Boh a nekonečno

Uverejňujeme provokatívnu esej astronóma a teológa Igora Kapišinského, ktorého texty a názory sú v spolku Istropolitan dostatočne známe a ktorého sme mali tú česť na našej pôde aj osobne privítať. Uvedené tvrdenia sa nemusia vo všetkom zhodovať s názormi všetkých členov Istropolitanu, ako aj s oficiálnou vieroukou Katolíckej Cirkvi. No sú podľa nás natoľko zaujímavé, fundované a podnetné, že esej uverejňujeme v jej celom rozsahu. P.

BOH A NEKONEČNO – trocha diskrétna esej pre mojich milovaných synov Petra a Dominika

Venujem ju však aj hriešnikom podobným mne, úprimným a nekompromisným hľadačom pravdy, stále nespokojným ale prepotrebným „svätým“ rebelom, veriacim, ktorí nikdy nestretli Boha a naopak, neveriacim, ktorí Ho „náhle“ stretli, ľuďom pevným vo viere, ale i vždy a všetko „vediacim“ sekulárnym kibicom. Venujem ju kľudne aj tvrdým ateistom, všetkým konštruktívnym skeptikom, ktorí sa trápia pochybnosťami i tým, ktorí sa stále nedokážu vymaniť z väzenia dogmatických náboženských systémov a zotrvávajú v mučivej (sveto)názorovej schizofrénii. Venujem ju aj tým, ktorí stále nenachádzajú dosť odvahy žiť v slobode a pravde a na prežívanie potrebujú rôzne „barličky“, priateľom, ktorí občas trpia duchovnými závratmi či neovládateľnou túžbou po transcendentnom zážitku, po mysterióznom nekonečne, po večnom živote v Božom kráľovstve, atď. Odvážim sa túto esej poslať aj kolegom skeptikom, ktorí sa konečne naučili žiť v zdôvodnenej, skoro „svätej“ neistote a v „učenej nevedomosti“. Skrátka, venujem ju rád všetkým ľudom dobrej vôle, ktorí túžia byť aspoň vnútorne slobodní a snažia sa pritom slobodne a „kriticky sebakriticky“ uvažovať nielen o vede, ale najmä o svojej viere a náboženstve práve v dobe, keď cirkev celkom nepochopiteľne vlastným konaním stráca akúkoľvek hodnovernosť i opravdivosť.

Igor Kapišinský, astronóm a teológ

Na začiatku (prvé dva odstavce) budem trochu osobný. Bez mučenia sa priznávam, že nižšie uvedené úvahy súvisiace s nekonečnom nosím v hlave už mnoho rokov. Ale odvahu ich pre synov a priateľov aj napísať som dostal až teraz. V neposlednom rade to bolo aj v dôsledku povzbudenia významného fyzika a kozmológa Johna D. Barrowa, ktorého názory na mnohé aspekty nekonečna sú mi veľmi blízke. Niektoré Barrow uvádza v jednej zo svojich posledných kníh, ktorá má v českom preklade titul Kniha o nekonečnuStručný průvodce světem bez hranic, počátku a konce. Na konci eseje je táto najčastejšie citovaná publikácia v zozname Literatúry označená symbolom [3].

Môj záujem o paradoxy a rôzne problémy nekonečna vznikol však ešte počas štúdia matematiky a fyziky na UPJŠ v Košiciach (roky 1965 až 1968). Bolo to hlavne pri prednáškach profesora Leva Bukovského z teórie množín, alebo aj z matematickej logiky či analýzy. A bol to opäť on, ktorý ma neskôr k lepšiemu pochopeniu nekonečných problémov nekonečna nasmeroval na pražského filozofa a matematika, ale súčasne aj profesora teológie Bernarda Bolzana (1781 – 1848), hlavne na jeho dielo Paradoxy nekonečna (Paradoxien des Unendlichen), napísané v roku 1847, no vydané až v roku 1851. Upozornil ma aj na práce a závery Kurta Gödela (rodák z Brna, Pekařska č. 5), Georga Cantora, Paula Cohena a ďalších významných matematikov (C. F. Gauss, D. Hilbert, a pod.). Samozrejme, že som ich diela hlbšie neštudoval, ale predsa som sa o nich aspoň „intelektuálne obtrel“ sťaby „per tangentem – iba dotykom“. Vtedy som ale vôbec netušil, ako sa mi to po štúdiu astronómie a zvlášť teológie zíde k úvahám, s ktorými sa chcem teraz podeliť so synmi i s priateľmi, ktorí majú nefalšovaný záujem o tému „nekonečného“ Boha, alebo aj nekonečného (ozaj?) Vesmíru. Samozrejme, že sa pritom nemôžem a ani nechcem vyhnúť otázkam smrti a „večného“ života po nej, otázke „nesmrteľnej“ duše, existencie aktuálneho alebo aspoň potenciálneho nekonečna v matematike, fyzike či vo filozofii a teológii, ale nemienim obísť ani iné veľmi vzrušujúce témy, ktoré priamo či nepriamo súvisia s pojmom nekonečna. Odvahu dať sa do tejto zložitej témy som nabral aj kvôli mojim synom, Petrovi (teraz 34-ročnému) a Dominikovi (teraz 18-ročný). Ešte ako maličkí zvedavci sa ma totiž pýtali, ocko, čo je za hviezdičkami, Slnkom a Mesiačikom? No predsa ďalšie hviezdy, mudroval som. No dobre, ale za  nimi, tam ďalej…, nedali pokoj. Tam sú ďalšie a ďalšie hviezdičky, habkal som. Ale, ale tatko, a dokedy a ako ďaleko budeš ešte hviezdy posúvať? Furt? Chlapci, ani sám neviem, rezignoval som. Pokúsim sa synom tento dlh aspoň čiastočne splatiť týmto textom. Žiaľ, skutočná odpoveď na ich naliehavé otázky, to ani teraz určite nebude. Chcem im však na záver svojho života úprimne povedať hlavne to, prečo ani po toľkých rokoch snahy neviem na ich detské otázky odpovedať ani za mak uspokojivejšie. Chcem pritom o probléme nekonečna i viery v Boha pohovoriť čo najstručnejšie (u mňa to bol vždy takmer márny pokus), zrozumiteľne (používať najjednoduchšie, niekedy až triviálne vysvetlenia) a bez zbytočných vytáčok a komplikácií, teda v zmysle tzv. Occamovej „britvy“.[1] Snáď to bude mať aký-taký osoh nielen pre Petra a Dominika.

 

 

ČASŤ I. – nekonečno v matematike a v histórii

Nekonečno – čo to vlastne je?

Asi nám to tak trocha pripomína otázku, ktorú si skoro zbytočne (lebo tu aj tak nič svetoborného neobjavíme) kladieme i pri iných fundamentálnych pojmoch. Napríklad: Čo je čas, alebo čo je priestor? Spisovateľ Charles Lamb v 19. storočí napísal: Nič nie je pre mňa takou záhadou ako čas a priestor. Pritom mi nič nerobí menej starostí ako čas a priestor, pretože na ne nikdy nemyslím ([1], 31). Iste, väčšina z nás sa kvôli času, priestoru, nekonečnu či Bohu vôbec netrápi, nech už sa tým mieni čokoľvek. Ale predsa sa všetci niekedy čudujeme, čo to napríklad ten čas vôbec je, odkiaľ sa zobral, či bol od večnosti, či smeruje (plynie) stále iba do budúcnosti a či existuje „stroj času“, ktorý umožňuje cesty do minulosti, a pod.. Sem-tam dumáme aj o tom, či ozaj objektívne (!) existuje Boh a k tomu ešte osobný (!?), či je „nekonečný“ vo všetkých svojich atribútoch, alebo napríklad o tom, čo dočerta, to „nekonečno“ vôbec je alebo znamená? Čo vlastne znamená  „večné“ bytie, trvanie (v čase)? Zamerajme sa teraz v populárnej rovine na to záhadné, avšak toľko frekventované slovko nekonečno, ktoré sa práve najčastejšie vyskytuje v spojení s pojmom čas (nekonečné prebývanie v čase, „večné“ či nesmrteľné bytie, a pod.), s termínmi priestor (napríklad pri modeloch Vesmíru), rozmernosť či veľkosť, resp. malosť (makro či megasvet verzus mikrosvet), alebo s pojmom Boh (napríklad už spomínané Božie atribúty).

Nekonečno ako jedinečný pojem

Ako získať predstavu o nekonečne? Začať by sme mohli aj celkom odľahčene Albertom Einsteinom (1879 – 1955). Keďže sa všetci denne stretávame doslova s nekonečnou ľudskou hlúposťou, asi mnohí rozumieme jeho dobre známemu výroku: Tvrdí sa, že ľudská hlúposť a Vesmír sú nekonečné. O tom druhom ale nemám istotu. Skutočne je to asi tak, veď proti nekonečnej ľudskej hlúposti aj bohovia bojovali márne (básnik Friedrich von Schiller, 1759 – 1805). No teraz už trochu vážnejšie.

Mnohí z nás si pri pojme nekonečno najskôr spomenú na gymnaziálne hodiny matematiky, keď sme sa s týmto slovom určite stretli. Už vtedy sme si bezstarostne plietli (okrem iných vecí)  nekonečnosť s neohraničenosťou, čo určite nie je to isté. Nemusíme byť z toho smutní, pretože tieto pojmy ešte nerozlišoval napríklad ani Mikuláš Kuzánsky (1401 – 1464), ani ďalší velikáni vedy a filozofie. Ale už René du Perron Descartes (1596 – 1650) rozlišoval pojem indefinitus (neobmedzený, neohraničený) od pojmu infinitus (nekonečný). Veď aj čas môže byť konečný a predsa nemusí mať koniec či počiatok. Podobne aj náš Vesmír môže byť konečný (uzavretý), ale môže byť neohraničený, bez hraníc, teda bez počiatku i konca! V  stereometrii je napríklad guľa útvar konečný (pri konečnom polomere vieme vypočítať jej konečný objem), ale vlastne neohraničený, nevieme totiž, kde guľa „začína“, ani kde „končí“, nemá vlastne „začiatok“ ani „koniec“.

Intuitívne si mnohí z nás myslia, že nekonečno, aspoň v matematike, je predovšetkým akési nepredstaviteľne veľké číslo, od ktorého už väčšie ani existovať nemôže. A preto sa nám zdá, že matematické „nekonečno“ je iba jedno. Ale napodiv, aj v tom sa mýlime. Od dôb geniálneho matematika Georga Ferdinanda Ludwiga Philippa Cantora (1845 – 1918), po dlhých sporoch už totiž vieme, že nekonečná môžu byť rôzne, a jedno môže byť väčšie – mohutnejšie – ako to druhé! A ktoré nekonečno je potom to najväčšie, najmohutnejšie, absolútne?  A vôbec, existuje také nekonečno? Je to snáď samotné Absolútno – nekonečný Boh? My to určite nevieme a pochybujeme, či to vôbec niekto zo smrteľníkov voľakedy vedel, a či nám to povedal alebo povie (samozrejme okrem Vladka Mečiara – lebo ten jediný síce vie, ale nepovie).

No vráťme sa opäť dolu na Zem. Ako sa vôbec dá predstaviť „najväčšie“ či „najmenšie“ číslo, alebo hocijaká iná entita reálneho sveta? Ako si napríklad predstaviť, či nájsť také číslo, ktoré by sa od „nekonečného“ líšilo iba o „kúsok“? Skúsme teraz na okamih zabudnúť na abstraktný svet matematiky. Každý si myslel, vrátane nás, že v hľadaní čohosi „najväčšieho“ nemá astrofyzika žiadnu konkurenciu. Astronómovia pritom dosť namyslene poukazovali napríklad na doby úplného kvantovo-mechanického vyparenia čiernych dier tzv. Hawkingovým mechanizmom, čo sú časy rádovo 1060  rokov, pri supermasívnej diere až 1093 rokov! Je to však „iba“ 60, resp. takmer 100 núl za jednotkou. Ale ani počet častíc  v objeme nášho Vesmíru, čo je 1080, nie je nijako ohromujúcejšie číslo. Laickú verejnosť by sme samozrejme mohli ohurovať aj väčšími číslami z astrofyziky či kozmológie. Napríklad aj tým, že tzv. Planckova hustota hmoty/látky je 5,15.1096 kg/m3 (podrobnejšie [4], 298). Je to teda tiež takmer sto núl za číslicou 5,15. Ide pritom vlastne o hustotu látky celého Vesmíru v čase asi 10–44 s pred, resp. po čase „0“ (podľa toho, z ktorej „strany“ sa k mysterióznemu časovému bodu „0“, tzv. singularite, blížime). „Strašiť“ môžeme ľudí aj tým, že pri úvahách o rozpade protónu (kvantovo-mechanický tunelový efekt, „prakový“ efekt, a pod.) sa počíta s dobami od 1045 až do 10220 rokov! Ani to však nikam nevedie, a navyše, je to tak trochu už z ríše science-fiction, i keď podklad k takýmto číslam pochádza zo serióznej vedy. Možno aj preto bolo prekvapením, že „najväčšie“ číslo reálneho sveta sa nečakane vynorilo z úplne z inej oblasti vedy, z biológie človeka, presnejšie z neurovedy. Tam sa totiž pracuje aj s tzv. Holdernessovým číslom, podľa odhadu Mikea Holdernessa (New Scientist, 16. 6. 2001, s. 45), čo je, veľmi zjednodušene povedané, počet zapojených elektrických dráh medzi neurónmi v ľudskom mozgu (ten je tiež pomerne „malý“, obsahuje totiž iba 1027 atómov), ktoré sa vytvoria prakticky naraz, presnejšie vyjadrené, počas jedinej sekundy (žeby definícia „myšlienky“?). To číslo je 1070 000 000 000 000/s (čítaj 10 na 70 000 miliárd za sekundu), čo je už predsa len „trocha“ väčšie číslo (bližšie [2], 105, 263 alebo [3], 30). Za jednotkou totiž nasleduje sedemdesiat tisíc miliárd núl! Ale toto že má byť  „najväčšie“ číslo v reálnom svete? Ani náhodou, ale nechajme to teraz bokom. Zapamätajme si  na úvod aspoň to, že „nekonečno“ nie je a ani nemôže byť akési „najväčšie“ číslo reálneho ani matematického sveta. V matematike napríklad k takému, povedzme prirodzenému číslu, stále môžeme a vieme pridať jednotku a hneď máme po „najväčšom“ čísle či hodnote. A navyše, to „megačíslo“ je v porovnaní aj s tým najminimálnejším a najdrobnejším „nekonečným“ číslom iba obyčajný, doslova nulový zlomok, alebo povedané expresívnejšie, je to „prasprostá“ nula! Takže, už na počiatku sme sa zamotali do akéhosi pseudoparadoxu, ktorý však so skutočnými paradoxmi nekonečna nemá skoro nič spoločného (pozri ďalej o paradoxoch – Zenón, A. Saský, G. Galilei, B. Bolzano, atď.). Pokračujme ale radšej ďalej jednoducho a po poriadku.

Nekonečno a matematika (veľmi stručne) 

Historické odrobinky

Podľa historických prameňov sa dá konštatovať, že od antiky až po dnešok sa chápanie mnohých pojmov (nekonečno, náhoda, nutnosť, pravdepodobnosť, prázdno, nič, priestor, pohyb, a pod.) zásadne menilo a zmenilo. V antike mal prekvapivo pojem apeiron – nekonečno omnoho širší význam ako dnes. Ale to snáď iba preto, že okrem čohosi „nekonečného“ zahŕňal aj to, čo nemá hranicu či medzu (okraj). Navyše to v očiach antického matematika znamenalo, že príslušný objekt je neurčitý, presne nevymedzený a preto ho nemožno ani „matematizovať“, a tak vlastne nemôže ani existovať. Už vtedy nekonečno chceli samotní matematici z matematiky odstrániť (pozri aj ďalej). Zaujímavé sú pritom úvahy o apeirone Anaximandrosa z Milétu (asi 610 – 546 pred n. l., pozri aj [28], 332 – 333). Antický pojem apeironu sa však v novoveku rozdelil na dva pojmy: na nekonečno, ktoré je už súčasťou modernej matematiky, a na pojmy neohraničenosť či nevymedzenosť, ktorých prítomnosť je v dnešnej matematike dosť problematická (porovnaj napr. [5], 115 – 129; [6]).

Omnoho neskôr však naša západná civilizácia asi nepoznala revolučnejšiu myšlienku ako bolo nekonečno, aj keď sa ešte stále dlho plietlo s neohraničenosťou. Už sme spomínali, že v matematike či skôr v jednoduchých počtoch (vo fyzike, ako uvedieme ďalej, je to trocha problém) nemožno žiadne prirodzené, alebo hocijaké reálne číslo považovať za „najväčšie“ alebo „najmenšie“.[2] Kto tomu neverí, nech k takýmto číslam priráta alebo odráta jednotku a potvrdí si to sám. V svojej mysli totiž tzv. „našou“ technológiou môžeme vždy vytvoriť ďalší (povedzme väčší) objekt, číslo, a pod. Takto vlastne vyrábame potenciálne nekonečno (viac pozri ďalej). Aj v stredoškolských počtoch sme sa stretávali s nekonečnom, ktoré si znázorňujeme dobre známou „ležatou osmičkou“ – ∞. Mimochodom, tento známy symbol ∞ ako prvý „napísal“ oxfordský matematik John Wallis (1616 – 1703) už v roku 1655. Aj história tohto a podobných symbolov je zaujímavá, žiaľ, niet tu na to miesta (uroboros – 1600 pred n. l.; kríž svätého Bonifáca – r. 700; lemniskata Jacoba Bernoulliho – r. 1696, atď.). Neskôr sme s nekonečnom narábali pri limitách, neurčitých výrazoch, a pod. Stále tu ale bola snaha nekonečno z rovníc, výrazov a dokonca i zo samotnej matematiky celkom vypudiť. Začal to už Aristoteles (384 – 322 pred n. l.), ktorý tvrdil, že nekonečno je nedokonalé, neskončené (!) a teda nemysliteľné! A snažili sa o to aj veľkí matematici ako Carl Friedrich Gauss (1777 – 1855), ktorý v roku 1831 píše: Protestujem proti použitiu nekonečných množstiev ako skutočného celku; to nie je dovolené v matematike. Nekonečno je len spôsob hovorenia, atď. (porovnaj [17], 14 – 15). Podobne hovoril i Leopold Kronecker (1823 – 1891), David Hilbert (1862 – 1943) a ďalší. Naopak, rovnako veľký matematik Hermann Weyl (1885 – 1955) povedal: Matematika je v podstate veda o nekonečne.  Dnes už niektorí z nás vedia, prečo tu bol taký odpor k nekonečnu a prečo sa, našťastie, v matematike úplne udomácnilo. Tak nejako to v matematike bolo už od staroveku aj so zavedením alebo zamietnutím „nuly“, ktorá predstavovala dokonalé „nič“ (Aristoteles, Zenón a ďalší). To všetko je ale už nad rámec toho, čo sme chceli v tomto odseku povedať. K poznámke o snahe vypudiť nekonečno z matematiky sa snáď hodí pripomenúť ešte toto: Podobne ako grécki učenci, aj my sa dnes trápime tým, že nekonečno „vyrába“ akési čudné veci, a preto neustále máme akési pokušenie sa ho zbaviť. Veď keď k nekonečnu pridáme akékoľvek číslo, je to stále akési nekonečno. Alebo, ak ľubovolné číslo podelíme „ničím“ (nulou), dostaneme nekonečno. Naopak, keď hocičo podelíme nekonečnom dostávame nulu, atď. No vyhodiť preto nekonečno z matematiky by bol strašný omyl. Naopak, treba v tom snáď vidieť akýsi zárodok skutočných paradoxov. Povedzme si teda o nich aspoň niečo.

Paradoxy nekonečna (bleskový náčrt)

K tomu sa musíme opäť vrátiť do antiky. Najstarobylejšie paradoxy nekonečna, hovorilo sa im aj aporie, totiž prvý postrehol Zenón z Eleje (asi 490 – 430 pred n. l.). Rovnako ako jeho učiteľ Parmenides (asi 540 – 480 pred n. l.) zastával názor, že jediná bezčasová (mimočasová, nadčasová) a nemenná vec je náš svet, že žiadny pohyb neexistuje, a pod. K absencii pohybu si Zenón v diele Dichotómia vymyslel 4 argumenty. Prvý a druhý paradox (argument) hovorí o známej dedukcii, že slávny atlét Achilles nikdy nemôže dostihnúť korytnačku. Tretí sa týka „letiaceho šípu“. Štvrtý hovorí o navzájom k sebe a od seba sa pohybujúcich radoch vozov. Žiaden z nich, ani oba posledné paradoxy nie sú z dnešného pohľadu zaujímavé. Napríklad skladanie relatívnych rýchlostí vozov sa podľa Einsteina deje totiž úplne inak, ako si predstavoval Zenón. Otázky okolo skutočných paradoxov nekonečna si všimol omnoho neskôr aj Albert Ricmerstop, viac známy ako Albert Saský (1316 – 1390), nazývaný aj „Albertucius“ čiže „malý Albert“, aby sme si ho neplietli s „veľkým Albertom“, významným teológom 13. storočia (Albertus Magnus – Albert Veľký, 1193 – 1280). Paradoxy zhrnul vo svojom diele Sofizmaty. Ďalšie paradoxy si všimol Galileo Galilei (1564 – 1642) a francúzsky matematik Mikuláš Oresmus, resp. Nicole Oresme (asi 1323 – 1382). Nemožno opomenúť, že o paradoxoch nekonečna začal uvažovať už spomínaný Bernard Bolzano (1781 – 1848), a to nielen rok pred smrťou, ako sa to často tvrdí. Bolzano považoval Čechy za svoju vlasť snáď aj preto, že jeho matka bola Pražanka (porovnaj napr. [7]; [8]; [9]). Po týchto velikánoch formulovali mnohé paradoxy a záhady spojené s nekonečnom aj ďalší významní matematici. K tomu však nič kompetentne nevieme povedať a navyše, nemáme na to priestor. Vráťme sa preto radšej k provokujúcej vete z predchádzajúceho textu hovoriacej, že nekonečien je veľa.

 Cantor a jeho boj o nekončiacu hierarchiu nekonečien

Najdramatickejšie a najprovokujúcejšie Cantorove závery spočívajú teda v tom, že nekonečno nie je iba jedno, že nekonečná či nekonečné množiny sú nielen nespočitateľné, ale že sú dokonca neukončiteľné ([3], 68 – 70), čo hovoríme nie celkom odborným jazykom. Ale tvrdeniu, že nekonečná nie sú všetky rovnaké, neveril ani Cantorov predchodca B. Bolzano, ba ani iní veľkí matematici, zvlášť už spomenutý L. Kronecker (1823 – 1891). Kroneckerov odborný i osobný konflikt s Cantorom je trpká historka, ktorá by si tiež zaslúžila viac pozornosti. Cantor zistil aj to, že musí existovať nekončiaca, stúpajúca postupnosť nekonečien, v zmysle ich „sily“ či „mohutnosti“. Znamená to ale aj to, že neexistuje žiadne „najväčšie (absolútne) nekonečno“, čo má závažne dôsledky pre teológiu i pre kozmológiu (pozri aj ďalej). Vopred však upozorňujeme, že matematická „existencia“ znamená iba logickú nerozporuplnosť a nie je preto nevyhnutne nutné, aby tomu zodpovedala aj nejaká fyzická (objektívna?) existencia. Skrátka, niektoré prípady matematickej existencie síce zodpovedajú aj fyzikálnej existencii, väčšinou to ale tak nie je! V tejto časti opäť upozorňujeme na fakt, že kvôli jednoduchosti a stručnosti sa tu nedá bližšie vysvetľovať používanie zložitejších matematických pojmov, ako sú napríklad spočitateľná množina alebo súbor všetkých prirodzených čísel N, ktorý je najmenšou nekonečnou podmnožinou nekonečného súboru reálnych čísel P. Množina prirodzených čísel má najnižšiu hodnotu nekonečnej mohutnosti, ktorá sa označuje ako „alef nula“ – א0.  Trocha odbornejšie povedané, א0 je prvé začiatočné, nekonečné ordinálne číslo, t. j. kardinálne číslo (pozri aj [18], 16; [17])[3]. Ďalšie ťažšie pojmy sú napr. nespočitateľné nekonečno desatinných (reálnych) čísiel, tzv. číselne kontinuum, a pod. Dôvody, že sa to tu nedá vysvetľovať sú minimálne dva. Prvý sa volá Occamova „britva“, a druhý je fakticky nedostatok priestoru. Zvedavý čitateľ – laik sa však dostatočne zorientuje hoci aj podľa našich poznámok pod čiarou i podľa vzadu uvedenej dostupnej viac-menej populárnej literatúry. Pre túto ťažšiu pasáž odporúčame príslušné časti v publikáciách [10], [17] a [18].

Ako sme už spomínali, proti Cantorovým úvahám o nekonečných množinách a ich rôznej mohutnosti, a pod. sa ostro postavili veľké kapacity matematického sveta, hlavne Gauss a Kronecker. Aj preto sa všeobecne prijímalo, že existujú iba potenciálne nekonečná a všetko okolo existencie reálneho nekonečna a prác Cantora je iba zbytočný humbug. To priviedlo Cantora do hlbokej depresie a začal uvažovať o teologických dôsledkoch svojej práce, ktorá mala medzi teológmi pochopiteľne veľký ohlas, aj keď ju vlastne nepochopili a ani nesledovali ďalší vývoj matematiky.[4] Po týchto ťažkostiach je celkom pochopiteľné, že Cantor v roku 1885 odsunul matematiku bokom a usilovne začal korešpondovať s teológmi. Napokon vždy bol pevne veriacim človekom zrejme pod vplyvom svojho otca. Začal dokonca tvrdiť, že on sám nie je tvorcom myšlienok o nekonečne(nách), ale je iba akýmsi apoštolom – zvestovateľom Božích myšlienok! Toto, podľa nás intelektuálne blúznenie, posunulo jeho matematické práce do polohy zjavených právd, čo sa pochopiteľne páčilo mnohým filozofom a teológom, zvlášť Constantinovi Gutberletovi. Rozvinutím alebo skôr zneužitím týchto pochybných úvah sa potom ľahko došlo k ešte pochybnejším záverom. Ako príklad uvedieme jeho tvrdenia, že matematika vraj môže odhaliť existenciu Boha, že transcendentné čísla sú „schodišťom“ priamo k Absolútnu, resp. k Absolútnemu nekonečnu[5], že bolo by umenšením Boha, keby stvoril iba konečné čísla, a pod. Uvažoval takto aj keď, naopak, napríklad Pythagoras zo Samosu (asi 571 – 497 pred n. l.) z filozofického pohľadu považoval (asi pod vplyvom Aristotela) nekonečné čísla a samotné nekonečno za ničiteľa vesmíru a zlomyseľného kazisveta, čo by si opäť zaslúžilo celkom samostatnú úvahu (trocha viac pozri [3], 79 – 82). Ak sme vyššie už povedali, že Cantorovo sklamanie z matematiky (skôr z matematikov) bolo okolo roku 1885 pochopiteľné, potom je ešte pochopiteľnejší jeho smutný koniec. Iba stručne: už sa mu nikdy nevrátili jeho zázračné matematické schopnosti, aj keď jeho myšlienky po smrti Kroneckera (v roku 1891) a „utíšení kroneckerovcov“ podporovalo stále viac mladých matematikov. Nasledovali ďalšie psychické kolapsy (prvýkrát sa psychicky zrútil v roku 1884, keď mal iba 39 rokov) aj s prvou hospitalizáciou v roku 1899, keď mu náhle zomrel ani nie 13-ročný najmladší syn Rudolf. Potom sa ocitol v nemocnici v rokoch1904 – 1905, 1907 – 1910 a 1911 – 1912, väčšinou cez zimu. Zomrel 6. januára 1918 na zlyhanie srdca. Ale vráťme sa späť  k samotnému nekonečnu.

Tri „druhy“ nekonečna?

Cantor, povedané veľmi zjednodušene, nám okrem mnohého iného zanechal aj tento odkaz: je zásadný rozdiel medzi matematickým nekonečnom (existuje v mysli človeka, napr. cez pojem transfinitného čísla), fyzikálnym nekonečnom (tiež pojem v ľudskej mysli, keď sa „nekonečno“ aplikuje na fyzikálny Vesmír) a tzv. Absolútnym nekonečnom, ktoré existuje iba v mysli Boha (alebo je to Boh sám?). Pokúsme sa ešte sprehľadniť názory významných matematikov a filozofov na existenciu týchto troch druhov nekonečna, samozrejme iba tých, ktorí sa k tomu jednoznačne vyjadrili.

Existenciu matematického nekonečna zastával D. Hilbert, B. Russell, K. Gödel a samozrejme G. Cantor. Popierali ju Platón, A. Robinson, T. Akvinský a L. E. J. Brouwer. Pomer hlasov „za“ a „proti“ je teda nerozhodný 4:4.

Za existenciu fyzikálneho nekonečna boli Platón, L. Brouwer, a G. Cantor. Proti nej brojili A. Robinson, T. Akvinský, D. Hilbert, B. Russell i K. Gödel. Fyzikálne nekonečno teda „prehráva“ v pomere 3:5.

Absolútne nekonečno verili T. Akvinský, L. Brouwer, K. Gödel a G. Cantor. Túto ideu odmietali Platón, A. Robinson, D. Hilbert, a B. Russell. Tu je stav opäť nerozhodný 4:4 (podrobnejšie  [3], 86).

Ako sa na nekonečno pozerá fyzika?

Videli sme, že matematikom ukazuje nekonečno tri tváre, ale nemusíme veriť ani jednej. V skúške času však nekonečné veličiny v matematike obstáli a ako aktuálne nekonečná sú dnes jej dôležitou časťou. Vo svete fyziky je to ale oveľa dramatickejšie. Je to pochopiteľné, pretože matematické nekonečno je takpovediac iba „na papieri“ alebo v ľudskej mysli, ale fyzikálne nekonečno je akési „aplikované“ nekonečno a môže zasahovať napríklad do štruktúr obrazu sveta,  do stavby Vesmíru a rovnako aj do svetonázoru človeka. V Einsteinovom pohľade na gravitáciu, priestor, hmotu a čas nutne dospejeme k veličinám, ktoré sa stávajú „nekonečnými“. Tento extrémny stav nazývame singularita. V ňom okolo extrémne koncentrovanej hmoty môže napríklad krivosť priestoru dosiahnuť nekonečnú hodnotu, a priestor sa začne akoby „trhať“. Môžu však takéto singularity vo Vesmíre či Multivesmíre (súbor vesmírov) aj reálne existovať? A ako ich môžeme potvrdiť či pozorovať? To je však iba jedna z mnohých veľkých výziev pre astrofyzikov. S nekonečnami zápasí aj časticová fyzika a snaží sa ich zo svojich teórií vylúčiť. Pomerne úspešne sa jej to niekedy darí procesom „renormalizácie“, čo je veľmi zjednodušene povedané rozdelenie výpočtov na tzv. „konečnú“ a „nekonečnú“ zložku. Tá druhá sa napokon vynechá. Konečná zložka sa potom porovnáva s pozorovaním a zhoda je často prekvapivo vysoká, niekedy až na 16 desatinných miest! Takže panuje presvedčenie, že nekonečná sa do teórie častíc dostávajú iba našou „nešikovnosťou“. S  „nepohodlnými“ nekonečnami sa však trápi aj teória strún. Tá na rozdiel od časticovej fyziky nepredpokladá, že väčšina elementárnych častíc sú body „nulového“ rozmeru, ale verí, že sú to maličké slučky nabité energiou, ktoré svojím pohybom v priestore vytvárajú trubice rôzneho, niekedy až bizarného tvaru. Pri nízkych energiách sa však slučky stávajú „bodovejšími“ a ich obraz sa v limite blíži časticovému obrazu. Pre vyššie energie je ale pri slučkách všetko konečné a nekonečná sa zo scény vytrácajú. Zjednodušene a veľmi stručne sa dá záverom povedať, že aj keď dnes ešte nevieme, ktorá teória, časticová či strunová, je tou pravou teóriou hmoty a energie na tej najzákladnejšej úrovni, obe skupiny fyzikov vo fyzikálne nekonečno neveria! Vo všeobecnosti sú presvedčení, že každá širšia a lepšia teória, a teda aj predpovedaná a stále ešte mysteriózna „teória všetkého – TOE – Theory of Everything“, všetky nekonečná vypudí (bližšie aj [3], 90 – 91).

Kozmológovia to majú asi najťažšie

Kozmológov a kozmológiu sme úmyselne nechali bokom, pretože v tejto oblasti je problém omnoho zložitejší a mnohostrannejší. Aj preto spomenieme veľmi stručne iba pár aspektov z obrovského balíka ťažkých problémov tohto okruhu a pokúsime sa ich podať čo najzrozumiteľnejšie.

Na ceste naprieč kozmológiou sa môžu objaviť rôzne silné nekonečná najrozmanitejších typov. Niektoré z nich sú jasne „potencionálne“. Ale čo ostatné? Spoločne sa nad nimi teraz zamyslime.

a)      Ak je náš Vesmír nekonečne veľký a čaká ho nekonečne dlhé trvanie, teda večnosť, tak by pozorovateľ mimo neho – akýsi „nadčlovek“ (možno aj v zmysle Nietzscheho úvah – pozri Časť III.) – mohol vidieť v jeho vnútri sem-tam aj aktuálne nekonečná, ale pre nás to také nekonečná nikdy nebudú![6]

b)      Z priameho pozorovania sa nikdy nedozvieme, či je Vesmír rozlohou nekonečne veľký, alebo iba nesmierne veľký. Táto problematika metriky priestoru je samozrejme zložitejšia a aj okrajové poznámky by rozsahom presiahli rámec i zámer tejto úvahy (bližšie pozri napr. [11] a [4]).

c)      Kozmologické teórie musia byť však pri výpovediach a  extrapolácii fyzikálnych veličín (hustota, rozmer, teplota, a pod.) konkrétnejšie, zvlášť v tesnej blízkosti singulárneho bodu, ak uvažujeme teóriu Veľkého tresku s horúcim počiatkom. Ale môžu sa veci, ktoré charakterizujú konečné veličiny, zrazu stať nekonečnými a navyše v konečnom čase? Nevieme na to spoľahlivo odpovedať a odpovede odborníkov sa aj v tejto otázke  veľmi líšia.

d)      Podľa slov samotného A. Einsteina a jeho kolegu Nathana Rosena si treba uvedomiť i to, že singularita vnáša do kozmologickej teórie veľa ľubovôle a prakticky likviduje jej zákony. Asi v tom treba vidieť snahu ale i nádej S. Hawkinga, ktorý sa tiež všemožne snaží singularity poľa s ich nekonečnami obísť. Prezieravo totiž vidí, že Einsteinova teória môže byť nízkoenergetická aproximácia strunových teórií. A tá nádej spočíva v tom, že nekonečná v Einsteinovej teórii by sa mali dať „poraziť“ konzistentnou kvantovou teóriou gravitácie. Takú však, žiaľ, na svet zatiaľ ešte nikto nepriniesol.

e)      Niekto však nekonečno, ktoré sa vynára v singularite, dokonca víta a vidí v ňom matematické vyjadrenie stvorenia sveta Bohom z „ničoho“, resp. „ruku Boha“ (pozri nižšie). Poučná je v tejto súvislosti už vyššie spomínaná historka z roku 1952, keď Vatikán s nadšením prijal model expandujúceho Vesmíru s časovým počiatkom v autorstve S. Hawkinga a Rogera Penrosea. Nebudeme tým preto už unavovať (bližšie pozri aj [4], 301 – 303), iba doplníme a zdôrazníme, že sám Hawking tu doporučuje najvyššiu opatrnosť. Penrose zastáva dokonca názor, že nekonečnosti Einsteinovej teórie nebudú nikdy odstránené, ale verí, že nekonečnosti na počiatku a konci histórie nášho Vesmíru sú odlišné, a treba sa na ne pozerať predovšetkým z hľadiska nevyhnutného vývoja od usporiadanosti k neusporiadanosti, teda cez prizmu druhého zákona termodynamiky (entropia – odbornejšie pozri napr. [29], 310 – 320). Singularita je v dejinách vývoja Vesmíru skutočne jedinečný okamih, podobne, akými sú v histórii jedinca okamihy jeho narodenia (správnejšie povedané „počatia“), resp. smrti. Ak však niekto v „singulárnom nekonečne“ vidí „ruku Boha“, nemusí to ihneď znamenať jeho príklon k úplnej iracionalite. Aj z toho sa dá celkom úspešne „vykľučkovať“. Podarí sa to napríklad cez deistické predstavy Boha, ktorý svoje univerzálne kozmické zákony „tam“, teda v singularite, iba rafinovane „nainštaloval“, potom sa potichu „vzdialil“ a teraz už iba pozoruje, ako fungujú a zrejme sa „blahosklonne usmieva“ nad tým, aké problémy máme s ich odhaľovaním. Boh – Tvorca – Stvoriteľ všetkého, „tam“ ale svoje vlastné zákony v žiadnom prípade nepoprel, nezrušil či im ne(po)udeľoval výnimky. Takže môžeme(te) si vybrať (porovnaj aj [3], 92 – 94).

f)        Ako sa už povedalo, počiatok, či Vznik nášho Vesmíru, ak vôbec nejaký bol, je v jeho dejinách skutočne jedinečný okamih. Je to vlastne otázka vzniku prvého a najpôvodnejšieho elementu, akéhosi pra-pra „atómu“ hmoty/látky či energie, z ktorého sa zrodil ten náš dnešný Vesmír. Aj preto si myslíme, že by sa tu hodilo písať o „vzniku“ s veľkým „V“. Nad mnohými týmito aspektami prípadnej „nekonečnej“ existencie hmoty/látky/energie, alebo ich najmenších možných elementov, sa autor týchto riadkov omnoho podrobnejšie zaoberá v celej 11. kapitole v publikácii [4]. V  súvislosti so Vznikom sveta si je ale vhodné všimnúť aj odborné názory významných biblistov na výklad – interpretáciu či exegézu prvých veršov knihy Genezis, hlavne na význam spojenia Na počiatku a  tiež slovesa (s)tvoril. Veľmi podrobné komentáre prakticky ku každému veršu Starého zákona (tento raz knihy Genezis) tykajúce sa tejto témy sa dajú nájsť v novej a veľmi obsiahlej (cca 830 strán) publikácii [12].

g)      Pre nedostatok priestoru, a opäť i kvôli Occamovej „britve“, sa už nebudeme zmieňovať o ďalších problémoch s nekonečnom, ktoré pred nás kozmológia neustále nastoľuje. Môžeme však veľmi zjednodušene zhrnúť a konštatovať, že postoje kozmológov k samotnej existencii fyzikálnych nekonečien v našom Vesmíre a názory, kde ich máme hľadať, nie sú v žiadnom prípade jednoznačné a už vonkoncom nie jednotné. Vo všeobecnosti však aj u kozmológov prevláda nechuť pripustiť akékoľvek nekonečná do Vesmíru, hlavne pre ich nepredvídateľné následky (porovnaj aj [3], 98).

ČASŤ II. – nekonečno v teológii a filozofii – „etika nekonečna“

 Teologická tvár nekonečna

V tejto časti sa opäť vrátime k filozoficko-teologickému aspektu nekonečna, čoho sme sa v predchádzajúcom texte dotkli iba okrajovo. Táto tvár nekonečna je síce najznámejšia a najfrekventovanejšia, ale súčasne aj najrozporuplnejšia a najmenej dostupná racionálnemu skúmaniu. Niet divu, pretože ide vlastne o predmet viery, a tá je podľa mnohých (napr. Ian McEwan) v podstate skoro ničím nepodložená istota (voľná citácia).[7] Teraz chceme predovšetkým ukázať, že „veriť“ v teologickom zmysle slova, je skoro vždy obrovské riziko!

Stále okolo seba počúvame, že pre niektorých je nekonečno vec viery, pre iných neškodný stav mysle, pre ďalších zasa poetický, emočný až mystický pocit, zážitok či „skúsenosť“ z Vesmíru. Pre niekoho je to aj kozmické pozadie – kulisa v úžasnom divadle prírody, kde sa odohráva vlastne všetko. Takéto nekonečno sa často nazýva napríklad transcendentné, alebo, podľa Cantora, aj Absolútne nekonečno, o čom sme už hovorili. I v dnešnej dobe, hlavne pre nábožensky orientovaných ľudí a zvlášť pre teológov, je to však nutný atribút Boha asi v tom zmysle ako hovorí typický výrok o tom, že Boh je v každom pozitívnom zmysle v svojej podstate nekonečný a neohraničený (citát z Klementa Alexandrijského; porovnaj [3], 98, 238).

Je dosť prekvapujúce, že Cantorovo zistenie, že neexistuje žiadne „najväčšie“ nekonečno, teológov nevystrašilo, ale naopak, otvorilo „miesto“ pre Boha, keďže Boh je „väčší“ než akákoľvek matematická entita, ktorú nakoniec ani samotní matematici nedokážu riadne pomenovať a už vonkoncom nie presnejšie definovať. Teológovia by nekonečno totiž chceli aplikovať na nutne (?) existujúce najvyššie „nekonečné dobro“, absolútne „poslednú či prvú príčinu“, a pod. Niektorí teológovia napríklad tvrdia, že sa vraj v opakujúcom striedaní príčin a dôsledkov nedá postupovať späť v čase až donekonečna (pozri aj Časť III. – Záverečný exkurz o …). Nepovedia nám však, prečo sa to nedá, a prečo nakoniec (vraj) musí existovať „posledná (alebo prvá) príčina všetkého“ (pozri ďalej). Je symptomatické, že v konečnom dôsledku si aj spomínaný Cantorov negatívny záver dokázali teológovia „vysvetliť“ veľmi svojsky. Myslíme tým na Cantorov záver, že neexistuje napríklad „najvyššie“ dobro, a podobne ani „najposlednejšia“ príčina – causa ultimata či finalis, resp. ani causa prima – prvá príčina, ktorá by už mala byť causa sui, teda takou, ktorá je príčinou sama sebe a preto by nepotrebovala k svojmu objasneniu žiadnu inú príčinu. Skrátka, špekulatívny teológ – scholastik sa dokáže vymotať prakticky zo všetkého! Asi na tomto mieste je vhodné povedať, že spomínaný, veľmi častý typ špekulatívneho scholastika, ktorý sa kvôli snobizmu a pýche nevie pravde pozrieť do očí, má pohotovo naporúdzi aj iné teologické „čarovné zaklínadlá či formulky“, alebo aj inak povedané, nič nehovoriace „mantry“ či „ptydepe“ – jazyk bez obsahu. Okrem  „pomocných“, vágnych a v podstate iracionálnych pojmov, ako sú „osvietenie“, „zjavenie“, „inšpirácia“, „vnuknutie“, a pod., ktoré tu nehodláme rozoberať, máme teraz na mysli iné „mantry“. Napríklad, keď už scholastik nemá pri debate kam pred racionálnymi námietkami uhnúť, povie „učene“ napríklad, že na všetko máme hľadieť „sub specie aeternitatis – z pohľadu večnosti“, alebo, že „Bohu nič nie je nemožné“, prípadne, že „Boh to tak chce“. Niekedy nás presviedča, že „je to Jeho vôľa“, „je to dielo Ducha Svätého“, alebo hlavne v praktických otázkach rutinérsky diskusiu skôr „zabije“ ako uzavrie slovami: „Roma locuta, causa finita – Rím prehovoril, vec je skončená“. Takýmito pomocnými „barličkami“ sa snaží podporiť akúsi „pseudovieru“ prakticky vo všetkom, aj v evidentných nezmysloch! Často sa týmto nečestným spôsobom a svojou intelektuálnou nespôsobilosťou snaží „zdôvodniť“ nezdôvodniteľné, „ulapiť“ (uchopiť) neulapiteľné (neuchopiteľné) (ako Kozma Prutkov) a v duchovnej oblasti chce „vyargumentovať“ hoci aj (obrazne povedané) „hranatý kruh“, zaručený „zázrak“, či akési ezoterické „perpetuum mobile“. Okrem povedaného sa týmto spôsobom snaží „teológ“ spomínaného typu zakryť (zdôvodniť sa ozaj nedajú) hlavne svoje predsudky ako i to, prečo má všetko ostať nemenné, tak ako je „teraz i na veky vekov amen“! Aj takýmto konaním stále viac a viac stráca teológia i cirkev svoju opravdivosť, hodnovernosť, pravdovravnosť či kredibilitu (pozri aj záver). O tomto aspekte nekonečna v podobe nekonečných vykrúcačiek by sa paradoxne tiež dalo filozofovať donekonečna.

O viere a „dôkazoch“ Boha

Bude asi prospešné spomenúť prv aspoň tieto dve veci:

Po prvé, v ruskej ortodoxnej tradícii apofatickej teológie vyplýva nekonečná povaha Boha celkom logicky z toho, že v tejto, tzv. negatívnej teológii sa vlastne nedá povedať, čo Boh je, ale nanajvýš to, čo Boh nie je. Dnes tento spôsob negatívnej argumentácie – via negationis – najčastejšie používajú významní evanjelickí teológovia. Domnievame sa ale, že tento prístup ako prvý používal už v 3. storočí n. l. novoplatonik, mystik a zrejme „emanatistický panteista“ Plotinos (asi 204 – 270), keď napríklad hovorí, že Boh nie je rozum, ani duša,  nemá ani vlastnosť ani tvar, ani veľkosť, nie je ani v čase, ani v pohybe, ani vo svete (porovnaj napr. [19], 239, alebo aj [20], 242 – 250; [28], 426 – 428; [31], 144 – 146). Touto cestou sa uberali aj mnohí iní myslitelia a teológovia. Jedným z nich bol aj nemecký filozof, mystik a vplyvný dominikán Johannes Eckhart (asi 1260 – 1327), nazývaný aj „Majster Eckhart“. Mal veľký vplyv na reformačné hnutie (M. Luther) i na iných mysliteľov akými boli napr. J. Tauler, H. Seuse/Suso, G. W. F. Hegel, A. Schopenhauer, F. Nietzsche, G. Jung, E. Fromm, Mikuláš z Cues, aj keď sám bol obvinený z kacírstva a dokonca ako 66-ročný musel v roku 1326 obhajovať svojich 108 údajne bludných téz pred súdom kolínskeho arcibiskupa. Bol ochotný všetko odvolať, ale z tejto potupy ho vyslobodila vlastná smrť, po ktorej pápež Ján XXII. označil 17 jeho téz za vyslovene heretické – bludné (porovnaj napr. [20], 352, 486). Bolo to snáď aj preto, že v učení bol jeho vzorom „osamelý maják ranej scholastiky“ Johannes Scotus Eriugena (asi 810 – 877), ktorého tiež podozrievali z panteizmu, ale ktorého súčasný pápež  trocha prekvapujúco považuje za významného mysliteľa kresťanského Západu, hodného nasledovania (júl 2009). Pre tzv. „negatívnych“ teológov zmýšľajúcich ako Eckhart, je teda Boh nielen „predzmyslový“, ale aj „nadrozumový“, „mimočasový“, „mimosvetový“, je „predpohybom“, a tak podobne.[8] Tiež si myslíme, že v podobných prípadoch, keď nevieme nič pozitívneho povedať (napr. o Bohu, ale i o „vzniku“ sveta, a pod.), bolo lepšie radšej mlčať. V náboženskej i v svetskej oblasti, často počúvame nič nehoriace a už vonkoncom nie niečo vysvetľujúce bláboly. Teológ Tomáš Halík takéto táranie v náboženstve nazýva „ptydepe“ – jazyk bez obsahu, čo sme už spomínali. Podobne to povedal jeden z najvýznamnejších filozofov predchádzajúceho storočia Ludwig Wittgenstein (1889 – 1951): O čom nemôžeme hovoriť, o tom radšej mlčme! Tento filozof svojou hlbokou lingvistickou analýzou došiel až k nesmierne prepracovanej forme nominalizmu. Preto popieral, že by sme mohli mimo jazykovej praxe hľadať niečo, čo ju ovláda a tiež tvrdil, že hranice myslenia sú aj hranicami jazyka (pozri napr. [28], 304 – 307).

Po druhé, je vhodné ešte raz spomenúť jedného z prvých arcibiskupov z Canterbury, sv. Anzelma (1033 – 1109) a jeho ontologický „dôkaz“ Boha. Anzelm v ňom latentne, teda dosť skryte, použil Božiu nekonečnosť, aby Bohu prisúdil vlastnosti, ktoré následne robia aj Jeho existenciu logicky nutnou (podrobnejšie pozri napr. [20], 364 – 365). Podobné logické faux pas  sa dá rozpoznať aj pri iných omnoho známejších a sofistikovanejších „dôkazoch“ Boha, napr. v podaní T. Akvinského, alebo matematika K. Gödela. Nemyslíme si však, že to treba hneď nazývať „púťový trik“, či dokonca logický alebo “posvätný švindeľ“, ako sa to často robí.

V podstate ide o to, že takéto „dôkazy“ sa síce snažia dokázať niečo silné, ale zatiaľ iba ukazujú, že ich kategorické závery sú len menej provokujúcim ekvivalentom, rovnako silným predpokladom. V skutočnosti iba „dokazujú“, že ak je k dispozícii povedzme možnosť, že vševediaca a dokonalá bytosť existuje, potom takáto bytosť nutne existuje. Ale samotné tvrdenie spojené s podmieňovacou spojkou  ak je veľmi otázne, sporné i problematické, a je ho potrebné ešte riadne dokázať! O používaní, alebo skôr zneužívaní, slovka ak vo funkcii nutnej podmienky (nemusí to vždy byť aj postačujúca podmienka!) pre akýkoľvek záver (dôkaz) či už vo fyzike, filozofii alebo teológii, podrobnejšie píšeme aj v knihe – monografii [4] v 11. kapitole s názvom Problém vzniku alebo veda vs. viera na stranách 286 až 327. Takto získané „dôkazy“ existencie Boha môžu mať však zvláštne dôsledky, čo závisí aj od toho, ako Boha definujeme. Ak „Boha“ definujeme ako osobu, ktorá má všetky vlastnosti, a ak je existencia tiež vlastnosť, čo je veľmi sporné, tak ju musí mať aj Boh, a preto existuje. Ale už Immanuel Kant (1724 – 1804) si ako prvý uvedomil, že aj neexistencia je vlastnosť. Potom by sme však podľa podobnej logiky mohli a aj vedeli „dokázať“, že Boh by nemal existovať!? Preto by bolo zrejme žiaduce v záujme samotných teistov predchádzajúcu argumentáciu doplniť aspoň tak, že u Boha ide o všetky dobré vlastnosti a zároveň povedať i to, že neexistencia nie je dobrá vlastnosť. Skrátka a dobre, hlavným, vlastne metodologickým problémom argumentácie tohto typu (v podstate to platí aj o Gödelovom „dôkaze“ – pozri  ďalej) zostáva to, že považuje existenciu za vlastnosť, pričom je to v skutočnosti iba predbežná podmienka, aby „niečo“ malo nejaké vlastnosti. Toto sa však dá aplikovať aj na také vlastnosti, ako sú absolútna dokonalosť, vševedúcnosť, všemohúcnosť, a pod. Pripomíname však, že pri dôslednom aplikovaní takejto logiky a postupu by sme došli k podivným záverom, napr. ohľadne (ne)existencie diabla, zla a iných teologických „komodít“ (porovnaj [3], 99, 238 – 239). Navyše pri pokusoch o akýkoľvek „dôkaz“ Boha musíme skúmať, či pri ňom nejde o „bludný kruh“, teda tzv. dôkaz do kruhu, latinsky circulus vitiosus (circulus in demonstrando). A s prekvapením zistíme, že často ide práve o takéto blúdenie v kruhu. Ukáže sa však aj to, že teológia sa tejto chyby dopúšťa aj v iných veciach, nielen pri diskutovaných „dôkazoch“ Boha. Niekedy sa teda vec alebo predmet dokazovania (ešte stále nedokázaný) zároveň použije na podporu samotného „dôkazu“. To sem už ale ozaj nepatrí. Pred komentovaním ďalších „dôkazov“ existencie Boha bude ale dôležitejšie už na tomto mieste povedať o „dôkazoch“ Boha to najpodstatnejšie, teda to, že

 „Dôkazy“ i dôkazy Boha sú fakticky nielen nemožné, ale hlavne zbytočné!

Musíme zdôrazniť, že snaha (a hoci iba túžba či zámer) o hocijaký (empirický, logicko-matematický, filozofický, atď.) dôkaz, ako ho bežne chápeme v prírodných vedách a z nich hlavne v tzv. „tvrdých disciplínách“ – „hard science“, sa nám zdá byť skoro nezmyslom a  zároveň i rúhaním. Aj veľký kresťanský mysliteľ Blaise Pascal (1623 – 1662) vo svojej slávnej práci Pensées (Myšlienky), ktorá vyšla až po jeho smrti, hovorí, že je márne chcieť racionálnym skúmaním objaviť podstatu Boha. Domnievame sa, že je to najmä preto, že úspešnosť či platnosť prípadného „dôkazu“ by úplne zlikvidovala priestor pre vieru, ako ju chápeme v náboženskom zmysle slova. Znamenalo by to totiž, že by sme v existenciu Boha už neverili, ale o Jeho existencii (objektívnej!) by sme „vedeli“! Veriaci by sa takto zmenili na akýchsi „(vše)vediacich vševedkov“ a pojmy „viera“, „veriaci“, a pod. by sa stali nepotrebnými, nelogickými, nadbytočnými, a v slovníkoch, literatúre a zvlášť v teológii a  Biblii úplne zbytočnými. Takýto „vediaci“ by sa zmocnili podstatnej „vlastnosti“ svojho (osobného!) Boha, ktorou je pre niekoho „bezpochyby“ Jeho objektívna na ničom nezávislá existencia. A môžeme sa popritom ďalej sporiť, či aj existencia je „iba“ vlastnosť – atribút Boha, čo sa už spomínalo. Navyše by táto „znalosť“, „vedenie“, „vedomosť“, „presvedčenie“ alebo „poznanie“ platilo až s takou istotou, s akou pracujú prírodne vedy, napríklad fyzika, keď sa opiera o zistené a spoľahlivo (a opakovane) overené zákony, ktoré nepoznajú ani jednu výnimku. Upozorniť však treba, že aj pritom stále ide iba o maximálnu možnú mieru ľudskej a teda relatívnej a značne subjektivizovanej „istoty“ alebo „pravdy“. Dá sa súhlasiť s naším filozofom Teodorom Münzom (nar. 1926), že takáto „istota“ či „pravda“ bude stále balansovať (iba) na úrovni súčasného vedeckého poznania, hoci tej najvyššej. Je teda historicky podmienená, podobne ako aj omyl (porovnaj napr. [14], 76 – 127). Nikdy to však nebude tá „istota“, z ktorej by sme radi sňali úvodzovky a nazvali ju absolútnou istotou. Ale aj napriek všetkému povedanému by sme o existencii Boha údajne vedeli prinajmenšom s takou „istotou“, s akou napríklad fyzika tvrdí, že kameň vyhodený nahor o chvíľu pod vplyvom zemskej tiaže spadne na zemský povrch. No i takáto „istota“ by v teológii stačila k tomu, aby rozvrátila každé náboženstvo, ktoré je primárne založené na nejakej viere. O nemožnosti dosiahnuť „absolútnu“ istotu pri hľadaní „pravdy“, hoci aj v matematike, resp. v mikrosvete, ktorého opis fundamentálne spočíva na pravdepodobnostných zákonoch kvantovej mechaniky, sa bližšie hovorí opäť v poslednej kapitole v monografii [4]. Tento problém „pravdy“ dobre vystihol francúzsky filozof Denis Diderot (1713 – 1784), ktorý hovorí, že môžu odo mňa chcieť, aby som hľadal pravdu, no nie, aby som ju našiel (porovnaj [27], 271)!  Ozaj si  myslíme, že „majiteľ neotrasiteľnej pravdy“ nikdy medzi pozemskými smrteľníkmi neexistoval a ani neexistuje! V matematike napríklad sú axiómy teórie určité matematické požiadavky pokladané (a priori?) za pravdivé. Niektoré formuly sú pravdivé vždy; sú to tautológie (porovnaj [17], 254). Niečo v tom zmysle hovorí už spomínaný náš obľúbený filozof Ludwig Wittgenstein (1889 – 1951): Zmysluplné sú iba atomárne vety, komplexy pravdivostných funkcií tautológie , ale konštatoval (paradoxne?) aj to, že tzv. „nevyhnutné pravdy“ (patria k nim aj tautológie?) sú prázdne, nevypovedajú totiž nič, pretože nič nevylučujú (pozri [28], 297, 303 – 304).

 Takže podľa nášho skromného názoru, aby sme sa vyhli neustálym nedorozumeniam pri otázkach viery v existenciu Boha a jej údajne relevantných „dôkazov“ z prírody, mali by sme sa termínu „dôkaz“ radšej vyhnúť. Menej problematické by azda bolo, keby sme radšej hovorili napríklad o indíciách, „stopách“ či „odtlačkoch“ Boha v prírode, alebo „cestách“ („viae“) vedúcich od stvorených vecí až k ich inteligentnému Stvoriteľovi – Bohu. Takýto menej konfliktný prístup sa predsa dá vybadať už v diele sv. T. Akvinského (pozri napr. jeho „viae“). Podobne by asi bolo vhodnejšie v polemikách veda vs. viera používať namiesto termínu „viera“ pojem „dôvera“, alebo dokonca „presvedčenie“, hoci aj tie sú vždy značne subjektivizované, či si to už uvedomujeme a priznáme, alebo nie (porovnaj hoci aj [14], 92). Keď si však detailnejšie všimneme napríklad „vieru“ významných vedcov a mysliteľov, zdá sa, že by sa práve u nich tento pojem dal celkom spokojne nahradiť  termínmi bázeň, obdiv alebo úžas, žasnutie, zmĺknutie, keďže asi niečo z toho prežívajú pri bežnom i hlbšom odhaľovaní tajomstiev prírody a jej skoro dokonalých zákonov. Predpokladáme, že takouto obmenou zaužívaných termínov (dôkaz, resp. viera) by sa vo viac-menej zbytočných sporoch aspoň trochu obrúsili vzájomné „trecie hrany“ a prípadné nedorozumenia by sa takto  zminimalizovali už na počiatku. Keďže ale takúto „zmierovaciu“ terminológiu ešte nemáme nijako špecifikovanú a už vonkoncom nie zaužívanú, zostaneme pri tej pôvodnej, hoci je z vyššie spomínaných dôvodov často mätúca a je zdrojom mnohých napätí a nedorozumení. Tieto nedorozumenia však nesmú byť zľahčované častým a pohodlným tvrdením, že vždy išlo a ide iba o rozdiel v rôznom jazyku prírodovedy a teológie, resp. o rôznu interpretáciu pojmov, alebo o vysoko špecifickú terminológiu dvoch úplne odlišných svetov, t. j. sveta prírodovedy a sveta viery. Okrem týchto vykrúcačiek počúvame aj vzájomné obviňovania sa z prekračovania kompetencie vedy, resp. náboženstva. Dobre ale vieme, že to tak vždy ani nebolo a ani nie je. Pre niektorých „kresťanov“ je však pohodlnejšie na bolestivé kauzy z minulosti radšej zabudnúť a tie čerstvé čo najrýchlejšie „zamiesť pod koberec“. Platí to hlavne pre katolícku cirkev, ktorej situáciu najlepšie poznáme a ktorá sa dnes stáva, žiaľ, už stále viac cirkvou „vatikánskou“ ako cirkvou pre všetkých, všeobecnou teda ozaj katolíckou!

Keďže sme sa v tejto časti hodne dotýkali pojmu „viera“, dovolíme si k tomu dodať ešte následovnú poznámku. Škodoradostne sa hovorí a píše, že tradične chápaný pojem „viery“ údajne skompromitoval a doviedol až do absurdity Quintus Septim(i)us Florus Tertullianus z Karthaga (asi 160 – 225), ktorý nenávidel antickú vzdelanosť i literatúru a opieral sa o stoikov a materializmus. Práve jemu sa nie celkom korektne pripisuje zjednodušený výrok: Credo, quia absurdumverím, pretože je to absurdné. Celá história a  pozadie tohto výroku nie sú totiž až tak triviálne (podrobnejšie napr. [21], 113 – 115 a [20], 290)[9].

Po týchto poznámkach a po Anzelmovom pokuse „dokázať“ Boha sa vrátime aspoň k dvom ďalším najznámejším „dôkazom“ tohto typu. Uvedomujeme si pritom, že pre nedostatok priestoru vynechávame niektoré pokusy o „dôkaz“  Boha aj keď by si tiež zaslúžili pozornosť. Myslíme hlavne na „dôkaz“ Benedikta de (Barucha) Spinózu (1632 – 1677), vyobcovaného zo židovskej obce v Amsterdame, panteistu a monistu, ktorý iste inšpiroval mnohých mysliteľov v rôznych smeroch (pozri napr. [16]; [28], 59 – 60 a [30], 249 – 257). Patrili by sem však aj „dôkazy“ R. Descartesa (1596 – 1650) a G. W. Leibniza (1647 – 1716).

Ešte niečo o ďalších „dôkazoch“ Boha

Prvé miesto patrí chronologicky pokusu o „dôkaz“ existencie Boha podľa sv. T. Akvinského. Tomáš v ňom svoj „metafyzický teizmus“ obhajuje, ale nedokazuje! Robí tak svojimi známymi a už aj tu spomínanými „piatimi cestami (viae)“. Sú založené na argumentoch pohybu, príčinnosti, náhodnosti, dokonalosti alebo účelnosti (cieľovosti, alebo cieleného zamerania). Poznamenávame ešte, že väčšinu Akvinského téz možno z dnešného pohľadu veľmi úspešne spochybniť a dokonca odmietnuť. Autor týchto riadkov sa touto problematikou podrobne zaoberal v rokoch 1968 – 1976 vo svojej teologickej doktorskej práci (z rôznych príčin dodnes nepredloženej) s názvom: Päť indícií T. Akvinského o existencii Boha a súčasná kozmológia – kritický rozbor.

Druhé miesto patrí pokusu veľkého logika, akým bol už spomínaný K. Gödel, ktorý pri svojom nepublikovanom (bol to vraj iba zdrap papiera) ontologickom „dôkaze“ existencie Boha tiež padol do určitej logickej pasce. V podstate išlo o pokračovanie (formalizáciu logického postupu) v „dôkazoch“ R. Descartesa, sv. Anzelma a Johannesa Dunsa Scota (1264 – 1308). Kriticky sa k „dôkazu“ postavili viacerí myslitelia, hlavne Gottfried Wilhelm (Freinherr von) Leibniz (1646 – 1716) i I. Kant. Leibniz zrejme preto, že sám sa o „dokaz“ Boha urputne pokúšal (pozri napr. [31], 291 – 294). Gödel v svojom postupe však dômyselne využil modálnu logiku druhého rádu. Podrobnosti k tejto téme a Gödelov postup (inak formálne perfektný) v slovnej, nematematickej, podobe možno nájsť v rôznej literatúre, ale zrozumiteľne aj v [3] na stranách 100 a 238 – 239. Hlbšie tento „dôkaz“ v jednej svojej monografii (r. 1996) rozoberá aj český popredný matematický logik Petr Hájek (ale i Petr Vopěnka), s ktorým pisateľ týchto riadkov mal tú česť o probléme „dôkazu“ osobne diskutovať na sympóziu na Evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave pred pár rokmi. Z našich matematikov sa tejto téme v svojich článkoch i publikáciách (knihách) odbornejšie venoval profesor Pavol Zlatoš (pozri napr. jeho vynikajúcu štúdiu v časopise Organon, ročník III. č. 3, rok 1996, s. 211 – 238). Po týchto poznámkach sa vrátime k nekonečnu ako takému.

Je „náš“ Vesmír nekonečný? A aký potom môže byť vesmír?

Ani na otázku (údajne jednoduchšiu), či je „náš“ pozorovaný Vesmír[10] čo do rozlohy (objemu) konečný alebo nekonečný, nevie dnes veda dať jednoznačnú odpoveď.[11] Po poznámkach pod čiarou 10 a 11 azda čitateľ pochopí, prečo je to tak a prečo sme otázku (ne)konečnosti Vesmíru nechceli bližšie rozoberať. Mnohí sa aj tak domnievame, že sa na to uspokojivá odpoveď nenájde ani v budúcnosti. Zdá sa nám totiž, že zistiť správnu odpoveď by zabralo nekonečne veľa času! A možno sa to nedá rozhodnúť ani principiálne a otázka je akousi nerozhodnuteľnou tézou (vetou) kozmológie (podrobnejšie [13], 101 – 107). Podľa poznámky 10 i nasledujúcich je asi hneď jasnejšie aj to, aká potom musí byť zložitá otázka o geometrii vesmíru s malým „v“, ak ten vnímame ako celú možnú realitu, keď si pritom pomáhame pojmami Multi(uni)verzum, Multivesmír, a pod. Pojem vesmír či Multivesmír, by teda zahŕňal všetky možné svety (vrátane „nášho“ Vesmíru), z ktorých mnohé by mohli mať tiež všetky možné dimenzie, nielen tie, ktoré favorizuje (ale prevažne z teoreticko-matematického pohľadu!) súčasná kozmológia, t. j. Vesmír so 4 (známe Einsteinovo štvorrozmerné kontinuum), s 11 alebo 26 rozmermi. Počet či množstvo takýchto „vesmírov“ v Multivesmíre, možno v niečom podobných aj tomu nášmu Vesmíru, môže byť samozrejme aj nekonečná (nespočitateľná) množina! Problém sa dá ďalej ešte skomplikovať, a to nielen filozoficky a definične, ale aj vecne, fyzikálne. Mohli by sme sem napríklad zaradiť aj otázky Antropického princípu s jeho mnohými verziami (rôzne silnými formuláciami), v čom je latentne obsiahnutá aj idea Veľkého konštruktéra či dizajnéra (čo súvisí s IDM – Intelligent Design Movement – Hnutie Inteligentného plánu), ktorý špeciálne iba pre nás pozemšťanov „vyladil“ fyzikálne parametre nášho Vesmíru presne tak, aby sa pre nás stal obývateľným a tým „najlepším svetom zo všetkých možných svetov“ (bližšie pozri iné, obsiahlejšie práce autora tohto textu, napr. [22]). Preto ani túto stránku „nekonečných problémov nekonečna“ tu už radšej nebudeme otvárať. Myslíme si však, že pre humanitne zameraných, nefyzikálne vzdelaných čitateľov bude cennejšie, ak sa v závere sústredíme na iné aspekty súvisiace s nekonečnom. Jedným z nich je

„Etika nekonečna“ – etické problémy ( paradoxy?) s nekonečnom

Prvý, skôr filozoficko-logický než matematicko-fyzikálny problém s nekonečnom nastane, keď sa aplikujú bežné poznatky niektorých vedných disciplín hoci aj na „náš“ Vesmír v prípade, že by bol skutočne nekonečný, čo do priestorovej rozlohy (objemu), a pravdepodobnosť vzniku života by v ňom nebola nulová. V takomto „nekonečnom“ systéme by totiž z pohľadu pravdepodobnosti mal každý stav a situácia (i činnosť) rovnakú šancu (pravdepodobnosť) nastať, teda aj možnosť výskytu či realizácie. Navyše by sa taký stav mohol (ba musel!) realizovať, vlastne opakovať ľubovolne mnohokrát, a snáď aj nekonečne veľakrát![12] Praktický dôsledok by mohol byť aj taký, že každý z nás by mohol mať v takom (nekonečnom) Vesmíre napríklad nespočetne veľa, vlastne nekonečne veľa 100-percentných dvojníkov, kópií čí „identít“. Pojmy, ako individualita, identita, identikit, gén človeka, osoba, osobnosť, a pod. by potom museli mať úplne iný obsah, alebo by celkom stratili svoj pôvodný význam. Povedané ešte raz a trocha inak, v nekonečne veľkom Vesmíre všetko, čo môže nastať s nenulovou pravdepodobnosťou, nutne nastáva nekonečnekrát často (porovnaj napr. [3], 134, 243)! Že sa to zdá absurdné? Azda áno, ale to ešte stále nie je dostatočný dôvod, aby sme nekonečno zavrhli. Aj pre tieto jeho „škandalózne presahy“ sme tento prvý aspekt aplikácie nekonečna na Vesmír zaradili medzi tzv. etické problémy. Jednoducho preto, že s etikou (ide aj o psychologické ťažkosti) ozaj súvisia. Stačí napríklad, ak známy „paradox nekonečného kopírovania“ domyslíme do úplných dôsledkov[13]. O tomto paradoxe kopírovania sa traduje, že ho prvý sformuloval nemecký filozof Friedrich Nietzsche (1844 – 1900) už v roku 1886 vo svojom diele Vôľa k moci. Ten však priznáva, že túto myšlienku objavil v spisoch nemeckého básnika a esejistu Heinricha Heineho (1797 – 1856), i keď s inou argumentáciou (konečné telesá v nekonečnom čase). Na tom teraz ale vôbec nezáleží.[14] Aby sme však  boli intelektuálne poctiví, pre rozhľadenejších musíme povedať aj to, že v kvantovej fyzike je to napríklad s „paradoxom kópií “ „trocha“ zložitejšie ako sa píše v poznámke 14. Presnejšie povedané, nebude to fungovať pri kopírovaní „kvantovej knihy“, resp. pri kopírovaní v nej obsiahnutých informácií. A možno je to aj jedna z možností, ako sa vyhnúť absurdným dôsledkom pri aplikácií nekonečna na Vesmír.[15] 

Druhý problém, vlastne celý súbor problémov, v ktorom ide prevažne o aplikáciu, lepšie povedané extrapoláciu času pre svet živej hmoty do nekonečnej hodnoty, už omnoho zreteľnejšie zasahuje do oblasti etiky, humanitných vied a náboženstva. Je to hlavne preto, že takáto, maximálne možná extrapolácia času do budúcnosti už znamená „nekonečné“ trvanie či prebývanie v čase a teda vlastne večnosť, resp „večný život“. Pri aplikácii priamo na človeka je to zvlášť závažný problém. Prv než k tomu povieme niečo konkrétnejšie, autor tohto textu priznáva, že

a)      už samotnú túžbu po neprimeranej dlhovekosti, resp „večnej“ mladosti, považuje za niečo pochybené, slaboduché a nedôstojné zrelého (dospelého) človeka. Považuje to niekedy za celkom chorobnú snahu a predstavu, ktorá prevažne pramení z prirodzeného strachu pred nevyhnutnou biologickou smrťou (pozri aj Časť III.).

b)      Napriek očakávanej nevôli ortodoxných teológov a  bez ohľadu na oficiálne učenie kresťanských cirkví (špeciálne rímskokatolíckej), považuje autor tejto eseje tézy o „večnom“ živote po smrti (a vôbec o akomkoľvek type života pred i po smrti), o Božom kráľovstve, o večnom kolobehu duše z tela do tela (o reinkarnácii), a pod. za veci jemu osobne veľmi vzdialené, paradoxne, až „nekonečne“ vzdialené.

Ad a): Bez smrti život nemá zmysel! V snahe vyhnúť sa nepochopeniu by sa k tomuto bodu dalo stručne doplniť aspoň to, že tu neútočíme na bežnú snahu dožiť sa v primeranom zdraví čo najvyššieho veku. Chceme iba naznačiť, že prirodzená(!) biologická smrť je to najcennejšie, najspravodlivejšie a vlastne najhumánnejšie, čo nám život môže poskytnúť. Máme si ju vážiť a dokonca sa „tešiť“ jej nevyhnutnému príchodu, a nie s ním všakovako manipulovať. Niekedy jej nevyhnutný príchod chceme za každú cenu odďaľovať (napr. neprimerane drahými liekmi, liečením, operáciami , a pod.), inokedy naopak, si život viac-menej úmyselne skracujeme (drogy, alkohol, fajčenie, a pod.), o čom hovoríme aj inde. Samozrejme, že to v žiadnom prípade neznamená napríklad akýsi súhlas s aktívnou či pasívnou eutanáziou, a už vonkoncom  to nie je navádzanie priamo na samovraždu. To, čo teraz hovoríme je iba „chvála“ či „óda na smrť“, ktorej sa boja iba slabosi. Aj I. Kant k tomu hovorí: najmenej sa boja smrti tí, ktorých život má najväčšiu cenu. No i François Marie Arouet Voltaire (1694 – 1778) tvrdil, že keby neexistovala smrť, bolo by si ju treba vymyslieť (podobne, ako to tvrdíme o evolúcii – aj tú by sa žiadalo vymyslieť, už len kvôli dôstojnejšej predstave Boha – Stvoriteľa). A navyše si treba uvedomiť, že keby nebolo smrti, život by vôbec nemal zmysel (voľne podľa V. E. Frankla).[16]

 Užitočné, i keď neprehľadné, bude teraz tento odsek doplniť, a  zauvažovať aj o

Špecifických prípadoch úmyselnej, „neprirodzenej“ smrti – kam asi patrí i samovražda.

a)      Smrť ako výzva a obeta. Sú to výnimočné prípady slobodnej voľby dobrovoľnej smrti, ktoré môžu niesť so sebou aj niečo, čo môže byť mementom a výzvou pre zbabelých, a byť zároveň nehynúcim „odtlačkom nesmierneho hrdinstva a obety“. Za všetky nespočetné prípady takéhoto typu neprirodzenej smrti (vlastne samovraždy) si spomeňme aspoň na Maximiliána Kolbeho, alebo na Jána Palacha. Mimochodom, aj v kostoloch počúvame, že až obeta a smrť Krista na kríži (v istom zmysle „samovražda“), dala plný význam a zmysel celému vykupiteľskému dielu spásy. Pri tomto type smrti, si treba spomenúť aj na jej totálny nezmyselný opak, t. j. na zbytočnú smrť (aj hromadnú) fanatikov v mene „vyšších cieľov“ (nezmyselné „obety“ fanatikov – teroristov, vojenských „kamikadze“, a pod.), čoho sme sa už dotkli (s. 14, pozn. 7).

b)       Smrť ako „radosť“, vykúpenie či oslobodenie. Chceme upozorniť aj na problém „radosti zo smrti“, špecifický fenomén, ktorý tu je nepopierateľne prítomný. Je to napríklad celkom pochopiteľná „radosť“ rodičov zo smrti iného dieťaťa, ktorá im prináša novú nádej na záchranu života vlastného dieťaťa, po dlhom čakaní na vhodného darcu pre transplantáciu dôležitého orgánu. Patrí sem aj oprávnená „radosť“ utláčaných ľudí zo smrti nenávideného masového vraha či diktátora (často je to , žiaľ, súčasne aj veľký smútok pre iných – pozri smrť Hitlera, Stalina, atď.). Nielen pravda, ale i smrť niekedy vyslobodzuje, resp. oslobodzuje. A preto sa jej celkom pochopiteľne, aspoň skryte, radujeme. Tu máme na mysli „radosť zo smrti“, ktorú prežívajú pozostalí pri nevyliečiteľne chorom pacientovi, keď takúto smrť chápu ako určité oslobodenie či vykúpenie z nekonečných útrap a skoro beznádejnej opatery nevyliečiteľné chorého človeka. Súvisí to i s problematikou pasívnej i aktívnej eutanázie, čoho sme sa už  dotkli. Možno by sa dalo hovoriť i o „radosti“ nedočkavých dedičov i o iných pomerne neetických „radostiach“ zo smrti našich blížnych. Asi by sem patrila aj pochopiteľná „radosť“ zo smrti pri profesiách, ktoré priamo či nepriamo ekonomicky závisia na množstve mŕtvych (Pohrebné služby, profesia hrobár, truhlár, a pod.).

c)      Smrť (život) ako „dar“?. Okrem toho nie je od veci zamyslieť sa nad životom ako „darom“, čo nás privádza do viacvrstvovej dilemy. Často sa totiž hovorí, že život je „úplne nezaslúžený dar“, ale k životu patrí neoddeliteľne aj jeho koniec, teda smrť. Potom aj ona je „darom“, a tak s ním (ňou) môže jedinec nakladať ako sám uzná za vhodné. Podľa definície, resp. bežného chápania daru, ide o niečo, na čo nemáme žiadny nárok, ale po darovaní ho nemá ani sám darca (rodičia, príroda či Boh?). Takže by sa celkom kľudne a slobodne (ešte pri plnom vedomí) mohol obdarovaný rozhodnúť pre predčasný (urýchlený) príchod smrti napríklad formou eutanázie, alebo dokonca samovraždou (pozri aj nižšie – M. Heidegeer). Keby tak však  konať nemohol a nemal ani možnosť akéhokoľvek slobodného rozhodovania či voľby, ako potom možno hovoriť o „slobodnej“ vôli či voľbe (čoho sme sa už raz dotkli, pozri s. 24, pozn. 14 – R. Smullyan), alebo o skutočnom, teda nezištnom  „dare“? Z filozofického pohľadu si myslíme, že problém smrti (života), ako viac-menej nie vždy chceného „daru“ súvisí s tým, čo Martin Heidegger (1889 – 1976) nazýva mojou „vrhnutosťou“ (Geworfenheit). Ňou sa mieni fakt, že pre moju existenciu vo svete niet nijakého dôvodu, teda že som jednoducho doň „vrhnutý“, a tak som v ňom. S tým potom súvisí aj jeho pojem „byť slobodný pre smrť“, čo tiež môže byť predmetom našej slobodnej voľby. Definitívna odpoveď na záhadu existencie spočíva v tom, že som bytosť zapustená v čase, ktorej spása spočíva v slobode poskytnutej samým časom, v slobode urobiť zo svojho života to, čo si zvolím (teda asi aj predčasnú smrť), a tým sa zmeniť z „vrhnutosti“ k slobodnému rozhodnutiu. Iba v takejto zmene podľa neho spočíva realizácia a akceptovanie smrteľnosti, hovorí M. Heidegger.

Ad b): „Posmrtný život“ je ilúzia! Na vieru či mýty o „večných návratoch“, o putovaní nesmrteľnej duše – reinkarnácii, alebo o cykličnosti (aj nekonečnej) ducha/látky akéhokoľvek typu, dlhovekosti, o večnom živote, atď. sme už trocha upozornili. Všetko má pradávne korene a história týchto vízií a zbožného priania – pium desiderium (ale súčasne aj zbožných lží – pia fraus) je stará ako ľudstvo samo. Samozrejme, že sa tomu nevyhla ani židovsko-kresťanská tradícia, akoby ju inšpirovali slová z knihy Kazateľ 1, 2 (o tom, i o celej téme viac pozri [4], 11. kap.). Teraz však chceme upozorniť na určitú „patológiu“ spojenia modelu nekonečného Vesmíru s paradoxom nekonečného kopírovania, pretože to, okrem už spomínaných absurdností,  prináša aj nemalé ťažkosti do teológie. V morálnej oblasti sa toho v súlade s katolíckym učením (…miluj blížneho, ako seba samého …, a pod.) zhostil nielen I. Kant, ale dokonca aj F. Nietzsche.[17] V tejto súvislosti sa znova a znova otvára problém zla a hlavne jeho pôvodu. Pripomíname, že teológia má dlhodobý problém zaujať stanovisko k vykupiteľskému dielu Krista, ak toto dielo vnímame v univerzálnom najobecnejšom kontexte. Vieme totiž, že obeta (smrť) Krista dostáva zmysel iba vtedy, ak nemá byť zbytočná. Aby sa takou nestala a nebola, „museli“ sme sa my pozemšťania previniť, a teda spáchať „zlo“ (obraz dedičného hriechu či viny Adama a Evy v Edene). A opäť sa tu objavuje závažná otázka: Ale prečo „iba“ pozemšťania? Je dielo spásy absolútne univerzálne, platiace aj pre iné civilizácie v iných svetoch, alebo nie je také? Zrodilo sa zlo výnimočne iba na Zemi, v „našej“ rajskej záhrade, a ostatné svety obývané civilizovanými bytosťami (i s našimi kópiami) už vykúpenie nepotrebujú, lebo sú „bez viny“ a ukrižovanie Krista by „tam“ preto bolo už zbytočné? Ako sme už povedali, tento problém trápil nielen sv. Augustína, ale napr. aj humanistického filozofa Thomasa Paineho (1737 – 1809), čo tlmočil hlavne vo svojom veľmi populárnom diele Age of Reason – Vek rozumu (rok 1793). Paine samozrejme ostro útočil na práve vznikajúcu myšlienku astroteológie (pozri nižšie). A únik z teraz naznačenej šlamastiky sa šikovnému teológovi znova môže podariť minimálne v dvoch krokoch, a to aj pomocou  Paineho postupu (o ňom podrobne [31], 347 – 353). Najprv sa musí zbaviť modelu nekonečného Vesmíru, čo by ale z pohľadu súčasnej vedy ozaj nebolo korektné. Ak to však nespraví, potom by mal prehlásiť, že „mimozemšťania“ vo všetkých možných svetoch spásu, a teda ani vtelenie Syna Božieho a Jeho ukrižovanie, nepotrebujú, pretože sú ideálni a žiadnu vinu nespáchali! Vtelenie, ukrižovanie, spása, teda celá soterológia by bola takto potrebná iba pre nás hriešnikov, tu na tejto Zemi. Takže aspoň v niečom by sme boli (i keď v negatívnom – v „dedičnom“ hriechu) ozaj výnimoční! Podobné „riešenie“ ponúka aj sv. Augustín, zrejme až v dojemnej starostlivosti, aby sme sa s tým všetkým nemuseli príliš trápiť. Myšlienku nekonečného Vesmíru a rovnako aj teóriu iných svetov treba aj podľa neho odmietnuť ako morálne odpudivú a logicky závadnú (čo sme už asi spomínali). Potom vraj bude všetko jednoduché a „jasné“. Žiaľbohu nebude!

Upozorňujeme však, že vyššie spomínané nepríjemné teologické hlavolamy nás postretnú aj keby sme nevychádzali z teórie „nekonečného kopírovania“! Privedie nás k nim aj omnoho realistickejšia kvantovo-mechanická koncepcia existencie iných vesmírov (paralelných, dcérskych, detských, a pod.). A ani by ich nemuselo byť nekonečne mnoho! Takúto možnosť nám totiž moderná kvantová kozmológia predkladá i pomerne úspešne zdôvodňuje. O týchto aspektoch kozmológie a z nich plynúcich výzvach pre teológiu, ktorá na to, ako obyčajne,  nie je vôbec pripravená, sa podrobnejšie píše aj v [4], v 11. kapitole. Táto otázka priamo súvisí (je to vlastne totožná problematika) so spomínanou astroteológiou (exoteológiou), ktorú pojmovo i vecne priviedol na svet anglikánsky kňaz William Derham už na prelome 17. a 18. storočia (podrobnejšie [22], 17 – 21).

ZÁVER – opäť „chvála smrti“ a Gaudeamus igitur, seniles dum sumus

Dovolíme si teraz všetko povedané uzavrieť pomerne tvrdými – možno iba zdanlivo a pre niekoho vôbec nie – závermi, no iba ohľadne na konci spomínaných etických aspektov nekonečna. Predtým však zopakujme, že pri filozoficko-teologickom zdôvodňovaní napríklad existencie „najvyššieho“ dobra, alebo nutnosti „najposlednejšej“ (pra)príčiny, a pod. (než už tieto pojmy interpretujeme akokoľvek), nie je korektné odvolávať sa na matematiku (pozri Časť I.).

Ako sa už povedalo, zdá sa nám, že večný život, i v nenáboženskom zmysle slov[18], ponúka otrávený pohár plný naivnej a falošnej nádeje, ilúzií, nekonečnej nudy a jalového civenia do prázdna. S mnohými mysliteľmi (necítime potrebu ich citovať, nakoľko teraz hovoríme hlavne podľa vlastného presvedčenia) sme toho názoru, že večný život je skôr pohroma a trest než odmena. Podľa tradičného cirkevného učenia, je ešte aj dnes tzv. večný život totiž považovaný za „odmenu“ (úvodzovky teraz už úmyselne). Myslíme si však, že je to  síce „odmena“, avšak za akýsi podivný „obchod“ s Bohom (s odpustením, za akési (s)prosté kupecké handlovačky), alebo s našou fantáziou. Myslíme si aj to, že máme intenzívne konať konkrétne dobro (skutky!) na tejto Zemi, kým je na to ešte čas, a nespoliehať sa na úspešný „posledný súd“, a v rámci neho na akýsi, už spomínaný pochybný výmenný obchod (kupčenie, odmenu, zásluhy) za svoje vykonané „dobrá“ s nejakým „vyšším princípom“ či dokonca s Bohom. Ani si vlastne nevieme predstaviť, že by sa Majestátny Boh „ponížil“, resp. „znížil“ až na takýto „prízemný kšeft“. Alebo, keď sa na konanie dobra pozrieme z pohľadu „kantovskej logiky“, tiež by sme dobrý skutok nemali chápať iba ako nejakú „návratnú pôžičku“ (napr. aj pri charitatívnej pomoci rozvojovým krajinám) a čakať, že vynaložené dobrá sa nám vrátia v rovnakej ba i väčšej miere, či už na tomto alebo „onom svete“. Takže, konať dobro a byť ľudskí k iným máme hneď aj preto, lebo keď budeme neľudskí voči iným, celkom zlikvidujeme ľudskosť aj v nás. Lebo čo sa týka „budúcnosti“, v ktorú mnohí veria a ktorá má prísť po našej fyzickej smrti, tá nepríde nikdy. Inými slovami, konajme dobro a žime spravodlivo a slušne stále, tu a teraz (hic et nunc) a niepotom“, pretože žiadne “potom“ už nebude! Aj takto sa dá chápať a hlavne prežívať známe heslo carpe diem – uži si deň, a nemusí sa interpretovať iba v duchu hedonistických pôžitkov. Aj pre prestárlych, starých a starších platí totiž radostná parafráza známej Carmen iocosum: Gaudeamus igitur, SENILES dum sumus – Radujme sa, pokiaľ sme starí! Tešme sa a žime teraz jednoducho preto, že „potom“ (bude to „už za chvíľu“) už nebudeme vôbec! Žime tu na Zemi naplno pokiaľ sa dá, pomáhajme živým a trpiacim (ako to učil a hlavne konal Ježiš z Nazaretu), pretože  Boh je predsa Bohom živých a nie mŕtvych! Myslíme si, že aj na Slovensku máme dostatok žiarivých príkladov ľudí, ktorých život je oslavou teraz spomínanej životnej filozofie, a nemusia to byť hneď Epikurejci (pozri ďalej).

Okrem toho si myslíme napríklad aj to, že akýkoľvek dobrý skutok (či obeta) vykonaný pre našich blížnych ateistom, má vyššiu hodnotu, ako podobný čin vykonaný veriacim človekom. Ten prvý koná (asi nie vždy) dobro totiž nezištne, spontánne a v podstate akosi „iracionálne“, no hlavne bez očakávania akejsi budúcej „odmeny“. Veriaci tak nekoná, i keď podobne, asi nie každý a nie vždy. Divíme sa dokonca, prečo mnohé náboženstvá (nielen špeciálne katolícke) motivujú ľudí ku konaniu dobra, iba (aj?) za akúsi „odmenu“ či získanie „odpustkov“, alebo po smrti im ponúkajú údajne istý a veľmi „výhodný transcendentný obchod“: blažené večné (!) „ničnerobenie“ v raji u Alaha, či v Božom kráľovstve, za dodržiavanie Desatora, za poslušnosť voči litere Biblie, Koránu, Talmudu, za… !? Prejdime radšej spokojne a vyvážene do ničoty, ktorú príroda všetkým ľudom tak spravodlivo nadelila. Tešme sa tejto, snáď jedinej a jedinečnej absolútnej spravodlivosti. A znova si uvedomme našu nepopierateľnú a nezrušiteľnú biologickú podstatu a vlastne to, že človek je a asi vždy aj zostane „iba“ človekom, teda smrteľným tvorom. Pokorne sa zmierme so zákonmi (najmä biologickými) prírody, lebo vôbec nám nepomôže pyšne sa im vzpierať. Rôzne fikcie a blúznenie o akomsi elixíre života, utópie, fantazijné sľuby a rozprávky o dlhovekosti vyplývajúce v akejsi eufórii z nekritického posudzovania pokrokov vedy (kryohybernizácia, transplantácia umelých orgánov, a pod.), no i iné plané nádeje a dobré úmysly, nám v týchto finálnych otázkach, resp. „posledných veciach“ nič nepomôžu a nič neznamenajú. Sú to vlastne, obrazne povedané, najistejšie cesty do pekla. A žiada sa nám dodať, že sú to aj cesty najkratšie!

Takže človeče, memento mori – pamätaj na smrť. Treba sa jej tešiť, doslova ju vítať a byť na ňu vždy pripravený, podobne ako kedysi bol „vždy pripravený“ brániť svoju socialistickú vlasť každý vzorný pionier. Lebo smrť má mimo iných, aj jednu, celkom „roztomilú“ ba úžasnú vlastnosť (pozri aj ďalej). Vo všeobecnosti je jej presnejší príchod utajený a určite nie vypočitateľný. Niekedy prichádza náhle, kruto a úplne nečakane (úrazy, havárie a náhodné nešťastia, živelné pohromy, a pod.), inokedy sa priplazí pozvoľna a čiastočne je aj očakávaná (ťažké diagnózy, smrť zostarnutím). Ale povedané trocha biblicky, …nik nepozná dňa ani hodiny príchodu svojej smrti…, samozrejme okrem pomäteného astrológa MUDr. Eugena Jonáša, ktorý „vie“ určiť (vraj „vypočíta“!) z polohy hviezd a planét (v momente nášho narodenia, nie počatia!) aj okamžik našej smrti, dokonca s presnosťou na pár hodín! Spokojne teda vyčkajme na hodinku svojej smrti, veď ona raz určite nastane, a smrť „vie dobre aj to, kedy má prísť. A iba ona vie dať záverečný zmysel nášmu životu, ktorý pri troške šťastia môžeme aj dôstojne zavŕšiť. I známa felix culpa  – šťastná vina (vina prarodičov v Edene, ktorej dôsledkom je aj smrť každého človeka), ktorá sa v diele spásy tradične chápe ako  radosť nad tým, že sa nám skrze ňu muselo (či mohlo?) z lásky Boha Otca uskutočniť Vtelenie jeho jednorodeného Syna, by sa dala parafrázovať následovne: Fenomén smrti človeka je tiež „šťastná“ udalosť aj, a možno hlavne preto, že zákonite uvoľňuje miesto našim potomkom. Radujme sa i tomu, že aspoň poniektorí sme toho svedkami ešte pri plnom vedomí. Bez smrti by vlastne náš ohraničený (iný aj tak neexistuje) život nemal vôbec zmysel. Takže vivat mors – nech žije smrť, čo bolo aj ústrednou myšlienkou či mottom týchto záverečných riadkov.

Pre tých vytrvalcov, ba hrdinov, ktorí vydržali a „dočítali sa“ až sem, máme ešte pripravenú Časť III. – Záverečný exkurz o smrti … , hoci to možno považovať skôr za „trest“ ako za nejaký „bonus“. Rozhodli sme sa tak spraviť, pretože smrť je vo svete živej hmoty najpodstatnejší fenomén. Dokonca je akosi významnejší ako život aspoň v tom zmysle, že žiť sme mohli ale nemuseli, umrieť však nielen môžeme ale musíme!  Navyše naša smrť je o „kúsok“ originálnejšia a cennejšia aj v tom, že prichádza síce rovnako ako život iba raz a neopakuje sa, ale život môžeme, ba „musíme“ „prežívať“ a prežiť, ale o svojej smrti to povedať nemôžeme! „Prežiť“ svoju smrť sa nám určite nepodarí! určite A v tomto vidíme aj určité, drobné „víťazstvo smrti nad životom“, ktorá nielenže dáva životu zmysel, ale hrá významnú úlohu aj v súvislosti s nekonečnom či nekonečným trvaním, čo možno opakujeme až príliš. Navyše v biosfére a noosfére smrť akoby šťastne „normalizovala“ i „renormalizovala“  naše nezriadené a hlúpučké túžby po večnosti (čo sme v rôznych obmenách vyslovili v tomto texte tiež veľakrát). Aj preto si ona, ale aj Boh, nekonečno, duša, rozum, pravda, atď. zaslúžia ešte pár slov v nasledujúcej Časti III., ktorú však už zaradíme až za tento text.

Igor Kapišinský

Bratislava, 15. júl 2009

 

Časť III. – ZÁVEREČNÝ EXKURZ o SMRTI, BOHU, NEKONEČNE, DUŠI, ale aj o INOM

Zauvažujeme ešte raz o „duši“, odpútavajúcej sa údajne v momente smrti od fyzického tela, resp. porozmýšľajme pritom o spore medzi dualizmom a monizmom. K základnej myšlienke rozdelenia človeka na dušu a telo (dualizmus) treba povedať, že táto idea mala v dejinách metafyziky ďalekosiahle dôsledky, podľa nás však dosť nešťastné. Pythagorejci boli napríklad presvedčení, že práve duša tvorí skutočnú podstatu človeka a že jej spojenie s telom ju akosi „znečisťuje“. Ak teda chce človek dosiahnuť „pravý život, musí sa čo najviac odpútať od toho čo je materiálne, telesné a vlastne „nečisté“ (telo). Duša je tak podľa Pythagora zo Samosu (asi 571 – 497 pred n. l.) akoby niečo príbuzné Bohu, doslova je „božskej podstaty“. Tam asi treba vidieť pôvod učenia o schopnosti chápať „kozmické harmónie“ i „mystiku čísel“ (číselne vzťahy, „hudba sfér“, a pod. – J. Kepler, W. Shakespeare,  W. Goethe a ďalší), čo údajne môže vnímať iba „očistený duch či duša“ (bližšie napr. [20], 89 – 90). Odtiaľ sa už celkom logicky dá dospieť k rôznym náukám o nesmrteľnosti duše a jej putovaní z tela do tela (hoci aj do zvieracieho), o prevteľovaní či reinkarnácii. Mimochodom, základné myšlienky pythagorejcov o sťahovaní ľudskej duše a jej možnosti výstupu do oblasti božstva (duša je určená k tomu, aby poznávala to, čo je božské), sa znova opakujú v učení Empodokla (asi 494 – 434 pred n. l.), aj keď je sporné, či on sám patril k pythagorejcom. Vyvstáva tu však zaujímavá otázka, či učenie  pythagorejcov o sťahovaní duše nemá historické korene v šamanizme. Aj šamani sa totiž dokážu dostať do extatických, tranzu podobných stavov, aby nadviazali kontakt so svetom mŕtvych. Zároveň je táto extáza pokladaná za uvoľnenie duše z väzenia hriešneho tela, a teda aj za akési „umieranie“ či dokonca smrť (podobne aj [23], 124).

Čo sa však týka samotnej duše, je dobre pripomenúť si aj súčasné názory „magneticko-rezonantných“ neurofyziológov (zaoberajúcich sa výskumom funkcie centrálneho a periferného nervového systému na úrovni tkanivovej i bunkovej), alebo aj závery celej vedeckej biomedicíny. Tie spočívajú v presvedčení, že podľa dnešného stavu poznania neexistuje žiadna substancia, ktorú by sme mohli postihnúť a zmerať elektrofyziologicky, kalorimetricky, alebo inými dostupnými fyzikálnymi metódami, substancia, ktorá by sa pri zrodení spájala s telom a pri smrti z neho unikala. (I keď podľa tzv. „akademika“ Alberta Ignatenka jeho priateľ, tiež tzv. „profesor“ Korodkov, nafotografoval „dušu“ umierajúceho, a dokonca ju odvážil!) Teda „duša“ nemá žiadny fyzikálny rozmer ani opodstatnenie a v zmysle formálnej logiky a nezávisle na psychike a presvedčení človeka neexistuje žiadny dôkaz, že by „duša“ existovala a prežívala telo, a navyše v nekonečnom časovom trvaní, teda večne. Potiaľ to ale nie je v žiadnej  priamej (!) kontradikcii s učením mnohých kresťanských cirkví, keďže tie vyznávajú večnú existenciu nesmrteľnej a nehmotnej „duše“. Preto svet fyziky a biofyziky na identifikáciu nehmotnej „duše“ nemá principiálne (podľa definície) žiadny nárok, žiadnu kompetenciu. Je vec ale až takto jednoduchá? Určite nie, ale vysvetlenie si vyžaduje aspoň 

Malé teologické a biblické zamyslenie.

Keď vezmeme do úvahy pôvodný, neskreslený judaisticko-kresťanský i biblický pohľad na dušu a vyššie spomínaný dnešný vedecký názor, najprv s prekvapením zistíme ich určitú zhodu. Existujú totiž podložené názory biblistov, že podľa Písma človek sa stal dušou, a nie že by ju dostal! Prvotný význam slova duša (hebrejsky neféš, grécky psyché) by mohol byť aj živá bytosť – tvor, čo vyplýva napr. z prvej knihy Mojžišovej, konkrétne podľa Gn 2, 7: …do nozdier (Adama umieseného z hliny) vdýchol (Boh-Stvoriteľ) dych života…Tak sa stal  človek  živou bytosťou. Všetko uvedené ešte výraznejšie a odbornejšie potvrdzuje významný francúzsky teológ, biblista, filozof a prírodovedec Claude Tresmontant (1925 – 1997). Stačí si k tomu preštudovať aspoň jeho dielo uvedene v Literatúre pod symbolom [26], a z neho hoci iba stránky 7 – 51, 90 – 91 a 158 – 159. Oprieť sa ale možno aj o jeho dielo (súbor siedmich prednášok) Dějiny vesmíru a smysl stvoření (Praha, Academia 1993). Sv. Pavol z Tarzu  (asi 5/10 – 67) to potvrdzuje rovnako, napríklad v 1. liste Korinťanom (1 Kor 15, 45): … prvý človek Adam sa stal živou bytosťou. V hebrejskom origináli sa dokonca píše …tak sa človek stal živou dušou. Podľa hebrejských interpretácií Biblie môže takto duša aj zomrieť (spolu s telom). Zopakujeme, že v hebrejskej tradícii neexistuje dichotómia duša – telo, duša v hebrejčine jednoducho znamená celého človeka i s telom. Takže sa nedá povedať, že človek má dušu; sám človek je duša! Ďalšie nepriame i priame narážky na takúto „smrteľnú“ interpretáciu duše nájdeme napr. v knihe proroka Ezechiela v hlave 18, vo veršoch 4 a 20 (Ez 18, 4, 20; …zomrie tá duša, ktorá hreší.). Okrem toho sa v rôznej súvislosti o možnosti „umierania duše“ hovorí napríklad aj na týchto miestach Biblie: Ex 12, 15, 19, 31; Lv 7, 27; 18, 29; 22, 3; 23, 29; Nm 9, 13; 15, 30; 19, 20; Zjv 16, 3; Iz 53, 12; Jób 7, 15; Sdc 16, 30, atď., ale aj v evanjeliách podľa Lukáša či Matúša (Lk 2, 35; Mt 10, 28) a aj inde. (Použité skratky: Gn- kniha Genezis, Ex- Exodus, Lv-Levitikus, Nm- Numeri, Sdc- kniha Sudcov, Kaz- kniha Kazateľ, Zjv- Zjavenie apoštola Jána – Apokalypsa, Iz- kniha proroka Izaiáša, Jób- kniha Jób, atď.)

Čo je teda smrť po medicínskej stránke?

Ak necháme bokom zaužívané definície smrti pomocou vyhasnutia mozgovej či srdcovej činnosti, veľmi zaujímavý je aj pokus o definovanie smrti pomocou entropie ako miery neusporiadanosti daného systému, ktorú ako prvý zadefinoval slávny fyzik Rudolf Julius Emanuel Clausius (1822 – 1888). Zákon entropie (II. zákon termodynamiky) hovorí, že táto miera neusporiadanosti izolovaného systému neklesá a že proces narastania neusporiadanosti je navyše ireverzibilný (je nevratný, neschopný prebiehať opačným smerom). Ak teda v tele zomrelého či zomierajúceho (hynúceho) človeka (organizmu) už nárast entropie (neusporiadanosti, chaosu, rozkladu, deštrukcie) presiahol limitnú medzu ešte zlučiteľnú so životom, človek neodkladne umiera, dochádza k jeho definitívnej biologickej smrti. Môžeme sa síce ešte rôznymi oživovacími technikami (resustitáciou) pokúsiť vrátiť entropiu na pôvodnú vyššiu úroveň organizovanosti, ale pri takejto snahe o záchranu života pracujeme proti zákonu entropie, lebo vlastne chceme jej zákonný nárast zvrátiť. Preto môžeme byť úspešní iba výnimočne (často len krátkodobo) a iba pri dodaní poriadnej dávky energie do systému (tela, mozgu, srdca, aorty, atď.) povedzme elektrickými šokmi, injekciami, a pod. Takto síce môžeme „zvíťaziť“ nad smrťou, ale samozrejme iba dočasne. Tá definitívna a istá smrť, o ktorej stále hovoríme, tá nás určite dobehne a neunikne jej nikto! Spomíname to iba preto, že niekedy sa cez termodynamickú veličinu entropie (podrobnejšie a odbornejšie pozri napr. [29], 310 – 320) dá celkom zaujímavo definovať život či smrť, resp aj ich akási hranica a odlíšenie a to bez ohľadu na to, že samotným pojmom entropie sa dá dosť obratne „žonglovať“, o čom najlepšie vedia teoretickí fyzici.

Pri umieraní, pri zložitých elektrochemických procesoch v bunkách ľudského tela, sa nedá vyhnúť ani pojmu apoptóza, ktorým sa rozumie dej alebo fakt, že behom ľudského života sú celé populácie buniek (pôvodne plné elektrochemického a chemického potenciálu) nášho tela vopred naprogramované na svoje uhynutie, svoj koniec, na svoju smrť. To je ďalší dôvod hovoriť o smrti, ako o skutočne prirodzenom a nezvratnom zákone prírody, a to bez ohľadu na akékoľvek filozofické a teologické súvislosti. Prečo sa potom cirkev a teológia tomuto prirodzenému zákonu snaží vyhnúť, napr. predkladaním ilúzie akéhokoľvek života po smrti (teologické „dôvody“ teraz nie sú zaujímavé), keď v inom zasa naopak, tak často proklamuje, že treba zachovať, čo je „prirodzené“, napr. pri ťažkých otázkach o poruchách sexuálnej orientácie človeka, pri posudzovaní rôznej zvrátenosti a deviácie ľudí, atď. (podrobnejšie pozri Záverečné poznámky… bod f)? Aj pri spomínanej apoptóze sa však môžeme pýtať, či je to vlastnosť iba živých organizmov alebo aj jednotlivých zložiek neživej hmoty (asi áno – pozri napr. osudy hviezd, planét), prípadne aj „celého“ Vesmíru? Zdá sa, že apoptóza je regulárna súčasť genetickej výbavy jedinca (dedí sa vertikálne a realizuje sa napríklad v metabolizme), ale dnes ju už dokážeme aj „odstaviť“. Je teda apoptóza bezpodmienečne nutnou a trvalou vlastnosťou každého živého organizmu?

V týchto otázkach sa dá celkom dobre zorientovať v knižnej i časopiseckej odbornej medicínskej literatúre, ale pre naše skromné potreby (teraz pre tému smrti) postačia aj pomerne populárne state v prístupnejších časopisoch. Máme tým na mysli napríklad sériu článkov v časopise Vesmír od profesorov P. Jirouneka (Vesmír 75, 65, 1996/1; V 75, 150, 1996/3; V 75, 191, 1996/4; V 75, 255, 1996/5; V 75, 233, 1996/4, atď.) a F. Vyskočila (napr. Vesmír 80, 327, 2001/6), ale aj štúdie iných autorov, zaoberajúcich sa odumieraním buniek a procesmi prebiehajúcimi v ľudskom tele tesne pred smrťou (Vesmír 69, 432, 1990/8; V 69, 564, 1990/10).

 Existuje teda duša po smrti, a dokonca večne?

Vrátime sa k tejto otázke ešte raz, ale trocha z iného konca. Na položenú otázku odpovie (pre niekoho dosť prekvapivo) prírodovedec-ateista rovnako ako moderný kresťanský biblista: Nie.

Všimnime si najprv otázku klinickej smrti, pri ktorej je ešte stále možný návrat späť do života. Chceme tým upozorniť aj na všetok pseudovedecký a pseudonáboženský humbug okolo názorov na knižky Raymonda A. Moodyho, hlavne na jeho bestseler Život po živote. Boli by sme však asi prekvapení jeho kritikou vlastných záverov, ktorú zhrnul v svojej ďalšej knihe s názvom Kdo se směje naposlednová filosofie prožitků blízkosti smrti, duchovních zjevení a dalších paranormálních jevů (Volvox  Globator, Praha 2001). R. Moody v knihe Život po živote dochádza k zjednodušenému záveru o existencii „života po živote“ z výpovedí pacientov, ktorí prežili klinickú smrť. Ako sa spomenulo, tento svoj záver síce neskôr korigoval, ale „džina z fľaše“ už vypustil. Moody výpovede svedkov zhrnul do nasledovných bodov: a) prežitok klinickej smrti pravidelne obsahuje vypočutie verdiktu o vlastnej smrti…; b) po verdikte nasleduje padanie tunelom za zvuku rôznej intenzity a kvality…; c) neskôr sa dostavuje pocit mieru a kľudu…; d) ktorý je striedaný pocitom opustenia vlastného tela, čo sa odbornejšie označuje ako OBS – Out Body State – stav mimo tela. Inak presnejšie a všeobecnejšie, ide vlastne o tzv. Lazarov syndrom, ktorým sa chápe stav, keď dochádza k určitému rozdvojeniu osobnosti, stav, v ktorom sa človek sám na seba díva ako na niekoho iného…; e) rozštiepená bytosť sa stretáva so zomrelými, ktorí sa opisujú ako duchovia rozprávajúci „bez slov“…; f)  najsilnejším zážitkom všetkých vyšetrovaných osôb je však oslňujúce svetlo, v ktorom umierajúci prijíma svoju smrť a pochopí ľudský osud, čo je bohatý zdroj pre rôzne náboženské interpretácie…; g) celý život sa umierajúcemu premieta panoramaticky a farebne akoby odznova…; h) umierajúci sa blíži k hranici, akémusi limitnému bodu, ktorého prekročenie je už osudové…; i) jediný krok na „druhý breh“ by znamenal, že človek sa už nič nedozvie a nemôže dozvedieť. Neprekročenie tejto hranice znamená však cestu späť do života a vlastne záchranu…; j) „návrat do života“ prebieha mnohými cestami. Niekedy pomáhajú „magické sily“, inokedy je to spätný pád tunelom, prípadne sa to deje inak…; k) človek nezomrel, „prežil svoju smrť“, a pokusy o vypovedanie toho, čo zažil, považuje za márne, pretože „aj tak by mu to nikto neveril…“; l) sila zážitku pomaly vyprcháva, ale jeho vplyvom dochádza k obohateniu reálneho života…; m) výsledkom je, okrem iného, nové chápanie života a smrti, smrť sa spätne už zdá byť niečím, čoho sa nie je nutne báť, atď. To všetko je už ale ozaj zdĺhavé. Náš odkaz Moodymu a všetkým, ktorí v klinickej smrti vidia akési posolstvá z „iného sveta“ je možno až príliš jednoduchý: Snažme sa svoj život dobre žiť v reálnom živote a nie „po živote“! Diskusiu o fenoméne  smrti možno však vnímať aj z ďalšieho uhla pohľadu, a tým je napríklad

Pohľad spoza hraníc vedy, alebo skôr esejistický a biblický pohľad. 

V súvislosti s biblickým Prach si… (Gn 3, 19 alebo aj Kaz 3, 20) treba ešte raz zdôrazniť, že aj tieto jasné biblické formulácie dobre korešpondujú s vedeckou predstavou (o astrofyzikálnom aspekte sme sa už letmo zmienili inde), že po smrti mozgu vedomý, citový ani intelektuálny život jedinca (vlastne už bývalého jedinca) už v žiadnej forme nepokračuje.

Úvahy o tom, že po smrti žijeme ďalej vo svojich deťoch alebo v srdciach pozostalých, že tu „večne“ zostávajú plody našej práce (aj tie negatívne), a pod., sú síce pekné a dojímavé poetické cvičenia, ale nič viac. Deťom sme ako rodičia napríklad odovzdali časť (zmiešaninu) nášho genetického substrátu, ale oni si už žijú vlastné životy a ich existencia už nenesie skoro nič z našej osobnej skúsenosti, z našich poznatkov, atď. Moderná psychológia, psychiatria a genetika pomerne uspokojivo vykresľuje a vysvetľuje aj prípadné podobnosti konania detí a ich rodičov. A ilúzie si netreba robiť ani o ostatných veciach, ktoré sme spomenuli vyššie. Nech nás teší aspoň prečudesný fakt, že k tomu, aby sme sa nezaslúžene a zrazu stali „nenahraditeľní“, „najskvelejší“, skrátka „naj-naj-naj…“, stačí iba maličkosť: musíme zomrieť (všimnime si trápne adorácie na zosnulého pri pohrebných obradoch – naposledy na M. Jacksona)!

Zaujímavejšie sú ale historické pohľady na otázku posmrtného života a nesmrteľnej duše. V dejinách filozofie možno nájsť mnoho mysliteľov, ktorí odmietali myšlienku nekonečna aplikovanú na život, t. j. myšlienku posmrtného, večného života. Patril k nim nielen autor starozákonnej knihy Kazateľ, ale aj starovekí filozofi EpikurosAristoteles, lekár Hippokrates, škótsky filozof David Hume (1711 – 1776), arabský učenec, filozof, lekár a právnik Averroes z Cordovy (pre zaujímavosť jeho plné meno je Ibn Rušd Abúl-Valid Muhammad ibn Ahmad ibn Muhammad; žil v rokoch 1126 – 1198) a mnohí ďalší.

Vráťme sa ale späť k Biblii. V nej sa niekedy hovorí, že pri smrti neodchádza „duša“, ale akási „životná sila“. Ibaže „sila“ je podľa fyziky schopnosť konať prácu a tá je v živej hmote daná predovšetkým rozdielom elektrochemických potenciálov, ktoré sa pri smrti strácajú. Biblia pri tomto slovnom zvrate (spojení) používa aj iné slovo, hebrejsky ru´ach (grécky pneuma), čomu v slovenčine najlepšie odpovedá slovo dych. Pozrieť si to môžeme napr. v knihe Genezis (7, 22), knihe Žalmov (164, 4) alebo knihe Kazateľ (12, 7).

Mimochodom, pri všetkých poznámkach k Písmu (Biblii) stále zabúdame upozorňovať na fakt, že konečne máme aj na Slovensku priam vyčerpávajúci unikátny projekt, ktorého autormi sú špičkoví odborníci na biblické vedy, jazykovedci a exegéti  od nás i z celého sveta, vrátane židovských rabínov. Ich prvé dielo má názov Komentáre k Starému zákonu – I. zväzok Genezis (Dobrá kniha, Trnava 2008). Aj autor tejto eseje prispel ku „Komentárom…“ svojim skromnučkým dielom. V zozname Literatúry je táto publikácia uvedená pod označením [12].

Je celkom pochopiteľné, že nikomu sa nechce len tak rozlúčiť s týmto životom a preto si vo svojej fantázii stoj čo stoj udržujeme peknú predstavu (čo je vlastne o projekcia túžby) o pokračujúcom živote aj po smrti. Toto všetko však môže byť iba márnou, i keď utešujúcou „duchovnou fatamorgánou“. Avšak už aj táto predstava, fatamorgána, túžba či viera v posmrtný život môže byť nebezpečná, pretože je často zneužívaná demagógmi, tyranmi a diktátormi. Pod vidinou posmrtného života sa totiž ľahšie zmanipulujú húfy osprostených bojovníkov do boja na istú smrť, lepšie sa zneužívajú deti fanatických teroristov (v nebi ich predsa čaká bohatá „odmena“ v náručí Alaha…), a pod. Nejde tu len o zneužívanie predstavy nesmrteľnej duše, ale aj o obecnú psychológiu života tesne pred i po smrti. Pomerne dobre je to zdokumentované v knihe Spoutaný život (Panorama, Praha 1985) autorky Heleny Haškovcovej, žiaľ, poplatnej ešte totalitnej ideológii, ale napr. aj v časopise Vesmír 71, 463, 1992/8. Španielsky mysliteľ Miguel de Unamuno (y Jugo) (1864 – 1936) k tomu výstižne hovorí: Veriť v nesmrteľnosť duše znamená priať si, aby duša bola nesmrteľná, ale priať si to tak usilovne, že tým chcením bude pošliapaný rozum a človek sa stane nerozumným (pozri napr. [31], 548 – 551).

Musíme sa zmieriť s tým, že pojem duše a náboženstvo je pre väčšinu ľudí v nesmierne tesnom spojení. Nemecký spisovateľ Gerhard Herm asi preto napísal, že náboženstvo je tiež spôsob, ako zmieriť ľudí so skutočnosťou, že jedného dňa musia zomrieť, zmieriť ich s tým buď sľubom (nádejou, vierou) lepšieho života za hrobom alebo sľubom vzkriesenia (znovuzrodenia) alebo (najlepšie) všetkým spolu. Aj takto možno asi chápať známe „Marxovo ópium“, o ktorom sa hovorí aj nižšie.

Viackrát sme už v rôznych obmenách spomínali vieru v reinkarnáciu, nesmrteľnosť duše a jej putovanie z tela do tela, vieru v posmrtný život, a pod., čo sa v rôznych obmenách vyskytuje prakticky vo všetkých náboženstvách. Tomu sú prispôsobené aj pohrebné zvyky, folklór a rituály (pre civilizovaný svet niekedy nepochopiteľné až drastické) všetkých národov od doby kamennej až po dnešok. Tu  dávame do pozornosti doslova legendárne dielo z pera Jamesa Georgea Frazera: Zlatá ratolest – Mágie, mýty, náboženství (Mladá fronta, 1994) a rovnako pozoruhodné dielo Mircea Eliadeho: Dejiny náboženských predstáv a ideí, I. – Od doby kamennej po eleusínske mystériá (Agora, 1995). Keď už hovoríme o tak hlbokej minulosti ľudstva, nemožno v tejto súvislosti zabudnúť ani na krásne a poučné dielo Memento MoriHistorie pohřbívaní a uctívání mrtvých (Balios, Praha 2000), ktorého autorom je Clemens Jöckle. Je to pohľad na smrť a súvislosti okolo nej už od doby mezolitu, strednej doby kamennej (asi 8000 – 4500 pred n. l.). Takto poučení sa napríklad dozvieme, že budhisti a katolíci na Srí Lanke uľahčujú odchod duše zomrelého tak, že otvárajú dvere a okná a truhlu položia smerom k nim, teda v tom „správnom“ smere. Tieto rituály sú rozšírené po celom svete. Zaujímavé však je aj to, že viera v nesmrteľnosť bola a aj je nerozlučne spojená s množstvom východných náboženstiev a s mnohými helenistickými duchovnými smermi a to už od ich vzniku. Keď bol sedemdesiatročný Sokrates (asi 469 – 399 pred n. l.) odsúdený na smrť, ešte niekoľko hodín pred disciplinovaným vypitím jedu ohnivo obhajoval pred svojimi žiakmi nesmrteľnosť duše a hovoril, že smrti sa nemusíme báť. Tak nejako to opisuje Platón (asi 427 – 347 pred n. l.)Obrane Sokrata a dialógu Faidón. Ale keď ideme hlbšie do minulosti, zistíme, že Platón nebol prvým zástancom myšlienky nesmrteľnej duše, ako sa to často hovorí. Už pred ním Gréci verili, že po smrti „niečo“ žije ďalej. Pythagoras (asi 570 – 490 pred n. l.) už v 6. storočí pred n. l. tvrdil, že duša sa prevteľuje a je večná. Tháles z Milétu (asi 624 – 543 pred n. l.) sa domnieval, že okrem ľudí majú večnú dušu aj zvieratá, rastliny a dokonca aj neživé predmety (pozoroval vraj, ako magnet „pohybuje“ kusom železa a vyložil si to po svojom). Podobne aj v 7. storočí pred n. l. mysliteľ Zarathustra – Zoroaster v Perzii (dnešný Irak) učil, že duša spravodlivého bude v nesmrteľnosti stále v radosti, ale duša klamára v trápení (bližšie pozri zoroastrizmus). (Iba tak na okraj, jeho meno Zarathustra – Zoroaster etymologicky vysvetľuje Platónov poslucháč Hermodóros ako „ctiteľ hviezd“.) Ako sme už naznačili, opačný názor niesol raný judaizmus i kresťanstvo, aj keď sa to bežne nehovorí. Teológ Oscar Cullman napríklad v knižke Immortality and Ressurection (Nesmrteľnosť a Vzkriesenie) doslova píše, že všeobecne uznávaná myšlienka o nesmrteľnosti duše je jedným z najväčších nepochopení kresťanstva. Dokonca aj v New Catholic Encyclopedia sa pod heslom „duša“ dočítame, že …predstava duše prežívajúcej po smrti sa v Biblii nedá ľahko rozpoznať… V Starom Zákone nie je prítomná žiadna dichotómia tela a duše. Ale aj Encyclopedia Judaica iba sucho konštatuje: Učenie o nesmrteľnosti duše vstúpilo do judaizmu pravdepodobne pod gréckym vplyvom. Hebrejské písma jednoducho a jasne hovoria, že Boh, Jahve, pôvodne zamýšľal, aby ľudia žili na zemi iba neurčitý čas. Smrť prišla podľa úvodných kapitol Biblie ako trest od Boha, smrť človeka je opak života, ale nie jeho iná forma v nebi, alebo v pomyselnej duchovnej sfére.

Aj veľká autorita katolíckej cirkvi, konvertita kardinál John Henry Newman (1801 – 1890) k mnohým tu diskutovaným problémom smutne ale trefne poznamenal: Jedna z príčin, prečo sa náboženstvo „kazí“, tkvie v tom, že nechceme sledovať vývoj náuky a tvrdohlavo lipneme na zastaralých tézach a minulých pojmoch.

Predstavy o materiálnej podstate ľudskej duše ale existovali už v dávnej histórii, o čom sa zmieňujeme aj inde. Takéto predstavy boli charakteristické napríklad aj u stoikov. Zakladateľom  stoickej filozofickej školy bol  Zénon z Kitia (asi 335 – 265 pred n. l.), ktorý na rozdiel od Platóna učil, že duša človeka je telesnej povahy a vzniká i zaniká spolu s telom.  V určitom zmysle tomuto „materialistickému“ výkladu poskytol akúsi oporu atomizmus, o ktorého rozvoj sa najviac pričinili zakladatelia materializmu Demokritos z Abdér (asi 460 – 371 pred. n. l.) a jeho učiteľ Leukippos (asi 500 – 440 pred n. l.), ktorý bol vlastne žiakom žiaka Parmenidesa, teda Zenóna. Konštatovanie o „materialistickom“ výklade platí zrejme aj pre Epikurovu filozofickú školu „Záhrada“ v Athénach, čiže pre tzv. „záhradných filozofov“. Stručne povedané, podľa týchto učení sa všetko dianie v prírode dá vysvetliť v zmysle materialistického mechanizmu. V týchto učeniach sa objavuje aj oslobodzujúca myšlienka, že ak je možné smrť (nakoniec i dušu) vysvetliť takto materiálne a mechanicky, nemusíme sa jej báť a mať z nej hrôzu. Epikuros (341 – 270 pred n. l.) dokonca učil, že bohovia sú blažené bytosti prebývajúce kdesi v intermundanum, teda vo svete niekde medzi súhvezdiami či hviezdami. Navyše hovoril, že sa vôbec nemáme obávať zásahov „z neba“ do osudov našich životov. To bol základ Epikurovej realizácie žitia v zmysle akejsi ataraxie, čo je vlastne hlásanie pokoja a veselej mysle. Samozrejme, že potom musel svojim súčasníkom v listoch pracne vysvetľovať, že tým nemyslel žiadne roztopašné slasti, rozkoše a pôžitkárstvo. Veľmi to asi nepomohlo, pretože dodnes sa označenie „epikurejec“ spája s pojmom „pôžitkár“. V tejto súvislosti je ale pozoruhodné, že Epikurovu odľahčujúcu a oslobodzujúcu filozofiu žitia krásne spracoval básnik Lucretius (96 – 55 pred n. l.) a toho často nazývali aj „dobrodincom ľudstva“, pretože sa snažil zbaviť ľudí strachu z „onoho sveta“. Dodajme, že práve u Epikura sa objavuje starý známy argument, že dobro i zlo pre nás existuje iba na základe vnímania a komparácie – porovnávania. Kto nič nevníma, kto o ničom nevie, nemôže vnímať ani nijaké dobro ale ani zlo, a teda ani smrť, ktorá znamená stratu schopnosti vnímania. Takže, keď smrť príde, už tu nie sme my so svojím vnímaním, tak prečo by sme sa jej mali potom báť? Z Epikurovej „Záhrady rozkoše“ doplníme ešte zaujímavý názor, že  žiť uvážene zároveň znamená žiť spravodlivo, odhodlane, krásne, vyrovnane a pokojne. Z rovnakej „dielne“ pochádza skúsenosť, že telesné rozkoše sú intenzívnejšie, ale kratšie, duševné rozkoše sú vzácnejšie, pokojnejšie a trvalejšie, atď. Epikuros pokladá dušu za „teleso“ zložené z jemných častíc prenikajúcich telom a zaniká spolu s ním. V kozmogónii hlása tézu o nekonečnosti sveta v priestore a čase, a v otázkach antropogenézy a pôvodu „prirodzenosti“ človeka sa dokonca vyjadruje racionálnejšie ako to dnes robia niektorí vrcholoví členovia cirkevného manažmentu (porovnaj [23], 146 – 148; [31], 59 – 63 a hlavne [28], 416 – 425)! Nie sme pôžitkári (ani na to nemáme podmienky), ale predsa doporučujeme nasledovné heslo: Ergo vivamus, dum licet esse bene – Tak žime, pokiaľ sa môžeme mať dobre, a opäť sa nám chce dodať: Ergo bibamus – Tak pime (samozrejme s mierou)! Nerobme si zo života zbytočné galeje, a parafrázujúc filozofa Mettrieho, nestaňme sa chodiacimi “vybielenými hrobmi“ s priam mučeníckymi ksichtami!

Celkove sa však dá konštatovať, že platónske myslenie malo na kresťanstvo vždy veľký vplyv. Týka sa to hlavne chápania „ducha“ ako vyššieho spôsobu bytia v porovnaní s hmotou (látkou, matériou), ponímania smrti ako odlúčenia „duše“ od tela, náuky o nesmrteľnosti, večnej existencie „duše“, a pod. To všetko sú aj dnes určujúce faktory, odrážajúce sa v mierne modifikovanej forme v kresťanskej antropológii, eschatológii, v etike a morálke,  v smerniciach o askéze a vôbec v teológii duchovného života. Cirkevní otcovia, raní i neskorší teológovia kresťanstva, teda preberajú Platónovo dedičstvo a stále zdôvodňujú, prečo je platónska škola blízka kresťanskej viere a odmietajú epikurejské myšlienky. Ale prečo tak robia? Veď Biblia vidí človeka vcelku, celostne alebo ak chceme „holisticky“, t. j. ako bytosť v jednote „duchovnosti“ a telesnosti. Dá sa ukázať, že aj v biblickej antropológii je na základe prejavov ľudského života „to“, čo Platón nazval „dušou“, ale nikde to „to“ nie je dávané do protikladu s telom! „To“ môže byť prežívané iba v tele a skrze telo. Preto opakovane tvrdíme, že chápanie smrti ako oddelenie tela od „duše“, ktorá ďalej prebýva u Boha ( v nebi) nie je v Biblii prítomné! Naopak, smrť biblicky znamená, že celý človek, a nie iba jeho telo odlišné od „duše“ sa obracia v prach!  Teda celý človek sa musí chápať ako „telo“, ktoré je vydané napospas nie nekonečnému ale konečnému prebývaniu na tomto svete, teda je definitívne „odsúdené“ (našťastie!) na dočasnosť a pominuteľnosť. Ak sa však tomu chce niekto vzoprieť, nemá na výber a doslova „musí“ veriť myšlienke vzkriesenia „tela“, resp. i „duše“, veriť vo večný, posmrtný život a vo všetko, čo s tým súvisí. To je ale veľmi chúlostivá téma, ktorú už nie je vhodné znova otvárať.

Keď sa za témou smrti a podstaty duše ohliadame hlbšie do minulosti, stále by sme mali upozorňovať na publikáciu nemeckého profesora Georga Scherera (nar. 1926) s názvom Smrt jako filosofický problém (Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2005), kde hlavne v druhej časti nájdeme na tému smrti, duše a nesmrteľnosti veľmi cenné postrehy najvýznamnejších mysliteľov od dôb antiky až po súčasnosť. Táto publikácia je v Literatúre označená ako [23] a už sme sa na ňu niekoľkokrát odvolávali.

Preto  tému nekonečna a smrti radšej uzavrieme nasledujúcimi, pomerne nesúrodými Záverečnými poznámkam, postrehmi, atď. Tie sme však z rôznych dôvodov tiež nezaradili do hlavného textu, a dobre vieme, že nimi riskujeme určité opakovania.

Záverečné poznámky, postrehy a snáď aj myšlienky

a)                  Ešte raz o príchode smrti. Už sme síce upozornili na jednu, priam „roztomilú“ vlastnosť smrti, t. j. na okamžik jej príchodu. Hovorili sme, že vo všeobecnosti prichádza ozaj potichu a nevypočítateľne. Niekedy však úplne nečakane (infarkty, vraždy, živelné pohromy, dopravné havárie, a pod.), inokedy čiastočne očakávane (známe ťažké diagnózy, extrémne vysoký vek, atď.), ale povedané biblickým jazykom ...nikto nepozná dňa ani hodiny jej príchodu (samozrejme so spomenutou výnimkou MUDr. E. Jonáša). Povedzme to isté, ale slovami folozofa-existencionalistu Sørena Kierkegaarda (1813 – 1855): Smrť príde celkom určite, ale nevieme kedy. Takto v istote smrti existuje jej neistota a v neistote istota. Pretože smrť sa nedá určiť; je to to jediné, čo je isté a o čom nie je nič isté (Vzdělavatelské řeči).

b)                  Ešte o jednom atribúte smrti. Ďalšou podivuhodnou vlastnosťou smrti  (na ktorú sme akosi pozabudli) je jej nezastupiteľnosť. Pri umieraní je totiž v pozornosti, v „centre diania“, už jednotlivý človek a vlastne každý sám. V samote svojho vlastného umierania musíme zaujať stanovisko k smrti už my sami a nikto to za nás nemôže spraviť a samozrejme nik nemôže za nás ani zomrieť. Preto hovoríme o nezastupiteľnosti smrti. Takže kolektívne úvahy o smrti sú depotencované samotnou smrťou tak, že sa musíme vrátiť k jednotlivému človeku, včítane seba.

c)                   V čom vlastne spočíva smrť? Už sme o tom síce hovorili dosť, ale znova sa pýtame, či ozaj je to iba akési problematické oddeľovanie ešte problematickejšej „duše“ od tela? Alebo je to ozaj definitívny koniec osobnej identity každého človeka, ktorá sa rozplýva do úplného nebytia? Alebo je to „koniec“ nášho bytia iba „tu a teraz“? Existuje pre nás nádej za hranicou smrti? Ak áno, nádej na čo? Na nesmrteľnosť, večný život či na čo? Ako vôbec vieme o smrti? Aká je vlastne „noetika smrti“? Usudzujeme o nej celkom určite z nášho života, z pozorovania smrti iných ľudí, a to je všetko? Môžeme vôbec smrti „porozumieť“? Asi nie (Max Scheler, Wilhelm Kamlah a mnohí ďalší), ale musíme ju prijať. Už aj preto, že s istotou (R. Descartes) vieme o svojej existencii (veď žijeme) a vieme aj to, že tá existencia plynie v čase do budúcnosti a je teda „časová“. Tá časovosť, smerujúca samozrejme do budúcnosti, je však ohraničená ďalšou, konečnou a „smrteľnou“ istotou, ktorú predstavuje istá smrť! Takže ľudská existencia je vždy projektovaná a žitá na horizonte vedomosti o smrti. Slovami F. Rosenzweiga i A. Schopenhauera teda, od smrti, resp. aj od strachu zo smrti sa odvíja všetko poznanie o svete (podrobnejšie aj [23], 12 – 13, 198). Takže neustále sa musíme obracať tvárou k základnej otázke filozofickej antropológie: Čo je človek? Ale problém smrti sa dá reflektovať (nie celkom pochopiť) aj inak, na základe smrti blízkeho človeka (matka, dieťa, manžel/manželka, atď.), ktorého nesmierne milujeme. Tak to vidí protagonista kresťanského existencializmu, filozof Gabriel Honoré Marcel (1889 – 1973) a hovorí, že to, na čom ozaj záleží, nie je ani moja smrť, ani vaša smrť, ale smrť toho, koho milujeme (uvažuje cez pojmy intersubjektivity, resp. interpersonality). Podobné ponímanie smrti ako badáme u G. Marcela, ktorému zomrela milovaná matka, mal i Marius Tullius Cicero (106 – 43 pred n. l.) po smrti svojej jedinej dcéry Tullie, ale aj sv. Aurelius Augustín(us) (354 – 430), keď mu zomrel drahý priateľ, resp. aj matka sv. Monika. Augustín sa dokonca divil tomu, ako je vôbec možné, že pozostalí po takých osobných tragédiách prežívajú ďalej? Preto vzhľadom k svojmu vlastnému zážitku povedal: Factus eram ipse mihi magna quaestio… – sám sebe som sa stal veľkou hádankou (porovnaj IV. knihu jeho Confessiones – Vyznania).

d)                   Keď sme v matematickej I. časti tejto eseje hovorili o pojme apeiron, zdá sa nám celkom vhodné k povedanému ešte doplniť, že už Anaximandros (asi. 610 – 547 pred n. l.) označuje apeiron ako niečo priestorovo neurčité, ale navyše aj nesmrteľné, nepodliehajúce skaze a nestarnúce. Údajne je to obsahom vôbec najstaršej dochovanej vety filozofie (pozri [23], 115). Anaximandros takto pozná nekonečno ako niečo, čo v sebe zahŕňa akékoľvek vznikanie a zanikanie. Možno aj v tom bol základ presvedčenia, že smrť ako strata individuálnej identity môže byť zrušená, keď sa na ňu pozrieme z hľadiska väčšieho celku. Tieto tendencie možno však vybadať aj u Herakleita z Efezu (asi 540 – 480 pred n. l.), Parmenidesa (zaujímavé, tiež asi 540 – 480 pred n. l.) a ďalších starovekých mysliteľov. Keď si ale spomenieme, že Parmenides popieral akúkoľvek zmenu (pohyb podľa neho neexistuje) a tým  aj vznikanie a zanikanie, musel dospieť spolu s Herakleitom k záveru, že úplný zánik je nemožný! Takže ani bytie sa nemôže zmeniť v nebytie a z ničoho nemôže vzniknúť niečo, bytie! Keďže každá zmena je ilúziou, preto je aj smrť iba zdanie zo všetkých zdaní najmarkantnejšie!

e)                  Ešte raz o tej „zapeklitej“ téme: dichotómia duše a tela. Pri téme, okolo ktorej sa „točí“ celá táto esej (nekonečno, večnosť, Boh, duša, atď.), sme sa pre nedostatok miesta nedostatočne venovali Aristotelovi a Tomášovi Akvinskému, čo nebolo celkom v poriadku. Vrátime sa k nim ešte raz aj preto, že už viackrát sme narazili na problém dualistického či monistického videnia sveta, k čomu obaja myslitelia majú čo povedať.

Vieme, že Aristoteles zo Stageiry (384 – 323 pred n. l.) sa spočiatku celkom stotožňuje s Platónom (asi 427 – 347 pred n. l.), ale neskôr je k nemu dosť kritický. Bolo to predovšetkým v otázke ponímania duše. Pre Platóna je duša čisto duchovná (actus purus – čistý duch), je rozumná a neviditeľná, jednoduchá a nedeliteľná (čo je zásadný rozdiel od látky/hmoty, ktorá je vždy deliteľná!), po smrti opúšťa telo, ktoré je pre ňu ťažkým bremenom a príčinou všetkého zla. Samozrejme je nesmrteľná, a na Zemi  prebýva len krátko (pozri aj [20], 175 – 176; [28], 370 – 384). Aristoteles názor na dušu vyjadril v svojej Metafyzike v náuke o energeiadynamis, v úvahách o skutočnosti a možnosti, o vzťahu formy a látky, atď. Ale trvalo dlho, aby na základe vlastnej definície duše „prekonal“ (myslíme si, že iba zdanlivo) ostrý platónsky dualizmus či dichotómiu duše a tela. O duši učil veľmi dôležitú tézu, ktorú neskôr Tomáš Akvinský (1225 – 1274) nazval “unio substantialis“. Tým sa myslí, že človek sa neskladá z dvoch substancií, tela a duše, ale človek aj každý iný organizmus je súcno, substancia jedna, ktorá je zložená z tela a duše.

Ozaj tu už niet priestoru  na širšiu diskusiu o duši rastlín a zvierat vo svetle učenia Aristotela.  Ale stručne povedané, Aristoteles rozlišuje tri typy „duše“: vegetatívnu (riadi rast, rozmnožovanie, vyživovanie), zmyslovú – zvieraciu a duchovnú – rozumovú. Prvá sa dá nazvať „rastlinná duša“, pretože je súčasťou tela (buniek) rastlín, druhá je „zvieracia duša“ a prebýva vo všetkých živočíchoch a nesie všetky vlastnosti tej prvej duše. Obe duše  sú však „smrteľné“, na rozdiel od tretej, „duchovnej duše“ človeka – anima rationalis, ktorá je nesmrteľná, nezaniká s telom a je všetkému otvorená. Práve ňou sa človek stáva „animal rationalis“, bytosťou vybavenou rozumom, slobodnou vôľou, atď. Aristoteles si myslel, že prekonal dualizmus Platóna, ale pokiaľ ide o človeka, vôbec sa mu to nezdarilo. Zjednodušene povedané, pre človeka totiž spravil výnimku tým, že jeho duša vraj do unio substantialis nevstupuje (zrejme, aby zachránil jej nesmrteľnosť)! Takže nakoniec sa s „jednotou človeka“ vôbec nevysporiadal a v tomto bode ostal akoby „schizofrenikom“. Niečo ako „druhý pokus“ o vyriešenie tejto „dvojkoľajnosti“ v interpretácii ľudskej duše možno sledovať u spomínaného Tomáša Akvinského. Duša je podľa neho unica forma corporis (porovnaj Teologická suma I, 76, 1 a 3), čo znamená asi to, že je v tele, utvára a formuje ho, ale patrí to k jej esencii. Tomáš to ďalej zbytočne komplikuje (presne proti požiadavke Occamovej „britvy“) rozlišovaním rôznych „mohutností“ v jedinej duši, ale aj napriek tomu dochádza k zaujímavému záveru: …v tomto projekte je skutočný človek celý „duševný“ a celý „telesný“ … je celý „subjektivita“ a celý „svetská danosť“… (porovnaj napr. Johann Babtist Metz: Leiblichkeit, Handbuch theologischer Grundbegriffe II., München 1963). Jednoducho, ani u Tomáša nie je človek zložený z duše a tela, ale skutočnosť človeka spočíva v akomsi telesnom „sebavyjadrení ducha v materiálnosti a uchopenie látky duchom“. Aj keď Tomášovi išlo o konštituovanie „celistvosti“ jednotlivého človeka, vidíme, že podstatné veci (dualizmus, relikty Platónovho pohľadu na podstatu človeka, a pod.) neobjasnil. Samozrejme, že na základe svojich metafyzicko-antropologických predpokladov nutne dospel k inému chápaniu smrti, ako napríklad Platón, ale opakujeme, že nakoniec, podobne ako Aristoteles, aj on zachoval tradičnú definíciu smrti v zmysle oddelenia duše od tela. A tak sa ani „druhý pokus“ o vyriešenie a hlavne zjednodušenie otázky dualizmu duše a tela neveľmi vydaril.

f)                   Má cirkev „prirodzené právo“ posudzovať ľudskú „prirodzenosť“? Pomerne často sa stretávame s pojmom „prirodzená smrť“, „prirodzený zákon“, „prirodzené právo“ a vôbec „prirodzenosť človeka“, čomu sme už venovali dosť miesta. Poznamenajme k tomu ešte, že „prirodzená smrť“ sa obecne definuje predovšetkým ako „smrť vekom, resp. starobou“. Táto biologická prirodzená smrť sa ale vysvetľuje endogénne a nie patogénne. Toto poňatie smrti je však pre niekoho problematické, pretože obsahuje radikálne odmietnutie každej metafyzickej koncepcie nesmrteľnosti a rovnako aj odmietnutie kresťanskej viery v zmŕtvychvstanie. To je ale už iná otázka. Treba však bez zachádzania do podrobností uznať, že dnes, v dobe vyspelej modernej medicíny, je skoro nemožné definovať „prirodzenosť prirodzenej smrti“ iba na základe biologických faktov. Postrehol to už dávno aj fenomenálny fyzik Albert Einstein (1879 – 1955) a povedal, že vstupujeme do doby dokonalých prostriedkov a zmätených cieľov  a pokúšame sa „ovládnuť“ aj smrť a pokiaľ sa to dá, naplánovať ju (hlavne jej príchod) a všakovako s ňou manipulovať.  Asi ani netreba upozorňovať, že tou „manipuláciou“ myslel Einstein nielen na úmyselné či menej úmyselné odďaľovanie termínu našej smrti (operácie, transplantácie, drahé medikamenty, liečenie, a pod.), ale aj na úmyselne i menej úmyselné (zámerné, cielené) privolávanie jej skoršieho príchodu (prejedanie sa, alkoholizmus, fajčenie, nezdravý životný štýl, zbytočný stres, riskovanie infekcie AIDS, TBC, a pod.). Skrátka, rozdiel medzi tým, čo vzniklo prirodzene, a tým, čo vytvoril človek, sa neustále posunuje alebo stále viacej stiera. Preto napríklad aj reč o „prirodzenej smrti“ stráca uchopiteľnú samozrejmosť (porovnaj napr. [23], 30 – 33, 267). Toto treba mať na pamäti aj v čase (jún 2009), keď Medzinárodná teologická komisia (Vatikán – Svätá stolica – Rímska kúria) vydala nový dokument Hľadanie univerzálnej etiky – nový pohľad na prirodzený zákon. V dokumente sa totiž odvážne tvrdí, že prirodzený zákon zostáva naďalej platným základom univerzálnej etikyhlavne preto, že sekulárna spoločnosť sa pohybuje na spodnej hranici etických noriem bez ohľadu na ľudskú dôstojnosť, resp. prirodzenosť. Veľmi zaujímavé by bolo vedieť, ako si predstavujú vážení hierarchovia vo Vatikáne vymedzenie „prirodzenosti“, kam po ňu do minulosti treba až zájsť, alebo, ako vysvetlia dnes žijúcim primitívnym kmeňom v Afrike čí v brazílskych pralesoch, prečo niektoré ich rituály, z nášho  pohľadu (teda pohľadu civilizovaného sveta) ozaj zvrátené, sú už v rozpore s ľudskou „prirodzenosťou“ či dôstojnosťou? Sú ale „zvrátené“ opäť iba z pohľadu nás, napríklad Európanov. Tie kmene sú predsa tiež ľudia, z rodu homo sapiens. Ak sa chce Vatikán tomuto problému vyhnúť, musel by vlastne vyhlásiť tieto kmene za „neľudské“. Zdá sa nám preto, že myšlienka univerzálnej etiky alebo morálky, je nedomyslená, nerealizovateľná a racionálnymi argumentmi ľahko spochybniteľná. K tomu postačí iba pozorne čítať  napríklad už citované diela  M. Iliadeho, resp. J. G. Frazera. A dovolíme si zopakovať túto naliehavú otázku ešte raz: až kam do hlbokej minulosti máme pri hľadaní našej „prirodzenosti“ („prirodzeného“ práva či zákona) zájsť? Až k praľuďom v jaskyniach? Alebo si osvojíme dokázateľný kanibalizmus našich „bratrancov“ napríklad z rodu Homo antecessor (človek predchodca) len preto, že pre nich je takáto obživa „prirodzená“ (obšírnejšie napr. [4], 121 – 139)? Alebo pýtajme sa to isté, ale parafrázou a filozofickejšie: kde sa v darvinovskej evolúcii nachádza ten okamih, keď Boh vdýchol dušu do nozdier ľudoopa, aby sa z neho stal „homo sapiens sapiens“? Problém „prirodzenosti“ sa sluší okomentovať aj z pohľadu sv. Tomáša Akvinského. Ten doslova hovorí, že vôbec neexistuje tzv. prirodzená mravnosť ani prirodzené právo; samou svojou podstatou je každá mravnosť a každé právo ustanovené… každé ašpiruje aby bolo absolútne, božské… (bližšie [20], 428 – 430). Porozmýšľajme teda o ľudskej „prirodzenosti“ ešte aj nejako takto.

g)                  Moderná doba má tiež svoje „ópium“. Do tejto eseje sa nám už nepodarili vtesnať ani iné, zaujímavé a dôležité otázky. Ide napríklad o nasledovný paradox. Dnešný moderný človek údajne čoraz menej verí v život po smrti, a v národoch západoeurópskej kultúry zostáva iba akési rozumové presvedčenie, že zomrie. Prečo si potom ale človek 21. storočia celkom úspešne stále vytvára ilúziu nekonečného trvania života a pritom si nekonečno projektuje práve na svoj vlastný budúci život? Prečo si svoj „staromódny“ pocit a túžbu po večnom živote celkom iracionálne „vytesňuje“ a nahrádza  rôznymi „narkotikami“, medzi ktoré patrí pomimo mnohých evidentných nezmyslov aj problematická viera v ideu pokroku? Medzi tieto „moderné ópiá, drogy či narkotiká“ patria aj rôzne druhy novodobého „špiritizmu“, ktorý si mnohí „kresťania“ úspešne mýlia so skutočnou spiritualitou, duchárstvo či vyložená „ducharina“, populárny „šamanizmus“, extrémne interpretácie postmoderny v podivnom rúchu ekologických hnutí, resp.  hnutia New Age, pochybná východná „mystika“, a pod. Uvedomiť si však treba, že ideovým pozadím všetkých týchto hermetických, kabalistických a často úplne zdivočelých nezmyslov, môže byť nekompetentné „teologické“ učenie o „posledných veciach“, spojené s detinskou túžbou naivného človeka, aby naše údajne nesmrteľné duše po fyzickej smrti žili večne.  Je nepochopiteľné, že aj zásluhou cirkvi, je oficiálne vzkriesený exorcizmus, i so svojimi úradne delegovanými „vyháňačmi diabla“, nech už sa to „stredoveké šantenie“ skrýva za akékoľvek „učené“ teologické „zdôvodnenie“. Niekedy by si aj táto téma zaslúžila podrobnejšiu analýzu a hlavne diskusiu.

h)                  Karikatúra „Boha“ pod cirkusovým šapitó a iné paralogizmy. Do tohto posledného bodu najskôr zahrnieme názory významnejších mysliteľov na problematiku smrti, ktorých sme z rôznych príčin opomenuli. Zopakujme znova, že pre metafyzické chápanie smrti je rozhodujúca otázka, ako je v človeku konštituovaný vzťah duše a tela, o čom sme hovorili už viackrát (monizmus vs. dualizmus). Dosť prekvapuje, že aj keď bol René du Perron Descartes (1596 – 1650) nazvaný „otcom novovekej filozofie“, predsa stál pri zrode ešte viac vyhroteného dualizmu a tak sa zaradil do línie platónskej tradície (čiastočne prostredníctvom sv. Augustína). Celkom paradoxne pôsobí fakt, že Descartes, ktorý od vedy očakával, že premôže smrť tela (myslel si, že pokroky vedy predĺžia ľudský život aspoň o pár storočí!) i duše, zomrel vo veku 53 rokov. Aj keď sme sa pri téme „duša“ stále odvolávali na skutočných velikánov filozofie, nedá nám nespomenúť jedného zo „zatratencov“ filozofie (vraj ju poriadne skompromitoval), vlastníka nespočetných necností a všeličoho iného (výbuch bláznivej a surovej zvrátenosti, neohrabaný materialista, a pod.). Je to lekár Julien Offroy de La Mettrie (1709 – 1751), ktorý sa zrejme stále počíta medzi „enfants teribles“ filozofie. V roku 1745 vydáva spis Prírodopis duše (neskôr premenovaný na Rozprava o duši) v ktorom píše, že duša teda závisí celou svojou podstatou od telesných orgánov, s ktorými sa utvára, rastie i chradne. Ergo participem leti quoque convenit esse – Patrí sa teda, aby bola tiež účastná smrti (Pojednání o duši, Praha 1959, s. 115). Inak , v tomto ohľade to dosť korešponduje s tézou, že nihil est in intellectu, quod non prius fuerit in sensu – v rozume nie je nič, čo skôr nebolo v zmysloch, ktorú vyslovil v svojom diele Pokus o skoumání lidského rozumu, vraj „nie celkom dôsledný“ empirik John Locke (1632 – 1704), a ktorú doplnil Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 – 1716) takto: …,nisi intellectus ipse – mimo rozumu samého. Zaujímavé však je, že niektorí historici filozofie (pozri napr. [29], 27) tvrdia, že takúto (podobnú?) scholastickú tézu (nihil in intellectu quod nisi prius in sensu – nič nie je v rozume, čo nebolo najprv v zmysloch) podporoval „už“ (?) T. Akvinský (1225 – 1274). Mettrie ale kritizuje dualizmus Descarta (váži si ho iba ako geometra) ale rovnako až odmietavo pristupuje i k Spinozovi a Leibnizovi. Dištancuje sa od unáhleného záveru, že „duša vždy myslí“ a tiež tvrdí, že o duši by mali hovoriť iba lekári a nie teológovia! Duša je teda podľa neho úplne zbytočný pojem (to už ale vonkoncom nie je T. Akvinský!). Celkom sympatické je aj to, že upriamuje pozornosť na človeka, najmä na vzťah jeho telesnej organizácie k psychickým schopnostiam, na vzťah hmoty a myslenia, na súvis organickej a neorganickej prírody, prírody mysliacej a nemysliacej, a pod. Skrátka bol dôsledným materialistom, ktorý chcel aj ľudské vedomie vysvetliť nešpekulatívnym bádaním a včleniť ho do poňatia človeka, ktorý predstavuje komplexný celok. Asi aj preto hľadel na väčšinu svojich súčasníkov ako na chodiace predsudky (všetko porovnaj [27], 167 – 186).

Viackrát spomínaný Immanuel Kant (1724 – 1804) sa vo svojej Kritike čistého rozumu zásadne postavil proti metafyzickým predstavám o duši a nesmrteľnosti. Potom ale, hlavne po svojej Kritike súdnosti, sa jeho „filozofia smrti“ vyvíja stále komplikovanejšie. Úvahami o paralogizmoch – chybných úsudkoch, nesprávnych nárokoch „teoretického rozumu“, o troch veľkých postulátoch „praktického rozumu“ (Boh, sloboda a nesmrteľnosť) prekvapivo dospel až k platónskemu dualizmu. Dostal sa opäť k oddeleniu duše od tela, či ducha od hmoty (res cogitans verzus res extensa) v Descartovom zmysle, keď navyše všetko výdatne „okorenil“ morálnymi imperatívmi! Kant raz údajne povedal, že ašpirácie rozumu kritizuje preto, aby uvoľnil miesto viere (pozri napr. [28], 204). Aj filozof Johann Gottlieb Fichte (1762 – 1814) vo svojom Vedosloví z roku 1804 píše, že o nesmrteľnosti duše nemôžeme povedať nič, pretože (podľa neho) neexistuje žiadna duša a žiadne umieranie či smrteľnosť, teda ani žiadna nesmrteľnosť, ale existuje iba život. Aj o „absolútnom bytí“ tvrdí, že sa o ňom nedá vypovedať nič, iba to, že je „absolútne“. Veľký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831), keď sa ho istá žena spýtala, čo si myslí o nesmrteľnosti a či v ňu verí, ani neodpovedal. Iba vraj celkom mlčky ukázal na Bibliu. My ale mlčať nemusíme ani nebudeme, a slovami Claude Tresmontanta nielen jemu odkazujeme: Pokus vystačiť si výhradne a jedine s Bibliou je už od samého počiatku nemožný a sterilný! Zaujímavé a nejasné však je, že podľa niektorých historikov filozofie, Hegel údajne rozvíjal celkom ateistickú filozofiu, v ktorej bola napr. nesmrteľnosť človeka úplne vylúčená. To sa ale podľa iných znalcov jeho diela vraj netýka ateizmu, lebo jeho myslenie sa snaží byť akousi „filozofickou teológiou“ (porovnaj príslušné pasáže v [19], [20], [27], [28], [30] a [31]). V tejto súvislosti je tiež nejasné, prečo sa tak významný a progresívny teológ ako Hans Küng (nar. 1928) v niektorých veciach  viaže a odvoláva na dosť kontroverzného Hegla (napr. na jeho komplikované poňatie „vedomia“)? Navyše Heglovi vytýkajú celkom nevhodné používanie pojmu „dialektika“ pre kritickú filozofiu a v rámci toho aj katastrofálne uplatňovanie „logiky“ (matematik a filozof Bertrand. Russell). Mimochodom, kde sú tie časy, keď sa hovorilo, že byť kresťanom, znamená byť logikom!? Ďalej sa Heglovi vyčíta aj mätenie pojmov svojou svojráznou „romantickou metafyzikou“, a rovnako je napádaná jeho hmlistá a mučivá teória „konkrétneho všeobecna“, a pod. Niet preto divu, že ešte nedávno ho mnohí preklínali ako najväčšiu intelektuálnu pohromu v dejinách ľudstva (porovnaj napr. [28], 18, 181 – 182, 198).

Pre Arthura Schopenhauera (1788 – 1860) je smrť inšpirujúci génius filozofie (alebo múságetés – vodca Múz filozofie). Vieme, že mu je cudzí optimizmus pokroku svojej doby (19. storočie) a zdôrazňuje nezmyselnosť a utrpenie toho, čo spravidla pokladáme za „normálny“ ľudský život. To, ako Schopenhauer dospel v svojej komplikovanej gnozeológii (napr. vôľa je apriórnym poznaním tela a telo aposteriórnym poznaním vôle) k presvedčeniu, že materiálny svet je iba naša predstava, iba púhy „jav“ (skoro ako solipsista), už vonkoncom nepatrí do témy tejto eseje. Čo ale s témou smrti súvisí, sú Schopenhauerove názory na náboženstvo. Tvrdí napríklad, že náboženstvo alebo daný filozofický systém má tým vyššiu cenu, čím je viacej schopný(é) dať človeku nádej pokojne hľadieť smrti do tváre. Mimochodom, celkom nevhodná sa mu zdá kresťanská náuka o „stvorení sveta Bohom z ničoho“. Ak totiž uznáme creatio ex nihilo – stvorenie z ničoho, potom by sme sa mali pýtať, prečo nás, keď sme pred narodením celú nekonečnosť neboli ničím, natoľko desí predstava, že sa svojou smrťou zasa staneme ničím? Vychádza totiž z predpokladu, že nezničiteľné je iba to, čo nemá začiatok, teda to, čo je večné a existuje úplne mimo času (podrobnejšie o tom píšeme v [4] v kap. 11; porovnaj aj [23], 202 – 203). V súvislosti s tým, že niečo môže existovať „mimo čas“, si dovolíme maličkú poznámku: Schopenhauer sa v mnohom opiera o Kantovo učenie o transcendentálnej idealite času, t. j. o presvedčenie, že čas nie je objektívne súcno, „vec o sebe“, ale iba akási forma názoru našej subjektivity. Všetok materiálny svet, všetky predmety v ňom sa nám javia v čase, ale samotný čas nepatrí medzi tieto predmety. Pripomína nám to trochu S. Hawkinga, ktorý tiež zapochyboval o „objektivite“ času a z iných dôvodov ho akosi „nepovažoval za fundamentálnu vlastnosť kvantovo-mechanického Vesmíru“ (pozri Časť I., s. 11, pozn. 6). Ústrednou témou filozofie Karla Jaspersa (1883 – 1969) je pojem existencie (existencionalizmus). Jaspers jasne odmieta nielen filozofickú vieru v nesmrteľnosť, ale aj kresťanskú nádej na vzkriesenie. Treba si však priznať, že jeho výroky o smrti a nesmrteľnosti sú pre nás z pohľadu jeho „existenciálneho dualizmu“ veľmi vágne a už sotva aj zrozumiteľné. Aby sme plynulejšie prešli ku „Karikatúram Boha…“, spomenieme teraz „nové“ myslenie Ludwiga Feuerbacha (1804 – 1872), ktorým sa snažil demonštrovať fundamentálnu kritiku všetkých doterajších ponímaní smrti a nesmrteľnosti. Podľa neho táto otázka bezprostredne súvisí s otázkou Boha. A Boh je podľa neho iba iné pomenovanie pre vlastnú, vytúženú ale nedosiahnuteľnú dokonalosť človeka. Boh teda nie je nič iného, než naša projekcia (predstava) skoro absolútne dokonalého človeka. Aby sme sa zbavili zbytočných predsudkov, komplexov a „škrupúľ“ z svojej vlastnej ľudskej nedokonalosti, asi by stačilo zobrať vážne upozornenie, že dokonalosť je norma nebies a iba túžba po dokonalosti je norma človeka, ktoré všetkým ľudom adresoval Johann Wolfgang von Goethe (1749 – 1832). Všetko toto je čiastočne v zhode aj s našim názorom, že nie Boh stvoril človeka na svoj obraz (porovnaj Ján 14, 9 …Kto vidí mňa, vidí Otca, alebo aj Gn 1, 26 a Gn 5, 3), ale skôr naopak, že človek „stvoril“ Boha podľa svojho obrazu, resp svojich nedosiahnuteľných predstáv a ideálov, ako to pekne vystihol Goethe. V tejto vysnívanej a umelej projekcii človeka, ktorú sme si nazvali „Boh“, sa teda skrýva súčasne pravda i nepravda. Potom ale, nie človek je „závislý“ od Boha, ale Boh od človeka, vlastne od jeho predstáv. Tie sú navyše často dosť infantilné, a asi aj preto je svet aj dnes plný komických karikatúr „Boha“, čo sa transparentne prejavuje najmä v deformovaných formách tzv. „ľudovej zbožnosti“. Spomínaná karikovaná „atrapa“ „Boha“, sa skutočne hodí iba pod cirkusové šapitó! Nedávno sme niečo také mohli v priamom prenose sledovať na nechutných cirkevno-bolševických Cyrilo-metódskych „slávnostiach“ na Devíne, alebo aj na mariánskych „púťových atrakciách“ v Levoči, ktoré so skutočnou zbožnosťou, pokorou a duchovnom už pomaly nemajú skoro nič spoločné!  (Spomeňme si na slová Merežkovského: „Boh nenávidí hluk. Ľudia, modlite sa potichu a potajme“!) Smutné až tragické je však to, že  aj v „univerzitnej“ teológii (predstavy Boha) nachádzame toľko, niekedy až primitívneho, ťarbavého, infantilného a detinského antropomorfizmu. Nakoniec asi kvôli tejto záležitosti Feuerbach požadoval, aby sa celá teológia premenila na antropológiu. Túto požiadavku (postup) pomenoval „autonomický čin“. O každom náboženstve navyše tvrdil, že je iba fetišizmom. Samotné kresťanstvo je iba istým druhom „sebaprojekcie“. Ľudia totiž vychádzajú zo seba a do vlastností bytosti božej vkladajú…, čo sme inými slovami už povedali vyššie. Spomínaný fetišizmus zatemňuje vzťah subjektu k svetu a ľudský život ponára do prázdneho uctievania predmetov, ktoré niekedy hraničí až s pohanským modloslužobníctvom! Z tradičnej metafyziky prevzal však Feuerbach prekvapivo toho dosť, napríklad aj zaujímavú tézu, že v bytí človeka ide o nekonečno (bližšie [23], 226 – 228, alebo aj [28], 238).  Ak by sme mali stručne zhrnúť náš názor na degenerované predstavy Boha, odvážime sa povedať toto: Pokrivenie dôstojného obrazu Boha sa odohráva spojením dvoch momentov. Pri tom prvom sa Boh statočne personifikuje – zosobňuje podľa nášho obrazu ( proti predstave „osobného“ Boha z dobrých dôvodov vehementne protestoval aj A. Einstein – dokonca k tomu písomne apeloval u rehoľníčok). Druhý moment spočíva v našej snahe nanútiť Bohu ďalšie antropomorfné črty , resp. vlastnosti (atribúty). V existenciu takto „vyzdobeného“ Pána Boha je potom skutočne lepšie neveriť, ako veriť! Cítime to asi tak, ako to povedal snáď najvýznamnejší katolícky teológ nasej doby, Karol Rahner: To, čo si až 80% súčasníkov predstavuje pod pojmom Boh, NAŠŤASTIE neexistuje! Sú to často už situácie (žiaľ, celkom bežné), keď sa už nerobí rozdiel medzi náboženskou vierou a hlúpou poverou, ktorú možno parafrázovaním slov J. Keplera o astrológii (vo vzťahu k astronómii) tiež nazvať „prostitútkou viery“.

Je všeobecne známe, že na Feuerbachovu kritiku náboženstva, za ktorú zožal škandalózny úspech, nadviazal Karol Marx (1818 – 1883). Z Marxovho problematického „prínosu“ pre túto oblasť nám zostalo v pamäti snáď iba tvrdenie, že náboženstvo je povzdych utláčaného tvora, cit bezcitného sveta, duch bezduchých pomerov, je to ópium ľudí, čo náš katolícky teológ Miroslav Kocúr ešte zvýrazňuje slovami: Marx mal pravdu, akékoľvek náboženstvo je ópiom ľudstva a otupuje zmysly!). Takže i podľa Marxa má v sebe náboženstvo aspoň kúsok pravdy. Nietzscheho (1844 – 1900) známe zvolanie „Boh je mŕtvy!“ (tvrdil dokonca, že Boh nielen umiera, ale musí byť zabitý!) by sa snáď patrilo upresniť aspoň v tom zmysle, že Nietzsche ním myslel predovšetkým na smrť Boha metafyziky, koniec panstva nadzmyslových hodnôt a neistoty nihilizmu. Keď sa toľko odvolával a držal Zarathustrovho videnia sveta (pozri napr. jeho dielo Tak pravil Zarathustra – Votobia, Olomouc 1995), asi si práve uňho osvojil tézu, že duša je rovnako smrteľná ako telo. Kontroverznú myšlienku, že dejiny sveta smerujú k „nadčloveku“, nechajme teraz radšej bokom, lebo aj tak sme už rozsah Záverečných poznámok… , hlavne v tomto bode h riadne prehnali.

ZÁVER – „multiEpilóg“:

Naplňuj svoje túžby pokiaľ žiješ…, rozmnožuj na zemi čo máš krásneho, …užívaj radosti a raduj sa, k svojim radostiam pridávaj ďalšie, dokiaľ nepríde k tebe deň nárekov. Náreky pozostalých nevypočuje ten, ktorý ma unavené srdce. Ich nárek ťa ale nezachráni pred hrobom. Preto ži a raduj sa, raduj sa z každého krásneho dňa.

                                                                                                    Harrisov papyrus

                                                                                                   3. tisícročie pred n. l.

 

Mám poklad, o ktorý ma nik na svete nemôže olúpiť – nikto na svete ma nemôže zbaviť smrti.

                                                                                                       Stoia

 

V človeku existuje pud po smrti ako po spánku. Treba len zistiť, ako žiť tak dlho a v zdraví, až sami zatúžime po smrti.

                                                                                                         Mečnikov

 

Sme mäso a vietor, ktorý preletí a nevráti sa.

                                                                                                          sv. Augustín

 

Smrť nečaká a preto ani život nesmie čakať.

                                                                                                           Turgenev

 

Rozum je vecou od Boha, nakoľko nie je nič, čo by Boh Stvoriteľ neposkytol, nevytvoril či neusporiadal rozumom.

                                                                                          Quintus Tertullianus

Nemyslíte si, že tieto veci, ktoré vám vravíme majú byť prijaté len vierou ale takisto rozumom. Lebo nie je bezpečné veriť týmto veciam bez rozumu, nakoľko je isté, že pravda nemôže existovať bez rozumu.

                                                                                          Klement z Alexandrie

The just man lives by faith but it is good that he should combine science with his faith.

                                                                                           Pope Silvester II.

 

Boh je Rozum, nie Láska.

                                                                                            T. Akvinský

 

Boh nepotrebuje zázraky.

                                                                                              K. Lasswitz

Aby človek mohol obstáť medzi ľudskými zmijami, musí byť cynický ako Voltaire, musí pohŕdať všetkým ako Nietzsche a nenávidieť ako Schopenhauer.

Načo by som sa znepokojoval vlastnou smrťou, veď tá nemôže prísť počas môjho života!

                                                                                                                    G. Ladinský

 

 

Literatúra:

[1] Hawking, S.: Vesmír v orechovej škrupinke, Slovart, Bratislava 2006

[2] Barrow, J. D.: Konstanty přírody, Paseka, Praha 2005

[3] Barrow, J. D.: Kniha o nekonečnu –  Stručný průvodce světem bez hranic, počátku a konce, Paseka, Praha 2007

[4] Magdolen, D. a kol.: Hmota – Život – Inteligencia (Vznik), Veda, Bratislava 2008

[5] Kvasz, L.: Dejiny náboženstva a  matematika, Hieron II./1997

[6] Kvasz, L.: Texty z cyklu Besedy Teologického fóra, 13. 3. 2007

[7] Bolzano, B.: Paradoxy nekonečna, ČAV, Praha 1963

[8] Bolzano, B.: O nejlepším státě, Praha 1981

[9] Bolzano, B.: Vlastní životopis, Odeon, Praha 1981

[10] Galaxy. P.: Odsúdená existovať, Pavol Gálik 2008

[11] Barrow, J. D.: Impossibility, Oxford University Press 1990

[12] Dubovský, P. a kol.: Komentáre k Starému zákonu, I. zväzok Genezis, Dobrá kniha, Trnava 2008

[13] Kapišinský, I.: Princíp neurčitosti v kozmológii? Interdisciplinárne sympózium: Špecifické formy pohybu hmoty, 1985

[14] Münz, T.: Hľadanie skutočnosti, Kalligram, Bratislava 2008

[15] Bužek, V.:  Kvantová fyzika je elegantná, in Quark č.3, Perfekt, a. s., Bratislava 2008

[16] Spinóza, B. B: Etika, Bratislava 1986

[17] Bukovský, L.: Množiny a všeličo okolo nich, Alfa, Bratislava 1985

[18] Bukovský, L.: Štruktúra reálnej osi, Veda, Bratislava 1979

[19] Šanc, F.: Dejiny filozofie, PBSJ, Trnava 1946

[20] Rádl, E.: Dějiny filosofie, Votobia, Praha 1998

[21] McGrath, A.: Dawkinsov Boh – Gény, mémy a zmysel života, Kalligram, Bratislava 2008

[22] Kapišinský, I.: Niečo o astroteológii (exoteológii), Kozmos 4, 2005

[23] Scherer, G.: Smrt jako filosofický problém, Karmelitánske nakladatelství, 2005

[24] Smullyan, R.: Satan, Cantor a nekonečno, Mladá fronta, Praha 2008

[25] Smullyan, R.: Dialogy smrtelníka s Bohem o slobodné vůli, Sci-Phi 6, MFF UK, Praha 1994

[26] Tresmontant, C.: Bible a antická tradice, Vyšehrad, Praha 1998

[27] Zigo, M.: Pohľady do novovekej filozofie, Pravda, Bratislava 1987

[28] Scruton, R.: Krátke dejiny novovekej filozofie – Od Descarta po Wittgensteina, Archa, Bratislava 1991

[29] Zajac, R., Šebesta, J.: Historické pramene súčasnej fyziky – 1 Od Aristotela po Boltzmanna, Alfa, Bratislava 1990

[30] Gaarder, J.: Sofiin svet – román o dejinách filozofie, SOFA, Bratislava 2002

[31] McGreal, I. P. a kol.: Velké postavy západního myšlení – Slovník myslitelů, Prostor, Praha 1997


[1] Keď nám už je zaťažko pri niektorých spletitých rébusoch vedy i náboženstva pokorne a skromne vysloviť slovko „nevieme“, mali by sme sa minimálne držať zásady františkánskeho mnícha, filozofa a prírodovedca (študoval v Oxforde) Williama Occama alebo Williama z Ockhamu (asi 1280 – 1349). Ten nám okrem mnohého iného v takýchto situáciách múdro radí: Ponenda non sunt multiplicanda sine necessitate – Úvahy sa nemajú bezdôvodne komplikovať. V  našej dobe sa to dá povedať aj jej jazykom, i keď trocha stručnejšie a drsnejšie: Keep it simple, stupids – Nekomplikujte to, blbci! Táto užitočná zásada je všeobecne známa ako princíp Occamovej „britvy“. Zaujímavé ale je, že zmienku o „britve“ v jeho spisoch nenájdeme, hoci oveľa neskôr inšpirovala celé vedecké myslenie. Inak bol „nominalista“ a jeho učenie bolo radikálnejšie (napr. v morálke) ako tézy údajne „úpadkového filozofa“ Johanna Dunsa Scota (1266 – 1308) a vo všeobecnosti vraj aj „bezbožnejšie“. Vari i preto bolo v roku 1339 Parížskou univerzitou odsúdené (pozri napr. [20], 453, 462 – 467 a [28], 27 – 28).

[2] Pre úplných laikov je asi vhodné v skrátenom „rýchlokurze“ povedať zo základných definícií aspoň toto: Pod prirodzenými číslami (ich množina nech je N) rozumieme čísla 1, 2, 3…11…, atď. Pod celými číslami (ich množina je C) rozumieme všetky čísla z N, ale aj nulu a záporné N. Racionálne čísla R (zlomky) sú všetky čísla, ktoré sa dajú napísať v tvare zlomku. Iracionálne čísla sú všetky tie čísla, ktoré nie sú R. Všetky racionálne a iracionálne čísla dokopy tvoria množinu reálnych čísel – množinu P. Takže, keď to zhrnieme, nekonečná množina P obsahuje nekonečnú množinu R, a teda súčasne aj množinu C , a samozrejme i nekonečnú množinu N.

[3] Nakoľko sa v celom texte viackrát spomína, že nekonečná nie sú všetky rovnaké, resp. že nekonečné množiny môžu mať rôznu „mohutnosť“, alebo aj to, že neexistuje žiadna najväčšia či najvyššia (absolútna) mohutnosť, pokúsime sa to čitateľovi aspoň trochu ozrejmiť. Posledné tvrdenia vlastne hovoria, že postupnosť nekonečných množín, ktoré sú charakterizované mohutnosťami (kardinálnymi číslami) od tej najnižšej א0 až po tú akoby „najvyššiu“ – akési א¥, je neohraničená, teda tiež nekonečná. Alebo povedané inými slovami, rad א0, א1, א2, א3, … א¥, atď. je nespočitateľný, diverguje a nemá koniec. Pri tejto poznámke sa odborníkom ospravedlňujeme za značné zjednodušenie i terminologické nepresnosti.

[4] Je to niečo podobné, ako keď Vatikán s nadšením prijal kozmologickú prácu fenomenálneho fyzika Stephena Hawkinga (spolu s Rogerom Penroseom) o údajne nutnom časovom „počiatku“ nášho Vesmíru (dostal za to medailu Pia XI.). Ani v tomto prípade teológovia nesledovali ďalší vývoj v kozmológii a ani následné práce S. Hawkinga na túto tému, napr. s Jimom Hartlom v rokoch 1980 – 1981. Nové závery tejto dvojice by zrejme vo Vatikáne už s takým nadšením neprijali (bližšie pozri [4], 301 – 303).

[5] Cantor pravdepodobne o Absolútnom nekonečne uvažoval podobným spôsobom ako arcibiskup Anzelm z Canterbury  (1033 – 1109), ktorého nazývali „posledný cirkevný otec“ alebo aj „prvý veľký scholastik“. Presadzoval svoj známy ontologický „dôkaz“ Boha ako bytosti, nad ktorú si už väčšiu a dokonalejšiu nevieme ani predstaviť (porovnaj [20], 363 – 364, pozri aj ďalej).

[6] Problém je zložitý už aj tým, že sa fakticky nedá jednoducho a jednoznačne vysvetliť, čo znamená „nekonečný vek Vesmíru“. Podľa Einsteina a jeho všeobecnej teórie relativity nemáme totiž nijakú privilegovanú časovú škálu (pre potreby kalibrácie), podľa ktorej by sme čas i „vek Vesmíru“ merali. A tak je možné voliť rôzne spôsoby merania času, ale potom niektoré výsledky povedú k nekonečnému výsledku, iné však ku konečnému. Ak napríklad zmeníme časovú súradnicu t na log(t), vedie to k tomu , že konečný časový interval od 0 po 1 sa zmení na nekonečný, od mínus nekonečna po nulu! Tento „problém času“ bol zrejme jedným z dôvodov, prečo sa aj S. Hawking snažil úplne odstrániť explicitný čas z kozmologických teórií tvrdiac, že „čas“ nie je fundamentálnou vlastnosťou kvantovo-mechanického Vesmíru (bližšie napr. [1], 29 – 41, alebo aj [3], 91, 236).

[7] Nechceme sa teraz púšťať do kritického rozboru jednej z troch hlavných „božských“ čností (viera, nádej, láska), ale k pojmu viera, ktorého sme sa práve dotkli, si predsa dovolíme poznamenať aspoň toto: Skutočne, bez viery v tom najširšom zmysle slova, teda náboženskom i svetskom (všeobecnom), sa nepohneme nikam. Ani v praktickom – civilnom, ani v náboženskom, ale ani vo vedeckom živote. Veď ak by sme nemali dosť pevnú vieru, že napríklad Slnko aj zajtra vyjde opäť nad miestny obzor (teda, že sa rotácia Zeme náhle nezastaví), asi by dostal značne absurdný obsah aj náš bežný život. Podobne by bolo absurdné nespoľahnúť sa, teda neveriť, napr. dobre overenému Newtonovmu gravitačnému zákonu, a neustále sa ho snažiť preverovať. To by sme sa ani v bežnej, klasickej fyzike nedostali príliš ďaleko. To sú však banálne veci. Ale viera v náboženskom zmysle slova je už niečo problematickejšie. Je to niečo, čo doslova hory prenáša, a možno, biblicky povedané, i zázračne uzdravuje chromých a slepých, kriesi  mŕtvych, a pod. Na druhej strane ale tvrdíme, že viera, vraj „náboženská“, môže často aj škodiť, zabíjať a byť zneužitá (ako vlastne všetko na svete) na tie najhoršie ohavnosti. Je to hlavne vtedy, keď sa viera, a to nielen náboženská, dá do služieb úplne chorej myšlienky či ideológie (prípad fašizmu a komunizmu je asi najpresvedčivejší), alebo sa podriadi paranoidným ideám väčšinou samozvaného vodcu-proroka, šamana či gurua. Nemáme priestor na uvedenie nespočetných odstrašujúcich príkladov, keď sa v mene tzv. „viery“ (totálne hlúpej i zvrátemnej) diali a dejú hrôzostrašné veci. Za všetky odstrašujúce prípady uvedieme iba dva príklady, a to iba z kategórie tzv. „ľahších“, teda takých, ktoré sa zaobišli bez akýchkoľvek globálnych dôsledkov.

V novembri 2008 uplynulo 30 rokov od strašidelnej masakry, keď po hromadnej, ale dobrovoľnej samovražde zahynulo 911 sfanatizovaných príslušníkov hnutia Svätyňa ľudu v Jonestowne (Guyana). Aj ich vodca – „mesiáš“, narušený psychopat Jim Jones (1931 – 1978) uveril, že je „spasiteľom“ poslaným od Boha, do ktorého sa inkarnovala duša, predtým prebývajúca v Mojžišovi, Ježišovi a  Stalinovi. Túto chorobnú  „vieru“ prijali (teda uverili!) tisícky Američanov a tragický koniec tejto poučnej udalosti už dobre poznáme.

12. augusta 2008 sme sa vo veku 101 rokov rozlúčili s pani Vilmou Jamnickou, ktorú až do smrti neopustila pevná „viera“ v bludné tézy astrológie. Ešte aj na smrteľnej posteli si zo svojho horoskopu „vypočítala“, že ide iba o prechodnú zdravotnú slabosť, pretože o mesiac sa jej Slnko dostane do 7. domu spolu s Jupiterom, atď. Takže aj viera, podobne ako každá „čnosť“, a nakoniec i všetko na svete, je riadne ambivalentný pojem, veľmi často iba maskujúci prenesmiernu hlúposť. Vážnejšie sa ale treba zamyslieť nad vyššie voľne uvedeným výrokom, že viera je neodôvodnená istota, a teda žiadna čnosť (už spomínaný Ian McEwan). Ale aj významný protestantský teológ Rudolf Bultmann hovorí veľmi podobne, že viera znamená istotu i tam, kde žiadnu istotu nevidieť. Zamyslíme sa teda nad tým hlbšie, lebo tu sa to už ďalej rozoberať nedá.

[8] Tento teologický postup, známy ako „apofatická cesta“ (z gréckeho apofatikos – negatívny), je výrazný vo východnom kresťanstve a odvoláva sa na interpretáciu Gregora z Nyssy (Gregor Nysenský zomrel asi v r. 395), podľa ktorého poznanie božskej povahy je nemožné nielen pre ľudí, ale pre každý stvorený intelekt. Ide vlastne o Gregorovu interpretáciu slov evanjelistu sv. Jána (Jn 1, 18) o tom, že Boha nikdy nikto nevidel(pozri aj [3], 99, 238; porovnaj tiež [14], 89, 97).

[9] Celý pôvodný, inkriminovaný a často zosmiešňovaný Tertuliánov výrok v latinčine znie: Crucifixus est dei filius; non pudet, quia pudendum est. Et mortuus est dei filius; credibile prorsus est, quia ineptum est. Et sepultus resurrexit; certum est, quia impossibile est. V preklade: Ukrižovaný bol Syn Boží; nie je to hanba, pretože je to hanba. A zomrel Syn Boží; dá sa tomu uveriť, pretože je to neuveriteľné. A pochovaný vstal z mŕtvych; je to isté, pretože je to nemožné (porovnaj Tertullian: De paenitentia v. 4). Upozorňujeme, že už od roku 1916 bolo známe, že Tertulián sa v tejto pasáži pohráva s Aristotelovými myšlienkami, keďže absurdnosť jeho slov bola príliš nápadná, aby si to nevšimli viacerí znalci jeho diela (napr. James Moffat). Mimochodom, Tertulián sa stal exstatickým montanistom a údajne bol z cirkvi exkomunikovaný (bližšie [20], 200). Aj preto nie je hodnotenie jeho prínosu pre teológiu také jednoduché.

[10] Aby nedošlo k zbytočnému nedorozumeniu, pod pojmom „náš“ Vesmír chápeme v tomto texte kozmickú realitu, ktorá je dnes dostupná naším observačným prostriedkom v súlade s príslušnými teóriami, ktoré sú v prevažnej miere potvrdené aj experimentálne. Povedané jasnejšie a dosť zjednodušene, ide vlastne o Vesmír, ktorý sa zatiaľ neustále rozpína v súlade s teóriou Veľkého tresku (Big bangu) s horúcim počiatkom. Ak by bol však tento Vesmír rozlohou skutočne nekonečný, potom všetka naša snaha poznať z neho čo najväčšiu časť (napríklad konštrukciou stále dokonalejších ďalekohľadov) by vlastne bola „…márnosť nad márnosť…“ (Kaz1, 2). Podiel teraz pozorovanej (i pozorovateľnej) časti nekonečného Vesmíru je a bude totiž vždy nulový! Bližšie informácie o tomto probléme z pohľadu fyziky sú v publikácii [4] v kapitolách 1, 2 a 11, a z pohľadu filozofie a terminológie v 10. kapitole. Priznávame však, že otázka správnej terminológie, je stále otvorená.

[11] Tento problém si ponecháme na inokedy, keďže ide o zložitejšie súvislosti, ktoré by nás odviedli ďaleko od ústrednej témy týchto textov. Je potrebné ale povedať, že celková priestorová geometria nášho Vesmíru podstatne závisí od toho, koľko hmoty Vesmír obsahuje, ako je v ňom rozložená (otázka homogenity látky), t. j. aká je vlastne jej priemerná priestorová hustota. Podľa toho sa totiž priestor „zakrivuje“ sám do seba, alebo naopak, „otvára“ sa (počíta sa pritom tzv. polomer krivosti či zakrivenia). Pri nadkritických hodnotách hustoty látky (kritickou je presne hodnota zodpovedajúca plochému, parabolickému Vesmíru) sa tak z otvoreného, hyperbolického a teda rozlohou nekonečného Vesmíru môže stať Vesmír uzavretý, eliptický a obsahovo i priestorovo konečný, čo platí aj vice versa.. Klasickým a dlhodobo ťažko riešiteľným problémom pri takýchto výpočtoch (skôr odhadoch) je aj to, že stále nevieme spočítať množstvo celkovej hmoty a energie v pozorovanom Vesmíre hlavne kvôli problémom s odhadom jej skrytej, tmavej zložky. Ide pritom paradoxne skôr o neisté určenie povahy (čo ju vlastne tvorí?) skrytej hmoty a energie, ako o odhad jej množstva. Tá normálna žiariaca tzv. baryónová hmota (s bežnou atómovou štruktúrou) s príťažlivými účinkami sa na celkovom množstve hmoty/energie podieľa totiž iba 4 percentami! Aj tie 4 % ale stačili, aby sme náš Vesmír ako-tak spoznali. Vieme pomerne spoľahlivo, že sa už 13,7 miliardy rokov rozpína, nie však stále rovnakou rýchlosťou (podrobnejšie aj [4], v kapitolách 1, 2 a 11). Tento fakt ale neznamená, že jeho terajší „polomer“ je tiež 13,7 miliardy svetelných rokov. Je to oveľa komplikovanejšie a bez vysvetlenia povieme, že rozmer nášho Vesmíru (čo je vzdialenosť jeho aktuálneho najvzdialenejšieho „horizontu“) je asi 42 miliárd sv. rokov (okrajovo a populárne aj [3], 122). Vec navyše komplikuje skutočnosť, že priestor má okrem geometrie aj ďalšiu a zložitejšiu vlastnosť, ktorou je topológia, o ktorej však Einsteinove rovnice nehovoria vlastne nič. Pre základnú orientáciu o topológii pritom čitateľovi dobre poslúži napr. text v [3] na stranách 118 až 120. Pre úplnosť k spomínaným 4% bežnej, atómovej „viditeľnej“ hmoty ešte doplníme, že zvyšných (do 100%) 74% hmoty Vesmíru tvorí tmavá (skrytá) energia (s odpudivými účinkami) spolu s 22% tiež záhadnej, ale už nie baryónovej zložky tmavej hmoty. Toto sú však pomery (percentá) platiace dnes. V dávnej histórii raného Vesmíru, v dobe okolo rekombinácie (asi 380 000 rokov po Big bangu) to bolo totiž trochu inak. K tým 4% „viditeľnej“ hmoty, musíme ale doplniť aj to, že ak by sme z celého elektromagnetického spektra (patrí doň žiarenie gama, röntgenové, ultrafialové, viditeľné, infračervené a rádiové žiarenie.) vzali do úvahy iba úzku oblasť skutočne viditeľného žiarenia, teda tzv. optické „okno“, potom by táto oblasť nepredstavovala uvádzané 4%, ale iba 1% celkového množstva hmoty a energie nášho Vesmíru! To zrejme I. Kant pri svojom žasnutí nad „hviezdnym nebom nad nami a mravným zákonom v nás“, asi vôbec netušil (bližšie pozri epitaf na Kantovom hrobe: Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a vzrušujúcim obdivom a hlbokou úctou, čím častejšie a vytrvalejšie sa nimi myslenie zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a morálny zákon vo mnePlné znenie pozri I. Kant: Kritika praktického rozumu, Spektrum, Bratislava 1990, s. 180).

[12] Pritom vôbec nezáleží na tom, o akú malú pravdepodobnosť výskytu nejakej udalosti ide. Podstatné je, aby táto pravdepodobnosť bola nenulová. Je to preto, že ak hocijaké malé, nenulové číslo vynásobíme nekonečnom, dostaneme vždy nekonečno! A to je súčasne aj počet výskytu určitej udalosti v rozmerovo nekonečnom Vesmíre.

[13] Treba si uvedomiť, že ide o veľmi závažné dôsledky napríklad aj ohľadom výskytu rozumného života mimo Zeme, t. j. výskytu mimozemských civilizácií. Ak totiž dnešná veda uznáva (lebo inak konať nemôže), že evolúcia života je možná s nenulovou pravdepodobnosťou (na Zemi sa to už predsa stalo!), potom v nekonečnom Vesmíre musí existovať nekonečný počet žijúcich civilizácií! A medzi nimi bude existovať aj mnoho (možno až nekonečne mnoho) našich kópií s tými istými skúsenosťami a spomienkami, aké sme už prežili v svojich individuálnych, často už vlastne v „minulých“ životoch. Tieto životy (osudy, skúsenosti, zážitky) teraz pokračujú do budúcnosti a čo je ešte udivujúcejšie, do nekonečnej budúcnosti! V tomto absurdnom (iba zdanlivo?) obraze teda každý z nás „žije“ vlastne večne. Ďalej to už radšej nedomýšľajme.

Tento typ argumentácie však nutne vstupuje aj do teologických dišpút, ak takéto uvažovanie aplikujeme napríklad na Kristovo dielo spásy a jeho ukrižovanie. Kresťania pevne veria, že sa na Golgote ukrižovanie skutočne odohralo a je to preto udalosť s nenulovou, teda konečnou pravdepodobnosťou, podobne, ako to bolo s civilizáciou. Aj tá vznikla minimálne raz, na našej Zemi, ako si to môže overiť každý z nás každý deň. Rovnako, ani pri uvažovaní o ukrižovaní vôbec nezáleží na tom, aká vysoká je pravdepodobnosť výskytu tejto udalosti (pre veriacich kresťanov dosahuje dokonca hodnotu 1, čiže je to „istota“). Ak sa ale ukrižovanie Krista odohralo hoci iba raz, ale stalo sa to v nekonečnom Vesmíre, musela sa v ňom „Golgota“ realizovať už nekonečnekrát! Toto si asi uvedomil už sv. Augustín a zrejme aj preto začal tvrdiť, že život na Zemi je jedinečný a Vesmír je konečný. Zdá sa, akoby pre svoje tvrdenie použil niečo ako „dôkaz“ (lepšie povedané „dôvod“) sporom, no vlastne iba preto, aby sa nedostal do sporu so svojím vlastným presvedčením (vierou). Bližšie o teologických ťažkostiach tohto i iného typu píše autor tohto textu v [4], v 11. kapitole.

[14] Už iba na dokreslenie absurdnej situácie pri úvahe (teórii) okolo paradoxu kópií uvedieme, že aj úvaha sama o sebe, pokiaľ je pravdivá, nemôže byť pôvodná. V dávnej minulosti už totiž musela byť nekonečnekrát navrhnutá. A navrhnutá niekým, kto má v nekonečnom Vesmíre nekonečne mnoho identických klonov, no všetky tie klony sa ju rozhodli predložiť v nekonečnom počte identických kníh, napísaných na nekonečnom množstve úplne rovnakých počítačov a tak ďalej a tak identicky ďalej (nie podobne!) a vlastne donekonečna! Vidíme teda, že táto absurdná situácia speje napríklad k tomu, že už zapochybujeme aj o zmysluplnosti napríklad pojmu slobodná vôľa človeka. Rozhodovanie, či voľba medzi nekonečne mnohými identickými alternatívami, ako sa už spomenulo, je totiž stále (nekonečnekrát) identická a tak žiadne nové alternatívy neexistujú, a preto takáto „ slobodná“ voľba vlastne stráca zmysel! Pod týmto zorným uhlom asi treba chápať myšlienky matematika Raymonda Smullyana, ktorý vydal množstvo knižiek a šesť ich bolo preložených aj do češtiny. Jedna z nich, s názvom Satan, Cantor a nekonečno (v Literatúre označená ako [24]), sa bytostne dotýka aj témy tejto eseje. Avšak Smullyan sa dotýka slobodnej vôli človeka špeciálne v Dialologech smrtelníka s Bohem o slobodné vůli, keď smrteľník takto prosí Boha: Ó Bože, veľmi Ťa prosím, ak máš trochu zmilovania s týmto svojím trpiacim stvorením, odním zo mňa slobodnú vôľu! Boh sa pýta: Ty odmietaš najväčší dar, ktorý som Ti dal? Smrteľník na to: Ako môžeš nazvať darom to, čo mi bolo vnútené? Mám slobodnú vôľu, ale nie zo svojej vlastnej voľby. Nikdy som si slobodne nevybral, že chcem mať slobodnú vôľu. Musím ju mať, či chcem, alebo nechcem (porovnaj [25],139). Zamyslíme sa teda aj nad tým.

Ďalej sa nám logicky vnucuje otázka, či absurdný obraz paradoxu kópií je dostatočným dôvodom, aby sme model nekonečného Vesmíru zavrhli. Podľa toho, ako to spravil sv. Augustín (podobne Thomas Paine – pozri ďalej) sa zdá, že nejaký teologicko-filozofický dôvod by sa našiel, ale z kozmologického pohľadu by takýto krok určite neobstál.

[15] Ak totiž zotrváme pri príklade kopírovania knihy z predchádzajúcej poznámky 14, dá sa  stručne a zjednodušene povedať, že aj keď sa kvantová informácia (čo je vlastne usporiadanie slov v „kvantovej knihe“) okopíruje, čitateľ už iba jej čítaním mení jej obsah, a nie je to stále tá identická informácia ani kniha! Preto už pri druhom čítaní v nej čitateľ môže nájsť úplne nový príbeh, ako to bolo pri prvom čítaní. Kvantová kniha môže byť superpozíciou všetkých možných kníh vytlačených v minulosti a dokonca aj v budúcnosti! Aj v tomto prípade svet kvantovej fyziky prináša mnoho bizarností, s ktorými človek nemá žiadnu existenčnú skúsenosť. Jednou z nich je aj skutočnosť, že v kvantovom svete sa nedá tak presne kopírovať, ako to bolo vo svete klasickej fyziky (bližšie [15], 8 – 9).

[16] Už nebohý (zomrel 2. 9. 1997), známy profesor psychiatrie a neurológie Viktor E. Frankl – zakladateľ modernej logoterapie, veriaci človek židovského vierovyznania k otázke zmyslu života a smrti hovorí presnejšie aj toto: Ak má nejaký zmysel život, musí ho mať i utrpenie a smrť, bez ktorých život nie je úplný.

Narýchlo ešte pripomenieme, že Franklovo presvedčenie o „zmysle utrpenia a smrti“ v živočíšnej ríši má nielen peknú, ale i reálnu analógiu v neživej prírode, navyše s obecnejšími dôsledkami. Ide o ustavičný, ale asi nie nekonečný kolobeh vesmírnej látky po explózii nov a supernov (fakticky po ich „smrti“), keď pri tomto procese zániku hviezd súčasne vzniká pre biologický život potrebný, ba až nutný uhlík (podrobnejšie [4], kap. 1, 2 a 11).

[17] Máme tu na mysli určitú komplikáciu spočívajúcu v tom, že ak v nekonečnom Vesmíre chceme apelovať napríklad na dodržiavanie etických a morálnych imperatívov, ako je povedzme konanie dobra, všetko akosi stráca zmysel. Uvedomovali si to mnohí významní myslitelia, hlavne I. Kant. Ale aj  F. Nietzsche hlásal, že by sme mali konať dobro, pretože v nekonečnom systéme (Vesmíre) sa naše činy budú opakovať (kopírovať) nekonečnekrát. O to sa už aj bez nás nekonečnekrát postarajú či postarali naše nespočetné klony. Ale platí to aj opačne, ohľadom zla, a preto sa treba vystríhať zlých skutkov, lebo aj tie sa podobným kopírovaním môžu nekonečne znásobovať (porovnaj aj [3], 147).

[18] Máme tu na mysli rôzne teórie o tom, ako „oklamať“ čas, o cestovaní v čase, utópie o stroji času, neplodné meditovanie napr. o paradoxe babičky, a pod. K tomu veľmi stručne iba toto: Všetky „možnosti“ cestovania v čase (do minulosti i do budúcnosti) vyvolávajú okrem logických a fyzikálnych paradoxov aj mnohé iné námietky. Sú to predovšetkým otázky teleportácie informácií, možnosti vytvárania časových slučiek, konštrukcie „strojov času“, údajnej možnosti zmeniť „šípku času“ (všetkých troch?) a rôznych javov zasahujúcich dokonca do oblasti jasnovidectva a paranormálna. Tieto pochybné pokušenia na dotyku nekonečna s konečnom nechajme však teraz bokom. Povedzme a dohodnime sa aspoň na tom, že minulosť je už za nami. Slovami S. Hawkinga ešte dodajme, že žiadne cesty do minulosti nesmú byť možné, pretože nás (napríklad) neprepadli hordy turistov z budúcnosti. Fenomenálny fyzik sa pritom odvoláva hlavne na fyziku a na dobre zdôvodnenú hypotézu ochrany chronológie (bližšie [1], 153).

9 komentárov na “Boh a nekonečno”

  1. Rešpektujem to že Pán Igor Kapišinský má iný svetonázor ako ja. Nepociťujem k nemu nenávisť a ani opovrhnutie a ani ho v žiadnom prípade nechcem hnať pre inkvizičný tribunál. Boh naozaj reálne existuje aj keď si predstavy o ňom žiaľ ľudia deformujú svojimi predstavami. Boh sa stal človekom v Ježišovi aby nás vykúpil a dal nám život večný. Keď Boh reálne existuje a je správny, kto sa nechá správne Bohom viesť nemôže urobiť nič zločineckého a ani šialeného. Je smutné že teológ ktorý by mal byť svedkom správnej a zdravej viery reálne spochybňuje Zmŕtvychvstanie a večný život ktorý nám Ježiš tvrdo vybojoval na kríži.
    Čo je už škandalózne je to že katolícky spolok Istropolitan ktorý má názov Katolícky zverejní bez dostatočného kritického komentára článok v plnom znení ktorý útočí na vieru a spochybňuje Zmŕtvychvstanie a večný život ktorý nám Ježiš Kristus vybojoval. Ďalej je smutné že mnohí teológovia popierajú učenie Cirkvi a vzďaľujú sa od viery.

  2. Nechápem prečo katolícky spolok ktorý má názov Katolícky bez akéhokoľvek protinázoru zverejňuje na svojej stránke článok ktorý otvorenie zavrhuje ideu večného života ktorá je silným pilierom kresťanstva.

  3. Aj keď v Starom zákone sa nehovorilo moc o živote duše bezprostredne po smrti, predsa Starý aj Nový zákon jednomyseľne dosvečujú vzkriesenie mŕtvych na konci pozemských vekov.

  4. Dakujem p. J. Kollarovi za upozornenie, ze uvedeny text p. Kapisinskeho nemal kriticky komentar, tak som si ho dovolil v skratke napisat pred samotnym textom eseje. Rad by som upozornil, ze tu nejde o oficialne stanovisko Istropolitanu a toboz RKC, ale o zaujimavy a v mnohom provokativny nazor vyznamneho SK vedca a clena Teologickeho fora, ktory ma na nasom webe svoje miesto, minimalne z ohladom na jeden z nasich pilierov (scientia..). Treba povedat, ze v SK medialnom priestore niet tolko moznosti stretnut sa casto s textami, ktore sa zaoberaju nekonecnom, smrtou, ci (vecnym) zivotom v takomto rozsahu a v takejto forme, nevraviac o mnozstve podnetnej literatury pod textom, z ktorej autor cerpa. Verim, ze p. Kollar a aj ostatni citatelia nebudu uverejnenym textom “pohorseni”. Dakujem za pochopenie. P

  5. Veľmi pekné zhrnutie množstva materiálov, vnímam tento článok ako veľmi pekný podnet na premýšlanie pri dobrom vínku až do konečného nekonečna… ;o)

    Plepo, gratulujem.

  6. Ako laický mudrlant by som si dovolil napísať, že je to veľmi pekné zhrnutie množstva materiálov, vnímam tento článok ako veľmi pekný podnet na premýšlanie pri dobrom vínku až do konečného nekonečna… ;o)

    Plepo, gratulujem.

  7. V prvom rade sa chcem pripojiť ku gratulácii OXANKA a poďakovať autorovi za skutočne svieži , nezatuchnutý a inšpiratívný článok-esej . Aj keď som profesne chemikom, desiatky rokov sa zaujímam o všetko čo súvisi s vesmírom,kozmologiou,kvantovou fyzikou ,fyzikou elementárnych častic a samozrejme existenciou človeka v tejto paradoxnej a určite aj čiastočne tragikomickej realite, alebo v tom, čo za realitu mnohí ľudia pokládajú.Táto esej
    mi každopádne umožnila poznať aj niektoré nové zorné uhly na paradoxy , ktoré prináša rozvoj vedy a techniky a postojov kresťanskej viery/ mimochodom , keď som si prečítal komentár p.Juraja Kollára tak to na pozitívný posun s dobou nevypadá-len na závan ďalšej zatuchnutosti/ Myslím si, že pokiaľ nebude v náboženskej obci resp. medzi veriacimi pribúdať počet tých,ktorí sú skutočne /a nie len verbálne/ schopní tolerancie inej viery-veď aj ateizmus je určite viera-tak viera a veda si tak skoro nepodajú ruku pán Kolár: Na záver.Spravil som si kopiu
    článku-nie kvantovú a to preto,že má článok skutočne oslovil a pri jeho druhom a príp.ďalšom čitani chcem v ňom najsť tie isté podnety na zamyslenie sa. Ešte raz vďaka a nedajte sa znechutiť zatuchnutosťou

  8. Úvaha nad esejou Igora Kapišinského „Boh a nekonečno“

    Úvod eseje zverejnenej na stránkach Slovenského katolíckeho akademického spolku ISTROPOLITAN http://www.istropolitan.sk začína autor venovaním pre svojich milovaných synov a taktiež ostatným:
    IK: (Igor Kapišinský):
    „venujem ju rád všetkým ľudom dobrej vôle, ktorí túžia byť aspoň vnútorne slobodní a snažia sa pritom slobodne a „kriticky sebakriticky“ uvažovať nielen o vede, ale najmä o svojej viere a náboženstve práve v dobe, keď cirkev celkom nepochopiteľne vlastným konaním stráca akúkoľvek hodnovernosť i opravdivosť.“
    K: (môj komentár):
    Nuž pozrime sa, aký recept pre cirkev pán Kapišinský pripravil, aby prestala strácať hodnovernosť a opravdivosť.
    Najprv venuje autor pozornosť otázke „nekonečna“:
    IK:
    „po dlhých sporoch už totiž vieme, že nekonečná môžu byť rôzne, a jedno môže byť väčšie – mohutnejšie – ako to druhé! A ktoré nekonečno je potom to najväčšie, najmohutnejšie, absolútne? A vôbec, existuje také nekonečno? Je to snáď samotné Absolútno – nekonečný Boh? My to určite nevieme a pochybujeme, či to vôbec niekto zo smrteľníkov voľakedy vedel“.
    K:
    Na túto otázku dávali mnohí filozofi konkrétne odpovede, najpodrobnejšiu a najpravdivejšiu dialektickú analýzu konečna a nekonečna s konkrétnymi odpoveďami dal G.F.W. Hegel v svoje práci „Veda o logike“. To by ale autor musel poznať tieto práce, a nielen o nich písať zo sprostredkovanej populárnej literatúry. Zároveň by sa musel vzdať svojho pozitivistického pohľadu na svet a priznať, že hľadanie a nachádzanie odpovedí na najzákladnejšie otázky bytia má zmysel.
    IK:
    „Zjednodušene a veľmi stručne sa dá záverom povedať, že aj keď dnes ešte nevieme, ktorá teória, časticová či strunová, je tou pravou teóriou hmoty a energie na tej najzákladnejšej úrovni, obe skupiny fyzikov vo fyzikálne nekonečno neveria! Vo všeobecnosti sú presvedčení, že každá širšia a lepšia teória, a teda aj predpovedaná a stále ešte mysteriózna „teória všetkého – TOE – Theory of Everything“, všetky nekonečná vypudí“
    K:
    Tento zámer vypudiť nekonečná z fyzikálnych teórii je iste správny, pretože kvantitatívne nekonečná reálne neexistujú, existujú iba vo forme kvalitatívnej neohraničenosti, napr. povrch gule má síce konečnú plochu, ale nemá nikde hranicu, podobne je to aj s vesmírom, ktorého priestor je do seba uzavretý, čiže má konečný objem, ale je neohraničený (vesmír je vlastne trojrozmerný povrch štvorrozmernej gule).
    IK:
    „Kozmologické teórie musia byť však pri výpovediach a extrapolácii fyzikálnych veličín (hustota, rozmer, teplota, a pod.) konkrétnejšie, zvlášť v tesnej blízkosti singulárneho bodu, ak uvažujeme teóriu Veľkého tresku s horúcim počiatkom. Ale môžu sa veci, ktoré charakterizujú konečné veličiny, zrazu stať nekonečnými a navyše v konečnom čase? Nevieme na to spoľahlivo odpovedať a odpovede odborníkov sa aj v tejto otázke veľmi líšia.
    Vo všeobecnosti však aj u kozmológov prevláda nechuť pripustiť akékoľvek nekonečná do Vesmíru, hlavne pre ich nepredvídateľné následky“
    K:
    Ak by si fyzici uvedomili, že kvantitatívne (podľa Hegla „zlé“) nekonečná reálne neexistujú, vyhli by sa zbytočným absurditám. Veď je evidentné, že vesmír je kvantovaný, to znamená, že pozostáva z elementárnych kvánt priestoru (energie, hmoty), čiže hmota nie je deliteľná donekonečna a jej delenie má svoje hranice, ktorými sú elementárne kvantá priestoru-hmoty-energie. Celkový počet týchto kvánt tvoriacich vesmír je síce obrovský, avšak konečný.
    IK:
    „Teraz chceme predovšetkým ukázať, že „veriť“ v teologickom zmysle slova, je skoro vždy obrovské riziko!“
    K:
    Čiže takúto teologickú vieru by sme mali odmietnuť a zrejme ju nahradiť vierou v iracionálne nezmysly súčasnej fundamentálnej teoretickej fyziky, ako je existencia 10-rozmerného priestoru, čierne či červie diery, vyparovanie neexistujúcich čiernych dier, multivesmír pozostávajúci z obrovského, či dokonca nekonečného počtu samostatných vesmírov (paralelných, detských, dcérskych,…), cestovanie v čase, atď… Ono totiž škála iracionálnych absurdít, ktoré ponúka súčasná teoretická fyzika, je obrovská, takže aby sme ich mohli všetky vstrebať, na to potrebujeme naozaj silnú „vieru“ v neteologickom zmysle, čiže v zmysle vedeckej fantastiky.
    IK:
    „Skrátka, špekulatívny teológ – scholastik sa dokáže vymotať prakticky zo všetkého! Asi na tomto mieste je vhodné povedať, že spomínaný, veľmi častý typ špekulatívneho scholastika, ktorý sa kvôli snobizmu a pýche nevie pravde pozrieť do očí, má pohotovo naporúdzi aj iné teologické „čarovné zaklínadlá či formulky“ typu „Bohu nič nie je nemožné“, „Boh to tak chce“, „je to Jeho vôľa“, „je to dielo Ducha Svätého“, „týmto spôsobom sa snaží „teológ“ spomínaného typu zakryť (zdôvodniť sa ozaj nedajú) hlavne svoje predsudky ako i to, prečo má všetko ostať nemenné, tak ako je „teraz i na veky vekov amen“! Aj takýmto konaním stále viac a viac stráca teológia i cirkev svoju opravdivosť, hodnovernosť, pravdovravnosť či kredibilitu.
    K:
    Ešteže autor nie je špekulatívny scholastik a svojou teológiou sa snaží prinavrátiť cirkvi jej opravdivosť, pravdovravnosť a kredibilitu! Nuž pozrime sa, ako to robí.
    IK:
    „Dôkazy“ i dôkazy Boha sú fakticky nielen nemožné, ale hlavne zbytočné!“
    „je márne chcieť racionálnym skúmaním objaviť podstatu Boha. Znamenalo by to totiž, že by sme v existenciu Boha už neverili, ale o Jeho existencii (objektívnej!) by sme „vedeli“! Veriaci by sa takto zmenili na akýchsi „(vše)vediacich vševedkov“ a pojmy „viera“, „veriaci“, a pod. by sa stali nepotrebnými, nelogickými, nadbytočnými, a v slovníkoch, literatúre a zvlášť v teológii a Biblii úplne zbytočnými.
    K:
    Aká to dojemná obava, že nebodaj spoznaním podstaty Boha by sme stratili vieru v Neho. Našťastie nás autor vystríha pred veľkým rizikom „veriť“ v teologickom zmysle a zároveň nám dáva poučenie, že je márne chcieť racionálnym skúmaním objaviť podstatu Boha. Autor zaujíma pokrokový pozitivistický vedecký postoj, v súlade s ktorým nemá význam zapodievať sa otázkou existencie Boha, lebo táto je iba nedokázateľnou hypotézou. Nuž takýto vedecký postoj nášho moderného teológa k Bohu by sme mali zaujať aj my a nie nebodaj sa snažiť skúmať a objavovať Jeho podstatu, lebo potom by sme už aj vedeli v čo veríme, a takáto nehoráznosť je predsa neprípustná, preto máme radšej strčiť hlavu do agnostického piesku. Ja si aj napriek tomu „kacírsky“ myslím, ba som o tom presvedčený, že v súčasnosti by sa už viera v Boha mala opierať aj o rozumové poznanie Jeho podstaty, ktorá je poznateľná a cieľom pravej teológie by mala byť v prvom rade práve snaha o jej pravdivé poznanie, aby sa “veriaci“ mohli zmeniť na „vediacich“. Autor má však z toho hrôzu, lebo ako verný katolík sa obáva, že toto poznanie by mohlo podkopať základy jeho milovanej cirkvi a tak radšej vo vzťahu k Bohu zaujíma pozíciu agnostika, ba až ateistu, a radí to isté aj nám.
    IK:
    „Menej problematické by azda bolo (namiesto dôkazov existencie Boha – pozn.), keby sme radšej hovorili napríklad o indíciách, „stopách“ či „odtlačkoch“ Boha v prírode, alebo „cestách“ („viae“) vedúcich od stvorených vecí až k ich inteligentnému Stvoriteľovi – Bohu. Podobne by asi bolo vhodnejšie v polemikách veda vs. viera používať namiesto termínu „viera“ pojem „dôvera“, alebo dokonca „presvedčenie“, hoci aj tie sú vždy značne subjektivizované.“
    K:
    Ešteže nám autor ponúka aj takúto možnosť poznávania „inteligentného Stvoriteľa“. Prekvapivé! Žeby snáď predsa len veril, ba dokonca dôveroval a bol presvedčený o jeho existencii? Skôr sa zdá, že autor verí iba v neosobnú inteligenciu prírody, čiže v akéhosi neosobného panteistického Boha – Prírodu, v akého veril aj Einstein. Ak by totiž pripustil existenciu osobného Boha – čiže večného ducha, musel by priznať, že duchovný aspekt bytia je nad jeho hmotným aspektom a tým pádom je večný a nesmrteľný, čím by musel zároveň pripustiť, že aj duchovný aspekt človeka ako aspekt Boha, čiže jeho sebauvedomenie a sebauvedomovanie („Ja som“ a „Ja chcem“), je nezničiteľný, lebo človek je v svojej podstate duch a duša, pričom fyzické telo je len jeho dočasným pozemským vlastníctvom. To však pán Kapišinský nepripustí, lebo je na 100% presvedčený, že posmrtný život človeka ako ducha (život po smrti fyzického tela) neexistuje.
    Autora trápi, že „katolícka cirkev, ktorej situáciu najlepšie poznáme sa dnes stáva, žiaľ, už stále viac cirkvou „vatikánskou“ ako cirkvou pre všetkých, všeobecnou teda ozaj katolíckou!“ a tak ponúka svoju pomoc.
    Aj keď sa už zdalo, že k otázke fyzikálneho nekonečna zaujal celkom rozumné stanovisko, že sa ho treba zbaviť, zrazu sa situácia otočila o 180 stupňov a autor sa znovu pýta:
    „Je „náš“ Vesmír nekonečný?“ a zároveň si dáva nasledujúcu odpoveď:
    IK:
    „Mnohí sa aj tak domnievame, že sa na to uspokojivá odpoveď nenájde ani v budúcnosti. Zdá sa nám totiž, že zistiť správnu odpoveď by zabralo nekonečne veľa času! A možno sa to nedá rozhodnúť ani principiálne a otázka je akousi nerozhodnuteľnou tézou (vetou) kozmológie. Pritom si pomáhame pojmami Multi(uni)verzum, Multivesmír, a pod. Pojem vesmír či Multivesmír, by teda zahŕňal všetky možné svety (vrátane „nášho“ Vesmíru), z ktorých mnohé by mohli mať tiež všetky možné dimenzie, nielen tie, ktoré favorizuje (ale prevažne z teoreticko-matematického pohľadu!) súčasná kozmológia, t. j. Vesmír so 4 (známe Einsteinovo štvorrozmerné kontinuum), s 11 alebo 26 rozmermi. Počet či množstvo takýchto „vesmírov“ v Multivesmíre, možno v niečom podobných aj tomu nášmu Vesmíru, môže byť samozrejme aj nekonečná (nespočítateľná) množina! Problém sa dá ďalej ešte skomplikovať, a to nielen filozoficky a definične, ale aj vecne, fyzikálne.“
    K: Viď strunové teórie.
    IK:
    „napriek očakávanej nevôli ortodoxných teológov a bez ohľadu na oficiálne učenie kresťanských cirkví (špeciálne rímskokatolíckej), považuje autor tejto eseje tézy o „večnom“ živote po smrti (a vôbec o akomkoľvek type života pred i po smrti), o Božom kráľovstve, a pod. za veci jemu osobne veľmi vzdialené, paradoxne, až „nekonečne“ vzdialené.“
    „Mimochodom, aj v kostoloch počúvame, že až obeta a smrť Krista na kríži (v istom zmysle „samovražda“), dala plný význam a zmysel celému vykupiteľskému dielu spásy.
    „Posmrtný život“ je ilúzia! Vieme totiž, že obeta (smrť) Krista dostáva zmysel iba vtedy, ak nemá byť zbytočná. Aby sa takou nestala a nebola, „museli“ sme sa my pozemšťania previniť, a teda spáchať „zlo“ (obraz dedičného hriechu či viny Adama a Evy v Edene). A opäť sa tu objavuje závažná otázka: Ale prečo „iba“ pozemšťania? Je dielo spásy absolútne univerzálne, platiace aj pre iné civilizácie v iných svetoch, alebo nie je také?
    K: Ó, aké dojemné to zamyslenie sa nad otázkou spásy z celovesmírneho či multivesmírneho pohľadu! Autorovi leží na srdci nielen osud pozemšťanov, ale aj mimozemšťanov, veď čo ak predsa existujú? A teológovia nemajú pre nich pripravenú odpoveď ako naložiť s ich spasením. Ozaj trestuhodná medzera v súčasnej teológii, najmä ak uvážime, ako neseriózne sa k uvedenému problému stavajú „šikovní teológovia“. Nuž čujme:
    IK:
    „Zrodilo sa zlo výnimočne iba na Zemi, v „našej“ rajskej záhrade, a ostatné svety obývané civilizovanými bytosťami (i s našimi kópiami) už vykúpenie nepotrebujú, lebo sú „bez viny“ a ukrižovanie Krista by „tam“ preto bolo už zbytočné? A únik z teraz naznačenej šlamastiky sa šikovnému teológovi znova môže podariť minimálne v dvoch krokoch. Najprv sa musí zbaviť modelu nekonečného Vesmíru, čo by ale z pohľadu súčasnej vedy ozaj nebolo korektné.“
    K:
    Tak toto je doslova šok! Predtým autor kvitoval snahy teoretickej fyziky zbaviť sa fyzikálneho nekonečna, a teraz už mu to pripadá nekorektné, ak by sa nebodaj takéhoto nekonečna chcel zbaviť „šikovný teológ“! a tak sa nezodpovedne vyhnúť problému, ako zaistiť spasenie aj pre „naše kópie“!!!! Nuž autora musí šľak trafiť, že „šikovný teológ“ sa z jednej strany nechce vzdať neodôvodnenej viery v osobného Boha, a z druhej strany ho vôbec netrápi osud „našich kópií“!
    IK:
    „Ak to však nespraví, potom by mal prehlásiť, že „mimozemšťania“ vo všetkých možných svetoch spásu, a teda ani vtelenie Syna Božieho a Jeho ukrižovanie, nepotrebujú, pretože sú ideálni a žiadnu vinu nespáchali! Vtelenie, ukrižovanie, spása, teda celá astroteológia by bola takto potrebná iba pre nás hriešnikov, tu na tejto Zemi. Takže aspoň v niečom by sme boli (i keď v negatívnom – v „dedičnom“ hriechu) ozaj výnimoční! Podobné „riešenie“ ponúka aj sv. Augustín, zrejme až v dojemnej starostlivosti, aby sme sa s tým všetkým nemuseli príliš trápiť. Myšlienku nekonečného Vesmíru a rovnako aj teóriu iných svetov treba aj podľa neho odmietnuť ako morálne odpudivú a logicky závadnú (čo sme už asi spomínali). Potom vraj bude všetko jednoduché a „jasné“.
    Upozorňujeme však, že vyššie spomínané nepríjemné teologické hlavolamy nás postretnú aj keby sme nevychádzali z teórie „nekonečného kopírovania“! Privedie nás k nim aj omnoho realistickejšia kvantovo-mechanická koncepcia existencie iných vesmírov (paralelných, dcérskych, detských, a pod.). A ani by ich nemuselo byť nekonečne mnoho! Takúto možnosť nám totiž moderná kvantová kozmológia predkladá i pomerne úspešne zdôvodňuje. O týchto aspektoch kozmológie a z nich plynúcich výzvach pre teológiu, ktorá na to, ako obyčajne, nie je vôbec pripravená.“
    K:
    Nuž na takéto nezmysly má byť teológia pripravená??? (multivesmíry, nekonečné kopírovanie, paralelné, dcérske, detské vesmíry)??? Samé iracionálne blúznenia súčasnej teoretickej fyziky! Už hlúpejšiu úvahu o spasiteľskom poslaní Syna Božieho si sotva možno predstaviť!
    IK:
    „Ako sa už povedalo, zdá sa nám, že večný život, i v nenáboženskom zmysle slov, ponúka otrávený pohár plný naivnej a falošnej nádeje, ilúzií, nekonečnej nudy a jalového civenia do prázdna. Tešme sa a žime teraz jednoducho preto, že „potom“ (bude to „už za chvíľu“) už nebudeme vôbec! Žime tu na Zemi naplno pokiaľ sa dá, pomáhajme živým a trpiacim (ako to učil a hlavne konal Ježiš z Nazaretu), pretože Boh je predsa Bohom živých a nie mŕtvych! Myslíme si, že aj na Slovensku máme dostatok žiarivých príkladov ľudí, ktorých život je oslavou teraz spomínanej životnej filozofie, a nemusia to byť hneď Epikurejci. A znova si uvedomme našu nepopierateľnú a nezrušiteľnú biologickú podstatu a vlastne to, že človek je a asi vždy aj zostane „iba“ človekom, teda smrteľným tvorom. Pokorne sa zmierme so zákonmi (najmä biologickými) prírody, lebo vôbec nám nepomôže pyšne sa im vzpierať,
    smrť je vo svete živej hmoty najpodstatnejší fenomén. „Prežiť“ svoju smrť sa nám určite nepodarí! Určite, a v tomto vidíme aj určité, drobné „víťazstvo smrti nad životom“, ktorá nielenže dáva životu zmysel, ale hrá významnú úlohu aj v súvislosti s nekonečnom či nekonečným trvaním, čo možno opakujeme až príliš.
    Zauvažujeme ešte raz o „duši“, odpútavajúcej sa údajne v momente smrti od fyzického tela
    „podľa Písma človek sa stal dušou, a nie že by ju dostal! Prvotný význam slova duša (hebrejsky neféš, grécky psyché) by mohol byť aj živá bytosť – tvor, čo vyplýva napr. z prvej knihy Mojžišovej, konkrétne podľa Gn 2, 7: …do nozdier (Adama umieseného z hliny) vdýchol (Boh-Stvoriteľ) dych života…Tak sa stal človek živou bytosťou. Sv. Pavol z Tarzu (asi 5/10 – 67) to potvrdzuje rovnako, napríklad v 1. liste Korinťan om (1 Kor 15, 45): … prvý človek Adam sa stal živou bytosťou. V hebrejskom origináli sa dokonca píše …tak sa človek stal živou dušou. Podľa hebrejských interpretácií Biblie môže takto duša aj zomrieť (spolu s telom). Zopakujeme, že v hebrejskej tradícii neexistuje dichotómia duša – telo, duša v hebrejčine jednoducho znamená celého človeka i s telom. Takže sa nedá povedať, že človek má dušu; sám človek je duša!“
    K:
    Výborne! Ale veď čo sa čuduje nad správnym konštatovaním „že človek sa stal živou dušou (ešte presnejšie „duchom“), a niežeby ju dostal!“. Veď človek nie je vlastníkom duše či ducha, ale je duchom samotným, ktorý má (dočasne vlastní) pozemské fyzické telo!!!. Aspoň takto, ako správny kresťanský teológ, by mal pán Kapišinský interpretovať to, čo hovorí Biblia.
    IK:
    „Existuje teda duša po smrti, a dokonca večne?
    „po smrti mozgu vedomý, citový ani intelektuálny život jedinca (vlastne už bývalého jedinca) už v žiadnej forme nepokračuje“.
    „Predstavy o materiálnej podstate ľudskej duše ale existovali už v dávnej histórii, o čom sa zmieňujeme aj inde. Takéto predstavy boli charakteristické napríklad aj u stoikov. Epikuros pokladá dušu za „teleso“ zložené z jemných častíc prenikajúcich telom a zaniká spolu s ním. V kozmogónii hlása tézu o nekonečnosti sveta v priestore a čase, a v otázkach antropogenézy a pôvodu „prirodzenosti“ človeka sa dokonca vyjadruje racionálnejšie ako to dnes robia niektorí vrcholoví členovia cirkevného manažmentu.
    K: Rada nášho teológa pre vrcholových členov cirkevného manažmentu – staňte sa materialistami ako Epikuros.
    IK:
    „Nanešťastie však „platónske myslenie malo na kresťanstvo vždy veľký vplyv. Týka sa to hlavne chápania „ducha“ ako vyššieho spôsobu bytia v porovnaní s hmotou (látkou, matériou), ponímania smrti ako odlúčenia „duše“ od tela, náuky o nesmrteľnosti, večnej existencie „duše“, a pod. To všetko sú aj dnes určujúce faktory, odrážajúce sa v mierne modifikovanej forme v kresťanskej antropológii, eschatológii, v etike a morálke, v smerniciach o askéze a vôbec v teológii duchovného života. Cirkevní otcovia, raní i neskorší teológovia kresťanstva, teda preberajú Platónovo dedičstvo a stále zdôvodňujú, prečo je platónska škola blízka kresťanskej viere a odmietajú epikurejské myšlienky.“
    K: A to by rozhodne nemali !!!
    IK:
    „Preto opakovane tvrdíme, že chápanie smrti ako oddelenie tela od „duše“, ktorá ďalej prebýva u Boha ( v nebi) nie je v Biblii prítomné! Naopak, smrť biblicky znamená, že celý človek, a nie iba jeho telo odlišné od „duše“ sa obracia v prach! Teda celý človek sa musí chápať ako „telo“, ktoré je vydané napospas nie nekonečnému ale konečnému prebývaniu na tomto svete, teda je definitívne „odsúdené“ (našťastie!) na dočasnosť a pominuteľnosť. Ak sa však tomu chce niekto vzoprieť, nemá na výber a doslova „musí“ veriť myšlienke vzkriesenia „tela“, resp. i „duše“, veriť vo večný, posmrtný život a vo všetko, čo s tým súvisí.
    K: No hrôza! Ešteže nás chce pán Kapišinský oslobodiť od takejto hlúpej viery v posmrtný život. Srdečná vďaka!
    V tomto by nám mal ako príklad poslúžiť lekár Julien Offroy de La Mettrie (1709 – 1751), ktorý „dištancuje sa od unáhleného záveru, že „duša vždy myslí“ a tiež tvrdí, že o duši by mali hovoriť iba lekári a nie teológovia! Duša je teda podľa neho úplne zbytočný pojem. Celkom sympatické je aj to, že upriamuje pozornosť na človeka, najmä na vzťah jeho telesnej organizácie k psychickým schopnostiam, na vzťah hmoty a myslenia, na súvis organickej a neorganickej prírody, prírody mysliacej a nemysliacej, a pod. Skrátka bol dôsledným materialistom, ktorý chcel aj ľudské vedomie vysvetliť nešpekulatívnym bádaním a včleniť ho do poňatia človeka, ktorý predstavuje komplexný celok.“
    K: Znovu rada pre náš cirkevný manažment – musíte sa stať dôslednými materialistami a ateistami, ak chcete pomôcť cirkvi.
    IK:
    „Zaujímavé a nejasné však je, že podľa niektorých historikov filozofie, Hegel údajne rozvíjal celkom ateistickú filozofiu, v ktorej bola napr. nesmrteľnosť človeka úplne vylúčená. Navyše Heglovi vytýkajú celkom nevhodné používanie pojmu „dialektika“ pre kritickú filozofiu a v rámci toho aj katastrofálne uplatňovanie „logiky“ (matematik a filozof Bertrand Russell). Mimochodom, kde sú tie časy, keď sa hovorilo, že byť kresťanom, znamená byť logikom!? Ďalej sa Heglovi vyčíta aj mätenie pojmov svojou svojráznou „romantickou metafyzikou“, a rovnako je napádaná jeho hmlistá a mučivá teória „konkrétneho všeobecna“, a pod. Niet preto divu, že ešte nedávno ho mnohí preklínali ako najväčšiu intelektuálnu pohromu v dejinách ľudstva“.
    K: Škoda len, že autor si nedal tu námahu, aby sa sám oboznámil s dielami kráľa klasickej nemeckej idealistickej filozofie súc najväčšej intelektuálnej pohromy v dejinách ľudstva. Možno by potom jeho primitívne teologické či filozofické úvahy boli menej primitívne.
    IK:
    „Potom ale, nie človek je „závislý“ od Boha, ale Boh od človeka, vlastne od jeho predstáv. Tie sú navyše často dosť infantilné, a asi aj preto je svet aj dnes plný komických karikatúr „Boha“, čo sa transparentne prejavuje najmä v deformovaných formách tzv. „ľudovej zbožnosti“. Spomínaná karikovaná „atrapa“ „Boha“, sa skutočne hodí iba pod cirkusové šapitó!
    K: Ešteže sa náš moderný kresťanský teológ nad tým oprávnene pohoršuje a východisko zo situácie vidí v odmietnutí existencie akejkoľvek podoby Boha.
    IK:
    „Smutné až tragické je však to, že aj v „univerzitnej“ teológii (predstavy Boha) nachádzame toľko, niekedy až primitívneho, ťarbavého, infantilného a detinského antropomorfizmu. Nakoniec asi kvôli tejto záležitosti Feuerbach požadoval, aby sa celá teológia premenila na antropológiu. Túto požiadavku (postup) pomenoval „autonomický čin“. O každom náboženstve navyše tvrdil, že je iba fetišizmom. Samotné kresťanstvo je iba istým druhom „sebaprojekcie“. Ľudia totiž vychádzajú zo seba a do vlastností bytosti božej vkladajú…, čo sme inými slovami už povedali vyššie. Spomínaný fetišizmus zatemňuje vzťah subjektu k svetu a ľudský život ponára do prázdneho uctievania predmetov, ktoré niekedy hraničí až s pohanským modloslužobníctvom! Ak by sme mali stručne zhrnúť náš názor na degenerované predstavy Boha, odvážime sa povedať toto: Pokrivenie dôstojného obrazu Boha sa odohráva spojením dvoch momentov. Pri tom prvom sa Boh statočne personifikuje – zosobňuje podľa nášho obrazu ( proti predstave „osobného“ Boha z dobrých dôvodov vehementne protestoval aj A. Einstein – dokonca k tomu písomne apeloval u rehoľníčok). Druhý moment spočíva v našej snahe nanútiť Bohu ďalšie antropomorfné črty , resp. vlastnosti (atribúty). V existenciu takto „vyzdobeného“ Pána Boha je potom skutočne lepšie neveriť, ako veriť! Sú to často už situácie (žiaľ, celkom bežné), keď sa už nerobí rozdiel medzi náboženskou vierou a hlúpou poverou.“
    K:
    Ach, nášho teológa trápi, že dochádza k „pokriveniu dôstojného obrazu Boha“. Myslím, že z jeho analýzy je nám všetkým už teraz nad slnko jasné, ako vyzerá dôstojný obraz Boha (verte mu, určite to nie je cirkusová atrapa, lebo Boh je iba zbytočná hypotéza).
    IK:
    „Je všeobecne známe, že na Feuerbachovu kritiku náboženstva, za ktorú zožal škandalózny úspech, nadviazal Karol Marx (1818 – 1883). Z Marxovho problematického „prínosu“ pre túto oblasť nám zostalo v pamäti snáď iba tvrdenie, že náboženstvo je povzdych utláčaného tvora, cit bezcitného sveta, duch bezduchých pomerov, je to ópium ľudí, čo náš katolícky teológ Miroslav Kocúr ešte zvýrazňuje slovami: Marx mal pravdu, akékoľvek náboženstvo je ópiom ľudstva a otupuje zmysly! Takže i podľa Marxa má v sebe náboženstvo aspoň kúsok pravdy. Nietzscheho (1844 – 1900) známe zvolanie „Boh je mŕtvy!“ (tvrdil dokonca, že Boh nielen umiera, ale musí byť zabitý!) by sa snáď patrilo upresniť aspoň v tom zmysle, že Nietzsche ním myslel predovšetkým na smrť Boha metafyziky, koniec panstva nadzmyslových hodnôt a neistoty nihilizmu.“
    K:
    Nuž, čo dodať na záver? Ja osobne som sa ešte nikdy tak dobre nepobavil nad žiadnou esejou, či filozofickou alebo teologickou úvahou. Keby ju človek mal brať vážne, bola by to prisilná káva ťažko stráviteľná aj pre silný žalúdok. Pane Bože odpusť mu, lebo asi ani nevie, čo činí a jeho úvahy vďaka svojej myšlienkovej „hĺbke“ určite veľa vody nenamútia. Vyprodukovať čosi také a pritom sa pohoršovať nad primitivizmom „ľudovej zbožnosti“ je skutočne zábavné. Je neuveriteľné, ako môže niekto po vyštudovaní teológie na vysokej škole dosiahnuť takúto „úroveň“ teologického a filozofického myslenia a pritom si namýšľať, aké provokatívne, neortodoxné, ba priam revolučné sú jeho názory, pričom ide len o praobyčajnú formu “insitného“ ateizmu a materializmu diametrálne protikladnú k ideám kresťanstva. Je naozaj nepochopiteľné, ako môže moderný kresťanský teológ, vraj snažiaci sa pomôcť kresťanstvu, zaujímať nasledujúce postoje:
    1. Hypotéza Boha je nedokázateľná, osobný Boh neexistuje (ateizmus, agnosticizmus) a viera v osobného Boha je len hlúpou poverou.
    2. Posmrtný život (život po smrti fyzického tela) neexistuje, duša (psyché) je nanajvýš ak funkciou vysoko organizovanej hmoty, resp. zbytočný pojem (materializmus).
    3. Spasiteľské poslanie Ježiša Krista je nezmysel rovnako ako jeho zmŕtvychvstanie.
    Neviem, či je autor natoľko naivný, mysliac si, že takýmito svojimi vraj „provokatívnymi“ názormi sa mu podarí rozvrátiť najzákladnejšie piliere kresťanstva a ochromiť kresťanskú cirkev falošne pritom predstierajúc, že mu ide o jej dobro, alebo sa náš teológ chcel iba nezáväzne „intelektuálne“ vyšantiť.
    Nech už sú úmysly Igora Kapišinského akékoľvek, úroveň, na akej ich prezentoval, veru vydáva presvedčivé, bohužiaľ veľmi nelichotivé svedectvo o ňom samom ako vysokoškolsky vzdelanom kresťanskom teológovi a kozmológovi.

  9. Igor Kapišinský zomrel 9. 9. 2014. Odpočinutie večné daj mu ó Pane!

Pridať komentár

Security Code:

Stalo sa...

18. 12. 1935

Za prezidenta Československej republiky bol zvolený Dr. Edvard Beneš. Rozhodujúce hlasy Hlinkovej slovenskej ľudovej strany mu zabezpečil poslanec Dr. Jozef Tiso za prísľub, že Beneš 'do roka po svojom zvolení za prezidenta vyrieši slovenskú otázku uskutočnením autonómie Slovenska'. Dr. Beneš tento svoj sľub nikdy nesplnil.

18. 12. 1938

Konali sa voľby do slovenského Snemu. Kandidovala v nich iba Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty. Získala viac ako 97% hlasov. Voľby neboli príliš slobodné, ani tajné. Denník 'Slovák' uverejnil: 'Voľby sú tajné, ale nie je vážnym porušením tajnosti, ak sa sami voliči netaja tým, ako hlasujú.'

Prihlásenie


Zabudnuté heslo

Kategórie