokvasený bulharský podnikateľ Petar Dončev, ktorý tu chce podľa svojho vzoru, Nemca Rudigera, rozbehnúť “multilevel marketing Fun live”. No situácia sa mu rýchlo vymyká z rúk. Okamžite musí platiť, najprv na colnici, potom v meste pri parkovaní, vzápätí mu ukradnú vystajlovanú favoritku, jeho štadiónová seansa končí fiaskom…proste hrozná to krajina pre Bulhara, táto Slovákija, ešte aj gyros tu majú bravčový! Kto mu pomôže? Jedine mysteriózny rusko-židovský mafián z Odessy Kto. Ako? No zadarmo to nebude… Do deja vstupujú ďalší “hrdinovia”, ktorých dohromady spája čudná, nezaraditeľná postava “muža s dlhým trámom“, ktorý sa vyskytne v príbehu vždy vtedy, keď Petar likviduje neprajníkov zápasníckym chvatom a nechtiac ho trámom “dáva dole”. Text je napísaný skvostným jazykom, bulharsko-maďarsko-rusko-anglicko-francúzsko- slovensky (+ netreba zabudnúť na šušlavú reč managera Piatka prichádzajúceho o zuby), proste dokonalá mätež, no prudkočitateľná. So zaručenými výbuchmi smiechu. Kto (nemyslím teraz mafiána Kto-a) má rád čítanie a lá Pišťanek-Tarageľ nebude sa nudiť, čoho dôkazom je aj to, že za kolektívom spoluautorov sa skrývajú napr. Vadas, Erdélyi či Punto Remiš zo Slniečka. A do toho všetkého osudy kapely Nelám so spevákom Jogeo Oragem…a ilustrácie na každej strane…

Kedysi dávno som si prečítal peknú zbierku poviedok amerického spisovateľa arménskeho pôvodu Williama Saroyana Zbohom, láska moja. Teraz sa mi do ruky dostala ďalšia kniha od tohto zaujímavého autora, ktorú opäť preložil J. Vojtek a ktorá má názov Volajú ma Aram. Vyšla v rámci edície “Svetová knižnica SME”. Je to rozprávanie osemročného chlapca Arména Arama žijúceho v Kalifornii v prvej polovici 20. storočia. Aram sa stretáva s rôznymi zaujímavými, aj keď rozhodne nie nejakými extra výnimočnými ľuďmi a ako veľmi bystrý pozorovateľ si všíma ich rozprávanie, život, prácu, vtipy…14 na sebe nezávislých príbehov je celkom živých, takých príjemne ľudských a uveriteľných. Asi najkrajšou poviedkou je Roztomilý staromódny románik s galantnými básničkami a vôbec so všetkým. Žiak Aram tu nechtiac robí akéhosi sprostredkovateľa medzi učiteľom Derringerom, ktorý miluje svoju kolegyňu Daffneyovú. Ako ich láska dopadne sa nedozvieme, no vieme isto, že Aram si ich oboch zapamätá. Veľmi príjemné oddychové usmievavé čítanie.

Bohumil Hrabal je (snáď spolu s nebohým Škvoreckým (RIP!) a Kunderom) asi najznámejší český spisovateľ. Jeho čeština je nádherná! Slávna kniha Obsluhoval jsem anglického krále je toho dôkazom. Text plynie ako riava. Je poskladaný z viet dlhých niekedy niekoľko strán a je taký zvukomalebný, že si priam pýta niekedy sa čítať nahlas. “A tak jsem zpíval a bylo mi, jako bych odplivával a odchrchlával ze zaneseného hrtanu a hltanu, bylo mi jako pivním trubkám, které hostinský vypařuje a čistí proudem vody, měl jsem pocit pokoje…”  Takto si filozofuje hlavný hrdina Dítě (či Ditie) na konci cca 20 rokov trvajúceho príbehu, v ktorom sa  pomocný maličký pikolík v krčme postupne svojou pracovitosťou vypracúva na milionára a vlastníka hotela, aby nakoniec po februári 1948 skončil ako posledný cestár v lone prírody. Pomedzi to zažije lásku s fašistickou Nemkou, ústrky od Nemcov aj Čechov, bohatstvo aj biedu, luxus aj väzenie a postretáva množstvo postavičiek. Text nenásilne hodnotí kritické obdobie ČS dejín – pohodu prvej ČSR, tragédiu Protektorátu, odsun Nemcov a nástup boľševika. Dítě cez to všetko pláva s noblesou, veď “obsluhoval habešského císaře“. Knihu som si kúpil v antikvariáte za 2 €. Vyšla v r. 1990 v náklade 140 000 (!!!) ks, čo je dnes číslo úplne nepredstaviteľné. No proste “neuvěřitelné se stalo skutkem“.

Vtáky sú nádherné tvory. Ich schopnosť lietať nás fascinuje odjakživa. Množstvo u nás žijúcich druhov každoročne prekoná neuveriteľné vzdialenosti na svoje zimoviská, nezriedka až do južnej Afriky. Kto má chuť sa o potomkoch dinosaurov dozvedieť čosi viac, mal by siahnuť po dobrej knihe Vtáky – Ottov sprievodca prírodou, dá sa z nej trochu zmúdrieť. Zahŕňa väčšinu vtáčích druhov, s ktorými sa v Európe a špeciálne v Strednej Európe môžeme stretnúť. Z raritiek môžem spomenúť, že na našom úseku Dunaja bol pozorovaný pelikán, pri Neusiedlerskom jazere hniezdi lyžičiar a pri Krupine bol zastrelený sup zdochlinár. Bociany zalietajú pod Saharu, no rovník neprekročia, na rozdiel od rekordéra rybára dlhochvostého, ktorý dá jednosmerne aj 30 000 (!) km. Prekvapilo ma obrovské množstvo druhov vtákov, aj veľkých (napr. kačice, husi či labute), ktoré hniezdia vysoko v nehostinnej tundre či na brehoch Sev. ľadového oceánu. Tieto môžeme v zime pozorovať pri riekach a jazerách u nás. Od novembra sú naše mestá okupované veľkými čiernymi vtákmi, ktoré mnohí mylne nazývajú vrany. Sú to havrany (aj keď im vrany a kavky často robia spoločnosť.) Pekná kniha s celkom dobrým textom, mapami a fotkami.

Daniel Hevier sa rozbehol. Po celkom vydarenom románe Kniha, ktorá sa stane aktuálne prichádza s peknou knižkou Správca podstaty. Tvorí ju 50 krátkych, max 4 stranových textov usporiadaných podľa abecedy. Niektoré sú naozaj dobré, niektoré trochu slabšie, ale v zásade je to čitateľný počin. Mne osobne sa páčila poviedka Antikvariát (týpek príde do antikvariátu, okrem neho a predavača je tam ešte niekto, tak týpek, aby sa ukázal ako dobrý zákazník, nakúpi za 100 €. No ten druhý človek je výpalník, ktorý vidí, že kšeft ide, tak “antikvariát bude zaradený na výplatnú listinu“. Aj poviedka Knihy ktoré zabíjajú je fajn. Chlapíka pomaly ale isto dusí sneženie písmen vypadávajúcich z množstva ním za roky nazhromaždených kníh. “Tak ho aj našli. V ruke držal knihu. Bola to čudná kniha, pretože mala prázdne stránky“. Dobre sa čítajú textíky Koncert pre dve ruky (o krásnej obyčajnej priemernej Kristíne, ktorá na absolventskom koncerte zahrala Gangusa Amzedo Marat – Wolfa (prešmyčka)), “Neviete, kto by mal v týchto časoch záujem o symfóniu?” (chlapík bez hudobného vzdelania napíše symfóniu. Kto mu ju zahrá? “Nemôžem si predsa dať inzerát, že hľadám na prenájom symfonické teleso“), či “Otec zavolal syna” (skon muža v hypermarkete…). Kniha ideálna do autobusu.

Plepo

Ďalšie tipy na knihy sú tu:

Pár kníh VIII.

Pár kníh VII.

Pár kníh VI.

Pár kníh V.

Pár kníh IV.

Pár kníh III.

Pár kníh II.

Pár kníh.

SMER je politická strana postavená na tom, aby jej (vieme akí) akcionári profitovali. Hlas podobný Ficovi a Gorila je návod na politicko oligarchický parazitizmus podporený hlavou ŠtB Lorencom v Pente, ktorý si November 89 asi všimol. „Ostatné je literatúra“. 

Otázka znie: poučia sa slovenské politické elity? Investujeme viac do odposluchov? Alebo do protiodposluchov? 

Alebo sa budeme len tak normálne medziľudsky ctiť. A Tom by mal to naše slovenské občianstvo, o ktoré žiada, dostať, lebo na rozdiel od napr. futbalistu Guédého hrá (nielen medzi novinármi) extraligu.

P

Rozhovor s kandidátom do NR SR za zoskupenie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti  Ing. Albertom Otrubom, PhD. (č.60).

P: Albert, dlhé roky si sa pohyboval okolo KDH, no nikdy si nekandidoval. Prečo si sa rozhodol práve teraz a práve pre “Obyčajných ľudí”?

A: Mám taký silný pocit, akoby sa z politiky vytrácala dynamika. Akoby to celé bolo už len o kšeftoch a kšeftíkoch. Nechcem, aby skupina nenajedených politikov zadlžovala spoločnosť, v ktorej budú raz žiť moje malé dcéry a ostatné dnešné deti.

P: Bol si niekoľko rokov asistentom europoslankyne Záborskej, takže Brusel a EÚ poznáš aj “zvnútra”. OĽ sa však profilujú oveľa euroskeptickejšie, než KDH. Aký je Tvoj pohľad na budúcnosť Únie a rolu Slovenska v ňom?

A: KDH bolo veľmi euroskeptické, keď tam ešte bol Palko. Za Figeľa sa KDH do EÚ znovu zaľúbilo. Podľa mna je EÚ najväčší mierový projekt v histórii Európy. Mieru dnešnej politickej integrácie by som už nezvyšoval.  Myslím si, že projekt eura bol unáhlený a realizoval sa v stave nekritickej eufórie. Nemecko a Francúzsko dnes hasia požiar, ktorí sami zakladali, keď beztrestne prekračovali sebou navrhnuté horné hranice rozpočtových deficitov. Mám pocit, že dnešná kríza je zo značnej časti len o psychológii.  

P: Ak by si bol v pozícii poslanca v októbri 2011 pri hlasovaní o eurovale, po ktorom padla vláda, ako by si hlasoval Ty?

A: Spojenie hlasovania bolo veľkou chybou. Bol to tiež prejav politickej nezrelosti a naivity Ivety Radičovej. Zároveň považujem za politickú neokrôchanosť najhrubšieho zrna kroky Mikuláša Dzurindu, ktorý nechal padnúť vládu, aby sa zbavil politickej konkurentky v strane.  Ja by som určite zdvihol ruku proti spojeniu hlasovania o eurovale a dôvere vlády.

Euroval je nešťastne spolitizovaná záležitosť. Je to vlastne taký Európsky menový fond, ktorý požičiava peniaze krajinám, ktoré potrebujú pôžičku. Podobne funguje Medzinárodný menový fond, ktorý požičiava krajinám po celom svete a nikto nenarieka. Takisto tam prispieva aj Slovensko.  Ja by som hlasoval za euroval.

P: Si inžinier ekonómie. Mohol by si sa sám zaradiť do pomyselných škatuliek “pravica, ľavica, stred” z pohľadu Tvojich ekonomických preferencií?

A: Určite pravica. Štát má dohliadať na dodržiavanie zákona, pravidiel. Má dohliadať na základné smerovanie krajiny, ale nemôže robiť pestúnku.

P: Si praktizujúci katolík, s manželkou lekárkou máte dve dcéry. Čo si myslíš o registrovaných partnerstvách? Si za adopciu detí homosexuálnymi pármi?

A: Keď to zoberieme z rýdzo praktickej stránky, očistenej od všetkých ideologických nánosov,  má rodina dodávať pre štát budúcich daňových poplatníkov a štát ju za to podporuje. Štát má rád platcu dane a ešte radšej veľa platcov dane. Čiže z logiky veci som proti registrovaným partnerstvám.

P: V poslednej dobe sa roztrhlo vrece s policajnými informáciami o zadržaní množstva “páchateľov” s malým množstvom konope (marihuany). Sú podľa Teba títo ľudia zločinci alebo obete nezmyselnej kriminalizácie?  Si za dekriminalizáciu konope?

A: Proti sebe stoja dva názory. Na jednej strane je realitou, že naše stredné školy sú plné potencionálnych kriminálnikov, ale sú tu názory lekárov a odborníkov, že marihuana môže byť len predizba k tvrdšiemu tovaru, kde hrozí ťažká závislosť. Podčiarknuté a zrátané: som proti dekriminalizácii marihuany.

P: Okrem toho, že podnikáš v oblasti reklamy, “robíš aj do umenia”. Dokonca si v Guinessovej knihe rekordov. Môžeš o tom v skratke povedať niečo viac?

A: Fotografujem. V Guinessovej knihe rekordov máme s Robom Kočanom najväčšiu fotografiu na svete, vyrobenú klasickým spôsobom. V popradskej Elektrárni sme celú noc máčali obrovské kotúče fotopapiera v kadiach s vývojkou a ustalovačom.  Bol koniec októbra, dosť chladno. Dodnes, keď si na to spomeniem, sa trochu zozimí. V poslednej dobe ma fascinuje tvoriť s mojou o štyridsať rokov mladšou dcérou Terezou. Mali sme aj spoločnú výstavu  „VRTOCHY: 43 featuring 3“.

P: Čo ťa v poslednej dobe najviac zaujalo či pozitívne oslovilo?

A: Pokroky našej 4-ročnej Nataši pri výslovnosti „r“.

P: A teraz skratkovite: 

Tvoj najobľúbenejší spisovateľ:

A: Gilbert Chesterton, Woody Allen, Ephraim Kishon, Rudolf Sloboda.

kniha:

A: Chesterton: Ohromné maličkosti.

historická osobnosť:

A: Moja stará matka.

spevák či kapela:

A: Každý deň je ako celý život, ráno je mladosť, prechádza do obedovej zrelosti a končí v nočnej únave.  Doobeda mám rád niečo punkrockoidné ako Zóna A, Slobodná Európa alebo Gogol Bordello, čo dodá energiu na celý deň,  ale k večeru ocením Neřez alebo bossa novu Getz & Gilberto.

miesto na Slovensku:

A: Končitá v Zázrivej.

kostol v Bratislave:

A: Mám veľmi rád kapucínsky kostol. V poslednej dobe chodíme aj kvôli deťom a mladej atmosfére do UPC v Mlynskej doline, ale na Troch kráľov som dostal strašnú chuť si zaspievať vianočné koledy pri organe. Sakrálny priestor so svojimi storočiami premodlenými múrmi je nenahraditeľný. 

Ďakujem za rozhovor.

Plepo

Štátny tajomník Ministerstva obrany Róbert Ondrejcsák predstavil štyri piliere, na ktorých by armáda SK mala stáť. Vraj sa aj podarilo zreálniť armádne dlhodobé plánovanie s ochotou štátu vojakov si platiť. Zaviazali sme sa NATO dávať z rozpočtu na obranu 2% HDP, dávame polovicu. Tanky síce nebudú, no ak budeme vedieť aspoň zabezpečovať rotáciu (3600 mužov), bude fajn, poznajúc bojaschopnosť našich susedov, spojencov z NATO. Róbert Ondrejcsák je nestraník, príjemný zjav, absolvent mimobratislavských škôl (NR, BB), kus líznutý technokratizmom, čo v jeho pozícii nemusí byť úplne na škodu. Minister Galko si ho vybral ako znalca problematiky a on ho politicky prežil, čo je však iná téma.

Ako človek, ktorý roky pôsobil na veľvyslanectve v Budapešti a dôverne pozná situáciu u južných susedov, debata s Róbertom Ondrejcsákom aj cez túto prizmu kadečo naznačila. Jeho exkurz o lietadlových lodiach armád sveta či o zbraňových systémoch (aj našich nevyužiteľných deblokovaných) môže byť návodom na zamyslenie, čo vlastne Slovensko má v oblasti obrany civilizácie, ku ktorej sme sa pádom komunizmu prihlásili, vlastne chcieť.

Zaujímavá debata s fundovaným človekom v deň spomienky na Hejce na nie často diskutované témy.

Plepo

V novom kalendárnom roku sme začali sériu spolkových debát diskusiou s Ivanom Štefancom, predsedom Výboru NR SR pre európske záležitosti. Téma bola nanajvýš aktuálna: Prežije euro 2012?  Ivan Štefanec sa ukázal ako otvorený a príjemný diskutér. Podľa neho je jediným riešením súčasnej krízovej situácie v eurozóne len a len prísne dodržiavanie pravidiel. Keďže posledné rokovania lídrov krajín sa vyvíjajú v tomto duchu, za ktorý sa Slovensko rok a pol zasadzovalo, je optimista pri dosiahnutí podstatného cieľa, ktorým je obnovenie dôvery v spoločnú európsku menu.

Lídri únie podľa Štefanca majú záujem o riešenia. Cieľom najbližších  summitov by mala byť realizácia dohôd z decembrového summitu a podpis medzivládnej dohody o sprísnení rozpočtovej disciplíny. Podľa neho je dobré, že na Slovensku sme popri fiškálnej konsolidácii už presadili ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý nás posúva o krok ďalej pred väčšinu krajín Únie. 

V diskusii sme sa nevyhli ani kauze, ktorá hýbe v súčasnosti Slovenskom – Gorile. Ivan Štefanec skonštatoval, že toto je jednoznačne priestor pre orgány činné v trestnom konaní, ktoré  musia bez akýchkoľvek politických zásahov vyšetriť informácie, ktoré sú v spise uvádzané. Vyslovil počudovanie, že sa takáto kauza objavila „na scéne“ tesne pred parlamentnými voľbami.

Nikefor, X

My všetci, ktorí vieme, že Pravda a Láska zvíťazí nad Lžou a Nenávisťou.

Všetkým želáme, aby nadchádzajúce sviatky zrodenia Života prežili s pokojom v srdci. 

ŠK spolku Istropolitan

Prínos ÚPN je jednoznačný. Zvlášť ak sa na neho pozrieme cez prizmu iných štátnych ústavov (VŠ škôl…). To samozrejme neprekáža, aby aktuálna moc po ňom vždy nešla. Paradoxne sa Ústavu lepšie viedlo za zlej červenej Fice než za Radičovej, ktorá si napriek tomu, že je politicky mŕtva, neodpustila vládou požehnať nápad politického ovládnutia ÚPN. Hoci osobnosti ako F. Mikloško, J. Čarnogurský či M. Zemko ju varovali (v podobnom duchu sa vyjadril aj Ivan Šimko). Namiesto toho, aby sa riešilo sídlo Ústavu (“súčasný stav je nevyhovujúci, je potrebné mať jednu vlastnú budovu” Ľ.Ď) či Múzeum zločinov komunizmu (Radičovej prázdne slová).

Kto trochu pozná výstupy ÚPN (web, časopis, publikácie, výstavy, dokumenty…) a nemá krv v očnom bielku (v “historickej obci” nezriedkavý jav), musí uznať, že za tých pár rokov partia z ÚPN spravila kus záslužnej roboty. Asi najmenej je verejnosti viditeľný archív. No po tom, čo sme mali vo štvrtok 8.12.2011 možnosť vidieť, neostáva nič iné, len pred ľuďmi okolo Ľuba Ďurinu (za všetkých spomeňme menovite aspoň Mgr. Pavla Pytlíka – vedúceho bádateľne…)  “smeknout klobouk”.

Plepo