Pár kníh

Na Vianoce som od Ježiška dostal pár pekných kníh. Aby som nezabudol, čo som to vlastne prečítal 🙂 tak som zosmolil takýto skratkovitý výcuc:

Ako prvého som zhltol príjemného Viliama Klimáčka a jeho Námestie kozmonautov. Dobre čitateľný text, ktorý „pojednáva“ o „generácii Ю“, teda dnešných štyridsiatnikoch, ktorých „nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu“. Dej sa odohráva v bližšie nešpecifikovanom malom mestečku, ktoré za komunistov vymietlo kostoly a nahradilo ich „kozmonatikou“ sťaby novým náboženstvom. A na tomto „trasovisku“ sa rozvíjajú osudy hrdinov, ktorí tu žijú či prichádzajú na návštevu. „Nízky obzor“, môžeme si po dočítaní na zvláštnom konci románu povzdychnúť spolu s jednou smiešnou postavičkou, kukajúc pritom do vlastného zrkadla…

Dušan Mitana je prudko čitateľný. Asi všetko, čo napísal, má hlavu a pätu, a ak nie úplne, tak krk a nart určite. K jeho viacerým vydareným zbierkam poviedok treba na prvé miesto zaradiť výborné Nočné správy, kde si určite každý nájde niečo podľa gusta. Nedá sa neodporučiť. Jeden kus lepší než druhý. Kde na to ten chlap chodí?

Román Koniec hry vydal vlani Mitana nanovo, pretože za boľševika, kedy ho napísal, mu cenzor isté časti vyrazil. Teraz je text dobre napísanej detektívky (?) či psychologickej drámy (?) kompletný a môžeme sa vcítiť do duševných pochodov vraha – režiséra Slávika, ktorý sa snaží vraždu manželky hodiť na niekoho iného, no do pavučiny lží sa zamotáva stále viac…A nielen vrah sám, ale sťahuje so sebou aj iných… plus k tomu bratislavské reálie a pre dnešok až smiešne normalizačné problémy….dobré. („Ty si nejaký develóper“, hovorí mi minule na odovzdávaní litrerárnej ceny Anasoft litera mierne nadrbaný Mitana. „Nie, iba inžinier chémie“, mierne oponujem…)

Martin Lacko je veľmi pozitívny zjav novej generácie slovenských historikov, ktorí už našťastie nie sú zaťažení marxistickým pohľadom na dejiny. Práve preto má nadhľad a jeho veci, ktoré doteraz napísal, sú výborné. Tak aj jeho najnovší počin Slovenská republika 1939 – 1945.  V knihe sú hutným spôsobom, fundovane a bez emócií spracované dejiny prvého štátu Slovákov. So všetkými kladmi aj zápormi. Aj keď čitateľ znalý histórie určite mnohé súvislosti a fakty pozná, dielo v takej komplexnej podobe, ako ho predkladá Lacko, tu chýbalo ako soľ. Dobrá práca. Už teraz sa teším na jeho ďalšiu vec Slovenské národné povstanie 1944, ktorú mi Ježiško tiež doniesol 🙂 Ide o prvé súborné zhrnutie tejto problematiky od čias tendenčného Husákovho Svedectva o SNP. Už tento samotný fakt je pozoruhodný. Pochvala patrí aj ÚPN, ktorý má v oboch dielach prsty.

Život v Bratislave 1939-1945 od historičky Kataríny Hradskej dopĺňa mozaiku poskladanú napríklad z vyššie spomenutých Lackových kníh. Formou výstrižkov z dobových denníkov (hlavne zo Slováka) a obsiahlou fotodokumentáciou si vieme vytvoriť plastický obraz o živote v hlavnom meste štátu, kde ministri vlády videli zo svojich okien nemecké vojenské jednotky na petržalskej strane Dunaja – v Ríši… Pár fotiek a niekoľko dobových propagandistických textov spraví občas viac, ako mnohokrát nezáživný jazyk historikov…

Václav Pankovčín bol zjavom. Tento predčasne zosnulý talentovaný autor sa číta veľmi dobre. Napríklad jeho milá zbierka poviedok Bude to pekný pohreb. Autor – kovaný východniar, ktorý od svojich štúdií žil v Bratislave, vo svojich textoch kĺbi lásku k obom koncom republiky v takom príjemnom pomere, že niekedy až husia koža blaha naskočí… Dobre je ocitnúť sa na chvíľu spolu s autorom vo fiktívnom Marakéši či v reálnom Havaji (obec okr. SP) alebo na Račianskej v BA…

Z iného (povedzme že brutálnejšieho) súdka sú poviedky Igora Otčenáša Kristove šoky. Bez pozlátka, bez sentimentu, bez škrupúľ, no nie vulgárne alebo násilne nám to autor „frcá“ rovno do tváre. Takto nejako sa žilo koncom osemdesiatych rokov. Na, tumáš, na, žer!

Literatúrou s veľkým L, na ktorú sa treba možno trošku dlhšie odhodlávať, no ktorá sa za odvahu odmení nezvyklým pocitom krásna, treba nazvať dielo – román (?) Stanislava Rakúsa Nenapísaný román. Taký fascinujúci rozprávačský talent, ako má Rakús, sa nerodí často. Hlavná postava, Adam Zachariáš, je vyhodený z práce na univerzite v časoch normalizácie. Chce vydať knihu, no nedá sa to pod vlastným menom. Hľadá preto autora. Pomedzi toto hľadanie sa mihne kvantum farbistých postavičiek všetkých možných charakterov, zamestnaní a pováh. Ťažko sa odtrhnúť od čítania. Dobré ako med. Nedá sa potom nesiahnuť po voľnom pokračovaní s názvom Excentrická univerzita, ktorú múdry Ježiško tiež doniesol a ktorá musí ešte deň – dva počkať…

Lahôdkou je Nikoho nezabije od Tomáša Janovica. Postrehy tohoto sympatického pána skresané do pár presných a trefných slov sa dajú prečítať za pár minút, no pocit radosti pretrvá mnoho dní. Napríklad Nová generácia: Už nie Čin – čin, ale in – in… A tak ďalej. Skvelé.

Do série troch súborných kníh poviedok Ruda Slobodu mi chýbala jednotka, teda dielka z rokov 1958 – 1968 Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou. Pozorný Ježiško si všimol medzeru a promptne zareagoval. Sloboda sa dá čítať vždy, či prší, či slnko svieti. Natreba ani naraz, stačí obdeň dačo. Je proste fasa. A v zásade čokoľvek od neho. No úplne najlepšia je Krv, podľa mňa najlepší slovenský román vôbec. Exemplár, ktorý vlastním, som pred rokmi odcudzil v Okresnej knižnici v Žiline. Odvtedy som ho prečítal ja cca 4 x a odhadom min. 10 ďalších čitateľov, pretože kniha z knižnice by sa asi mala požičiavať. Keďže sa medzičasom rozpadla, umelecky som ju zošil a (stihnúc prečítať najlepšie pasáže) požičal ďalej. Naspamäť, veruže naspamäť by sa mali deti učiť niektoré časti!

Aby som nezabudol, začiatkom roka vyšlo 4 číslo Impulz revue patriace ešte k ročníku 2008. Najzaujímavejšími textami sú články Jozefa Haľka o neznámych osudoch bratislavského klenotu – Donnerovho Sv. Martina (vedeli ste, že bol po nie najcitlivejšej regotizácii dlhé desaťročia vonku pred Dómom?), Róberta Letza o našich osmičkových rokoch a George Weigela o mizerných šesťdesiatych rokoch, ktorých biľag so sebou vlečie aj naša doba. Pekné sú aj dve recenzie Alberta Otrubu. Impulz je dobrý, snáď len toho Palka je tam trochu veľa…

No a tak. Ešte ma z týchto bohatých Vianoc čaká výpravné dielo – séria pozostávajúca z 3 hrubých kníh Zločiny komunizmu na Slovensku a Štruktúry moci 1948 – 1989. V časoch vlády Ficovej lúzokracie sa treba trošku kuknúť na to, ako túto krajinu prznili jeho rodičia a starí rodičia. Teším sa aj na požičané knižky Gomora (bestseller z reálneho zákulisia talianskej mafie) a Váňu Krutova od Viliama Klimáčka. Zas to vyzerá na dobrý rok…

Plepo

Ďalšie tipy na knihy sú tu: 

Pár kníh X.

Pár kníh IX.

Pár kníh VIII.

Pár kníh VII.

Pár kníh VI.

Pár kníh V.

Pár kníh IV.

Pár kníh III.

Pár kníh II.

Pár kníh.

(Visited 178 times, 5 visits today)

Stalo sa...

21. 10. 1947

Československá vláda v Prahe predložila návrh zákona o stíhaní trestných činov proti štátu. Zákon mal odstrániť pochybnosť, či takéto činy na Slovensku sa majú stíhať podľa zákona na ochranu republiky č. 50/1923, alebo podľa zákona Slovenskej republiky č. 320/1940 Sl. z.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo