Drahí spolkoví priatelia,
práve v týchto dňoch si už aj vy na Slovensku začínate zvykať na novú realitu, ktorú predstavuje ochorenie nazývané koronavírus a taktiež aj na opatrenia, ktoré s tým súvisia. My v severnom Taliansku už tieto opatrenia dôverne poznáme, pretože už viac ako dva týždne u nás platia. Dokonca vo viacerých oblastiach sa ešte viac sprísňujú. Napríklad u nás sú od tohto týždňa zrušené všetky sväté omše až do 3. apríla (boli zrušené už aj pred dvomi týždňami, no minulý týždeň boli zase obnovené). Všetky kultúrne a športové podujatia či trhy sú u nás zrušené už nejaký čas. Dokonca táto moja oblasť sa od nedele pridala do tzv. červenej zóny. To je vlastne tá karanténa, ktorú ste možno zachytili v masmédiách. Pre všetky okresy v červenej zóne platí, že nikto nesmie z daného okresu ani vyjsť ani doň vojsť bez udania nejakého vážneho dôvodu. Celkovo sa nachádzalo do včerajšieho dňa v tejto červenej zóne 16 miliónov ľudí (čo je ¼ populácie Talianska), vrátane takých miest ako sú Miláno alebo Benátky. Od dnešného dňa už je vyhlásená karanténa dokonca na území celého Talianska.
Keď sa ešte koncom minulého roka šírili prvé informácie z Číny o istom koronavíruse, asi málokto predpokladal, že sa z neho stane takáto celosvetová záležitosť, ktorá bude komplikovať ľuďom život na celom svete. Hoci úmrtnosť nie je taká vysoká a hlavne sa týka predovšetkým ľudí so slabšou imunitou, čiže dôchodcov, ktorí sa trápia aj s inými chorobami, musíme však uznať, že sa to vymklo spod kontroly a koronavírus sa šíri svetom skoro až geometrickým radom. A navyše to znamená, že ohrození sú naši rodičia či starí rodičia alebo iní príbuzní či známi, ktorí majú chatrné zdravie. Nechcem vás na Slovensku strašiť, ale opatrenia, ktoré tu talianska vláda zavádzala (čiže tie, ktoré zavádza slovenská vláda teraz) veľmi nepomohli, pretože vírus sa stále šíri veľmi rýchlo. Už dnes je v celom Taliansku nakazených skoro 8 000 ľudí (za včerajší deň nárast skoro až o 1 600 prípadov) a celkový počet úmrtí sa blíži k číslu 500 (za posledný deň pribudlo skoro 100 úmrtí). A aj v ďalších krajinách nárast prípadov naberá na intenzite. Príkladom sú napríklad veľké krajiny ako Francúzsko či Nemecko, ale aj mnohé ďalšie krajiny. Zdá sa, že nech sa svetové vlády akokoľvek snažia, tak je naozaj ťažké bojovať s touto nákazou a nikto zatiaľ nenašiel recept, ako ju zastaviť.
V tejto súvislosti som si spomenul na jednu udalosť, ktorá sa stala na území Slovenska kedysi pred 300 rokmi. V rokoch 1703 – 1711 na území Slovenska prebiehalo posledné, v poradí piate, protihabsburské povstanie (alebo piata kurucká vojna), ktorú viedol František II. Rákoci. Nepriaznivé následky tejto vojny v tom čase pocítilo aj mesto Trnava. Najprv v roku 1708 si viacero svedkov všimlo, že obraz Panny Márie Trnavskej roní slzy (predtým sa tak stalo ešte v roku 1663, keď obraz upozorňoval na nebezpečenstvo blížiacich sa Turkov). Tento obraz sa dodnes nachádza v tamojšej Bazilike sv. Mikuláša. Sú zaznamenané až tri prípady v uvedenom roku, kedy sa tak stalo. Dva roky po tejto udalosti sa v Trnave rozšíril mor. Svoju prvú obeť si vyžiadal 19. júla 1710. Radnica sa snažila reagovať rôznymi protiopatreniami, aby zastavila šíriacu sa nákazu. Napríklad sa zrušili trhy či jarmoky a dokonca sa kompletne uzavrelo celé mesto. No mor sa aj tak šíril ďalej a vôbec nebral ohľad na postavenie ľudí. Zomierali ako chudobní, tak aj bohatí a žiadne z protiopatrení radnice nepomáhalo. Tu by som rád spomenul veľké nasadenie jezuitov, ktorí v tom čase pôsobili v Trnave. Duchovne aj hmotne pomáhali nakazeným rodinám, čo niektorých pomáhajúcich jezuitov nakoniec stálo ich život.
Radnica však bola zúfalá. Nakoniec však aj na radnici pochopili, že v tejto záležitosti si sami jednoducho neporadia. Preto dňa 20. novembra uznesením rozhodli, že požiadajú o pomoc Pannu Máriu. K tomu zhotovili úradný dokument. Nasledujúci deň sa slávil sviatok Obetovania Panny Márie. Všetci zdraví obyvatelia mesta sa zhromaždili v Bazilike sv. Mikuláša ako aj okolo nej. Slávila sa prosebná svätá omša. Bezprostredne po nej sa v uliciach Trnavy konala procesia, čiže sprievod kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok, študentov a profesorov Trnavskej univerzity, členov rôznych spolkov a ostatných mužov, žien a detí. V sprievode niesli spomínaný obraz Panny Márie Trnavskej. To je ten obraz, ktorý dva roky predtým trikrát slzil. Počas sprievodu sa ľud modlil litánie a pritom celý čas zvonili všetky mestské zvony. Sprievod sa napokon vrátil do baziliky a tak sa skončila slávnostná procesia. Ešte v ten deň predpoludním mor ustal. V celom meste už nedošlo k žiadnemu úmrtiu na túto smrtiacu chorobu. Trnavčania si dodnes pripomínajú túto Božiu pomoc na príhovor Panny Márie v rámci dní tzv. Trnavskej novény.
Viem, že koronavírus nie je ani zďaleka takou vážnou chorobou akou bol mor. A dokonca som tým nechcel povedať ani to, že nemáme konať žiadne ľudské opatrenia na zastavenie koronavírusu, ale namiesto toho sa iba modliť. Veď takto to koniec koncov neurobili ani samotní Trnavčania. Ani nechcem hovoriť o nejakej apokalypse, pretože situácia nie je až taká zúfalá. Možno ale tento šíriaci sa vírus je pre nás vhodnou príležitosťou si uvedomiť a pripomenúť, že len ľudstvo samotné nie je schopné zachrániť celú planétu. Pretože nie vždy stačia len naše ľudské sily. Je potrebné preto vždy pamätať na sily nebeské, ktoré nám pomôžu, ak budeme vytrvalo s vierou prosiť. So skutočnou vierou, lebo zhromaždiť ľud v bazilike a zorganizovať sprievod po meste v čase morovej epidémie, by sa nám mohlo javiť ako bláznovstvo. Samozrejme týmto nechcem nabádať na porušovanie obmedzení, ktoré stanovili či už svetské alebo duchovné autority. Tie sa samozrejme musia dodržať, pretože zodpovednosť je v súlade so správnym postojom kresťana. Situácia ani tu v Taliansku a ani u vás na Slovensku nie je zatiaľ taká, aby autority nevideli už iné východisko, ako sa spoľahnúť už len na nadprirodzenú pomoc. Aj v Trnave to boli svetské a duchovné autority, ktoré sa rozhodli poprosiť Pannu Máriu. Čiže nebola to vôbec spontánna svojvôľa ľudí porušujúc oficiálne protiopatrenia.
Teda nechcel som ani tak ponúknuť riešenie ako sa vysporiadať s koronavírusom, ktorý pravdepodobne zmizne, keď sa trochu oteplí (i keď modliť sa samozrejme treba aj za tých, čo sú chorí, ohrození a aj za tých, čo tomuto ochoreniu podľahli). Ale chcel som ponúknuť zamyslenie na širšiu tému.
Koľkokrát sa aj my v živote trápime s rôznymi problémami, s ktorými si nevieme dať rady a nenachádzame spôsob ako im čeliť? Prečo sa tak slepo spoliehame výhradne len na vlastné sily? Naozaj si myslíme, že dokážeme vyriešiť všetky naše problémy? Potom sme len ešte viac znechutení, že sa nám to nedarí. Prečo nepožiadame o pomoc Niekoho, kto naše problémy pozná a čaká, kým ho zavoláme na pomoc? Alebo sa nám zdá, že Pán Boh je príliš vysoko a naše problémy nevidí? Urobme teda to, čo urobili Trnavčania – poprosme Pannu Máriu, aby nás priblížila k Bohu. Urobme to však s vierou a oddanosťou a nezabudnime ani na vďačnosť za vyslyšané prosby, lebo niekedy veľa prosíme, no málo ďakujeme.
Prajem vám všetkým požehnané prežívanie tohto pôstneho obdobia a prajem vám, aby vám všetkým Pán Boh pomáhal prekonávať vaše problémy, vaše starosti a bolesti, ktoré vás oberajú o radosť zo života.
Martin Gira, seminarista v Kňažskom seminári sv. Cyrila a Metoda v Bratislave