Martin Gira: Zjavenie Pána

Drahí priatelia!

Včera sme si počas slávnosti pripomenuli návštevu tzv. troch kráľov, ktorí z Východu putovali do Betlehema, aby sa prišli pokloniť Ježišovi – novonarodenému židovskému kráľovi. Myslím si, že všetci veľmi dobre poznáme túto udalosť tak, ako ju nám opisuje evanjelista Matúš. Táto slávnosť završuje vianočný čas (aj keď vianočné obdobie trvá do Nedele krstu Pána). Završuje a povedal by som, že zároveň doplňuje celé to „romantické“ pozadie Kristovho narodenia v Matúšovom a Lukášovom podaní počnúc prekvapivým zvestovaním mladej Panne Márii, Jozefovým dramatickým hľadaním miesta narodenia Pána, cez Jeho narodenie

v skromnej maštali, ďalej cez anjelský chór, ktorý spevom zvestoval dobrú novinu bdejúcim pastierom až po spomenutú vzácnu návštevu cudzincov z ďaleka. 

Avšak bolo by obrovskou chybou a poľutovaniahodným nedocenením, keby sme pri spomienke na tieto udalosti ostali len v takejto sentimentálnej rovine. Včerajší deň sa totižto v liturgickom kalendári nazýva Teofánia, čo sa z gréčtiny do slovenčiny prekladá ako Zjavenie Pána. V čom spočíva toto Zjavenie? Skúsme sa presunúť 2000 rokov dozadu, aby sme pochopili, že čo sa vlastne stalo a čo tieto udalosti vôbec znamenali. Verím, že takto spoločne

objavíme nové horizonty pre náš duchovný život.

V prvom rade treba povedať, že totožnosť spomínaných kráľov nepoznáme, nakoľko jediný zdroj zmienky o nich sa nachádza práve v Matúšovom evanjeliu a ten ich nazýva mudrci od Východu. Slovo Východ je však veľmi všeobecný pojem, pretože týmto slovom Izraeliti označovali všetko, čo sa nachádza za riekou Jordán. Mohlo teda ísť o hociktorý kraj zo sýrskoarabskej púšte, oblasť Mezopotámie, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ich pôvodom bola Perzia. Prezrádza to ich označenie pôvodným výrazom „magoi“, ktorý do slovenčiny prekladáme ako mudrci. Nešlo o označenie nejakých šarlatánskych astrológov, ale o označenie dôležitého úradu (pravdepodobne kňazského) alebo vplyvnej spoločenskej triedy v Perzskej ríši. Išlo o ľudí vzdelaných v prírodných vedách, vrátane astronómie, ktorou sa zaoberal každý vzdelanejší človek tej doby tých krajov. Okrem uvedeného boli zrejme aj poradcami perzského kráľa. Známy nie je dokonca ani ich počet, pretože ten vo Svätom písme nie je uvedený. Na základe odovzdaných darov (zlato, kadidlo a myrha) sa predpokladá, že boli traja.

Určite príjemná predstava sa nám spája aj s pastiermi, ktorí vďaka zjaveniu anjelov azda ako prví zvestovali okolitému svetu narodenie Mesiáša. Asi si väčšina z nás predstaví usmievavých a príjemných ľudí s ovečkami na pleciach so srdečnou povahou vlastnou vidieckym ľuďom, ktorých teší spätosť s prírodou. Avšak treba povedať, že takýto obraz o prvých zvestovateľoch narodenia Spasiteľa pravdepodobne nezodpovedá skutočnej realite, pretože pastieri v tom čase boli totižto úplne iní. Boli to ľudia nevzdelaní (aj v otázkach náboženstva), tvrdí, hrubí, vulgárni a často aj špinaví či páchnuci. Môžeme si ich predstaviť ako tvrdých naturálnych a prostorekých chlapov, ktorí boli schopní holými rukami rozbiť hlavu vlkovi, ktorý ohrozoval ovčie stádo, ktoré práve strážili. Okrem toho nielenže nedodržiavali nariadenia Zákona, ale mali povesť lupičov a hriešnikov, pretože neraz na trhoch predávali kradnuté mlieko alebo vlnu (keďže stáda oviec nepatrili im) a neraz so stádom prešli kvôli lepším pastvinám aj do „cudzieho rajónu“, čo by sme aj dnes mohli hodnotiť ako krádež alebo lúpež. Dokonca aj farizeji a zákonníci sa im radšej vyhýbali a nepokúšali sa veľmi prehovárať im do svedomia, pretože ak si dokázali poradiť s hladným vlkom, tak farizej alebo zákonník by pre nich nepredstavoval žiaden väčší problém. Kvôli zlej povesti a nízkemu spoločenskému statusu pastierov sa dokonca na ich svedectvo v súdnom procese ani len neprihliadalo. Až takéto nízke miesto v spoločnosti im patrilo. 

Izraeliti v tom čase zažívali veľký útlak. O tom svedčí aj samotné sčítanie obyvateľstva, ktoré bývalo v tom čase prejavom dominancie cudzej moci, čiže Ríma nad Izraelom. Izraeliti si ako národ už mnoho v histórii vytrpeli, avšak útlak zo strany Rimanov bolo to najťažšie čo ich postihlo. Práve preto v tom čase ožívali očakávania Mesiáša, ktorý by ich vyslobodil z tohto útlaku vojenskou mocou a obnovil zašlú slávu kráľovstva z čias mocného kráľa Dávida. Očakávali teda narodenie silného vodcu a schopného politického stratéga z urodzeného Dávidovho kráľovského rodu. Takáto bola predstava Židov o ich očakávanom Spasiteľovi.

A teraz si predstavte, že žijete niekde blízko Betlehema v tom čase a nejaký takýto pastier by vám prišiel povedať, že práve jemu sa zjavilo niekoľko anjelov, ktorí mu zvestovali, že sa istej chudobnej dvojici narodil Spasiteľ, Kristus Pán a že sa narodil v maštali pre zvieratá, a je uložený v jasličkách. Skúsme sa vžiť do mentality týchto ľudí a položme si otázku, že aká by mohla byť ich reakcia na toto podivuhodné zvestovanie. Možno si ľudia pomysleli, že tí pastieri sa zbláznili, že to prehnali s alkoholom a dosť možné, že mnohí by ich úplne odignorovali, veď prečo by sa anjeli zjavili práve im? Takým skazeným hriešnikom a spodine?

Čo za hlúposti sa nám to tu títo pomätení a hlúpi banditi snažia nahovoriť? 

Na druhej strane mudrci, ktorí dorazili do Betlehema po veľmi dlhej ceste vedení akousi hviezdou, ktorá ich z nejakého dôvodu zaujala, svojim gestom prekvapujú. Prišli hľadať novonarodeného židovského kráľa. Aký význam mu museli prikladať, keď merali takú dlhú cestu! Nie sú sklamaní ani frustrovaní z toho čo vidia – malé dieťa ležiace v jasliach v maštali. Neľutujú svoju cestu a ani nepochybujú o splnení cieľa. Práve naopak, dokázali v bezbrannom dieťati rozoznať Kráľa kráľov. Vzdávajú mu úctu a kladú mu dary hodné kráľa. Síce nevieme ako ľudia reagovali, keď sa od pastierov dopočuli, že sa v Betlehemskej maštali narodil Spasiteľ sveta, avšak ich prípadný odmietavý postoj voči svedectvu pastierov by sme mohli považovať za logický a prirodzený. Postoj mudrcov zase naopak za pozitívne prekvapivý. Čo nám z toho vyplýva?

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že kto by chcel nazerať na kresťanstvo svetským pohľadom, tak ho určite nepochopí. To nie je možné. Odkedy som sa rozhodol vstúpiť do kňazského seminára, tak mnohí moji známi mi kládli rôzne otázky ohľadom povinnosti celibátu, zákazu svätenia žien, názorov Cirkvi na 6. Božie prikázanie ale aj na „gender“ témy a podobne. Mnohí ľudia postoj Cirkvi k týmto témam považujú za nemoderný, zastaraný a prekonaný. Ale aj vďaka týmto rozhovorom či diskusiám postupne prichádzam na to, že kresťanstvo je naozaj ťažké pochopiť, ak sa ho usilujete pochopiť len svetským pohľadom na svet. Na pochopenie kresťanstva si nevystačíme s povrchným úsudkom, ale s hlbším po vzore mudrcov z Východu, ktorí sa nechali „vyrušiť“ niečím neobvyklým, čo ich chcelo priviesť k Ježišovi – k podstate kresťanstva. Na to bolo potrebné vydať sa na dlhú cestu hľadania a nasledovania. Ono je to ťažšie ako povedať si: „Prečo by títo špinaví pastieri mali mať pravdu?“ No my dnes vieme, že pastieri, napriek svojim odpudzujúcim kvalitám, pravdu naozaj mali. Na to ale povrchný človek nemal ako prísť. 

Určite každý z nás občas vedie so svojimi známymi nejaké debaty ohľadom zmyslu kresťanstva či potreby Cirkvi. Takéto diskusie bývajú veľmi náročné a neraz nikam nevedú. Nemusíme sa však kvôli tomu vôbec znepokojovať, pretože nemusí byť vždy chyba v nás, aj keď dôkladné poznanie kresťanstva či umenie argumentovať sú vždy výhodou, ale určite nie vždy predstavujú zaručený úspech. Radosť z našej viery, radosť z toho, že sme kresťania, že sme objavili a stále objavujeme krásu nášho náboženstva, môže byť pre ostatných niečo, čo ich vyrušuje. Môžu sa sami seba pýtať: „Akoto že kresťanská viera im toľko toho zakazuje a toľko prikazuje a oni majú napriek tomu takú radosť zo života?“ Toto mnohých dnes vyrušuje. Preto aj my, dnešní kresťania, môžeme byť pre mnohých Betlehemskou hviezdou, ktorá privedie ďalších mudrcov priamo k Ježišovi, čiže im zjaví Boha.

Vianoce sa končia, preto sa usilujme, aby naša Betlehemská hviezda nezhasla, ale aby žiarila ešte viac a tak ostatným zjavovala Boha. Nie nejakou okázalosťou, pretvárkou alebo umelosťou, ale práve naopak – nech je naše svetlo autentické a čisté. Ako to dosiahneme?

Osvedčenou stratégiou, ktorá ešte nikdy nesklamala – modlitba, pôst a almužna. 

Martin Gira

(Visited 1 times, 1 visits today)

Stalo sa...

28. 5. 1969

Členom posádky americkej kozmickej lode Apollo 10, ktorá v máji 1969 obletela Mesiac a vyskúšala oddelenie mesačného pristávacieho modulu od materskej lode, bol aj Američan slovenského pôvodu Eugene A. Cernan. Neskôr (1972) velil lodi Apollo 17, ktorá ako doteraz posledná pristála na Mesiaci. Cernan v roku 1974 prišiel na pozvanie Geofyzikálneho ústavu SAV na Slovensko, oficiálna komunistická moc však návštevu utajila.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo