Preskočiť na obsah

Pár kníh VIII.

Po čase prinášam výber z kníh, ktoré prešli mojimi rukami a očami. Tentokrát to boli diela týchto autorov: Rudo Sloboda, Rado Ondřejíček, Marek Vadas & Eman Erdélyi, Allen Coombes, Stephen Hawking, Stephen Jay Gould, John Gribbin, Dušan Dušek, Jozef Haľko, Daniel Hevier, Klára Kubíková, Ľudovít Hološka… a i.

Rudovi Slobodovi v roku jeho smrti (1995) vyšla zbierka kratších textov Herečky, ktorú viacerí radili k najlepším SK knihám toho roka. Je to taký typický „autobiografický“ Sloboda posledných rokov. Jednostranová rozprávka Premena hovorí o tom, že muž žene stále nadával do kravy. „Ach ty krava!„. A žena sa zmenila na kravu. Po rokoch muž zostarol a vzdychá: „Ej, predsa len tá moja Anča na niečo bola. S touto kravou sa nedá ani hádať„. Krava sa premenila na Anču. „Tak vidíš, teraz už vieš, ako mi máš hovoriť„. A hoci už tiež zostarla, muž bol spokojný, lebo lakomec vždy rád získa niečo nové. Super text je „To dieťa sa bude volať Mária„. Je to list, ktorý Sloboda píše sestre Márii do USA o posledných dňoch života matky, o tom, ako bola sestra malá, o dedičstve, o alkoholizme… V poviedke „O človeku, ktorý sa chcel stať starcom“ nám autor odporúča prečítať si román Rivers of Babylon: „Prečítajte si toho Pišťanka, nervy sa vám napravia„. Keď Slobodovi vyšli nejaké texty v angličtine, dostal 50 libier a opísal to ako „Honorár z Británie„. Peniaze míňa v Bratislave kade tade, napr. v klube spisovateľov. Skvelá sonda! Musím povedať, že ako čitateľ som na tohto Novovešťana za jeho egoistickú samovraždu nasrdený, pretože mi chýba hodnotenie šesťdesiatnika (sedemdesiatnika) Gazdu tejto našej veselej krajinky.

Stály prispievateľ veselého Humna Rado Ondřejíček napísal svoju knižnú prvotinu. Pomenoval ju skutočne skvelo: Homo asapiens. Je to slovná hračka vzniknutá spojením homo sapiens so skratkou, ktorá vliezla pod kožu celej generácii mladých – ASAP. ASAP, ASAP, všetko musí byť ASAP, niet času na nič iné, nič nie je dôležitejšie, než to, čo MUSÍŠ urobiť hneď. Hrdina knihy Jakub dáva výpoveď z reklamky, pretože si z leta kvôli práci neužil ani deň. Zamestnáva sa na strane veľkého klienta – v telekomunikačnej firme –  a má na starosti reklamu (vyzerá to na ST a predvianočné donekonečna opakované priblblé reklamy už od septembra). Darí sa mu, postupuje, má dobrý plat a kus menej roboty. Aj dievča si nájde – Katku. No nič nie je úplne dokonalé, aj tá dievka je „len“ z reklamky a preto sa musia skrývať, bo je to „neprofesionálne“ (aj to tak končí), aj tej roboty je nakoniec opäť tak veľa, že dovolenka neprichádza do úvahy, ani keď mama zomiera, aj… No, prečítajte si to. Text je písaný peknou modernou slovenčinou (Štúr by nerozumel), BA reálie (Bajanov mrakodrap, UFO, Staré Mesto…) príjemne dopĺňajú dej, ktorý síce nie je žiadnym intelektuálne náročným Dostojevským, ale zas ani nie plytkým blábolom. Vyštudovaný politológ Jakub je taký kus smutný hrdina (mne sa rok čo rok zdá krajší, Jakubovi naopak), no viem si predstaviť, že po Bratislave (ale aj hocikde inde) takýchto „vyhorených“ Kubov behá mnoho. Knihe (inak oceňujem Ondřejíčkov marketing) prajem rýchly preklad do iných jazykov (angličtina…), pretože a) názov je internacionálne dokonalý, b) príbeh je univerzálny. Sám som zvedavý, ale myslím, že to môže byť pomerne úspešná SK kniha.

Marek Vadas a Eman Erdélyi asi nemajú veľmi dobré skúsenosti s policajtmi. Pretože inak by vo svojej knihe Diabol pod čapicou, ktorej hlavnou postavou (rozhodne nie hrdinom) je policajt, k mužom zákona asi pristúpili s aspoň troškou empatie. No nie. Policajt bez mena, tu zásadne s malým p., je ukážkou debility, zloby, násilnosti, tuposti, nelogiky, alkoholizmu, korupcie…Kniha sa skladá z 50 kratších poviedok. Spolu s policajtom sa ocitáme v tých najnemožnejších situáciách, ktoré on „rieši“. Hrôzostrašne. Svedok zločinu je podľa policajtovej logiky vždy páchateľ, ktorý si zasluhuje minimálne mučenie (aj smrť). Napr. v texte Samovykradnutie rieši policajt krádež v dome bývalého „hipisáka“, ktorého policajt za minulého režimu pár krát zmlátil. Tak si ho policajt podal. „Chlapci z vyšetrovačky z neho v priebehu 2 týždňov vymlátili priznanie, bude musieť uhradiť škodu a súdne trovy. Na podmienku ho nakoniec s troškou dobrej vôle prepustia.“ Policajt o.i. chránil prezidenta v pralese. „Musí dávať pozor, aby to prezident neprehnal so žuvaním kokových listov a následne nevystrieľal celú džungľu jaguárov, ocelotov, veveričiek a krokodílov“ či aby sa „prezident nevrátil domov plný vajíčok mladých červíkov v mechúri“ (text Ochraňoval som prezidenta). Je to riadne „husté“ čítanie, no občas sa dá zasmiať. Plus do toho typické Danglárove kresby…

Roky som nevedel, ako sa volá strom, ktorý som mal pred oknom na Nešporáku (Svoradove) a ktorý je ako alejový strom vysadený po celej BA (napr. Svoradova, Lazaretská, Miletičova, Odborárske nám…). Tak som si kúpil knižku Stromy od Allena Coombesa. Strom sa volá brestovec južný a má jedlé plody. Jedlé plody má aj tis, teda vlastne iba červený miešok plodu, všetko ostatné je (smrteľne) jedovaté. V lete kvitne aj ďalší v BA alejach častý strom, ktorý vie „zasnežiť“ svojimi padajúcimi kvetmi celé ulice – sofora japonská, napriek názvu pôvodná v Číne a Kórei. Z nepôvodných druhov sa u nás darí napr. aj peknému rýchlorastúcemu stromu pajaseňu žliazkatému (pôvod v Číne), ktorý sa šíri aj v lužných lesoch okolo Dunaja, či jedovatému agátu (pôvodný v USA). Kniha je celkom použiteľná aj v prírode, no obrázky mohli byť kus kvalitnejšie. Ale pomôže. Je sa čo dovzdelávať.

Skvelý astronóm, teológ a bojovník so šarlatánstvom každého druhu Igor Kapišinský preložil zatiaľ poslednú (2010) knihu Stephena Hawkinga (spolu s L. Mlodinowom) Veľký plán. Kniha mala byť podľa reakcií tlače kontroverznejšia než všetky jeho doterajšie diela. No musím sa priznať, že mne sa nejaká extra kontroverzná nezdala (teda ak sa niekomu zdá byť nejako veľmi kontroverzné to, že podľa Hawkinga vesmír (Vesmír, či multivesmír) nemusel mať jediný počiatok a teda ani jedného Tvorcu (Boha), ale má nekonečne veľa rôznych „histórií“. „Vesmír podľa kvantovej fyziky nemá žiadnu jedinú minulosť alebo históriu (str.90)“)  Kniha je pre mňa skôr provokatívna z iného uhla pohľadu, a to už hneď na začiatku, kde fyzik tvrdí, že „filozofia je mŕtva, nestačí držať krok  s moderným pokrokom vo vede, predovšetkým vo fyzike (str.13). Niečo na tom asi bude, aj keď by bolo možno zaujímavé k tejto veci si vypočuť názor nejakého rešpektovaného filozofa (napr. prof. Jána Letza). Hawking tvrdí, že „čas sa správa ako priestor, čo predstavuje novú alternatívu. Odstraňuje dlhovekú námietku proti vesmíru s počiatkom, ale znamená aj to, že počiatok vesmíru bol riadený vedeckými zákonmi a nie je potrebné, aby ho do pohybu uviedol nejaký Boh„. Kniha nás o.i. prevedie históriou uvažovania o Vesmíre na makro aj mikro úrovni, o snahe nájsť „teóriu všetkého“ (spojenie teórie relativity s kvantovou mechanikou) a (stručne) skonštatuje, že „M teória je jediným kandidátom na komplexnú teóriu vesmíru (str. 187)„. Dá sa to prečítať, aj keď osobne som nejaký dramatický „šok“ a ani nejaké extra zmúdrenie nezažil, ale vlastne ani (napriek bombastickej mediálnej reklame) nečakal.

☼ (Kto má záujem, uverejňujem na konci „Pár kníh VIII“ text, ktorý mi v januári 2011 o tejto knihe zaslal jej prekladateľ Igor Kapišinský, v ktorom Veľký plán rozoberá oveľa podrobnejšie.)

Paleontológ a zanietený darwinista Stephen Jay Gould je známy svojimi zbierkami populárnovedeckých esejí. Jednou z nich je Pandin palec. Panda má akýsi šiesty palec. Načo? Ako sa vyvinul? Má zmysel? Je to len pozostatok funkčných častí predkov? Gould sa s radosťou púšťa do výkladu podobných anomálií, ktorých je v živej prírode kvantum a cez ne načrtáva svoju víziu dejín evolúcie. (Jeden hustý príklad za všetky. Roztoč Acarophenax. 15 vajíčok sa vyvíja v tele matky. 14 samíc, jeden samec. Ešte v tele matky samec „kopuluje s každou se svých sester a zmíra, aniž se narodil„.) Zaujímavý je aj Gouldov spor s biológom R. Dawkinsom, snáď najmilitantnejším verbálnym ateistom súčasnosti, o „vykladanie“ evolúcie. Dawkins (v skratke) tvrdí, že evolúcia je „bitvou mezi geny… a těla jsou jen místa, kde se geny shromážďují„. Gould nesúhlasí. Vraví, že komplexné telo, resp. jedinec, je tou „jednotkou evolučného výberu“. Evolúcia človeka (je jej venovaná celá III. kapitola) je tiež zaujímavá. „Druh Homo sapiens vznikl přinejmenším před 50 000 lety a my nemáme ani za nehet důkazú, že by sa od té doby nejak geneticky vylepšil„. Kromaňonec by podľa Goulda po školení vedel byť programátorom. Všetko, čo na rozdiel od neho máme my dnes navyše, je výsledkom kultúrneho vývoja. „Darwinovská evoluce v druhu Homo sapiens sice pokračuje, ovšem tak pomalu, že to naše dějiny už příliš nepoznamená„. Kontroverzný Gould v jednej eseji obviňuje z „piltdownského podvodu“ slávneho jezuitského antropológa a filozofa Teilharda de Chardina, čo sa stretlo s búrkou odporu… A tak (podobne zaujímavo) ďalej…

Slovné spojenie „analýza DNA“ dnes prostredníctvom napr. CSI pozná skoro každý. No čo to tá DNA vlastne je? V knihe fyzika Johna Gribbina Pátraní po dvojité šroubovici s podtitulom Kvantová fyzika a život sa na úžasnú „molekulu života“ – DNA – dá pozrieť zbližšia. No nielen na ňu samotnú, ale aj na pomerne komplikovanú cestu k jej objaveniu, popísaniu a spôsobu, akým funguje a „zapisuje povely“. Príbeh DNA sa začína niekde pri Darwinovi a jeho postrehu „prírodného výberu“, pokračuje moravským kňazom a opátom Gregorom Mendelom a jeho na dlhé roky zabudnutej práci o dedičnosti (celá jedna zaujímavá kapitola knihy). Cez postupné chápanie fungovania atómu na kvantovej úrovni, ktoré je spojené s veľkými menami vedy ako Planck, Schrödinger, Bohr, Pauling…sa „príbeh DNA“ postupne prepracúva až k roku 1953, kedy Watson a Crick predložili svoj slávny model DNA ako dvojitej závitnice. Ani tu sa však nekončí, pokračuje krokmi k určovaniu jej samotnej činnosti, ktorý vlastne stále nie je na konci. Kniha je zrozumiteľná a zaujímavá, mňa osobne potešilo to, že je husto „zaľudnená“ známymi vedcami a vo viacerých prípadoch vyšperkovaná aj ich životnými príbehmi. Plus je celkom obsiahla aj po chemickej (síce som musel 2x perom opravovať chyby) a biologickej stránke. Dá sa odporučiť každému, kto má chuť pátrať po tom, kde je vlastne v hmote rozdiel medzi „živým“ a „neživým“. Kde?

Dušan Jurkovič je považovaný za najvýznamnejšieho SK architekta vôbec. Aj keby nenavrhol nič iné, len Štefánikovu mohylu na Bradle, stal by sa nesmrteľným. No našťastie toho vo svojom plodnom živote vytvoril oveľa viac. Spolok architektov Slovenska vydal pri príležitosti súbornej výstavy architektonického diela D. Jurkoviča v SNG v r. 1993 odborný katalóg Dušan Jurkovič od autorov D. Bořutová, A. Zajková, M. Dulla, ktorý architektov život a tvorbu podrobne vedecky rozoberá. Okrem známych víl (Brno-Žabovřesky, Bratislava, Rezek…), Luhačovíc, legiodomov v BA, Radhošti, lanovky v Tatranskej Lomnici, Kochovho sanatória v BA a mnohých iných skvostných stavieb sa obšírnejšie venuje aj pomerne málo známemu, no úžasnému Jurkovičovmu počinu – vojenským cintorínom z 1. sv. vojny v Haliči. Toto leto som si do blízkeho Poľska s Wendym a Kubom urobil výlet a pár cintorínov – vzorne opravených, označených  a udržiavaných, skvelá vizitka pre Poliakov – sme našli. Chcelo by to však dlhšiu a odborne podkutejšiu výpravu, lebo to je dobrý tip. Celkovo je po Haliči roztrúsených takmer 70 Jurkovičových cintorínov nádherne zasadených do krajiny. Jurkovič mŕtvoly vojakov nedelil na „našich“ (rozumej z CK rakúsko-uhorskej armády) a Rusov (za nich museli bojovať aj napr. Poliaci). Všetkých pochovával spoločne. Akurát „Rus“ dostal nie latinský kríž, ale dvojkríž…Vojenské cintoríny po 2 sv. vojne, mám ten pocit, sú prísne podelené na „naše“ a „nemecké“ (tie sú mimochodom dobre udržiavané, čo môžeme vidieť po celom, predovšetkým východnom, Slovensku).

Do top 10 Anasoft litery 2011 sa dostal aj Dušan Dušek s knihou Holá veta o láske. Je poskladaná z troch noviel Dažďová voda, Diabol a Dúhovky. V tej prvej sa dozvieme, že „hrdina“ (má niečo s filmom) má ráno „suchostoj„, rád pozoruje vtáčiky, Dubčeka považuje za „naivného a uplakaného komunistu“ (toto treba stále pripomínať, lebo fakt sa u nás z RSDr. Dubčeka robí „osobnosť“) a že „pička je brána do nebíčka„. Nič viac. V druhej sa predvádzajú opäť akýsi filmoví tvorcovia, ktorí chcú urobiť niečo z Tolstého. A znova je to akési rozhádzané, nesúrodé, ba priam kus „stareckoúchylné“. Dej je viac nedej ako dej, navyše filmové úvahy v ňom pôsobia ako päsť na oko. Profesor z FTF VŠMU D. Dušek (inak vyštudovaný chemik) mentorsky tvrdí, že kniha a z nej film sa „v nijakom prípade“ nedajú porovnávať. A to už prečo? Tretia, 18 stranová novielka Dúhovky tiež nič moc. Útla (cca 160 str.), no bibliofilsky pekná kniha ako celok jedným slovom – sklamanie.

S priateľmi sme Mišovi H. darovali na štyridsiatku najkrajšiu knihu roka 2010 – úchvatné dielo Jozefa Haľka (text) a Štefana Komorného (fotky) Dóm. Katedrála svätého Martina v Bratislave. Po pár mesiacoch som nevydržal a knihu som si od Miša požičal. Je to niečo nádherné! Aj keď v r. 1990 vyšla o hlavnom SK chráme pekná knižka Dóm sv. Martina v Bratislave, s touto Haľkovou novinkou sa nedá porovnávať. Fundovaný a množstvom odkazov podporený text je doplnený takými skvelými fotografiami, že kniha sa dá odložiť jedine vtedy, ak už od jej váhy (4,3 kg) tŕpnu ruky. História Dómu je istým spôsobom históriou Strednej Európy. Prvý letopočet vytesaný na Dóme je z r. 1401, no stavať sa začal podstatne skôr. Výrazne k jeho stavbe prispel kráľ Matej Korvín, ktorého erb nájdeme na viacerých miestach. Množstvo erbov vo svätyni tvorí niekedy priam heraldickú detektívku. Veľkou postavou chrámu bola hviezdna osobnosť európskeho katolicizmu 17. stor. – kardinál Peter Pazmány, ktorého o storočie neskôr nasledoval arcibiskup Esterházy (zaujímavosťou knihy sú ukážky jeho peknej slovenčiny), ktorý do Dómu priviedol skvelého sochára Rafaela Donnera (socha sv. Martina so žobrákom) a nechal postaviť barokovú kaplnku sv. Jána Almužníka. Samostatnou kapitolou sú kráľovské korunovácie. Musím skonštatovať, že Haľko s Komorným všetkým milovníkom histórie, umenia a Bratislavy vôbec, pripravili skutočný zážitok. Podrobnejšia recenzia diela je aj v Impulze č.2.

Daniel Hevier bol až donedávna známy SK čitateľovi skôr ako básnik, prekladateľ či „detský“ spisovateľ. No zmenilo sa to vydaním románu s názvom Kniha, ktorá sa stane. A je to teda razantný skok do pre Heviera nových vôd! Pomerne rozsiahla kniha (444 strán) sa odohráva výlučne v Bratislave (až na jeden výlet Fictusa a Edyho do Stariny na východe), alebo, ako ho nazýva autor, v Meste. Starnúci knihomoľ Fictus, žijúci na 12. poschodí v Petržalke, žije oveľa viac pre knihy ako pre dobrú manželku a dcéru. Knihy mu prerastajú cez hlavu, no stále nemá dosť a preto s radosťou prijíma ponuku svojho priateľa, editora Edy Thora, na zaujímavý knižný experiment. Postupne sa osudy hlavných postáv románu stretávajú a Rozprávač (kniha je plná „Rozprávačov„) Hevier nám mieša Slová a Príbehy snáď tak dobre, ako Šahrazád, sultánova žena z Tisíc a jednej noci (dôležitá súčasť tejto knihy). „Celý internet je kľúčom k Niečomu, o čom vlastne ani poriadne nevieme. Možno je to nová babylonská veža, ktorou chceme poraziť Boha. A možno je to veža, ktorou ho chceme poprosiť o odpustenie. Nie aby nám ešte raz zmiatol jazyky, ktoré sú už beztak dosť zmetené, ale aby nám vrátil jeden jednotný jazyk, ktorým by sme ho mohli chváliť. Neviem.“, hovorí Pa3sha, predstaviteľka mladej, internetovej generácie. Je to zaujímavé (úplná bomba je „rap“ celej 20. kapitoly!), no nie jednoduché resp. nejaké oddychové čítanie, ktoré je napísané skvelou modernou slovenčinou a plné najrôznejších autorových „úletov“.

Po dlhšom čase som navštívil rodinu a hroby predkov v okolí Těšína/Cieszina. Pekný kút Česka a Poľska, opravené domy, dobré cesty, milí ľudia na oboch stranách hranice. Pozitívne ma prekvapil pomerne útočný spôsob pitia na oslave, podobný snáď len východniarskemu. Po rokoch násilného rozdelenia sa dnes región zbližuje. Dôkazom je aj pekná dvojjazyčná vedecká kniha plná fotiek Těšínské Slezsko – Śląsk Cieszyński, ktorú vydal rovnomenný Euroregión. Oblasť Tešínska dala Európe zaujímavé tešínske zemské právo či množstvo osobností (napr. katolícki svätí mučeníci Ján Sarkander a Melichar Grodziecki (jeden z trojice košických mučeníkov), autor Cithary Sanctorum evanjelik Tranovský…). Aj náš Michal M. Hodža tam po vyhnaní zo Slovenska odišiel umrieť…Neviem úplne isto, ako je to na poľskej strane hranice, no na českej bohužiaľ pekný miestny dialekt „po naszymu“ postupne mizne. Škoda. Viac o regióne napr. tu.

Neviem, či sa v Tatrane zbláznili, no keď som zistil, že robia výpredaj svojich kníh, tak som neváhal a hneď som si kúpil dve pekné monografie zaujímavých slovenských umelcov. Prvou je kniha Kláry Kubíkovej Rudolf Krivoš. Krivoš je jedným z členov dôležitej partie združenej okolo ich učiteľa, maliara Mikuláša Galandu. Skupina (okrem Krivoša aj Kompánek, Laluha, Paštéka…) po ňom dostala meno galandovci. Títo na prelome rokov päťdesiatych a šesťdesiatych priniesli do umenia nový vietor, a to rozhodne nie ten oficiálny – socialistickorealistický, naopak, pomerne avantgardný. Spoločná veľká výstava skupiny v Mirbachovom paláci bola jedným z umeleckých vrcholov prvej polovice tohto roka. Veľmi milé je aj to, že Krivoš sa podujal ilustrovať peknú a veselú prvotinu Lukáša Luka Príbehy Považského Sokolca.

Druhou monografiou je kniha od Ľudovíta Hološku Alexander Ilečko. Ilečko je predovšetkým sochár. Tvorí v Pezinku – Grinave. Jeho zaujímavé sochy sú ľahko zapamätateľné, sú také, laicky povedané, „pretiahnutochudé“. Ilečko vždy okolo seba zhromažďoval zaujímavých ľudí robiacich okolo kultúry, predovšetkým spisovateľov. Mnohých aj nenapodobiteľne stvárnil. Bol dobrým priateľom Vincenta Šikulu a predovšetkým Ruda Slobodu. Je to práve Ilečkova busta tohto spisovateľa, ktorá krášli námestíčko v Devínskej Novej Vsi pod Slovincom, kde Sloboda žil…

Vyšiel Impulz dvojka 2011. Viacero článkov sa venuje nezmyslu s názvom „homomanželstvo“ z rôznych uhlov pohľadu, na môj vkus trochu priveľa slov namiesto jednoznačného NIE, no keďže ide o „intelektuálny“ časopis, dá sa prepáčiť. Najlepším textom je asi Čarnogurského úvaha o sv. Vojtechovi. Prekvapivé je zaradenie článku Petra Zajaca Slovenské kargo, ktorý nie je ničím extra. Žeby SK katolíci nemali po ruke interesantný text niekoho „z vlastného košiara“, než stále aktívneho politika OKS so známymi názormi (zvlášť na Slovensko a jeho dejiny, pretože, trúfam si povedať, v historickom období okolo rokov 1990-93 sa táto politická partia v „národnej otázke“ fatálne pomýlila…)?

Plepo

PS

Ďalšie tipy na knihy sú tu: 

Pár kníh X.

Pár kníh IX.

Pár kníh VIII.

Pár kníh VII.

Pár kníh VI.

Pár kníh V.

Pár kníh IV.

Pár kníh III.

Pár kníh II.

Pár kníh.

☼ „Veľký plán“ pre vesmír podľa Hawkinga a Mlodinowa

(Prezentácia novej knihy)

Igor Kapišinský

Šesťdesiatdeväťročný profesor matematiky na Univerzite v Cambridge Stephen Hawking je svetoznámy intelektuálny idol, a je považovaný za jedného z najskvelejších teoretických fyzikov od dôb Einsteina, aj keď od mladosti trpí nevyliečiteľnou ťažkou chorobou. Jeho populárno-vedecké knihy sú známe po celom svete, a niektoré sú preložené aj do slovenčiny, ako napríklad Stručná história času alebo naposledy Vesmír v orechovej škrupinke. Teraz chceme takmer bleskovo nahliadnuť do poslednej jeho knihy Veľký plán, ktorú napísal s ďalším vynikajúcim teoretickým fyzikom a popularizátorom vedy Leonardom Mlodinowom, ktorého diela tiež nie sú u nás neznáme, napríklad Euklidovo okno, Opilcova prechádzka alebo Feynmanova dúha.

 

Čo nám títo dvaja skúsení popularizátori vedy v svojej poslednej knihe ponúkajú?

Prvej kapitole „Záhada bytia“ autori kladú zvedavé otázky, ktoré sa preháňajú hlavou snáď každého z nás, ak však nie sme úplne leniví alebo k svojmu okoliu celkom ľahostajní. Určite nás trápi, ako a či sme vôbec schopní pochopiť svet okolo nás, podľa čoho sa riadi vesmír a udalosti v ňom, ako vznikol vesmír a človek, čo je vlastne realita a mnoho ďalších otázok, napríklad aj to, či je vesmír iba jeden a či potreboval svojho Tvorcu (Boha)? No niektorých nás znepokojuje aj to, prečo je tu skôr niečo ako nič, prečo vôbec existujeme, prečo existuje pre náš vesmír určitý súbor zákonov a nie nejaké iné? Čo by sa tým zmenilo a čo k tomu všetkému môže povedať veda, na rozdiel od filozofie a náboženstva?

Autori sa pokúšajú odpovedať na tieto, skoro „večné otázky“ už v Druhej kapitole „Vláda zákona“, ktorá je svojím obsahom veľmi pútavou, i keď kratučkou exkurziou dejinami filozofie a prírodovedy. Zastavíme sa až u Galileiho a vzniku modernej vedy podporovanej kritickou skepsou a experimentom. A tam sa k všetkému pripájajú i ďalšie vzrušujúce otázky: napríklad, aký je pôvod zákonov; existujú v nich nejaké výnimky, t. j. existujú zázraky; alebo, existuje len jeden súbor možných zákonov? Odpovede sa hľadajú v ďalších kapitolách.

Hneď v Tretej kapitole „Čo je realita“, nastoľujú autori knihy zásadnú otázku: ako poznávame svet a je toto poznanie reálne? Doslova sa tam píše aj toto: Pred niekoľkými rokmi mestská rada v meste Monza v Taliansku zakázala majiteľom domácich zvierat chovať zlaté rybky (karasy zlaté) v guľatých akváriách. Garant tohto zákona vysvetlil toto opatrenie tým, že je kruté držať rybku v nádobe so zaoblenými stenami, pretože keď rybka hľadí von, má skreslený pohľad na svet (realitu). Ale ako vieme, že práve my máme pravdivý neskreslený pohľad na realitu? Nemohli by sme aj my sami byť vnútri nejakého veľkého akvária s oblými stenami, ktoré náš výhľad skresľujú ako obrovské šošovky? Obraz sveta zlatej rybky sa síce líši od nášho, ale môžeme si byť istí, že je menej reálny? Nech sa nad tým čitateľ zamyslí, ale aj nad tým, čomu sa dnes hovorí modelovo závislý realizmus, s ktorý veda pracuje, resp. je donútená pracovať. 

 

Štvrtá kapitola „Alternatívne histórie“ je pre laického čitateľa trocha náročnejšia. Hovorí sa v nej o interpretácii známeho dvojštrbinového experimentu, ktorá z pohľadu laureáta Nobelovej ceny Richarda Feynmana na kvantovú fyziku hovorí o niečom, čo je v rozpore s bežnou skúsenosťou a dokonca i so zdravým sedliackym rozumom. Budeme uvažovať o tom, že častica, a podľa špičkového teoretika Johna Archibalda Wheelera dokonca aj vesmír, nemá iba jednu históriu, ale veľa možných histórií, a že určitým spôsobom má budúcnosť a šokujúco i minulosť častice i vesmíru premnoho možností! Rozum nad tým zastáva, a práve preto si to treba pozorne a asi aj niekoľkokrát prečítať.

 

Piata kapitola „Teória všetkého“ začína známym Einsteinovým výrokom: Najnepochopiteľnejšia vec na vesmíre je, že je pochopiteľný. Pokračuje Einsteinovým snom o teórii, ktorá by bola maximálne jednoduchá a zjednocovala by všetky známe interakcie pôsobiace vo vesmíre: gravitačnú, elektromagnetickú, silnú a slabú jadrovú silu. Samozrejme, že sa k tomuto snu blížime rôznymi teóriami a pritom vôbec nevieme, či hľadaná Teória všetkého vôbec existuje. Niektorí teoretici si myslia, že najvhodnejším kandidátom je záhadná M-teória, ktorá v strunovej teórii vyžaduje jedenásťrozmerný časopriestor so siedmimi zvinutými dimenziami v tzv. vnútorných priestoroch. Samozrejme, že tu musíme namáhať svoju predstavivosť na krajnú mieru, ale nielen pri tomto. Viete si predstaviť napríklad dvoj- a viacrozmerné membrány, ako vyriešiť problémy supersymetrie a problémy s objavujúcimi sa nekonečnami, ktoré sa pokúšame odstrániť matematickým trikom – renormalizáciou? A to nespomíname ďalšie ťažkosti, s ktorými sa na ceste za snom o Teórii všetkého teoretická fyzika musí stretnúť. Tak o tomto je celá táto obsiahlejšia kapitola, ktorá sa končí opisom a významom Feynmanových diagramov, pokrokmi teórie kvantovej elektrodynamiky (QED), alebo aj kvantovej chromodynamiky (QCD) a zaujímavými poznámkami k teórii kvarkového modelu hmoty, ako aj k Einsteinovej špeciálnej a všeobecnej teórii relativity.

 

Šiesta kapitola „Voľba nášho vesmíru“, hovorí nezvyklou formou o problémoch časového počiatku nášho vesmíru, o jeho expanzii i s fázou tzv. inflácie, ktorú približne opisuje teória Veľkého tresku s horúcim počiatkom. Hovorí sa o potvrdeniach tejto populárnej teórie, napr. o pomeroch množstva hélia a vodíka, resp. o mikrovlnnom žiarení kozmického pozadia, ktoré od dôb Big bangu vychladlo až na teplotu 3 stupňov Kelvinovej stupnice (asi-270 °C, teda iba 3 °C nad absolútnou nulou!). Celý obsah kapitoly smeruje k tomu, aby sme si uvedomili, a ešte raz sa zamysleli nad tým, aké parametre musel mať náš vesmír, aby sa v ňom objavili hviezdy, galaxie, chladnejšie a vhodné planéty, na ktorých mohla vzniknúť aj biologická hmota, z ktorej sa na báze uhlíka po dlhočiznej evolúcii vyvinuli najskôr primitívne živé organizmy, a oveľa neskôr ľudoopy a nakoniec aj druh homo sapiens sapiens, teda dnešný človek, ktorý si dokonca kladie i otázky o zmysle bytia a smrti, ako aj toho všetkého okolo nás. Takže, keď už si kladieme otázku, či Boh hrá s vesmírom (i s nami) v kocky, sme pomerne dobre vyzbrojení, aby sme začali dumať o tom detailnejšie.

To sa deje v Siedmej kapitole „Zdanlivý zázrak“, v ktorej nás páni Hawking s Mlodinowom oboznámia, ako sa dívajú na slabú a hlavne silnú verziu takzvaného antropického princípu (ďalej iba AP). Tento princíp v zásade hovorí, že celý vesmír a jeho dynamika, ale špeciálne aj hviezdy, prírodné zákony a prostredie, v ktorom vznikol človek, sú už odpradávna jemne nastavené tak, aby sa človeku vôbec umožnilo vzniknúť. AP je dnes najčastejšie diskutovaný problém na interdisciplinárnych sympóziách filozofov, teológov a prírodovedcov. Je AP súčasťou akéhosi Veľkého plánu Tvorcu (Boha?), alebo je zázračné vyladenie všetkých okolností a základných kozmologických parametrov a konštánt prírody iba šťastná náhoda a iba zdanlivý zázrak? Autori prekvapivo zastávajú aj silnú verziu AP, aby ho i s náboženskou interpretáciou nakoniec odmietli pre dôvod, ktorý je tiež iba hypotetický. Tým dôvodom je možná existencia asi 10500 vesmírov, ktorý každý má špecifický súbor prírodných zákonov.

Táto inšpiratívna kniha končí Ôsmou kapitolou „Veľký plán“. Čakali by sme tu akési zhrnutie a prípadne i vyvrcholenie tematiky pretraktovanej v predchádzajúcich kapitolách, ale nie je to celkom tak. Namiesto toho sa autori venujú počítačovej simulácii dejín stvorenia a vzniku vesmíru so živou hmotou, podľa Hry života, ktorú v roku 1970 vynašiel mladý matematik z Cambridgea menom John Conway. Ide o modelovanie prežitia alebo smrti „živých“ entít-štvorčekov vo svete, ktorý si Conway predstavil ako štvorcové pole, podobajúce sa šachovnici. Tieto „bytosti“ môžu vraj „žiť“ v určitom virtuálnom svete umelej inteligencie, a mať dokonca akúsi „slobodnú vôľu“, i keď ich bunečný základ nemusí byť uhlík, atď. Aj iné výsledky sú zaujímavé, ale ešte zaujímavejšia a azda aj vášnivejšia by asi bola diskusia odborníkov o tom, či je seriózne a zodpovedné preberať takéto modely do nášho skutočného sveta.

Úplný záver knihy obsahujú aj tieto riadky: M-teória je teória zjednotenia, o ktorej Einstein dúfal, že ju nájde. Fakt, že my, ľudské bytosti – ktoré sú samy o sebe len zbierkou fundamentálnych častíc prírody – sme boli schopní dostať sa tak blízko k pochopeniu zákonov, ktoré ovládajú nás a náš vesmír, je veľkým triumfom. Ale azda skutočný zázrak je, že abstraktné logické úvahy vedú k jedinečnej teórii, ktorá predpovedá a opisuje obrovský vesmír plný úžasnej rôznorodosti, ktorú v ňom pozorujeme. Ak bude teória potvrdená aj pozorovaním, bude to úspešne ukončenie hľadania, ktoré začalo pred viac ako 3 000 rokmi. Našli by sme Veľký plán.

 

Tak, to sme prezradili z knihy možno až priveľa. Zostáva dúfať, že jej slovenský preklad sa v našich kníhkupectvách objaví už na jar tohto roku. Prajeme príjemné a vzrušujúce čítanie!

Igor Kapišinský, prekladateľ

23. január 2011

(Visited 805 times, 1 visits today)

1 názor na “Pár kníh VIII.”

  1. Ahojte, vdaka za zaujimavy vyber na citanie. Chcel by som len reagovat na vyhrady k vyberu prof. Petra Zajaca v druhom cisle revue Impulz, v zmysle, ze v rokoch 1990-1993 sa „fatalne pomylil“ okolo narodnej otazky na Slovensku. Myslim, ze vtedajsi odpor voci osamostatneniu sa Slovenska nebol vysadou iba ludi okolo dnesnej OKS, zmyslala tak velka cast Slovenska a nakoniec aj samotni hlavni clenovia redakcie Impulzu okolo p. Palka, Mikloska, Carnogurskeho. Ved nakoniec – bol to predovsetkym odpor voci Vladimirovi Meciarovi a jeho metodam, ktore boli uplne opravene kritizovane a kvoli ktorym vznikala obava, kam nas samostatnost pod Meciarovym vedenim zavedie. Nasledujuce roky to uplne a bez najmensieho sporu potvrdili, podla mna odpor voci vtedajsiemu osamostatneniu sa ukazal ako velmi spravny. Len tolko 🙂 vas portal citam rad a prajem mnoho uspechov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *