Preskočiť na obsah

Pár kníh IV.

V lete je ideálne niekde zaliezť a čítať. Tu je pár kníh, ktoré ma v poslednej dobe zaujali:

Stanislav Rakús Telegram. Táto útla zbierka 4 poviedok Básnici, Telegram, Príbeh o básni a Alkoholová poviedka je skutočne dobrá, tak ako celé dielo tohoto zaujímavého autora. Právom je zaradená v desiatke tohtoročnej Anasoftlitery. Iba pre ukážku,  Alkoholová poviedka začína takto: Po odchode zo staničnej reštaurácie som pozval svojho priateľa k nám, a keď sme si trochu vypili, navrhol som manželke, aby spravila hemendex, veď, vravím jej, mám tu na návšteve najlepšieho priateľa v živote. A ona, namiesto toho, aby sa usmiala, nejako hostiteľsky zareagovala a začala pripravovať hemendex, mi povedala: „Choď do riti“.). Veľmi oporúčam!

Škoda, že Peter Pišťanek v poslednej dobe ako keby zanevrel na beletriu. A po zániku inlandu aj na poradne či výber z netu. No aj jeho iné písané slovo nie je márne. Dôkazom je pekná kniha o koňakoch napísaná fundovaným znalcom: Živý oheň z vína alebo Príbehy z koňakových pivníc. Pišťanek prešiel najdôležitejšie koňakové podniky a podegustoval výnimočné nápoje. Jeho obdiv k výrobcom, ale aj k produktu je v texte silno prítomný. Martell na stôl!  (Mimochodom, Janko Smrek napísal krásnu bázeň Bacardi nad poslednou fľašou koňaku, ktorá ostala exveľvyslancovi Slovenského štátu v Španielsku J.A.Mikušovi po návrate domov (1945). Spolu ju vypili. Mikuš bol potom zatknutý, neskôr emigroval. Smrek si vtedy uvedomil, že nastupujúci boľševici zničia všetko civilizované a tá posledná fľaša bola pre neho akousi bodkou za všetkým krásnym a začiatkom regresu).

Dostal som chuť na Pišťanka, tak som si po rokoch prečítal skvostné dielo dvojice Dušan Tarageľ, Peter Pišťanek Sekerou a nožom. Je to petelica. Dúfam, že rýchlo príde reedícia tejto knihy, pretože už je dlhodobo nezohnateľná (mal som šťastie v antikvariáte). Texty sú neuveriteľné. Také, hm, čistoslovenské, priam odrážajúce dušu kmeňového voliča SNS. Irónia v množstvách na rozdávanie, tragédia cez rehot, komédia na zaplakanie. Napr. taký Priekopník. Hlúpy  Róna kope nezmyselný výkop cez „bláznivú lúku“. Sám, lebo jeho spolukopáči sa postupne nadýchali výparov bláznivej lúky a s revom, nahí a so stoporeným prirodzením utiekli do lesa, odkiaľ sa ozývajú divými výkrikmi. Predseda spolu s komisiou z centra sa pri vizite Rónu nadýchajú tiež. Čaká ich podobný hrozný osud…

Vincent Šikula bol príjemným spisovateľom. Zvlášť jeho detské knižky sú pekné, no aj „dospelácke“ sa dajú. No kniha Poste restante je slabšia. Nič moc. Tak ako nič moc výber Poviedka 2008.

Naopak, veľmi milo ma prekvapilo poloautobiografické rozprávanie zaujímavej postavy – spisovateľa, ekonóma, veľvyslanca…Antona Hykischa Rozkoše dávnych čias. Hykischove alter ego Andrej od detských liet za Slovenského štátu cez mladosť v komunizme, nádeje v 60. tych rokoch, smutnú normalizáciu, radostnú Nežnú až po internetové nové tisícročie prežíva svoj život, lásky, pády, vstávania, smútky a radosti. Dielo je prešpikované mnohými citátmi z dobovej tlače, čo je veľmi osviežujúce. Kniha nad slovenské pomery. Dobrú recenziu napísal v Impulze aj Vladimír Palko.

Veľmi pekná „jednohubka“ je knižka Kolomana Kocúra Apáka a mamáka. Spolu so starým otcom apákom a babkou mamákou prežijeme jeden obyčajný, no predsa super pekný deň. Aké vedia byť aj tie najprirodzenejšie predmety či bežné činnosti krásne! Dielko môže byť výborným darčekom aj pre niekoho, kto nemá v literatúre nejaký hlbší vzťah. Úspech je totiž zaručený.

Bývalý viacnásobný minister a zakladateľ viacerých politických strán Ivan Šimko bol svojho času svojimi kádeháckymi kolegami opovržlivo nazývaný „publicista“. Mne osobne je Šimko sympatický. Som rád, keď politik vie svoje názory zmysluplne zapísať. Aj keď je momentálne Šimko mimo vysokej politiky, jeho kniha  Medzi anarchiou a tyraniou. Sprievodca kresťanskej politiky sebeckým svetom je pomerne hutnou príručkou pre kresťanskú demokraciu a ja osobne som ju prečítal celkom s pochopom. Viac o knihe napr. tu.

Významný americký (NY) paleontológ a popularizátor vedy Stephen Jay Gould, ktorý sa mimochodom mihol aj v jednom skvostnom diele Simpsonovcov, bol v každom prípade zaujímavá postava. Jeden z najvehementnejších propagátorov klasického Darwina a bojovník s kreacionistami, možno na naše pomery trochu šmrncnutý do ľava (ako väčšina západných profesorov, čo je veľmi, veľmi zvláštne a v Strednej Európe ťažko pochopiteľné) so zaujímavým osobným vzťahom k náboženstvu a Bohu (ale znalec a interesantný „vyberač“ akurát padnúcich textov z Biblie) sa vo svojej knihe esejí Dinosauři v kupce sena. Úvahy o povaze přírodních věd zaoberá mnohými témami, no v zásade vždy dôjde k 5 miliardoročnej histórii Zeme a života na nej. Cez pomerne čitateľné texty sa môžme zoznámiť napr. s ohromnou prácou Carla Linného, o tom, že evolúcia nemusí byť kontinuálna, ale je pravdepodobne „skoková“, o tom, že pozorovaním ulít sa dá „zabiť“ celý život, o múzeách a ich zmysle a budúcnosti, o starých vedcoch, ktorí mnohokrát predbehli dobu o stáročia ale sa vedeli aj fatálne mýliť, o tom, že mýtus o Zemi ako plochej doske, ktorý sa všeobecne pokladá za oficiálny predkopernikovský názor Cirkvi je čistá účelová lož (drvivá väčšina „mudrcov“ od staroveku (vrátane napr. sv. Tomáša Akvinského) rátala so Zemou ako guľou) atď. Obohacujúce, niekedy trochu náročnejšie čítanie.

Vo februári zomrel Svetoslav Veigl. Bol asi posledným veľkým básnikom katolíckej moderny. Jeho krehké básne sa super čítajú. Po započutí tejto smutnej správy som siahol po peknej knižke Hľadanie svetla. V nej bratranec môjho deda píše takto:

 

Oblaky, kvety, ženy.

Človek je poznačený

všetkým, čo v žití stráca

jak zatúlané vtáča.

Každý raz k prameňu sa navráti

múdrosťou vykúpenou vráskami.

Báseň Pri prameni.  

 

Prednedávnom ma zaujal životný príbeh Rudolfa Dobiáša.  Ako mladého chlapca ho boľševici pre nič za nič strčili do ťažkej basy, v ktorej strávil 8 (!) rokov, väčšinu v uránových baniach v Jáchymove. Vlastne mu úplne ukradli nielen mladosť, biľag politického väzňa mu ostal na celý život. V base samozrejme túžil po slobode. Túto túžbu pretavil do nádhernej a silnej dlhej básne, ktorú pomenoval (tak ako sa volá aj celá knižočka) Litánie k slobode. Úvod k nej napísal kňaz Anton Srholec. Vedel, o čom píše, sám sedel 10 rokov. Rudolf Dobiáš okrem vlastnej tvorby uskutočnil aj jeden skutočne významný editorský počin. Podarilo sa mu zozbierať a vydať básne deviatich básnikov, ktorí boli nespravodlivo odsúdení komunistami a svoje zážitky básnicky spracovali. Dobiášova kniha dostala priliehavý názov Básnici za mrežami. Kniha mapuje život a dielo týchto mužov: Vojtech Belák, Pavol Brodňanský, Pavol Godovič (3276 dní v Jáchymove), Alexander Rodan, Vojtech Jenčík, Štefan Sandtner (asi najzaujímavejší a najtalentovanejší z tejto skupiny), Marián Skala, Jozef Šandorfi a Ladislav Záborský (známy maliar).A keď sme pri politických väzňoch, ktorých protiľudský komunistický experiment obral o život, zdravie, slobodu či majetok, mali by sme sa pristaviť aj pri ďalšom, možno pre niekoho prekvapivom boľševickom martýrovi – dramatikovi Ivanovi Stodolovi, autorovi známych hier Bačova žena či  Jožko Púčik a jeho kariéra. Odsedel si za vymyslenú „sabotáž“ 2 roky, z toho rok v krutej vyšetrovačke. Svoje zážitky, aj keď trochu „autocenzurované“ (predsa len, písal ich koncom 60. tych rokov, síce za relatívneho uvoľnenia, no stále v štáte so zakotvenou vedúcou úlohou strany), vydal pod názvon Smutné časy, smutný dom. Pekný komentár k dielu napísal Ľubomír Feldek. Je pre mňa trochu nepochopiteľné, že pár rokov po prepustení Stodola z rúk tých istých komunistov prijal titul národný umelec. Vysvetľujem si to jeho pôvodom (evanjelik z Liptovského Mikuláša, tieto partie s červenými predsa len kolaborovali ľahšie, než katolíci). 

Poľský spisovateľ Edward Redlinski napísal  začiatkom 70. tych rokov 20. storočia dlhšiu novelu či kratší román Konôpka. Dej umiestnil do zapadnutej dedinky dakde v močiaroch na východe Poľska pri Białystoku, kde ľudia žijú životom plným povier a duchov. No prichádza nová doba, ktorá je symbolizovaná nástupom mladučkej učiteľky „Konôpky“, ktorú negramotní dedinčania ubytujú v rodine u Kaza, kde sa v jednom drevenom dome tiesni trojgeneračná rodina plus domáce zvery. Tento zanikajúci svet dostáva jej príchodom prvé trhliny, ktoré sú zvýraznené odvodnením močiara, čomu dedinčania už vôbec nerozumejú… Veľmi príjemný, trochu brutálny, trochu absurdný, ale prudko čitateľný text. Z toho mála „modernej“ poľskej literatúry, čo u nás vychádza, určite jeden z klenotov.

Kto má chuť zistiť, ako rozmýšľal asi najdôležitejší Rus histórie – F. M. Dostojevskij, mal by siahnuť po tenkej knižke Z Denníka spisovateľa. V trištvrtine 19. stor. ju píše starnúci muž, ktorý sa pomaly stáva „národným svedomím“. Aké sú tie témy súčasné! Najdlhším útvarom je absurdná poviedka Krokodíl. Chlapíka zhltne krokodíl. Týpek leží v jeho bruchu a namiesto toho, aby sa snažil dostať von, chce svoje nové položenie využiť pre svoju mediálnu prezentáciu…

Po rokoch som opäť zhltol Slobodovu Jeseň. Je pokračovaním Krvi, aj keď za ňou jemne zaostala. No znalci a milovníci diela tohoto, pre mňa naj SK spisovateľa, musia mľaskať blahom. 5.7.2010, na Cyrila a Metoda, som si v knihe prečítal aj tieto slová z roku 1993, ktoré sú mi sympatické: „Na Cyrila a Metoda som vždy chodieval na Devín, i keď neboli oslavy. Ale odkedy sa zmocnili našich vierozvestcov ozajstní Slováci, nejdem. A tento rok som počul o nejakých oslavách. Je komické, keď dielo vierozvestcov považujeme za slovenské. Veď bez nich by dnes ani Maďari neboli kresťanmi.“

Paulo Coelho Pútnik z Compostely (Mágov denník). Je to prvá (v mojom prípade asi aj posledná) kniha od tohto, dovolím si povedať, preceňovaného autora. Púť do Compostely, v zásade asi veľmi silné duchovné dobrodružstvo (krásne o ňom rozpráva Vzor, ktorý to celé prešľapal), je tu sprevádzané takými nezmyslami a „ducharinou“, až to plynulosť deja či myšlienkových pochodov veľmi narúša. Je možné, že niekoho nejaké „zasväcovanie“, hľadanie Meča (skoro ako grálu) či pochybné duchovnotelesné „cvičenia“ oslovujú, no ja sa na ne dívam skôr zvrchu (pohŕdam). Ešte šťastie, že to nie je príliš hrubá kniha 🙂 Kniha práve vyšla v slovenčine, ja som ju prednedávnom prečítal v češtine.

Od priateľov som dostal skvostný dar: hrubú knihu významného Brita Paula Johnsona Umění. Nový pohled. O dejinách umenia sme čítali kadečo, aj vyšlo mnoho vecí, mnohé lepšie (napr. známa 12(?) dielna edícia, prednedávnom v Ikare reedícia), mnohé horšie (antikvariáty sú plné komunistických výberov, často ruských). No tento Johnson je iný. Je skutočne komplexný, nedrží sa (alebo len minimálne) škatuliek epoch známych z dejepisu, rozprávanie (lebo ide o rozprávanie) o umení a umelcoch je živé, výber obrázkov je síce pomerne skromný, no reprezentatívny a často „neokukaný“, čo knihe dodáva na hodnote. Fakt je ten, že je to hrubá a ťažká kniha, takže jej čítanie je kus náročnejšie, ale odmena v podobe super zážitku je istá.

Vo finále by som dal do pozornosti Impulz. Prináša o.i. texty V. Palka Choré hviezdy kresťansko-demokratické a Jozefa Haľka Pázmaň v Dóme sv. Martina. Práve vychádza ďalšie číslo.

A ešte jedna vec. Zomrel portugalský spisovatel José Saramago. Tento komunista za svoje dielo dostal tzv. Nobelovu cenu za literatúru (Nobel by sa čudoval, čo kadečo túto cenu za literatúru a mier dostalo, v zásade to musí byť ľavičiar, čím radikálnejší, tým lepšie). Nejde ani tak o Saramaga, do svedomia mu nevidíme a propagácia Marxa či boj s Cirkvou nie sú trestné činy. No nedá mi neupozorniť na posledné Saramagove „víťazstvo“. Silné mediálne šialenstvo vyvolané jeho úmrtím sa naprieč všetkými médiami nieslo unisono v jednotnom duchu: dobrý Saramago – zlá, zlá Cirkev. Veľmi trápne. Takže teraz si dovolím trochu sarkazmu aj na Samaragov účet ja: najlepší komunista – na Pravde Božej komunista.

Plepo 

(Visited 886 times, 2 visits today)

3 názory na “Pár kníh IV.”

  1. Pekne napísané, dodatočne ďakujem za milé slová, akurát že slávna Smrekova báseň Bacardi je o rume, nie koňaku.

  2. Mily Majster Peter, dakujem za komentar.
    No dovolim si polemizovat, pretoze Bacarci je ako o rume, tak o konaku:

    Štyridsať druhov rumov ochutnávať,
    štyridsať druhov koňakov ovoniavať,
    to bola, bože,
    to bola sloboda,
    toto bol univerzalizmus,
    veliký pocit života.

    Kto hľadá v alkohole iba mok na
    uhašenie smädu,
    ten nevie čo je to viesť s dušou krok,
    ten nevie o úžanosti rozletov,
    ten pozná len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu.

    Štyridsať druhov slávnych koňakov,
    to nebola vec moja osobná,
    to bola ľudstva perióda zlatá.

    Ani nebude dobre na svete,
    kým ruky, ktoré plnia náboje,
    nenavrátia sa ku plneniu fliaš.

    Prečo má tiecť len krv ?
    Nech tečú nápoje !
    Nech miesto hromobitia kanónov
    je počuť krotký cengot fliaš.

    Vzývam ťa meno Bacardi,
    privolávam Martel, Hennessy a Rum,
    príďte zas zaujať svoje miesto
    pod duše mojej klenbu gotickú,
    kde teraz čierne svoje siete,
    pradú pavúci strašných dúm.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *