Ivan Šimko bol jednou z kľúčových postáv politickej zmeny, ktorá sa udiala vo voľbách v roku 1998. Po tom, ako Mečiar zavliekol Slovensko do izolácie, uniesol Kováča ml. či zmaril referendum, musela rozdrobená opozícia ukázať akcieschopnosť. Šimko a Dzurinda z KDH boli hnacími motormi vzniku najprv Modrej koalície, ktorá sa neskôr, po účelovej zmene volebného zákona, zmenila na volebnú stranu SDK. Zápas z rokov 1997 a 1998 Šimko vyčerpávajúco opisuje v knihe Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara. Dramatický príbeh porážky mečiarizmu (Artis Omis, 2018). „Obdobie rokov 1997 – 98 má pre naše národné dejiny mimoriadny význam“, píše v úvode svojich spomienok Šimko, a má pravdu.
Kľúčové dohody sa riešili na KDH. Zmarené referendum, petícia za priamu voľbu prezidenta (2019, bol to dobrý nápad?), Mečiarove fígle s voľbami atď. vytvorili tlak na vznik Modrej koalície KDH DÚ DS, ktorá sa ukázala ako alternatíva HZDS. Šimko si robil poznámky ako priamy účastník a dnes jeho kniha je dôležitým záznamom zápasov tých dní, kde akčné rozhodnutia menili dejiny Slovenska. Bez Čarnogurského, Šimka, Dzurindu, Budaja či Langoša a ich kooperácie by to nešlo. Šimko hodnotí aj cyklotúru Novej generácie, ktorej moc neveril („príde spotený“), ktorá sa ukázala ako kľúčová „Bolo to veľmi pôsobivé. V Prešove 2000 cyklistov vítalo 10 000 ľudí.“. Sympatické je osobné spomínanie na to, že nedostal funkciu v novej vláde a na jeho vtedajšiu emóciu (cítiť), sebazpyt nad rozchodom s KDH a neskôr s Dzurindom (málo vídaná sebareflexia). A aj spomienka na spolubojovníkov z tých, či chceme alebo nie, napriek všetkému krásnych deväťdesiatich. Pre nedávnu minulosť dôležitá kniha.
„Som presvedčený, že Slovensko (v 1998) dalo sebe a svetu najavo, že tvorí životaschopné a a zdravé spoločenstvo ľudí“.
Plepo