Martin Gira: Zamyslenie k Sviatku všetkých svätých

Drahí priatelia,

blíži sa Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých, ktoré sa nám spájajú predovšetkým s návštevami cintorínov. Minulý rok som písal zamyslenie pre vás v tomto duchu. Kým minulý rok som sa viac zameral na život posmrtný, tentoraz by som sa skúsil zamyslieť nad životom pozemským v kontexte Sviatku všetkých svätých.

V prvý novembrový deň si pripomíname a uctievame všetkých svätých vrátane tých, ktorí sa nenachádzajú v cirkevnom kalendári a ani neboli Cirkvou slávnostne vyhlásení za svätých. Teda nie je vylúčené, že môže ísť aj o našich zosnulých príbuzných, ktorí žili tak, že ich Boh prijal po smrti do svojho nebeského kráľovstva. Istotne je však tento sviatok venovaný úcte Cirkvi oslávenej – čiže tej časti Cirkvi, ktorá tvorí plné spoločenstvo s Bohom v nebi. Pre lepšie a komplexnejšie pochopenie toho, čo slávime v tento deň, znovu musíme trochu nahliadnuť do histórie. Ešte v čase staroveku a v rannom stredoveku, kedy kresťanstvo rástlo pomerne rýchlo, mnoho ľudí konvertovalo z pohanstva do kresťanstva. Preto kresťania získavali pohanské chrámy pre svoje bohoslužby. Tieto pôvodne pohanské chrámy, boli zasvätené pohanským bohom, ktorých kresťania často považovali za démonov. Preto bolo potrebné vykonať v týchto chrámoch exorcizmus a až potom sa mohli tieto chrámy využívať ako kresťanské chrámy. To isté platilo aj o známom rímskom Panteóne. Ten bol zasvätený, ako už z jeho názvu vyplýva, všetkým bohom, teda všetkým pohanským bohom (grécky: pan – vše, všetci, theois – bohovia). Keď pápež Bonifác IV. v mene Katolíckej cirkvi obdržal tento chrám, takisto vykonal najprv exorcizmus a pri konsekrácii tohto chrámu ho zasvätil Panne Márii a všetkým svätým. Stalo sa tak 13. mája 610. Vtedy sa prvýkrát v Ríme slávil sviatok všetkých svätých. O niečo vyše sto rokov, pápež Gregor III. presunul deň slávnosti z 13. mája na 1. novembra.

Takže inými slovami môžeme povedať, že Sviatok všetkých svätých symbolizuje aj triumf kresťanstva nad pohanstvom, čo naznačuje aj exorcizmus, ktorý vyháňal pohanských bohov (démonov) z budov, ktoré neskôr slúžili ako kostoly a svätyne pre kresťanov. Tento triumf nad pohanstvom však nikdy nebol definitívny. Vidím tu istú kontinuitu alebo paralelu so súčasnosťou. Pohanské náboženstvá totiž obetovali obety bohom buď neexistujúcim alebo takým, ktorých kresťania považovali za démonov. Jednoducho povedané – dávali obety falošným bohom. V istej obmene sa tento jav vyskytoval počas celej histórie a vyskytuje sa aj teraz v modernej dobe. A vôbec tým nemám na mysli len rôzne ezoterické duchovné prúdy alebo veštenie v televízii. Zamyslime sa nad tým, čo všetko dnes mnohí ľudia robia a pre akú motiváciu to všetko robia.

Budem konkrétny: čo je motiváciou ľudí pre potrat? Čo je motiváciou ľudí pre korupciu a iné podvody? Čo je motiváciou ľudí pre zanedbávanie potrieb rodiny a blízkych? Čo je motiváciou ľudí pre zameranie sa výlučne na materiálne hodnoty? Konzumizmus, túžba po moci aj „cez mŕtvoly“, neviazaný život, utilitarizmus alebo snaha o vyriešenie svojich problémov bez ohľadu na dopad smerom k iným ľuďom ale predovšetkým egoizmus, s ktorým všetko uvedené súvisí. Toto všetko sú falošní bohovia, ktorí sú uctievaní aj dnes. Títo bohovia však nezabezpečia pravé šťastie ľuďom, pretože ponúkajú len imitáciu šťastia. Akúsi napodobeninu alebo návnadu na to, aby ľudí chytili do svojej špirály, z ktorej ťažko späť. Či pre týchto ľudí platí známe „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“ alebo odídu z tohto sveta v pokoji, istotne pre všetkých ľudí platia slová Žalmu 49: Netráp sa, ak niekto bohatne a ak sa poklad jeho domu zväčšuje. Lebo keď zomrie, nič si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde.“ (Ž 49, 17-18).

Práve kresťanstvo ponúka alternatívu. Žiť pre reálneho Boha. Nie pre napodobeninu Boha. Pohanskí bohovia sa starajú len o prítomnosť alebo lepšie povedané o pozemský život. Ich nezaujíma večnosť. Skutočný Boh nám ponúka reálne šťastie vo večnosti ale samozrejme aj v pozemskom živote. Sme možno zvyknutí na barokové obrazy v našich kostoloch, ktoré nám zobrazujú utrápených svätých pri modlitbe so skrúšeným výrazom tváre. Hoci sú to nepochybne nádherné umelecké diela, súhlasím však s názorom, že pre súčasného človeka môžu pôsobiť aj trochu rušivo. Pretože v skutočnosti byť svätý, vôbec neznamená byť smutný alebo deprimovaný. Práve naopak. Svätí ľudia sú šťastní. Nefalšovane šťastní. Pretože ich napĺňa robiť dobro. Napĺňa ich ak môžu niečo zo seba obetovať v prospech iných. Ako je to možné?

Dávnejšie som čítal jedno indiánske príslovie: Jedného dňa starý Indián svojmu vnukovi rozprával o boji, ktorý prebieha vo vnútri každého človeka. Povedal mu: „Tá bitka v každom z nás je medzi dvoma vlkmi. Jeden je zlý. Je to zlosť, závisť, žiarlivosť, smútok, sebeckosť, hrubosť, nenávisť, falošnosť, namyslenosť a ego. Ten druhý je dobrý. Je to radosť, pokoj, láska, nádej, vyrovnanosť, skromnosť, láskavosť, štedrosť, vernosť, súcit a dôvera.“ Vnuk o tom popremýšľal a po chvíli sa ho opýtal, „A ktorý vlk nakoniec vyhrá?“ Starý Indián mu odpovedal: „Ten, ktorého kŕmiš“. Aj takto sa dá krásne opísať pôsobenie cností a nerestí na naše rozhodnutia v jednotlivých životných situáciách. Cnostnému človeku sa ľahšie koná dobro ako zlo a človeku oddanému nerestiam sa ľahšie koná zlo ako dobro. Kresťanstvo nás pozýva aby sme sa cvičili v napredovaní v cnostiach a v potláčaní našich nerestí. Toto je paralela s exorcizmom, ktorý vyháňal démonov z pohanských chrámov. Tento „exorcizmus“ vyháňa z nášho vnútra pohanských, čiže falošných bohov.

Je to samozrejme veľká výzva pre každého z nás. Dokonca aj pre mňa ako bohoslovca, človeka, ktorý sa pripravuje na sviatostné kňazstvo. Aj vo mne sa nájdu nejakí pohanskí bohovia. Tiež sa ešte veľa potrebujem cvičiť v cnostiach a v tlmení nerestí. K tomu mi pomáhajú aj svätí, ktorých si onedlho spomínaným sviatkom pripomenieme. Pomáhajú mi jednak prosby o ich príhovor pred Bohom, ale aj životopisy mnohých z nich. Samozrejme, každý z nich žil v inom „časopriestore“ a teda vieme, že nemôžeme byť ich kópie. Ale veľa sa od nich môžeme inšpirovať a naučiť. K tomu nám pomôže samozrejme aj Eucharistia, ktorá je zdrojom nášho duchovného života. Nemôžeme ju zanedbávať a spoliehať sa, že môj duchovný život bude rásť aj bez nej. Nebude. Lebo aj všetci svätí, ktorí sú v nebi, živili svoj duchovný život z Eucharistie.

Samozrejme, nikto netvrdí, že teraz všetci kresťania dajme výpovede v zamestnaniach a namiesto toho radšej kľačme v kostolných laviciach. Ale veď to my predsa vieme, že toto nikto netvrdí. Je to len náš sebaklam, ktorý si nahovárame, aby sme zosmiešnili tých, ktorí od nás chcú, aby sme v osobnom duchovnom živote urobili občas aj niečo namáhavejšie. Pretože keď ich takto zosmiešnime, ich odkaz sa nám bude zdať iracionálny a odtrhnutý od reality. V skutočnosti kresťanstvo od nikoho nevyžaduje nič, čo by sme neboli schopní zvládnuť. Veď medzi svätými sa nachádza toľko otcov, toľko matiek, toľko bežných ľudí. Ani zďaleka neboli všetci mnísi, mystici alebo mučeníci. Ale nikto z nich sa nestal svätým len preto, že sa nechal unášať vetrom ako plachetnica alebo preto, že si išiel životom len tak akoby na zotrvačnosť. Nezabúdajme teda na to, že nie je jedno, ktorého vlka kŕmime, pretože duchovný život sa naozaj viac podobá na boj ako na eskalátor.

Všetci svätí orodujte za nás u Všemohúceho Boha, aby sme sa vám mohli podobať už tu na zemi a jedného dňa tak s spolu s vami tvoriť aj spoločenstvo s Nekonečným Bohom v nebi. Amen.

Martin Gira, seminarista v Kňažskom seminári sv. Cyrila a Metoda v Bratislave

 

(Visited 1 times, 1 visits today)

Stalo sa...

3. 12. 1952

3. decembra 1952 bol v Prahe popravený Vladimír Clementis (* 20. september 1902, Tisovec), minister zahraničných vecí komunistického Československa. Už počas štúdií práva v Prahe sa angažoval v socialistickom hnutí. V roku 1924 spoluzakladal štvrťročník DAV. Vstúpil do KSČ. Po roku 1939 ho z nej pre kritiku paktu Molotov-Ribbentropp vylúčili. Počas vojny pôsobil v Londýne. V roku 1945 bol opäť prijatý do KSČ. Na jej IX. zjazde v roku 1949 bol zvolený za člena Ústredného výboru. Riadil 'repatriácie' maďarského obyvateľstva zo Slovenska. Na svoju kariéru v zločineckej KSČ doplatil, bol vyhlásený za 'buržoázneho nacionalistu' a popravený vlastnými 'súdruhmi'.

3. 12. 1551

Na ostrove Chang-Chuen-Shan zomrel sv. František Xaverský (* 7. apríl 1506 na zámku Xaviér (Javier) v Navarre), vlastným menom Francisco de Xavier y Jassu, pôvodom baskický Španiel. Bol spolu so sv. Ignácom z Loyoly spoluzakladateľom Spoločnosti Ježišovej (jezuitov) a významným misionárom v Indii a Japonsku. Zomrel na ceste do Číny.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo