Pár kníh VII.

Po čase opäť jeden výber z kníh, s ktorými som nezabíjal čas. Tentokrát som si prečítal diela mladého kolektívu HU historikov, P. Pišťanka, P. Krištúfka, S. Rakúsa, T.G. Asha, R. Slobodu, K. Matiašovského, S. Hawkinga, R. Diestlera, L. Luka, J. Šimulčíka a F. Kafku.

Keď som dočítal Uhorsko poľskú kroniku, bol som zvedavý, či je reflektovaná v zaujímavej knihe Rozštiepená minulosť (Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov). Nie je tu spomenutá. No keď už som to mal v ruke, znova som si túto prácu prečítal. Ide o knihu, ktorú napísalo 6 mladých maďarských historikov, ktorých spája obdivuhodná vec, že sa všetci naučili po slovensky, čo je pre lepšie chápanie spoločných dejín veľké plus. “Maďarský” pohľad od najstarších dejín cez stredovek, stavovské povstania, meruôsme roky až po Trianon a najnovšie postkomunistické dejiny je samozrejme v mnohých veciach odlišný od “oficiálneho” slovenského pohľadu a je možné, že niektoré hodnotenia by vyvolali u povrchných “hejslovákov” zdvihnuté obočie. No kniha je zároveň dobrým krokom k preklenovaniu našich vzájomných animozít a určite aj k lepšiemu pochopeniu “druhej strany”. Kvalitný úvod napísal historik Roman Holec, hodnotil ju aj Milan Zemko.

Polovicu 90. tych rokov by sme v SK literatúre mohli nazvať aj érou Petra Pišťanka. Okrem neprekonateľného Rivers of Babylon I-III vydal aj skvostné Skazky o Vladovi (+ pokračovania Nové skazky o Vladovi a Posledné skazky o Vladovi pre malých i veľkých. A sú to skutočné perly. Po rokoch som si Skazky znova prečítal. Vlado, Veľký vládca, v ktorom každý spozná Mečiara, je obklopený gerilou svojich verných (Vladov gašpar – I. Gašparovič, Vladov hudec – I. Hudec, Vladov husiar – A.M. Húska, slobodník Vladovej stráže – D. Slobodník atď.). A Vlado vládne. Múdro – premúdro. Iba občas dá niekoho zbičovať a zašiť do kože a hodiť do vody. Posúďte sami Vladovu múdrosť:

O šťastí.

Raz si Vlado pozval k sebe novinárov a tí mu kládli rozmanité otázky. Jedna redaktorka sa ho spýtala:

-        Si šťastným človekom, ó Veľký?

-       Áno, – odpovedal Vlado bez zaváhania.

-        Nikdy som totiž žiadnu vec nepotreboval skôr, ako som ju získal”.

No a množstvo podobných perál. Škoda, že Pišťanek sa literárne odmlčal, má talent, Rudo Sloboda ho dokonca považoval za svojho nástupcu. Mimochodom, veľmi mrzká bola doba mečiarizmu! Fajn, že Mečiar je mŕtvy.

Do top 10 Anasoft litery v r. 2009 sa dostal aj román Petra Krištúfka Šepkár. Koktavého našepkávača v divadle si odchytí obtlstlý politik Berger, ktorý je natoľko tupý, že sám nevie zo seba vydať múdrejšie vety, ako “Všetko sa musí zmeniť! Sme rozhodne proti! Sme za krajší život!” (akoby sme pred voľbami počuli väčšinu našich politikov). No keď mu začne (nedobrovoľne) našepkávať šepkár Krištof, z Bergera sa stane premiér jeho nepríťažlivej, potemkinovskej postkomunistickej krajiny. A to bez toho, že by musel vystúpiť zo svojho megaveľkého lincolna, kde žije, a bez toho, že by rozumel tomu, čo mu šepkár šepká (ide “vesměs” o divadelné repliky). Kniha je vlastne jednou veľkou satirou zaplnenou tými najnemožnejšími figúrkami. Nakoniec všetko končí…no, vlastne dobre. Oceniť treba aj vydarené ilustrácie (snáď na každej tretej strane), ktoré sú riadne “husté”. Dnes sa v románoch pre dospelých s ilustráciou stretneme naozaj zriedka. Dá sa…

Knihu som dostal darom od Miša H., šéfa Anasoftu. Pred Vianocami mi volá:

“Vieš zabiť kapra?”

“Jasne, včera som dal dole štyroch, mám aj mozoľ.”

“Mám dvoch vo vani, jak mám postupovať?”

“Ty vole, to sa do telefónu nedá povedať.”

“Dobehneš?”

“OK..”

Zabili sme teda spoločnými silami tých kaprov a ako odmenu som si odniesol pár pekných kníh :-)

Stanislav Rakús v r. 1976 debutoval novelou Žobráci, ktorá spolu s ostatnými jeho dielami nanovo vyšla vo veľmi peknej edícii u Kolomana Kertésza Bagalu. Dej (ak sa vôbec dá o deji v tomto skvostnom texte poskladanom z najrôznejších, niekedy až neuveriteľných príbehov hovoriť) sa odohráva na sklonku Rakúsko uhorskej monarchie okolo r. 1911 v spoločenstve ľudí žijúcich na úplnom okraji spoločnosti. Z veľmi pestrej palety postáv vyniká rodina komedianta Cypriána Bludoviča s Divadlom divov (a jeho tragický koniec), figúrka obecného holiča, neskôr už len hladného rozprávača Alfonza Bludoviča, príživník František Kampa, mrzký Leb… a množstvo ďalších “žobrákov”, ktorí žijú (živoria), zabávajú sa, plačú a umierajú. Text treba prečítať naraz, aby sa v ňom čitateľ nestratil. Navyše tá smršť nádhernej slovenčiny si zhltnúť to ako jednohubku priam žiada.

Rakúsova “kniha pre čitateľov od 9 rokov” Mačacia krajina je napísaná ľahkým, aj dieťaťu zrozumiteľným jazykom, no napriek tomu plná pekných obrazov, komických či smutnosmiešnych situácií, ktoré musia potešiť čitateľa každého veku. Prvá časť sa venuje dobrodružstvám kocúra Paniberka. Kocúr, pracujúci ako obuvník, sa rozhodne konať dobro a pomáhať ostatným mačkám. No akokoľvek sa snaží, jeho snaha vždy vyjde nazmar, ba priam sa obráti proti nemu. Keď začne pomáhať mačkám na stanici, zbadá, že vlak, do ktorého nastúpil pomáhajúc starej mačke s kuframi, sa pohne. Rýchlo vyskakuje, no zistí, že to sa hýbal vlak vedľa. Optický klam. Keď sa mu to stane druhý krát, už sa neznepokojuje, no tentokrát sa vlak pohýna naozaj a Paniberko (ktorý si zabudol peňaženku a samozrejme nemá lístok) sa dostáva do rúk mrzutého sprievodcu Šajmíra. Alebo chce pomôcť s uhlím, tak ho z chodníka zhádže do pivničného okienka. No to je izba hudobného skladateľa, ktorú nevedomky znivočí. Keď v dobrej viere natrie farbou ošuntelú bránu kocúra Cibeja, ten mu to poriadne zráta… a podobné príhodičky, ktoré pokračujú v druhej časti knihy s názvom “A iní obyvatelia” v podobnom rytme (kocúr Beníček kope druhým mačkám jamu a sám do nej fyzicky padá, skupáň Penecír hostí závistlivca Zuzáňa atď.). Veľmi príjemné.

Zaujímavý Timothy Garton Ash napísal pútavú, priam špionážnu knihu Spis (osobný príbeh), ktorej neuveriteľný “dej” skutočne prežil. Ako mladý študent histórie prichádza v r. 1978 do Nemecka, aby tu študoval vnútorný odboj voči nacizmu. No po tom, ako mu je ako jednému z prvých britských študentov umožnené študovať v NDR (1980), sa jeho záujem rýchlo upriamuje na súčasný stav východného bloku. Po istom čase je však vyhostený. No darí sa mu ešte za komunizmu dôsledne prejsť celý tento svet “za Múrom” (bol aj pri vzniku Solidarity v PL, stretal sa s disidentmi u nás, v “DDR” či v Maďarsku, čo pútavo zaznamenáva). Po páde Múru, v ktorý možno ani sám neveril, sa oboznamuje so spisom, ktorý na neho viedla STASI (dali mu krycie meno “Romeo”). A začína porovnávať tento jeho “iný” život, ktorý o ňom písali tajní, so svojimi vlastnými denníkmi. To porovnávanie je objavné. Postupne rozkrýva celú sieť agentov, ktorí boli na neho nasadení. S väčšinou z nich sa stretáva a pýta sa: prečo? Odpovede sú skoro presne také isté, ako nám známe trápne habkanie eštebáckeho agenta Lotosa (Jozef Banáš). Výhovorky a lži. No ale aj slzy a hanba. T. G. Ash paušálne nehodnotí (možno iba STASI ako negatívny celok), skôr sleduje osud jednotlivca. O to sú jeho závery zaujímavejšie. Komunistická STASI mala 1 agenta na 50 občanov! Kam sa hrabe Gestapo! Ash spoznal aj salónnych západných ľavičiarov, tzv. osemašesťdesiatnikov. Kritizuje ich ako malicherných a sebastredných. Páči sa mi jeho britské lakonické zhodnotenie či porovnanie Východ – Západ, že “sympatizoval som viac s hnutím za slobodu vo východnej Európe, než s mierovým hnutím na Západe“. Vie o čom hovorí, to tzv. mierové hnutie bolo podnikom KGB a STASI. Zaujímavá kniha človeka, ktorý vie o čom píše (o sebe, o ľuďoch, ktorých stretol a veciach, ktoré zažil) a píše to dobre.

Rudovi Slobodovi vydali v roku 1976 zbierku poviedok Hlboký mier. Je to taká normalizáciou kus obrúsená knižka, no nájdu sa tu aj perly. Spomenúť treba poviedku Porážka (rozprávanie môjho otca) o účasti Slobodu staršieho v 2. svet. vojne (prešiel celé Slovensko od Devínskej N.V. po Duklu a späť krížom krážom), príbehy “obyčajných ľudí” v poviedkach Zásnuby (mladí Ondrej a Emília sa zasnúbia: “Z Ondra sa stal snúbenec a Emilka bola šťastná snúbenica. I ja som mohol byť na tých zásnubách. Ale žena ma nechcela ta pustiť!” :-) ), Moja švagriná (hrdina si chce zobrať za ženu Anču, vdovu po jeho nebohom bratovi…), či Soľ zeme a Smutné slnko (bratom zomiera mama a veci okolo toho…). Viaceré z poviedok vyšli po Novembri 89 vo výberoch Slobodových textov. Celkom OK.

“Je opäť polnoc. Slnko zahaľujú mraky…” Takto končí vydarený cestopis o Nórsku Cesta za polnočným Slnkom, ktorý koncom 60. tych rokov napísal nestor čs. taveninovej chémie Kamil Matiašovský (doc., Ing., DrSc.). Aj keď má text takmer 50 rokov a niekedy z neho cítiť závan socializmu, a aj keď sa odvtedy Nórsko samozrejme zmenilo, je to pútavé čítanie. Matiašovský, tento predovšetkým výnimočný vedec (fyzikálny chemik), dielom dokazuje, že bol priam “renesančnou” osobnosťou, keď nás zoznamuje s nórskymi dejinami, umením (Munch, Vigeland…), hospodárstvom, školstvom, životom ľudí… Prírodovedec sa v ňom ale nezaprie, napr. keď s ľahkosťou vysvetľuje príčinu polárnej žiary. Samotný cestopis z juhu až na Nordkapp nie je suchým bedekrom, skôr rozprávaním pretkaným dialógmi. Dodnes sa na SAVke o Matiašovskom rozprávajú takmer legendy (vraj vypil denne liter borovičky a prepil aj Rusov a napriek tomu fičal…). Bol zakladateľom úspešnej spolupráce s Nórmi hlavne v oblasti “vedy okolo hliníka”, ktorá stále pokračuje a má odraz aj v biznise (Slovalco v Žiari). Okrem množstva publikovaných vedeckých článkov a kníh je Matiašovský mimo tohto cestopisu autorom aj viacerých detektívok. Chcelo by to o ňom nejakú monografiu…

Stephena Hawkinga netreba príliš predstavovať, je to už tak trochu “celebritný” vedec a jeho populárnovedecké knihy sú známe širokému okruhu čitateľov rozhodne nie iba z radov fyzikov, lebo sú relatívne zrozumiteľné aj človeku, ktorý má aký taký základný prehľad v prírodných vedách. Jednou z jeho najpopulárnejších prác je Ilustrovaná stručná história času. Zaujalo ma v nej, že voči zásadnému Hawkingovmu spoločnému článku s Penrosem o singularitách z roku 1970 sa o.i. “sformovala veľká opozícia zo strany sovietskych vedcov vychádzajúcich z marxistickej viery vo vedecký determinizmus…”. A tiež, že “prečítaním tejto knihy sa zväčší množstvo usporiadanej informácie vo vašom mozgu. Súčasne sa však mnohonásobne zvýši neusporiadanosť zvyšku vesmíru vplyvom tepla, ktoré sa z tela uvoľňuje” (otázka termodynamickej časovej strelky). Záverečné kapitoly knihy, ktoré sa venujú tzv. červím dieram a cestovaniu v čase sú však podľa mňa trochu “zvulgarizované” smerom k sci fi. No je to v každom prípade zaujímavá kniha. Hawking v nej častejšie hovorí o Bohu a jeho úlohe pri stvorení. V týchto dňoch má vyjsť v slovenčine posledná Hawkingova kniha Veľký plán (2010), čo sa týka vzťahu k Bohu vraj oveľa kontroverznejšia. Podľa posledných správ od Igora Kapišinského, ktorý ju preložil do slovenčiny (tak ako aj Ilustrovanú stručnú históriu času), sa máme na čo tešiť.

Na odľahčenie som si po dávke “špekulatívnej” fyziky prskol knižku Tři sestry – 25 let ve 25 obrazech. Uff, je to hustá partička, táto česká krčmovo-punková kapela! Napriek dvom úmrtiam (bubeník Hadr (autonehoda 1996) a gitarista Sahula (vražda 2008)) hrajú ďalej a po tých rokoch je to už dobre zabehnutý veľký rockandrollový cirkus. Ich koncert je vždy zárukou veselej zábavy…

Máme tu novú desiatku finalistov Anasoft litera. Ako prvú som si z tohto výberu prečítal bibliofilsky veľmi peknú knižku (ako väčšina kníh z BB tlačiarní) Lukáša Luka Príbehy Považského Sokolca. Fiktívna dedina Považský Sokolec sa nachádza niekde medzi Piešťanmi a Žilinou, blízko Trenčianskych Teplíc na Považí. Bola obývaná už Keltmi, ich artefakty ako keramiku či bronzové sošky a ozdoby občania využívajú. Prítomnosť archeológov nemajú radi, pretože zdržuje výstavbu. Ak sa chce sused susedovi pomstiť, do výkopovej jamy mu hodí pár črepov, aby sa stavba spomalila (robí tak aj Agnesa Riedlová svojej dávnej – úspešnejšej – sokyni v láske). Zamestnankyňa mraziarní Agnesa a jej tri nezdarené dcéry + množstvo ďalších postavičiek spod rozpadávajúceho sa sokolského hradu napĺňajú túto knižku takými veselými, občas až absurdnými príhodičkami, že sa človek musí smiať. Slovenská dedina kúsok po páde komunizmu je opísaná s láskou, veselo, trefne, či jemne kriticky. Vydarená prvotina Lukáša Luka dáva tušiť, že sa rodí zaujímavý a s ľahkosťou píšuci autor. Knihu ilustroval Rudolf Krivoš, čo je veľmi pozitívne. Knihu hodnotil v SME T. Prokopčák.

Chemický inžinier a historik Ján Šimulčík napísal viacero kníh o podzemnej Cirkvi počas komunistickej totality. Jednou z nich je Zápas o nádej. Z kroniky tajných kňazov 1969-1989. Veľmi pútavým spôsobom sú tu spracované spomienky “tajných” kňazov Jukla, Fibyho, Gunčagu, Novajovského, Murdzu a Stromčeka. Mňa osobne najviac zaujali spomienky veľkej postavy SK katolicizmu a dlhoročného väzňa (13,5 roka!!) za vieru RNDr. Vladimíra Jukla. Rozpráva o svojom stretnutí s Kolakovičom, ktorý ho veľmi ovplyvnil a s ktorým počas Povstania prežil krutú zimu 1944 – 45 v horách. Hoci si odsedel v base taký dlhý čas, nezatrpkol a po prepustení sa opäť venoval práci pre Cirkev. V r. 1971 bol biskupom Korcom tajne vysvätený za kňaza. (V r. 2006 som mal tú česť prečítať kvôli zhoršenému Juklovmu zdravotnému stavu jeho laudatio na Kolakoviča v rámci konferencie o Kolakovičovi a Neuwirthovi, ktorú spoluorganizoval spolok Istropolitan). Taktiež príbeh Lacka Stromčeka, súčasného generálneho vikára ZA diecézy, je zaujímavý. Bol hlavným informátorom nedávno zosnulého Antona Hlinku, ktorému poskytoval správy (napr. zo Sviečkovej manifestácie), ktoré sme sa následne všetci dozvedeli z Hlasu Ameriky. V knihe sa okrem týchto kňazov stretneme často s menami Krčméry, Mikloško, Čarnogurský, Korec… ale aj Ján Sokol, farár v Seredi, cez ktorého sa na Slovensko dostalo množstvo vtedy zakázanej literatúry. Úryvky z tejto zaujímavej knihy, špeciálne o Lackovi Stromčekovi, sú tu.

Ďalšou zaujímavou publikáciou Jána Šimulčíka je Zápas o svedomie. Hladovka študentov bohosloveckej fakulty v roku 1980. Cirkev sa po brutálnych 50. tych rokoch v r. 1968 – 69 trochu nadýchla čerstvého vzduchu, no “normalizácia” ju opäť pritlačila. Vzniklo prorežimové združenie duchovných Pacem in terris, ktoré Vatikán kritizoval. Proti praktikám “pacistov” (mnohí boli agentmi ŠtB; každý deviaty (!) “oficiálny” kňaz spolupracoval s ŠtB) sa vzbúrili bohoslovci na jedinej povolenej bohosloveckej fakulte na Slovensku – CMBF v Bratislave. V októbri 1980 začali hladovku. Represia nenechala na seba dlho čakať, 11 bohoslovcov bolo zo štúdia vylúčených, ostatní boli zastrašovaní. Bolo to od r. 1969 pravdepodobne najväčšie vystúpenie proti totalitnému režimu, ktoré našlo ohlas aj v zahraničných médiách. Negatívnu úlohu tu z cirkevnej strany zohral o.i. biskup Feranec, na strane boľševikov sa priveľmi angažoval minister kultúry – básnik – Válek. Študentov sa okrem zahraničia zastali biskup Gábriš a kardinál Tomášek, no normalizačný mlyn sa im zastaviť nepodarilo. Ako v závere knihy píše prof. Robo Letz, hladovka bola možno zanedbateľnou epizódou v dejinách Slovenska, no predsa dokumentuje stav, v akom sa spoločnosť a Cirkev počas mrzkých rokov “normalizácie” nachádzala.

Do rozčítaného Kafkovho Procesu mi akurát vošla do rany výstava ÚPN Prísne tajné! Aké príznačné! ŠtB, táto tajomná inštitúcia manipulujúca ľudské osudy podľa potrieb marxistickej ideológie pracovala nápadne podobne ako “súd” v tom strašnom jednom roku života tridsiatnika Josefa K. Dobre situovaný prokurista v banke K. je obvinený. Nevie z čoho (a ani sa to nedozvieme). Je nevinný. No roztáča sa neuveriteľná špirála “procesu”, ktorá úbohého K. strháva do mlyna korupcie (a klamstva, absurdity, nespravodlivosti, nezáujmu o jednotlivca…), ktorý ho ničí a z ktorého niet nijakého úniku. Panebože, veď Oni ho nakoniec za♦♦♦♦!!! No predtým ešte pripravili o prácu, radosť, dôveru k ľuďom, nehovoriac o zdravom rozume. Krajina neuchopiteľného, no víťaziaceho Zla a Lži nad Pravdou nie je geograficky presne určená, no je strašná. Takmer 90. rokov od napísania je to veľmi silný román, v niektorých črtách podobný slávnemu Orwellovmu 1984. A to Kafka ešte nemohol tušiť, ako sa s “Jednotlivcom” v mene “Štátu” poihrajú rodné ľavicové sestry nacizmus a komunizmus…

Vyšiel aj nový Impulz.

Plepo

Ďalšie tipy na knihy sú tu: 

Pár kníh X.

Pár kníh IX.

Pár kníh VIII.

Pár kníh VII.

Pár kníh VI.

Pár kníh V.

Pár kníh IV.

Pár kníh III.

Pár kníh II.

Pár kníh.

1 komentár na “Pár kníh VII.”

  1. Nepripravujete,prosím, reedíciu ” Rozštiepená minulosť ” ? Takáto kniha mi ušla !

Pridať komentár

Security Code:

Stalo sa...

2. 7. 1993

Na pôde CD-klubu v Bratislave vzniká Slovenský katolícky akademický spolok ISTROPOLITAN. Názov spolku znamená v preklade z gréčtiny 'Mesto na Dunaji' a jeho meno niesla v názve aj prvá univerzita na Slovensku 'Academia ISTROPOLITANA'(1465). Svojou podstatou chce spolok 'nadviazať na tradície tejto stredovekej univerzity a chce vychádzať z tradícií slovenského študentstva 2. polovice 19. storočia. Svojou činnosťou nadväzuje i na pôsobenie spolkov Ústredia slovenského katolíckeho študentstva z 1. polovice 20.storočia'. Zakladajúci členovia S.k.a.s. ISTROPOLITAN postavili základnú orientáciu na princípoch katolíckych študentských kartelových zväzov v Rakúsku a Nemecku.

2. 7. 1995

V arcibiskupskej katedrále v Košiciach pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätých troch košických mučeníkov Štefana Pongráca, Melichar Grodeckého a Mareka Križina.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo

Kategórie