Homosexualita nie je choroba, ale porucha. Tak by sa dala skratkovito zhrnúť beseda s doc. MUDr. Alojzom Rakúsom, bývalým slovenským ministrom zdravotníctva, významným slovenským psychiatrom a pedagógom na viacerých slovenských vysokých školách. Téma „Je homosexualita choroba?“ však nebola jedinou, ktorú sme počas podnetného večera s pánom Rakúsom otvorili.
Je pravdepodobné, že časť homosexuálov má tzv. jadrovú, teda geneticky danú formu homosexuality. Ide však o veľmi malé cca 1 % zo všetkých, ktorí sa k tejto poruche hlásia. Veľká časť, a to aj tých, ktorí stoja v čele rôznych mimovládnych nátlakových homosexuálnych spoločenstiev, majú tzv. “homosexuálne správanie“, nie „identitu“. Byť homosexuálom sa stáva istým spôsobom módne, predovšetkým v mediálne zaujímavých zamestnaniach (herci, moderátori…). Práve odtiaľto vanie „teplý“ vietor a z témy, ktorú v zásade môžeme nazvať marginálnou (v severských štátoch s miliónmi obyvateľov za mnoho rokov po prijatí zákonov o registrovanom partnerstve túto možnosť využili rádovo stovky) sa stáva otázka takmer života a smrti. Útok na city formou „však prečo by aj oni, segiňatka, nemohli mať svadbu v pekných šatách pred štátnym úradníčkom, keď sa majú radi“ sa podsúva ako volanie po tolerancii. Každý iný názor je akýsi „fóbny“. No poukázať na problém registrovaného partnerstva aj z negatívnej strany je nevyhnutné. Presviedča o tom aj neuveriteľne tendenčná reportáž v Črepinách TV JOJ (27.3.2006), ktorá vec posunula ďalej. K adopcii detí. Mohli sme sa dozvedieť, že deti v hetero manželstvách vlastne trpia a v homo sú milované. Reportáž si dokonca dovolila zneužiť a vytrhnúť z kontextu slová Václava Havla. Nechutné. Na občerstvenie treba pripomenúť, že podporu aktivitám „prvej profesionálnej lesby“ Fábry, ktorá túži po tom, aby aj NR SR odhlasovala to, čo český parlament, krikľavo podporili okrem „organizovaných“ homosexuálov aj tieto „osobnosti“: A. Banášová, A. Vadkerti, O. Feldeková, Z. Bútorová, M. Beňová, E. Černá a pod. Problematika homosexuality a registrovaných partnerstiev úzko súvisí aj s aktivitami smerujúcimi k oslabeniu tradičnej rodiny, o ktorých písal doc. Rakús v článku „Radikálny feminizmus v kultúrnej vojne“ v revue Impulz č. 2. Za najnebezpečnejšiu organizáciu v tejto „kultúrnej vojne“ môžeme u nás označiť Slovenskú spoločnosť pre plánované rodičovstvo. Na ňu sú napojené mnohé ďalšie skupinky a to nielen v mimovládnej sfére, ale aj rôzne inštitúcie platené a priamo zriaďované EÚ a OSN. Všetky sa dajú výstižne pomenovať jasným slovníkom pápeža Jána Pavla ako propagujúce „kultúru smrti“. Spolok Istropolitan sa rozhodol jasne: sme za kultúru života!
Plepo