Koniec Sveta

Bude sa rozpínať náš Vesmír ešte 100 miliárd rokov? Zanikne ľudská inteligencia, spolu so zánikom Vesmíru? Možno zmeniť povahu nášho Vesmíru, povedzme experimentom s extrémnymi energiami, tak že dôjde ku katastrofickej zmene jeho fyzikálnych zákonov? Aká je budúcnosť života na Zemi a vo Vesmíre? Je lepšie ak raz náš Vesmír skončí, alebo je pre nás lepšie jeho rozpínanie donekonečna? Ako sa pozerá teológia na koniec nášho fyzikálneho Vesmíru? Ďaleká budúcnosť Vesmíru: Eschatológia z kozmickej perspektívy (The Far-Future Universe: Eschatology from a Cosmic Perspective. Templeton Foundation Press, 2002, $39.95) prináša 18 vysoko provokatívnych esejí špekulujúcich nad ďalekou budúcnosťou nášho Vesmíru, resp. jeho koncom, z pohľadu kozmológie, fyziky, biológie, kognitívnych vied, religionistiky a teológie. John D. Barrow, Paul Davies, Martin J. Rees, Freeman J. Dyson a Jürgen Moltmann, – len aby sme spomenuli tých najznámejších – a idea konca a posledného zmyslu, ktoré boli pravdepodobne na začiatku všetkých náboženstiev a ľudského intelektuálneho snaženia, provokujú, vzrušujú a podnecujú k ďalším reflexiám a špekuláciám.

 

Vďaka priekopníckym prácam Gamova a Hermana (1948), vďaka objaveniu reliktného žiarenia (1965), ale i vďaka Wienbergovej (aj do slovenčiny preloženej) populárnej práci Prvé tri minúty (The First Three Minutes, 1977), sú kozmologické otázky spojené s ranným vývojom Vesmíru rešpektovanou súčasťou prírodných vied. S otázkami konca Vesmíru to bolo do nedávna komplikovanejšie a existovalo len pár, predovšetkým časopiseckých prác (Rees 1969, Davies 1973, Islam 1977, Dyson 1979, Barrow a Tipler 1978 a Adams a Laughlin 1997), ktoré sa na prírodovednej báze zaoberali fyzikálnou eschatológiou Vesmíru (eschatológia – pôvodne teologická disciplína o posledných veciach človeka a konci Sveta). Freemen J. Dyson, vo svojej slávnej práci z roku 1979, ktorá je v rozšírenej verzii súčasťou tejto kompilácie píše; „Verím, že aj vďaka týmto prácam, sa stane eschatológia rešpektovanou vedeckou disciplínou a nielen jedným z oddelení teológie“.

Podobne ako teologická eschatológia, aj tá fyzikálna si kladie tú istú „poslednú“ otázku. Aký je osud nášho Vesmíru a života v ňom? Ako bude „vyzerať“ fyzikálny Vesmír vo svojej poslednej fáze, resp. ako bude „vyzerať“ v ďalekej budúcnosti, ak nie je nevyhnutne konečný. No hlavne, aké sú možnosti života, resp. vedomej inteligencie v takejto radikálnej perspektíve.

John D. Barrow, Paul Davies, Michael Heller, Martin J. Rees a Freeman J. Dyson, otvárajú v tejto ambicióznej zbierke esejí problém konca Vesmíru z perspektívy kozmológie a teoretickej fyziky. Celá kompilácia (ide o rozšírený zborník z konferencie konanej v Pontifikálnej akadémii vied vo Vatikáne) obsahuje 19 prác, ktoré sa okrem fyzikálnej eschatológie zaoberajú aj ďalšími, nie menej zaujímavejšími otázkami ktoré sa môžu vynoriť ak uvažujeme o fyzikálnom konci Vesmíru. Otázky umelej inteligencie, vzťah k teórii hier, otázky mimozemského a transhumánneho života, pohľady religionistiky a nakoniec veľká psychologická a teologická otázka zmyslu našej existencie.

John D. Barrow vo svojom úvodnom príspevku načrtáva niektoré otázky spojené s kvantovým vákuom, fundamentálnymi konštantami (rýchlosť svetla vo vákuu, Newtonova gravitačná konštanta a hmotnosť elektrónu) a ich vzťahom k fyzikálnej eschatológii nášho Vesmíru. Je možné, že fundamentálne konštanty Vesmíru nie sú skutočnými konštantami a v určitých časopriestorových súradniciach sa menia a s nimi celý Vesmír so svojimi fyzikálnymi zákonmi. To môže otvárať neprekonateľné problémy fyzikálnej predikcie ďalekej budúcnosti, akoby existoval observačný časopriestorový horizont, za ktorý nie je možné „nahliadnuť“. Takýto neprekonateľný „horizont udalostí“ predpokladá aj kozmologicky model exponenciálne sa zväčšujúceho Vesmíru. Komponenty takéhoto Vesmíru (galaxie a super galaxie) sa od seba exponenciálne vzďaľujú, stávajú sa viac a viac izolované, až ich vzďaľovanie prekročí hranicu „horizontu“ odkiaľ „niet návratu“ a principiálne končí akákoľvek komunikácia. Tento model začína byť v súčasnosti stále viac diskutovaný.

Paul Davies vo svojom príspevku Večnosť: kto ju potrebuje popisuje 6 možných kozmologických modelov Vesmíru, spolu s tým čo každý z nich znamená pre jeho konečný fyzikálny osud. Čo to môže znamenať pre človeka so svojou emocionálnou a kultúrnou výbavou a ako táto „výbava“ ovplyvňovala a ovplyvňuje tvorbu kozmológií.

Človek bol od praveku fascinovaný smrťou a večnosťou. A napätie medzi nimi, tento emocionálny apel, možno ovplyvňuje aj dnešné kozmologické modely. Mýtus večného návratu (zaoberal sa ním Fridrich Nietzsche i Mircea Eliade) kedysi hlboko ovplyvňoval praveké mytológie, kultúry i ľudskú psyché. Cyklickosť, harmónia s rytmami prírody, lunárne a ročné cykly, vzťah k plodnosti a k poľnohospodárstvu mal pre praveké spoločenstvá a kultúry zásadný význam. Bolo prirodzené, že takéto kultúry rozvinuli cyklické náboženské kozmológie. Od „snívania“ austrálskych Aborigénov a pravekých mystérií plodnosti k prepracovanejším cyklickým kozmológiám Hinduizmu, možno až po „koleso šťastia“ v postmodernej Západnej spoločnosti. Rozhodujúci prielom vo vzťahu k matriarchálnej cyklickosti prichádza až s Judaizmom. Radikálny monoteizmus a bezpodmienečný dôraz na Boha – vládcu a stvoriteľa, objavujúci sa pravdepodobne už v mestských štátoch Mezopotámie, objavuje čas a dejiny. Boh sa zjavuje v dejinách a ľudský pohľad na svet začínajú ovplyvňovať kategórie ako napr. počiatok, koniec sveta, posledný súd a vykúpenie. Takéto kategórie by pre pravekého človeka pravdepodobne nemali zmysel. V myslení abrahámskych náboženstiev (Judaizmus, Kresťanstvo a Islam) začína prvý krát dominovať lineárny čas a s ním aj jeho koniec, vyústenie dejín a koniec sveta.

Paul Davies neverí, že „existuje kozmologický model nášho Vesmíru, ktorý by súčasne a úspešne spĺňal dve podvedomé túžby človeka: mal by konečný zmysel, alebo účel a trval by do večnosti“. „Možno sa ukáže, že čas je len sekundárny jav Vesmíru a toto poznanie radikálne zmení náhľady a viery budúcich generácií“. Možno, že budúce generácie (nielen tie pozemské) dokážu zladiť svoju emocionálnu a kultúrnu výbavu aj s konceptom „tepelnej smrti a prázdnej ničoty“…

Chýrny astrofyzik Martin J Rees špekuluje vo svojej eseji o idei Multivesmíru. Stvoriteľský akt inteligentného Kreatora je nahradený množstvom samostatných, medzi sebou zatiaľ nekomunikujúcich vesmírov s vlastnými fyzikálnymi zákonmi. Ten náš vesmír (v sovietskej literatúre sa uvádzal ako Metagalaxia) je v ňom len ako „bublinka v nekonečnom pohári šampanského“. S touto ideou, čo do možností potenciálne nekonečného Multivesmíru, súvisí aj vysvetlenie tzv. antropického princípu, – veľmi jemne vyladeného vzťahu medzi fundamentálnymi fyzikálnymi konštantami a výskytom života a vedomej inteligencie v našom fyzikálnom vesmíre. K tejto idei sa nabaľuje množstvo provokatívnych otázok. Nie je táto idea rovnako nevedecká, ako idea inteligentného Kreatora? Neodporuje princípu slávnej Ockhamovej britvy? Vzniká aj teraz v tejto chvíli nejaký nový vesmír? Čo je možné povedať o fyzikálnej povahe „iných paralelných“ vesmírov, ktoré sú za naším empirickým horizontom? Je vôbec možné niečo o nich vypovedať?

Ďalšou zaujímavou otázkou vo vzťahu k ďalekej budúcnosti je naša možná schopnosť technologicky zásadne ovplyvňovať osud vedomej inteligencie vo vesmíre, ba priam fyzikálnu povahu nášho Vesmíru, alebo jeho častí. Napríklad experimentovanie s extrémne vysokými energiami, tak že dôjde ku katastrofickej zmene fyzikálnych zákonov, alebo sci-fi – manipulácie s čiernymi dierami, alebo falošným vákuom. S tým súvisia otázky etické a politické. Rees doslova hovorí o galaktickej morálnej a politickej zodpovednosti k nášmu „biofilnému“ vesmíru a jeho pokračujúcej evolúcii. Na druhú stranu, len ľudská technológia a rozširujúca sa technologizácia Vesmíru nám pomôžu maximálne diverzifikovať náš život, migráciou a kolonizáciou nášho bližšieho aj vzdialenejšieho okolia a tým maximalizovať jeho dĺžku.

Nie menej vzrušujúca je otázka existencie mimozemskej inteligencie (či inteligencií), ktorá by mohla spoločne s nami zdieľať náš konečný fyzikálny osud. Martin J. Rees načrtáva problémy (zaujímavé sú opäť tie politické), ktoré sa dajú očakávať pri prípadnom prekonávaní kultúrneho šoku pri prvom kontakte a komunikácii s mimozemskou civilizáciou. Alebo je Vesmír skutočne stvorený špeciálne, len a len pre nás všemocným Stvoriteľom?

Akákoľvek diskusia o ďalekej budúcnosti nášho Vesmíru je úzko spojená s povahou a našou koncepciou času. Michael Heller podáva prehľad pojmu a konceptu času, „jedného z najmysterióznejších aspektov nášho vesmíru“, ale i najvzdorujúcejšej otázky filozofie a prírodných vied. Tak ako sa rozvinul v súčasných kozmologických modeloch, čas už nie je vnímaný ako niečo apriórne, ale skôr len ako „súčasť veľkej vesmírnej hry“. Čo je teda čas? Predchádza všetkému dianiu, alebo je konštituovaný skrz dianie? Je vlastnosťou zažívanej empirickej skúsenosti, alebo zažívame skutočný čas. Existuje „globálny“ vesmírny čas od veľkého tresku po možný koniec alebo je to len „lokálny“ fenomén nášho viditeľného vesmíru?

Ťažiskom tejto famóznej kompilácie (niektoré z esejí vyvolávajú u čitateľa hlbší estetický dojem) sú dve práce Freemana J. Dysona, ktoré vzrušujú asi najviac. Známy teoretický fyzik vo svojich príspevkoch Čas bez konca: Fyzika a biológia v otvorenom Vesmíre (rozšírená verzia slávneho staršieho článku z roku 1979) a Život v otvorenom Vesmíre: je život digitálny alebo analógový? rozoberá kardinálnu otázku fyzikálnej eschatológie. Ako dlho môže existovať inteligentný život vo Vesmíre? Aké sú fyzikálne možnosti života, života v tom najširšom slova zmysle v otvorených kozmologických konceptoch vesmíru? Nepoznáme a nikdy nebudeme poznať odpoveď na túto otázku presne. Vieme zatiaľ len málo o fyzikálnej povahe nášho Vesmíru a ešte menej o fenoméne inteligentného života. Naše obmedzené vedomosti nám ale podľa Dysona nebránia načrtnúť fyzikálne limity, ktoré by mali spĺňať akékoľvek špekulácie o týchto otázkach.

Jednou z primárnych otázok pri načrtnutí dlhodobého scenára je otázka definície života. Považujme za život proces na akejkoľvek možnej materiálovej báze, ktorý je schopný samostatne získavať, uchovávať a spracovávať informácie a organizovať svoju aktivitu. „Informácia je esenciou života, no nie je jeho synonymom, nestačí len pasívne uchovávanie informácie. To, čo konštituuje život, je aktívny tok informácií“. Život tak ako ho poznáme dnes, na báze biochémie uhlíka môže existovať len za veľmi limitujúcich podmienok. Vyžaduje teplotu okolo 30 stupňov Celzia a konštantný prísun voľnej energie. V chladnom, stále expandujúcom Vesmíre, kde je množstvo voľnej energie v akomkoľvek regióne obmedzené, sa musí takýto život, fixovaný na konštantnú teplotu, raz zastaviť.

Dysonová otázka o možnostiach inteligentného života v ďalekej budúcnosti rozpínajúceho sa Vesmíru má zmysel len vtedy, ak budeme predpokladať konverziu inteligentného života tak, ako ho poznáme dnes, teda opustenie nášho extravagantného habitu založeného na biochémii uhlíka, do iných transhumánnych foriem. Napr. in silico v digitálnych počítačoch, alebo pravdepodobnejšie, „dawnloadovanie“ našej inteligencie do nejakej z foriem kvantových nano – počítačov. Ďalšou zo sci-fi transhumánnych možností je život (resp. aktívne spracovávanie informácie) na báze tzv. Čierneho mraku (Black Cloud). Čierny mrak, tak ako je popísaný vo vedecko – fantastickej literatúre, je obrovský mrak hviezdneho prachu, v ktorom prebiehajú elektrické a magnetické interakcie medzi jednotlivými zrnkami prachu, podobne ako v mozgových neurónoch. Je to obrovská sieť elektromagnetických signálov, ktorá môže spracovávať (možno aj vedome) informácie a koordinovať svoju aktivitu. Takáto inteligentná báza by sa pravdepodobne dokázala adaptovať aj na nízke a veľmi nízke teploty, ktoré sa predpokladajú pri otvorených kozmologických scenároch.

Koncept života in silico i života na báze čierneho mračna, alebo akéhokoľvek života na báze chémie, ktorá vyžaduje existenciu atómov však končí, ak sa ukáže, že protóny sú nestabilné častice, ktoré sa raz rozpadnú. Viaceré návrhy tzv. teórie všetkého (zatiaľ neexistujúca fundamentálna teória všetkých fyzikálnych častíc a interakcií) predpokladajú takýto rozpad všetkých vesmírnych neutrónov na pozitrónovo – neutrínovú zmes v škále 1033 rokov (10 a z tým 33 núl). Pre Dysona je aj v takomto exotickom „materiály“ viditeľná možnosť „prežitia informácie a aktívneho informačného procesu“.

Predpokladajme, že v princípe existujú materiály (napr. už uvedený hviezdny prach, či nebodaj pozitrónovo – neutrínové oblaky), ktoré umožňujú život tak, ako ho vníma Dyson. Problémom ostáva vyrovnanie sa s neustále klesajúcou teplotou expandujúceho Vesmíru. Podľa Dysona, život môže vo forme aktívneho informačného procesu existovať donekonečna, aj na báze konečného množstva voľnej energie. No len v prípade „drastickej redukcie jeho kvality“, t.j. kontinuálneho znižovania internej teploty a interného spracovávania informácií tak, ako sa bude postupne znižovať teplota okolia. Aká veľká redukcia kvality života je ešte tolerovateľná? „Informačné živorenie“ by pravdepodobne bolo príliš veľkou daňou za nesmrteľnosť. Dyson aj tu predkladá recept; hybernácia.

Tak ako medvede a veveričky, akýkoľvek život sa dá adaptovať na zníženú teplotu prerušovanými periódami aktivity a „spánku“. Naši vzdialený potomkovia (alebo ktokoľvek iný) môžu rozložiť svoju existenciu na aktívne periódy s konštantnou kvalitou spracovania informácie a s konštantným trvaním a inaktívne periódy spánku. Počas spánku sa bude do okolia vyžarovať energia, pričom sa budú periódy spánku predlžovať s postupujúcim znižovaním teploty Vesmíru. Keďže vedomý život zažíva subjektívny čas viac v procese spracovávania informácie, ako pociťovania fyzikálneho času, takáto existencia by nemusela znamenať ani obmedzenie mentálnej kvality prežívania.

Hoci predchádzajúce riadky sú vlastne fikcie a pôsobia ako rozmarné, radikálne optimistické meditácie o eschatologickej informatike, Dyson je známy fyzik a jeho eseje zastúpené v zborníku sú plné matematiky. Používa síce príklady zo sci-fi literatúry, ale len ako ilustráciu rigorózne vedecky uvažovaných argumentov. Snaží sa načrtnúť fyzikálne limity k úvahám a špekuláciám o možnej podobe života vo vzdialených štádiách Vesmíru.

Otvorenou otázkou na konci týchto špekulácií ostáva základná otázka zmyslu takto „večne žijúcej inteligencie“ a zmyslu existencie života vôbec. Otázka zmyslu existencie je aj leitmotívom poslednej časti predložených esejí, venovaných religionistike a teológii (čiastočne aj veľmi zaujímavej otázke vzťahu teológie a prírodných vied). Má zmysel žiť večne svoju existenciu, alebo je konečnosť daňou za možnú hodnotu zmyslu? A akého zmyslu? Môžeme ho nájsť v zjavených textoch, v religióznych tradíciách, spiritualite, vede, alebo v plodnej interakcii všetkých? Alebo je lepšie prísne rozdelenie kompetencií vedy a ostatných komponentov ľudskej skúsenosti?

Za všetkými eschatologickými úvahami, od skeptických teoretických fyzikov cez menej skeptických kozmológov až po teológov, tými dávno pred nami zachytenými v mýtoch, literatúre a umení, ale aj tými z predloženej zbierky esejí, je zrejmá spoločná črta. Črta naprieč kultúrami a časom: zjavné alebo latentné napätie medzi existenciou, bytím a ich zmyslom. Napätie intelektuálne, ale aj emocionálne. Ma pravdu Weinberg keď hovorí, „že Vesmír je poznateľný, ale nezmyselný“, alebo francúzsky paleontológ – jezuita Teilhard De Chardin, keď hovorí, o evolučnej teológii Vesmíru, jeho časopriestorovej hierarchii, informačnej emancipácii a smerovaniu k finalite?

Ing. Michal KORENKO, PhD.
(autor (1975) je vedecký pracovník na Oddelení roztavených solí Ústavu anorganickej chémie SAV v Bratislave)

(Visited 42 times, 1 visits today)

Stalo sa...

20. 6. 1949

Pápež Pius XII. osobitným dekrétom vyhlásil tzv. 'Katolícku akciu' v Československu za schizmatické hnutie, ktoré si bezprávne prisvojilo názov 'katolícka'. Jej iniciátorov a všetkých kňazov i laikov, ktorí do nej vedome a dobrovoľne vstúpili, vyhlásil za odpadlíkov, postihnutých najťažším cirkevným trestom exkomunikácie (vyobcovaním z Cirkvi), od ktorej ich môže oslobodiť iba Apoštolská stolica. Komunistická vláda nasadila do všetkých biskupských úradov tzv. 'štátnych zmocnencov', ktorí kontrolovali deň i noc všetky pohyby, kontakty a činy biskupov a ich najbližších spolupracovníkov.

Prihlásenie


Zabudnuté heslo