Preskočiť na obsah

„Bojovali sme proti boľševizmu“. Osudy slovenskej armády na východnom fronte

  • by

Históriu vždy píšu víťazi. Táto stará pravda platí aj o histórii druhej svetovej vojny a účasti Slovenska na nej. Že sa o slovenskej účasti na východnom ťažení mlčalo 40 rokov je vzhľadom na to, že sme štyri roky bojovali proti režimu, ktorý tu potom dve generácie vládol pochopiteľné. To, že väčšina ľudí i po sedemnástich rokoch slobody o tejto etape slovenskej armády takmer nič nevie, nie je prihliadnuc na nezáujem spoločnosti o vlastnú minulosť tiež nič neobvyklé. Smutné až nedôstojné však je, že ešte i dnes to vyzerá tak, ako by sa naši historici a politici za účasť svojich otcov či starých otcov vo vojne proti Stalinovi stále hanbili. 

 

Čo do rozsahu a šírky zapojenia slovenských vojakov išlo o najväčšiu akciu. Zapojilo sa do nej takmer 100 tisíc slovenských mužov a menšia časť z nich bola vo vojne po boku Hitlera nasedená až do konca vojny.

Slováci neboli, ako to z obľubou nahovárala komunistická propaganda, jedinými Slovanmi bojujúcimi proti krajine Sovietov. Poliaci, Chorváti, Ukrajinci a samotní Rusi sa účastnili boja proti Stalinovi a ich počet, najmä vďaka dvom posledne menovaným národom presiahol jeden milión.

Slovenskí vojaci vnímali realitu „v krajine kde včera, znamená už zajtra“ inak, ako bolo a žiaľ stále ešte je zakódované v našej historiografii. Ak aj u niektorých vojakov boli na začiatku vojny nejaké sympatie ku komunizmu, po prekročení hraníc a prvých dotykoch s masovými vraždami, neuveriteľnou chudobou a hladomormi sa z nich stali odporcovia červenej totality. Tradovaná téza, že slovenská spoločnosť sa až v rokoch 1945 – 1948 zoznamovala so zločinmi komunizmu je neudržateľná. Boli to aj skúsenosti Slovákov „z vojny v Rusku“, prispením ktorých sa posledné slobodné voľby v roku 1946 skončili tak, ako sa skončili.

Napriek tomu na nám dodnes chýba ucelená syntetická práca mapujúca históriu slovenských vojakov počas II. svetovej vojny. Výpravná publikácia ministerstva vnútra o dejinách slovenskej armády, ktorá vyšla (v dvojjazyčnej verzii) v tomto roku a má slúžiť ako dar pri zahraničných o slovenskej armáde v rokoch 1939 – 1945 nepochopiteľne mlčí.

V adventnom čase sme pozvali na prednášku historika PhDr. Martina Lacka, ktorý napriek Kristovým rokom patrí medzi popredných znalcov dejín I. slovenskej republiky a vtedajšej slovenskej armády. Pre tých, ktorí na nej chýbali, uverejňujeme ako malú náplasť jednu zo štúdií M. Lacka Pomery v Sovietskom zväze očami slovenských vojakov (1941 – 1943).

Medveď

PhDr. Martin Lacko: Pomery v Sovietskom zväze očami slovenských vojakov (1941 – 1943)

Jedným z malých národov, ktorých osud postavil vo vojnovom konflikte na stranu Hitlera boli aj Slováci. Všeobecne málo známou skutočnosťou je, že tejto vojny sa zúčastnili takmer od samého začiatku, presne od 24. júna 1941. Zotrvali v nej až do úplného konca, aj keď od konca roka 1943 sa už do bojových operácií nezapájali. V súvislosti s účasťou Slovenska v protisovietskej vojne vyvstáva celý rad otázok. Nie sú to len otázky technicko-popisného rázu ako napr. charakteristika, výzbroj, početnosť či rozmiestnenie jednotiek a formácií, počty mŕtvych a ranených v jednotlivých bitkách a podobne, tak typické pre suché štúdie vojenských historikov. Možno oveľa dôležitejšími, avšak na odpoveď zložitejšími sú pýtania typu: Ako svoje nasadenie Slováci chápali? Proti komu vlastne bojovali? Proti „ruským bratom“ alebo proti „bezbožnému“ komunizmu, ako to vtedajšia propaganda hlásala? A najmä – ako ovplyvnil ich nútený pobyt na území „prvého štátu robotníkov a roľníkov“ ich predošlé predstavy o ňom? Stali sa po zhliadnutí pomerov v sovietskej krajine vojaci prívržencami boľševickej ideológie? 

Marxistická historiografia v Československu sa s podobnými otázkami pochopiteľne nezaťažovala. Slovenskú účasť preto historici vyše polstoročia ani bližšie nerozoberali, iba ju stereotypne označovali za zločinný akt ľudáckeho „klérofašistického“ režimu proti mierumilovnému ľudu Sovietskeho zväzu. Z tejto kapitoly národných dejín mala komunistická moc akúsi trvalú traumu. Nečudo, príslušníci národa, ktorý sa sám oddávna pokladal za rusofilský, sa zrazu zaplietli do akcie, ktorá otriasala ich večným a nedotknuteľným vzorom – boľševickou ríšou – v základoch. Alebo ako to zvykli marxisti vravieť a písať, Slováci vraj touto účasťou „poškvrnili čistý slavjansky štít“. Avšak ani po roku 1990 vyššie nastolené otázky neboli historikmi preskúmané.[1] Otázky slovenskej účasti v protisovietskej vojne sa hrozí slovenská politika ešte aj dnes, 60 rokov po jej skončení. Médiá sa jej úzkostlivo vyhýbajú, takže na Slovensku ostáva úplne tabuizovanou ešte aj dnes, keď vymierajú posledné zvyšky priamych účastníkov tejto vojny. 

V práci by som sa rád vyhol sfére tzv. vyššej politiky a sústredil sa na len na „ľudskú“ stránku vnímania vonkajšej reality slovenským vojakom v ZSSR a túto sa pokúsil stručne vykresliť. Vychádzať budem z dobovej tlače, zachovaných archívnych dokumentov ako aj zo spomienok vojnových veteránov, ktoré sa mi posiaľ podarilo získať.[2] 

V záujme ozrejmenia slovenskej účasti treba čitateľovi napred krátko objasniť, že slovenská armáda vstúpila do frontových bojov už 24. júna vyslaním približne dvojtisícovej Rýchlej skupiny (onedlho prebudovanej na Rýchlu brigádu). Približne 50-tisícové záložné vojsko presúvajúce sa na Ukrajinu od konca júna a v júli nakoniec do bojov nezasiahlo a ešte v auguste bolo z väčšej časti stiahnuté domov. Konečnú podobu dostala slovenská účasť v auguste 1941 vytvorením dvoch divízií – Rýchlej a Zaisťovacej.[3] Rýchla divízia postupovala ako súčasť skupiny armád Juh útočiacej v smere Kyjev – Mariupol – Rostov, od februára 1943 ustupovala z Kaukazu cez Krym a pod inými názvami jestvovala až do jej definitívneho rozpadu na konci vojny. Zaisťovacia divízia bola nasadená naproti tomu v tyle, na priestoroch nepokojnej severnej Ukrajiny a najmä Bieloruska.[4] 

  

Leto 1941 – šok z videného 

Obraz Ruska vytvárala v slovenskej spoločnosti najmä literatúra. Práve cez diela veľkých ruských spisovateľov 19. storočia spoznávali slovenskí intelektuáli túto veľkú krajinu. So životom v predvojnovom cárskom Rusku sa mali možnosť na vlastnej skúsenosti presvedčovať zväčša len obchodníci, ktorí sem z Uhorska zavítali. Najdlhšie a najbližšie však život ruského človeka spoznali vojnoví zajatci rakúsko-uhorskej armády. Vzťah Slovákov k národom na východ od ich hraníc bol pred prvou svetovou vojnou možno všeobecne povedať, veľmi dobrý. Občania ZSSR boli tradične pokladaní za „Rusov“, ku ktorým cítili generácie slovenských politických vodcov a národných dejateľov silné sympatie. Už to bol veľký rozdiel napr. od Poliakov, kde boli historické vzťahy k Ukrajincom resp. Rusom hodne napäté až nevraživé. Po roku 1917 sa však za Ruskom akoby zatiahla opona. Krajina sa ocitla v medzinárodnej izolácii. Jedinými očitými svedkami brutality nastupujúcej boľševickej moci tak pre českú a slovenskú verejnosť boli len zajatci či legionári, ktorý sa do vlasti vracali po skončení vojny. Dosah ich skúseností na široké vrstvy obyvateľstva bol však obmedzený. Negatívny, až hrôzu naháňajúci obraz o ZSSR podávali v medzivojnovom období aj cirkevní predstavitelia, resp. pravicová tlač. Presne naopak, veľmi pútavo vykresľovala pomery v sovietskom Rusku komunistická či ľavicová propaganda rozšírená počas celého medzivojnového obdobia. Táto pokladala ZSSR za najpokrokovejší štát, kde je odstránené vykorisťovanie, sú zahladené sociálne rozdiely a krajina bola ospevovaná ako miesto slobody a blahobytu, kde má každý človek zabezpečenú prácu a bezplatné vzdelanie. Neraz padali slová o „ruskom raji“. Bol to veľmi lákavý obraz najmä pre najchudobnejšie vrstvy spoločnosti. Široké masy jednoduchého, zväčša roľníckeho ľudu, pochopiteľne neboli v stave si pravdivosť tých či oných informácií overiť. Keď aj nejaká delegácia (najčastejšie komunistických funkcionárov) do ZSSR odišla, táto bola po prekročení hraníc pod opaterou agentov NKVD, cesta mala do detailov predpísaný scenár, bez možnosti vlastného pohybu či programu. Návštevníkovi z Európy či zámoria sa ukazovali len potemkinovské dediny. Pravidelnými objektmi „chlúby“ ZSSR bola Moskva, Kyjev a Leningrad, tri popredné mestá, ktoré boľševici zahraničiu ukazovali mierku života v krajine. Boli to navonok síce výstavné mestá, ale zvyšné tisíce miest a obcí ostali oku zahraničného turistu uchránené, najmä dediny, ktoré boli svojou úrovňou desaťročia pozadu za európskym priemerom. Takto vytvorený obraz bol pochopiteľne neobjektívny, skreslený až falošný. Ani po roku 1939, kedy sa Stalinov ZSSR stal fakticky Hitlerovým spojencom, sa informovanosť o obrovskej krajine na východe nezlepšila. Pre bežného Európana ostali hranice ZSSR rovnako nepriedušné. Úplný obrat nastal až po vypuknutí vojny v júni 1941. Hranice na východ mali prekračovať tisíce Slovákov, dočasne a nedobrovoľne oblečených do vojenských rovnošiat. Pre týchto ľudí povestná sovietska opona náhle padla. V ťažení, počas ktorého sa dostali až na Kaukaz prešli stovky dedín a miest, rozprávali sa s tisíckami obyvateľov a pozorovali úroveň a životné podmienky domáceho obyvateľstva na Ukrajine, v Bielorusku či v Rusku. Už ako dvadsaťroční mladí muži si mali možnosť utvoriť svoj vlastný názor o podmienkach, aké vládli v toľko vychvaľovanom „raji“. 

Vnímanie vojny ako aj svojho postavenia v nej v mnohom záviselo nielen od náboženskej, národnej či sociálnej príslušnosti vojaka, ale takisto od času, lokality nasadenia, jeho vzťahov vo vojenskom kolektíve a ďalších súvislostí. Napriek tomu, pokiaľ ide o reflexiu pomerov na okupovaných územiach ZSSR, jestvujú tuná isté konštanty, ktoré možno aplikovať všeobecne. Jednou z nich je napr. otras, ktorý vedomie vojaka zažívalo v prvých dňoch po prekročení hraníc. Až dovtedy neboli poznatky radových vojakov o ZSSR, ako som konštatoval vyššie, bohvieako veľké: Skôr naopak – ako dvadsaťroční, zväčša roľnícki chlapci bez vyššieho vzdelania – vrátane dôstojníckeho zboru – mali o krajine len tie základné vedomosti. Je to najväčšia krajina na svete, vládnu tu komunisti, nazývaní vtedy boľševikmi, bol tu hladomor a väčšina iste počula od pána učiteľa či farára o prenasledovaní cirkvi a roľníkov. Praktickú predstavu počutého však nemal ani jeden z nich. 

Práve obdobie z leta 1941 možno brať ako vzorku neskreslených pohľadov na ZSSR. Vojaci vkročili na územie, kde vojna ešte len začínala, alebo presnejšie už prešla, pretože front sa rýchle posúval na východ. Zážitky domáceho ľudu po stalinskom režime boli čerstvé, jeho stopy viditeľné na každom kroku. Všadeprítomnú biedu a nedostatok očividný na každom kroku nebolo možné zvaľovať na anonymnú „vojnu“, na Hitlera či okupačné úrady, ako to bolo neskôr.[5] Nečudo preto, že mnohí prekračovali hranice s veľkou zvedavosťou, čo bude za nimi. Ako vyzerajú tie ospevované kolchozy? Sú v Rusku naozaj spoločné kuchyne? Majú sa tam robotníci tak dobre, ako to hovorili naši komunisti? Iste aj tieto a mnohé iné otázky preskočili hlavou nejedného vojaka či mladého dôstojníka. „Strašne sme boli teda zvedaví na tú ruskú stranu. Samozrejme, boli medzi nami aj komunisti, najmä z tých záložníkov a vôbec, my sme boli celkovo dosť slovansky orientovaní. Mysleli sme si: „Rusko – to je druhá Amerika! Je to bohatá, veľká krajina!“ Lebo už v apríli, po útoku Nemcov na Juhosláviu v kasárňach vypukla dosť protinemecká nálada, hovorilo sa, že Rusi sú Slovania a sú proti Nemcom. Tak sme všetci boli zvedaví na to Rusko.“ Prvé, čo však na sovietskej strane videli, dodáva bývalý vojak, bol však obrovský plagát, na ktorom bol rozkročený Stalin a spomedzi nôh mu vychádzali tanky, ako z nejakej fabriky.[6] To najzaujímavejšie však na nich ešte len čakalo. 

Vojakov kresťanského národa po vstupe na územie Haliče v prvom rade zarazili znesvätené kostoly. Takýto obludný obraz sa im naskytol len pár kilometrov od hraníc v Chyrowe: Kríž z veže zhodený, kostol prerobený na kino a divadlo, oltár rozbitý a znesvätený a miesto obrazov či sôch svätých postavené obrazy sovietskych bohov – Lenina, Stalina, Vorošilova, Molotovova a iných. Prvé dojmy vojakov sú zachytené aj v listoch, ktoré písali svojim blízkym na Slovensko. Jeden z vojakov písal 15. júla domov toto: „Neľutujem ani trošku, že som išiel na vojnu. Aspoň som vedel, čo robí komunizmus ( …) Bol to hnus, čo oni robili. Z kostolov spravili kino a podobne.“[7] Hodnotenie sovietskej kultúrnej politiky v očiach mnohých slovenských kresťanov teda iste vystihol mladý básnik Ján Okáľ: „To, čo spravili boľševici s kostolmi, bolo obyčajné drancovanie, deštruktivizmus najhrubšieho zrna.“ Aj keď nie všetky kostoly boli priamo znivočené, najmä v poľskej časti Ukrajiny, časť bola zmenená na sklady či sýpky. Avšak ani týmto krokom Sovieti ekonomicky nič nezískali, pretože „v kostoloch dnes už nezamokajú a neplesnivejú iba staré fresky, ale zamoká a plesnie aj zbožie, lebo strechu nemá kto opraviť a dažďová voda sa rinie dolu stenami prúdom…“ [8] Takto teda nielenže zavinili zničením kostolov „duchovný hlad“, ale aj hlad telesný, lebo v takýchto podmienkach bralo uskladnené obilie rýchlu skazu. 

Ešte otrasnejšie než zneuctené kostoly však boli pozostatky masakrov NKVD, na ktoré vojaci narážali vo všetkých mestách a mestečkách bývalého východného Poľska, cez ktoré postupovali – Sambor, Dobromil, Stryj, Zločov, Ľvov a ďalšie. Jeden z takýchto hrozných zážitkov mal pred sebou až do konca života Andrej Škvarek: „Keď prišli naši vojaci do Dobromilu … za nami prišla jedna pani a veľmi plakala. Hovorí nám: „Chlapci, ráno už ustupovali Rusi, ale NKVD ešte prišlo, zabúchali na dvere, tak sme im otvorili.“ Jej muža – bol údajne miestnym notárom – hneď zviazali a na verande pred jej očami vylamovali zuby kliešťami. Zaschnutá krv na verande, ako pozostatok mučenia NKVD-istov bol pre vojakov hotový šok. Najmä pre tých, ktorí očakávali toľko ospevovaný raj. „Viete, bolo to také mrazivé pre nás, lebo viete – idete tam ako slovanskí bratia a zrazu vidíte takéto veci… Absurdum… Namiesto slovanských bratov – NKVD…“ A dôsledok? „Tak potom samozrejme išli naši vojaci proti Rusom s takým elánom, veľmi… A prirodzene aj tí miestni ľudia ich tak vítali: „Vitajte, osloboditelia naši!“[9] 

Masové hroby, ktoré nachádzali vojaci v prvých dňoch po svojom vstupe v blízkosti väzníc alebo priamo v nich boli vrcholom psychického otrasu. Nemali nič spoločné s vojnou, títo ľudia nepadli v žiadnom boji či prestrelke, ale boli jednoducho zmasakrovaní tajnou políciou, ktorá v júni a júli 1941 hromadne likvidovala politických väzňov.[10] Strašné dojmy sa odrážali v listoch vojakov, ako to máme mnohokrát dosvedčené. Tak jeden zo záložných vojakov písal svojej manželke: „Čo som tu dnes videl, to by som ani neveril, keby som to nebol videl na vlastné oči. Tu tí boľševici povraždili na 600 ľudí a pohádzali do jamy… tak zohavení, že až človeka hrúza prechodí…(…) Týrali tu ľudí ako zvieratá, tí sú od Boha radi, že sú od nich oslobodení…[11] V armádnom hlásení zas stojí: „V styku s obyvateľstvom dozvedáme sa o ukrutnostiach a beštialite boľševických hord, ktoré páchali na ukrajinskom obyvateľstve“.[12] 

Do takýchto podmienok teda slovenské vojsko vstupovalo, nečudo teda, že bolo srdečne pozdravované ako osloboditeľská armáda. Tento fakt potvrdzujú aj spomenuté hlásenia. „Chyrovské obyvateľstvo je priamo nadšené terajším režimom… pomer obyvateľstva k nemecko-slovenskej armáde je viac ako srdečný, lebo ako počuť medzi obyvateľstvom, tunajší ľud môže ďakovať za svoje oslobodenie od boľševického pekla len nemecko-slovenskej armáde.“[13] Všetky nedostatky na danom území, ktoré ľud každodenne pociťoval pripisuje vraj jednoznačne predchádzajúcej boľševickej moci a za žiadnych okolností si nepraje jej návrat.[14] „Obyvateľstvo si nás vážilo ako osloboditeľov“ napísal ešte v roku 1942 jeden z účastníkov, spomínajúc na triumfálne privítanie.[15] Iný jeho kamarát si po roku zaspomínal: „Ukrajinci nás veľmi srdečne vítali a obdarovali nás čím len mohli, preukazovali tým radosť, že sa už konečne dostali na slobodu z toho boľševického týrania.“[16] Nebolo to však len v prihraničných mestečkách bývalého poľského územia, ale temer po celej Ukrajine. Jeden z vojakov napr. spomínal vítanie aj v Kyjeve.[17] Iný, ktorý sa s jednotkou dostal až k Marinovke pri Miuse zas napísal, že ukrajinské obyvateľstvo ich vítalo „všade, kade sme prechádzali“.[18] 

V súhrnnom hlásení z polovice júla ťažiskové dojmy z prvej fázy ťaženia opísal spravodajský dôstojník: „U mužstva došlého z poľa 16. 7. panuje dobrá nálada a u všetkých, ktorí sa ťaženia zúčastnili je vidieť, že si cenia toho, že na vlastné oči sa mohli presvedčiť o násilnostiach a zverstvách, ktoré popáchal boľševizmus v Ukrajine.“ Vojaci sú vraj odhodlaní aj v civilnom živote vo svojich rodných dedinkách a mestečkách presviedčať o tomto svojich občanov a propagovať nutnosť boja proti tomuto „neľudskému a človeka nedôstojnému režimu.“ Vojaci ďalej s pýchou hovorili o tom, ako ich ubiedený ukrajinský národ srdečne pozdravoval a vítal… „V slovenských vojakoch videli svojich osloboditeľov z pod boľševického jarma. Naši vojaci mali teraz príležitosť spoznať nízku životnú úroveň ukrajinské ľudu po každej stránke. So slzami radosti vítali slovenských vojakov a žalovali sa im na ukrutné násilnosti a zverstvá ako aj na svoj ťažký život.“[19] 

Ďalším javom, ktorý Slovákov hlboko zasiahol, bol prebudený náboženský cit miestneho ľudu. Napriek krutému protináboženskému boju najmä staršia generácia svoju vieru nikdy nestratila. Boli to dojímavé scény, keď matky vyhľadávali vojenských duchovných a prinášali im deti s prosbou o krst. Ľudia vyťahovali dobre poskrývané či zakopané náboženské predmety, najmä ikony a okázalo sa o ne starali. Kostoly, dovtedy zdevastované alebo premenené na inú funkciu znova ožívali a zapĺňali sa veriacimi. 

Dr. Jozef Paučo bol ako poručík duchovnej služby jedným z účastníkov takejto omše v jednom z mestečiek sovietskej západnej Ukrajiny na prvú augustovú nedeľu roku 1941: „V nedeľu ráno cerkev bola naplnená do posledného miesta. Prišli starí chlapi i chlapci (mládencov od 16 rokov vyše boľševici pobrali pri odchode) , ženy aj dievčatá. Mnohí z nich ešte neboli v cerkve a preto ani nevedeli, ako sa majú chovať. Dlhé hodiny trvali modlitby a vyspevovanie liturgických piesní. Po ubiedených tvárach tiekli bohaté slzy vďaky a radosti, že po rokoch môžu zas akým-takým spôsobom sláviť nedeľu.“ Po odchode z cerkve matky zaúčali svoje deti bozkávať ikony a pri bozkávaní zbožne sa trikrát prežehnať a hlboko pokloniť.[20] Poručík Korček vo svojej knihe dojmov z Ukrajiny zas dojatý napísal: „Ukrajinský človek… nestratil svoju vieru a s veľkou oduševnenosťou a radosťou vynášal svoje poukrývané náboženské zástavy a na vchod novovysvätených kostolov na mnohých miestach vyvesil krásny vyšívaný a príznačný nápis: Chceme Boha!“[21] Rovnaké zážitky mal aj radový vojak. „My keď sme prechádzali cez Ukrajinu, tak tí, čo boli nábožensky založení ľudia, mali pozakopávané sväté obrázky, kríže, sošky a už keď sme prichádzali, si ich vyhrabali, vyvešali a ozdobovali… No a vítali nás, že ich oslobodzujeme.“ [22] 

Za starou sovietskou hranicou  

Oveľa horšia situácia než v poľskej Haliči bola za pôvodnou sovietskou hranicou, ktorú vojaci prekročili pri Tarnopoli. Mladý dôstojník Eduard Pyšný svoje dojmy vyznal takto: „Za pomníkom „proletári všetkých krajín spojte sa“ začína sa celkom inakší svet, než ten, z ktorého sme my prišli. Zdá sa… že v boľševickom Rusku sa skutočne spojil proletariát celého sveta, lebo všetko nasvedčuje tomu, že v Rusku inšieho okrem proletariátu nebolo.“[23] Poručík duchovnej služby Štefan Polakovič, ktorý sa spolu s armádou zúčastnil akejsi exkurzie do ZSSR sa zo svojich prvých dojmov vyznal aj pre tlač: „Sme na hranici Sovietskeho sväzu. Schádzame do údolia, ktorým preteká riečka. Na druhej strane stojí akási napodobenina gréckeho propylea. Keď sme prišli bližšie, na propyleu bolo možno čítať nápis: Proletari vsjech stran sojedinejtes! A veru hneď dedina a kolchoz na svahu ukazuje celú nahotu proletárskej ríše. Domy opustené a rozváľané nie od boja, ale preto, že sú už roky opustené. Ani na jednom nevidno, žeby bol majiteľ na ňom niečo od rokov opravoval. Namiesto sklenených tabúl vidno rámy, zalepené papierom alebo pozatĺkané doskami.“[24] Akoby sám kraj upozorňoval človeka na zmenu ríše. Namiesto polí široké tably obsiate pšenicou, žitom a jačmeňom, ale tiež obrovské priestranstvá, ktoré neboli ani zorané. Rástlo na nich len bodľačie a plevel. Po prekročení starej hranice pri Husatíne mohli vojaci konečne uvidieť aj toľko očakávané kolchozy. Nebol to však zrovna pohľad potešujúci ľudské oko. „Budovy kolchozu sú v úbohom stave. Roky sa na nich nič neopravuje. Niektoré múry padajú. Strechy sú zlé. Traktory, o ktorých toľko chvály natrúsilo moskovské rádio, stoja vonku na poli, kde ich ničí dážď. Kde-tu chlapci pasú chudý, vycivelý dobytok …Proti nášmu dobytku sú tunajšie kravy a kone len vychudnuté tiene…“[25] 

Podobne negatívny dojem z prvého dotyku za starou hranicou mal však nielen filozof Polakovič či vzdelanejší dôstojníci, ale aj obyčajný vojak: „Po poľskú Ukrajinu bolo všetko ako u nás, až ďalej to vypadalo ako iný svet.“[26] Ten „iný svet“ začínal už za mestečkom Podvoločisk. „Voločisk bol ešte na poľskej strane, na kopci nad riekou, bolo to také pekné mestečko. Ale na druhej strane rieky Podvoločisk, to bola už sovietska Ukrajina a s ňou veľké lány a kolchozy. Inak všetko strašne zruinované, aj tie kolchozy, aj to mestečko ošarpané, budovy ako ostali po cárovi, tak sme ich našli, nik ich veru dvadsať rokov neopravoval. Všetko zúfale zanedbané a staré a pritom rozdiel len nejakých pár sto metrov. Breh poľského Voločinska krásne upravený a tá sovietska časť – no jak keby ste do cigánskej osady prišli.“[27] 

Väčšina slovenských vojakov pochádzala z poľnohospodárskych rodín. Tých bolo na súdobom Slovensku až temer 70 %. Títo ľudia mali teda už odmalička veľmi hlboký vzťah k pôde, najmä oni boli teda zvedaví na ospevované kolchozy. Na hornatom Slovensku pomáhali svojim rodičom obrábať maličké kúsky polí, ktoré sotva stačili uživiť mnohopočetné rodiny. Nečudo teda, že keď nedozierne lány najúrodnejšej pôdy, o akej sa ich rodinám doma mohlo len snívať našli na sovietskom území neobrobené alebo obrobené len veľmi nedbalo, nedokázali to sprvu dobre pochopiť. Prečo úrodná ukrajinská černozem nevynáša ani toľko, koľko ich neúrodná rolička kdesi pod horami Stredného Slovenska? Ako je možné, že na kvalitnú pôdu nekonečne bohatá Ukrajina je v skutočnosti taká chudobná? Pre Slováka bolo jednoducho nepochopiteľné, že „Ukrajina je bohatá krajina, zem je čierna a úrodná a predsa je tu bieda“ ako to písal v júli 1941 Ján Vranka príbuznému na Slovensko.[28] Postupne však na to prichádzali. „Úrody boli prevážne slabšie, nakoľko bola špatná príprava pôdy a nedostatok hospodárskych vedomostí.[29] Aj nevzdelaní vojaci jasne videli, že komunistami toľko ospevované kolchozníctvo je na veľmi úbohej úrovni. Naznačovali to už prvé bezprostredné dojmy. Spomeňme napr. príslušníkov Kanónovej roty, ktoré boli zachytené v denníku jednotky z 1. septembra 1941: „Z Kamionky do Zamišoviec cez Voločisk a Podvoločisk medzi ktorým bola stará ruská hranica … prešli sme 22 kilometrov … Tu sme videli po prvý raz kolchozníctvo, ktoré bolo moc zaostalé. Tu už všetok majetok bol pohromade. Budovy boli moc otrhané, postavené len z hliny.“[30] 

Všetky tieto a ďalšie zážitky – otrhaní roľníci, rozpadnuté kolchozy, kvalitná no zle obrobená pôda ako aj všeobecná ľahostajnosť roľníctva k nej mali aj svoje politické konzekvencie. Práve cez pôdu akoby sa mladí, o politiku sa nezaujímajúci ľudia politicky precitali, „školili“ vlastnou skúsenosťou. Len z tohto pohľadu možno pochopiť vetu, ktorú napísal dvadsaťročný mladík v liste svojej rodine: „Neviem, čo je to za hnusný režim boľševizmus, že takto nekonečné lány pšenice sú tu a ľudia bývajú hrozne!“ Lány pšenice a ľudia nemajú nič!“[31] 

Jediná činnosť, ktorú bral sovietsky človek vážne, bolo asi pitie: „Tí Rusi jaksi nemali záujem, aby si svoje bývanie zveľaďovali… Oni sa viac venovali tomu alkoholu, tej vodke.. To bolo ich všetko, v tom sa utápali do nemoty…, zhrnul dojmy mnohých iný bývalý vojak.[32] 

Postupne sa od miestnych Slováci dozvedali aj o pomeroch, aké vládli na dedine pred rokom 1941. Podľa výpovedí obyvateľstva musel každý roľník, ktorý nebol členom kolchozu, odovzdať všetko obilie, ktoré sa mu urodilo. Proti tomu, kto ho neodovzdal alebo ukrýval, bolo veľmi prísne zakročené. Dostal označenie nepriateľ národa, uväznený a majetok zhabaný. Po žatve o mlatbe chodili úradníci režimu a jednoducho rekvirovali všetko, čo našli. „Na mnohých dedinách nám rozprávali, že úradníci zobrali všetko, čo sa urodilo a nestarali sa o to, z čoho dedina vyžije. Odvážali čo našli a vyplatili po 6-8 rubľoch za metrický cent. Nezostalo ani na chleba, ani na osev… Prešli sme dediny, na ktorých 6-8 mesiacov vôbec nevideli, ako vyzerá skutočný chlieb. A pritom všetkom, ako je bohatá ukrajinská zem, sa teda dosýta nenajedol ani roľník, ani vojak – ten totiž dostával tvrdý konzervovaný kukuričný „chleba“, poznamenal frontový spravodajca.[33]  

Mohol mať teda mužík záujem o obrábanie pôdy? Keď videl, že pracuje len pre ústredie, pochopiteľne o zem strácal záujem a zanedbával ju. Nepomáhali ani drakonické opatrenia voči „kulakom“ či „sabotérom“. Následkom tupej disciplíny človek nakoniec úplne zlenivel a najmä zľahostajnel. Nemal najmenší záujem na zveľadení ani erárneho, ale čo je smutnejšie, ani svojho majetku. Ilustruje to aj uvedený prípad zo Slovečna. Keď sa dvaja slovenskí vojaci vracali k „chazajke“ u ktorej boli ubytovaní, bol už večer. Všimli si však, že kravička, ktorú pásli je ešte stále vonku, hoci už bola dosť veľká zima. „Schúlená, zgrúlená, no zima bola veľká. Tak hovorím chazajke, prečo ju nezavrie, keď je vonku. „Dočka pošla hulať a kogdá ona v desať časov vernjotsja, ona ijo zakrojit!“ Tak teda – videli sme tú starostlivosť ruskú! Nielen teda o spoločné, ale aj o svoje vlastné! Tak reku – keď sa nevíš starať o svoje vlastné, ako sa budeš vedeť starať o štátne![34]  

 Pre Slováka, zvyknutého migrovať za prácou po okolitých krajinách bolo celkom nepochopiteľné aj to, že sovietsky kolchozník svoje pracovisko bez povolenia nemohol opustiť: „Museli pýtať od predsedu povolenie, ten to musel ohlásiť bezpečnosti, že dotyčný ide tam lebo tam, tí mu museli dať potvrdenie a až potom mohol odísť“ , dozvedel sa Michal Mikláš. „A potom na každom moste alebo väčšej križovatke mávali kontrolu. Vždy, keď si potreboval odísť čosi vybaviť, muselo to hlásiť. Nuž chuďáci to boli – najšťastnejší ľudia na zemeguli, lebo nemali možnosť presvedčiť sa o tom, ako sa žije inde… Tam neexistovalo ísť sa pozrieť za hranice, von. Tak človek nemohol inšie, len ich ľutovať...[35] Z tohto pohľadu teda možno pochopiť aj nasledujúci ponos mladého vojaka: „Ľud na dedinách je tak hlúpy, že napríklad nevie, jak sa volá dedina vzdialená od nich len niekoľko kilometrov. A v meste to neni inakšie.“ Ako šofér sa o tom vraj mnohokrát presvedčil.[36] Celkove teda možno povedať, že vojaci získali veľmi negatívny vzťah k bývalému režimu, ktorý na Ukrajine vládol. „Pomery sa mi tam vôbec neľúbili jak som tam bol, čo som videl a čo tí ľudia rozprávali, jak to bolo ešte za pokoja“ poznamenal Ján Marček.[37] „Podľa mojich i každého z nás úsudku bolo tam pred vojnou zle. Usúdiť možno i z toho, že domy boli chudobné, ľudia sú veľmi biedny. I oblek majú len tak pre meno.“[38] Ďalší z jeho kamarátov zas dodal:„Miestne pomery sú dosť slabé a jak hovoria, že za starého režimu tu bola tiež bieda, pánmi boli len židia a ostatní museli poslúchať.“[39] 

To všetko boli prvé, vonkajšie dojmy zo „sovietskeho raja“, ktorý tak ospevovali aj československí komunisti v medzivojnovom období. V nasledujúcich mesiacoch, kedy boli vojaci ubytovaní často v civilných domoch, v jednotlivých rodinách, sa od týchto dozvedali nové šokujúce správy o pomeroch v ZSSR za ostatné štvrťstoročie. Získavaním ďalších informácií si tak mohli dokresľovať predstavu o tomto neľudskom systéme. Snáď najdrastickejšími boli rozprávania miestnych „žiteľov“ o hladomore roku 1933. „Miestni ľudia spomínali na obdobie roku 1933 ako na krutý rok“ spomínal Ignác Michalička.[40] Najhoršie bolo ľudom v mestách, ale aj dedinčania nesmierne trpeli. NKVD-isti im vtedy pobrali všetky potraviny, ešte aj posledný kúsok chleba, čo si zobrali do kolchozu. Bolo priam peklo, keď medzi ľudom z úžasného hladu prepukol kanibalizmus. A. Škvarek spomínal na svoje stretnutie s istou pani v Kyjeve, ktorá mu vyložila svoje zážitky práve z tohto obdobia. Jej muž bol policajným inšpektorom v Kyjeve a prišiel raz domov na obed a hovorí: „Zase sme chytili jedného muža, čo zabil ženu… Porezaná je kusy, tam ju máme vo vreci na inšpektoráte!“, načo manželka reagovala, že by to chcela vidieť na vlastné oči. Aj tak bolo – po obede sadli na električku a išli sa pozrieť. „Prišli tam, ona otvorila ten mech a keď videla tú skrvavenú hlavu dostala okamžite šok a odpadla. Dva mesiace že bola potom na psychiatrii, čo utrpela tak ťažký šok a potom dva roky ani zdravá, ani chorá. A nakoniec mi hovorí: „No a odvtedy až doteraz nemôžem mäso ani vidieť!“ Takže takéto tragické zážitky prinášal boľševizmus… To bol jednoducho neľudský, absurdný režim, nechať takto vlastných ľudí hladovať…“, uzavrel hrôzostrašný príbeh slovenský vojak.[41] Len pod dojmom takýchto hrozných avšak pravdivých príbehov zo života mohol Alexander Šamo pochopiť slová učiteľky vo Vinnici, ktorá sa mu zdôverila: „Ak možno hovoriť o Božom treste, tak potom tento náš život pod komunistickým terorom je trestom najväčším, najukrutnejším.“[42] 

Všadeprítomný strach

Najobávanejšou témou v rozhovoroch bola NKVD, o ktorej ľud len šepkal, akoby neveril, že sovietske „poriadky“ sa už nevrátia. Mnohé rodiny boli nekompletné – chýbali najmä muži. Zďaleka nešlo len o zmobilizovaných do vojny, ale aj o popravených či nezvestných počas predošlých stalinských čistiek. Práve ich mala na svedomí tajná polícia. O týchto skutočnostiach sa mladí Slováci dozvedali z prvej ruky. Nie vždy a všade však boli domáci zhovorčiví. Strach pribúdal s časom ako aj s postupom do vnútrozemia, no v dokumentoch sa s ním stretáme vlastne od začiatku vojny. Poručík Korček, ktorý si napr. už v prvých týždňoch ťaženia všimol, že „strach a hrôza zračila sa v tvári ukrajinského človeka vtedy, keď začal rozprávať o zverstvách boľševických komisárov.“ Hoci sedliak vedel, že v prítomnosti cudzieho vojska komisár už na neho nemá dosah, hlboko zakorenený strach ostával. „…predsa sa každý bojazlive obzeral a stíšil hlas, akoby nechcel, aby jeho slová prenikli aj do nášho okolia.“ Už v tomto vidno, akú moc mali moskovskí „drábi“, dodáva slovenský pozorovateľ.[43]  

Bývalý slovenský dôstojník, ktorý v ZSSR pobudol dva roky zas na otázku, či viedol s obyvateľmi aj politické debaty, odvetil: „Kdeže, to každý mal strach… Každý z nich mal strach… Vodka bol jediný artikel, ktorý všetko zvládol a človek nemusel mať obavu, že niečo kecal…“[44] 

Strach z tajnej polície, na ktorý boli ľudia navyknutí celý život, neopadol ani počas okupácie cudzími vojskami. „Každý z nich mal na mysli NKVD, tých sa báli ako zločincov. Škoda, že tam neboli naši poprední komunisti, aby videli na mieste, čo je to komunizmus“, poznamenal radový vojak.[45] Ľudia akoby v podvedomí vedeli, že všetky predvojnové hrôzy sa znova vrátia.[46] Mnohí totiž neverili, že by si Nemci ZSSR trvale podmanili. Presne tak, ako to na svojej príhode z jari 1942 ilustroval Ignác Michalička. „Môj dojem je, že obyvateľstvo sa bálo hovoriť pravdu…Tam, kde som býval, sme sa pustili do neobvyklej debaty a bol tam aj sused, starý dedko, s veľkou bradou, ten nehovoril nič. Na druhý deň tento dedko mi povedal: „Ihnat, vy ešte budete utekať z ruskej zeme![47] 

Na rozdiel od nacistickej armády však možno povedať, že slovenskej vychádzalo ukrajinské obyvateľstvo všeobecne v ústrety. Najmä staršia generácia predstavovala naopak akoby prototyp dobrého Rusa-Ivana, ako ho poznali bývalí veteráni a zajatci z 1. vojny. „Starí ľudia tam brali viac ešte takú zodpovednosť – aj voči sebe, aj voči rodine, ale mladí boli k tomu viac ľahostajní“ mal skúsenosť jeden z vojakov.[48] V dokumentoch či spomienkach ale možno sem-tam nájsť poukaz aj na boľševickú mládež, fanatických Komsomoľcov, ktorí dávali svoj odstup od všetkých okupačných vojakov. „My sme si s nimi všade dobre vychádzali… Lebo oni boli radi, že sme tam my a nie Nemci. Takže oni sa priamo tešili. I keď našli sa aj takí, čo na nás zazerali – to boli ortodoxní boľševici“ , vyslovil sa vojak, ktorý prešiel celú Ukrajinu až k Azovskému moru.[49] 

Generačné rozdiely sa ukázali najmä v náboženskom cítení. Starí ľudia, odchovaní okázalou zbožnosťou cárskeho režimu preukazovali na každom kroku svoju hlbokú vieru, uctievali si ikony, navštevovali znovu otvorené chrámy. U mladých to bolo už trocha iné: „Dievčatá tam boli pekné, lenže špinavé a neveriace“, opísal svoje dojmy mladý vojak.[50]„Novej“ , boľševickej mládeži už náboženstvo mnoho nehovorilo. Alebo ešte presnejšie – poznali, ale nadľudskú úctu preniesli z kresťanského Boha na Stalina. „Oni len – „baťuška Stalin“… Stalin dáva svetlo… Stalin dáva slnko… Tak boli spracovaní…“[51] Práve v radoch mládeže sa preto Slováci mohli stretnúť so zarytými zástancami boľševizmu, Stalina. Mladí, ktorí nepoznali iný režim a svet než ten, ktorý vládol za báťušku Stalina, boli boľševickou ideológiou nainfikovaní oveľa viac než starí. „Hlavnú oporu mal (rozumej boľševizmus, pozn. autora) ovšem v mladých generáciách, do duše ktorých vtlačil sa ubitím mravov, viery v Boha“ , „analyzoval“ iný zo slovenských vojkaov.[52] Niekedy sa postoje týchto mladých boľševikov nedali označiť inak ako číry fanatizmus. Jeden takýto neuveriteľný zážitok mal aj Andrej Škvarek. Jedna mladá Ruska pracovala v slovenskej poľnej nemocnici na Kaukaze, kam sa v zime 1942 dostal so žltačkou aj on. „No a my sme sa jej vypytovali, ako sa volá, ako si žije, kde má rodinu a tak. A ona hovorí, že jej rodičov vyviezli na Sibír. Tak my sme začali nadávať na Stalina, že takto vyváža mladým rodičov na Sibír. A ona na to hovorí: „No – tak im treba, keď neboli za Stalina!“ Takže vidíte, i takéto názory tam boli…Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou… Komsomoľ bolo to isté, ako v Nemecku Hitlerjugend“, zhrnul dotyčný.[53] Obdobné zážitky mal aj učiteľ a záložný dôstojník Ivan Institoris. Pre niektorých bol Stalin nedotknuteľným bohom. „Rečovo sme sa dobre dohovorili a z nášho rozprávania poznali Slovensko a Československo“ spomínal. „A Stalin – bol pre nich Boh. Na toho dopustiť nedali.“ Keď sa ich potom opýtal, prečo nechal tento „Boh“ povraždiť svojich vynikajúcich vysokých dôstojníkov – Tuchačevského, Bluchera a ďalších, dostalo sa mu odpovede: „Vot eto vragi naróda“. Boli to „nepriatelia národa“. Žiadne iné vysvetlenie neprijali.[54] 

Následky vyše dvadsaťročnej izolácie sovietskeho človeka od zvyšku Európy sa prejavovali temer na každom kroku. Izolácia ľudu spočívala nielen v nemožnosti vycestovať za hranice, ale aj v totálnom odrezaní od informačných zdrojov. Sovietsky človek nemal kde zohnať „inostrannú“ tlač, nemohol napísať list do Európy, nemohol si vyladiť rádio na zahraničnú frekvenciu, pretože rádiá fakticky neboli dostupné. V sovietskom ponímaní bol rádiom amplión zavesený na komisárovom dvore, z ktorého počúvala celá obec jedinú stanicu – Moskvu.[55] Preto sa nemožno čudovať, že mnohí miestni boli predchádzajúcou dlhoročnou propagandou tak ohlúpení, že si ani len neboli schopní nielen predstaviť, či dokonca pripustiť, že môže jestvovať iný a lepší spoločenský systém než ten ospevovaný sovietsky. Markantne sa to javilo najmä v osobných rozhovoroch. Slováci sa neraz márne pokúšali domácich presvedčiť, že na Slovensku či iných krajinách Európy sa nehladuje, že na Slovensku niet pažravých kapitalistov a robotníctvu nie sú udeľované telesné tresty. „Oni nikdy neboli v Európe, oni nemali predstavu, ako sa tam žije. A potom im režim vtĺkal do hláv, že oni sú sto rokov vpredu… „My sto godá vpirjod!“ – to aj nám hovorili… Skutočne si mysleli, že sú sto rokov pred ostatnou civilizáciou a všade inde vo svete že ľudia hladujú…“[56] Pochopiteľne, že keď potom červenoarmejec prišiel do Pobaltia alebo do Poľska, nevychádzal z údivu – plné obchody a nákupy bez obmedzenia. „Jeden poľský sedliak nám napr. hovoril, že keď prišli po Nemcoch do Ľvova Rusi – lebo najprv mali mesto Nemci – prišiel k nemu ruský vojak, či má vajíčka. Že má… Že či môže kúpiť… Že môže… A že koľko… Že koľko chce… Jednoducho, že bol prekvapený z toho, že sa dajú vajíčka voľne kupovať. A potom keď ešte videli plné obchody šiat, hodiniek a iného tovaru… Spomínal mi tiež, že jeden ruský dôstojník prišiel so ženou do divadla a ona mala na sebe župan! No to boli priam komické situácie, mnohým miestnym ľudom na posmech. No a potom ruskí dôstojníci nerozoznali na hodinkách čas – lebo jednoducho nepoznali hodinky… Také až trápne to bolo pre tých Poliakov.“[57] 

Bieda bola síce v ZSSR otrasná aj na slovenské pomery, ale na Slovákov situácia pôsobila dojmom, že miestni sú na ňu navyknutí, berú ju ako samozrejmosť. Ba ešte boli radi v domnení, že zvyšok Európy je na tom oveľa horšie. To bol ten najväčší paradox. „Oni to mali už tak priamo vsugerované – proste oni si to vysvetľovali tak, že u nás na Slovensku – a inde – ešte stoja drábi s korbáčmi v ruke, jako u nich za cára voľakedy. Že u nás taký režim vládne, to si mysleli. Proste nechceli veriť, že u nás je to inak, že je vôbec niečo iné možné.“ Na otázku, či im vojaci nevysvetľovali, ako to je v skutočnosti, Mikláš odpovedal: „Vysvetľovali… Ale neverili tomu… Neverili, že sa dá aj inak žiť. Tam keď mal voľakto čosi viac -tak už bol „buržuj“… „To buržuj“ – to bolo ich heslo…“[58] vyjadril svoje dojmy z duchovných obzorov sovietskeho človeka bývalý vojak. 

Iný jeho spolubojovník mal presne tú istú skúsenosť:„Tam boli ľudia propagandou tak spracovaní, že si mysleli, že my doma hladujeme a že oni majú raj… Tak boli vychovávaní. Tak potom keď v 1945 sem prišli Rusi a videli to, bol pre nich každý, kto voľačo mal, buržuj.“[59] Presne tie isté dojmy v sovietskom ľude získal aj učiteľ Institoris. „Nemali ani predstavu, ako sa žije inde. Propaganda ich živila, že u nich je všetko najlepšie a najrozumnejšie. Mysleli, že celý svet žije v chudobe a oni sa majú najlepšie. A pritom opak bola pravda.“ uzavrel svoje hodnotenie.[60] 

Bieda – pojem absolútny 

Názorom, v ktorom sa zhodujú všetci slovenskí účastníci vojny bolo to, že v ZSSR existuje taká bieda, ktorá je na Slovensku len ťažko predstaviteľná. V plnej miere sa to týkalo dedín a je v podstate jedno, či to bolo územie západnej Ukrajiny, Krymu alebo predkaukazskej oblasti, kam sa slovenská armáda dostala v lete 1942. Už pár kilometrov za sovietskou starou hranicou vytriezvel mladý poručík z možných ilúzií o boľševickom štáte: „Predstavoval som si, že po prekročení ruskej hranice uvidím vzorné dediny … dobré cesty, racionálne obrábané polia, spokojných a usmievajúcich sa robotníkov a sedliakov pracujúcich na kolchozných poliach. No nenašiel som tu z toho nič… Vidiek… bol všade rovnaký, kade sme prešli… Nevidieť nijakého pokroku. Ľudia bývajú v tých istých chalupách, v ktorých bývali pred 24 rokmi. Rozdiel je len ten, že chalupy sú na rozpadnutie. Všetky sú pokryté slamou, rozhádzané… dvory sú otvorené a tečie po nich hnojovka. Všetko porozhadzované, ako keby ľudia nemali ani trochu smyslu pre poriadok…[61]  

Darmo teda Slováci hľadali oné hygienické byty pre robotníkov, detské domovy, moderné školy a rozličné kolónie a zábavné miestnosti. Nebolo ich nikde. Ale namiesto toho všade do očí bila bieda robotníckych bytov, ktorá sa ani vypovedať nedá. Mnohí síce nečakali žiaden luxus, avšak realita predčila aj tie najpesimistickejšie očakávania. Namiesto úhľadných a čistých murovaných domkov – chatrče zo slamy a blata. „Dlhé slamenné povriesla ušúľajú sa v riedkom blate, takže sa ním úplne presiaknu a z tých povriesel pletú sa potom medzi kolmi vbitými do zeme steny domčekov.“[62] Namiesto spokojného robotníctva či roľníctva znavení otrhanci. „Stretali sme sa s modernými otrokmi a to nielen roľníkmi a obyčajnými nekvalifikovanými robotníkmi, ale aj s tzv. proletariátom,, ktorý bol na tom práve tak biedne, ako ostatné vrstvy“ opisuje poručík Korček.[63] Ako úplná fantazmagória sa ukázali údajné parné kúpele, ktoré podľa sovietskej literatúry mali byť vraj súčasťou každého sedliackeho domu. Slovenskí vojaci ubytovaní dlhší čas v Ilinciach sa vraj dlho dopytovali na tieto kúpele, až im napokon obyvatelia ukázali jednu kúpeľňu, ktorá slúžila pre celé mesto. Až neskoršie vysvitlo, že za sovietskeho režimu mohlo obyvateľstvo síce túto verejnú kúpeľňu používať, ale len raz v roku – na 1. mája.[64] 

Slamené strechy boli úplne bežné vo všetkých končinách Ukrajiny. „Pri Kyjeve jak sme boli – v jeho okolí boli všetky domy pod slamou. Trstina… keď si pozrel na tú dedinu – to ako čínska dedina, alebo ako voľakde v Afrike!“ spomínal zas so smiechom Ľ. Kompas. 

Vidiecke domy s ich vnútorným „zariadením“ boli pre človeka zo Strednej Európy hotovou raritou. „Ukrajinský typický dom je univerzálnym príbytkom pre ľudí i zvieratá, je zároveň stodolou i komorou. V predsieni – ak túto tmavú chodbu tak možno nazvať – je obyčajne umiestnený kameň – ručný mlyn – na ktorom si jednoduchým a domácim spôsobom zomleli tú trochu obilia, ktorú sa im podarilo skryť… Ale všetky miestnosti spojuje jedna strecha a voľne sa pod ňou pohybujú ľudia i dobytok, ba chovajú sa tu i králici a morské prasiatka…“ opísal iste nielen svoje dojmy frontový spravodajca.[65] Ďalší si po rokoch trpko spomínal: „Nemusel nik vidieť masové hroby, stačilo pozrieť na ich bývanie. Ja som tam na dedinách podlahu nikde nevidel, okná malé, v zime dopoly vystlané hnojom, nábytok žiadny. Ja si ani predstaviť neviem pri takej biede, ako som videl, že ešte hladomor…[66] Obdobné bytové podmienky boli aj v Novolchovskom pri Azovskom mori, kde bol Ľ. Kompas. „Celý dom – to bolo len zatočené prútie, s blatom vymazané! A do domu, do kuchyne, sa vchádzalo cez maštaľ. Aby zima neišla. Tak najprv človek vošiel do maštale, potom do kuchyne a až potom do izby. Tri miestnosti aj s maštaľou a to bolo všetko – aj obývačka, aj spálňa, aj všetko…“ 

To isté ako ženista Kompas si myslel aj delostrelec Škvarek, ktorý po sovietskej zemi kráčal poldruha roka. „To ich otrasné bývanie… Tam možno tretina domácností mala v predsieni kravu… Do kuchyne sa obyčajne vchádzalo cez maštaľ…“[67] 

Obydlia sovietskych proletárov boli veľmi úbohé nielen na prvý pohľad zvonku, ale aj znútra. „Ja som tam ale tú biedu videl…V každom dome zas bola kanapa – ale zo železného odliatku, drôtené matrace, perá tam neboli, rozumiete… Tam sa len slama nahádzala a už ste spali. To bola posteľ väčšiny domácností. Domácnosti nemali kľučku – žiadna nemala kľučku. Keď ste sa pýtali „prečo“ – povedali vám „načo?“ Príde NKVD hockedy, vykopne dvere, tak načo? A Boh chráň mať niečo v špajzi… Takto vyzerala sovietska domácnosť. To bol hriech niečo mať, to sa všetko zobralo, okamžite. Cieľ bol – zničiť súkromníka… Kulaka… Nič nemali, nič skutočne nemali tí Rusi…“[68] Iný z vojakov ten istý fakt konštatoval ešte prozaickejšou formou:„Tamojšie pomery sa mi nijako nezamlúvali, lebo ľudia tam žijúci mimo spústy vší tam nemali nič dobrého.“[69] 

Práve pri všiach, týchto neodmysliteľných obyvateľoch sovietskych domácností sa treba na chvíľu pristaviť. Aj o nich by vedeli bývalí vojaci bohato rozprávať. Keď bol v roku 1942, po návrate na Slovensko oslovený iný vojak, aby uviedol, čo na neho v ZSSR najviac zapôsobilo, o životných podmienkach, ktoré zažil, sa vyjadril: „Keď sme šli do chalupy, bol to svinčák, tam bolo o stôl priviazané tela a sviňa, vší bolo viac než chleba. Bárišne tam boli pekné, krásne, len mali špinavé nohy a bohato vší každá.“[70] Iný, pred dnešného človeka priam komický prípad s likvidáciou vší uvádzal v spomienkach Mikláš: Jedenkrát sme došli do tej rodiny, čo sme u nich v Slavečne bývali. Ja a ten Gavel. Zaklopali sme na dvere a hovoria: „No ďalej, ďalej!“ Mamka takto sedela a dcéra kľačala vedľa nej, hlavou na kolenách – ona veľký nôž v hrsti, vlasy preklopené – mne to pripadalo, jako keď išiel Abrahám Izáka obetovať. A hovorím: „Što ty delaješ?“ „Vošky, vošky“ – že zabíjajú vošky… Takto? Že tak… Tak ona nôž v ruke a tak hľadala tie vši. A jak jednu našla, klepla ju hneď s tým nožom, ale s tou tupou hranou. No ale oni to nebrali ako voľáku katastrofu. No čo – mám ich ja, máš ich ty, má ich aj ono, každý ich máme… Pre nich to bolo niečo úplne normálne, akože to sú tiež členovia domácnosti.“ dodal vojnový veterán.[71] 

So zlou bytovou situáciou išla ruka v ruke aj priam katastrofálna hygiena. Vyspelá sovietska spoločnosť často nemala ani predstavu o hygienickom zariadení. „Žeby mali aspoň z dosák WC urobené, to nikdy… To zarážalo aj Nemcov. Tam sa proste špinilo hockde pod plot… Proste ja som tam WC nikdy nevidel, nemali…“ spomínal A. Škvarek. Aj kapitán Kristen mal tie isté skúsenosti. „Chudáci to boli… A tá špina… Neboli oni ani veľmi pracovití, ani čistotní. Sukňu ženy keby ste videli – špinavá od šťaniek, od múch a cez to mi išla mlieko preciedzať… Mne hneď chuť na mlieko prešla, keď som to videl. Im to ale nevadilo. Záchody mali viete aké? Pri dome bola zahrádka a tam chodili! V zemi zakopaný jeden železný hrniec preložený drevenou latou. Tak chazaj keď išiel na potrebu, dosku odložil gate dal dole a do toho hrnca sral… To bol sovietsky záchod! Celej jeho rodiny teda… Keď sa hrnec naplnil, vzal ho, pohnojil s ním zem a bolo. takto žili…[72] So studňami to tiež nevyzeralo najlepšie: „Skoro všetky sú otvorené, nijakým spôsobom neizolované od okolia, takže do nich steká veľmi mnoho všelijakej špiny.“[73] Vojenskí lekári mohli teda uznať len malú časť studní za nezávadnú. Ani dôsledná kontrola však nezabránila občasnému prepukaniu epidémií, ktoré vojsko postihovali.[74] 

Michal Mikláš bol v ZSSR vyše 24 mesiacov a so svojou rotou prešiel územie západnej a severnej Ukrajiny, Bielorusko, ba zavialo ho až ku Kursku. Napriek rozdielom stoviek kilometrov bol však jeho dojem z úrovne života sovietskeho človeka, ktorý bol 40 rokov vzorom aj v našej krajine, viac než špatný. „Pravda, my sme prešli tie dediny – veľmi ďaleko boli od seba, aj sto kilometrov – ale si nevedel, či sú to šopy alebo domy: Okná hnojom zahádzané až do polovice, tak si nevedel, či je to maštaľ či dom. To bola jako „tepelná izolácia“ , aby im nefúkalo, tesnenie. Vošiel si do domu – napravo izba, naľavo maštaľ a keď bola zima, teliatko z maštale dali do izby. Jako v Betleheme pri jasličkách, tak mi to pripadalo.“ To však nebolo všetko. Mikláš pokračoval: „V dedinách všetko drevenice a bežne slamou zakryté. V mestách boli aj parádne domy, aj poobliekaní boli tí ľudia, ale na tých dedinách – všetko v prešivákoch, jak naši bezdomovci… Tam to pravda dostávali zadarmo, tak to nosili, či bol piatok alebo sviatok a každý to nosil, lebo ho to nič nestálo. Kabáty všelijaké dlhé – nuž chuďáci… Ale pritom najšťastnejší ľudia na svete… Oni nedali dopustiť na to, že niekde sa žije lepšie ako u nich… On mal robotu, on mal čo kušať, on má kde bývať a mali vodcu báťušku Stalina… No najšťastnejší ľudia..“[75] Navlas ten istý dojem z odevu sovietskeho proletára mal aj veliteľ Železničnej stavebnej roty Karol Kristen. Kristen absolvoval poľský, sovietsky aj taliansky front, ba dostal sa aj do exkurzie na Maginotovu líniu vo Francúzsku. Nikde v Európe sa však podľa vlastných slov nestretol s tak otrhanými ľuďmi ako v „ruskom raji“. Roztrhaný odev jedného zo sovietskych proletárov ho zaujal natoľko, že jeho fotku opatroval po celý život.. „To nebol zimník, ale záplata na záplate… Ale bol šťastný, že má „zimník“… Ale to nie v zime fotené! Oni to nosili aj v lete! Ako bezdomovci! Ale tam všetci vypadali ako bezdomovci…“, mohol konštatovať s nespornou iróniou v hlase.[76] 

Veliteľ spojovacej roty npor. Ivan Institoris si na hospodárskej pomery v ZSSR spomínal takto: „S civilistami sme mali veľmi dobré styky, prakticky sme ich ochraňovali a podporovali sme ich ako sa dalo, lebo bieda tam bola strašná. My sme vtedy na Slovensku neboli nijako bohatí, ale proti nim sme sa mali kráľovsky. Keby ste videli ich domy – všetko to žilo v jednej miestnosti, ľudia i dobytok. A pritom je Ukrajina veľmi bohatá a úrodná zem… „[77] V lete 1942 bol aj on jedným z tisícok slovenských vojakov a dôstojníkov, ktorí v rámci Rýchlej divízie spolu s nemeckými jednotkami postupovali v prvom slede na Rostov a Kaukaz. Ani tu však životná úroveň sovietskeho človeka nebola lepšia: Institoris poznamenáva: „Keď Rostov padol, tiahlo sa ďalej. Prvé väčšie mestečko za Rostovom bol Batajsk, tak asi 50 000 obyvateľov. Akoby taká robotnícka štvrť Rostova, ale úroveň – no cigánske chajdy u nás, to je výstava oproti tomu… A pritom 50-tisícové mesto…“ Odtiaľ tiahlo slovenské vojsko smerom na juh, na Kaukaz. Ešte predtým, než prekročili rieku Kubáň, prechádzali cez mestečko Kropotkin. Jeho ulice boli zafúkané pieskom. Asi dva kilometre od Kropotkina mal prápor záložné stanovisko spojovacieho materiálu. Boli tam divízne autodielne a okrem toho sklad spojovacieho materiálu. Lokalita sa nazývala Dvorstepok. „To bola rovina – no len pár chalúp polepených z blata a trochu tŕstia. Chalupy z tŕstia vymazané blatom. Lebo dreva tam nebolo, tak sa len tŕstie natieralo blatom. Ale keď to zaschlo, bolo to tvrdšie ako asfalt. Tiež tam sušili trus… Keď som to videl prvý raz, začal som sa rozčuľovať, že čo majú „hovná“ na slnku sušiť… Také pagáče z toho porobili, zamiesili so slamou a bolo, s tým potom kúrili.“[78] 

Samostatnou kapitolou slovenskej účasti vo vojne bol temer mierový pobyt na Kryme od jari do jesene 1943. Ďaleko za frontom neplnili vojaci bojové úlohy, zato mali viac času stretávať sa s civilným obyvateľstvom alebo sa túlať po okolí. Ani na tomto sovietskom polostrove neboli o nič lepšie životné podmienky. Príslušník spojovacej jednotky Ján Ščibran tu prežil niekoľko mesiacov. Dojmy z Krymu čo do životných podmienok však neprekračovali rámec ostatných oblastí. Presne tak tomu bolo aj v obci Vojinka. „Celá dedina bola z hlinených domčekov. Strecha bola len s plevami namiešaná a utlačená hlina, na doskách strechy bol vystrčený hlinený komín. Aj steny domčekov boli len z uplieskanej hliny. Vnútri, v strede izby bol postavený drevený stĺp, až do kolenice (špicu) strechy, bez akejkoľvek podlahy alebo plafónu. Z hliny boli aj kachle a v strede domu diera na varenie. Aj hrnce boli hlinené. Z kachlí išiel oheň na tzv. pec, asi 1.8 m vysokú, tiež z hliny uplieskanú, na ktorej sme aj s kamarátom spávali. Touto pecou sa vyhrievala aj izba v tomto domčeku. Za pecou mali posteľ, lavicu, stôl a práve tu sme mali na zemi aj drevenú dlážku. Toto sa v máloktorom domku našlo, väčšinou všade bola podlaha len z hliny. Na dvore bol z hliny polepený záchod – vykopaná jama a na nej nejaká doska v podobe latríny, bez dvier.[79] Ku Krymu mal svoje spomienky aj vojak pešieho pluku 2 z Trenčína V. Királ, ktorý tamojšiu situáciu zhodnotil takto: „Ináč bieda v Rusku bola strašná… Tam súkromník nemal skoro o nič záujem. Bola izba, komora, kuchyňa a maštaľ. A oni mali vchod z dvora do maštale. A cez maštaľ zas do kuchyne. V Prišibe na Kryme som bol v takomto jednom „byte“ ubytovaný. Som raz takto išiel donútra cez maštaľ, bola tma a krava tam ležala. Tak som sa na jej chvost utkol a dole ústami padol na ňu… Tak vtedy som sa ich pýtal, prečo nemajú dvere do kuchyne“ Že to nie, že to by hneď išla zima do kuchyne, keďže nemali s čím kúriť a takto išlo teplo… Do maštale vošli a odtiaľ dovnútra…Murované šporheltíky mali a tam so slamou kúrili, alebo si hnoj nasušili a s tým kúrili.[80]  

Mestá na tom boli so svojou celkovou úrovňou o čosi lepšie, aj keď nie všeobecne. Len niektoré z nich sa podobali európskemu priemeru. Predrevolučné budovy, hoci už ošarpané a zanedbané, predsa len poukazovali, že stavebná kultúra cárskeho režimu bola vyššia. Ak sa v mestách vojaci aj stretli s novostavbami, boli až prekvapení ich neúčelnosťou a nevzhľadnosťou.[81] Jeden z nich sa na margo Mariupolu vyslovil:„Mariupol bolo dosť krásne mesto, ale to sa mi nepáčilo, že zas len štátne budovy boli vybudované a ľudia zas len bývali v takých chatrných domkoch, prečo ani ruskému obyvateľstvu sa komunistický režim nepáčil.“[82] Práve s mestami sa spájala aj boľševická pseudokultúra, s ktorou sa sovietska propaganda tak rada oháňala. Básnik Okáľ to vystihol presne: „Pravda je taká, že sa naozaj narobilo veľa vecí, veľa sôch, pomníkov, búst a reliéfov, ale vytvorilo sa veľmi málo umenia.“ Bolo skoro pravidlom, že každé mestečko od desaťtisíc obyvateľov malo Leninovu sochu. Aj Okáľ ich počas putovania s armádou videl nespočet, k čomu však následne dodal: „Ale zaujímavé je, že stačilo vidieť jednu, aby človek vedel celkom presne povedať, aká bude druhá. Veľká väčšina týchto sôch sú odliatky jedného sochárskeho diela v rovnakej veľkosti a rovnako nekvalitnom technickom prevedení. Ba aj materiál je všade rovnaký. Sú to odliatky gypsové.“[83] Takéto pseudoumenie iste muselo veľmi zle pôsobiť najmä na vzdelaného človeka. Nadporučík Kristen sa pohyboval síce po iných miestach ako Okáľ, ale dojmy má totožné: „Nech ste prišli kdekoľvek, na stanici bol vodotrysk a okolo neho také nevkusné sklenené a gypsové sošky, ako sa s loptami hrali, a to bolo v každom meste rovnaké.[84] 

Samostatnou kapitolou boli sovietske cesty. Na Slovensku síce v tom čase neboli ešte zďaleka všetky asfaltové, avšak jednotlivé mestá či obce spájali aspoň tvrdé prašné cesty, o ktoré sa musel starať štát či obec. V komunistickom impériu však nič také nejestvovalo. Tunajšie cesty sa v jeseni a na jar premenili na more bahna, v ktorom viazla akákoľvek premávka. Život sa úplne zastavoval. Ostávali len kone alebo vlastný presun. Keď však blato stvrdlo, vyjazdené koľaje zaschli a premenili sa na hotový betón, presun po nich bol možný len veľkou opatrnosťou. „Pôvodne sme sa obávali agentov NKVD, ale potom sme zistili, že ešte nebezpečnejšie sú ukrajinské cesty… Keď je teplo, je na nich toľko prachu, že vozidlá musia ísť na veľké vzdialenosti, aby sa mohli vôbec pohybovať a keď naprší, je na nich toľko blata, že sa po nich ísť skoro vôbec nedá“, zhrnul dojmy slovenský spravodajca.[85] Bez kvalitných, jasne označených ciest bol cudzinec v Rusku stratený… Na šírošírych rovinách, bez jediného stromu, bez jediného orientačného bodu bolo umením nepoblúdiť aj pre skúseného vodiča. 

 Musíte si predstaviť ruské cesty: To sú nie asfaltky ako u nás… Idete, a naraz máte pred sebou sto koľají! Na všelijaké smery! A teraz čoho sa máte držať? Žiadne telegrafné stĺpy, nič! Tak a my sme sa dostali do takéhoto miesta a teraz sme boli v koncoch.“ Vyznával sa zo svojich prvých zážitkov veliteľ roty Kristen. „Hovorím: „Na východ ideme, ale kde sme – nevieme!“[86] 

Ešte horšie dopadla skupina filmárov z Bratislavy, ktorá pri spiatočnej ceste z jednej ruskej dediny päťkrát vošla do tej samej dediny a päťkrát sa z nej aj vrátila. Jeden z členov tejto výpravy si po návrate na Slovensko vylieval svoje dojmy z Ruska: „Nie je rovina ako rovina, ale ruská rovina je naozaj prototypom roviny. Z každej dediny a mesta ako lúče od miesta úderu na rozbitej oblačnej tabuli, na všetky strany bežia cesty i necesty, cesty zakreslené na mape i nezakreslené , dlhočizné ako pásiky z helovho aparátu, zamotávajúce sa v gordických uzloch križovatiek… Mráz prechádza po chrbte, keď si pomyslíme, že by nejaký zlomyseľník zvrtol stĺpom a smerovníky namieril na iné strany… Nám tu treba okrem kompasu a mapy aj dobre vyvinutý orientačný zmysel.“[87] Životná úroveň jednoduchého obyvateľa ZSSR nebola dobrou vizitkou ani pre sovietsku vojnovú propagandu, ktorá lákala slovenských vojakov na zbehnutie. Ľudí, ktorí raz na vlastné oči videli reálny život v tejto krajine, už viac nemohli presvedčiť žiadne propagačné prospekty či výzvy na „mierový“ život v sovietskom zázemí. Vojaci sa mohli nespočetkrát presvedčiť, že celkové pomery sú tuná oveľa horšie než na Slovensku, ktoré dovtedy vonkoncom nepokladali za bohatú krajinu . A bolo úplne jedno, či sa zdržovali práve na západnej Ukrajine, Bielorusku, pri Azovskom mori, predkaukazskej oblasti či na Kryme. všade ten istý obraz – bieda, špina, všeobecný nedostatok a zaostalosť. Zoči-voči katastrofálnym hospodárskym a sociálnym podmienkam, aké vojaci v ospevovanom „komunistickom raji“ videli, sa im jednoducho odnechcelo utekať. A skutočne, až do obratu frontovej situácie v lete 1943 ostávali dezercie na nepriateľskú stranu v slovenskej armáde v podstate okrajovou záležitosťou.[88] Presne naopak – vojaci boli svedkami, že dezertujú sovietski vojaci. „S tamojšími pomermi väčšina obyvateľstva nebola spokojná, zvlášť s kolchozmi, to bolo tiež vidieť na vojsku, ktoré dosť často prebehovalo na nepriateľskú stranu – t. j. k nemeckej a spojeneckej armáde“.[89] Stačilo pozrieť na sovietskeho prebehlíka či zajatca a vojak si mohol urobiť predstavu o pomeroch na druhej strane. Celková úbohosť pomerov zákonite vplývala na definitívnu zmenu starých, idealizujúcich predstáv o sovietskom raji. Jeden z vojakov písal domov: „Teraz som aj ja iného presvedčenia, keď som videl, ako bol ten národ ubiedený. Všetko chodí bosé a napoly nahé, tak bol ľud biedny. Domy majú z hliny a slamy, horšie ako u nás Cigáni. Múku tu majú ako u nás šrot, z toho pečú chlieb“.[90] Vojaci okrem toho prejavovali prianie s týmito faktami oboznamovať národ doma, najmä komunistických prívržencov. Často bolo počuť, že „by bolo dobré zaviesť tam našich zúrivých komunistov, aby videli boľševické pustošenie a hrôzy.“[91] Každopádne vojakov, ktorí sa zúčastnili boja v Ukrajine už nebolo treba presviedčať o zásadách komunizmu, lebo oni sami všetko videli na vlastné oči. Zrútili sa nielen ich dovtedajšie predstavy, u niektorých snáď ilúzie o sociálne spravodlivom systéme, ktorý je vraj v komunistickom štáte vybudovaný.[92] Presný opak bol pravdou. Vojaci sa na každom kroku presvedčovali, že pomery na sovietskej Ukrajine sú v každom smere oveľa horšie, než na ich rodnom Slovensku. „Politické pomery, hospodárske ako aj kultúrne potrebovali by od nás“ priliehavo sa vyjadril jeden z vojakov.[93] Mnohí sa preto začali vážiť to, čo dovtedy pokladali za samozrejmosť – vlastnú krajinu, vlastný štát. „Tam som si všímal všetko možné, jak ľudia žijú, môžem povedať, jak sme sa mali dobre na Slovensku…“ vylial si srdce iný.[94] 

Napriek všetkým skutočnostiam, ktoré vojaci v ZSSR počas svojho trojročného pobytu videli a prežili, sa tieto u nich nikdy nepretavili do „nadradeného“ či povýšeneckého správania oproti miestnemu obyvateľstvo. Slovákom bol bytostne cudzí vojenský dištanc či rasová nadradenosť, akú mali nemeckí vojaci či dôstojníci. Práve naopak, všeobecná situácia, neblahé dedičstvo Lenina a Stalina, čo ešte nacistická okupácia zhoršovala, u nich vyvolávali súcit. „Veď sú to chudáci“, asi to bol názor priemerného slovenského vojaka na sovietskych ľudí. Boli to nespočetné prípady, kedy vojaci civilnému obyvateľstvu pomáhali, či už prideľovaním potravinových zásob z vlastných zdrojov, zamestnávaním či vydávaním rôznych potvrdení a osvedčení, ktoré obyvateľov kryli pred hroziacou deportáciou do Ríše, alebo priamou ochranou pred nacistickými represáliami. Jazyková, náboženská a sčasti aj mentálna príbuznosť tieto vzájomné styky umožňovala a prehlbovala. V mnohých rodinách nahrádzali slovenskí vojaci synov či otcov, ktorí boli popravení stalinským terorom alebo zmobilizovaní do vojny. Chlapské ruky sa nepochybne v ženskej či stareckej rodine zišli. Medzi mladými vojakmi a domácimi dievčatami vznikali prirodzené citové putá – nejeden z vojakov si svoju manželku priviedol práve z krajiny, proti ktorej mal bojovať. Nebola medzi nimi ani jazyková bariéra, ktorú pociťovali zas Rumuni či Maďari. Dochádzalo tak k paradoxnému javu: Okupační slovenskí vojaci boli miestnym obyvateľstvom oveľa obľúbenejší než domáci, sovietski vojaci či partizáni.[95] Keď vojaci trenčianskeho pešieho pluku odchádzali v júli 1943 z Krymu späť na Slovensko, obyvatelia obce Taganáš pripravili takú slávnosť, akú nezažili ani pri odchode z domova. „Ja som býval u jednej starej babky, čo mala tri dcéry a syna. A všetky tri prišli s kyticami za nami na stanicu, tam nariekali. Keď sme sa ešte u nich doma lúčili, babka nám ďakovala: „Nech vám Hospodin pomôže, aby ste charašo domov došli, mamičku, sestry našli!“ A potom hovorila: „Ja som si myslela, že vy budete zle robiť!“ Lebo propaganda bola taká, že my znásilňujeme, kradneme, zbíjame a zabíjame. Tak ktovie aký strach mali, keď sme prišli. Ale teraz že si na nás tak zvykli, že nás majú radšej ako svoje vlastné deti… Ani z domu nás nevyprevádzali tak, ako odtiaľto – kytice kvetov, plná stanica ľudí, už sa vlak pohyboval a ešte kvety hádzali“ dodal so slzami v očiach bývalý vojak.[96] 

Prežité skúsenosti si vojaci odnášali do svojich domovov a možno povedať, ovplyvňovali ich po celý život. Pri posledných slobodných voľbách povojnového obdobia roku 1946 aj ich skúsenosti a pohľad na komunizmus prispeli k tomu, že Slováci politiku Komunistickej strany jednoznačne zamietli. Keď bola komunistická diktatúra nastolená a zo ZSSR sa spravilo nedotknuteľné božstvo, keď po všetkých mestách viseli transparenty s názvom „ZSSR – náš vzor“, bývalí vojaci o tejto krajine vedeli svoje. Ba u mnohých prispeli aj k tomu, že komunistickú politiku nepodporovali a do strany nikdy nevstúpili. Na príklade ZSSR totiž videli, že komunistická spoločnosť je úplnou utópiou a krach tohto neľudského systému je len otázkou času. 

Vyšlo v: EUROPA. Czasopis polskiego instytutu spraw miedzinarodowych. Tom 4, nr. 4 (13) 2004, s. 119-156. Obstanovka v Sovetskom Sojuze glazami slovackich soldat (1941 – 1943 g).


[1] Nevšíma si ich ani autor Charles Kliment v diele Slovenská armáda 1939 – 1945 (Plzeň 1996), ani Jozef Bystrický, autor viacerých odborných štúdií o slovenskej armáde na východnom fronte, či jeho kolegovia Václav Štefanský a Pavel Šimunič. Výnimkou je jedine štúdia mladého historika Pavla Mičianika Vplyv náboženstva a ideológie na vzťahy slovenských vojakov a civilného obyvateľstva ZSSR v rokoch 1941 – 1943. In: Politické vedy 2/2001, problematiky sa dotkol aj autor týchto riadkov v štúdii Armija slowacka we wschodniej Polsce w 1941 roku. In: Pamieć i sprawiedliwość, č. 1 (3), Warszawa 2003, okrajovo aj Tomáš Klubert v svojej štúdii Boj pri Lipovci (In: Vojenská história 1/2003, s. 16). 

[2] Terénny výskum medzi pamätníkmi realizujem od roku 1997 a odvtedy sa mi podarilo zhromaždiť výpovede a svedectvá niekoľkých desiatok bývalých veteránov protisovietskeho ťaženia. Niektoré z nich predkladám v štúdii. 

[3] Počet príslušníkov Rýchlej divízie sa pohyboval okolo 10 tisíc, Zaisťovacej okolo 6-8 tisíc. 

[4] Tu pôsobila do októbra 1943, kedy bola stiahnutá do Talianska. 

[5] Takisto toto obdobie je pramenne najlepšie podchytené. Jestvujú k nemu desiatky článkov v dobovej tlači, množstvo armádnych hlásení ako aj spomienok vojakov. Na ilustráciu uvediem aspoň dôležitejšie z nich. 

[6] Andrej Škvarek spomína na východný front. Kultúra, č. 17/2003, s. 14. 

[7] Hlas frontu, č. 13/1941, s. 3. 

[8] OKÁĽ, Ján: Kultúrne pomery v SSSR. Bratislava 1941, s. 37-38. 

[9] ŠKVAREK, A: c. d., s. 14. 

[10] Uvedenú problematiku najpodrobnejšie spracoval Bogdan Musiał v diele „Rozstrzelać elementy kontrrewolucyjne!“ Brutalizacja wojny niemiecko-sowieckiej latem 1941 roku. (Warszawa 2001). Dosahu uvedených masakrov na bojovú morálku slovenského vojska sa bližšie venujem na inom mieste. 

[11] Hlas frontu, č. 3/1941, s. 3. Podobných listov na Slovensko prichádzali v júni a júli 1941 stovky. 

[12] Nečudo preto, že nálada vojska bola „veľmi dobrá, nadšenie vojakov na vysokom vzostupe.“ Vojenský historický archív Trnava (VHA Trnava), fond (f.) „53″, 53/41/32, zápisky z bojov. 

[13] VHA Trnava, f. „55″, 55-37-3, úradné hlásenie z 20. 7. 1941, príloha k č. 114. taj. 

[14] Tamže. 

[15] VHA Trnava, f. MNO, 1942, (krabica) k. 335, opisy zážitkov a skúseností vojakov z poľa. Zážitky Jozefa Galeta. 

[16] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Františka Šašku. 

[17] „Keď sme prechádzali cez mesto – rozumej Kyjev-pozn.aut. – bolo tam veľa ľudí, čo prežili schovaní v pivniciach. Niektoré ženy nám dok onca hádzali kvety a chlieb. Vítali nás, že sme ich prišli oslobodiť…“ Dramatická bitka o Kyjev. Historická revue, č. 9/2001, s. 23. 

[18] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Františka Štalmašeka. 

[19] VHA Trnava, f. „53″, k. 95, č. 943 dôv. zo 16. 7. 1941. 

[20] Duševná obroda ruského ľudu. Slovák, 27. 8. 1941, s. 5. 

[21] KORČEK, Fero: Obrázky z Ukrajiny. Bratislava 1941, s. 55. 

[22] Spomienky Jána Chalupku (1918, Štrba). Osobný archív autora. 

[23] Ruský človek nevie, za čo bojuje. Slovák, 26. 7. 1941, s. 3. 

[24] Hospodárenie na kolchozoch. Slovák, 9. 8. 1941, s. 1. 

[25] Tamže. 

[26] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Františka Koleniča. 

[27] ŠKVAREK, A.: c. d., s. 14. 

[28] Hlas frontu, č. 7/1941, s. 3. „Paradoxom bolo, že tak úrodnú zem nevedeli využiť. Obrábali ju celkom primitívnym spôsobom“, dodal zas Ivan Institoris.. 

[29] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Ruda Hermana. 

[30] „I tuná si ľudia sťažovali na Moskaľov“, dodáva denník. VHA Trnava, f. Zaisťovacia divízia, k. 96. 

[31] Slováci vo vojne proti ZSSR. Proglas, č. 1/2003, s. 28. 

[32] Tamže. Škvarek k tomu dodal: „O Slovensku nevedeli nič, len o“Čechoslovakii“ počuli, takže potom sme aj my pre nich boli „čechoslovaki“. Ich skôr alkohol zaujímal – sám som bol svedkom, ako si robili pálenku dokonca z cibule…“ 

[33] KORČEK, Fero: Obrázky z Ukrajiny, s. 47. 

[34] Spomienky Michala Mikláša. Osobný archív autora. 

[35] Spomienky Michala Mikláša (1919, Močenok). Osobný archív autora. 

[36] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Jozefa Reginu. 

[37] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Jozefa Marčeka. 

[38] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Jozefa Drexlera. 

[39] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Štefana Špačeka. 

[40] Spomienky Ignáca Michaličku (1919, Bobot). Osobný archív autora. 

[41] ŠKVAREK, A.: c.d., s. 14. 

[42] Spomienky vojaka z východného frontu. Svedectvo, č.4/1998, s. 7. 

[43] KORČEK, Fero: Obrázky z Ukrajiny, s. 17. 

[44] Spomienky Karola Kristena (1912, Žilina). Osobný archív autora. 

[45] Z listu P. Bielikovi dňa 17. 4. 2001. Kópia listu v osobnom archíve autora. 

[46] Keď sa Karol Kristen v lete 1942 v Kursku pýtal chazaja, prečo nezasadí viacej fazule, keďže mu tak úžasne rodí, dostalo sa mu odpovede: „Jój, príde NKVD a zoberie všetko!“ 

[47] Ja som sa ale bránil, že obhajujem slobodu a odsudzujem ich systém. Bolo cítiť, že ľudia sa boja hovoriť pravdu“, dodal Michalička. Z listu P. Bielikovi 21. 3. 2001. 

[48] Spomienky Vojtecha Királa (1919, Horná Streda). Osobný archív autora. 

[49] Spomienky Ľudovíta Kompasa (1919, Močenok). osobný archív autora. 

[50] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Jána Brodáka. 

[51] Spomienky Ernesta Kováča (1919, Hôrka nad Váhom). Osobný archív autora. 

[52] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Jána Baloviča. 

[53] ŠKVAREK, A.: c. d., s. 14. 

[54] Spomienky Ivana Institorisa. Osobný archív autora. 

[55] Tento fakt ironicky komentoval aj sám slovenský prezident Tiso v jednom zo svojich početných prejavov. Pri príležitosti zapojenia nového elektrického vedenia v jednej obci v máji 1942 konštatoval: „Vidíte, ako vám dávame lepšou elektrinou možnosť počúvať Londýn, Moskvu. V Rusku nemajú tej možnosti, lebo tam im namontujú megafón a môžu počúvať len Moskvu.“ Slovák, 19. 5. 1942, s. 2. 

[56] ŠKVAREK, A.: c. d., s. 14. 

[57] Tamže. My sme teda jednoznačne videli, že túto biedu má na svedomí predchádzajúca sovietska politika, sovietsky režim“, dodal. 

[58] Spomienky Michala Mikláša. Osobný archív autora. 

[59] Spomienky Ľudovíta Kompasa. Osobný archív autora. 

[60] Spomienky Ivana Institorisa (1914, Hybe). Osobný archív autora. 

[61] Ruský človek nevie, za čo bojuje. Slovák, 26. 7. 1941, s. 4. 

[62] OKÁĽ, Ján.: c. d. s. 64-65. 

[63] KORČEK, Fero: c. d., s. 44. 

[64] Tamže, s. 69. 

[65] KORČEK, Fero: c. d., s. 19. 

[66] Z listu P. Bielikovi dňa 17. 4. 2001. Kópia listu v osobnom archíve autora. 

[67] ŠKVAREK, A: c. d., s. 14. 

[68] Spomienky Karola Kristena. Osobný archív autora. 

[69] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Vojtecha Grznára. Iný domov doslova napísal: „U nás sa viac starostlivosti venuje dobytku ako v komunistickom raji ľudom“ Hlas frontu, č. 7/1941, s. 4. 

[70] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Andreja Ostrolúckeho. 

[71] Spomienky Michala Mikláša. Osobný archív autora. 

[72] Spomienky Karola Kristena. Osobný archív autora. 

[73] OKÁĽ, Ján: c. d., s. 68. 

[74] Prvýkrát to bolo už v júli 1941 v okolí Samboru. 

[75] Spomienky Michala Mikláša. Osobný archív autora. 

[76] Spomienky Karola Kristena. Osobný archív autora. 

[77]  Spomienky Ivana Institorisa. Osobný archív autora. 

[78] Spomienky Ivana Institorisa. Osobný archív autora. 

[79] Spomienky Jána Ščibrana (1921, Borský Svätý Jur). Osobný archív autora. 

[80] Spomienky Vojtecha Királa. Osobný archív autora. 

[81] OKÁĽ, J.: c. d., s. 63. 

[82] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Ľudevíta Kubíka. 

[83]Naozaj nevieme o nijakom inom štáte, kde by sa gypsový odliatok staval na námestie ako verejný pomník“, uzavrel Okáľ. OKÁĽ, Ján: c. d., s. 52. 

[84] Spomienky Karola Kristena. Osobný archív autora. 

[85] KORČEK, Fero: c. d., s. 31. 

[86] Spomienky Karola Kristena. Osobný archív autora. 

[87] V Rusku sa treba vedieť orientovať. Slovák, 18. 9. 1941, s. 3. 

[88] Mnohí bývalí vojaci, s ktorými sa o tejto problematike zhováral, odpovedali približne v tomto duchu: „Ja keď som videl tú chudobu, tú biedu tam – do nej sa mi veru nechcelo utekať… Ja som radšej len domov ťahal…“ 

[89] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Jána Zemanca. Tento fakt bolo vidno aj z počtov prebehnuvších na slovenskú stranu počas ôsmich mesiacov zákopovej vojny na riečke Mius – množstvo prebehnuvších červenoarmejcov bolo niekoľkonásobne vyššie, než Slovákov na stranu sovietsku. VHA Trnava, f. Rýchla divízia, vojnový denník II. oddelenia Rýchlej divízie. 

[90] Hlas frontu, č. 4/1941, s. 3. 

[91] VHA Trnava, f. „53″, k. 95, č. 1/41 dôv. 

[92] „Čo sa u nás doteraz rozprávalo o Rusku, to všetko nie je pravda„, končil svoj list manželke Štefan Uhlár. Hlas frontu, č. 7/1941, s. 3. 

[93] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Michala Capa. 

[94] VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Michala Tigaša. „Naša krajina je hoci malá, ale je v nej lepšie ako vo veľkých krajinách“ vyznal sa zas Michal Pčolinský. Tamže. 

[95] „Civilné obyvateľstvo si nás veľmi obľúbilo, od začiatku zachádzali s nami ako so svojimi“ zhrnul svoje vyše 12 mesačné skúsenosti vojak. VHA Trnava, f. MNO, 1942, k. 335, zážitky Michala Capa. 

[96] Spomienky Vojtecha Királa. Osobný archív autora. 

 

(Visited 701 times, 1 visits today)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *