Pár kníh V.

Pre mňa osobne je najsympatickejším darčekom kniha. Tu je pár tipov na tituly, ktoré ma v poslednej dobe zaujali a možno oslovia aj niekoho z Vás:

Pavel Vilikovský Vlastný životopis zla. Kniha sa skladá z dvoch častí. Prvá opisuje únos Karstena z Rakúska v 50. tych rokoch 20. stor. (nápadne sa podobá na skúsenosť Jozefa Vicena) a jeho spracúvanie eštebákmi na agenta, ktorý potopí svojich priateľov, lebo ináč príde o rodinu. Situácia sa zvrtne, Karsten unáša eštebákovu dcéru a celé to končí… Druhá časť “Dlhá extrémna osamelosť Márie M.” cez rozprávanie (zjavne) Karstenovho syna hľadá zmysel zla vo svojich mnohých podobách. Dobré čítanie, spočiatku možno trochu ťažšie na orientáciu v texte, no postupne prekvapivo do seba zapadajúce. A dosť smutné. Ako celé tie červeným súknom obtiahnuté roky.

Ján Smrek Sme živý národ. Ide o zozbierané úvodníky predovšetkým z Národných novín (tu Smreka formovali osobnosti ako Krčméry či Škultéty) a časopisu Elán v dvoch zväzkoch. Dozvieme sa napr., ako Smrek v roku 1926 horlil proti uznaniu ZSSR Československom, pretože si bol vedomý, že “soviety si u nás zriadia vyslanectvo a kopu konzulátov a vybudujú si tak v našom štáte pevnú bázu pre svoju propagandu. Dáme im tak možnosť financovať akcie našich komunistov. Slovom, pustíme si capa do kapusty”. Aké presné zhodnotenie! Do dnešných dní sa Rusko nespráva ináč. Komunizmus Smrek nazýva “infekciou”. Veľmi zaujímavý je komentár Imricha Kružliaka na konci prvej časti výberu Smrekových textov. Druhý diel je o kus smutnejší, dotýka sa o.i. tragických rokov konca vojny, kedy bol Elán po prvý raz zakázaný (1944, údajne na rozkaz Tida J. Gašpara), potom nádej jeho obnovenia v 1946 až po definitívny koniec tohto snáď najdôležitejšieho kultúrneho časopisu 20. storočia v r. 1947, keď sa komunisti drali k moci. Objavná je polemika Smreka a DAVistu (komunistu) Daniela Okáliho, ktorého Smrek nazýva “Vrčiacim vlkom” či rozhovory s Kolomanom Sokolom. Ján Čietek – Smrek je jednoznačne jedna z najčistejších a najsympatickejších postáv slovenskej literatúry vôbec.

Václav Pankovčín Tri ženy pod orechom. Útla, 85 stranová knižočka je celkom veselá. Trochu absurdná, trochu smutnosmiešna, no veľmi čitateľná. V imaginárnej východniarskej obci Marakéš žijú tri čudné ženy – babka, dcéra a vnučka. “Tri ženy sedia na dvore pod orechom, modlia sa a čakajú na koniec sveta. Sedia takto už dlhé roky…” Veru kadečo sa z ich životov na tých pár stranách podozvedáme.

Ján Rozner Sedem dní do pohrebu. Veľmi silná, no smutná kniha, ktorá v plnej nahote zobrazuje odpornú dobu začiatku tzv. normalizácie. Ide o autobiografický text, ktorý je cenný aj v tom, že aktérov toho mrzkého času menuje pravými menami (Husák + stádo kolaborujúcich známych “umelcov”). Rozner bol o 13 mladší manžel známej prekladateľky Zory Jesenskej (o.i. preložila väčšinu Dostojevského a Shakespearea, každý, kto má rád literatúru, sa s ňou musel stretnúť – viac než 20 tisíc strán umeleckého prekladu!). Patrila do slávnej martinskej rodiny Jesenských. Po angažovaní sa proti okupácii Rusmi po 1968 upadla do nemilosti režimu spolu s manželom, hoci (na rozdiel od Roznera) bola predtým členka KSS. Zomrela na rakovinu 21.12.1972. Pochovaná bola 28.12.72. Týchto smutných 7 vianočných dní Rozner vybavuje pohreb a prevoz na Národný cintorín do MT, spomína na ženu, na dielo, na celú tú dobu, na nemorálnosť či nenormálnosť “normalizátorov”, na prízemný ľudský strach…, či dumá o budúcom živote bez svojej najbližšej opory… Dobré. Roznerovi nakoniec povolili v 1976 odísť do Mníchova, kde aj v r. 2006 takmer zabudnutý zomrel. Takto knihu charakterizoval Kornel Földvári: “Sedem dní do pohrebu je nielen pozoruhodný autobiografický román, ale zároveň otrasné svedectvo o perverznej dobe, kde bola nepriateľom i mŕtva. Kde sa pokúšali cenzurovať dokonca smútočný prejav neohrozeného profesora Felixa, ktorý po ňom prestal byť vysokoškolským pedagógom a kde už účasť na Jesenskej pohrebe mohla stáť existenciu. Mali by si ho povinne prečítať všetci, čo dodnes smútia za mliekom po dve koruny či za tučnými preferenčnými honorármi pre angažovanú socialistickú tvorbu.”

V Marenčinovom vydavateľstve PT vyšla aj zaujímavá kniha Slava Kalného Zabudnite na Kocha. Lekár Karol Koch prišiel po vzniku ČSR v roku 1919 do Bratislavy, kde sa stáva docentom a neskôr profesorom. V roku 1929 začína podľa plánov architekta a svojho priateľa Dušana Jurkoviča stavať známe Kochovo sanatórium, vtedy najmodernejšie v ČSR, s priľahlou Kochovou záhradou. V r. 1938 mu ako Čechovi nastupujúci režim zastavuje “služobné požitky” a jeho sanatórium anektujú Nemci. Naďalej však lieči prominentných nemeckých pacientov, o. i. rodinu nemeckého veľvyslanca Manfreda von Killingera. Zaujímavé je, že v Kochovom byte sa uskutočnili tajné rokovania o nemeckej podpore vzniku samostatného Chorvátska. Od roku 1939 sa Koch intenzívne zapája do práce ilegálnej protifašistickej skupiny Justícia. V r. 1941 bol Koch na tri mesiace zatknutý za údajnú špionáž pre Srbsko a Rusko. Po potlačení povstania v r. 1944 vypisujú Nemci na Kochovu hlavu odmenu 100 000 ríšskych mariek. Po príchode frontu do Bratislavy sa 6. apríla 1945 na tri dni stáva primátorom za občiansky – nekomunistický odboj.  Neskôr obnovuje sanatórium a pracuje ako vedec. Koncom roka 1947 predáva za 6,5 mil. korún sanatórium, no po nástupe boľševikov k moci vo februári 1948 je predaj anulovaný a sanatórium sa znárodňuje. Začiatkom roka 1951 je Karol Koch zatknutý a 20. júna 1951 v zinscenovanom procese odsúdený na doživotie. Dvaja jeho spoluobžalovaní, Ing. J. Dlouhý a J. Velecký sú popravení. Karol Koch prešiel neľudskými komunistickými väznicami v Bratislave, Leopoldove, Ilave, Mírove a Bitízi. V roku 1963 bol po 12 rokoch väzenia amnestovaný. Žil v panelákovom byte v Bratislave. Po okupácii Československa v r. 1968 vojskami Varšavského paktu emigroval 1.9.1968 do Kanady. Zúčastňoval sa na exilovom krajanskom živote. V r. 1971 mu Pamätník Yad Vashem udelil titul Spravodlivý medzi národmi. 24. januára 1981 umiera v Toronte. Urna s jeho popolom a popolom jeho manželky je uložená na torontstkom cintoríne. 18. marca 1991 boli rozsudky komunistického súdu odsudzujúce Kocha z tzv. velezrady zrušené.. Kniha Zabudnite na Kocha nemá ambíciu byť vedeckým historickým dielom. Osoba Kocha by si však podrobnejšie spracovanie zaslúžila. Vďaka však aj za toto veľmi interesantné dielko. (pozn.: text o Kochovi som v jemne pozmenenej forme napísal pre SK wikipédiu. P.)

Vatikán a rudý prapor. Boj o duši východní Evropy. Kniha sa venuje vzťahu Cirkvi a najvraždiaceho ľudského konštruktu v dejinách – aplikovaného marxizmu (cca 100 mil. mŕtvol). A ten vzťah bol od začiatku (polovica 19. stor.) jasný – veriaci nesmie vstupovať do strán “komunistov a socialistov”, pretože idú proti ľudskej slobode. Neskôr bol vstup do týchto strán odsúdený jednoznačne – exkomunikáciou. Komunizmus bol od začiatku radikálne ateistický. Vidno to napr. v Rusku: “v ZSSR sa od roku 1917 do konce 30. let 45 000 kostelů změnilo v ruiny, 200 000 kněží, mnichů a jeptišek bylo popraveno a půl milionu dalších bylo uvězněno nebo depotrováno – takové pronásledování křesťanů dějiny do té doby nepoznaly.” Podobne sa boľševici správali kdekoľvek, kde ich krvavá čižma stúpila. Treba spomenúť mená hrdinov, ktorí sa nezlomili: poľský kardinál Wyszynski, maďarský kardinál Mindszenty, ukrajinský gr. kat. kardinál Slipyj… Zaujímavý je vzťah Vatikánu (J.P.II + Ratzinger…) a ľavicovej tzv. “teológie oslobodenia”, ktorá sa v 70. tych rokoch stala veľmi populárnou predovšetkým v Latinskej Amerike. V tejto časti sveta, kde v mnohých štátoch nie najslušnejšie vládla úzka skupina “liberálov” nad masami chudoby, sa “teológia oslobodenia”, často podporovaná marxistickými rebelmi, stávala veľkým (nielen) teologickým problémom. Krajiny boli vnútorne rozdelené, ilustrovať stav môže napr. brutálna vražda arcibiskupa Oscara Romera 24.3.1980 v Salvadore priamo počas sv. omše a ďalších 50 ľudí počas pohrebu. Vatikán v tejto situácii však napriek všetkému “marxistické” úchylky ostro pranieroval, no razantne odsúdil aj miestne, poväčšine vojenské, diktatúry.

Hoci sa kniha venuje vzťahu Cirkvi a komunizmu “worldwide”, dominantným je vzťah Vatikánu a našich krajín. A tu treba pripomenúť, že vedenie Cirkvi (spolu so zástupmi bezmenných veriacich)  zohralo rolu, na ktorú môžeme byť s odstupom desaťročí hrdí. Dnes idea “komunizmu” v jej brutálnej podobe viac menej neexistuje a jej mäkšie deriváty už pre samotnú existenciu slobodného (predovšetkým náboženského) svetonázoru nie sú tak existenčne nebezpečné. No je si treba pripomínať, že ľudská snaha o “spravodlivosť” či “rovnosť”, ktorá je postavená na ateizme a jeho náhradných bôžikoch (v komunizme “pracujúca trieda”, v nacizme “národ” atď) je cestou do pekla na zemi.

Kanadský historik James Krapfl napísal zaujímavú knihu Revolúcia s ľudskou tvárou s podtitulom Politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17.11.1989. Je to z viacerých uhlov pohľadu zaujímavá a priam až prekvapivá publikácia, ktorá vrhá na “náš” November a deje bezprostredne po Novembri nasledujúce nové svetlo, ktoré pripomína či úplne nanovo objavuje nuansy, ktoré sme si my možno vôbec nevšimli, či už zabudli. O Novembri sme si zatiaľ mohli prečítať skôr osobné spomienky predovšetkým hlavných aktérov. Táto kniha sa pozerá na revolúciu “zdola”, na masu ľudí, ktorí sa zrazu zaktivizovali. Napr. dnes sa už málo vie o tom, že napr. Občianske fórum nebola len česká záležitosť, ale vzniklo “najmenej v 27 z 38 vtedajších okresov Slovenska vrátane 19 okr. miest” a v mnohých prípadoch sa udržalo hlboko do r. 1990 a teda súbežne s vznikajúcim VPN. Na množstve príkladov z celej ČSSR autor ilustruje zápas, ktorí iniciovali “bezmenní” občania a bez ktorého by sa totalitný režim nepoložil. Tiež príbeh VPN a OF mal svoj logický vývoj od eufórie cez inštitucionalizáciu, voľby až po zánik a nahradenie straníckou disciplínou vo forme ODS a HZDS…a neskôr smeroval do rozdelenia štátu. V každom prípade objavné, erudované, s odstupom napísané a obrovským archívnym materiálom podložené čítanie, ktoré si nenárokuje byť úplným vyčerpaním témy, naopak, poukazuje na nevyhnutné okruhy bádania. 21 rokov po Novembri to už je skutočná história.

Veľmi zaujímavou postavou slovenskej (predovšetkým, no nielen) evanjelickej kultúry je Július Vanovič, šéfredaktor časopisu Tvorba. Za komunistov bol násilne umlčaný. Po Novembri sa naplno prejavil jeho rozmer. Román Kronika nepriznaného času je toho žiarivým dôkazom. Hlavnými postavami diela sú Juraj, Andrea, Ivan a Zuzana, ktorých osudy sa prepletajú. Po smutných 50. tych rokoch nastáva odmäk a relatívne slobodné 60. te roky, zavŕšené 68mym. A potom sek. Ako sa s tým vysporiadať? Nasypať na seba popol lživej sebakritiky a razantne stúpať v kariére (Ivan), alebo sa zaťať, nestratiť tvár, možno živoriť, radšej sa spútať zvieracou kazajkou, ale slobodne napľuť komunistovi do tváre, ako Vanovičovo alter ego Juraj? Dobre, že dnes už až takéto existenciálne rozhodnutia nemusíme robiť, aj keď je vždy dosť príležitostí radšej slúžiť pohodlnej lži ako náročnej pravde. Kornel Földvári nazval svoj doslov v knihe trefne: “estetika vzdoru“. Silné čítanie. Odporúčam však kvôli prehľadnosti pri začiatku každej kapitoly nazrieť do obsahu. Asi nikde doteraz som nečítal presnejší opis nástupu normalizácie a lámania charakterov. Apropo, skvelý je Vanovičov text o súdruženkovi Chmelovi, podpredsedovi Radičovej vlády za MOST, ktorý za normalizácie robil trápnu nadprácu, no dnes je vnímaný ako bezúhonný liberál…

V antikvariáte som našiel knižku Slavnosti sněženek od Bohumila Hrabala zloženú zo skvostných portrétov ľudí z Kerska. Napr. text Pan Metek je predobrazom “vetešníka”, ktorého v kultovom filme nádherne stvárnil J. Hanzlík s průpovídkou “nekupte to, když je to tak laciný”. Hrabal takto romanticky opisuje búranie jahňaťa (búral som prednedávnom, tak ma to oslovilo): “A já jsem rozřízl brucho (ovce) a jako z pendlovek jsem vyjmul ten krásný masitý stroj ovčích vnitřností a rozložil jsem ten kořínek na stůl, okruží hrtanu se třpytilo jako chalcedonové prsteny, játra ležela a plihla v překrásné fialové barvě kardinálského klobouku a plíce byli ve světle zářivek tak něžne růžové jako beránky po západu slunce, které věští déšť...” Krásna čeština!

Milovníkov politických či spravodajskoinformačných thrillerov určite poteší kniha Fredericka Forsytha Ďáblova alternativa. Začiatkov 80. tych rokov počas studenej vojny americký prezident za pomoc hladujúcemu Rusku dohaduje kompromis v odzbrojovaní. Situáciu však komplikuje úspešný atentát ukrajinských partizánov na šéfa KGB… Napínavé oddychové čítanie.

Osobitnou skupinou kníh sú populárne publikácie o prírode (fauna, flóra, neživá príroda). Vychádza kadečo a kadejakej kvality s veľmi rôznorodým obrázkovým aparátom. Zo skúsenosti musím povedať, že väčšina je poslabšia. No nájdu sa aj prijateľné výnimky vhodné pre neprofesionálneho milovníka prírody. Celkom dobrá kniha je Aká je to kvetina? (IKAR,  edícia Nový sprievodca prírodou), ktorá je vhodná ako kľúč na určovanie kvetov priamo v prírode, no dá sa v nej listovať aj doma počas zimných večerov.

Zatiaľ posledné číslo Impulz revue prináša viacero inšpiratívnych textov. Za všetky aspoň tento od Jána Čarnogurského Myšlienka a sila či zásadný článok George kardinála Pella O liberálnej netolerancii. Aj keď by možno niekto mohol namietať, že v Impulze je “priveľa Palka”, predsa len je to jeden z mála katolíckych časopisov s istou úrovňou (v redakčnej rade sú o.i. skvelí ľudia ako Róbert Letz, Jozef Haľko či Peter Šoltés) Odporúčam si ho predplatiť, nielen preto, že 8,30 € za 4 pekné exempláre ročne nie je veľa, ale aj preto, že jednou z našich “povinností” je podporovať katolícke diela. A aj ten Palko je celkom čitateľný, keď už nie je v politike…

Príjemné Vianoce!

Plepo

Ďalšie tipy na knihy sú tu: 

Pár kníh X.

Pár kníh IX.

Pár kníh VIII.

Pár kníh VII.

Pár kníh VI.

Pár kníh V.

Pár kníh IV.

Pár kníh III.

Pár kníh II.

Pár kníh.

Pridať komentár

Security Code:

Stalo sa...

215 miliónov rokov pred Kristom

V réte (vrchnom triase) Západných Tatier sa v Tichej doline pohyboval jašter opísaný ako 'Coelurosaurichnus tatricus'. Na povrchu pieskovcovej lavice sa našli tri odtlačky jeho trojprstých nôh. Je to doteraz jediný nález stôp druhohorného jaštera na Slovensku. Dinosaurus bol ľahko stavaný, dlhý asi 4 metre a vysoký 2 metre. Mal malú hlavu a veľké očnice.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo

Kategórie