Don Anton Srholec je jednoznačne slovenská katolícka legenda. Jeho životný príbeh je na román. Záhorák Srholec študoval u saleziánov v Šaštíne. „My saleziáni sme prvá liga!„, vraví (tak, ako každý rehoľník o svojej reholi). Po tom, ako sa 25 člennej skupine okolo Titusa Zemana (prebieha proces blahorečenia) v apríli roku 1951 nepodarilo ujsť do Rakúska, pretože rieka Morava bola rozvodnená, bol zatknutý. Pri úteku pomáhal starému spolubratovi niesť knihy a písací stroj. Tak ich aj lapili. Bez postihu z tohto zážitku vyviazol len pétepák Anton Hlinka, ktorému sa pár týždňov nato podarilo ujsť za hranice. V komunistických lágroch strávil 10 rokov, z nich 7 v uránových baniach v Jáchymove. Po prepustení v čase mierneho odmäku si v Taliansku dokončil školy a pápež Pavol VI. ho vysvätil za kňaza. V Taliansku ale neostal, hoci mohol. Ťahalo ho to domov. Ako kňaz pôsobil v Blumentáli, Perneku, Veľkom Záluží a Záhorskej Vsi. Dnes má „hotel“ pre bezdomovcov. Za 5 € sa „u mňa môžu vyspať, najesť a obliecť“ tí, ktorí nemali v živote veľa šťastia.
Srholec má v mnohých ohľadoch názory a postoje, ktoré by sa snáď dali nazvať kontroverznými. Je pomerne kritický ku kňazom, zvlášť k tým, ktorí vyštudovali po Novembri 89. „Plné autobusy mohli ísť študovať do Viedne, ktorá mala prázdne semináre. Namiesto toho sme ich chovali ako v bavlnke doma, aby sa svetom nepokazili„, vraví a má to niečo do seba. Kňazi by podľa neho mali pôsobiť aj v bežných civilných zamestnaniach.
Zlomom v našich novodobých dejinách rozhodne bola masová púť na Velehrade v r. 1985. Anton Srholec na nej organizoval nočný program, mal mikrofón, amplión a v spacáku zosilňovač. Aj kvôli tejto aktivite mu odobrali „štátny súhlas„.
„Celý život žijem na hraniciach„. Medzi ľuďmi rôznych vyznaní, povolaní, národností či sociálneho postavenia. „Cítim sa slobodný„, usmeje sa a upije si z vína. Nám neostáva iné, ako dlhoročnému väzňovi veriť.
„Nesmieme sa báť globalizácie. Naopak, vítajme ju! Veď globálny je všeobecný. A všeobecný je katolícky.“ Čo k tomu dodať?
Srholec je duchovným otcom skvostného pamätníka Brána slobody v Devíne pri sútoku Dunaja a Moravy. „Postavili sme ho na čierno. Kto si ho dovolí teraz zbúrať?„, vraví starý pán s mladíckym duchom rebela, ako keby sa mu práve podaril nejaký skvelý fígeľ.
Páter Srholec sa v našej spoločnosti asi cítil príjemne, pretože nám do kroniky napísal toto: „S veľkou radosťou som objavil spoločenstvo mužov, ktorí si nedali zvalcovať svoje srdce a úprimne a v spolupráci sa stretajú, aby premýšľali, ako zmeniť k lepšiemu náš svet. S úctou Anton Srholec 18. X. 2012“
Veľmi príjemný večer. „Na záver si dajme jeden otčenášik. Neuškodí„. Stalo sa.
Plepo