Kilimanjaro 2012 alebo Karibu Uhuru Peak

Cestovateľa Rada Tótha, inžiniera chémie, sme na Istropolitane privítali už viac krát. Tentokrát prináša svoje prvé dojmy z výletu na najvyššiu horu Afriky. No keďže je text vždy menej výpovedný ako „live“ rozprávanie či obrázky, tak ho treba brať ako pozvánku na prezentáciu fotiek a cestovateľský večierok, na ktorý Rado v spolupráci s Istropolitanom všetkých pozýva do vinárne Spirit of wine v piatok 17.2.2012 večer. Príjemné čítanie.

Prv než sa pustím do rozprávania, zopár infoviet o najvyššej hore Afriky.

Uhuru peak, v svahilčine znamenajúci slobodu (voľnosť), sa nachádza na severe Tanzánie a so svojimi 5895 metrami dominuje čiernemu kontinentu. Jeho lokalizácia blízko rovníka tiež znamená, že táto hora má svoju mikroklímu a nachádza sa tu vlastne niekoľko klimatických pásiem s ich príslušnou vegetáciou.

• 1 400 – 1 800 m n. m. Kultivovaná krajina v ktorej sa vďaka zrážkam a vulkanickej pôde dobre darí plodinám.

• 1 800 – 2 900 m n. m. Divoký horský dažďový prales s veľmi vysokými zrážkami (určite tu premoknete).

• 2 900 – 4 000 m n. m. Pásmo vresovísk. V spodnej časti pásma prevažuje počasie s častými hmlami a dažďovými prehánkami či dokonca krúpami.

• 3 300 – 4 000 m n. m. Tu už je chladnejšie a jasnejšie počasie. Ďaleko viac tu svieti slnko. Ustupujú hmly. Rastú tu unikátne rastliny.

• 4 000 – 4 800 m n. m. V tomto pásme  vládnu tvrdšie podmienky. Teploty v noci klesajú pod bod mrazu a cez deň sa šplhajú aj na 35°C. Rastú tu len lišajníky a machové porasty.

• nad 4800 m n.m. Arktické podmienky. Čiastočne sú tu ľadovce a sneh, vegetácia žiadna. 

Už len z toho je vidieť, že ‘lezec‘ musí byť, okrem dobrej kondície, pripravený aj na všetky ročné obdobia, a to doslova. Lezec v úvodzovkách, keďže Kilimanjaro je sopka a je považovaný za najľahší z najvyšších kopcov, technicky jednoduchý (v podstate iba chôdza strmým terénom), ale zato náročný na kondíciu a zvládanie vysokých nadmorských výšok (úspešnosť výstupu je len 40 %). Nad 4000 m n. m sa už vcelku pekne prejavuje výšková choroba (teda u koho ako). Na vrchol Kilimanjara existuje niekoľko ciest, my sme si vybrali 6-dňovú Machame route, tiež nazývanou Whisky route, ktorá zahrňuje aj jeden aklimatizačný deň. Mojimi spoločníkmi boli maratónec Stefano (Talian žijúci v Prahe) a ďalší parťák, cyklista a kondičný všešportovec Nemec Carsten z Karlsruhe. Výprava bola teda vskutku medzinárodná. 

Po nevyhnutných formalitách v meste Moshi (800 m n.m) sa autom dopravujeme na bránu, kde po registrácii a vážení batohov vyrážame na prvý úsek. Váženie je nevyhnutné, keďže každý nosič môže zobrať maximálne 15 kg na hlavu. Zdá sa mi to dosť málo (v Nepále nám 65-kilový šerpa nosil celú výbavu, cca 40-50 kg), ale čo už, roboty je málo a nosičov veľa … a treba z niečoho žiť. Po tom, čo som videl ako tie batohy nosia ma však neprekvapila tá váha, keďže ich nosia tzv. africkým štýlom – doslova položené na hlave. V niektorých technicky zložitejších pasážach je to veľmi zaujímavé ako to tým čiernym šarvancom ide. Ani gazelám. 

Prvý, 11 kilometrový úsek pralesom zvládame v pohode, akurát v závere nás chytá originál africká prehánka. Našťastie tesne pred kempom, takže premokám len čiastočne. Pršiplášť, ktorý mi predal týpek na bráne fungoval asi tak 2 minúty (dobrý biznisman, chlapec), no a nové topánky, o ktorých som bol presvedčený, že budú skvelé, zlyhali tiež (vibramy Kaikkialla- myslel som si že Fíni čo to o daždi vedia, ale čo už, asi nie o tom africkom). Nie veľmi pozitívny pocit do nasledujúcich dní. Noc je jasná, obloha plná hviezd, zo stanu pomedzi stromy pozorujem kráter Kibo (názov  krátera Kilimanjara, v svahilčine fľakatý, podľa snehových škvŕn pozorovaných z diaľky). Ešte 3 dni a hádam tam budem. 

Ďalší deň ráno pokračuje v pohode, šliapeme do ďalšieho tábora (Shira camp) vo výške 3800 m n.m. Stromy zmizli, krajina sa zmenila na kamenistú s nízkymi krovinami. Posledné úseky sa nám už dýcha ťažšie, ja so Stefanom po príchode do tábora zaliezame do stanu (cítim prvé bolesti hlavy), Carsten bez problémov (ako vždy), dáva si ešte 2-hodinovku po okolí. Našťastie v noci spím vcelku v pohode, obloha je ešte hviezdnatejšia ako včera (ani Hollywood by sa nemusel hanbiť). 

Tretí deň. Tento deň je aklimatizačný.  Stúpame do výšky 4600 m (Lava Tower), pričom čiastočne traverzujeme po kráteri. Šliape sa už o niečo ťažšie, ale v pohode sa dostávame na Lawa Tower, kde obedujeme a kecáme. Mne do reči veľmi nie je, keďže výšková choroba sa u mňa začína prejavovať seriózne (Stefano a Carsten nič). Ešteže dnes spíme zhruba v rovnakej výške ako včera. Traverzujeme ďalej a schádzame do Baranco kempu vo výške 3950 m n. m, kde očakávam zlepšenie môjho stavu. Opak je ale pravdou, po príchode do kempu blednem na snehovú bielu (aspoň podľa Carstena) a nie som schopný vlastne ničoho. Zaliezam do stanu, Ibuprofen 400-ovka. Stefano v pohode, Carsten skúma okolie a vykecáva sa s ďalšími spolulezcami. 

Neviem, či sa to dá nazvať spánok, ale cca po 2 hodinách sa preberám v o dosť lepšom stave, aj keď to nie je zrovna top, chodím v pohode. Bolesť hlavy a žalúdka ostáva, ale na večeru aspoň dokážem do seba dostať aj niečo iné ako Wendyho ražnú (God bless you Wendy, že pozdravujem otca). 

Na ďalší deň pokračujeme v traverze do Barafa kempu vo výške 4600 m. Je to stále hore dolu po obvode vrásovitého kužeľa až do Karanga kempu vo výške 4200 m, kde obedujeme (no, neviem či sa to v mojom prípade  dá nazvať obed). Odtiaľ ešte cca 2 hoďky do kopca a sme v Barafu. V posledných úsekoch začínam chápať čo je to VYSOKOHORSKÁ turistika! Zhruba o tretej poobede sme v tábore Barafu vo výške 4600 m, odkiaľ by sme o polnoci mali vyraziť na vrchol (si snad dělaj srandu, ne ?). Stan, spacák, ibuprofen. Ale ani Carsten so Stefanom už nemajú ten výraz v očiach čo včera. Každopádne, Stefano sa cíti dobre, akurát je trochu unavený, Carsten v pohode s menším tlakom v hlave (pravdupovediac ma to trochu prekvapuje, pretože počas našich ‚športových’ akcií s týmto kondičným nezmarom som ho videl zlyhať len raz – nezvládol Humenský jarmok :-)). Nemajú ale žiadny problém vyraziť o polnoci, čo v mojom prípade tak úplne neplatí. Každopádne uvidíme, nevzdávam to. Ďalšia možnosť je čakať celý deň v tábore a skúsiť to nasledujúcu noc. Je to však nepraktické (chalani môžu ísť už dnes) a hlavne to nezaručuje úspech (dlhšie v nadmorskej výške nemusí vždy pomôcť, tvrdia naši sprievodcovia). O siedmej večer vstávam a snažím sa do seba niečo dostať, hlava bolí ďalej, ražná nezaberá, srdce bije jedna radosť, skúšam spať. No, veľmi mi to nejde. 

O jedenástej vstávame a  pripravujeme sa na výstup. Cítim sa stále naprd, ale ísť môžem, takže ideme na to. Vyrážame z tábora takmer poslední, väčšina výprav je pred nami, v tme vidíme svetielkujúceho hada plaziaceho sa na vrchol. Počasie je skvelé. Spln mesiaca umocňuje atmosféru, čelovky prakticky ani nepoužívame. Šliapeme tak ako sa na Kili šliapať má, t.j. pole pole – ( zo svahilčiny pomaly pomaly ). Iný výraz tu od sprievodcov počuť nebudete a má to svoj význam. Inak sa totiž ani ísť nedá. Ak som si doteraz nevedel predstaviť, čo je to pomaly (ako dieťa som čítal knihy a sledoval filmy o našich horolezcoch v Himalájach a nedokázal pochopiť, prečo sa tak vlečú a či sa to vôbec dá), tak teraz to už viem. Takže pomaly, držať tempo, občas urobiť prestávku (ale nie dlhú, max 1-2 min), sústrediť sa len na ďalší krok a tak stále ďalej. Fučím ako valec, pľúca idú na 200 %, ale ide sa mi vcelku dobre. Krízu nemám. Občas sa prichytím, že sa mi niečo sníva, chytám falše, ale asi to tak má byť, Carsten ma istí zozadu. Ideme ale v dobrom tempe, ostatné výpravy predbiehame a niečo po piatej ráno dosahujeme Stella point (hranu kráteru), odkiaľ to je na vrchol cca 45 min. Odtiaľto to už vraj dá na vrchol každý… 

dokončenie textu bude 17.2. na debatke vo Vinárni na Obchodnej, na ktorú vás všetkých srdečne pozývam. 

Aaa, že nemôžete prísť všetci ? Škoda. Tak nič, ok, ideme ďalej. 

Voda vo fľaši mi zamrzla, je takých -15, môj odhad. Chlapci dávajú pauzu, ja som taký dobitý, že nevládzem ani čakať a pokračujem ďalej. Posledný úsek ideme trochu roztrúsení, každopádne cca o 5:45 h dosahujeme Uhuru Peak, ani si už nepamätám v akom poradí. Sme tam prví! Päť minút adrenalínu, gratulácie a fotenie sa pri tabuli. Je tma, ale na obzore už vidieť oranžové zore. Východ slnka prichádza o niekoľko minút a je veľmi rýchly. Ešte zopár ďalších fotiek okolia (ľadovcov a taktiež ďalšej sopky  Mt. Meru v diaľke). Adrenalín opadá, bolesť hlavy sa vracia. Niet veľa času na kecy, vyrážame dolu. Čím dlhšie na vrchole, tým ťažší zostup. Pre väčšinu turistov je to najťažšia časť. Nie zriedkavo sa stáva, že sprievodcovia musia turistom fyzicky pomáhať, alebo ich doslova znášať dole. Nie je tomu ani rok, čo tu takmer zomrela Martina Navrátilová (pritom ani nedosiahla vrchol, museli ju znášať na nosidlách z Barafa kempu). Samozrejme aj Uhuru má svoje obete, ľudia tu zomierajú hlavne na výškovú chorobu. Po ceste míňame utrápené tváre. Takto nejako som asi vyzeral ja. 

Povzbudzujem dámu v rokoch: ‘You‘re almost there, come on, 10 min, don‘t worry‘ Jej výraz hovorí asi toľko: ‘Fuck yourself, you idiot‘. Dole schádzame extrémne rýchlo (spievodca-parťák Bacary mi v kempe hovorí že takých ‘zlezcov‘ ešte nemal). V Barafu sme niečo po ôsmej. Gratulácie od nosičov, 2-3 hoďky šlofa v stane a zostup do Mweka kempu vo výške 3000 m, kam prichádzame cca o tretej poobede. V podstate by sme mohli zísť až k bráne, ale nie je sa kam ponáhľať, permit máme zaplatený na 6 dní tak či tak a v nohách prevýšenie 1300 m hore a 3000 m dole. Radšej dorážame ražnú. Netreba si na záver dolámať nohy, Zanzibar nás čaká s otvorenou náručou. Karibu! 

Na záver snáď len toľko, že Kilimanjaro má svoje čaro, aj keď musím upozorniť romantikov, že je dosť preplnený (je to jednoducho komerčný kopec). Každý rok sa oňho pokúsi až 15 000 ľudí ! Každopádne ak si dávate v živote výzvy, tak vrele odporúčam. Možno to bude znieť ako klišé, ale pochopil som tam, že človek  je schopný dokázať viac, než sa mu môže zdať!  

Radovan Tóth

Oficiálna stránka Rada Tótha: „Rado on the road„.

(Visited 734 times, 1 visits today)

Stalo sa...

27. 9. 1924

Andrej Hlinka vo verejnom prejave povedal: 'Nie Česi sú našimi najväčšími nepriateľmi. Našimi najväčšími nepriateľmi sú slovenskí čechoslováci, ktorých musíme poraziť na politickom poli hlasovacími lístkami, na hospodárskom poli odbornými organizáciami a na kultúrnom poli časopismi všetkého druhu.'

Prihlásenie


Zabudnuté heslo