Zdravotníctvo – realita a vízie

Zdravotnícku problematiku sme na spolku už rozoberali viac krát. A akokeby sme sa stále motali v nejakom čarovnom kruhu. Nespokojnosť so súčasným stavom je asi najprevládajúcejší pocit tiahnuci sa všetkými vrstvami spoločnosti. Jedny klišé ako „podfinancovanie“, „štrajk lekárov“, „hrozí nedostupnosť zdr. starostlivosti“ sa striedajú s inými o neuveriteľnej netransparentnosti, lobingu farmabiznisu, plytvaní zdrojmi atď. Ako to vlastne je v skutočnosti nám priblížili znalci doc. MUDr. Tibor Hlavatý, PhD., (bývalý prodekan Lekárskej fakulty UK a súčasný generálny riaditeľ Sekcie zdravia MZ SR) a MUDr. Pavol Martanovič („rezač detských sŕdc“, v súčasnosti riaditeľ krajskej pobočky Všeobecnej zdravotnej poisťovne v Bratislave) v zaujímavom „dvojdialógu“.

V niečom sme v porovnaní s Európou v pohode (napr. dostupnosť je celkom OK…), v niečom zaostávame (geriatrické a rehabilitačné záležitosti…), v niečom sme úplne na chvoste (platy zdr. personálu…), niekde sa kradne (do 10 % cien v systéme je vata), niekde sú nasledovaniahodné vzory (Milosrdní bratia v BA, nemocnica Malacky…), väčšinou však naopak (zadĺženosť okresných špitálov…) a tak ďalej.

V EÚ priemerný človek navštívi lekára 5X ročne, my 12X. Zato sa o 7 rokov skôr poberieme na večnosť. Liekov vyplytváme rekordne veľa (do koša, či vlastne do kanálov, nech si len baktérie zvykajú na antibiotiká…) a preto aj dosť (na hlavu) platíme v porovnaní s EÚ. Zdravotníctvo ako celok podľa rôznych metodík rátania zožerie cca 8 % HDP.

Pravicoví doktori Tibor a Pali vinia červených SMERákov za veľké zbojstvá. Systém zadĺžili neuveriteľne, nová vláda ho sanuje (a ešte len bude) aj za cenu politicky nepopulárnych opatrení, no ani tie nebudú ideálne radikálne, lebo máme vládu slabú. Slová kritiky sa však ušli aj (mne sympatickým) chlapcom z HPI. Ideálne by vraj bolo, aby štát, keď už vyberá povinné zdravotné poistenie (vlastne forma dane) garantoval niečo, čo by platila jedna štátna poisťovňa (VšZP) a tie ostatné by boli čosti ako II. pilier. Dnes sa totiž pripoistiť nedá. Lokálne nemocnice, tento kameň úrazu a najviditeľnejší problém, treba rýchlo zmeniť na akciovky, ukazuje sa to ako najlepšia cesta, aj keď nie samospasiteľná. A rýchlo otvoriť brány pre nástup ukrajinských doktorov.

A čistiť si zuby, priveľa nežrať, dodržiavať pitný režim a zdravého ducha 🙂

Plepo