Pár kníh XXI.

Po čase opäť pár kníh, tentoraz od autorov Andrej Šmith, Peter Pečonka, Taras Prochasko, Umberto Eco, Michel Houellebecq, Vladimir Sorokin, Paul Johnson, Ladislav Kováč, Hadrián Radváni, Peter Szolcsányi, Bohumil Hrabal, Martin Pollack, Katarína Bajcurová, Maurice Herzog, Róbert Letz, sv. Konštantín Filozof, Pavel Dvořák, Thengiz Abuladze, Róbert Kotian, Ivan Šimnko, Rodney Stark, Haviar – Haviarová a Andrej Bán.

Na otázku, či sa niekedy stala nejaká kniha napísaná Slovákom svetovým bestsellerom, by som asi nevedel rýchlo odpovedať. A predsa. V druhej polovici 30. tych rokov preklad do všetkých svetových jazykov a obrovský úspech dosiahla v USA po anglicky vydaná kniha „Slováka, robotníka a svetobežníkaAndreja Šmitha (a jeho manželky Márie) Bol som robotníkom v Sovietskom zväze (I Was A Soviet Worker). Prečo teda o tejto knihe a jej autorovi nevieme nič? Lebo komunizmus a jeho minulí a súčasní nasledovníci. Ale postupne. Šmith sa narodil v r. 1884 (približne) v Handlovej (pravdepodobne). Od detstva pracoval ako robotník, neskôr baník v Uhorsku. Bol odvážny a kritizoval ťažké pomery robotníkov. „Po rokoch biedy, keď som sa kde tu uchytil ako robotník, murár, nádenník rozhodol som sa vysťahovať do USA“. Pracoval vo fabrikách a baniach v Pennsylvánii. Organizoval sa v rôznych robotníckych spolkoch, v Socialistickej strane a nakoniec v Komunistickej strane. Tá ho v roku 1929 vyslala na exkurziu do „raja robotníkov“ – Sovietskeho zväzu. Boľševici delegácii pripravili dokonalý potemkinovský výlet. Hostiny sa striedali s divadelnými predstaveniami, pitkami, návštevami vyzdobených fabrík plných šťastných ľudí. Šmith bol nadšený. A hoci v USA mal vlastný byt a auto, rozhodol sa, že aj so ženou pôjdu budovať komunizmus do Ruska. Predali všetky veci a úspory venovali Strane (!). Druhý príchod v r. 1932 ich však rýchlo vyviedol z omylu. Žiadne slávobrány, žiadne žranice. Všade neporiadok, hladomor, kolaps, preplnené zavšivavené baraky, žobranie. Robotníci a hlavne roľníci umierali ako muchy. „Čo na tom, že milióny umierajú, len nech socializmus žije!“, vraveli Andrejovi vedúci straníci. Napriek všetkému ostali Šmithovci v ZSSR nakoniec 3 roky, aj preto, že mali oveľa vyšší plat ako miestni (aj tak sa z neho dalo vyžiť len ťažko) a hlavne preto, že ich nechceli pustiť späť. Šťastím bolo, že mali US pas a nemali deti. Hoci sa Šmith veľmi snažil meniť pomery (urobili z neho „inžiniera“), všeobecná apatia, otrocké podmienky robotníkov a celkovo pomery ho deptali. Dobre sa mali iba funkcionári strany, ostatní nemali vôbec nič. Chlieb bol hlavné platidlo, cennejšie ako zlato. Žena Mária sa psychicky zrútila. Poslali ju na rehabilitáciu na Krym. Zo sanatória sa stal v podstate bordel pre verchušku. Mária opisuje šialené príbehy ľudskej beštiality! Ženy si bežne privyrábali prostitúciou, aby uživili deti. Dramaticky narastal výskyt pohlavných chorôb. Nemocnice boli len pre komunistov, bežný človek zomieral na ulici. Po Kirovovej vražde (1934) sa začalo s masívnym zatýkaním a popravami. Situácia už bola neúnosná. Ľudia bežne „mizli“. Po mnohých peripetiách sa nakoniec Šmithovcom podarilo vrátiť do USA, kde svoje poznatky spísali a o zážitkoch prednášali. Ich kniha sa stala veľkou obžalobou komunizmu. Na Slovensko sa dostala v r. 1939. Najprv sa z nej čítalo v rozhlase, tlačou vyšla v 1941. No už v r. 1945 ju z knižníc stiahli, proti ZSSR sa nesmelo brojiť. Po 2. svetovej vojne bol Šmith v kontakte so slovenskou emigráciou. Aj preto, že bol bezdetný, však dnes nevieme, kedy zomrel a kde je pochovaný. Treba ešte dodať, že komunizmus šli budovať do ZSSR aj Dubčekovi rodičia. Ich syn, jednoduchý Šaňo, na rozdiel od Šmitha ostal červený až do konca života. Reedíciu tejto zabudnutej a neuveriteľne silnej knihy pripravil liberálno-ľavicovými médiami ostrakizovaný historik Martin Lacko, ktorý napísal aj doslov. Veľká vďaka, Martin!

S absurdnými víziami najbližšej budúcnosti sa roztrhlo vrece, spomeňme napríklad Sorokina alebo Houellebecqa. Práve toho si niekoľkokrát berie na pomoc Peter Pečonka vo svojom debute z roku 2016 Svätý mäsiar zo Šamorína a iné príbehy z čias Malej dunajskej vojny. Ocitáme sa v priestore okolo Šamorína a Báču, kde sa akurát skončila brutálna a krvavá slovensko – maďarská vojna a holandské jednotky OSN lapajú vojnových zločincov. Bývalé golfové ihrisko pri Rohovciach je ešte stále zamínované, len pred pár dňami to bola frontová línia. Proti „veľkomaďarským“ oddielom tu stáli „slovenskí domobranci“, ktorých podporili aj jednotky českých dobrovoľníkov. Zvlášť českej bojůvke Spytyhněv sa kniha venuje podrobnejšie. Po úvodnom bojovom nadšení, kedy bojachtiví Česi s nadšením spievali českú a slovenskú hymnu, sa morálka postupne s narastajúcimi stratami, hladom a zimou kompletne rozkladá až nakoniec ostáva iba Vojta. Uff, ale mu autor nakladá! Okrem Čechov môžeme samozrejme sledovať množstvo ďalších farbistých postavičiek, ktorí sa dobrovoľne alebo nedobrovoľne zúčastňujú Malej dunajskej vojny. Jednou z nich je mäsiar Feri, ktorý bol poverený zabíjaním maďarských zajatkýň, tzv. zmijí. Práve Feri, z ktorého sa stáva vegetarián, a jeho príbeh, dal knihe názov. Sledujeme Sapéra, ktorý zázrakom prežil výbuch munície v Novákoch, čím stratil identitu, takže vojna je pre neho ideálne prostredie. Neuveriteľná je dvojica snajperov – a bývalých milencov – Slovenky a Maďara, olympijských strelcov svojich krajín, ktorí sa rozchádzajú a stretajú na opačných barikádach. Osviežujúca je Erika, Feriho žena, ktorá nás vovádza do mystického zázraku krvácania obrazu Panny Márie v Báči. A tak ďalej. „Tak toto je Slovensko“, povzdychneme si s Vojtom zo Spytyhněva na konci každej kapitoly. Prudko čitateľná kniha! Snáď sa nikdy nič takéto diať nebude. (BTW, ak chcete vedieť, kto je Peter Pečonka, spýtajte sa spisovateľa Pavla Rankova, tak, ako to spravil portál postoj.sk.)

Ukrajinský, či lepšie povedané haličský spisovateľ Taras Prochasko, pochádzajúci z Ivano-Frankivska (bývalý Stanislavov), je u nás známy zaujímavým románom НЕПРОСТІ (CZ preklad Jinací). V slovenčine vyšla Prochaskovi v roku 2015 pekná knižka Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok. Zložená je z dvoch dlhších, navzájom nesúvisiacich textov Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok a Ako som prestal byť spisovateľom. Oba texty sú pomerne osobné, autor si spomína na svoju rodinu, na život starých rodičov a rodičov, ktorí prežili neľahký život v šialenom 20. storočí, navyše v štáte, ktorý Ronald Reagan pravdivo nazval Ríšou zla. Predkovia, hoci boli pomerne vzdelaní, sa nevyhli rôznym deportáciám, pracovným táborom, mizli im priatelia, štát ich pripravoval o nehnuteľnosti atď. Prvá časť, Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok, je štruktúrovaná naozaj tak, že z jednotlivých čriepok, z ktorých je text vystavaný, by sa dalo napísať mnoho poviedok, alebo aj románov, pretože sú nabité množstvom informácií, súvislostí, náznakov. Autor, vzdelaním biológ, pracoval v lesnom hospodárstve, takže dobre pozná ukrajinské Karpaty. A nielen pozná, miluje ich a miluje ľudí, ktorí v nich žijú. A vie to vynikajúco podať. No radosť Tarasa čítať!

Taliansky spisovateľ Umberto Eco dopísal svoje skvelé romány v roku 2016, posledným bolo Nulté číslo. No ak ste si už prečítali všetkých jeho sedem románov, ešte stále môžete siahnuť po množstve jeho textov, ktoré vychádzali počas jeho života v rôznych časopisoch ako eseje či vedecké diela. Jednou z u nás vydaných kolekcií je Babylonský rozhovor (Kalligram 2003). Skladá sa z dvoch Ecových kníh, ktoré vyšli v Taliansku ako Diario minimo (1963) a Il secondo diario minimo (1992). Nájdeme tu kopec skvelých textíkov. Napr. Bolestivé zamietnutia (Správy o prečítaných dielach pre vydavateľa). Eco hrá hru, že je recenzentom nových diel. No tieto „nové“ diela sú napr. Biblia (napísali „neznámi autori“), Odysea od Homéra (Ecov záver: „Preto by som od vydania upustil“), Alighieriho Božská komédia, Cervantesov Don Quijote („Zamietam.“), Kafkov Proces („Dielko nie je zlé, autor ho však napísal pod dohľadom cenzúry“) a takto veselo ďalej. Eco vie písať „odborne“ o čomkoľvek. Napríklad v eseji „Ako používať prekliatu kávovú kanvicu píše“: „Pôvodom a motiváciou prekliatej kávovej kanvice sa zaoberajú dve ideologické školy: Freiburská a Bratislavská. Podľa Bratislavskej školy je motivácia čisto moralistická“. Pobavia aj ďalšie úvahy, za všetky „O nemožnosti zostaviť mapu ríše v mierke 1:1“, „Ako vyvrátiť dementi“, „Ako reagovať na známe tváre“ atď. No pre mňa Eco aj tak ostáva hlavne románopisec.

Jeden z najslávnejších súčasných spisovateľov, Francúz Michel Houellebecq, je predovšetkým v „multikulti“ kruhoch označovaný ako provokatér. Hlavne zásluhou vizonárskeho románu Podvolení, v ktorom opisuje krajinu postupne prechádzajúcu z demokracie pod moslimskú šaríu. V blízkej budúcnosti sa (aspoň na chvíľu) ocitneme aj v Houellebecqovom staršom románe Mapa a územie (PT, 2011). Hlavnou postavou je Jed Martin, mladý umelec, fotograf a maliar. Je synom pomerne úspešného architekta. Matka v 40. tke spáchala samovraždu, ešte keď bol Jed maličký. S otcom však o tejto veci nehovoria, a vôbec, žijú oddelene, rozprávajú sa málo, pravidelne iba na Vianoce. Jed vyštudoval strednú školu u jezuitov a aj preto “poznal základné učenie katolíckej viery, ktoré zanechalo v západnej kultúre hlboké stopy – jeho súčasníci vedeli viac o živote Spidermana ako Krista“. Keď začne premaľúvať Michellinovské mapy, zoznámi sa s krásnou Ruskou Oľgou a aj s jej pomocou sa stane pomerne známy a uznávaný. No Oľga odchádza do Ruska a z Jeda sa postupne stáva samotár. Pustí sa do olejomaľby. Maľuje najrôznejšie ľudské zamestnania. Výrazné maľby mu prinesú slávu a aj peniaze. Pripravuje veľkú výstavu a hľadá niekoho, kto jeho dielo literárne zhodnotí. Voľba padne na spisovateľa Houellebecqa, známeho podivína. Stretávajú sa, možno sa aj trochu spriatelia. Pri debatách o umení spisovateľ Houellebecq vkladá románovému Houellebecqovi do úst aj takéto vety: „Picasso je ohavný, maľuje svet mrzko zdeformovaný, pretože sám má mrzkú dušu a to je všetko, čo možno o Picassovi povedať. V jeho výtvoroch nie je nič, čo by stálo za zmienku, iba ak hlúposť a priapistická machlanina, ktorá môže lákať niektorých šesťdesiatnikov s vysokým kontom v banke“. Výstava je megaúspešná, obrazy sa predávajú za státisíce €, Jed je finančne zabezpečený. No robí ho to šťastným? Otec napriek Jedovým výhradám odchádza do Švajčiarska podstúpiť eutanáziu (silná časť románu) a so spisovateľom Houellebecqom sa stane niečo strašné (neprezradím). Na scénu nastupuje starý policajný vyšetrovateľ Jasselin (a jeho manželka, starnúca profesorka ekonómie, ktorá je k svojmu odboru stále kritickejšia: „Ako možno disciplínu, ktorá nie je schopná poskytnúť ani len overiteľné predpoklady, pokladať za vedu?“). Komisár Jasselin s Jedom vytvárajú zaujímavý tím, snažiaci sa vyriešiť Houellebecqovu záhadu. To, ako sa im to podarí a aj to, ako skončí samotný umelec, sa dozvedáme v závere tohto čitateľsky veľmi príťažlivého románu.

Vladimir Sorokin je ťažko zaraditeľný zjav modernej ruskej literatúry. Jeho futuristické vízie zaujmú, ak nie priamo šokujú čitateľa neuveriteľnou predstavivosťou autora, ktorá však po chvíli zamyslenia vôbec nemusí byť v budúcnosti nereálna. Takýmto šokujúcim dielom je aj román Telúrsko. Teda ťažko povedať, či je to román, lebo kniha je poskladaná z päťdesiatich kapitol, ktoré na seba zjavne nenadväzujú a ani „hrdinovia“, ktorými je kniha zaľudnená, sa väčšinou nevyskytujú v ďalších kapitolách. Takže v skratke. Nachádzame sa v nie príliš vzdialenej budúcnosti, po „troch rokoch pochmúrnej talibanskej okupácie Severného Porýnia – Vestfálska“ a viacerých vojnách s islamistami, v najrôznejších krajinách sveta, ktoré povstali na troskách starých štátov. „Po rozpade postsovietskeho Ruska vzniklo asi 15 nových štátov. Napr. Barabinsko, Uralská demokratická republika, Stalinská sovietska socialistická republika…“. Tak, ako má dnes každý mobil, v budúcnosti sa používa (nielen) na komunikáciu „mudronka“. Svet je v rozvrate, hoci sa nájde aj pár pozitívnych zbytkov starého sveta, ako napr. templárski rytieri, o ktorých „sa rozbilo kladivo saláfistov“. Čo je však ústredným jednotiacim motívom knihy? „Telúrové klince“. Najnovšia worldwide rozšírená a extrémne drahá šialená droga. Aplikuje sa tak, že sa do vyholenej hlavy v presnom bode nabije telúrový klinec. Pri aplikácii samozrejme môže dôjsť k smrti, s tým treba rátať, ale toto riziko sa oplatí podstúpiť, pretože zážitok prevýši čokoľvek. „Klince vyvolávajú u človeka trvalý stav eufórie a stratu schopnosti vnímať čas“. „Telúr vám daruje celý svet. Heroín, kokaín, LSD, amfetamíny – to všetko je číra úbohosť v porovnaní s touto dokonalosťou“. Nabíjať klince do hlavy nemôže hocikto. Existuje skupina ľudí, ktorí sa touto činnosťou živia. Sú to „tesári“. Hlavným producentom nelegálneho telúru je v Altaji ležiaca samostatná „Telúrska demokratická republika“, kde sa, ako v jedinom štáte sveta, telúrové klince za drogu nepovažujú. „Pokusy uvaliť na vládu Telúrska sankcie doteraz neboli úspešné“. No riadne husté čítanie, ktoré Daniel Hevier scharakterizoval veľmi trefne: „Táto próza je fantasy, gotickým románom, katalógom všetkých možných žánrov, dystópiou, sociálnou satirou, vykalkulovaným bestsellerom a zároveň krutou paródiou naň.

V nie príliš vzdialenej budúcnosti sa odohráva aj ďalší Sorokinov román Manaraga. Román rozsahom kratší než Telúrsko má na rozdiel od neho ústrednú dejovú líniu a hlavného hrdinu. Je ním 33 ročný kuchár Jasnodvorskij, narodený v Budapešti „v rodine bieloruského Žida a poľskej Tatárky. Moji rodičia utiekli: otec pred pravoslávnymi fundamentalistami, matka pred islamskými.“ Nachádzame sa v dobe, kedy sa už knihy nielen nečítajú, ale ani netlačia. Pre boháčov však existuje drahá zábavka: book’n’grill, varenie na starých knihách. Čím zhorí pri kuchtení drahšia kniha, tým lepšie. Knihy sa získavajú vykrádaním múzeí a starých knižníc. Ich distribúciu v tomto prísne nelegálnom obchode obstarávajú pašeráci. Kniha sa slangovo nazýva „poleno“, príprava jedla „čítanie“. Kuchár využíva pomoc „múdrych bĺch“, zvieratiek, ktoré mu radia a vystríhajú pred nebezpečenstvom. Kuchár chodí „čítať“ po celom svete a trefne komentuje zákazníkov, napr. v Mníchove: „Bavori sa živia realitou, nie fantáziami. Žijú v osvietenom stredoveku. Pivo, bravčové koleno, trest smrti na popravisku. Možno preto sa skôr ako iní porátali s islamistami.“ Keď sa na trhu s „drevom“ objavia rovnaké kópie Nabokovovej Ady, dokonalý „molekulárny produkt“, strešná organizácia book’n’grillerov, „Kuchyňa“, zvoláva poradu. Ukazuje sa, že v hore Manaraga v severnej „Uralskej republike“ je dielňa s falšovateľským strojom, ktorá dokáže chrliť dokonalé „brikety“. Kuchyňa je pobúrená a musí zasiahnuť. Na zlikvidovanie dielne je zvolený náš kuchár. Podarí sa mu táto náročná severská misia, navyše ak vieme, že „chlad zohral v ruskej kultúre dôležitú úlohu“? Za seba musím povedať, že telúrové klince Telúrska sa mi do hlavy vtĺkali kus ťažšie, než ma nasýtili lahodné jedlá pripravené na prvom vydaní Dostojevského Idiota v Manarage. Uff!

Keď začiatkom 90. tych rokov vyšiel český preklad Dějin 20. století od anglického konzervatívneho historika Paula Johnsona, rýchlo sa pre nás stal „kultovým“ a šiel z ruky do ruky. Pohľad na históriu nezaťažený komunistickou optikou, naopak, odhaľujúci spoločných menovateľov všetkých etatistických režimov najkrvavejšieho storočia, pôsobil veľmi príťažlivo. A pôsobí tak aj dnes. „Současný svět začal 29.05.1919, kdy fotografované zatmění slunce potvrdilo pravdivost nové Einsteinovy teorie vesmíru“, začína knihu autor, ktorý v úvode elegantne opisuje najdôležitejšie vedecké poznatky o hmote počnúc teóriou relativity. Postupne rozoberá dejiny sveta vznikajúceho z trosiek prvej svetovej vojny, ktorá ako keby završovala 19. storočie. Podrobne sa venuje Rusku a nástupu komunizmu pod vedením arcivraha Lenina, ktorého vystriedal ešte vražednejší Stalin. Rodnou sestrou komunizmu bol Mussoliniho taliansky fašizmus, neskôr Hitlerov národný socializmus. Vratký medzivojnový mier sa začal rúcať v Španielsku, keď krvavú občiansku vojnu proti marxistom ukončil generál Franco v r. 1939. No to už bolo zarobené na celosvetový konflikt. Ten dopadol strašne. Desiatky miliónov obetí, zdevastované krajiny, rozširovanie komunistického sveta, železná opona, nástup studenej vojny. Prvé povojnové desaťročia priniesli úspech krajinám, ktoré si zvolili demokratickú formu vlády a trhové hospodárstvo. Naopak biedu a úpadok tam, kde vkročila noha komunistu – plánovača – sociálneho inžiniera. Je signifikantné, že všetkým pokusom o budovanie dokonalej, beztriednej, rovnej spoločnosti bez náboženstva, ktoré stáli 100 miliónov ľudských životov, vždy nadšene tlieskali predovšetkým parížski neomarxistickí ideológovia a la. J. P: Sartre („kterého celý život fascinovalo násilí“). Títo nikdy svoju spoluvinu (napr. na potokoch krvi v Kambodži) nepriznali. Tento fakt Johnson patrične zdôrazňuje, nakoľko sa vinie celým storočím. Vidieť ho môžeme aj v bláznivej politike OSN a koniec koncov je prítomný ako napr. multikutli či gender ideology dodnes. Kniha si vyžaduje aspoň trochu v histórii zorientovaného čitateľa, nakoľko je veľmi komplexná. Z množstva poznámok, ktoré ma zaujali, teda aspoň na ukážku: „Téhož dne, kdy Hitler napadl Polsko, dal zavraždit v německých nemocnicích všechny nevyléčitelně nemocné“. V r. 1941 chcel Hitler „pověsit papeže v plné pontifikální nádheře na svatopaterském náměstí“, Stalin „odsoudil teorii relativity proto, že Marx řekl, že vesmír je nekonečný“, terorizmus, ktorého dejiny kniha podrobne rozoberá, je „rakovina moderní doby, která napadá přímo srdce lidstva“, OSN bola v 70. tych rokoch „zkorumpovaným a demoralizovaným podnikem. Ze 165 členů všechny až na 25 byli státy totalitní a převážně levicové“. Chruščovove poľnohospodárske chiméry sú zhodnotené takto: „Žádný marxista nikdy neměl na zemědelství rozumný názor, zrejmě proto, že Marx ani Lenin sa o ně nezajímali. Marxizmus je v podstatě městské náboženství.“ Kniha končí nástupom Ronalda Reagana. Vynikajúce čítanie, povinné pre všetky vetvy humanitných vied.

Významný slovenský vedec, biochemik prof. Ladislav Kováč, ktorého úspešne rozbehnutú vedeckú kariéru zmarili komunisti pre jeho nesúhlas s okupáciou v r. 1968 tak, že ho poslali ako chemika do blázinca v Pezinku, napísal zaujímavú, jemne provokatívnu knihu O zmysle ľudského života (Kalligram, 2018). „Text je pozvaním čitateľa na premýšľanie o jedinej otázke: Prečo a kvôli čomu žijeme?“, oznamuje bez okolkov Kováč v úvode. Kniha je plná zaujímavých úvah a je popretkávaná viacerými básňami Kováčových obľúbených básnikov (M. Rúfus, Hviezdoslav, J. Seifert…). Dozvieme sa, že „človek je mýtofilný živočích. Takým bol v savane a takým je aj dnes. Každodenná záplava fiktívnymi príbehmi zoslabuje schopnosť jasného pohľadu na skutočný, nefiktívny príbeh súčasného ľudstva. Príbeh, v ktorom sa zrkadlí paradox ľudskej existencie“. Autor výnimočného diela Prírodopis komunizmu (Kalligram, 2007) konštatuje: „Komunizmus bol experiment, ktorému sa západná kultúra nemohla vyhnúť. V ňom sa testoval európsky racionalizmus. Zlyhanie experimentu ukázalo, že „vedecké riadenie spoločnosti“ je nemožné.“ Biochemik sa vyjadruje aj k militantnému ateistovi, biológovi R. Dawkinsovi a jeho knihe Sebecký gén „Som presvedčený, že jeho učenie bolo zavádzajúce. Veľa biológov poplietol. Prispel k podkopávaniu metakonceptuálnych základov spoločnosti a k scyničteniu západnej kultúry.“ O zmysle života sa autor vyjadruje aj takto: „Nepotrebujeme vyrábať zmysel. Nie sú možné návody na použitie, recepty na zmysel života ani jeho plánovanie. Život dostáva zmysel tým, že je žitý.“ Na záver autor koncipuje akýsi dodatok k Charte OSN o „nezjavenej pravde“ a navrhuje pri Univerzite Komenského „za európske peniaze“ zriadiť „Európsky ústav pre výskum šťastia“. Spolu s odkazmi na „buddhistickú mandalu“ tak zakončenie knihy pôsobí trochu rozpačito. Osobne by som dielko označil ako vyznanie vedca – starca zmiereného s osudom na konci svojej životnej púte.

Sedemnáste storočie bolo v dejinách Slovenska snáď najhorším obdobím. Protihabsburské povstania mali za následok cisárske odvety, krajinu navyše trápili neustále turecké výpady. Je symptomatické, že protihabsburskí rebeli sa vždy proti Viedni spolčili s mohamedánmi (a Parížom). Protestanti odnímali katolíkom kostoly, tí si potom pri rekatolizácii brali majetky späť. Platilo pravidlo cuius regio, eius religio (koho panstvo, toho náboženstvo). V tomto krvavom storočí prežil svoj krátky život jezuitský kňaz Ján Simonides SJ. „Do roku 1710 vymrela oproti začiatku 17. stor. polovica obyvateľstva“, uvádza sa v knihe Hadriána Radvániho Ján Simonides (1639 – 1674) Slovenský mučeník zo Spoločnosti Ježišovej (Dobrá kniha, 2011), ktorá, ako názov napovedá, sa venuje u nás pomerne málo známemu jezuitskému mučeníkovi a dobe, v ktorej žil. Ján Simonides sa narodil v Bijacovciach na Spiši. Študoval na Spišskej Kapitule, v Košiciach (tu vstúpil v r. 1659 do jezuitskej rehole), Rožňave, Trenčíne a Viedni. V roku 1670 bol vysvätený za kňaza. Ako učiteľ a kňaz pôsobil v Užhorode, Rožňave, Nižnej na Orave, Ružomberku, Palúdzke na Liptove, Senici, Vrbovciach a nakoniec ako správca fary a misionár v Turej Lúke. Tu bol 31.10.1674 brutálne zavraždený. Franciscus Cornelius vo Fragmenta Ung. Histor. uvádza: „Kňaza Jána Simonidesa v Turej Lúke v noci pred 1. novembrom 1674 v uzučkej 5 lakťov dlhej a práve tak širokej spálni veľmi ukrutne mučili, trhali, doráňali a napokon zavraždili. Jeho ostatky preniesli do jezuitskej krypty v Trnave. V ten istý deň tí istí vrahovia zabili brezovského farára Mikuláša Végha a Pavla Silesiusa, myjavského farára.“ Arcibiskup a prímas Uhorska Juraj Pohronec-Slepčiansky vo svojej správe ad limina Svätej Stolici v roku 1684 pápežovi Inocentovi XI. píše: „Ján Simonides, jezuita na misiách, bol kacírmi v noci chytený, z fary odvlečený, viacnásobne zranený a napokon zavraždený“. Kniha uvádza celú správu tohto známeho arcibiskupa slovenského pôvodu. Je to pomerne desivé čítanie. Vymenúva množstvo povraždených kňazov (zo spôsobov týrania a popráv vyberám: „50 funtové kamene im zavesili na pohlavné údy a boli nútení do tanca“, „do studne hodený“, „žeravými klincami prebodnutý“, „Turkom predaný“, „polomŕtvy do jamy hodený a zahrabaný“, sťatý a telo donaha vyzlečené hodené do kanála“, „po dlhom trýznení zastrelený“, mučidlom na hlave zavraždený“ atď. Smutný je aj osud kňaza Jána Tranoscia. „Bol vyslaný do pastorácie do Liptovskej župy z viedenského Pázmánea. Na rozkaz svojho otca, kacírskeho kazateľa (Samuela Tranovského, syna slávneho Juraja Tranovského – Tranoscia, autora kancionálu Citara sanctorum, pozn. P.) bol usmrtený tak, že mu podrezali krk. Títo hrdlorezi mu sľubovali, že mu ušetria život, ak odstúpi od rímskokatolíckej Cirkvi. Tí istí hrdlorezi zajali farára z obce Sliač, dlho ho trápili a bičovali. Takto úplne vysilený zomrel“. Neostáva nič iné, len si s arcibiskupom povzdychnúť: „Ó časy, ó mravy!

Organický chemik docent Peter Szolcsányi pôsobí na Oddelení organickej chémie Ústavu organickej chémie, katalýzy a petrochémie Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Pravidelne prispieva do viacerých periodík populárno-vedeckými článkami o chémii. Tie najzaujímavejšie, ktoré boli publikované v časopise .týždeň, vyšli súhrnne v peknej knižke Súkromný život molekúl. V siedmich kapitolách nájdeme 50 cca 4 stranových textíkov. Dozvieme sa napríklad, čo je to vzácna ambra (3 kg kus sa predal za 50 000 €). Ide o výlučok tráviaceho traktu vorvaňa a je nenahraditeľný vo voňavkárskom priemysle. Naučíme sa, ako sa dá vyrobiť vymrazovaním (aj v domácich podmienkach) silno alkoholické superpivo (rekord je 57 % kryopivo, 3 dcl fľaša stojí 200 $), oboznámime sa s unikátnymi vlastnosťami pavúčieho vlákna, ktoré je „ľahučké ako vánok a pevnejšie než oceľ“, dozvieme sa kopec zaujímavostí o vitamínoch B, C a E (dvojnásobný nobelista Linus Pauling propagoval užívanie megadávok céčka, až 10 g denne) a presvedčíme sa o tom, že obyčajná voda „v sebe stále skrýva veľa tajomstiev a zdá sa, že jej ani zďaleka dostatočne nerozumieme“. Zaujala ma aj skutočnosť, že vzácny plyn xenón sa používa okrem iného ako doping. Šluknutie xenónu by malo zabezpečiť zvýšenú kapacitu srdca a pľúc, potlačenie svalovej únavy a zvýšenie hladiny testosterónu, čím sa tento na prvý pohľad neškodný a takmer inertný plyn dostal na čiernu listinu WADA. Veľmi zaujímavé a obohacujúce čítanie.

Kto by nepoznal slávny Menzlov film Postřižiny z roku 1980 s Magdou Vášáryovou, Jiřím Schmitzerom a Jaromírom Hanzlíkom v hlavných úlohách! Dej sa odohráva v rokoch prvej ČSR v nymburskom pivovare. Správcom pivovaru je Francin, ktorý toho veľa nenahovorí. Jeho manželka, dlhovlasá Maryška, je opačná povaha, má rada spoločnosť a rôzne pestvá (spomeňme si na nezabudnuteľnú scénu na vysokom pivovarskom komíne). Na párdňovú návštevu k mladej dvojici prichádza strýc Pepin, vyučený obuvník, trošku nešika, milujúci rozprávanie, ktorý sa vie vyjadriť k akémukoľvek problému. Z pôvodne krátkej návštevy sa stáva dlhodobý pobyt a trvalé zamestnanie v pivovare. Film je nakrútený na motívy rovnomenného diela Bohumila Hrabala z roku 1976. Ten v pivovare vyrastal, takže dôverne poznal problematiku. No a Hrabalova čeština – to je niečo nádherné. Tá ľúbozvučnosť! Napríklad zabíjačka: „Pan Myclík už vyvalil střeva a sám se dral, jak slepý Hanuš do orloje, v útrobách prasete popaměti, vždycky tam něco nařízl a slezina, játra a žaludek se uvolnili, nakonec i plíce a srdce. Nastavila jsem džber a vyvalil se tam ten krásný pajšl, ta symfonie mokrých barev a tvarů, nic mne neuvádělo tak v nadšení, jako světlé červené vepřové plíce, krásně vzduté jak mechová guma…“ Alebo pitie piva: „Pak jsem nasála a zvolna, zadržujíc touhu do sebe přelít celý obsah mázu, pomaličku a sladce jsem lokala ten světlý ležák říznutý černým granátem, tu mutru, jak říkali sladovníci, pila jsem pomaličku a něžně, zrovna jako v letní podvečer tam někde za pivovarem, na mezích mezi žity, kdosi sedává a sladce troubí na křídlovku tesknou píseň…“ No a ešte pár Francinových tipov na reklamu na pivo: „Více piva, méně útrap a mrzutostí. – Vaše podlomené zdravíčko upevní vám naše pivečko. – Zdraví, svěžest, sílu, vše najdete v pivu. – Bez piva zaživa bych umíral. – Naše dobré pivo, nápoj pro každého. – Lépe se nám bude žíti, když víc piva budem píti.“. Radosť sa nechať unášať Hrabalovou poetickou riavou!

Biologický otec rakúskeho spisovateľa a historika Martina Pollacka, autora vynikajúcej knihy o masovej emigrácii v 2 pol. 19. storočia Americký cisár, sa volal Dr. Gerhard Bast. Bol to vysokopostavený člen SS a gestapa, právnik, oddaný Hitlerov prívrženec, fanatický bojovník Tretej ríše ale aj nadšený turista a lyžiar. K „národným socialistom“ (nacistom) sa pridal hneď v začiatkoch. Po vojne sa pred spravodlivým trestom skrýval na rôznych miestach, až kým ho v apríli 1947 na úteku cez hranice v Brennerskom priesmyku pravdepodobne kvôli peniazom nezavraždil prevádzač, ktorý telo ukryl v bunkri. Pollack (nar. v r. 1944) sa v silnej knihe Smrť v bunkri pokúša rekonštruovať životný príbeh svojho otca. Jeho predkovia pochádzali z okolia dnešného Leška v Slovinsku. Patrili k nemeckej menšine, ktorá sa už od 19. stor. nacionálne radikalizovala. Bežným bolo členstvo v rôznych nemeckých spolkoch, pestujúcich nenávisť k Slovanom či lásku k zbraniam všetkého druhu. Prejavom zdôrazňovania mužnosti boli napr. šermiarske súboje. Aj Bast mal tvár poznačenú jazvami spôsobenými kordmi. Kariéru začal v Grazi. Právne služby poskytoval predovšetkým spolustraníkom z NSDAP. Po nástupe Hitlera k moci stúpal v rebríčku najzločineckejšej zložky nemeckého fanatizmu – Schutzstaffel (SS). Zúčastnil sa ťaženia do ZSSR, došiel až na Kaukaz, pôsobil v Bielorusku a v roku 1944 mal na starosť čistenie Slovenska od povstalcov, za čo ho v Banskej Bystrici prezident Tiso vyznamenal. V Amstettene Bast zbalil za istého Pollacka vydatú ženu s deťmi, s ktorou mal syna – Martina. Pár dní pred koncom vojny sa rozviedla a s Bastom sa zosobášili (neskôr sa k Pollackovi vrátila, ten si chlapca Martina osvojil a poskytol mu priezvisko. Martin o otčimovi rozpráva celkom pekne). Pollack sa snaží poctivo rekonštruovať otcovo pôsobenie. Študuje archívy, zapisuje spomienky rodiny a pamätníkov, vnára sa do zápisníc súdnych konaní s členmi SS. Čo otca viedlo k tomu, aby sa stal ako šéf jednotiek SS zodpovedným za množstvo mŕtvych (a asi aj vlastnoručne vraždil)? Matka vedela o jeho „práci“. Prečo aj napriek tomu kvôli Bastovi opustila manžela? „Otázky si kladiem už roky, sprevádzajú ma ako hrozný tieň, o ktorom viem, že sa ho nikdy nezbavím“. Pollack skladá čriepky dohromady. Výsledkom je veľmi zaujímavé dielo, ktorému môžem vytknúť len (pravdepodobne prekladateľom) použité slovo komunistickej propagandistickej hantírky „klérofašistický“ a nepresné tvrdenie, že Tisov režim „roku 1942 do vyhladzovacích táborov deportoval 58 000 Židov“. V roku 1942 totiž o vyhladzovacích táboroch nevedel nikto nič (útek Vrba Wetzler sa uskutočnil až na jar 1944).

Slovenská národná galéria uviedla v Esterházyho paláci pri storočnici ČSR exkluzívnu výstavu Filla Fulla Osud umělce / Osud umelca. Približuje nám tvorbu dvoch výnimočných umelcov Moraváka Emila Fillu (1882 – 1953) a Slováka Ľudovíta Fullu (1902 – 1980). Pri tejto príležitosti bol vydaný aj prekrásny netradičný katalóg výstavy, ktorý (tak ako aj celú výnimočnú výstavu) redakčne pripravila Katarína Bajcurová. „Emil FILLA patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti medzivojnovej avantgardy a českého umenia prvej polovice 20. storočia. Intenzívne kontakty so súdobým európskym umením z neho urobili vedúcu postavu mladého českého umenia“. „Ľudovít FULLA patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského umenia 20. storočia. Jedinečným spôsobom spojil podnety európskeho avantgardného maliarstva s inšpiráciami slovenským ľudovým umením, ikonopisnou maľbou, stredovekým nástenným maliarstvom ako aj detským výtvarným prejavom“. Hoci Filla bol o 20 rokov starší ako Fulla, predsa ich spája viacero spoločných čŕt, ktoré výstava a katalóg nachádzajú a dokumentujú. Obaja okrem iného pôsobili v Prahe, oslovil ich Paríž so svojou avantgardou, fascinoval ich slovenský folklór. A oboch si ku koncu života „privlastnil“ štát. Filla posledné roky dožil na zámku v Peruci, Fulla skončil ako muzeálny exponát vo „svojej“ galérii v Ružomberku. Filla strávil vojnové roky v koncentráku v Buchenwalde. Fulla formálne podporoval Slovenskú republiku 1939 – 45, no režim jeho tvorbu považoval za „zvrhlé umenie“ a autora v zásade vyhnal z Bratislavy. V roku 1948 obaja vstúpili do KSČ. Nepomohli si tým. Fulla hneď začiatkom 50. tych rokoch legitimáciu vrátil a bol obvinený z „formalizmu nacionalistického charakteru“. Fillovi zakázali vystaviť cyklus Zbojnícke piesne. „Obom bolo vytýkané nepochopenie novej metódy socialistického realizmu“. Uvoľnenie prišlo až po šialenej prvej polovici 50. tych rokov. Filla zomiera, z Fullu sa stáva (o.i.) hlavne svetoznámy ilustrátor. Napriek všetkým peripetiám je dnes dielo oboch umelcov „objektom zberateľstva a patria k najdrahším autorom na súčasnom medzinárodnom, českom i slovenskom trhu s výtvarným umením. Ich príbeh pokračuje…

Horolezectvo sa v druhej polovici 19. storočia stalo populárnym športom. Po alpských vrcholoch (pamätný je najmä Whymperov prvovýstup na Matterhorn v roku 1865, pri ktorom zahynuli štyria členovia výpravy) sa pozornosť lezcov sústredila na kopce mimo Európy. Kilimandžáro v Afrike (5895 m n. m) bolo zdolané v roku 1889, juhoamerická Aconcagua (6959 m n. m) v roku 1897, najvyšší vrch Ameriky Mount Mc Kinley (6190 m n. m ) v roku 1913. No osemtisícoví himalájski obri, najvyššie vrcholy sveta, odolávali veľmi dlho. Prvými ľuďmi, ktorí stáli na vrchole nad 8000 m, boli Francúzi Maurice Herzog a Louis Lachenal. 3. júna 1950 sa im podarilo zdolať Annapurnu (8091 m n. m). Herzog toto vysokohorské dobrodružstvo farbisto opísal v „najpredávanejšom horolezeckom bestselleri v histórii“ Annapurna – prvá osemtisícovka. Výprava mala pôvodne v pláne zdolať Dhaulágirí (8167 m n. m). Avšak absencia kvalitných máp a vôbec neznámy terén donútili horolezcov zmeniť pôvodný cieľ a sústrediť sa na susednú Annapurnu, ktorá sa zdala zleziteľnejšia. Po prekonaní množstva útrap sa dostavil úspech. No prvolezci na neho takmer doplatili životom. Po zúfalom zostupe, pádoch do trhlín, strate rukavíc a topánok prišli obaja v dôsledku omrzlín o prsty na rukách a nohách. „Čo o tom súdiš? Myslíš, že sa ti podarí niečo zachrániť“, pýta sa Herzog v základnom tábore doktora na stav svojich rúk. „Urobím, čo budem vládať“, odpovie mu. „Už nepochybujem. Budú mi musieť amputovať nohy a ruky“, uvedomí si Herzog. Napriek zdravotným obmedzeniam nik z výpravy nezahynul, z prvolezcov sa stali hrdinovia a Herzogova kniha sa predávala v miliónoch (od ostatných členov výpravy si totiž nechal podpísať, že 5 rokov o Annapurne nič nenapíšu). Neskôr bol Herzog ministrom, primátorom Chamonix, členom Olympijského výboru. Jeho spolulezec Lachenal zahynul 5 rokov po zdolaní Annapurny na lyžiarskej túre v masíve Mont Blancu. Výnimočnosť Herzogovho a Lachenalovho počinu podčiarkuje aj fakt, že druhovýstup sa podaril až o dlhých 20 rokov britskej expedícii pod vedením legendárneho sira Ch. Boningtona.

Otázka vytvárania pojmu slovenského územia v historickom kontexte predstavuje jednu zo základných otázok, ktoré sa priamo dotýkajú slovenskej historickej terminológie“, píše prof. Richard Marsina na úvod zaujímavej monografie Slovenské územie v historickom kontexte, ktorá vznikla za účasti 15 historikov pod vedením prof. Róberta Letza. Samotný názov Slovensko používa až Bernolák vo svojom Slowári na konci 18. stor. Jeho základom je „Sloven“. No ako pomenovanie vzniklo a od čoho sa odvíjalo (historické, lingvistické, teritoriálne, etnografické a i. okolnosti okolo) je chronologicky, podrobne a pútavo rozpracované od predveľkomoravského obdobia až po dnešok. Slovanmi, alebo ak chceme Slovienmi či „starými Slovákmi“ obývané územie si istý druh výnimočnosti v pomenovaní zachovalo aj po páde Veľkej Moravy. Územie Nitrianskeho kniežatstva tvorilo po roku 1000 základ vznikajúceho Uhorska, ktoré prebralo aj staré miestne názvy. Severné Uhorsko, aby sa odlíšilo od zbytku krajiny, sa dlho (ešte napr. v 17. stor.) v medzinárodných dokumentoch označovalo aj ako Terra Mathei po Matúšovi Čákovi. S pomenovaním Slovák/Slovenka sa stretávame v polovici 14. stor. Od 16. stor. čoraz častejšie nachádzame geografické vyčlenenie Slovenska pod názvami „Slavonia, Slovaken, Slováky, Slowiaky, Slovakia, Slowakei“ (napr. fyzik Isaac Newton chcel vedieť istú informáciu o zlate zo Štiavnice, ktorú umiestňuje „in Hungaria Sclavonia“). Územie malo svoj erb – dvojkríž na trojvrší od najstarších čias, viď napr. štandarda kráľa sv. Štefana v Obrázkovej kronike (1360) či erb v presbytériu Dómu sv. Martina v Bratislave. Otázka vymedzenia slovenského územia mala veľký význam pri diskusiách o podobe nástupníckych štátov po rozpade monarchie. Napríklad k Slovensku sa automaticky radili kraje dnes nazývané „moravským Slováckom“, ako aj územie pohorí Matra a Bukové vrchy s mestami Jáger a Miškovec. V 20. storočí sa rozloha územia nazývaného Slovenskom viac krát menila pod vplyvom medzinárodnej situácie až do vzniku republiky v roku 1993. V knihe túto kapitolu vyčerpávajúco rieši prof. R. Letz. Najstaršie dejiny Uhorska interesantne popisuje prof. Martin Homza. Musím skonštatovať, že všetky kapitoly sú obohacujúce, sú doplnené mapovou prílohou, širokým poznámkovým aparátom, zoznamom literatúry a menným registrom.

V roku 863 prišla na naše územie byzantská misia vedená svätými Konštantínom a Metodom. Okrem iného so sebou prinášajú preklad Evanjelií do slovanského jazyka. Úvodom k prekladu je unikátna báseň Proglas. Interpretuje ako predslov, prívet, predspev alebo predhovor pred samotným textom Evanjelia. Najstaršia slovanská písomná pamiatka sa skladá sa zo 111 veršov (posledným je Amen). Starosloviensky text do modernej slovenčiny prepísali viacerí autori (napr. J. Stanislav, E. Paulíny, V. Turčány). V reprezentatívnom knižnom vydaní vydavateľstva Perfekt z roku 2013 pri 1150. výročí príchodu solúnskych bratov Proglas prebásnil Ľubomír Feldek. Náročnej úlohy sa zhostil novátorsky, s použitím rýmov, čo zaujímavo vysvetľuje po samotnom texte Proglasu. „Nuž podobenstvo na um prichodí / i mne – pár slov, čo povedať chcú veľa: / Nahé sú bez kníh všetky národy! / Neozbrojené pôjdu do boja / s vrahmi, čo vraždia duše, nielen telá“, prihovára sa našim predkom, ale aj nám svätý Cyril. Vyčerpávajúci historický exkurz do 9. a začiatku 10. storočia do knihy napísal historik Ivan Mrva. Jazykovedec Pavol Žigo je presvedčený, že „úcta k slovám nášho prvého najstaršieho umeleckého textu by mala ostávať súčasťou nášho duchovného vedomia“. Žigo text Proglasu podrobne analyzuje a prichádza k záveru, že hoci „literárna história pripisovala Proglasu prívlastok prozaického textu, neskôr básne, štruktúra textu, jeho obsah a úroveň súčasného poznania privádza k poznatku, že ide o text, ktorý bol určený na spev.“ Kniha je vyzdobená reprodukciami diel E. Ambrušovej, nájdeme tu zápis hlaholskej abecedy a niekoľko ukážok jej použitia v stredovekých textoch, predstaví sa nám pamätná dvojeurová minca (spomínate si, aký problém mala Európska komisia so svätožiarami a krížom?) a poštová známka. Radosť túto knihu držať v rukách!

Pred Vianocami 2018 zomrel dlhoročný neúnavný popularizátor histórie a archeológie Pavel Dvořák. Počas života napísal desiatky kníh a natočil množstvo zaujímavých dokumentárnych filmov. Z filmovej tvorby ostane ešte dlho neprekonaná veľmi kvalitne spravená séria Stopy dávnej minulosti (spomeňme si napríklad na diely o gánovskom pračloveku, o mýtickom vrchu Oblík, o starobylej českej ceste, o Molpíre atď.). Z knižných diel treba spomenúť napr. Zázrak obilného zrnka (o vzniku poľnohospodárstva), Zlatú knihu Bratislavy (s nádhernými ilustráciami Albína Brunovského, s ktorým Dvořák dlhodobo spolupracoval), Krvavú grófku (o Alžbete Bátoryčke, s parádnymi fotkami Karola Kállaya), veľmi peknú sériu kníh Stopy dávnej minulosti (sčasti kopírujú filmový cyklus) či kolekciu piatich Kníh o Bratislave. Radosť Dvořákove knihy držať v ruke! Napr. Druhú knihu o Bratislave, ktorá pojednáva o dejinách mesta rámcovaných panovaním Karola I. Róberta (od 1301) po Ladislava Pohrobka († 1457). „Prvé desaťročie panovania Karola I. Róberta (do r. 1312) Bratislava patrila pod rakúsku správu, od roku 1327 opäť, až ju natrvalo pre Uhorsko vrátil r. 1328“. Karolov syn Ľudovít Veľký panoval 40 rokov (do 1382) a jeho kráľovstvo siahalo od Baltu k Jadranu. Ľudovítova dcéra Mária vládla 14 rokov, no delila sa o moc s manželom, cisárom Žigmundom Luxemburským. Ten sedel na tróne pol storočia a Bratislavu chcel povýšiť na hlavné európske mesto. V tomto období sa mesto rozvíjalo, stavali sa gotické stavby, opevnenia, brány, začal sa stavať Dóm, fungovala mincovňa, rozširoval sa Hrad. „V r. 1434 pracovalo na prestavbe Hradu 112 kamenárov a 163 pomocníkov, no prestavba sa nedokončila. Chýbalo pár rokov a Bratislava mohla mať svoje Hradčany! Nestalo sa“. Žigmundov vnuk Ladislav Pohrobok sa narodil v Komárne , keď jeho matka cestovala do Bratislavy. Za kráľa bol korunovaný ako bábätko (r. 1440, vraj veľmi plakal) a po korunovácii jeho matka, Žigmundova dcéra Alžbeta, svätoštefanskú korunu „so ženskou prefíkanosťou odcudzila a schovala“. Expertíza pozostatkov nebohého kráľa, ktorý zomrel ako 17 ročný, napriek zažitým predstavám o jeho zavraždení, v roku 1985 „vylúčila násilnú smrť“.

Jednou z najvýznamnejších udalostí roka 1988 (okrem Sviečkovej manifestácie 25.marca a napr. koncertu Depeche Mode v Prahe) bolo zaradenie gruzínskeho (sovietskeho, alebo vtedy sa vravelo ruského) filmu Pokánie do filmovej distribúcie. Film videlo pol milióna divákov, pred kinami stály rady. O filme sa živo diskutovalo na pracoviskách, v školách, krčmách. Gruzínske podobenstvo o zosnulom diktátorovi Varlamovi, ktorého po okázalom pohrebe niekto v noci vykope z hrobu a posadí na záhrade, čo sa opakuje niekoľko krát po sebe po viacerých pohreboch, ľudí nenechalo chladnými. Všetci vo Varlamovi videli Stalina alebo niektorého z po sebe rýchlo umierajúcich moskovských komunistických vládcov. Hoci bolo Pokánie nakrútené režisérom Thengizom Abuladzem už v roku 1984, až do roku 1987 bolo zakázané. Na svetlo Božie sa dostalo vraj zásluhou Gorbačovho ministra zahraničia, Gruzínca Ševardnadzeho. V roku 1988 pôsobilo dielo ako zjavenie. Je pretkané úvahami o zmysle života, o pravde a spravodlivosti. Dejová línia je dopĺňaná zábermi sakrálnych pamiatok, ikon, krížov (scéna spovede s rybou!) teda niečím, čo je vo verbálne ateistickom režime neprípustné. A ten dej! Obyčajná žena kontra diktátor! Pokánie bolo predzvesťou, že keď je takéto niečo možné natočiť v ZSSR, Ríši Zla, komunizmus musí v blízkej dobe padnúť. Film je nadčasový, dá sa pozrieť aj dnes. V roku 1990 vyšlo v Obzore Pokánie aj knižne ako „filmová poviedka“ veľmi verná filmovému spracovaniu. Spolu s Pokáním sú v knihe aj poviedky „Plumbum“ (podľa nej bol natočený film Плюмбум, или Опасная игра, ktorý sa mi však v roku 1988/89 prišiel ako dosť veľká blbosť) a „Návštevník múzea“.

Rozdelenie Česko-Slovenska je medzinárodným spoločenstvom vnímané ako vzorové. Zvlášť ak si spomenieme napríklad na Gorbačovove tanky v Litve, šialenstvo na Balkáne či neverending story v Španielsku. Čo rozdeleniu predchádzalo, ktoré osobnosti, udalosti a dohody prispeli k zániku spoločného štátu a vlastne ako celá táto neľahká záležitosť vôbec prebehla, sumarizuje bývalý novinár Róbert Kotian v knihe Ako sa delil štát (Artis Omnis, 2018). Po novembri 1989 sa opäť na stôl dostali otázky štátoprávneho usporiadania medzi Čechmi a Slovákmi. Modelov bolo viac, ozývali sa hlasy za samostatný štát, za vlastnú „hviezdičku a stoličku“ v Európe, za konfederáciu, „dvojdomček“ či autentickú federáciu. Uskutočnilo sa mnoho stretnutí politických reprezentácií, ktoré však nič nepriniesli (posledným bola o jeden hlas neschválená zmluva z Mílov). Keď v júni 1992 vyhralo na Slovensku voľby HZDS (Mečiar), ktoré žiadalo konfederáciu a v Čechách ODS (Klaus), preferujúca pevnú federáciu, bolo jasné, že dohoda bude ťažká. Už aj preto, že programy oboch strán boli nezlučiteľné z ekonomického uhla pohľadu. Mečiar nechcel rozdelenie, chcel akúsi konfederáciu s „českou chladničkou“ ako poistkou. Klaus bol pragmatickejší. Bol presvedčený, že jeden štát nemôže mať dve zahraničné politiky, dve meny či emisné banky. Ak budú Slováci na tom trvať, radšej sa rozdeľme, tvrdil. Po prijatí Zvrchovanosti a Ústavy SR slovenským parlamentom bolo jasné, že rozdelenie je, napriek nejednoznačnej podpore tohto kroku v oboch krajinách, nevyhnutné. Za pol roka od volieb do 1.1.1993 prebehlo veľa stretnutí politických reprezentácií, ktoré riešili aspekty samotného aktu. Okrem iného politici zavrhli referendum o rozdelení, ktoré by, slovami Michala Kováča, „nič nevyriešilo“. Kotian vo svojej knihe postupne časovo rozoberá jednotlivé kroky, prináša viacero rozhovorov s priamymi aktérmi a vypichuje kľúčové dohody. Zaujímavosťou je napríklad ostentatívna snaha Mečiara o ovládnutie tajných služieb, ktorou HZDS podmieňovalo rokovania. Žeby strach z prezradenia minulosti? Po podpise množstva dokumentov upravujúcich budúce vzťahy sa nakoniec federatívne Česko – Slovensko pokojne rozdelilo. „Hoci sa to v tom čase zdalo ako nereálne, Klausovo presvedčenie, že vzťahy Čechov a Slovákov nebudú horšie, ale oveľa lepšie po rozdelení, sa ukázalo ako presné“, konštatuje Kotian. A trefne glosuje, že „ak by sa mala na NR SR umiestniť pamätná tabuľa zakladateľa slovenskej samostatnosti, skôr ako meno V. Mečiara by na nej malo byť meno Václava Klausa.“ Záver knihy patrí chronologickému prehľadu udalostí, textom najdôležitejších zmlúv a dohôd, personálnemu obsadeniu vlád a parlamentov v roku 1992 a vydavateľskej bodke Ivana Harmana. Trochu mi chýba menný register , ktorý by si takáto publikácia zaslúžila. Osviežením sú skvelé ilustrácie Fedora Vica.

Ivan Šimko bol jednou z kľúčových postáv politickej zmeny, ktorá sa udiala vo voľbách v roku 1998. Po tom, ako Mečiar zavliekol Slovensko do izolácie, uniesol Kováča ml. či zmaril referendum, musela rozdrobená opozícia ukázať akcieschopnosť. Šimko a Dzurinda z KDH boli hnacími motormi vzniku najprv Modrej koalície, ktorá sa neskôr, po účelovej zmene volebného zákona, zmenila na volebnú stranu SDK. Zápas z rokov 1997 a 1998 Šimko vyčerpávajúco opisuje v knihe Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara. Dramatický príbeh porážky mečiarizmu (Artis Omis, 2018). „Obdobie rokov 1997 – 98 má pre naše národné dejiny mimoriadny význam“, píše v úvode svojich spomienok Šimko, a má pravdu. Kľúčové dohody sa riešili na KDH. Zmarené referendum, petícia za priamu voľbu prezidenta (pozn. P.2019: bol to dobrý nápad?), Mečiarove fígle s voľbami atď. vytvorili tlak na vznik Modrej koalície KDH-DÚ-DS, ktorá sa ukázala ako alternatíva HZDS. Šimko si robil poznámky ako priamy účastník a dnes je jeho kniha dôležitým záznamom zápasov tých dní, kde akčné rozhodnutia menili dejiny Slovenska. Bez Čarnogurského, Šimka, Dzurindu, Budaja či Langoša a ich kooperácie by to nešlo. Šimko hodnotí aj cyklotúru Novej generácie, ktorej moc neveril („líder príde spotený, ako to bude vyzerať“). Netradičná kampaň bola veľmi úspešná, dodnes je Dzurinda spájaný s bicyklom. „Bolo to veľmi pôsobivé. V Prešove 2000 cyklistov vítalo 10 000 ľudí.“. Sympatické je osobné spomínanie. Napr. na to, ako nedostal funkciu v novej vláde a na jeho vtedajšiu emóciu (cítiť), sebazpyt nad rozchodom s KDH a neskôr s Dzurindom (málo vídaná sebareflexia). A aj spomienka na spolubojovníkov z tých, či chceme alebo nie, napriek všetkému krásnych deväťdesiatych. Pre nedávnu minulosť dôležitá kniha. „Som presvedčený, že Slovensko (v 1998) dalo sebe a svetu najavo, že tvorí životaschopné a zdravé spoločenstvo ľudí“, hodnotí v závere veľmi slušný Ivan Šimko.

„Postoj“ vydal a spropagoval zaujímavú knihu Vyriekli krivé svedectvo s podtitulom Odhalenie stáročných protikatolíckych neprávd od Rodney Starka, ktorý o sebe v úvode píše, že „vyrastal ako americký protestant“. Vo svojej práci sa sústredil na viacero zaužívaných skratiek, ktoré sa za dlhé desaťročia či storočia stali akýmisi negatívnymi klišé spojených s dvetisícročnou históriou Cirkvi. Autor sa v 10 kapitolách, ktoré reprezentujú najčastejšie mýty o Cirkvi snaží „vzoprieť falošnej histórii“ a uviesť veci na pravú mieru. Prvým je stotožnenie katolicizmu a antisemitizmu, lebo „Židia zabili Krista“. Na množstve príkladov a veľkým počtom dokumentov túto tému autor vyvracia. Tu patrí aj obvinenie pápeža Pia XII. ako „Hitlerovho pápeža“. Tento mýtus „inicioval Sovietsky zväz“ a západná ľavica mu uverila po divadelnej hre Námestník od ultraľavičiara Hochhutha. Asi každý pozná slovné spojenie „temný stredovek“. Množstvo úspechov v technológiách, stavebníctve, kultúre, vede, vzdelávaní, zrod univerzít či parlamentov svedčí o opaku. O inkvizícii sa popísalo kadečo. Aká bola jej úloha a reálne fungovanie a ako vychádza z porovnania s napr. panovaním Henricha VIII. či francúzskou revolúciou (nehovoriac o besnení 20. storočia)? Ani krížové výpravy sa netešia prílišnej mediálnej obľube. No boli reakciou na brutálne praktiky islamu. „Nie sú čiernou škvrnou na minulosti. Netreba sa ospravedlňovať“. Ako to bolo s Galileim, priateľom pápeža Urbana VIII? Aj túto kauzu kniha rozoberá. „G. nebol mučený ani daný do temnice. Potrestaný bol pohodlným domácim väzením, počas ktorého umrel vo veku 78 rokov“. Kapitola venujúca sa fenoménu otroctva sa dotýka aj „jednej z najviac opomínaných záležitostí z histórie Nového sveta“ –takmer 200 rokov prekvitajúcej indiánskej jezuitskej republike Paraguay. Podnetné čítanie pre (nielen katolíckeho) čitateľa s kladným vzťahom k dejinám, ktoré je podporené 36 stranovou prílohou s poznámkami, bibliografiou a menným indexom.

Spiš je úžasný región. V minulosti bol viac krát rozdelený. Kráľ Žigmund v roku 1412 zálohoval Poľsku 13 spišských miest. Tento stav trval až do prvého delenia Poľska v roku 1772. Po roku 1918 Poľsko zabralo sever územia. Počas Slovenského štátu sa región spojil, po vojne sa však delil opäť. Administratívny chaos bol zavŕšený rozdelením slovenského Spiša medzi Prešovský a Košický kraj v r. 1996. Spomedzi množstva unikátnych pamiatok Spiša vyčnieva súbor samostatne stojacich renesančných zvoníc. Podrobnejšie ich rozoberajú architekti Haviar – Haviarová (haviar.eu) v peknej knihe Spišské renesančné zvonice. „Zo sídel, v ktorých si postavili zvonice, neboli v zálohu len Kežmarok, Strážky, Levoča a Matiašovce. Treba povedať že pre mestá v zálohu bol tento stav prínosom. Získavali z oboch strán privilégiá, čo zabezpečovalo ich rast a prosperitu“, píšu autori, ktorí následne podrobne rozoberajú stavby zvoníc v Kežmarku, Levoči, Matejovciach, Podolínci, Poprade, Spišskej Belej, Spišskej Sobote, Strážkach a Vrbove. Vznikali v období od konca 16. do polovice 17. storočia. „Zvonice neslúžili na obranné ciele“. „Z archívov sa dozvedáme, že často boli postavené po požiaroch kostolných veží“. Kniha je okrem kvalitného odborného textu doplnená množstvom fotografií exteriérov a interiérov zvoníc, rezmi jednotlivých objektov a ich zasadením do hmoty okolitých architektúr, slovníkom odborných výrazov, zoznamom literatúry a v neposlednom rade vyčerpávajúcim anglickým textom na konci každej kapitoly. Zvonice so svojimi interesantnými atikami, sgrafitami (neraz s maskarónmi), zvukovými bi či trifóriami a historickými či modernými zvonmi si zasluhujú pozornosť každého milovníka umenia.

Slovensko je pre mňa malým bytom, kam sa uchýlim medzi výpravami do konfliktných zón. Na prenocovanie stačí. Má to však podmienku. Musí tu byť tma. Za dňa si uvedomujem, že sa tu cítim stiesnene. Býva sa tu dobre, ale žiť sa tu nedá“. Takto charakterizuje svoj vzťah k Slovensku oceňovaný fotograf vojen a katastrof po celom svete Andrej Bán v doslove svojej knihy zloženej z 23 reportáží z rôznych kútov Slovenska Slon na Zemplíne. Príbehy sú to v zásade dosť, hm, bizarno – hrôzostrašné. Napríklad o dedine Selemence šialene rozdelenej medzi SK a UA, o bezprizorných mestečkách Kráľovský Chlmec, Slovenské Nové Mesto, Čierna n/T., o „podnikaní“ v poľnohospodárstve na východe pod taktovkou smeráckej a talianskej mafie, o kradnutí vojenských artefaktov na Dukle, o Spiši rozdelenom medzi KE a PE kraj, o smutnom Gemeri či Čiernom Balogu, o Andrejovi Hlinkovi a Ružomberku („Hlinka sa snažil poslovenčiť RK a okolie. Príliš sa mu nedarilo.“), o Zamagurí, o arizáciách na Kysuciach či Spiši, o „My zdes“ atď. No nie najpríjemnejšie čítanie. Hoci prebrúsime krajinou a odhalíme mnohé jej temné stránky, asi viac sa dozvieme o tom, ako rozmýšľa autor, ktorý spolupracuje s mnohými mainstreamovými liberálnymi médiami. Aj keď na východe nikto slovo Róm nepoužije, Bán zásadne korektne áno. Bližší mu je historik Kamenec, komunista a eštebák, ako boľševikmi umučený biskup Vojtaššák. Šibrinkovanie slovom fašista zľava doprava okrem Bána viac ovláda už len hatespeaker Havran. Silno cítiť hnev z rozdelenia ČSR a výčitky smerom k RKC. Pre lepšie pochopenie myšlienkového sveta Andreja Bána, ktorý by sa asi nebránil označeniu „vítač a slniečkár“, okrem Slona na Zemplíne odporúčam pozrieť si aj jeho fotky (napr. knihu Iné Slovensko) a prečítať si texty uverejnené na moslimskom portáli islamonline.

Plepo

Ďalšie tipy na knihy sú tu:
Pár kníh XX.
Pár kníh IXX.
Pár kníh XVIII.
Pár kníh XVII.
Pár kníh XVI.
Pár kníh XV.
Pár kníh XIV.
Pár kníh XIII.
Pár kníh XII.
Pár kníh XI.
Pár kníh X.
Pár kníh IX.
Pár kníh VIII.
Pár kníh VII.
Pár kníh VI.
Pár kníh V.
Pár kníh IV.
Pár kníh III.
Pár kníh II.
Pár kníh.

(Visited 1 times, 1 visits today)

Stalo sa...

25. 8. 1944

Prezident SR Dr. Jozef Tiso vymenoval za hlavného veliteľa slovenskej armády generála Jozefa Turanca.

25. 8. 1945

Prezident obnovenej ČSR Dr. Edvard Beneš vydal 'ústavný dekrét' o ustanovení Dočasného národného zhromaždenia.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo