Duchovné zamyslenia k Veľkej noci

Drahí spolkoví bratia,

vyzerá to tak, že pôst máme už takmer za sebou. Už ostávajú posledné dni,
avšak sú to dni, kedy je pôst najintenzívnejší. Samozrejme, myslím tým predovšetkým
Veľký Piatok, pretože už v sobotu po Veľkonočnej vigílii sa začína veľkonočné
obdobie. Znamená to teda, že najväčšie kresťanské sviatky v roku sú už tesne pred
nami. Preto toto zamyslenie bude zamerané na veľkonočné sviatky. Sú to sviatky,
kedy si pripomíname Ježišovu smrť a Jeho víťazstvo nad smrťou.

 

Apoštol Pavol v Liste Korinťanom píše, že nik nepozná to, čo je v Bohu, iba

Duch Boží. (1 Kor 2, 11). Niečo podobné poznáme aj z nášho života. Nik predsa

nemôže poznať hĺbku nášho utrpenia, ak si ním sám neprešiel. Preto ani my si

v plnosti nedokážeme uvedomiť veľkosť utrpenia, ktoré podstúpil Boh pre nás.

Presnejšie by sme mohli povedať, že Ježiš trpel za nás alebo dokonca namiesto nás.

V tejto chvíli nemám namysli ani tak telesné utrpenie. V histórii sa nájde nejeden

človek, čo musel znášať väčšie telesné muky ako Ježiš počas bičovania, prijatia

tŕňovej koruny, krížovej cesty a ukrižovania. Najväčšia hrôza Ježišovho utrpenia

nespočívala vo fyzickej bolesti. Veľkosť Ježišovho utrpenia spočíva v úzkosti, ktorú

prežíval. Nik z ľudí v celej histórii nikdy nepocítil takú úzkosť ako Ježiš Kristus.

Prečo? Pre pochopenie tohto faktu musíme najprv pochopiť, čo to znamená byť

Bohočlovek a ako sa prejavuje utrpenie Bohočloveka. K tomu sa dostanem počas

tohto zamyslenia, ktoré je inšpirované zamysleniami Raniera Cantalamessu O.F.M.

Cap 1 . Toto zamyslenie som rozdelil na tri časti:

Ježišova agónia v Getsemanskej záhrade

Ježišovo umučenie a smrť

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista

Dnes, keďže je Zelený Štvrtok, tak začneme v Getsemanskej záhrade. Predstavme

si, že sme jedným z apoštolov, ktorí boli s Ježišom v Getsemanskej záhrade, keď sa tam

skrúšene modlil až sa dokonca pri tom potil krvou. Apoštoli boli účastníkmi mnohých

zázrakov, ktoré Ježiš vykonal. Pred nimi tíšil vietor, slepým vracal zrak, liečil chromých

a ťažko chorých, dokonca kriesil mŕtvych. Strhával so sebou veľké davy a v jeho reči ho

1 Raniero Cantalamessa O.F.M. Cap. je pápežským kazateľom už u tretieho pápeža (Ján Pavol II, Benedikt XVI. a František). Každoročne káže počas veľkopiatkových obradov v Ríme nedokázali podchytiť ani také významné elity, akými boli farizeji alebo saduceji. Ľudia

museli byť očarený Ježišovou múdrosťou a najmä mocou. No ale teraz v Getsemanskej

záhrade Ježiš prosí apoštolov, aby s ním bdeli, teda aby boli s ním, pretože ho prepadla

veľká úzkosť. Ten istý všemocný Ježiš je teraz v hlbokej agónii a prosí apoštolov o

podporu.

Ježiš prosil Otca: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich.

No nie čo ja chcem ale čo ty.“ Obraz kalicha v Starom zákone znamená v židovskom

ponímaní takmer vždy Boží hnev za ľudské hriechy. A práve Ježiš teraz na seba berie

všetky hriechy ľudstva. Zahŕňa hriechy, ktoré sme vykonali a aj tie, ktoré ešte vykonáme.

Ani si nedokážeme predstaviť to množstvo hriechov. Keďže Ježiš prijal zodpovednosť za

všetky tieto hriechy, stal sa pred Otcom vinným namiesto nás. Takže pravý kríž, ktorý

Ježiš na seba berie, je vlastne hriech. Keďže Ježiš nesie na sebe tento kríž, Boh je od neho

naozaj veľmi ďaleko. Dokonca je príčinou jeho múk, pretože je to práve Božia existencia,

ktorá vynáša hriech na svetlo a robí ho neznesiteľným. Vieme, že Otec a Syn, hoci sú to

dve odlišné Osoby, tak spolu s treťou Osobou Duchom Svätým, sú jedným a tým istým

Bohom. Táto nekonečná príťažlivosť Otca a Syna je však v tejto chvíli pretnutá nekonečným odporom odlúčenosti najväčšej svätosti na jednej strane a hriešnosti na strane druhej. Preto je v Ježišovej duši búrka, ktorá mu spôsobuje smútok až na smrť a spomenuté potenie krvi.

Drahí spolkoví priatelia,

včera sme sa usilovali predstaviť si Ježišovu agóniu v Getsemanskej záhrade. Dnes sa

presunieme na Golgotu. Na tomto mieste dosiahlo kumulované utrpenie Ježiša Krista svoj

vrchol. Vysilený Ježiš zomiera na kríži ešte v deň ukrižovania, čo prekvapilo aj samotného

Piláta. Pripomeňme, že Ježiš stratil nemálo krvi a síl už bičovaním, ktoré ale predstaveným

židovskej komunity nepostačovalo, a tak svojim nátlakom prinútili Piláta, aby dal Ježiša

ukrižovať, hoci na to nevidel žiadny dôvod. Dalo by sa teda povedať, že Ježiš zomiera ako

nevinný aj na základe Božích kritérií (ako bezhriešny zobral na seba všetky hriechy celého

ľudstva), ale aj podľa ľudských kritérií, keďže podľa reprezentanta ľudskej moci si Ježiš za

prednesené obvinenia zomrieť nezaslúžil.

Svätý apoštol Pavol v liste Galaťanom píše: „Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona

tým, že sa za nás stal kliatbou, lebo je napísané: "Prekliaty je každý, kto visí na dreve,“ (Gal 3, 13). Kliatba (alebo byť prekliaty) v biblickom ponímaní znamená odlúčenie od Boha. Ježiš bol úplne odlúčený od Boha kvôli našim hriechom. Na kríži volá: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mt 27, 56). Ježiš v plnej sile zažíva úzkosť z Božieho mlčania. Čo to znamená „v plnej sile“ v tomto prípade?

Mnoho ľudí sa počas života stretne s týmto fenoménom. Počas rôznych trápení, ktoré

sú prirodzene späté so životom ako takým, hľadáme útechu a pomoc v Bohu. No namiesto

úľavy sa akoby nič nedialo. Boh mlčí. Božie mlčanie vtedy ešte zväčšuje samotné utrpenie.

Zvyšuje beznádej. Človek, ktorý v Boha neverí alebo má s ním len veľmi vlažný vzťah,

nepociťuje bolesť z Božieho mlčania tak veľmi, ako človek, ktorý je verný Bohu. Skúsme túto

analógiu preniesť na Ježiša. Ježiš hovorí, že spolu s Otcom sú jedno (Jn 17, 22). Sú teda

dokonalou jednotou. Poznáme možno ten pocit, keď nás milovaná osoba podrazí. No nie je tonič oproti tomu, čo zažíval Ježiš, pretože medzi Otcom a Synom je dokonalá láska, dokonalá jednota. Ako ťažko preto musel znášať Ježiš odlúčenosť od Boha. Bolo to dôsledkom toho, že niesol na sebe všetky hriechy. Práve hriech spôsobuje nielen odlúčenosť od Boha ale dokonca aj stratu Boha.

Toto utrpenie podstúpil z lásky k nám. Možno to znie až príliš ako sentimentálna

fráza, ale zrejme neexistuje presnejší spôsob na vyjadrenie. O to viac keď si uvedomíme

ďalšiu závažnú vec. Ježiš tým, že nás vykúpil, dal každému z nás šancu dostať sa do

nebeského kráľovstva. Je nám všetkým určite jasné, že nie každý človek túto šancu využije.

Je viac ako isté, že toto si uvedomoval aj Ježiš. Veď sám vravel: „Aká tesná je brána a úzka

cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7, 14). Je teda veľa tých,

ktorí svoju šancu premárnia. Je teda veľa tých, kvôli ktorým bolo Ježišovo utrpenie akoby

zbytočné. No Ježišovi sa to napriek tomu oplatilo. Ježišovi sa oplatilo trpieť a zomrieť, aby

každý človek dostal aspoň šancu vojsť do nebeského kráľovstva. Ježišovi sa to oplatilo aj keď vedel, že mnohí jeho utrpením pohrdnú alebo sa mu dokonca vysmejú a tak svoju šancu

nemilosrdne zahodia.

Ako som už včera uviedol, Ježiš toto utrpenie podstúpil namiesto nás. Cena za naše

hriechy je teda zaplatená a vďaka Ježišovi máme na tom podiel. To znamená, že Kristovo

utrpenie sa stalo našim utrpením. Ježiš trpel v náš prospech, čiže zaplatil náš dlh, ktorý nám

bránil možnosti vojsť do nebeského kráľovstva. Je teda na nás ako s touto možnosťou, ktorú

sme dostali, naložíme. Pre začiatok možno stačí, ak si v kontexte toho, čo som napísal

o Ježišovom utrpení, uvedomíme, čo spôsobuje náš hriech a čo sa deje vo vzťahu k Ježišovi, ak sa dopustíme hriechu.

Drahí priatelia,

Zmŕtvychvstanie je pre duchovný svet to, čím je pre hmotný svet Veľký tresk. Všetko

čo v Cirkvi existuje, t. j. sviatosti, inštitúcie a slová, čerpá svoju silu práve zo

Zmŕtvychvstania. V okamihu Zmŕtvychvstania sa smrť zmenila na život a dejiny

v eschatológiu.

Takto nejako vníma Raniero Cantalamessa Zmŕtvychvstanie vo svojej knihe Život pod

vládou Kristovou. Možno na prvý pohľad znejú tieto slová tak trochu prehnane, ale môžem

vás uistiť, že vôbec to tak nie je. Skúsme pouvažovať nad tým, aký význam by malo Ježišovo dielo, keby nebolo Zmŕtvychvstania. V predošlých dvoch častiach som písal o tom, že Ježišova smrť namiesto nás bola vyjadrením Ježišovej neuveriteľnej lásky voči nám. Kristova smrť teda bola dôkazom lásky, ale nie pravdy. Veď mnoho ľudí zomrelo za svoje ideály v dobrej viere. Oni verili tomu, za čo položili život. Keď však niekto položí život za svoje ideály, je to dôkaz toho, že dotyčný človek verí svojim ideálom. Podobne aj Dvanásti

(apoštoli) a prví kresťania, ktorí videli Ježiša ako umiera a videli ho následne živého aj po

smrti. Vďaka tomu, že položili svoj život za túto pravdu, vieme, že ich svedectvo je pravdivé.

Dobre, nájde sa z času na čas nejaký blázon, ktorý si vymyslí nejaké klamstvo a je aj ochotný za toto klamstvo položiť život. No ale toto sú vždy prípady chorých jednotlivcov, nie celých komunít ako v prípade prvých kresťanov. Preto aj ja verím v Zmŕtvychvstanie, lebo verím v svedectvo prvých kresťanov.

Avšak stále nemáme potvrdené, že to, čo Ježiš hovoril a učil, je pravda. Ak by Ježiš

len zomrel a nevstal z mŕtvych, tak by to bolo len svedectvo, že Ježiš veril vo svoje učenie.

Mohol by sa ale mýliť? Určite by mohol. Veď niekoľko rokov po Ježišovi sa objavili ďalší

„mesiáši“, ktorí to o sebe tvrdili. Dokonca niektorí z nich si k sebe naklonili aj vplyvných

rabínov, čo sa Ježišovi nepodarilo. Aký je však rozdiel medzi Ježišom a ostatnými vodcami,

ktorí sa prehlasovali za mesiášov? Kým ostatní zomreli a už nič po nich neostalo, iba Ježiš

vstal z mŕtvych. A tým objektívne potvrdil platnosť svojej pravdy. To čo hlásal už nebola len

pravda, ktorej veril on sám, ale už to bola objektívna pravda potvrdená nadprirodzeným

skutkom, ktorý dokáže uskutočniť len Boh. Vďaka Zmŕtvychvstaniu vieme, že Ježišovo

učenie je pravé, božské a nasledovaniahodné. Ježiš tým potvrdil všetko to, čo hlásal.

Spomínal som aj Božie mlčanie. Otec počas celého Ježišovho umučenia mlčal. Teraz

však toto Božie mlčanie je ukončené Božím výkrikom. Zmŕtvychvstanie je teda akoby Božím

výkrikom. Táto skutočnosť nás učí aj tomu, ako máme v živote pristupovať k utrpeniu. Ježiš

prežíval uplnú odlúčenosť od Otca, volal k Otcovi, ten ale mlčal. Ježiš však neodhodil kríž,

nepovedal Otcovi, že to vzdáva. Naďalej plnil jeho vôľu. Otec nezmenšil Ježišovo utrpenie,

lebo tak ako sa to stalo, tak sa to malo stať. Dnes všetci ďakujeme Ježišovi, že dokončil Božie dielo až do konca. Vďaka tomu aj naše telá jedného dňa budú môcť byť oslávené a môžeme vojsť do nebeského kráľovstva. „Veď vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás a postaví nás s vami.“ (2 Kor 4, 14).

Ešte na záver mi napadla jedna zaujímavosť. Včera sme v Evanjeliu počuli úryvok Jn

20, 1-9. Evanjelista Ján je špecifický detailným opisom jednotlivých situácii, ktorým sa

venuje. Zaujala ma jedna konkrétna časť: „Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval,

a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá

nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ Nejako mi nebolo jasné, prečo

venuje až takú pozornosť šatke, ktorú mal Ježiš na hlave. Kňaz a teológ Chrystian Shankar

tvrdí, že kľúčom k pochopeniu môže byť vtedajšia židovská tradícia stolovania. Keď išiel

nejaký židovský pán večerať, jeho sluha mu všetko nachystal vopred. Kým pán večeral, sluha stal niekde bokom. Nemohol počas večerania prísť k stolu, kým pán neskončil večeru. Keď pán skončil večeru, tak použil akýsi obrúsok na to, aby si utrel ústa, bradu a prsty. Tento

obrúsok nechal len tak v použitom stave (čiže napríklad pokrčený) na stole. Tým dal sluhovi

signál: Skončil som. Ak však z nejakého dôvodu pán potreboval odísť od stola, aby potom

keď sa vráti pokračoval vo večeraní, tak obrúsok poskladal a položil niekde vedľa riadu, čiže

na iné miesto. Toto bol odkaz pre sluhu: Vrátim sa. Podobné odkazy prostredníctvom príboru

používame my v reštaurácii. Ježiš teda nechal pre apoštolov odkaz, že sa vráti. Ján ďalej píše: „a videl i uveril“.

Bez Zmŕtvychvstania by sme teda ťažko mohli veriť Ježišovi. Nech aj pre nás je

Ježišovo zmŕtvychvstanie dôkazom Ježišovej pravdy a posilou pre našu vieru. Všetkým

členom spolku Istropolitan prajem požehnané prežitie veľkonočného obdobia.

Martin Gira

(Visited 1 times, 1 visits today)

Stalo sa...

18. 7. 1941

Stalin vyhlásil, že ZSSR nadväzuje diplomatické styky s exilovými vládami Belgicka, Nórska, Juhoslávie, Grécka a Československa. Uznal 'československú vládu' vymenovanú E. Benešom a vyslovil sa za predmníchovskú ČSR.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo