Na návšteve u pátra Ferdiša Takáča SJ v Ivanke

Na jezuitského pátra Ferdinanda “Ferdiša” Takáča (1920) ma upozornil skvelý mladý historik Martin Lacko ako na jedného z posledných žijúcich žiakov profesora Kolakoviča. Kňaz Ferdiš Takáč, rodák z Chorvátskeho Grobu, slovenský národovec s chorvátskymi koreňmi, dlhoročný väzeň za vieru, opravár výťahov, autor veľkého slovensko – chorvátskeho slovníka a viacerých kníh je napriek svojmu veku neuveriteľne vitálna optimistická postava. Spolu s Martinom Lackom sme ho 26.4.2012 navštívili v senioráte jezuitov v Ivanke pri Dunaji. Na otázku, čo máme doniesť, bezprostredne odpovedal: “vínko“.

Životný príbeh pátra Takáča je veľmi zaujímavý. Hoci sa hrdo hlási k Chorvátom, pochádza z rodiny, ktorá stála za Andrejom Hlinkom. Jedným z najsilnejších zážitkov jeho mladosti je slávna autonomistická manifestácia, na ktorej staručký Hlinka v Bratislave pár týždňov pred smrťou prezentoval originál Pittsburskej dohody. V roku 1941 odchádza študovať do Záhrebu, kde bol do roku 1944. Porovnanie vtedajšieho samostatného Chorvátska a Slovenska v Takáčových spomienkach vychádza jednoznačne lepšie pre nás. Tak ako aj porovnanie vojnového Slovenska s Maďarskom, ktoré dobre poznal, keďže Grob a (“maďarónsky“) Čeklís (terajšie Bernolákovo) boli hranicou, “cez ktorú sa dalo pohodlne prechádzať“. Tesne pred koncom vojny ho zaistilo Gestapo a bol mesiac a pol zavretý. Dva turnusy zatknutých pred ním stihli Nemci odviezť na smrť do koncentrákov. “Mňa oslobodili Rusi“, konštatuje. No dodáva, ako sa tí, ktorí Rusov s radosťou vítali, hlavne luteránsky L. Mikuláš, dočkali len “vypitia pálenice”, lúpeží a hlavne strašného znásilňovania. “Pravda, vo veľkom Rusi  znásilňovali aj v Bratislave“.

Koncom vojny sa stal žiakom chorvátskeho kňaza Tomislava Poglajena – Kolakoviča, ktorý ovplyvnil množstvo ľudí, hlavne vysokoškolákov zo Svoradova. Prekladal do slovenčiny jeho texty. Kolakovič bol štvanec, ako radikálneho kritika nacizmu aj komunizmu ho naháňali jedni a neskôr aj druhí. Na Slovensku dostal azyl pod matkiným menom Kolakovič. “Všetci inteligentní biskupi ho počúvali. Bol všade”.

Po vojne sa Takáč stal redaktorom novín Demokratickej strany Čas. “Mal som úplnú slobodu písať“. Za DS aj agitoval. Postupne v ňom však dozrievalo rozhodnutie stať sa jezuitom. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil v r. 1948, v r. 1955 ho biskup Korec tajne vysvätil za kňaza. No už v tom istom roku ho ŠtB zatkla a po ročnej vyšetrovacej väzbe ho odsúdili za “velezradu a podvracanie republiky”. V otrockých táboroch, rôznych baniach a basách (Valdice – Kartouzy, Pankrác, Ruzyně, Jáchymov, Rtyně…) strávil 5 rokov. Spomína na ne vo svojej knižke Život ma naučil mať ľudí rád.

V r. 1968 chvíľu pôsobil ako redaktor Katolíckych novín, neskôr ako duchovný u rehoľných sestier. Začal pracovať na svojom opus magnum, doteraz neprekonanom hrubajznom slovensko chorvátskom slovníku (“a to mi boľševici z neho vyhodili všetky cirkevné výrazy“). K nemu sa po Novembri 89 postupne pridávali ďalšie diela, napr. krásny, v HR vydaný Rječnik sela Hrvatski Grob – Slovník obce Chorvátsky Grob či viaceré knižky spomienok, tiež vydané v Chorvátsku. “Chorváti sú v historickej pamäti ďaleko pred nami“, konštatuje. V Chorvátsku sa Takáčovi dostalo uznania, na Filozofickej fakulte v Záhrebe za svoje celoživotné dielo získal titul Doktor Honoris Causa, ktorý mu visí nad posteľou, oproti osobnému listu požehnania od pápeža Benedikta XVI.

Okrem toho, že mnoho textov iných autorov Takáč preložil do slovenčiny, má veľa vlastných v rukopise a čakajú na vydanie. Okrem “Život ma naučil mať ľudí rád” mu vyšla po slovensky v r. 2009 útla “Sága môjho rodu”, spomienka na svoju rodinu, no knižka je podľa mňa takmer nezohnateľná.

Pristavili sme sa aj pri Mečiarovi, ktorý opantal množstvo ľudí. “Aj kardinála”, usmieva sa. No nie Takáča. Ten v tom má jasno: “bol na školení v Moskve, bol členom KSS“, píše vo svojej knihe. “A teraz dostal 0 %“, neskrývane sa teší jezuita. O ohyzdnom Kulichovom koňovi na Bratislavskom hrade, pri odhalení ktorého komunista Fico čítal Korcove slová (čo mi príde odporné), Takáč hovorí (Martin Lacko možno nebude súhlasiť): “Som proti tomu“. Hneď nato rozvinie svoje úvahy o Veľkej Morave a Mikulčiciach…

Ferdiš Takáč je nádherná osobnosť s od úsmevu vyrytými vráskami na tvári. Je stále plný života, má skvelú pamäť a hoci pri diskusii vie skočiť od Svätopluka k Ficovi, je s ním radosť pri víne dišputovať, lebo rozpráva zápalisto, emotívne a veselo. Moja druhá návšteva u neho určite nebola posledná.

Plepo

Pridať komentár

Security Code:

Stalo sa...

21. 4. 1903

Významný slovenský technik Aurel Stodola vydal v Zürichu svoju priekopnícku prácu 'Parné turbíny a vyhliadky tepelných strojov'. Stodola pochádzal z uvedomelej slovenskej rodiny v Liptovskom Sv. Mikuláši (narodil sa v roku 1859), jeho bratia Kornel a Emil sa stali poprednými osobnosťami slovenského národného života. Vyštudoval v Zürichu a na parížskej Sorbonne strojné inžinierstvo. Profesorský titul získal ako 33 ročný na univerzite Zürichu, ktorej ostal až do smrti verný. Je autorom viacerých objavov zákonitostí termodynamických javov a teoretických odôvodnení procesov v tepelných strojoch. Zomrel v roku 1942. V roku 1989 boli jeho telesné pozostatky prenesené do Liptovského Mikuláša. O jeho práci a aj o osobnosti ako takej sa veľmi uznanlivo vyjadroval Albert Einstein.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo

Kategórie