Dnešnou popolcovou stredou prichádza nové obdobie, ktoré nebýva zvyčajne veľmi obľúbené. Je to obdobie pôstu. Je to štyridsaťdňová príprava na najväčšie kresťanské sviatky v roku. Symbolizuje tých štyridsať dní, ktoré Ježiš strávil na púšti, keď začínal svoje verejné účinkovanie. Toto obdobie je charakteristické tým, že si niečo odopierame alebo si dávame špeciálnu úlohu počas tohto obdobia (napríklad každý deň sa pomodliť posvätný ruženec). Skutočne takéto pôstne predsavzatie býva veľmi užitočným na ceste v raste duchovného života a priblížení sa k Bohu. Dokonca by som povedal, že je to až nevyhnutnosť. Základom však býva zvoliť si to správne pôstne predsavzatie. Aké predsavzatie je potrebné si zvoliť?
Pápež Ján Pavol II. vo svojom prvom pôstnom posolstve v roku 1979 si pri vysvetlení správneho pôstneho predsavzatia pomáha príkladom zo Svätého písma o chudobnej vdove, ktorá dala Bohu dve drobné mince (Mk 12, 41 – 44). Tieto drobné mince bolo všetko, čo mala. Preto Ježiš, ktorý situáciu pozorne sledoval, povedal: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ (Mk 12, 42 – 43) Svätý Ján Pavol II. teda hovorí, že podstatou pôstu nie je zrieknuť sa niečoho, čo nie je pre nás podstatné, napr. čokoláda. Ale je potrebné zrieknuť sa niečoho pre nás podstatného, a to v prospech niekoho, kto to potrebuje viac ako my. Všetci sme predsa dcéry a synovia toho istého Boha. Preto potreby druhých ľudí nám nemôžu byť cudzie.
V roku 1981 si v pôstnom posolstve vybral svätý Ján Pavol II. podobenstvo o dobrom samaritánovi (Lk 10, 30 – 37). Dobrý samaritán ako neobľúbený cudzinec rozoznáva v neznámom človeku svojho blížneho. Zastavuje sa na svojej ceste len preto, aby pomohol človeku, ktorý potrebuje pomoc. Koľko ľudí okolo nás potrebuje pomoc a my nie sme voči nim vnímaví. Možno ani nemusíme ísť tak ďaleko a spomenieme si, že v našej rodine alebo v okolí sa nachádza niekto chudobný, chorý, osamelý alebo veľmi starý. Pomoc týmto ľuďom nás stojí niečo podstatné – náš čas, našu pohodlnosť a veľakrát aj naše vlastné záujmy alebo plány. Dokonca aj narovnanie komplikovaných vzťahov v rodine či v našom okolí môže byť pre nás veľmi dobrým pôstnym predsavzatím, lebo aj to je obeta, ktorú nie je ľahké podstúpiť.
Na začiatku som všeobecným spôsobom písal o ľuďoch, ktorí sa tiež zriekli niečoho podstatného vo svojom živote – napríklad predsudkov. To bol asi ich spoločný prvok, hoci cesta k obráteniu každého človeka bola jedinečná, takže aj ostatné prekážky na ich cestách sa líšili. Preto v porovnaní s týmito ľuďmi nepokladám za spravodlivé, keby som v duchovnom živote ostal na tej úrovni, na ktorej som začínal. Mohol by som sa vôbec s takýmto človekom pri Božom súde porovnávať? Práve pôstne obdobie je pre nás pripomienkou toho, že je potrebné neustále pokračovať v duchovnom rozvoji. Je potrebné učiť sa byť slobodný od vecí, ktoré na ceste k spáse nie sú potrebné (čo samozrejme neznamená, že sa týchto vecí máme zriecť na trvalo), prehlbovať svoj vzťah k Bohu a byť aktívny smerom k službe blížnym.
Ešte ako tínedžer som si s veľkou obľubou zvykol čítať svedectvá rôznych ľudí, ktorí sa obrátili počas svojho života na katolícku vieru. Príbehy takýchto ľudí zachytáva napríklad Patrick Madrid vo svojej knihe s veľavravným názvom Prekvapila ich pravda. Zväčša išlo o pôvodne príslušníkov rôznych protestantských cirkevných spoločenstiev alebo rôznych siekt a niekedy len o nepraktizujúcich katolíkov, ktorí objavili to, čo dovtedy zanedbávali. Nešlo o akúsi konverziu „srdcom“ na základe citov a emócií, ale o intelektuálne obrátenie. Konvertiti postupne skúmali katolícke učenie, porovnávali ho s Bibliou a následne objavovali, že naozaj je to práve Katolícka cirkev, ktorá poskytuje autentické kresťanské učenie.
Okrem toho, že som sa takýmto spôsobom vzdelával a utvrdzoval vo svojej viere aj ja, tak ma fascinovala ďalšia vec. Väčšina z týchto ľudí boli pred konverziou zarytí antikatolíci a priznali, že vyrastali s mnohými predsudkami voči Katolíckej cirkvi a mnohokrát nesprávne rozumeli katolíckemu učeniu a to bolo neraz príčinou ich utvrdzovania sa v protikatolíckom postoji. No a to, čo ma na tom teda fascinovalo, bola tá ich cesta konverzie. Prekonať všetky predsudky a falošné predstavy o Katolíckej cirkvi len aby spoznali naozajstnú pravdu, musí byť veľmi náročné. Veď aj Albert Einstein raz povedal: „Je to smutná epocha, keď je ľahšie rozbiť atóm ako predsudky.“ Vtedy som totiž uvažoval, že títo ľudia si prešli náročnou cestou a museli vynaložiť obrovskú námahu, aby sa dostali tam, kde mnohí z nás len začali, keď sme dostali vieru od svojich rodičov. Dokonca mnohí z tých konvertitov nás možno aj predbehli. A vtedy som sa samého seba začal pýtať, že čo žiada Pán Boh odo mňa, keď vieru som už dostal? Bude mi stačiť, keď len budem chodiť do kostola, odsedím si tam v lavici tú ani nie hodinku, každý deň sa niečo pomodlím v rámci dennej rutiny a prípadne raz za čas si prečítam nejakú stať zo Svätého písma alebo aj nejakej inej náboženskej literatúry, ak sa teda ku mne náhodou dostane a nepodarí sa mi nájsť výhovorku, aby som to odložil na neskôr?
Dnešnou popolcovou stredou prichádza nové obdobie, ktoré nebýva zvyčajne veľmi obľúbené. Je to obdobie pôstu. Je to štyridsaťdňová príprava na najväčšie kresťanské sviatky v roku. Symbolizuje tých štyridsať dní, ktoré Ježiš strávil na púšti, keď začínal svoje verejné účinkovanie. Toto obdobie je charakteristické tým, že si niečo odopierame alebo si dávame špeciálnu úlohu počas tohto obdobia (napríklad každý deň sa pomodliť posvätný ruženec). Skutočne takéto pôstne predsavzatie býva veľmi užitočným na ceste v raste duchovného života a priblížení sa k Bohu. Dokonca by som povedal, že je to až nevyhnutnosť. Základom však býva zvoliť si to správne pôstne predsavzatie. Aké predsavzatie je potrebné si zvoliť?
Pápež Ján Pavol II. vo svojom prvom pôstnom posolstve v roku 1979 si pri vysvetlení správneho pôstneho predsavzatia pomáha príkladom zo Svätého písma o chudobnej vdove, ktorá dala Bohu dve drobné mince (Mk 12, 41 – 44). Tieto drobné mince bolo všetko, čo mala. Preto Ježiš, ktorý situáciu pozorne sledoval, povedal: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ (Mk 12, 42 – 43) Svätý Ján Pavol II. teda hovorí, že podstatou pôstu nie je zrieknuť sa niečoho, čo nie je pre nás podstatné, napr. čokoláda. Ale je potrebné zrieknuť sa niečoho pre nás podstatného, a to v prospech niekoho, kto to potrebuje viac ako my. Všetci sme predsa dcéry a synovia toho istého Boha. Preto potreby druhých ľudí nám nemôžu byť cudzie.
V roku 1981 si v pôstnom posolstve vybral svätý Ján Pavol II. podobenstvo o dobrom samaritánovi (Lk 10, 30 – 37). Dobrý samaritán ako neobľúbený cudzinec rozoznáva v neznámom človeku svojho blížneho. Zastavuje sa na svojej ceste len preto, aby pomohol človeku, ktorý potrebuje pomoc. Koľko ľudí okolo nás potrebuje pomoc a my nie sme voči nim vnímaví. Možno ani nemusíme ísť tak ďaleko a spomenieme si, že v našej rodine alebo v okolí sa nachádza niekto chudobný, chorý, osamelý alebo veľmi starý. Pomoc týmto ľuďom nás stojí niečo podstatné – náš čas, našu pohodlnosť a veľakrát aj naše vlastné záujmy alebo plány. Dokonca aj narovnanie komplikovaných vzťahov v rodine či v našom okolí môže byť pre nás veľmi dobrým pôstnym predsavzatím, lebo aj to je obeta, ktorú nie je ľahké podstúpiť.
Na začiatku som všeobecným spôsobom písal o ľuďoch, ktorí sa tiež zriekli niečoho podstatného vo svojom živote – napríklad predsudkov. To bol asi ich spoločný prvok, hoci cesta k obráteniu každého človeka bola jedinečná, takže aj ostatné prekážky na ich cestách sa líšili. Preto v porovnaní s týmito ľuďmi nepokladám za spravodlivé, keby som v duchovnom živote ostal na tej úrovni, na ktorej som začínal. Mohol by som sa vôbec s takýmto človekom pri Božom súde porovnávať? Práve pôstne obdobie je pre nás pripomienkou toho, že je potrebné neustále pokračovať v duchovnom rozvoji. Je potrebné učiť sa byť slobodný od vecí, ktoré na ceste k spáse nie sú potrebné (čo samozrejme neznamená, že sa týchto vecí máme zriecť na trvalo), prehlbovať svoj vzťah k Bohu a byť aktívny smerom k službe blížnym.
Martin Gira, seminarista, RKCMBF UK