Pár kníh VI.

Po čase opäť prinášam výber z kníh, ktoré som prečítal a niečím ma zaujali. Tentokrát to boli diela D. Menclovej, R. Dobiáša, M. Marka, D. Magdolena, M. Kopcsaya, S. Rakúsa, J. Roznera, M. Homzu, R. Slobodu, otca a syna Letzovcov a B. Němcovej. Snáď niektoré z nich zaujmú aj niekoho z návštevníkov www.istropolitan.sk.

Bohumilé Združenie na záchranu Lietavského hradu vydalo zabudnutú publikáciu od Dobroslavy Menclovej Hrad Lietava. Dielko plné fotografií a náčrtov predstavuje asi najucelenejšiu prácu o histórii, stavebnom vývine a stave tohto nádherného veľkého hradu, ktorý pre mňa osobne predstavuje kus detstva. Je super, že sa nájdu dobrovoľníci, ktorí venujú čas, úsilie aj peniaze na aspoň základné stavebné práce, aby sa nám tento skvost nerozsypal pred očami.

 

Rudolf Dobiáš Zvony a hroby. Väzeň za vieru, spisovateľ Rudolf Dobiáš, robí pre našu národnú pamäť veľký kus práce, keď zbiera osudy politických väzňov, ktorí neprávom trpeli za svoje presvedčenie v komunistických lágroch, často v otrockých podmienkach uránových baní. No niektorým nebolo dopriate ani to “šťastie”, aby prežili ako krty lámajúc smolinec, pretože boli popravení. Tak sa v tejto knihe môžeme dozvedieť napr. o Antonovi Tunegovi, Eduardovi Tesárovi a Albertovi Púčikovi (komunistickému prokurátorovi – vrahovi – Antonovi Rašlovi sa málil totálne nespravodlivý trest na doživotie, odvolal sa a dosiahol popravu týchto mladíkov. Svoj mizerný život dožil “generál” takmer ako celebrita…) a mnohých ďalších. Záslužné dielo!

Cestou vlakom z Humenného do Bratislavy som zhltol cca 130 stanovú knižočku prof. Miloša Marka a kol. Periodická sústava prvkov. Oživil som si niektoré drobnosti, zvlášť ma potešil stručný rozbor života veľkého Rusa D.I. Mendelejeva (o.i. navštívil v r. 1876 USA, kde sledoval ropný biznis). Knižka na pár stranách stručne rozoberá Mendelejevovu tabuľku, poukazuje na jej vznik, logiku, prínos…V skratke objasňuje aj najdôležitejšie vlastnosti elektrónu, ktorý je v chémii “základným kameňom” (tvorí chemickú väzbu), jeho vlnové vlastnosti, kvantové čísla, správanie sa vo väzbe atď. Všeobecná chémia v kocke. Všetko by bolo fajn, keby knižka nekončila kapitolou “Filozofický význam periodickej sústavy“. Tu sa dočítame, že vraj “periodický zákon potvrdzuje pravdivosť marxistickej filozofie”. Ach jaj. Katastrofálna doba bola tá normalizácia (kniha vyšla v 1971), keď aj základné prírodovedné skutočnosti museli komunisti zasviniť Marxom!

Oveľa obohacujúcejšia je skvelá kniha kolektívu autorov pod vedením egyptológa Magdolena Hmota, život, inteligencia, vznik. A to aj napriek tomu, že tu na rozdiel od predchádzajúcej knižočky jedinú správnu filozofiu a akési šup šup “odpovede” na všetko nenájdeme, naopak, dostaneme namiesto nich len ďalšie, mnohokrát pálčivé otázky. Kniha si za objekt záujmu kladie pozrieť sa na “VZNIK” z viacerých uhlov pohľadu. O vzniku HMOTY (od Big Bangu cez vznik prvkov, galaxií, hviezd a planét) píšu fyzici Balek a Masarik. Vznik ŽIVOTA (“zrodenie” bunky, jej organizácia až po náš príbeh Homo sapiens) ozrejmujú biológovia Krajčovič, Vesteg a antropológ Thurzo. Vznik INTELIGENCIE diskutujú viacerí odborníci z pohľadu vzniku a vývoja jazyka, prvého umenia, organizácie prvých štátov (zaujímavý text o vývoji v starom Egypte po 1. dynastiu od Magdolena) až po otázky inteligencie v umelých systémoch. Do tejto časti je možno trochu nepatrične zasadený text historika Kováča o vzniku SK štátnosti, no čítal som od neho aj horšie veci. No pre mňa najzaujímavejšou a najobjavnejšou časťou je text astronóma a teológa Igora Kapišinského Problém vzniku alebo veda vs. viera, ktorý knihu uzatvára. O vzniku, predovšetkým ak sa pýtame “ako” a “prečo” všetko vzniklo, nám toho veľa nepovie ani fyzika (je limitovaná Planckovým múrom), ani náboženstvá (autor napr. diskutuje nezmysel reinkarnácie vo východných náboženstvách či z fyzikálneho hľadiska neudržateľné niektoré dogmy katolicizmu atď.) a ani teológia (kritika snáh teológov “vopchať” Boha tam, kde si momentálne nevieme dať rady, tzv. “Boh medzier”). Nájdeme tu obsažnú rešerš citátov z Biblie, ktoré sa akokoľvek VZNIKU dotýkajú, ako aj paradoxný súlad katolicizmu s materializmom v otázke “večnosti” hmoty (večné oslávené telá vo fyzickej forme…). Záverom state je Záver bez záveru alebo smutný epilóg skeptika, kde Kapišinský cituje Silesiusa (1624 – 1677): “i keď neviem s dostatočnou istotou, čím som, odkiaľ prichádzam a kam sa po smrti poberiem a v akom vesmíre vlastne žijem, cítim počudovanie nad tým, aký som šťastný a ako mi tieto neistoty nevadia”. Zaujímavý text, v ktorom o.i. astronóm prosí Boha o “milosť pochybovania”.

Márius Kopcsay je pravidelne účastníkom top 10 najprestížnejšej SK prozaickej ceny Anasoft litera. Minulý rok bodoval s knihou Medvedia skala. Je to krátky román (dlhšia novela) o nie najzávideniahodnejšom živote pracovníka Slovotechny (firmy na výrobu slov). No musím trochu sklamane povedať, že je to “nič moc”. Teda čakal som viac, možno aj preto, že Kopcsay prednedávnom napísal pekný text o Sakrakopci. No nájde sa aj pár veselých vecí, napr.: “Teraz však všetko funguje 1 radosť – jed na radosť“.

Chuť na slovenskú beletriu som si však vrchovato napravil dvoma skvelými knihami Stanislava Rakúsa (víťaza Anasoft litera 2010 za parádny Telegram): dlhšou novelou Temporálne poznámky a  zbierkou piatich poviedok Pieseň o studničnej vode. Hrdina Temporálnych poznámok (temporálny z www.cudzieslova.sk: časový, týkajúci sa času; udávajúci čas alebo udávaný časom; svetský (z hľadiska katolíckej cirkvi); týkajúci sa spánku na hlave; v cirkevnom práve svetský) Dušan Sakmár je učiteľom slovenčiny na večernej škole v Košiciach v roku 1972. Je trochu roztržitý, zábudlivý, občas holdujúci alkoholu (opisy stúpajúcej hladiny OH v krvi patria k perlám diela), trochu nezodpovedný, bojazlivý, obklopený čudnými učiteľmi v zborovni a podivnou zmeskou dospelých študentov. No napriek všetkému je to sympaťák, ktorý sa zamýšľa nad “podstatnými” vecami života v čase. Skvostné rozprávanie, elegantne skáčuce z času do času a z osoby na osobu. Nádherná slovenčina!

Aj poviedky z Piesne o studničnej vode sú čitateľné, predovšetkým dve: Nôtik (trpký príbeh dobráka, ktorého rafinovane zničí zloduch Bigoň) a Pieseň o studničnej vode (otec Gomboj preberie na seba vraždu jedného syna druhým, no napriek jeho obetovaniu sa všetko končí zle) sú obe také, že po dočítaní sa nedá povedať iné, len že uff, uff!

Novinár, kritik, prekladateľ, v mladosti naivný ľavičiar (no nikdy nebol členom KSČ) a obdivovateľ ZSSR (trápne, však ho potom vlastní presvedčili o tom, čo znamená “diktatúra proletariátu” v praxi), manžel prekladateľky Zory Jesenskej, za normalizácie odstavený a nakoniec emigrant (1977 Mníchov) Ján Rozner napísal spomienkovú knihu Noc po fronte. Písal ju ako bilancujúci starec “pre nikoho”, iba pre seba. A je (aj) voči sebe silno úprimný. Dozvieme sa, ako vyzerala Bratislava tesne po prechode frontu v apríli 1944 a vnoríme sa do autorovho hodnotenia viacerých postáv (otec, matka, maliar Guderna, žena strojníka ČS Dunajplavby (neskôr aktívna členka Karpathendeutsche Partei)…), ktoré sú podané “vypísaným perom”. Veľmi zaujímavou kapitolou je časť s názvom “Slovenský štát”. Autor po rokoch hodnotí túto epochu, voči ktorej bol ako mladík veľmi kritický. S odstupom času a v porovnaní s tým, čo páchali komunisti, prvá SK republika z hodnotenia (predovšetkým kultúry, ale aj školstva a politiky) vychádza až prekvapivo dobre, napriek tomu, že ako čiastočný Žid a ľavičiar to nemal “easy” (bol aj v internačnom tábore v Seredi napr.) S Jankom Smrekom napr. pripravoval “nemecké” číslo Elánu. Je to dobrá, živá a zaujímavá kniha, aj keď snáď jeho dielo Sedem dní do pohrebu je trochu ľudsky silnejšie.

Historik profesor Martin Homza vydal veľmi dôležitý text pre hlbšie pochopenie nielen “slovenskej” histórie, ale zaujímavý (a pomerne málo reflektovaný) v celom stredoeurópskom priestore, ktorý nesie názov Uhorsko – poľská kronika s podtitulom Nedocenený prameň k dejinám strednej Európy. Text bol napísaný niekedy v 20.-30. tych rokoch 13. stor. zjavne pre potreby okruhu syna kráľa Ondreja II. – Kolomana Haličského pravdepodobne na Spiši. Kronika opisuje najprv život legendárneho Aquilu (Atilu), ktorý si berie za ženu slovanskú princeznú, no ťažiskom zápisu je Yesse (Gejza) a jeho rodina. Gejza si berie za ženu Poľku Adelaidu. Narodí sa im syn Štefan I., svätý uhorský kráľ (korunovaný r. 1000). Ten dostáva od pápeža korunu. Štefan sa stretá s poľským kráľom v Ostrihome, stavia chrámy a buduje mocné kráľovstvo. Kronikár (mimochodom anonymný, pôvodom asi Nemec) pre krajinu, do ktorej prichádzajú Uhri, teda pre územie od Haliče cez dnešné Slovensko, okolie Balatonu až po dnešné Chorvátsko zásadne používa latinský termín Sclavonia (Homza ho interpretuje ako Slovanská krajina). Prínos kroniky je v tom, že Uhri krajinu nedobíjajú, ale zaberajú výhodnými sobášmi, čo sa výrazne líši od najznámejšej, v tom istom čase písanej kroniky Gesta Ungarorum od Anonyma P. Homza ku Kronike napísal obsiahlu vysvetľovaciu štúdiu, jej reflexie v uhorských, poľských aj slovenských dejinách, vyčerpávajúce poznámky, široký aparát literatúry, pridal mapy… Autorkou latinského prepisu, vypracovaného z pôvodného hyperkritického vydania, prekladu a poznámok k nemu je Mgr. Jana Balegová, PhD. z Katedry romanistiky a klasickej filológie Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach. SK preklad je uverejnený zrkadlovo s originálnym latinským textom. Faximile najstaršieho zachovaného textu kroniky Codex Varsoviansus Zamoyskianus knihu asi dosť predražilo – stojí cca 20 €, no je ozvláštnením. Je to v každom prípade zaujímavé dielo, na ktorého vzniku sa podieľal aj hlavný archivár ÚPN Ľubomír Ďurina (neuveriteľne zaujímavá postavička). Pár slov o nej napísal aj Ján Čarnogurský.

Hneď, ako som si prečítal, že vyšla kniha 43 rozhovorov s Rudolfom Slobodom Záznamy (rozhovory a čitateľské poznámky), som sa postavil a utekal do Artfora si ju kúpiť. A dobre som zrobil. Okrem jedného (1969) ide o rozhovory z rokov 1988 – 1995, teda z rokov, kedy sa naša spoločnosť výrazne menila a famózny rozprávač Sloboda ju neopakovateľne svojsky hodnotí. Jeden rozhovor (Lit. týždenník, 1988) pripravila neskoršia šedá eminencia SDKÚ Sergej Michalič, ďalšie Štefan Moravčík, Jozef Urban, Daniel Hevier či viacero “redaktoriek”, ktorým Sloboda dááva… Fajnšmekrov potešia úvahy o jeho knihách Rozum, Uršula, Rubato, Krv, Jeseň atď., o spoločnosti, filozofii, marxizme či katolicizme. Zaujímavé sú aj Slobodove poznámky k práve čítaným knihám, napr. ku Kafkovmu Zámku alebo Pišťanekovmu Rivers of Babylon II.: “Fredy Špáršvajn je pôvabný svojou “perverzitou”, pracovitosťou, tlstotou, detstvom, a to práve preto, že čitateľ sa môže stotožniť s jeho osudom, teda psychikou, teda Pišťanek by si mohol aj ostatné postavy zreálniť. Ak ale urobí z ostatných postáv gýčové figúrky a ide mu iba o to ukázať, ako si vie vymýšľať, ako vie napodobniť gýč, začneme pochybovať o schopnosti vymyslieť figúrky lepšie, a teda nemôžeme obdivovať ironizovanie gýča”. Cca 365 osviežujúcich strán, ktoré dal dokopy Slobodov zať Otto Havrila. Chybičkou krásy, no nemilou, je rozhovor “Stačí mi žiť”, ktorý je síce v obsahu aj poznámkach uvedený, no v knihe ho nieto…O knihe obsiahlejšie píše o.i. aj Zora Prušková.

Sloboda písal aj pre deti. No kým dielko Ako som sa stal mudrcom je fajn a aktuálne sa dočkalo aj peknej reedíce, knižka Hraničný kameň (1989) je kus slabšia. Odohráva sa pri železnej opone pri rieke Morave. Štvrták Janko Hraško je trochu čudák, chce sa naučiť lietať, myslí, že sa mu deti smejú. No aj tak si nájde kamoša Ivana a páči sa mu Anička (aj on jej). Jedného dňa Aničku unesú (Iránci). Janko ju hľadá, nájde oblbnutú liekmi, unesú aj jeho, tunelom pašujú popod Moravu za hranice, tam ujde, šplhá sa na vysoké silo a kričí: “Letím domov!” Roztiahol ruky, zamával nimi a prudko sa odrazil od betónového kraja strechy. “Letím, dokázal som to”, zvolal. Usmieval sa na vtáky, čo mu leteli oproti”. Takto to končí. Exemplár, ktorý som si kúpil cez www.antikvariatik.sk, má takéto venovanie: “Petre Spoločníkovej pri príležitosti narodenín venuje Pioniersky tábor ROH BUČINÁR Bučina n.p. Zvolen. Nitr. Rudno, 28.7.1989″. Petra si hádam z Janka Hraška príklad nevzala.

Profesori Ján Letz (chemik a filozof) a jeho syn Róbert Letz (historik), ktorých sme oboch mali česť privítať na spolku Istropolitan, spolu napísali zaujímavé dielko Bratia Letzovci. Spracovali v ňom životopisy jazykovedca (napísal Gramatiku slovenského jazyka…),  dlhoročného stredoškolského profesora (Žilina, dobrý priateľ môjho deda – právnika…) a školského inšpektora Bela Letza (otca Jána a deda Róberta Letza) a jeho brata, spisovateľa, novinára, vydavateľa a kultúrneho pracovníka Štefana Letza. Obaja bratia patrili k prvej generácii slovenských intelektuálov, ktorých odchovala prvá ČSR. Ich dielo je pomerne rozsiahle, kniha ho sumarizuje a podkladá množstvom odkazov na literatúru. Známejší Štefan Letz bol celoživotným priateľom Janka Smreka (svedok na svadbe, kmotor…), s ktorým spolupôsobil ako v Martine, tak následne v legendárnom nakladateľstve L. Mazáča v Prahe a neskôr v Bratislave. Bol to zjavne dobrý “kumpán”, ktorý spolu so slovenskou kultúrnou elitou od 20. tych po 50. te roky výrazne ovplyvňoval dianie na poli literatúry, umenia či vydavateľskej činnosti. Kto sa zaujíma o prvú ČSR a Slovenský štát, bude potešený množstvom zhromaždených faktov. Napr. sa dozvieme to, že prepuknutie duševnej choroby u “hviezdy” svojej doby, Štefana Krčméryho, o ktorej sa súčasníci zmieňujú len v náznakoch, bolo sprevádzané aj bitkárstvom!: “Včera (7.10.1932) napadol (Krčméry) telesne pána správcu (Škultétyho, pozn. P.), takže museli sme okresný úrad požiadať, aby odstránil z Matice verejnej bezpečnosti škodlivého nepríčetného človeka”. Interesantné dielo. A interesantná Letzovská família.

Odporúčam prečítať si veľmi zaujímavý cestopis Boženy Němcovej po “Uhrách”, najmä po Slovensku, napísaný dakedy po meruôsmych rokoch Národopisné a cestopisné obrazy ze Slovenska. Kadečo sa dozvieme o našich krajoch a predkoch. Napríklad: “Ale velice jsem se podivila, když mi vypravoval Mišo, že otec jeho pacholíka má, kterého si přivezl odkudsi z jarmoku, koupiv ho tam od vlastního otce (ovšem chudého a bezpochyby opilého) za pět zlatých šajnů! — „Bože,“ myslela jsem si, „to jsou v Evropě laciní otroci!“ A není to jediný příklad!” Alebo: “Žid mluví slovensky, jen když musí, nejraději ale německy a kvůli prospěchu maďarsky. Každý cikán zná slovensky, maďarsky a svou hantýrku.” Veľa sa dozvieme o tom, čo sa pestuje a varí: “…trhají ženské konopí. V ty dny pekou gazdiny koláče konopníky. Jídlo to rozpaluje mysl.” Zaujímavé čítanie. Aké je nám už vzdialené to 19. storočie!

Posledné číslo Impulzu (4/2010) prináša viacero dobrých textov, za všetky treba spomenúť exkurz o krstných menách v priebehu storočí od Petra Šoltésa (Vrátia sa ešte Ján s Jozefom?), dva príspevky Jozefa Haľka a recenziu knihy Martina Lacka SNP 1944 od Alberta Otrubu (Všetko, čo ste chceli vedieť o SNP, ale neodvážili sa spýtať).

Ešte dávam do pozornosti skvostný text obhajoby Silvestra Krčméryho pred komunistickým súdom 24. júna 1954, veľkú výstavu diel + zberateľskej činnosti Ernesta Zmetáka v SNG a chystanú premiéru Gazdova krv na motívy z próz Rudolfa Slobodu v Astorke.

Pekný jarný začiatok pôstu prajem!

Plepo

Ďalšie tipy na knihy sú tu: 

Pár kníh X.

Pár kníh IX.

Pár kníh VIII.

Pár kníh VII.

Pár kníh VI.

Pár kníh V.

Pár kníh IV.

Pár kníh III.

Pár kníh II.

Pár kníh.

Obrázok: www.gorila.sk

Pridať komentár

Security Code:

Stalo sa...

30. 7. 1876

V Malom Borovom-Novoti sa narodil politik a redaktor Štefan Mnoheľ, spoluzakladateľ a tajomník HSĽS, prvý šéfredaktor Slováka, administrátor časopisu Duchovný pastier.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo

Kategórie